Manželka a vdova

14,90 €
Skladom
SKU
9788022210980

AKO DOBRE POZNÁME TÝCH, KTORÝCH MILUJEME?

Jadro príbehu Christiana Whita sa odohráva v známom austrálskom letovisku na ostrove Belport, v zimnom období opustenom a bez života. Vdova príde o svojho muža Johna a manželka o svojho muža Raya. Každá z nich rozpráva svoj príbeh paralelne s príbehom tej druhej a naoko nezlučiteľné osudy sa postupne zlievajú do jedného celku, aby sa ich cesty nakoniec skrížili v pôsobivej scéne, kde každá zachraňuje vlastnú rodinu.

Elegantná Kate začína tušiť, že v jej manželstve to škrípe. Je nesamostatná, úplne podriadená svojmu mužovi a život bez neho si nevie ani predstaviť. No keď sa John nevráti z lekárskeho sympózia v Londýne a Kate zistí, že manžel už tri mesiace nepracuje na pôvodnom pracovisku v nemocnici, zdesene si uvedomí, že žila s neznámym cudzincom, ktorý u nej hľadal bezpečný prístav.

Jednoduchá predavačka Abby pracuje na ostrove v miniatúrnom supermarkete. Má zvláštnu záľubu v preparovaní zvierat a rada behá dlhé trate po pobreží. Veľa času trávi s lesbickou priateľkou, miestnou policajtkou. Je spokojná so svojím životom, oddane sa stará o atraktívneho manžela Raya a má plné ruky práce s deťmi – rebelujúcimi a ťažko zvládnuteľnými tínedžermi.

Konflikt medzi mužmi postupne vychádza najavo a pokračuje konfliktom Kate a Abby. Autor šikovne nahadzuje udičky a odhaľuje skutočnosti, ktoré sú pre prípad dôležité, ale aj mätúce.

Brilantne spracovaný príbeh s neopakovateľnou strhujúcou atmosférou vedie čitateľa kľukatými cestičkami ľudských osudov až na okraj útesu, kde mu položí dôležitú otázku: Ako dobre poznáme ľudí, s ktorými žijeme a ktorých milujeme?

Kniha vyšla aj v audioforme, jej ukážku si môžete vypočuť tu. Audioknihu kúpite na audiolibrix.sk.

Viac informácií
Autor White Christian
Žáner krimi / triler
EAN 9788022210980
Preklad Zuzana Močková- Lorková
Formát 140x210 mm
Väzba pevná väzba s prebalom
Počet strán 248
Dátum vydania 9. 7. 2020

PROLÓG

John sa strhol zo spánku s pocitom, že niekto je v dome. Vtom začul zdola zvuk, akoby sa roztvorili suché a vetrom ošľahané pery. Potom sa ozval škripot krokov na schodisku.

John uprene hľadel do tmy nad posteľou a napínal sluch, no okrem tichého hučania ústredného kúrenia nebolo počuť nič a v do­me sa opäť rozľahlo ticho. Otočil sa nabok a pozrel na manželku, zaliatu tlmeným mesačným svitom prenikajúcim cez okno.

Pomyslel si, že to bola asi len ďalšia nočná mora.

Vrzg.

Zvuk sa ozval z podesty na prvom poschodí – niečia noha stú­pila na vŕzgajúcu palubovku schodiska. Už to nebolo len v jeho mysli. Bol si tým istý.

Posadil sa a hľadel cez niekoľko vrstiev tmy. Keď si jeho oči zvykli na tlmené svetlo, postupne sa zjavili obrysy spálne, ako keď sa pomaly zaostruje obraz. Zbadal siluetu vysokej skrine na čiernom pozadí. Manželkine šperky na toaletnom stolíku sa slabo ligotali v mesačnom svite ako desiatky malých očí. Pod zatvorenými dverami sa mihotal pásik svetla, tenučký ako ceruzka.

John otvoril dvere a vykročil z izby. Chodbu osvecovala nočná lampa s motívom Harryho Pottera. Dala ju tam dcéra Mia, aby sa v noci nebála ísť na záchod. Do svetla zaslepene narážala tučná hnedá mora. John ju chvíľu ochromene sledoval. Mohol to byť ten zvuk, čo počul?

Vtom z tieňa na úplnom konci chodby vystúpil muž.

John chcel niečo povedať, ale strach mu zovrel hrdlo.

Muž urobil ďalší krok vpred. Bol vysoký, mohutný a mal vyholenú hlavu. Mal na sebe biele plátenné tenisky a ťažký čierny kabát, ktorý John spoznal.

„Zdravím ťa, John,“ zašepkal muž. „Pamätáš si ma?“

„… Áno,“ vyslovil priduseným hlasom.

„Vieš, prečo som tu?“

„Áno,“ povedal John potichu. „Myslím, že viem.“



1

VDOVA

Kate Keddieová stála pred zrkadlom na toaletách na letisku a trénovala si úsmev. Nenávidela svoje ústa. V pomere k svojej hlave ich mala trošku priveľké a s úškrnom na tvári vyzerala ako vyšinutá maniačka. Skúsila opatrne zdvihnúť kútiky úst. Chcela pôsobiť sebavedome a zdržanlivo. No dosiahla len to, že vyzerala ako zdrogovaná Shelley Duvallová.

„Čo to robíš s tvárou?“ opýtala sa Mia. Katina desaťročná dcéra vyšla z kabínky a podišla k umývadlu. Na zápästie si priviazala šnúrku s balónikom v tvare srdca s nápisom Vitaj doma, ktorý sa nad ňou pohojdával ako bója.

„Ale nič,“ odvrkla Kate.

„Koľko ešte budeme čakať na ocka?“

„O desať minút pristane, potom bude lietadlo rolovať po pristávacej dráhe, potom si bude musieť vyzdvihnúť batožinu, prejsť colnou kontrolou… spolu to bude asi šestnásť hodín.“

„Nerob si srandu, mami!“ Mia dupla nohou na leštenú betónovú podlahu a zmocnilo sa jej vzrušenie ako na Štedrý deň. Ešte nikdy v živote nebola tak dlho bez otca.

John bol posledné dva týždne v Londýne na vedeckom seminári o paliatívnej starostlivosti. Kate väčšinu tohto času strávila vyškrtávaním dní v kalendári hrubou červenou fixkou a túžobne čakala na jeho návrat. Dúfala, že v ich prípade bude platiť otrepaná fráza, že odlúčenosť srdcia zbližuje, no jej pochmúrnejšia časť sa bála, že odlúčenosť môže mať aj opačný efekt. Niekde sa dočítala, že zvyku sa dá zbaviť už v priebehu dvoch týždňov, a čo je vlastne manželstvo, ak nie zvyk?

Kate chytila dcéru za ruku a odviedla ju k terminálu. V príletovej hale melbournského medzinárodného letiska sa to hemžilo ľuďmi. Rodiny sa hrčili pod transparentmi písanými rukou a uprene sledovali veľké dvere z matného skla za colnicou. Za rodinami stáli vodiči v čiernych oblekoch a čmárali mená na malé biele tabuľky. Dav spájala hromadná energia, pôsobil ako jeden veľký celok, a nie ako stovky ľudí. Všetci sa pohybovali v pomalej trepotavej harmónii ako nohy stonožky.

Každú chvíľu prejde dverami John s prepadnutými očami, vyčerpaný po dlhom lete, ťahajúc za sebou svoj malý modrý kufor na kolieskach. Pri pohľade na ne sa mu rozžiari tvár. Nečaká, že tam budú. Trval totiž na tom, že domov pôjde taxíkom, a Kate s tým ochotne súhlasila, hoci veľmi dobre vedela, že pôjdu s Miou na letisko, aby ho prekvapili.

Nevedela sa už dočkať manžela, no ešte viac sa tešila na to, že mu vráti do rúk opraty. Nazdávala sa, že je dobrá matka, ibaže trochu neistá. Nechopila sa tejto úlohy s takou ľahkosťou ako iné ženy – kamarátky zo skupiny mamičiek, alebo akčné rozlietané matky, ktoré vídava popoludní pred školou. Kate sa cítila istejšie s Johnom po boku.

„Myslíš, že ocko nezabudol na tie libry?“ opýtala sa Mia, hľadiac na displej pred zmenárňou. V poslednom čase bola priam posadnutá zbieraním cudzích mien.

„Hovorila si mu o tom minimálne dvetisíckrát,“ ubezpečovala ju Kate. „Pochybujem, že by sa odvážil prísť bez nich.“

„Koľko ešte ostáva?“ stonala Mia.

„Päť minút. Pozri na tabuľu príletov. Vidíš?“

Let Qantas QF31 z letiska Heathrow (cez Singapur) pristál načas a bez komplikácií. Nad čakajúcim davom viselo ticho, no čoskoro sa v ňom začali ozývať výkriky, plač aj smiech, keď do haly vstúpili prví cestujúci. Ľudia sa vrhali k sebe a natešene sa objímali, iní si razili cestu davom k čakajúcim vodičom alebo k stanovišťu taxíkov.

Kráska s blond vlasmi vyčesanými do chvosta padla do náručia čakajúceho muža. Na chvíľu zabudla, kde je, kto sa pozerá, a vášnivo ho pobozkala na ústa. Vedľa nich stál starší pár Aziatov a mával na muža, ktorý k nim tlačil kočík s driemajúcimi chlapcami – dvojičkami. Kate ich pozorovala a čakala, kým príde na rad ona.

Trochu ju prekvapilo, že John nebol medzi prvými prichádzajúcimi. Vždy lietal prvou triedou, vďaka čomu sa mohol zaradiť medzi pasažierov s prednostným právom na vybavenie a služby.

Mia sa postavila na špičky a pozorne si premeriavala dav. „Vidíš ho?“ opýtala sa.

„Ešte nie, opička moja,“ odpovedala Kate.

Obe sústredene hľadeli na veľké sklenené dvere, ktoré sa opäť otvorili. Teraz vyšla menšia skupinka cestujúcich.

„Vidím ho, vidím ho!“ pišťala Mia. Stiahla balón nižšie a otočila nápis smerom k dverám. Potom sklamane spustila plecia. „Nie. Počkaj. To nie je on.“

Druhá vlna cestujúcich sa rozpŕchla. A po Johnovi ani stopy. Sklenené dvere sa zatvorili a opäť otvorili. Vyšiel z nich pokrivkávajúci starší pán s paličkou v ľavej ruke a so zaprášeným starým kufrom Samsonite v pravej. Chodba za ním bola prázdna.

Kate pozrela na tabuľu príletov, opäť skontrolovala, či sú na správ­nom mieste v správnom čase, a potom to skontrolovala tretí raz. Prekvapenie vystriedali obavy.

„Mami?“ ozvala sa Mia.

„Pozeraj na dvere, opička moja. Zrejme sa zdržal pri kontrole batožiny alebo ho otravuje nejaký puntičkársky colník. Príde. Len čakaj.“

Obe čakali. Kate sa snažila potlačiť znepokojenie, pohľadala svoj telefón a vytočila Johnovo číslo. Ihneď sa ozvala odkazová schránka. Skúsila to znovu. Opäť odkazovka. Zrejme si zabudol vypnúť letový režim, pomyslela si. Alebo si zabudol nabíjačku v zásuvke hotelovej izby a pricestoval do Austrálie s vybitou batériou.

Začala si ohrýzať nechty.

Sklenené dvere sa otvorili. Kate sa zhlboka nadýchla. Zjavili sa traja oneskorenci – pár v strednom veku zjavne uprostred hádky a špinavý mladík s ruksakom a spleťou dredov padajúcich cez jedno plece. Nikto tam na nich nečakal. Dvere sa zatvorili, potom opäť otvorili. To už vyšla posádka lietadla – všetci uvoľnene debatovali a tešili sa, že sa im skončila zmena.

Kde si, John? uvažovala Kate.

Keby zmeškal let, zavolal by alebo by napísal správu či e-mail, však? Nemohol vedieť, že ho bude čakať na letisku, ale vedel, že bude na neho čakať. Opäť mu skúsila zavolať. Nič. Poobzerala sa po termináli. Väčšina ľudí z davu sa vytratila, zostalo len niekoľko cestujúcich pri stánku požičovne áut a muž v sivej kombinéze, ktorý vysával koberec pred vchodom.

„Kde je, mami?“ opýtala sa Mia.

„Neviem, opička moja. Ale príde. Nič sa neboj. Všetko je v poriadku.“

Kate uprela pohľad na sklenené dvere a chytila Miu za ruku. Pevne ju stisla a čakali ďalej. Prešlo päť minút, potom ďalších pätnásť.

 

Naposledy hovorili spolu cez Skype ráno pred Johnovým odletom z Londýna. Kate a Mia sedeli vedľa seba v jednom kresle v obývačke a skláňali sa nad obrazovkou MacBooku. John vzdialený sedemnásťtisíc kilometrov od nich sedel na posteli v hotelovej izbe. Bol to typický apartmán so svetlozelenými tapetami na stenách, s minibarom napravo a menu hotelových služieb naľavo od neho. Pas, peňaženku a telefón mal naukladané na kufri vedľa dverí.

„Si pripravený na let?“ zaujímala sa Kate.

„Mám všetky tri veci, ktoré by mal mať so sebou každý ostrieľaný cestovateľ,“ zahlásil. „Štuple do uší, diazepam a knihu Harukiho Murakamiho.“ 

„Diazepam sa je?“ vyzvedala Mia.

„Áno, zlatko,“ odpovedal. „Je to liek.“ Smial sa, no spojenie bolo slabé a počuli ho s oneskorením. Obrazovka zamrzla a preskočila, a tak jeho smiech znel ako z nočnej mory.

John bol od Kate o tri roky starší, no vyzeral o päť rokov mladšie. Mal mladistvý zostrih, uhladené symetrické črty tváre a prirodzene štíhlu a atletickú postavu. Jeho tvár vyzerala na obrazovke opálenejšie než zvyčajne. Koniec koncov, v Londýne bolo leto.

Mia sa zviezla na kolená a jej tvár bola iba pár centimetrov od obrazovky. „Keď vojdeš do lietadla, určite si sadni za krídlo,“ naliehala. „Je to najbezpečnejšie miesto, ak sa lietadlo zrúti.“

„Prvá trieda je vpredu na pravej strane,“ odpovedal.

„Och, nie. Prvých jedenásť radov sa pri väčšine pádov zdemoluje.“

„Mia, tvoj otec nepotrebuje počuť, že jeho rad môže byť zdemolovaný,“ zahriakla ju Kate. „Odkiaľ vlastne vieš, čo znamená slovo zdemolovať?“

Mia pokrčila plecami. „Z internetu.“

„Opäť prišla na to, ako vypnúť rodičovský zámok,“ sťažovala si Kate. „Naša dcéra je hacker.“

John sa oprel dozadu na lakte a pozeral kamsi doľava ponad obrazovku laptopu. Kate sa zmocnil čudný a absolútne neopodstatnený pocit, že tam nie je sám. Usúdila, že je to len paranoja.

„Nechaj ten zámok vypnutý,“ dodal po chvíli John. Jeho hlas znel nezaujato. Kate nevedela, či žartuje, alebo nie. „Život nemá filter, tak prečo by ho mal mať internet?“

„No úžasné!“ zvolala Kate. „Tak jej dnes pustím Exorcistu a zajtra si pozrieme všetky diely Ramba.“

Johna to nerozosmialo.

„Všetci sa snažíme chrániť blízkych pred určitými pravdami,“ skonštatoval. „No neviem, či je to vždy správne alebo fér. Ak sa nebudeme rozprávať o príšerách tohto sveta, nebudeme pripravení, keď nám vyskočia spod postele.“

Kate by najradšej prestrčila ruku cez obrazovku a capla ho po tvári. Čo za príšery?

 

„Si v pohode, John?“ opýtala sa.

„Myslím, že áno,“ povedal. „Myslím, že som pripravený na návrat domov.“

 

„Kate?“

„Áno,“ odpovedala súhlasne. „Kate Keddieová.“

„Och, Kate. Johnova žena. Páni, dlho sme sa nevideli. Ako sa máte?“

Chatveer Sandhu bol administratívny pracovník v zdravotníckom centre paliatívnej starostlivosti Trinity, kde John pracoval ako lekár.

„Prepáčte, že vás ruším,“ pokračovala Kate. „Akosi sa neviem skontaktovať s Johnom a myslím, že by ste mi mohli pomôcť. Domnievam sa, že jeho odlet z Londýna sa oneskoril alebo sa mu zmenil program a zabudol mi to oznámiť.“

Nasledovalo mučivé mlčanie a Kate sa len sťažka ubránila nutkaniu prerušiť ho. Pozrela na Miu, ktorá sedela na plastovej stoličke vedľa informačného stánku. Jej mrzutý pohľad bol plný zúfalstva. Do očí sa jej tisli slzy.

„Ste tam, Chat?“ opýtala sa Kate.

„Áno,“ odpovedal. „Prepáčte. Ja len… neviem, na čo sa ma pýtate.“

„Som na letisku, ale môj manžel nepriletel.“

Zdalo sa jej, že hovorila celkom jasne, ale po ďalšej chvíli mlčania Chatveer oznámil: „Prepojím vás na Holly. Počkajte na linke.“

„Prepojíte ma? Nie, Chat, len potrebujem…“

Neskoro. Už ju prepájal. Kým čakala, opäť si ohrýzala nechty. Zahryzla príliš hlboko a zvraštila tvár od bolesti.

V slúchadle znela klasická hudba – osudová Symfónia č. 3 Henryka Góreckého. Jedna z Johnových obľúbených. Nazval ju zabudnutým majstrovským dielom. Kate pred svadbou klasiku nepočúvala, pokladala ju za záležitosť snobských intelektuálov. V spoločnosti Mariah Careyovej sa cítila oveľa lepšie ako v spoločnosti Clauda Debussyho. Keď však John väčšinu času ich prvého rande ospevoval Wolfganga Amadea – Ludwig van sem, Ludwig van tam –, na druhý deň sa pobrala kúpiť dvojcédečko výberu najlepšej klasickej hudby a neochotne si ho vypočula. Teraz ju mala rada – teda aspoň si to myslela.

„Kate, čo môžem pre vás urobiť?“ ozvala sa Holly Cutterová s netrpezlivým a ráznym tónom v hlase.

Holly Cutterová bola frustrujúco úspešná. Okrem toho, že bola prednostkou zdravotníckeho centra Trinity, bola aj kvalifikovanou sestrou, duchovnou poradkyňou, pedagogičkou, vedkyňou v oblasti klinického výskumu, čestnou profesorkou na melbournskej univerzite a členkou dozornej rady medzinárodnej asociácie hospicovej a paliatívnej starostlivosti. Typická karieristka.

„Zdravím, Holly,“ pozdravila ju Kate. „Neviem, prečo ma Chatveer prepojil, ale práve teraz som s Miou na letisku a lietadlo, ktorým mal John priletieť, pristálo, no on v ňom nebol. Je možné, že sa zdržal na konferencii alebo bol jeho odlet odložený, zrušený, alebo…?“

„Nič o tom neviem, Kate,“ odvrkla Holly.

Kate mala sto chutí šmariť telefón cez celý terminál.

„Mohli by ste ma teda prepojiť späť na Chatveera?“

„Chatveer tiež o tom nič nevie.“

Kate sa cítila zahanbene, hlúpo, naštvane a nepríjemne. A Mia stále plakala.

„Neviem, čo sa tu deje,“ vyhŕkla. „No myslím, že došlo k zlyhaniu komunikácie. Posledné dva týždne bol John v Londýne na vedeckom seminári o paliatívnej starostlivosti. Dnes sa mal vrátiť domov a…“

„Počujte,“ prerušila ju Holly. „Neviem, čo viete alebo neviete, no ja mám toho na pleciach viac než dosť. Ak sa John tento rok zúčastnil na nejakom vedeckom seminári, tak my o tom nemáme odkiaľ vedieť.“

„Nechápem,“ vyhŕkla Kate. „Ako to?“

„John tu už tri mesiace nepracuje.“

Back to Top