Milý Edward

16,90 €
Skladom
SKU
9788022211352

ČO ZNAMENÁ NIELEN PREŽIŤ, ALE SKUTOČNE ŽIŤ?

Jedného letného rána nastúpi dvanásťročný Edward Adler s milovaným starším bratom, rodičmi a ďalšími 183 cestujúcimi do lietadla smerujúceho z Newarku do Los Angeles. Medzi pasažiermi je zázračný chlapec z Wall Street, mladá žena, ktorá sa snaží vyrovnať s nečakaným tehotenstvom, zranený veterán vracajúci sa z Afganistanu, podnikateľský magnát a slobodomyseľná žena utekajúca od panovačného manžela. Lietadlo však na polceste havaruje a katastrofu prežije iba Edward.

Edwardov príbeh priťahuje pozornosť celej krajiny, no on sám si musí hľadať miesto vo svete bez vlastnej rodiny. Stále cíti, že kus z neho ostal tam hore, navždy spojený s lietadlom, svojimi najbližšími a ostatnými cestujúcimi. Nečakaný objav mu pomôže nájsť odpovede na niektoré z najdôležitejších existenčných otázok: Keď všetko stratíte, ako nájdete silu ísť ďalej? Ako sa naučíte opäť cítiť bezpečne? A kde máte hľadať zmysel života?

Edwardov príbeh je omnoho viac než len rozprávanie o dospievaní poznačenom tragédiou, stratou najbližších osôb a všetkých životných istôt – je to viacdimenzionálna galéria nezabudnuteľných postáv a ich osudov. Skvele vykresľuje proces hojenia zlomeného srdca, ktoré sa obklopené láskou množstva empatických ľudí nanovo učí milovať.

 

Viac informácií
Autor Napolitano Ann
Žáner súčasná beletria, spoločenský román
EAN 9788022211352
Preklad Marianna Bachledová
Formát 147x229mm
Väzba pevná väzba s prebalom
Počet strán 268
Dátum vydania 12. 10. 2020

1.

 

„Keď je isté, že smrť príde, ale nevieme kedy,

čo je najdôležitejšie?“

PEMA CHÖDRÖNOVÁ

 

12. júna 2013

7.45 

 

Letisko Newark sa po nedávnej renovácii ligoce. Na každom metri bezpečnostnej čiary stojí črepník s rastlinou, aby si cestujúci neuvedomovali, ako dlho musia čakať. Ľudia sa opierajú o steny alebo sedia na kufroch. Všetci vstávali pred úsvitom, hlasno vzdychajú a tackajú sa od únavy.

Keď sa na rad dostane rodina Adlerovcov, jej členovia vložia do prepraviek počítače
a topánky. Bruce Adler si vyberie opasok, zroluje ho a pekne ho položí do sivej plastovej prepravky k hnedým mokasínam. Jeho synovia nie sú až takí poriadni, najskôr si tam dali notebooky a peňaženky, teraz navrch hádžu tenisky. Šnúrky prevísajú cez okraj a Bruce si nemôže pomôcť: zastrčí ich dovnútra.

Na veľkej obdĺžnikovej tabuli vedľa stojí: Peňaženky, kľúče, telefóny, šperky, elektronické zariadenia, počítače, tablety, kovové predmety, topánky, opasky a jedlo vložte do bezpečnostných prepraviek. Všetky nápoje a kontraband vyhoďte. 

Bruce a Jane Adlerovci sa blížia ku skeneru a medzi nimi kráča ich dvanásťročný syn Eddie. Pätnásťročný syn Jordan čaká, kým prejdú kontrolou.

Potom podíde k zamestnancovi, ktorý obsluhuje zariadenie, a oznámi mu: „Žiadam o oslobodenie od detekčnej kontroly.“

Zamestnanec naňho pozrie. „Prosím?“

Chlapec si strčí ruky do vreciek a vyhlási: „Žiadam o oslobodenie od detekčnej kontroly.“

Zamestnanec zakričí zdanlivo do priestoru: „Máme tu odmietnutie kontroly. Potrebujem mužského kontrolóra!“

„Jordan,“ ozve sa otec z opačnej strany tunela. „Čo to robíš?“

Chlapec pokrčí plecami. „Oci, spätné žiarenie z tohto typu skenera zasiahne celé telo. Je to najnebezpečnejší a najmenej účinný skener na trhu. Čítal som o tom a neprejdem ním.“

Brucea od neho delí desať metrov a vie, že cez skener ho za synom nepustia, preto zavrie ústa. Nechce, aby Jordan povedal čo len jedno ďalšie slovo.

„Odstúp, chlapče,“ vraví mu úradník. „Blokuješ premávku.“

Chlapec poslúchne a úradník pokračuje: „Ver mi, že je oveľa jednoduchšie a príjemnejšie prejsť cez ten stroj, ako sa nechať prehľadať tamtým chlapom. Prehmatá ťa dôkladne, ak vieš, čo tým myslím.“

Chlapec si odhrnie vlasy z čela. Za posledný rok podrástol o pätnásť centimetrov a je chudý ako vyžla. Má kučeravé vlasy rovnako ako matka a brat, rastú mu tak rýchlo, že ich nestíha krotiť. Otcove vlasy sú krátke a šedivé. Bruce začal šedivieť, keď mal dvadsaťsedem: v ten rok, keď sa narodil Jordan. Bruce si rád ukazuje na hlavu a hovorí mu: Aha, čo si mi spôsobil. Chlapec vie, že otec naňho uprene pozerá, akoby mu chcel na diaľku dohovoriť. 

Jordan pokračuje: „Týmto zariadením neprejdem zo štyroch dôvodov. Chcete ich počuť?“ Úradník vyzerá pobavene. Nie je jediný, kto venuje chlapcovi pozornosť, počúvajú všetci cestujúci naokolo.

„Ach, Bože,“ zašomre si Bruce popod nos.

Ruka Eddieho Adlera vkĺzne do matkinej dlane, asi po roku. Keď rodičov pozoroval, ako sa balia na cestu z New Yorku do Los Angeles – otec tomu hovoril Veľký zvrat –, rozbolelo ho brucho. Zase cítil, ako mu to tam buble, a premýšľal, či je niekde nablízku toaleta. „Mali sme s ním ostať,“ povie.

„Bude v poriadku,“ ubezpečí Jane jeho aj seba. Jej manžel stále uprene pozerá na Jordana, ona však ten pohľad neznesie. Namiesto Toľko vecí by sa vyriešilo, pomyslí si, keby sme sa len viac držali za ruky.

Úradník vypne hruď. „Tak vrav.“

Jordan začne vyratúvať na prstoch. „Po prvé, chcem sa čo najmenej vystavovať radiácii. Po druhé, neverím, že táto technológia zabraňuje terorizmu. Po tretie, pokladám za nechutné, že vláda si chce fotiť moje gule. A po štvrté,“ nadýchne sa, „tá póza, ktorú musí človek vnútri zariadenia zaujať: že zdvihne ruky, akoby ho prepadli, je naschvál taká, aby sa pri nej cítil bezmocný a ponížený.“

Pracovník kontroly sa už neusmieva. Poobzerá sa. Azda si z neho ten chlapec strieľa?

Na invalidnom vozíku zaparkovanom obďaleč sedí Crispin Cox a čaká, kým mu vezmú
z vozíka ster na detekciu výbušnín. Starec zúri. Brať mu z vozíka ster na výbušniny! Keby mu v pľúcach ostal nejaký vzduch, odmietol by. Čo si o sebe títo idioti myslia? Za koho ho majú? Nestačí, že musí sedieť na vozíku a cestovať s ošetrovateľkou? Zavrčí: „Už toho chlapca konečne prehľadajte.“

Starec všetkým rozkazuje už celé desaťročia, nestáva sa mu, že by ho niekto neposlúchol. Jeho tenor prerazí úradníkovu nerozhodnosť ako dlaň držiteľa čierneho pásu dosku v karate. Pošle Jordana za kolegom, ktorý ho požiada, aby sa rozkročil a rozpažil ruky. Zdesená rodina sleduje, ako mužova ruka drsne prehmatáva chlapcov rozkrok.

„Koľko máš rokov,“ pýta sa úradník a na chvíľu prestane, aby si natiahol gumené rukavice.

„Pätnásť.“

Vystrúha kyslú tvár. „Deti toto robiť nezvyknú.“

„Kto zvykne?“

„Väčšinou hipisáci.“ Chvíľu premýšľa. „Alebo bývalí hipisáci.“

Jordan sa musí ovládať. Keď mu úradník prehmatáva pás na džínsoch, šteklí to. „Keď budem dospelý, možno sa stanem hipisákom.“

„Hotovo, pätnástka,“ vraví muž. „Vypadni.“ Jordan sa s úsmevom pridá k rodine. Vezme si od brata tenisky. „Tak poďme,“ vraví. „Nechceme zmeškať let.“

„O tomto sa ešte porozprávame,“ vyhráža sa mu Bruce.

Chlapci vykročia chodbou prví. Cez okná v diaľke vidno newyor­ské mrakodrapy, človekom postavené hory ocele a skla prebodávajúce modrú oblohu. Jane ani Bruce si nemôžu pomôcť, hľadajú očami miesto, kde stáli Dvojičky, rovnako ako jazyk hľadá dieru po zube. Keď sa Dvojičky zrútili, obaja synovia boli malí, výhľad berú taký, aký je.

„Eddie,“ povie Jordan a chlapci si vymenia pohľady.

Bez námahy si navzájom čítajú z tváre, rodičia často prekvapene zisťujú, že Jordan a Eddie sa dokážu porozprávať a dohodnúť bez jediného slova. Vždy fungovali ako tím a všetko robili spolu. Jordan sa však tento rok začal odťahovať. Spôsob, akým teraz vyslovil bratovo meno, znamená: Stále som tu. Vždy sa vrátim.

Eddie buchne brata do ramena a rozbehne sa vpred.

Jane kráča opatrne. Ruka, za ktorú ju mladší syn doteraz držal, jej visí po boku a mravčí jej v nej.

 

Pri bráne treba zase čakať. Linda Stollenová, mladá žena odetá v bielom, sa ponáhľa do lekárne. Dlane sa jej potia a srdce búši, akoby chcelo vyskočiť z hrude. O polnoci priletela z Chicaga a hodiny strávila na la­vičke, snažila sa driemať v sede a k hrudi si pritom tisla kabelku. Rezervovala si najlacnejší let, preto tá zachádzka na Newark, a cestou na letisko oznámila otcovi, že už si od neho nebude pýtať žiadne peniaze. Rozrehotal sa, dokonca
si plieskal rukou po stehne, akoby v živote nepočul lepší vtip. Lenže ona to myslela vážne.
V tejto chvíli vedela dve veci: po prvé, do Indiany sa nikdy nevráti a po druhé, už nikdy nebude svojho otca a jeho tretiu ženu o nič žiadať.

Toto je Lindina druhá návšteva v lekárni za posledných dvadsaťštyri hodín. Siahla do kabelky a dotkla sa obalu tehotenského testu, ktorý si kúpila v South Bend. Tentoraz si kúpila aj magazín o celebritách, balíček čokoládových cukríkov, diétnu limonádu a odniesla ich
k pokladni.

Crispin Cox na vozíku chrápe, jeho telo pripomína vycivené origami poskladané z kože
a kostí. Prsty sa mu občas zachvejú ako malé vtáčiky, čo sa snažia vzlietnuť. Jeho ošetrovateľka, žena v strednom veku so strapatým obočím, si na stoličke vedľa neho pilníkuje nechty.

Jane a Bruce sedia vedľa seba na modrých letiskových stoličkách, a hoci by si to pozorovateľ nevšimol, hádajú sa. Tvária sa totiž nevzrušene a hovoria potichu. Synovia tento štýl rodičovskej hádky volajú „ŠEPKON 4“ a nič si z nej nerobia. Rodičia sa škriepia, ale je to viac výmena názorov než boj. Neútočia na seba.

Bruce vraví: „Bola to nebezpečná situácia.“

Jane trochu pokrúti hlavou. „Jordan je ešte dieťa. Nič by mu nespravili. Mal na to právo.“

„Si naivná. Papuľoval, a to táto krajina nestrpí, je jedno, že to má v ústave.“

„Ty si ho naučil, aby sa nebál ozvať.“

Bruce stisne pery. Chce sa hádať, ale nemôže. Chlapcov učí doma a na hodinách zdôrazňuje kritické myslenie. Spomína si, ako sa len nedávno rozohňoval, že k pravidlám sa má pristupovať kriticky. Všetko spochybňujte, povedal. Všetko. Týždne nemohol z hlavy dostať idiotských chvastúňov z Kolumbijskej univerzity, ktorí mu nedali definitívu, lebo nechodil na ich kokteilové večierky. Vedúceho katedry sa opýtal: Čo má matematika spoločné s pitím a vtipkovaním? Chce, aby aj jeho synovia spochybňovali chvastúňov, ale ešte nie teraz. Mal dodať: Spochybňujte všetko, ale až keď budete dospelí a budete zodpovedať sami za seba; keď už nebudete bývať doma, aby som to nemusel so strachom sledovať. 

„Pozri na tú ženu,“ vraví Jane. „Má do lemu sukne všité zvončeky. Vieš si predstaviť, že by si si obliekol niečo, čo pri každom pohybe zazvoní?“ Pokrúti hlavou. Malo to pôsobiť výsmešne, ale vidno, že sa jej to páči. Predstavuje si, že chodí pomedzi drobné cinkajúce zvončeky. Každým krokom ich rozozvučí a priťahuje pozornosť. Pri tej predstave sa začervená. Má na sebe džínsy a svoj „písací sveter“. Dnes ráno sa obliekla tak, aby sa cítila pohodlne. Ako sa chcela cítiť tá žena?

Pocity strachu a hanby, ktoré Brucea premkli pri skeneri, už ustupujú. Pošúcha si spánky
a z vďačnosti, že ho nerozbolela tak, že by mu v lebke pulzovalo všetkých dvadsaťdva kostí, vyšle židovsko-ateistickú modlitbu. Keď sa ho lekár opýtal, čo mu spúšťa migrény, Bruce odfrkol. Odpoveď bola jasná a očividná: jeho synovia. Otcovstvo ho na každom kroku napĺňalo hrôzou. Keď boli chlapci malí, Jane vravievala, že ich nosí na rukách ako odistené granáty. Stále ich za odistené granáty považuje. Hlavným dôvodom, prečo súhlasil, že sa presťahujú do L. A., bolo, že filmové štúdio im ponúklo na prenájom dom s dvorom. Bruce sa chystá svoje granáty uložiť na tomto oplotenom pozemku, a ak by niekam chceli ísť, budú odkázaní na to, že ich odvezie. V New Yorku im stačilo nastúpiť do výťahu a boli preč.

Skontroluje ich. Sedia na opačnej strane miestnosti a čítajú si. Je to akt miernej nezávislosti. Mladší v tom istom momente kontroluje jeho. Aj Eddie má sklony k obavám. Vymenia si pohľady, dve verzie jedného výrazu tváre. Bruce sa nasilu a naširoko usmeje, snaží sa to isté dosiahnuť aj u syna. Odrazu chlapca zatúži vidieť šťastného.

Pomedzi otca a syna prejde žena v ozvučenej sukni a spojenie sa preruší. Pri každom jej kroku cinkajú zvončeky. Je to vysoká, pevne stavaná Filipínka. Tmavé vlasy má ozdobené drobnými korálikmi. Pospevuje si. Slová sú nejasné, ale rozhadzuje ich po čakárni ako lupienky kvetov. Sláva, milosť, aleluja, láska.

Pri okne stojí černoch vo vojenskej uniforme, chrbtom k miestnosti. Má asi dva metre a je široký ako skriňa. Benjamin Stillman zaberá veľa miesta aj tam, kde je ho nadbytok. Počúva speváčku, žena mu hlasom pripomína jeho starú mamu. Vie, že stará mama ho prekukne ako letiskový skener, keď ho zbadá na letisku v Los Angeles. Pochopí, čo sa stalo, keď sa pochytil s Gavinom, uvidí guľku, ktorá mu dva týždne nato prederavila bok, a kolostomické vrecko, čo teraz dieru zakrýva. Hoci je Benjamin v úskokoch cvičený a celý život tajil pravdu pred všetkými vrátane seba, pri nej sa hra končí. Teraz však nachádza v útržkoch piesne pokoj.

K mikrofónu pri východe si vykračuje zamestnankyňa leteckej spoločnosti. Postaví sa
k nemu a vystrčí bok. Na ostatných zamestnancoch pri bránach uniformy visia alebo sú im pritesné, ale tá jej sedí ako uliata. Hladké vlasy má sčesané do uzla a rúž lesklý a červený.

Mark Lassio odlepí oči od esemesky s inštrukciami pre svojho spoločníka. Má tridsaťdva rokov a za posledné tri roky o ňom už dvakrát písali v časopise Forbes. Má drsnú bradu, krátke nagélované vlasy a mod­rými očami sa vie zabodávať priam majstrovsky. Obliekol si matný sivý oblek, farba pôsobí nenápadne, ale draho. Mark si ženu premeria a mozog sa mu roztočí ako veterná ružica, včera to prehnal s whiskey sour. Uhladí si vlasy, vystrie sa a venuje jej plnú pozornosť.

„Dámy a páni,“ povie žena, „toto je let číslo 2977 do Los Angeles. Paluba je pripravená na nástup.“

 

Airbus A321 vyzerá ako biela veľryba s modrým pruhom na boku. Zmestí sa doň 187 pasažierov a jeho stredom sa tiahne ulička. V prvej triede sú na každej strane po dve priestranné sedadlá, v ekonomickej triede sa sedí po troch. Let je plne obsadený.

Cestujúci sa pomaly šuchcú vpred a do nôh im vrážajú tašky s obsahom príliš drahocenným alebo dôležitým na to, aby ich poslali do batožinového priestoru. Ako prvú si všimnú teplotu. Priestor je vychladený ako mraznička na mäso a vetracie mriežky klimatizácie vydávajú nepretržité a kritické ššššš! Na holé ruky naskakujú zimomriavky a rýchlo sa naťahujú svetre.

Crispin sa s pomocou ošetrovateľky snaží dostať z vozíka na sedadlo v prvej triede. Teraz je hore a je maximálne podráždený. Jednou z najhorších vecí na tom, keď je človek chorý, je, že ostatní, úplne cudzí ľudia, si myslia, že sa ho môžu len tak bez opýtania dotýkať. Ošetrovateľka sa načiahne, aby ho chytila za stehno a napravila mu polohu. Za stehno! Jeho nohy kedysi kráčali po zasadacích miestnostiach, behali v klube po squashovom kurte a zlyžovali najťažšie trasy strediska Jackson Hole. Teraz si táto, podľa jeho názoru prinajlepšom priemerná ženská, myslí, že ich môže oblapiť. Odháňa ju. „Nepotrebujem pomoc, dokážem si sadnúť na blbé sedadlo,“ šomre.

Benjamin nastúpi so zvesenou hlavou. Do New Yorku letel vojenským lietadlom a toto je po roku jeho prvý komerčný let. Ale vie, čo čakať, a cíti sa nepríjemne. V roku 2002 by ho boli automaticky poslali do prvej triedy a celé lietadlo by pri pohľade naňho tlieskalo. Teraz zatlieska jeden pasažier, ďalší sa pridá, potom ešte pár. Potlesk poskakuje tu a tam ako kamienok po jazere, potom sa ponorí pod atramentovú hladinu a utíchne. Ten zvuk znel placho, trocha zahanbene. „Ďa­kujeme, že slúžite našej krajine,“ zašepká mladá žena. Vojak zodvihne ruku a nenápadne zasalutuje, potom klesne na sedadlo v ekonomickej triede.

Adlerovci sa rozchádzajú pri dverách. Jane zamáva synom a manželovi, sú priamo pred ňou, potom sa prikrčí a ponáhľa sa do prvej triedy. Bruce chvíľu sprevádza manželku pohľadom, potom nasmeruje Jordana a Eddieho do zadnej časti lietadla, sú samá ruka a noha. Prezerá čísla sedadiel a počíta, že budú dvadsaťdeväť radov za Jane, hoci predtým sľúbila, že si vymení miesto a sadne si k nim do ekonomickej triedy. Bruce už zistil, že jej sľubom sa nedá veľmi veriť, pokiaľ sa týkajú práce. Napriek tomu sa vždy rozhodne uveriť, a potom je sklamaný.

„Ktorý rad, oci?“ pýta sa Eddie.

„Tridsaťjeden.“

Cestujúci si vybaľujú maškrty a knihy a pchajú ich do vreciek na sedadlách pred sebou. Zadná časť lietadla vonia indickým jedlom. Tí, čo doma varia, teda aj Bruce, vôňu vdýchnu a vyhodnotia, že je to rasca. Jordan a Eddie sa hádajú o sedadlo pri okne. Otec si vybral sedadlo pri uličke, aby si mal kam dať nohy. Starší chlapec si uvedomí, že blokujú ostatných cestujúcich, a vzdá sa. Posadí sa a vzápätí oľutuje, že sa zachoval tak dospelo, medzi otcom a bratom je ako v pasci. Po letiskovej kontrole sa cítil euforicky a na koni, ale toto mu zrazilo hrebienok. 

Pár minút mal pocit, že je ozajstný dospelák. Teraz sa cíti ako hlúpe batoľa pripútané k detskej stoličke. Jordan sa rozhodne, že sa s Eddiem nebude aspoň hodinu rozprávať, aby ho potrestal.

„Oci,“ ozve sa Eddie, „keď prídeme do nového domu, už tam budú naše veci?“

Bruce premýšľa, čo presne Eddieho trápi: jeho sedací vak, noty na klavír alebo ten plyšový slon, čo s ním ešte stále občas spáva? Jeho synovia prežili celý doterajší život v newyorskom byte. Teraz ho prenajali. Ak sa Jane bude dariť a rozhodnú sa ostať na Západnom pobreží, predajú ho. „Škatule dorazia budúci týždeň,“ vraví Bruce. „Dom je zariadený, to vydržíme.“

Chlapec vyzerá mladšie ako na dvanásť. Prikývne s hlavou obrá­tenou k oválnemu okienku na druhej strane. Končekmi prstov zatlačí na priehľadný plast.

Back to Top