Noe

15,90 €
Skladom
SKU
9788022211512

Napínavý a cenný ekopolitický triler Noe akoby autor napísal na objednávku tejto doby, keď celý svet ohrozuje korona. Svetom otriasa choroba, ktorá si vyžiadala desaťtisíce obetí. Ľudia sa boja a lieky dochádzajú. V tejto situácii sa v Berlíne prebudí postrelený Noe. Noe netuší, kto je, odkiaľ prišiel a prečo je tu. Hľadanie odpovedí sa rýchlo zmení na boj o Noemov život a je zrejmé, že to akosi súvisí s dianím vo svete. Autor neúprosne odhaľuje jednoznačné prešľapy ľudstva a ich dôsledky pre našu spoločnosť. Svetová populácia neustále rastie, hoci milióny ľudí trpia hladom, spoločnosť je zameraná na spotrebu, ktorá pozná iba rast produkcie a cien akcií. Vari sa náš svet naozaj zbláznil?

Viac informácií
Autor Fitzek Sebastian
Žáner krimi / triler
EAN 9788022211512
Preklad Elena Diamantová
Formát 135x215
Väzba pevná väzba s prebalom
Počet strán 444
Dátum vydania 18. 2. 2021

Herakleitos

  1. Kapitola

Aliciu prebudilo ticho. Inokedy sa v noci zo spánku strhávala v nepravidelných intervaloch na plač, dnes nie. Dnešnú noc dieťa na jej prsiach nevydalo ani hlások.

„Noel?“ zašepkala a dotkla sa synčekovej hlávky. Bolo krátko pred jednou v noci a v Lupang Pangaku, „konečnej stanici“, ako obyvatelia nazývali najväčší slum v Quezon City, súčasti Manily, zrejme nebol prúd. Alicia by však nezažala, aj keby sa dalo.

Jay, chvalabohu, spal. Nechcela prebudiť sedemročného syna, lebo by si isto spomenul, že včera nemali čo jesť. 

„Hneď to bude, zlatko,“ odpovedala večer na jeho nedočkavé otázky a miešala bublajúcu vodu na ohni. „Mal si v Paytase namáhavý deň. Odpočiň si. Zobudím ťa, keď dovarím polievku.“ Chlapec prikývol, tvár mal vážnu ako jeho otec Christopher, oči začervenané od šúchania, ale proti výparom na najväčšej filipínskej skládke nič nepomáhalo. Pracujú tam desaťtisíce „smetiarov mrcinožrútov“, ako sa sami nazývajú – polovica z nich sú deti ako Jay, s bojovým pokrikom „stovka“ na perách, len čo zbadajú ďalšie smetiarske auto prichádzajúce z dvanásť­miliónovej metropoly. „Stovka“ znamenala „sto pesos“, čo zodpovedalo cene za kilogram medeného drôtu. Za kov sa dalo utŕžiť oveľa viac ako za plast, preto Jay desať hodín denne pálil pneumatiky a elektrické káble, aby cenný kov zbavil gumy. 

Bol to našťastie poslušný chlapec a včera si ľahol do svojho kútika na vrece naplnené pieskom. Do hrnca na ohnisku ani nenazrel. Inak by mu Alicia musela vysvetliť, prečo sa v hrnci s vodou varia len kamienky.

Moje dieťa hladuje a ja varím kamene.

Alicia nechápala, že vládze ešte plakať. Dojčiť už očividne nebola schopná.

„Noel?“

Márne sa snažila strčiť novorodeniatku malíček medzi pery. Malo práve šesť dní a spočiatku oduševnene cmúľalo všetko, čo sa mu dotklo ústočiek. Dnes už ani nezatínalo pästičky.

Odkedy pred dvoma rokmi prvý raz vkročila do tohto temného sveta, nevedela sa zbaviť pocitu, že žije v preklopenom úli. Desaťtisíce duší, natlačených na okraji skládky, sa v Lupang Pangaku zliali do jediného živého organizmu. Zmietajúci sa, stále narastajúci had z vlnitého plechu, sýtený nepretržitým prílevom ľudského odpadu, zahalený oblakom odporne kyslastého zápachu smetí a výkalov. 

Had sa z času načas zvliekol z kože, veterné smršte a dažde strhávali celé rady príbytkov a vírili ich pred sebou spolu s ich biednym obsahom ako plastové vrecká. Mnohí sa pokúšali hada zabiť. Najatí pomáhači zakladali ohne, buldozéry „nedopatrením“ prevalcovali spiace rodiny. Had trávil aj sám seba, lebo kúpal svoje deti v zelenkavohnedej rieke, kam vypúšťali priemyselné splašky, a preto v nej už dávno neplávali ryby. 

 Alicia vedela, že mohla pochodiť oveľa horšie. Jej chatrč v strede slumu bola dosť veľká, štyri štvorcové metre pre šesť osôb, a steny mala z pevných kartónových dosák, nie z voľnej plachtoviny ako susedné príbytky. Pred pol rokom jej zomrel manžel Christopher, a pretože jej dvaja bratia prespávali v meste na stavenisku, mali dostatok miesta. Jay už nemusel spať posediačky tak ako ona. Opretá o preglejkové debnenie, s bábätkom pritisnutým na vycivený prsník, sa pokúšala zaspať a na niekoľko hodín upadla do sna o lepšom živote, aký poznala z televízie. Mohla si ľahnúť, natiahnuť si nohy, miesta bolo dosť, ale bála sa potkanov. Minulý týždeň pohrýzli dieťa jej najlepšej kamarátky do palca na nohe. Desaťročné dievčatko neprežilo vysoké teploty.

Aj teba si Pán Boh vezme k sebe, Noel? Je to jeho úmysel?

S úľavou si uvedomila, že jej dieťa zatiaľ žije. Počula jeho chrčivý, chvejivý dych pripomínajúci dýchanie starca. Cítila, ako Noelovo tvrdé, nepoddajné bruško s každým nádychom naráža na jej ruku. A pri matnom mesačnom svite prenikajúcom cez škáru vo vlnitom plechu videla jeho veľké oči. Tmavo sa leskli ako čierny lak.

Silvania, katolícka rádová sestra, ktorá ich zavše navštívila, sa nazdávala, že chudoba zmenila tvár tejto dvadsaťdvaročnej ženy na tvár stareny. Mýlila sa, spôsobila to hanba.

Alicia sa hanbila, že musí variť kamene, lebo dvesto pesos, ktoré Jay za posledné dni naškriabal, stačili len pre seňora Ramosa, obchodníka z Makati, ktorý zaviedol do štvrte chudobných hadicu a predával vodu s mastnou prirážkou. Bral za ňu oveľa viac, ako platili boháči, žijúci len o niekoľko kilometrov ďalej v klimatizovaných vilách za vysokými plotmi s ostnatým drôtom, kde si užívali kúpanie v bazénoch.

Alicia sa hanbila, že nasledujúci deň znovu pošle syna na skládku, aby sa tam bosky, oblečený len v zafúľaných spodkoch prehrabával v odpadkoch, obklopený rojom múch, šťastný, že našiel poloprázdny téglik s jogurtom, ktorý na mieste vylízal.

Hanbila sa aj za to, že nebola ozajstná žena. Že nemala mlieko pre maličkého, že jej prsia vyschli ako neúrodné políčko jej otca na severovýchode krajiny.

„Potrebuje lekára.“

Synov hlas ju vytrhol z letargie, do ktorej upadla, keď pridlho dumala.  

„Nespíš, Jay?“ opýtala sa ticho.

Jej syn sa v tme posadil. „Počul som ťa plakať, mami.“

„Mrzí ma to.“

„Nestrachuj sa o mňa. Radšej odtiaľto odnes môjho bračeka.“

Jay mal len sedem, ale pevným hlasom pripomínal svojho otca. Zdedil po ňom aj smutné oči, vážny pohľad, veľké ruky, zmysel pre čísla (Jay miloval matematiku a vynikal v rátaní spamäti) a, samozrejme, osud chudobného človeka.

„Lekára si nemôžeme dovoliť,“ sklesnuto namietla Alicia. Jay sa ponaťahoval a vstal. „Poznám jedného, čo ošetruje zadarmo.“

„Nič v živote nie je zadarmo.“

„Ten lekár chodí na skládku aj za nimi.“ 

Za nimi.

Alicia zapálila sviečku a v duchu sa spytovala, či zachytila v Jayovom hlase ľútosť. Netúžil aj on, aby bol s nimi? S tými asi tristo deťmi, ktoré žili priamo na skládke, nielen na jej okraji. Snívali o tom, že sa z nich stanú športovci, piloti alebo, tak ako Jay, učitelia matematiky. Rozprávali sa o svojich plánoch a po prá­ci čuchali Rugby. Znamenali preňho tieto decká závislé 

od lepidla viac ako vlastná matka? 

Alicia sa najväčšmi bála toho, že jej syn jedného dňa nepríde domov a zostane žiť na skládke odpadkov.

„Heinz je milý.“

„Aké čudné meno.“

„Nemecké. Je k nám dobrý.“

„Hmmm.“

Už dávno neverila v dobro – prestala v neho veriť dávno predtým, ako Christophera zastrelili pri policajnej kontrole a dotyčný policajt jej nechcel dať mužove veci, ak sa s ním Alicia nevyspí.

„Alicia! Jay!“

Plameň sviečky zhasol, lebo niekto prudko odhrnul sprchový záves slúžiaci ako dvere do chatrče. Nevidela tvár muža, lebo jej svietil priamo do očí, ale podľa zachrípnutého hlasu ihneď spoznala svojho bratranca.

„Marlon? Čo tu robíš?“

„Rýchlo!“ dychčal mladý Filipínec. „Musíme odtiaľ zmiznúť.“

Marlon nepracoval na skládkach. Robil kuriéra, bol najrých­lejší spomedzi mladých mužov, ktorí pre šéfa miestneho slumu Edwina roznášal drogy a iný tovar.

„Prečo? Čo sa stalo?“ Alicia si inštinktívne pevnejšie pritisla dieťa k prsiam.

„Vari nepočuješ?“ Marlon zasvietil baterkou na plafón.

„Čo má byť?“

Približovali sa vrtuľníky. To nebolo nič zvláštne. Svetelné kužele ich reflektorov každú noc krúžili nad strechami slumu. Ich vrčanie bolo súčasťou nočného dychu hada.

„Odrežú nás.“

„Čože?“ opýtali sa Alicia a Jay jednohlasne.

„Všetky cesty.“

„Čo to táraš?“

„Všetky príjazdové cesty uzavrú, mosty zablokujú. Celú skládku izolujú. O pol hodiny sa odtiaľto nedostane ani noha,“ varoval Marlon. Ustarostený podtón v jeho hlase bol nezvyčajný pre muža s tromi čiarkami vytetovanými na spodnej pere. Jedna čiarka za každú objednanú vraždu, ktorú tento šestnásť­ročný chlapec vykonal. 

„Čo urobíme?“ opýtal sa Jay. Obdivoval Marlona, napodobňoval jeho držanie tela, jeho chôdzu a teraz aj jeho namáhavo ovládaný tón reči. 

„Všetko nechajte tak. Nesmieme strácať čas.“

„Počkaj, nie.“ Alicia zadržala Jaya za zápästie, keď chcel popri nej prekĺznuť. „Nikam nejdeme, kým nám nepovieš, čo sa tu deje.“

Marlon sťažka dýchal a vyčerpane si prešiel rukou po vyholenej hlave.

„Neviem, o čo presne ide, ale blíži sa sem vojsko. Na rozkaz úradu pre zdravotníctvo.“

„Vojsko? Čo tu chce?“

„Vraj je to kvôli tej novej chorobe. Počula si o nej v rádiu, či? Boja sa, že tá pliaga sa šíri odtiaľto.“

Alicia prikývla. Pri studni zachytila rozhovor. Keď pijeme túto žbrndu, prežijeme aj vtáčiu chrípku, pomyslela si a viac sa tým chýrom nevenovala. Drogy, násilie, choroby, hlad. Bolo tisíc spôsobov, ako zgegnúť, prečo by si mala lámať hlavu nad ďalším?

„Myslíš, že nás chcú strčiť do karantény?“ opýtala sa. „Celú štvrť?“

„Nie.“ Marlon pokrútil hlavou.

„Myslím, že nás chcú zabiť.“ 

  1. kapitola

  V rovnakom čase,

  9876 kilometrov vzdušnou čiarou

        Musím jej pomôcť!“

        V tomto bode si bol prekvapivo istý, hoci si nevedel 

spomenúť ani na vlastné meno. Musí zabrániť, aby si to dievča sadlo k chlapovi do auta. Ak to neurobí, stane sa čosi strašné.

Netušil, prečo je o tom presvedčený, a tak skoro to ani nezistí. V tej chvíli sa nevedel sústrediť, lebo muž vedľa neho v dlhom rade doňho neprestajne čosi hučal.

„Viem, že nie si tlčhuba, starec, ale ešte raz ti hovorím: s nikým sa nerozprávaj, počuješ? S nikým ani slovo. Keď sa ťa budú pýtať, odpoviem za teba. Len keď sa tomu nijako nedá vyhnúť, keď to inak nejde, povedz, že si Noe z Holandska a tadiaľto len prechádzaš. Aspoň bude jasné, prečo máš takú čudnú výslovnosť, chápeš?“ 

Noe mlčky prikývol.

Posledné týždne viac premýšľal než hovoril, kým Oskar zasa chr­­lil slová, akoby bol na súťaži rýchleho rozprávania. Na chladnom vzduchu sa mu pritom pred ústami tvorili husté obláčiky pary.

Bol február a zima v Berlíne vytasila svoj ostrý nôž, ktorým bodala všetko, čo jej stálo v ceste: odev, pokožku, ľudské duše. Nerobila žiadne rozdiely. Bolo jej jedno, či ho zapichla do kožušinového goliera vdovy z boháčskej štvrte Grunewald, či nafúkala sneh do tváre poštára v Lichtenbergu alebo či práve teraz prinútila dlhánsky rad ľudí pred azylom pre bezdomovcov na Franklinstraβe, aby sa ešte tesnejšie zhrčili.

„O desať minút to prepukne.“ Oskar pri rozprávaní divo rozhadzoval krátkymi tučnými rukami a ukázal k vchodu do sivej betónovej budovy, kde sa vytvorilo klbko čakajúcich.

„Musíme byť nenápadní. Keď ťa budú kontrolovať, nepozeraj im do očí. A nenafukuj sa tak, aby všetci nevideli, aký si silák, lebo ich vyľakáš. Budem hovoriť prvý, dobre? Alkohol, drogy, cigarety a zbrane sú v záchytnej stanici tabu. Nemáš pri sebe búchačku, či?“

Oskar naňho nedôverčivo pozrel, akoby sa skutočne obával, že keď ráno v kontajneroch hľadali zálohované fľaše, Noe našiel medzi odpadkami pištoľ. Pritom sa postavil na prsty, aby trochu zmenšil výškový rozdiel medzi nimi. Napriek tomu siahal Noemovi akurát po prsia.

„No dobre, lebo nechcem zažiť, že ťa nepustia dnu. Dnes je štrnásty február, štrnásť a dva je šestnásť, súčet číslic je sedem! Preto dnes nemôžeme ísť do nášho úkrytu, chápeš?“

Nie. Ani náhodou.

Noe nerozumel väčšine z toho, čo jeho čudácky spoločník po celý deň narozprával. Vlastne nerozumel ani celému svojmu životu, pričom život asi nebol správny výraz pre existenciu, ktorú viedol, odkedy pred vyše mesiacom znovu prišiel k vedomiu. Precitol hlboko pod zemou, v zatuchnutom kumbáli pri odstavenej šachte metra, ktorú Oskar nazýval „skrýša“.

„Spomínal som ti, že merajú napätie.“ Oskar zagúľal očami, akoby mal pred sebou nechápavého idiota. V oranžovej čiapke, s mormónskou bradou na okrúhlej tvári a s veľkým pivným bruchom pripomínal Šmolka, pričom sa Noe čudoval, že vie, ako Šmolko vyzerá, keď v zrkadle staničnej toalety nespoznal ani vlastnú tvár.

Možno by sa mu v hlave rozsvietilo, keby si ostrihal tmavé vlasy a pristrihol bradu, ale pochyboval o tom. Muž so smutnými očami, krivým nosom a hranatou tvárou bol preňho cudzincom, v ktorého zjazvenom tele bol uväznený.

„Naša skrýša je priamo pod južným krídlom Pamätného kostola cisára Wilhelma.“ Oskar hovoril šeptom, aby bezdomovci naokolo nezachytili nič z jeho paranoidných výplodov. „Geograficky sa nachádza vo štvrti Wilmersdorf a má smerovacie číslo 10789. Môžeš trikrát hádať, aký je súčet čísel. Dvadsaťpäť. A súčet týchto dvoch? Správne, sedem.“ Oskar nervózne zažmurkal. „Myslíš, že v roku 1993 zaviedli nové smerovacie čísla len preto, aby rýchlejšie doručili listy? Áno, všetci si to máme myslieť. V skutočnosti je to kód. Plán nasadenia, podľa ktorého koordinujú sledovanie. V dni, keď súčet čísel zodpovedá smerovaciemu číslu, sa musíme ukryť. Chápeš konečne, prečo je dôležité, aby sme sa dnes dostali dnu?“

Nie, nechápem ani slovo. Viem len, že si zrejme rovnako strelený ako ja. 

Noe sa znovu obrátil za dievčinou stojacou v zástupe asi dva metre za nimi. Prvý raz si ju všimol pre jej vlasy, lepšie povedané, pretože jej na hlave chýbali celé pramienky. Na lebke presvitalo viacero lysých miest, akoby trpela vedľajšími účinkami nejakého strašného lieku. Noe jej odhadoval nanajvýš sedemnásť, ale pre zlú pleť a chýbajúci rezák sa dalo ťažko povedať, koľko rokov naozaj má. Navyše nevedel určiť ani vlastný vek, mal pravdepodobne okolo tridsiatky.

 Odkedy si tú malú všimol, viac-menej nenápadne ju pozoroval, a teraz, po pol druha hodine, mal pocit, že ju pozná lepšie než seba.

Nevedel, odkiaľ sám pochádza, ale nepochyboval, že dievča už dlho žije na ulici. Jej oči mali akýsi ópiový výraz, ako by povedal Oskar, zahmlený a zároveň prázdny ako mnohí, ktorí tu čakali, kedy konečne otvoria azylový dom.

„Poznáš ju?“ prerušil Noe svojho spoločníka, ktorý práve rozvádzal tému prieskumníkov a zemepisných súradníc. 

„Koho?“

Oskar zažmurkal od údivu, že Noe znovu prehovoril.

„Tamto dievča.“

Ukázal ponad tehotnú ženu s cigaretovým špakom v ústach, stojacu za nimi.

Neďaleko sa rozplakalo dieťa, viacerí muži na seba pokrikovali, zrejme sa hádali o posledný glg zo spoločne vyžobranej fľaše.

„Koho myslíš?“

„Krížom vpravo, s tými čudnými vlasmi. Pritíska si batoh k prsiam.“

Akoby v ňom mala vlastný život.

„Čo sa rozpráva s tým okuliarnikom?“

„Áno.“

Vedľa nej stál mladý vycivený chlapík s vlasmi po plecia a lenonkami na nose. Noe si všimol, ako pred niekoľkými minútami vystúpil zo strieborného minibusu s nápisom „Pomoc ľuďom bez domova“. Najprv si myslel, že priviezol ďalšiu hŕstku stratených duší, ktoré každý večer zakotvili pred bránou Charity. Chlap však vystúpil sám, pátravo sa poobzeral a neisto kráčal popri čakajúcich, až napokon natrafil na to dievča.

„Volá sa Pattrix,“ informoval ho Oskar.

Noe prikývol. Čudoval by sa, keby ju Oskar nepoznal. Už štyri roky žil na ulici. Bolo to dlho, ale Oskarovi sa napodiv podarilo odolať výmennému obchodu, ktorému väčšina jeho spolutrpiacich podľahla: inteligenciu za alkohol.

V klaunovsky veľkých čižmách, viacvrstvových nohaviciach tuhých od špiny, v rozgajdanom pulóvri s nórskym vzorom a v umastenej koženej bunde, čo sa mu ani pri najlepšej vôli nedala na bruchu zapnúť, bol Oskar oblečený rovnako úboho ako všetci naokolo, ktorých vymrštilo z horskej dráhy života. Súdiac podľa hábov, Noe mal kedysi očividne lepší vkus, ak si veci, čo mal na sebe, vybral sám. Keď ho Oskar našiel polomŕtveho pri koľajniciach, Noe bol oblečený v drahých teplých šatách, ktoré mu teraz dobre slúžili: zateplené nepremokavé čižmy, čierne džínsy s veľkými vreckami na bokoch, matná čierna vet­rovka s kapucňou, v páse stiahnutá. Celé oblečenie vážilo pol druha kilogramu vrátane dlhých spodkov a hrubých termo ponožiek.

„Pattrix?“ opýtal sa Noe.

„Jej prezývka. Zložené z Patricie a pattexu.“

Oscar vytvoril rukami vrecko a napodobňoval čuchanie lepidla. „Hádaj, prečo vyzerá tak tupo? Keby dali jej fotku na cigarety, všetci by prestali fajčiť.“

Noe prikývol. Dievčina bola možno sfetovaná, čo by vysvet­ľovalo jej sklený pohľad aj to, že arktické nárazy vetra ňou zdanlivo ani nepohli. Pôsobila úplne neprítomne, akoby vzdialená v inom svete. Noe bol presvedčený, že si nevšimla ani to, že asi pred štvrť hodinou sa jej samovoľne vyprázdnil močový mechúr, o čom svedčil tmavý fľak medzi nohami.

Pravdepodobne k nej nepreniklo ani slovo muža s okuliarmi, ktorý sa jej prihováral. Noe nepočul, čo jej vraví, ale zrejme chcel sfetovanú tínedžerku presvedčiť, aby s ním šla k autu.

K minibusu.

A tomu musel za každú cenu zabrániť, aj keď Noe v tej chvíli nevedel vysvetliť prečo.

„Haló, zbláznil si sa?“

Oskar ho potiahol za rukáv, aby nevystúpil z radu.

„Keď teraz odídeš, zajtra ťa budú škrabkou na ľad zoškrabovať z ulice.“

 Oskar ukázal na dav ľudí pred nimi a za nimi. Podhodnotený odhad hovoril o jedenástich tisícoch bezdomovcov v hlavnom meste a väčšina z nich sa zrejme zhromaždila na Franklinstraβe. Nečudo, lebo predpovedali najchladnejšiu noc roka.

„Musím jej pomôcť,“ vyhlásil Noe.

„Pomôcť?“ podráždene sykol Oskar a vrhol nervózny pohľad za plece. „Nerozumel si, že máš mlčať a nevytŕčať?“ Poklopal si na čelo. „Nech ti to ani nenapadne, starec. Napokon, už sa o ňu ktosi postaral.“

Áno, ale ten nesprávny.

Noe by mal cítiť úľavu. V dni, keď teplota vonku klesla hlboko pod nulu, sedemdesiattri postelí azylového domu bolo obsadených rýchlejšie, ako sa roztopí sneh na horúcej peci. Dievča z ulice sa muselo čo najrýchlejšie dostať do tepla, skôr ako jej džogingové nohavice primrznú na stehná. Sociálny pracovník prišiel ako na zavolanie, ale niečo na ňom nesedelo.

Had pred azylovým domom sa pohol. 

„Okej, ide sa na to,“ poznamenal Oskar. „Len sa nedaj vytlačiť, Noe.“

Noe.

Ešte vždy si nevedel zvyknúť na to meno, ale nejako ho museli volať, a Noe bolo v pravom zmysle slova ako na dlani. Tie tri písmená mal nešikovne, akoby hrubým perom vytetované na dlani pravej ruky.

Bohvie, kto to urobil.

To meno mu bolo cudzie, tak ako peklo, do ktorého sa prebudil. Bez dokladov, bez peňazí, pamäť utopená v mori bolesti.

Keď prvý raz prišiel k vedomiu a uvidel nad sebou Oskarovu dobrácku tvár, na rozpálenej hlave cítil studenú handru a v pleci neznesiteľne pálivú bolesť, akoby mu niekto vrazil do kosti klinec.

„Mohol si dopadnúť aj horšie,“ povedal mu jeho záchranca o tri týždne neskôr, keď mu posledný raz vymieňal obväz.

Guľka hladko prešla cez ľavé plece. Len zázrakom nepoškodila dôležité šľachy a nervy a ďalší zázrak bol, že Noema neskosila infekcia.

„Stalo sa ti čosi strašné,“ povedal mu vtedy Oskar. „Ale zo­stal si nažive, len pamäť si stratil.“

Len pamäť.

Zrejme musí byť Oskarovi do konca života vďačný, že ho vypiplal tam dole v skrýši, kde ich od koľajníc delila len stena metra, no vzhľadom na pomery, v akých sa ocitol, sa mu to akosi nedarilo. Aký zmysel má život, keď neviete, odkiaľ ste sa vzali, aké sú vaše korene a prečo ich sekera osudu tak prudko preťala? Život bez spomienok, riadený len inštinktmi, ktoré Noemovi vraveli, že nepatrí do tohto mesta ani do tejto krajiny. Že sa s Oskarom nerozpráva svojou materinskou rečou. A že chlap, ktorý teraz viedol Pattrix k svojmu autu, nie je sociálny pracovník.

„Hneď som späť,“ zamrmlal Noe a striasol zo seba Oskarovu ruku, ktorý ostro protestoval, ale netrúfol si vystúpiť z postupujúceho radu.

„Už aj sa vráť!“ sykol za ním.

Noe však nemal v úmysle Oskara počúvnuť.  

Back to Top