Aurora

Ja som ja. 

A chcem ti vyrozprávať príbeh.

Tieto slová sú najväčšou výzvou pre každého spisovateľa, aspoň tak som počula.

Najťažšie je začať, preto som si pomohla prvým spisovateľským pokusom svojho mladšieho brata. Jeho prvá veta ma dostala svojou jednoduchosťou.

Takže začínam.

Musím ťa upozorniť, že nie som profesionál. Vlastne si ani nepamätám, kedy som naposledy vytiahla pero a papier. Vždy som sa vyjadrovala iba svojím telom. Ale už to nejde, a tak som sa rozhodla prejaviť svojou mysľou a písaním.

Netúžim po tom, aby môj príbeh vydali, obávam sa, že moje pohnútky sú oveľa sebeckejšie. Som v životnej etape, ktorej sa každý desí – moje dni napĺňa minulosť, budúcnosť sa pominie rýchlo.

Jednoducho to treba urobiť.

Myslím si, že môj príbeh a príbeh mojej rodiny, ktorý sa začal takmer sto rokov predtým, ako som sa narodila, je zaujímavý.

Viem, že si to o svojom príbehu myslí každý. A je to pravda. Existencia každej ľudskej bytosti je fascinujúca. V našich príbehoch vystupuje poriadna nádielka dobrých aj zlých postáv.

A takmer vždy, celkom nenápadne, sa objavujú aj tie zázračné.

Dostala som meno podľa princeznej zo známej rozprávky. Možno preto som vždy verila v kúzla a zázraky. Keď som dospela, pochopila som, že rozprávky sú alegória na úžasný tanec života, ktorý začíname tancovať v okamihu svojho narodenia.

A niet z neho úniku až do dňa našej smrti.

Drahý čitateľ – oslovujem ťa takto, pretože musím vychádzať z predpokladu, že môj príbeh kohosi zaujal, a dúfam, že si to práve ty – dovoľ mi ho teda vyrozprávať.

Veľa postáv zomrelo, skôr než som prišla na svet; aby som ich priviedla k životu, čo najlepšie využijem svoju predstavivosť.

Ako tu sedím a zamýšľam sa nad minulými udalosťami, o ktoré sa so mnou podelili dve generácie, vidím, že všetky spája jediná téma. Áno, láska. A rozhodnutia, ktoré robíme v jej mene.

Možno si pomyslíš, že hovorím o láske medzi mužom a ženou. Máš pravdu, v mojom príbehu nechýba. No existujú aj iné vzácne formy lásky, ktoré sú rovnako mocné, napríklad rodičovská láska. Alebo jej deštruktívne podoby, ktoré po sebe zanechávajú spúšť.

Druhou témou je neuveriteľné množstvo čaju, ktoré moje postavy vypijú. Ale to som už asi príliš odbočila. Odpusť mi, stáva sa to tým, čo sa cítia starí. Treba sa s tým zmieriť.

Budem ťa sprevádzať a objavím sa vždy, keď bude treba čosi vysvetliť, pretože tento príbeh je zložitý.

Aby to nebolo také jednoduché, začnem takmer od konca svojho rozprávania, v tom čase som bola osemročná polosirota. Vrchol útesu s výhľadom na Dunworleyskú zátoku bol mojím najobľúbenejším miestom na svete. 

Kde bolo, tam bolo…

1

Dunworleyská zátoka, Západný Cork, Írsko

Drobná postava stála nebezpečne blízko okraja útesu. Bujná hriva dlhých červených vlasov jej viala vo vetre. Tenké biele bavlnené šaty jej siahali k členkom. Bola bosá. Ruky s roztvorenými dlaňami naťahovala k sivému spenenému oceánu v hĺbke a bledú tvár dvíhala k oblohe, akoby sa ponúkala za obeť živlom.

Grania Ryanová ju pozorovala, zhypnotizovaná zjavom, ktorý pôsobil dojmom prízraku. Zdalo sa jej, že sa nemôže spoľahnúť na vlastné zmysly, nebola si istá, či to, čo vidí, je skutočné. Na okamih zažmúrila oči, no keď ich opäť otvorila, dievča na útese bolo stále tam. Prinútila sa urobiť niekoľko opatrných krokov vpred.

Keď podišla bližšie, zbadala, že je to ešte dieťa. Biele šaty, čo malo na sebe, bola v skutočnosti dlhá nočná košeľa. Grania si všimla čierne búrkové mračná, ktoré sa hnali od mora, a na lícach ju zaštípali prvé dažďové kvapky. Dievčatko vystavené divokému prostrediu pôsobilo krehko a bezmocne. Grania podvedome zrýchlila.

Vietor jej čoraz zúrivejšie svišťal okolo uší. Grania zastala niekoľko metrov od malej postavy, ktorá sa ani nepohla. Maličké modrasté prsty na nohách ju stoicky držali na skale, zatiaľ čo silnejúci vietor bičoval chudučké telo a ohýbal ho ako mladú vŕbu. Grania podišla ešte bližšie, zaváhala a postála. Inštinkt jej radil rozbehnúť sa a zdrapnúť ju, no ak je zmätená a v poslednej chvíli sa otočí, stačil by jediný chybný krok, ktorý by vyústil do nepredstaviteľnej tragédie. V hĺbke niekoľkých desiatok metrov sa na skalách trieštili spenené vlny, dieťa by tam našlo istú smrť.

Granie sa zmocňovala panika, zúfalo premýšľala, ako ju dostať do bezpečia. Skôr než stihla zakročiť, dievča sa pomaly otočilo a hľadelo na ňu neprítomným pohľadom.

Grania inštinktívne vystrela ruky. „Neublížim ti, sľubujem. Poď ku mne, pomôžem ti.“

Dievča na kraji útesu sa ani nepohlo.

„Ak mi povieš, kde bývaš, vezmem ťa domov. Prechladneš. No tak, len poď, neboj sa.“

Grania urobila ďalší krok, a vtom akoby sa dievča prebralo zo sna, tvárou mu prebehol vystrašený výraz. V okamihu sa rozbehlo ponad útes preč od Granie, až zmizlo v diaľke.

„Už som chcela poslať za tebou pátraciu čatu. Vonku sa ženia všetci čerti, veru tak.“

„Ale, mami, mám už tridsaťjeden rokov, z toho posledných desať žijem na Manhattane,“ sucho skonštatovala Grania a zavesila si premočenú bundu nad kuchynskú pec. „Nemusíš si o mňa robiť starosti, som už veľká, čo si zabudla?“ Usmiala sa, podišla k matke, ktorá prestierala stôl na večeru, a pobozkala ju na líce. „Vážne.“

„To je síce pravda, ale poznala som silných mužov, ktorých v takomto nečase strhlo z útesu.“ Kathleen Ryanová kývla k oknu, vonku besnel vietor. Hnedé vetvičky ošľahanej vistérie búšili o okennú tabuľu. 

„Uvarila som čaj.“ Kathleen si poutierala ruky do zástery a podišla k peci. „Dáš si?“

„To by bolo skvelé, mami. Poď si sadnúť, na pár minút si vylož nohy, nalejem aj tebe.“ Grania jemne postrčila matku k stolu, odtiahla stoličku a usadila ju na ňu.

„Ale iba na päť minút, moja. Chlapci tu budú o šiestej, hladní ako vlci.“

Grania naliala silný nápoj do dvoch šálok a nenápadne nadvihla obočie nad matkinou úslužnou oddanosťou voči manželovi a synovi. Za tých desať rokov, čo bola preč z domu, sa nič nezmenilo. Kathleen robila mužom v dome poskoka, ich potreby boli vždy na prvom mieste. Matkin život ostro kontrastoval s jej svetom, kde emancipácia a rovnosť pohlaví boli samozrejmosťou. Granii sa to nepáčilo.

No aj tak… mala síce slobodu a nepodliehala tomu, čo väčšina moderných žien považovala za staromódnu mužskú tyraniu, ale kto z nich dvoch bol spokojnejší so svojím životom – matka či dcéra? Grania si smutne vzdychla a naliala matke do čaju mlieko. Odpoveď poznala.

„Nech sa páči, mami. Dáš si sušienku?“ Grania položila pred Kathleen škatuľu a otvorila ju. Ako zvyčajne, bola plná maslových sušienok, praliniek a pudingového pečiva. Ďalšia spomienka na detstvo, na túto ponuku by jej štíhle priateľky z New Yorku hľadeli s rovnakou hrôzou ako na atómovú bombu.

Kathleen si vzala dva kúsky a utrúsila: „No tak, vezmi si aj ty a prisadni si ku mne. Nezješ viac než vrabec.“

Grania sa poslušne zahryzla do sušienky a pomyslela si, že vďaka matkinej výdatnej domácej strave sa už desať dní – odkedy je doma – cíti plná na prasknutie. Napriek tomu si bola istá, že v porovnaní s inými ženami, ktoré spoznala v New Yorku, mala najzdravší apetít. A navyše rúru a sporák vo svojom byte používala na ich pôvodný účel, nie len ako pohodlné miesto na odkladanie riadu.

„Prechádzka ti trochu pomohla vyčistiť si hlavu, však?“ opatrne sa spýtala Kathleen a načiahla sa po pralinku. „Keď mi čosi vŕta v hlave, idem von a vždy prídem na nejaké riešenie.“

„Vlastne…“ Grania si odpila z čaju, „videla som vonku niečo zvláštne, mami. Na kraji útesu stálo asi osemročné alebo deväťročné dievčatko iba v nočnej košeli. Malo nádherné, dlhé ryšavé kučery… zdalo sa mi, akoby bolo námesačné, pretože keď som prišla k nemu, otočilo sa a jeho pohľad bol…“ Grania hľadala priliehavý výraz, „… prázdny. Akoby ma ani nevidelo. Zrazu sa spamätalo a zutekalo ako splašený zajac chodníkom nad útesmi. Nevieš, kto by to mohol byť?“

Grania si všimla, že matka zbledla. „Si v poriadku, mami?“

Kathleen sa viditeľne zachvela. Civela na dcéru. „Vravíš, že si ju videla pred pár minútami na prechádzke?“

„Áno.“

„Matka Božia!“ Kathleen sa prežehnala. „Sú späť.“

„Kto je späť, mami?“ spýtala sa Grania znepokojene.

„Prečo sa vrátili?“ Kathleen sa otočila k oknu a uprene hľadela do tmy. „Čo chcú? Myslela som si… dúfala som, že sa to už skončilo, že sú nadobro preč.“ Kathleen schmatla Graniu za ruku. „Si si istá, že to bolo dievča, nie dospelá žena?“

„Jasné, mami. Ako som povedala, mohla mať tak osem, deväť rokov. Bála som sa o ňu. Bola bosá a zdalo sa mi, že je úplne premrznutá. 

Ak mám byť úprimná, nebola som si istá, či nevidím ducha.“

„Veru nie si ďaleko od pravdy, Grania,“ zamrmlala Kathleen. „Museli sa vrátiť pred pár dňami. Minulý piatok som išla po kopci a prechádzala som popri ich dome. Bolo dobre po desiatej, ale nesvietilo sa tam. Všetko bolo pozatvárané.“

„O akom dome hovoríš?“

„O vile Dunworley.“

„Myslíš to veľké opustené sídlo na útese povyše nás?“ spýtala sa Grania. „Už je prázdne celé roky, nie?“

„Keď si bola malá, tak tam nik nebýval, ale…“ Kathleen si vzdychla, „vrátili sa, keď si sa odsťahovala do New Yorku. A po tom, čo sa stala… tá nehoda, odišli. Nik by si nebol pomyslel, že sa tu zasa ukážu. Boli sme radi, že sú preč,“ zdôraznila. „Je to dlhý príbeh.“ Kathleen buchla rukou po stole a vstala. „Čo bolo, bolo. Radím ti, aby si sa od nich držala čo najďalej. Našej rodine oddávna spôsobovali iba samé problémy, veru tak.“

Grania hľadela na matku, ako prešla k peci a so zadržaným dychom zdvihla zo sporáka ťažký železný hrniec s večerou. „Jej matka by asi mala vedieť, v akom nebezpečenstve sa dnes ocitla tá malá,“ povedala opatrne. 

„Nemá matku,“ Kathleen rytmicky miešala vareškou kašu.

„Zomrela?“

„Áno.“

„Ach tak… a kto sa teda stará o to úbohé dieťa?“

„To sa ma nepýtaj,“ Kathleen mykla plecom, „nie je to moja starosť ani ma to nezaujíma.“

Grania sa zamračila. Matka takto zvyčajne nereagovala. Kathleen mala láskavé materinské srdce, doširoka otvorené pre každého, kto sa ocitol v núdzi. Ako prvá bežala na pomoc rodine a priateľom, ak sa vyskytol nejaký problém alebo potrebovali pomoc. Najmä pokiaľ išlo o deti.

„Ako zomrela jej matka?“

Drevená vareška sa zastavila. Kathleen mlčala. Nakoniec si sťažka vzdychla a otočila sa k dcére. „Nuž, ak ti to nepoviem, čoskoro sa to aj tak dozvieš od niekoho iného. Siahla si na život.“

„Spáchala samovraždu?“

„To je to isté, Grania.“

„Kedy sa to stalo?“

„Pred štyrmi rokmi skočila z útesu. Telo našli o dva dni. Vyplavilo ho na breh ostrova Inchydoney.“

Tentoraz stíchla Grania. Nakoniec sa váhavo ozvala: „A z ktorého miesta skočila?“

„Tak sa mi marí, že odtiaľ, kde si dnes videla jej dcéru. Povedala by som, že Aurora hľadala svoju mamu.“

„Vieš, ako sa volá?“

„Samozrejme, nie je to žiadne tajomstvo. Lisleovci kedysi vlastnili Dunworley vrátane vily. Boli to páni. V šesťdesiatych rokoch predali 

pozemky a nechali si iba vilu na útese.“

„To meno som kdesi videla – Lisle…“

„Miestny cintorín je plný náhrobkov s týmto menom. Aj ju tam pochovali.“

„A ty si už niekedy predtým videla na útesoch to dievčatko – Auroru?“

„Preto ju otec vzal odtiaľto preč. To úbožiatko po matkinej smrti chodilo k útesom a volalo na ňu. Celkom iste sa išlo pominúť od žiaľu.“

Grania videla, ako matkin výraz na okamih znežnel. „Chúďa malé,“ hlesla.

„Áno, bol to žalostný pohľad, nezaslúžila si to, ale tá rodina je skrz-naskrz skazená. Počúvni ma, Grania, treba sa im vyhýbať.“

„Ktovie, prečo sa vrátili,“ utrúsila Grania skôr sama pre seba.

„Lisleovci si robia, čo chcú. Neviem a ani to nechcem vedieť. Poď mi pomôcť prestrieť stôl, nech mám z teba nejaký osoh.“

Grania vyšla hore schodmi do svojej izby tesne po desiatej, ako každý večer od príchodu domov. Matka na prízemí chystala stôl na zajtrajšie raňajky, otec driemal v kresle pred televízorom a jej brat Shane sa pobral do dedinskej krčmy. Obaja muži mali na starosti dvestohektárový pozemok, z ktorého väčšiu časť tvorili pasienky pre ovce a dojnice. Dvadsaťdeväťročný „chlapec“, ako stále s nehou nazývali Shanea, nemal v úmysle založiť si vlastný domov. Z času na čas sa v jeho živote vyskytla nejaká žena, ale len zriedka prekročila prah ich domu. Kathleen dvíhala obočie nad synovým nezáujmom o ženbu, no Grania vedela, že matka by bez neho bola stratená.

Zaliezla pod perinu a počúvala, ako dážď bubnuje na okná. Dúfala, že aj úbohá Aurora Lisleová je doma v bezpečí a v teple. Otvorila knihu, no zistila, že sa nedokáže sústrediť. Zívla. Asi to bude tým čerstvým vzduchom, že sa cíti tak ospalo; v New Yorku si len zriedka šla ľahnúť pred polnocou.

Grania si nespomínala, žeby niekedy v detstve ostala na noc sama doma. Ak matka musela občas odísť na dobročinnú misiu k chorému príbuznému, so železnou pravidelnosťou im doma nachystala jedlo a čisté oblečenie. Pokiaľ ide o otca, Grania pochybovala, že by za tridsaťštyri rokov manželstva strávil čo len jedinú noc inde ako vo svojej posteli. Každé ráno vstával o pol šiestej a ponáhľal sa do maštale. Vracal sa za sú­mraku. Jej rodičia vždy vedeli, kde sa nachádza ten druhý. Akoby žili jeden spoločný život, boli nerozluční.

Najsilnejším putom boli pre nich deti. 

Keď pred ôsmimi rokmi začala Grania žiť s Mattom, považovali za samozrejmé, že jedného dňa budú chcieť dieťa. Ale ako všetky moderné páry, aj oni sa najskôr sústredili na kariéru, žili rýchlo a tvrdo pracovali.

Jedného rána Grania vstala a ako vždy hodila na seba legíny a bundu. Bežala popri Hudsone a zastavila sa vo Winter Gardens v Battery Parku na laté a obloženú žemľu. A vtedy sa to stalo. Popíjala kávu a pohľad jej padol na kočík zaparkovaný pri vedľajšom stole. Drobný novorodenec vnútri tvrdo spal. Granii sa náhle zmocnilo intenzívne nutkanie vytia­hnuť dieťa z kočíka a privinúť si hlávku s jemnými vláskami k prsiam. Jeho matka sa na ňu nervózne usmiala a pritiahla si kočík k sebe. Grania bežala späť domov, šokovaná emóciami, ktoré sa v nej tak nečakane prebudili.

Myslela si, že ju to prejde. Celý deň strávila v ateliéri, modelovala tvárnu hnedú hlinu do podoby poslednej zákazky, no ten pocit ju neopúšťal.

O šiestej odišla z ateliéru, osprchovala sa a prezliekla. Večer sa chystala na otvorenie novej galérie. Naliala si pohár vína a cez okno pozorovala mihotavé svetlá New Jersey na opačnom brehu rieky Hudson.

„Chcem mať dieťa.“

Poriadne si odpila z pohára. Zachichotala sa nad absurdnosťou slov, ktoré práve vyslovila. A tak ich pre istotu vyslovila znova.

Zrazu cítila, že tak je to správne. Nielen správne, ale úplne prirodzené, akoby v nej táto túžba driemala celý život. Dôvody, prečo s tým po­čkať, sa jednoducho vyparili a zdali sa jej smiešne.

Grania sa vybrala na otvorenie galérie, krátko sa pozhovárala so 

zvyčajnou kompániou umelcov a zberateľov, s ktorými sa stretávala na takých­to podujatiach. No hlavou jej bežali praktické otázky súvisiace s rozhodnutím, ktoré jej malo zásadne zmeniť život. Budú sa musieť presťahovať? Nie, v najbližšej budúcnosti to nebude nutné – ich podkrovný byt v štvrti Tribeca je priestranný a Mattovu pracovňu môžu prerobiť na detskú izbu. Aj tak ju takmer nepoužíval, zväčša si vzal laptop do obývačky a pracoval tam. Bývajú na štvrtom poschodí, no kočík sa zmestí do výťahu. V Battery Parku sú dobre vybavené ihriská a čerstvý vzduch. Dá sa tam pohodlne dostať aj peši. Grania pracovala z ateliéru v dome, takže ak by musela zaobstarať bábätku opatrovateľku, bola by od nich len na skok. 

Ľahla si do veľkej prázdnej postele. Matt odcestoval na celý týždeň, vráti sa až o pár dní. Podráždene si vzdychla. Zatiaľ sa s ním nemôže podeliť o svoje plány ani pocity vzrušenia. Nemôže mu to len tak oznámiť po telefóne. Zaspala až nadránom s predstavou, ako podáva hrdému Mattovi ich novonarodené dieťa.

Keď sa vrátil, táto myšlienka ho nadchla rovnako ako ju. Okamžite sa pustili do príjemnej realizácie svojich plánov. Predstavovali si, že majú tajný „tímový projekt“, ktorý ich navždy spojí tak ako jej rodičov. Bol to posledný chýbajúci kúsok skladačky, vďaka nemu raz a navždy vytvoria dokonalú jednotu, v ktorej sa budú vzájomne dopĺňať. Stane sa z nich skutočná rodina.