Myseľ bez hraníc

15,90 €
Skladom
SKU
9788022211598

Najdokonalejšou technológiou na svete je ľudský mozog. Nanešťastie k nemu ale jeho užívatelia nedostávajú príručku. Preto Jim Kwik, najznámejší tréner mozgu, prichádza s knihou o tom, ako sa správne starať o ľudský mozog. Autor nás naučí, ako efektne trénovať a optimalizovať myseľ, zrýchliť čítanie, zlepšiť si pamäť, a to všetko zábavným a pôsobivým štýlom. Táto priekopnícka kniha odhaľuje vedecky založené postupy a techniky, ktoré si Jim overil v teréne. Bol poradcom popredných svetových umelcov, športovcov a riaditeľov a pomohol im dospieť k neuveriteľným výkonom.

Kniha vyšla aj v audioforme, jej ukážku si môžete vypočuť tu. Audioknihu kúpite na audiolibrix.sk.

Viac informácií
Autor Kwik Jim
Žáner osobný rozvoj / motivačná literatúra
EAN 9788022211598
Preklad Barbora Vinczeová
Formát 147x229
Väzba pevná väzba s prebalom
Počet strán 308
Dátum vydania 31. 3. 2021

PREDSLOV

Najvzácnejší dar, ktorý sme dostali, je naša myseľ. 

Myseľ nám umožňuje učiť sa, milovať, myslieť, tvoriť a prežívať radosť. Je bránou k pocitom, k schopnosti naplno prežiť život aj k schopnosti prežívať trvalú intimitu. Umožňuje nám inovovať, rásť a dosahovať úspech.

Napriek tomu si len málo ľudí uvedomuje, že niekoľkými praktickými metódami si môžeme zdokonaliť myseľ a naštartovať schopnosť učiť sa. Väčšina z nás vie, že kardiovaskulárny systém a zdravie podporíme cvičením a vhodnou stravou. Netušíme však, že môžeme výrazne podporiť aj činnosť mysle a zlepšiť si tým život. 

Nanešťastie tento svet nie je vhodným prostredím pre myseľ. Skôr ako vám Jim Kwik ukáže cestu k vášmu ja bez hraníc, predstaví vám štyroch zloduchov, ktorí obmedzujú myslenie, sústredenie, učenie, rast a bránia zrodu plnohodnotného človeka.

Prvým zloduchom je digitálna záplava − nekonečný príval informácií vo svete s obmedzeným časom a neprimeranými očakávaniami. Spôsobuje preťaženie, úzkosť a nespavosť. V záplave dát a rýchlych zmien túžime po stratégiách a nástrojoch, ktoré nám pomôžu získať aspoň náznak produktivity, výkonu a duševnej pohody.

Druhým zloduchom je digitálne rozptýlenie. Letmé cinknutie v podobe digitálneho dopamínového pôžitku nahrádza schopnosť udržať pozornosť, ktorú potrebujeme na vážne vzťahy, dôsledné učenie či kvalitnú prácu. Nedávno som na prednáške videl, ako známa vedľa mňa v priebehu niekoľkých minút viackrát vzala do ruky telefón. Požiadal som ju, aby mi ho požičala, a pozrel som si aplikáciu na monitorovanie času stráveného na telefóne. Zistil som, že telefón mala v ruke viac než tisíckrát za deň a počas dňa dostala tisíc upozornení. SMS-ky, upozornenia zo sociálnych sietí, e-maily a upozornenia na novinky sú dôležité, kým ich vnímame v kontexte. Môžu však odpútavať pozornosť a vytrénovať nás, aby sme nevnímali to, čo je v danej chvíli naozaj dôležité.

Ďalším zloduchom je digitálna demencia. Pamäť je sval, ktorému sme dovolili zakrpatieť. Superpočítač vo vrecku má nesporné výhody, no prirovnajte ho k elektrickému bicyklu: je jednoduchý, zábavný, no nepomôže vám schudnúť. Výskumy demencie dokazujú, že čím máme väčšiu schopnosť učiť sa, tým viac mozgových cvičení vykonávame a znižujeme tak riziko demencie. V mnohých prípadoch sme uprednostnili externú pamäť a tú našu sme vytesnili na okraj záujmu. 

Posledný zloduch škodiaci mysli je digitálna dedukcia. V čase ľahko dostupných informácií sme možno v spôsobe ich využitia zašli priďaleko. Dostali sme sa do bodu, keď nechávame technológiu kriticky myslieť a argumentovať za nás. V online priestore nachádzame toľko záverov od iných ľudí, že sme sa vzdali schopnosti vyvodiť vlastné. Nikdy by sme nedovolili niekomu inému, aby za nás myslel, no spohodlneli sme natoľko, že sme túto schopnosť prenechali technologickým zariadeniam. 

Štyria digitálni zloduchovia nás spoločne okrádajú o sústredenie, pozornosť, schopnosť učiť sa a čo je najdôležitejšie, o schopnosť skutočne myslieť. Okrádajú nás o jasnú myseľ, čo sa prejavuje únavou, nesústredenosťou, neschopnosťou ľahko sa učiť a nešťastím. Výdobytky technologického pokroku nám môžu pomôcť i uškodiť. No spôsob, ako ich používame, môže viesť k epidémii preťaženia, straty pamäti, nesústredenosti a závislosti. A bude to čoraz horšie.

Posolstvo tejto knihy je preto veľmi aktuálne. Narodili ste sa v dobe dokonalých technológií, keď nie je nič dôležitejšie ako zdravie a kondícia vašej mysle, ktorá ovláda všetko v živote. Musíme sa naučiť filtrovať všetky údaje a rozvíjať nové metódy a zručnosti vo svete zaplavenom informáciami − potrebujeme to, aby sa nám v dvadsiatom prvom storočí darilo. Schopnosť rýchlo a ľahko sa učiť je cestou k nekonečným možnostiam. Znamená to, že teraz je ten najvyšší čas trénovať myseľ, tak ako trénujete telo. Chcete predsa zdravé telo a rovnako chcete aj pružnú, silnú a zdravú myseľ plnú energie. Týmto sa živí Jim − je osobným trénerom mysle.

Štyria zloduchovia sú iba príkladom obmedzení, ktoré sa v tejto knihe naučíte prekonávať. Kľúčom k výnimočnému životu, ako hovorí Jim, je zbaviť sa hraníc. Jim svojím modelom bez hraníc rozlúštil kód osobnej zmeny. Ak sa snažíte dosiahnuť cieľ v akejkoľvek oblasti, musíte sa najprv spýtať: Kde sú hranice? Je veľmi pravdepodobné, že hranice sú vo vašom myslení, v motivácii či v metódach − znamená to, že neúspech nie je osobný nedostatok či zlyhanie, ktoré poukazujú na našu neschopnosť. Napriek všeobecne rozšírenému názoru nemáme pevne stanovené hranice. Máme ich pod kontrolou a môžeme ich kedykoľvek prekonať. 

Ak sa naše myslenie nezhoduje s našimi túžbami či cieľmi, nikdy ich nedosiahneme. Je dôležité identifikovať predsudky, ktoré vás brzdia, príbehy a vžité názory, postoje a predpoklady o samom sebe a o tom, čo je možné. Skúmanie, odkrývanie a odstraňovanie týchto predsudkov je prvý krok k mysli bez hraníc. Mama mi hovorievala, že dokážem čokoľvek, že som šikovný, schopný a že dosiahnem úspech v akejkoľvek oblasti. Táto hlboko zakorenená viera mi priniesla nevídaný úspech. Rovnako som však veril, že vzťahy sú náročné a plné bolesti, keďže som zažil rozvod a nové manželstvá svojich rodičov. Trvalo mi takmer päťdesiat rokov, kým som sa tejto viery zbavil a našiel v manželstve skutočné šťastie.

Druhým tajomstvom života bez hraníc je motivácia. Jim opisuje tri kľúčové prvky motivácie. Prvým je cieľ. Záleží na tom, prečo niečo robíte. Chcem starnúť zdravo a som odhodlaný dvíhať činky a posilňovať, aj keď to nie je moja obľúbená činnosť. Cieľ nahrádza nepohodlie.

Druhým kľúčovým prvkom je schopnosť robiť to, čo chcete. Vyžaduje energiu a energia vyžaduje energetický manažment. Veda o ľudskom výkone je dôležitá pri dosahovaní cieľa − zahŕňa zdravé, nespracované potraviny, cvičenie, redukciu stresu, kvalitný spánok, dobré komunikačné zručnosti a zdravé vzťahy (a elimináciu tých toxických). A napokon úlohy, na ktoré sa podujmete, musia byť malé, ako jednoduché krôčiky vedúce k úspechu. Použite zubnú niť iba medzi dvoma zubami, prečítajte jednu stranu knihy, urobte jeden kľuk, meditujte iba minútu − to všetko povedie k sebadôvere a nakoniec aj k väčším úspechom.

 Posledným kľúčom k vášmu ja bez hraníc je správna metóda. Pre život v dvadsiatom prvom storočí nás naučili používať zručnosti z devätnásteho a dvadsiateho storočia. Myseľ bez hraníc ponúka päť kľúčových metód, ktorými dosiahneme všetko, čo chceme: sústredenie, učenie, zlepšenie pamäti, rýchle čítanie a kritické myslenie. Pomocou týchto vylepšených techník získame kontrolu nad vlastným myslením a motiváciou a jednoduchšie a efektívnejšie dosiahneme svoje sny. 

Jim vie o hraniciach veľa. Po tom, čo v detstve utrpel zranenie hlavy, ktoré spôsobilo zníženú pozornosť, sústredenie a schopnosť učiť sa, necitlivá učiteľka naňho ukázala so slovami: „To je ten chlapec s pokazeným mozgom.“ Jim sa celý život snažil prekonať toto zranenie, vyliečiť sa z neho a premeniť túto výzvu na superschopnosť učiť sa. Všetci trpíme istou formou poškodenia mozgu. Myseľ bez hraníc je liek pre myseľ na premenu obmedzujúcich predsudkov a na zlepšenie života. Naučiť sa, ako sa učiť, je tá najmocnejšia superschopnosť, ktorá umožňuje všetky ďalšie zručnosti a schopnosti. Cieľom tejto knihy je naučiť vás ju.

Jim Kwik v Mysli bez hraníc ukazuje cestu, ako to dosiahnuť. Väčšina z nás nedostávala pri výchove potrebné pomôcky, no Jim sa v tejto knihe podelí so všetkým, čo vie. Tri desaťročia strávil prácou s rôznymi ľuďmi − so študentmi, učiteľmi, celebritami, stavbármi, politikmi, podnikateľmi, vedcami. Pracoval s najvyspelejšími vzdelávacími systémami po celom svete, svoje metódy učil učiteľov, riaditeľov i študentov. Tieto metódy skutočne fungujú a môžu byť prospešné pre každého.

Tabletka geniality neexistuje, no Jim vám ukáže, ako sa stať géniom. Postup nájdete na stránkach tejto knihy. Myseľ bez hraníc je projekt na zdokonalenie mysle pomocou rýchleho, lepšieho a v konečnom dôsledku efektívnejšieho učenia a rovnako aj na ozdravenie vášho mozgu pomocou výživy, výživových doplnkov, cvičenia, meditácie, spánku a ďalších vecí, ktoré podporia tvorbu nových mozgových buniek a spojení medzi nimi.  

Jim ponúka tri knihy v jednej. Ak vás pri plnení snov obmedzuje myslenie, motivácia a metódy, táto kniha je návod na lepšie, jasnejšie a efektívne myslenie i lepšiu a svetlejšiu budúcnosť. Už nikdy nebudete žiť a učiť sa ako doteraz. 

MARK HYMAN, M. D.

Riaditeľ stratégií a inovácií

v Centre pre funkčnú medicínu Clevelandskej kliniky,

autor dvanástich bestsellerov v rebríčku New York Times

december 2019

 

ÚVOD

Aké máte želanie? Vážne, ak by vám džin mal splniť jedno jediné želanie, čo by ste si priali?

Samozrejme, nekončene veľa želaní!

Teraz si predstavte, že som džin učenia a splním vám želanie naučiť sa akúkoľvek schopnosť či zručnosť. Čo by ste sa chceli naučiť? Ktorá schopnosť či zručnosť by sa vyrovnala nekonečnému množstvu želaní?

Predsa naučiť sa, ako sa učiť, je to tak?

Ak by ste naozaj vedeli, ako sa šikovnejšie, rýchlejšie a lepšie učiť, mohli by ste to využiť pri všetkom. Mohli by ste sa naučiť ovládať svoje myslenie či motiváciu, alebo využiť tieto metódy, aby ste zvládli naučiť sa po čínsky, marketing, hrať na hudobnom nástroji, bojové umenie či matematiku − hranice by neexistovali! Boli by ste mentálni superhrdinovia! Dosiahli by ste čokoľvek, pretože by ste nemali žiadne hranice.

V tejto knihe je mojím cieľom splniť vám toto želanie. Začnime tým, že vám vyjadrím obrovský rešpekt a obdiv. Investovali ste do tejto knihy a čítate ju, takže ste predbehli väčšinu populácie, ktorá sa zmierila s podmienkami života s obmedzeniami. Ste súčasťou skupinky, ktorá chce od života viac a je aj ochotná pre to niečo urobiť. Inými slovami, ste hrdinami vlastného príbehu, vypočuli ste volanie po dobrodružstve. Verím, že najväčším dobrodružstvom pre nás všetkých je objaviť a uvedomiť si náš maximálny potenciál a inšpirovať ostaných, aby urobili to isté. 

Neviem, aká životná cesta vás priviedla k tejto knihe. Tuším, že ste si aspoň na jej časti uvedomili bariéry, ktoré okolo vás vystavalo okolie alebo aj vy sami: neviete dosť rýchlo čítať, aby ste udržali krok s potrebnými informáciami. Nemáte dosť flexibilnú myseľ, aby ste boli úspešní v práci. Nemáte motiváciu na dokončenie projektov, chýba vám energia na dosiahnutie cieľov. A tak ďalej.

Podstata tejto knihy je transcendentálna. Vytrhne vás z tranzu: ukončí masovú hypnózu a klamstvá o vlastných hraniciach, ktoré vám odovzdali rodičia, spoločenské konvencie, médiá či marketing. Klamstvá o tom, že akosi nie sme dosť dobrí, že nie sme schopní žiť, robiť, vlastniť, tvoriť či prispievať do spoločnosti.

Viera vo vlastné hranice vám možno bráni v naplnení tých najväčších snov − s tým je však koniec. Sľubujem, že táto viera neobmedzí vaše skutočné ja. Všetci máme v sebe nekonečný potenciál, nevysychajúci zdroj sily, inteligencie a sústredenia. Na to, aby sme tieto superchopnosti využili, musíme sa zbaviť hraníc. Už viac ako 25 rokov pracujem s ľuďmi rôznych vekových skupín, rôznej národnosti, rôzneho spoločensko-ekonomického postavenia a s rôznym vzdelaním. Zistil som, že nezáleží na vašom pôvode či na výzvach, ktoré ste prekonali − vo vašom vnútri drieme potenciál, ktorý čaká na prebudenie. Každý, nezávisle od veku, výchovy, vzdelania, rodu či osobnej skúsenosti, môže presiahnuť vžitú predstavu o tom, čo si zaslúži a čo je možné. Každý vrátane vás. Spoločne dosiahneme, aby ste vlastné hranice vnímali ako staromódne predstavy.

V tejto knihe hovorím o superhrdinoch a superschopnostiach. Prečo? Som tak trochu geek. Pre zranenie hlavy a problémy s učením som ako dieťa utiekol do sveta komiksov a filmov, ktoré ma inšpirovali pri zdolávaní výziev. Uvedomil som si, že moje obľúbené diela majú rovnaký základ − cestu superhrdinu. Tradičná dejová štruktúra podľa Josepha Campbella sa objavuje takmer v každom slávnom dobrodružstve vrátane Čarodejníka z krajiny Oz, Star Wars, Harryho Potte­ra, Jedz, modli sa a miluj, Hier o život, Rockyho, Pána prsteňov, Alice v krajine zázrakov, Matrixu a mnohých ďalších.

Spomeňte si na svoj obľúbený príbeh alebo film či knihu z tohto zo­znamu. Je vám to povedomé? Hrdina (napríklad Harry Potter) je zvyknutý na život v obyčajnom svete. Potom začuje volanie po dobrodružstve. Postaví sa pred voľbu: ignorovať ho a zostať vo svete, kde sa nič nezmení, alebo nasledovať volanie a vstúpiť do nového, neznámeho sveta. Ak hrdina nasleduje volanie (ako Neo s červenou tabletkou v Mat­­rixe), ujme sa ho sprievodca či mentor (ako Miyagi v Karate Kid), ktorý trénuje a pripravuje hrdinu, aby prekonal prekážky a uvedomil si nové možnosti sebarealizácie. Popri osvojovaní nových schopností a zručností ho nabáda, aby využíval súčasné zručnosti tak, ako nikdy predtým. Prekoná domnelé obmedzenia, začne nový život a nakoniec čelí výzvam. Keď sa vráti do obyčajného sveta (ako Dorotka do Kansasu), nesie si so sebou neoceniteľné dary získané počas dobrodružstva − poklad, pocity, silu, bystrosť a múdrosť. O získanú múdrosť a dary sa podelí s ostatnými.

 

PRVÁ ČASŤ

SLOBODNÁ MYSEĽ

Cesta hrdinu predstavuje dokonalú štruktúru, ktorá umocní váš osobný príbeh a dá mu zmysel. V Mysli bez hraníc ste superhrdinom vy. 

Pevne verím v ľudský potenciál, ktorý je podľa mňa jedným z nevyčerpateľných zdrojov. Takmer všetko patrí medzi neobnoviteľné zdroje. Ľudská myseľ je však dokonalou superschopnosťou − ľudská kreativita, predstavivosť, odhodlanie či schopnosť myslieť, argumentovať a učiť sa nemajú hraníc. Napriek tomu ju využívame najmenej. Všetci môžeme byť hrdinami vlastného príbehu a denne čerpať z nevysychajúcej studnice potenciálu. No iba málo ľudí sa takto díva na život. Túto knihu som napísal preto, aby som vám ukázal, že na ceste k oslobodeniu a zbúraniu hraníc nezáleží na tom, kde ste alebo kde ste boli. Je jedi­nou pomôckou, ktorú potrebujete pri zmene obyčajného sveta na neobyčajný. 

Nájdete v nej nástroje, ktorými zničíte domnelé obmedzenia. Naučíte sa, ako zbúrať hranice vo svojej mysli. Ako ich prekonať pri mys­lení a motivácii. Vaša pamäť, sústredenie a zvyky nebudú mať hranice. Ak som vaším sprievodcom na ceste hrdinu, táto kniha je mapou na ovládnutie mysle, motivácie a metód, ktoré vás naučia učiť sa. Keď to všetko zvládnete, budete žiť bez hraníc. 

Stojíte pred dverami. Viete, čo je na druhej strane. Vstúpte.

 

1

AKO ZBÚRAŤ HRANICE

„Som hlúpy.“

„Nerozumiem.“

„Som príliš hlúpy, aby som sa to naučil.“

Toto boli moje mantry v dospievaní. Neprešiel deň, aby som si nepovedal, že som pomalý, hlúpy, že sa nikdy nenaučím čítať a že zo mňa nikdy nič nebude. Keby existovala tabletka múdrosti (akú mal Bardley Cooper vo filme Všemocný z roku 2011), dal by som za ňu všetko.

Nebol som jediný, kto sa takto cítil. Ak by ste sa opýtali mojich učiteľov zo základnej školy, mnohí by povedali, že som ten posledný, od koho by čakali túto knihu. Boli by prekvapení, že vôbec nejakú čítam, nieto píšem. 

Všetko sa to začalo v škôlke incidentom, ktorý mi obrátil život naruby. Jedného dňa som začul sirény áut. Počuli si ich aj ostatní a učiteľka povedala, že vidí hasičské autá. Celá trieda zareagovala asi tak, ako by zareagovali všetky deti: okamžite sme sa nalepili na okná. Bol som nadšený, pretože už vtedy sa môj svet točil okolo superhrdinov (ako aj dnes). Hasič bolo podľa mňa povolanie najbližšie ku skutočným superhrdinom. Spolu s ostanými som teda vystrelil k oknu.

Jediný problém bol, že som nebol dosť vysoký a hasičské autá som nevidel. Jedno z detí sa postavilo na stoličku a ja som urobil to isté. Odbehol som k stolu, vzal som stoličku a postavil ju k veľkému železnému radiátoru pod oknom. Vyliezol som na ňu, a keď som zbadal hasičov, celý som sa rozžiaril. Aké vzrušujúce! Zízal som s otvorenými ústami na hrdinov oblečených v napohľad nezničiteľných uniformách a na ich jasnočervené auto.

Vtom mi však jedno z detí odtiahlo stoličku. Stratil som rovnováhu a padal som hlavou priamo na radiátor. Veľmi silno som sa udrel a z rany mi tiekla krv. Okamžite ma odviezli do nemocnice, kde ma ošetrili. Neskôr lekári mame oznámili, že mám poškodený mozog.

Mama hovorievala, že odvtedy som bol úplne iný. Predtým som bol zvedavé, sebaisté dieťa plné energie. Potom som sa však viditeľne uzavrel do seba a mal som problémy s učením. Bolo pre mňa mimoriadne ťažké sústrediť sa, nevedel som udržať pozornosť ani si nič zapamätať. Viete si predstaviť, že škola sa stala pre mňa utrpením. Učitelia stále všetko opakovali, kým som nezačal predstierať, že rozumiem. Keď sa ostatné deti učili čítať, mne písmená nedávali zmysel. Pamätáte sa, ako ste v škole sedeli v kruhu a podávali si knihu a každý musel čítať nahlas? Pre mňa to bola tá najhoršia aktivita. Čím bola kniha bližšie, tým som bol nervóznejší. Nakoniec som hľadel do otvorenej knihy a nerozumel som jedinému slovu v nej (myslím, že tam niekde sa spustil i môj strach z verejného prejavu). Prešli ďalšie tri roky, kým som sa naučil čítať, no ešte dlho potom bolo pre mňa čítanie boj.

Netuším, či by som sa niekedy vôbec naučil čítať, keby som nestretol skutočných i komiksových hrdinov. Bežné knihy neudržali moju pozornosť, no fascinácia komiksami ma prinútila bojovať, aby som si mohol príbehy čítať sám, bez pomoci. Čítal som ich dlho do noci s baterkou pod perinou. Tieto príbehy mi dávali nádej, že je možné prekonať aj nemožné. 

V detstve boli mojimi obľúbenými superhrdinami X-Meni. Nie preto, že boli najsilnejší, ale preto, lebo boli nepochopení a zvláštne iní. Cítil som, že máme niečo spoločné. Boli to mutanti, nezapadli do spoločnosti a ľudia, ktorí im nerozumeli, sa im vyhýbali. Boli ako ja − okrem superschopností. X-Meni boli vyvrheli a ja tiež. Patril som do ich sveta.

Vyrastal som v okrese Westchester na predmestí New Yorku. V jed­nu noc som z komiksov zistil, že škola profesora Xaviera pre nadanú mládež sa nachádza neďaleko nás. Keď som mal deväť, každý víkend som sa bicykloval po okolí a hľadal ju. Bol som ňou posadnutý. Mys­lel som si, že ak ju nájdem, bude to miesto, kde konečne zapadnem, kde je v poriadku byť iný a kde objavím a rozviniem svoje superschopnosti.

 

CHLAPEC S POKAZENÝM MOZGOM

Skutočný život však nebol taký príjemný. Bolo to obdobie, keď sa u sta­rej mamy, ktorá s nami žila a pomáhala pri mojej výchove, začali prejavovať prvé príznaky demencie. Je ťažké opísať, ako niekto blízky prichádza o rozum a pamäť. Bolo to, akoby sme ju znovu a znovu strácali, až kým nezomrela. Bola pre mňa všetkým a spolu s mojimi problémami s učením je dôvodom, prečo vášnivo bojujem za zdravú a sviežu myseľ.

V škole ma šikanovali a vysmievali sa mi, nielen na ihrisku, ale aj v triede. Spomínam si na deň, keď na mňa frustrovaná učiteľka ukázala so slovami: „To je ten chlapec s pokazeným mozgom.“ Zlomilo ma, že ma takto vidí nielen ona, ale pravdepodobne aj ostatní. 

Keď niekoho označíte nálepkou, často vytvoríte bariéru − nálepka sa stane obmedzením. Dospelí by mali zvažovať slová, ktoré vyslovia, pretože tie sa často zmenia na vnútorný monológ dieťaťa. Práve to sa stalo mne. Keď som zápasil s učením, nezvládol test, nevybrali ma do gymnastického družstva, keď som zaostával za spolužiakmi, povedal som si, že je to pre môj pokazený mozog. Ako som teda mohol očakávať, že sa vyrovnám ostatným? Bol som zlomený. Moja myseľ nepracovala tak ako mysle ostatných. Aj keď som sa učil oveľa viac ako spolužiaci, nikdy sa to neodrazilo na známkach.

Bol som však príliš tvrdohlavý, aby som sa vzdal. Preplazil som sa predmetmi, no nebola to žiadna sláva. Matematiku som zvládal vďaka nadanejším priateľom, no v ostatných predmetoch som bol slabý, najmä v angličtine, čítaní, cudzích jazykoch a hudbe. V prvom ročníku strednej školy sa to zhoršilo natoľko, že mi hrozilo prepadnutie z angličtiny. Učiteľka si zavolala rodičov, aby s nimi prediskutovala, ako by som sa mo­hol vyhnúť prepadnutiu.  

Navrhla, aby som napísal prácu a získal body navyše. Mal som v nej porovnať životy a úspechy Leonarda da Vinci a Alberta Einsteina. Povedala, že ak to zvládnem, dá mi dosť bodov na to, aby som postúpil do ďalšieho ročníka. 

Bola to pre mňa obrovská príležitosť, šanca začať odznova a napraviť nevydarený začiatok mojej stredoškolskej kariéry. Dal som do tej eseje všetko. Po vyučovaní som celé hodiny trávil v knižnici a snažil sa o dvoch génioch zistiť čo najviac. Tam som natrafil aj na informácie, že Albert Einstein i Leonardo da Vinci mali údajne problémy s učením.

Po týždňoch úsilia som esej dopísal. Bol som na ňu taký hrdý, že som ju dal zviazať. Bola akýmsi vyhlásením: chcel som ňou oznámiť celému svetu, čo som schopný urobiť. 

Keď prišiel deň odovzdania, vložil som zviazanú prácu do školskej tašky a tešil som sa, ako ju odovzdám učiteľke. Ešte viac som sa však tešil na jej reakciu, takú, akú som si predstavoval. Prácu som chcel odovzdať na konci hodiny, a tak som sa celú hodinu snažil sústrediť na to, čo sme robili. Myšlienky mi však ustavične odbiehali k výrazu, ktorý som si predstavoval na učiteľkinej tvári, keď jej prácu odovzdám.

Učiteľka však prišla s podpásovkou. Asi v polovici hodiny ukončila vyučovanie a povedala, že má pre žiakov prekvapenie. Oznámila im, že som mal napísať prácu za body navyše a že by bola rada, keby som ju teraz predstavil celej triede.

Väčšinu času v škole som sa snažil byť neviditeľný, aby ma nevyvolali. Ako ten pokazený som mal pocit, že nemám čo ponúknuť. Bol som viac než hanblivý a nerád som na seba upozorňoval. Mojou superschopnosťou bola vtedy neviditeľnosť. Smrteľne som sa bál verejného prejavu. Nepreháňam. Keby ste ma v tej chvíli napojili na elektrokardiograf, možno by vybuchol. Navyše som strácal dych. Možnosť, že sa postavím pred všetkých a prečítam svoju prácu, neprichádzala do úvahy. Urobil som teda jediné, čo som mohol. 

„Prepáčte, nenapísal som ju,“ ledva som zakoktal.

Sklamanie na učiteľkinej tvári bolo veľké a veľmi odlišné od výrazu, ktorý som si predstavoval. Takmer mi puklo srdce, no nebol som schopný urobiť to, čo odo mňa žiadala. Keď všetci odišli, hodil som prácu do smetí a spolu s ňou som vyhodil aj kus sebaúcty a hrdosti.

Back to Top