HÁJNIČKA MI ZAKLOPALA NA DVERE – rozhovor s Dankou Podrackou

Aj ja mám svoj iniciačný román a jeho iniciačnú postavu už pätnásť rokov vrastenú do svojej DNA. Naozaj je to zvláštne, niekedy tú postavu cítim priam vedľa seba a premýšľam, ako by na to či ono zareagovala. Bez ktorých ďalších literárnych diel či postáv by si to tiež nebola ty? Čím si si vyšliapala cestu k Hájničke?

U mňa sa to dostalo do nečakaných rovín. Literárne postavy z diela, ktoré ma zasiahne a vnútorne až bytostne osloví, stretávam priamo v živote. Naposledy sa mi to stalo celkom nedávno. Prečítala som si román Sandra Veronesiho Kolibrík. Hlavná postava, Marco Carrera, sa stará o svoju vnučku Miriajin. Keď som bola s deťmi v parku, plnom hojdačiek a preliezok, prišiel tam otec s malým dievčatkom a obaja boli ako Marco a Miriajin. Dokonca boli Taliani. Dievčatko v kabátiku objavovalo krásu prvého chodenia. Padalo a vstávalo, obaja boli ako vystúpení z textu, do ktorého sa mali po zotmení vrátiť. Dokonca keď odchádzali, zakývali mi, hoci sme sa spolu nezoznámili. Bolo to ako zjavenie, vylúpnuté zo zjaveného. Až sem ma priviedla Hájnička.

Čo to v tebe ako v poetke otváralo, rozvibrovalo? Epos predstavuje úplne inú rovinu vnímania, rýchly a necitlivý návrat do reality môže byť bolestivý, náročný. Dokážeš toto preklenúť?

Práve vo vibrácii, ktorú spomínaš, je ukotvený proces pôsobenia literatúry. Ak toto dokáže dielo vyvolať, nepochybne ide o majsterštuk. Písala som o tom v doslove. Keď som bola v diele ponorená a nechala som sa jeho vibráciami preniknúť, bola som ako živý svedok – počula som kopytá Villániho koňa, vietor, riavu, dialógy postáv, cítila som vône – akoby som bola tam. A zostávalo to vo mne ako pečať. Účasť v deji ako neprítomne prítomnej pozorovateľky otvorila vo mne dvere, cez ktoré sa tam dalo kedykoľvek vojsť aj sa vrátiť. Vlastne sa musím Hviezdoslavovi poďakovať, že mi niečo také ako čitateľke umožnil. Bolo to ako vracať sa domov. Odpoveď na otázku, či som to dokázala preklenúť, by mohla znieť: Áno, s veľkou radosťou a potešením.

Symbol je úžasný v tom, že môže otvárať mnoho dverí. Často ani netušíme, ktoré sa nám otvoria. Ktoré sa otvárali pri Hájnikovej žene tebe okrem tých dvadsiatich spomenutých v knihe? Pretože ten príbeh je mimoriadne plastický a vytvára v našich predstavách ďalšie priestory.

Koľko dvier sa otvára, je takmer priamoúmerné tomu, koľko dvier máme pootváraných v sebe. Je to kaleidoskop dvier, ktorý sa ustavične točí. O chvíľu bude iný počet a otvoria sa iné možnosti. Je v tom niečo kozmické. Akoby sa skúsenosť ustavične formovala a menila svoje azimuty. Na literatúre je pozoruhodné práve to, že sa nám otvára podľa stavu našej duše. Iné dvere sa otvárajú v čase zranenia, iné v čase zamilovanosti, iné pri nečakaných okolnostiach a zlomoch. Sú to procesy, v ktorých sa transformuje hlbina v nás. Napríklad keď opakovane čítam Rilkeho Duinské elégie, vždy akoby to bola celkom iná kniha. Je to symbolický odkaz na to, že nielen planéty rotujú, rotuje aj naša duša. Ponoriť sa do Hviezdoslava znamená prijať túto rotáciu a dovoliť mu, aby sa stal osobným Hermom. Mne sa to stalo. Preto práca na Hájnikovej žene bola pre mňa slávnosť.

Píšeš, že človek je symbolom. Tuším, že v tomto jednoduchom vzťahu je niečo viac. Ako si to myslela?

Človek je symbol civilizácie, pretože má vedomie a potrebuje okrem Boha aj kultúru. Všetko okolo neho i v ňom môže byť symbolom. Palec, hlava, oko, noha, srdce, ale aj hrom, blesk, viera, voda, drahokam, život a smrť ako formy energií pôsobiace na naše myslenie i konanie. Symbol symbolov je jazyk. Žijeme v jazyku, v symbolickej krajine, ktorá nám umožňuje komunikovať. Bez symbolov by sme boli plochí. Oni utvárajú šírku, hĺbku i výšku, 3D modely duchovnej architektúry sveta. Patria tam aj sny so svojou symbolickou obraznosťou. Symboly vytvárajú uzlové body sveta, doslova sieť, do ktorej sa dá zamotať, ale dá sa v nej aj hojdať. Zo symbolov sa nedá zvliecť ako had zo svojej kože. Sú v krvi, v zemi či vo vode, v každej bunke tela.

Na jednom seminári o detskej literatúre raz Timotea Vráblová povedala, že symbolický jazyk je láskyplný a milosrdný. Tomu, čo nevieme pomenovať, vieme porozumieť vnútorne, pretože je to povedané symbolickým jazykom, a nie priamočiaro. Symbolický jazyk v nás buduje emocionalitu. Je toto spôsob, ako môžeme čítať Hájnikovu ženu?

Áno. Symbolický jazyk v nás buduje emocionalitu. Ale aj víziu. Predstavivosť o našom konci i o našom počiatku. Pre mňa sú symboly jazykom nad jazykom, v ktorom sú schody do takého druhu empatie, bez ktorej sa nedá vstúpiť do literárnej postavy, do druhého človeka, ba ani do seba samého. Tieto schody vedú dolu, do podstát. Verím v labyrinty podvedomia, kolektívnej pamäti i kolektívneho nevedomia, ktoré v nás vytvárajú spoločenstvo žijúcich i predkov, poprepájaných s potomkami. Aj v hlbine sú hradby, odkiaľ Daidalos s Ikarom dokážu vzlietnuť za slnkom. A spadnúť nie do mora, ale na ľudské dno. Láskyplnosť symbolického jazyka, ako to povedala Timotea Vráblová, spočíva aj v tom, že všetko je zjavné a zároveň za oponou. Staré kultúry verili, že každá výnimočná osobnosť nie je z tohto sveta a po smrti sa tam, za oponu, vracia. Hviezdoslav určite patril medzi nich. Symboly sú ako duchovné more s ustavične sa meniacou hladinou. Tak som čítala aj Hájnikovu ženu. Najvzrušujúcejšie je to, že to môže urobiť každý.

Môže to síce robiť každý, ale nie každý má na to výbavu, veď aj čítanie symbolov sa treba naučiť. Teraz mám na mysli úplne elementárnu úroveň, ktorú môžeme podporiť už aj v detskom čitateľovi, ktorý ju prirodzene má, no často neskôr stráca, ak to dovolíme. Ide najmä o vnímanie slovenského koloritu (napr. Dobšinského rozprávky) – ak má človek toto kontaminované populárnou kultúrou, ten starý svet Hviezdoslava sa mu nezobrazí. Je budovanie vnímania symbolov celoživotná záležitosť?

Celoživotnou záležitosťou sa to môže stať vtedy, ak to má nejaký reálny začiatok už v detstve. Uvediem príklad. Ako dieťa sme boli s mamou v jedno popoludnie na chate lúskať fazuľu. Odrazu sa nebo zatiahlo a náhle sa spustila silná búrka. Obloha bola plná bleskov, hromy bili priamo nad našimi hlavami. Mama sa očividne bála. Vbehli sme do chaty, mama zamkla, zatvorila okenice a zapálila sviečku. Blesk predstavoval pre ňu niečo smrtiace, lebo v dedine, kde vyrástla, hrom zabil jedného z dedinčanov. Vtedy som spoznala, že blesk je aj niečo iné ako blesk (symboliku blesku máme aj v hymne). Odvtedy som zakaždým skúmala všetko, či to je len to, čo to je, alebo je to aj niečo iné. Pre mňa sa to so symbolmi začalo takto, ale v každom je to iné, a to je dobré.

Fascinuje ma, ako príroda/les/hora reaguje na to, čo sa postave deje, ako sa cíti – hlboká prepojenosť človeka s prírodou. Stav prírody symbolizuje ľudské vnútro. Je toto nenávratne preč, alebo si sa s tým stretla u niektorých súčasných spisovateľov/spisovateliek či básnikov/poetiek?

Je to všetko prepojené a Hviezdoslav to vedel, lebo o tom písal. Negatívne energie vystupujú z človeka ako čierne mračná, a ak sa prejavujú aj v činoch, príroda to vníma. Kedysi som bola ohromená pokusmi s meraniami vibračných energií rastlín či stromov, ktoré hovorili jednoznačne o tom, že ak sa približuje zlý človek, fauna i flóra vibrujú inak, dávajú aj ostatným výstražné znamenia, že sa priblížil niekto neželaný. Majú to v pamäti ako my ľudia. Hviezdoslavova koncepcia je o tom, že všetko, čo je neetické, zlé a násilné, na prírodu pôsobí a rozbíja to celkovú harmóniu života i sveta. Stretávam sa s tým u viacerých slovenských autorov a autoriek. Napríklad je to veľmi intenzívne v básnických dielach Erika Jakuba Grocha, u Mily Haugovej, ale našli by sme to aj u Veroniky Šikulovej, Juraja Kuniaka, Rudolfa Juroleka, Jána Zambora a mnohých ďalších. Praprincípy sú také staré a fungujú už tak dávno, že sú takou hlbokou súčasťou našich životov, že si to niekedy v plnej miere ani neuvedomujeme. Dokonca aj voda vibruje inak v prítomnosti harmonizovaného a inak roztriešteného človeka.

Epos, ak mu to dovolíme, mimoriadne silno aktivuje vnútornú vizualizáciu. Obraz sa len pomaly vynára, čitateľ si vie prežiť aj malé fragmenty a pri tvojich poznámkach na okrajoch strán sa môže zachytiť, spomaliť, prehĺbiť prečítané. Podieľala si sa na tejto kompozícii, alebo si to vieš predstaviť aj inak?

Výsledná kompozícia sa rodila postupne. Existoval aj variant, že symboly by boli na konci knihy, v jednom súbore či kapitole. Mohli v nich byť odkazy na jednotlivé fragmenty eposu, vyznačené vlajočkami alebo s celými citáciami, aby sa čitateľ mohol v texte vracať a spájať si jedno s druhým. Ale ukazovalo sa to byť trochu prácne, trochu od veci. Nakoniec vydavateľstvo uprednostnilo tú formu, ktorá je v knihe – po stranách, v každom speve, sa dá symbol prepojiť s čítaným, a tak to zjednotiť. Je to najlepšie riešenie. Všetko dýcha. A aj nádherné ilustrácie Zsolta Lukácsa majú svoj priestor, všetko to má vzduch. Keď už je všetko hotové a zalomené tak, ako to je, už si to inak neviem predstaviť.

Čo zostalo nevypovedané z tvojej strany? Rozviedla by si ešte nejaký motív, ak by na to zostal priestor?

Toto vydanie je už 32. vydanie Hájnikovej ženy na slovenskom knižnom trhu, čo svedčí o tom, že o toto dielo je stále záujem. Pokiaľ ide o motívy, zostalo ich mnoho, ale zachovanie princípu každý spev jeden symbol je nielen symetrické, ale aj zachováva mieru. Samozrejme, mohlo by tých symbolov byť aj päťdesiat či sto, ale tým by sa zahlušila podstata eposu, bolo by ich priveľa. Pokojne by tam mohli byť symboly ako: uzda, oltár, cesta, vohľady, priepasť, reťaz a mnohé ďalšie, ale treba dodržať zlatý rez. Napokon, kto sa prelúska symbolmi, ktoré tam sú, dospeje do istej podoby symbolického vhľadu a môže si ich tam objavovať aj sám, do vôle.

A nakoniec mi nedá načrieť trošku do konfabulácie a opýtať sa, čo si myslíš, čo by povedal Hviezdoslav na stav spoločnosti, v akej žijeme, keby sám ešte žil?

Nazdávam sa, že každá doba, ktorá bola, je a bude, je ťažká, rozporuplná, v každom období histórie sú zradcovia, vrahovia, hrdinovia, milujúci a milovaní, nikdy to nie je zlatým vekom z hľadiska psychológie. Nemyslím si, že Hviezdoslavova doba bola ľahšia alebo niečo podobné. Boli v nej podobné sociálne, politické či umelecké rozpory, bola v nej aj umelecká či ľudská rozpoltenosť. Vo svojej podstate bola podobná dobe, ktorú žijeme. Myslím si, že keby Hviezdoslav žil teraz, robil by to, čo vo svojej dobe: po večeroch by sedel za písacím stolom a písal by to, čo nestihol napísať. Dokonca som náchylná uveriť, že to aj robí, tam, za oponou, a nie je osamelý ako za života. Z literárnych postáv si vytvoril spoločenstvo, o ktoré sa treba starať v neviditeľnom oduší zeme; odtiaľ sa dá čerpať tvorivý potenciál i obrazy a nápady, ako to robia niektorí spisovatelia a spisovateľky. Možno by povedal – pri pohľade na hladomor v Gaze či obete vojny na Ukrajine to isté, čo počas prvej svetovej vojny, ktorú ako pacifista musel žiť, napísal v Krvavých sonetoch: „A či tie hekatomby obetí, tie rieky krvi v splave po údolí; ten bezpočet rán (…) svedomím zachvie, sčernie v pamäti?“.