Auris

14,90 €
Skladom
SKU
9788022210805

Auris ( z latinského "ucho") rozpráva o slávnom forenznom fonetikovi Mathiasovi Hegelovi, ktorý sa vďaka svojim schopnostiam pričinil o uväznenie mnohých zločincov. Na veľké prekvapenie kolegov sa Hegel dobrovoľne prizná k vražde a aj ho za ňu odsúdia. Zaujímavý námet knihy sa opiera o poznatky forenznej fonetiky. Ľudia s neobyčajne citlivým sluchom dokážu podľa zakašľania zistiť pohlavie, vek, pôvod, vzdelanie, dokonca aj veľkosť obuvi podozrivého. Zistiť sociálny a regionálny pôvod hovoriaceho je úplná samozrejmosť. Práca forenzného fonetika je dosť neobvyklá, s týmto vzrušujúcim povolaním sa v literatúre takmer nestretneme.

Kniha vyšla aj v audioforme, jej ukážku si môžete vypočuť tu. Audioknihu kúpite na audiolibrix.sk.

Viac informácií
Autor Fitzek Sebastian
Žáner krimi / triler
EAN 9788022210805
Preklad Andrej Zahorák
Formát 135x215
Väzba pevná väzba s prebalom
Počet strán 264
Dátum vydania 10. 5. 2021

Deň, keď druhýkrát zomrel, sa práve iba začal…

Táto veta síce nemá vôbec nič spoločné s tým, čo bude nasledovať, ale nechcel som, aby ste knihu podráždene odhodili do kúta len preto, že sa začína niečím takým nudným ako „Predslov“ alebo nadpisom „Ako vznikol tento triler“. To sme rovno mohli na obálku napísať tabletka na spanie. Mimochodom, slovo auris pochádza z latinčiny a znamená ucho (ja viem, viem, ani to nie je bohvieako pútavý začiatok trileru).

Pociťujem však naliehavú potrebu vysvetliť vám, ako prišlo k tomu, že práve držíte v rukách AURIS, a prečo sú na obálke uvedení dvaja autori – Vincent Kliesch právom na prvom mieste.

Všetko sa to začalo rušením rádiového signálu. Počas jazdy na diaľnici A24 som sa pokúšal telefonovať (samozrejme, použil som handsfree, takže žiaden strach). Netuším, prečo sa síce dokážeme s milimetrovou presnosťou pripojiť k Medzinárodnej vesmírnej stanici ISS, ale nevieme rozmiestniť rádiové stožiare tak, aby medzi nimi nevznikli oblasti bez signálu s rozlohou niekoľkých štvorcových kilometrov. Ako sa často stáva, človeka na druhej strane linky som buď vôbec nepočul, alebo iba ako cez poškodený megafón. 

A zrazu mi napadla jedna vec – telefonáty na diaľnici sú iba pre ozajstných odborníkov na hlasovú expertízu. Ľudí, ktorí na základe zakašľania podozrivého dokážu určiť jeho pohlavie, vek, pôvod, vzdelanie či veľkosť topánok.

Okamžite som začal pátrať, či skutočne existujú takíto odborníci a naozaj – forenzná fonetika je uznávanou kriminalistickou disciplínou, ktorej sa venuje iba zopár špecialistov. Vďaka tomuto zisteniu som dostal nápad. Musím sa priznať, že pôvodne som nechcel napísať knihu, ale rozhlasovú hru (ak je to pre vás málo in, môžete to volať aj audioplay). Veď ako zhmotniť audioexperta lepšie než za pomoci zvukového filmu, ktorý vzniká v hlave pri počúvaní rozhlasovej hry? Hlasy, zvuky, dialekt, prízvuk, atmosféra. 

Keďže nie som autorom rozhlasových hier, zavolal som človeku, ktorý sa v tejto problematike vyzná – Michaelovi Treut­lerovi, veľkému zvieraťu vo vydavateľstve audiokníh Audible. Bolo asi päť hodín ráno, ako vždy som si išiel zabehať (v tejto vete sú zatiaľ dve klamstvá), ale Michael bol okamžite nadšený (myslím, že toto je naozaj pravda. Alebo to veľmi dobre zahral, keď povedal: „To znie super!“).

Mimochodom, Michaelovi vďačím za veľmi veľa. Prvý dal šancu môjmu debutovému románu Terapia na trhu s audiokni­hami, keď tomu ešte nikto neveril, a vybral Simona Jägera, aby audioknihu nahovoril. Kto iný, ak nie on si zaslúži ocenenie výkonný finančný riaditeľ mesiaca (alebo nech tam už robíš čokoľvek)? 

Vypracoval som asi štyridsaťtisícstranový dokument, kde som predstavil dejovú líniu AURISU (možno to bolo iba štyridsať strán, teraz si už nie som celkom istý) a Michael sa pustil do zostavovania tímu rozhlasovej hry. Na tomto mieste musím spomenúť Steffena Wilhelma a jeho geniálny cit pre dramaturgiu, vďaka ktorému odhalil vzrušujúcu podstatu tohto príbehu.

Súbežne s tvorbou rozhlasovej hry tlčhuba ako ja, samozrej­me, neudržal jazyk za zubami a všetkým, ktorí o tom nechceli počuť, som porozprával príbeh o Hegelovi a Jule (áno, bez i, nie je to preklep). Jeden z tých, čo nestihli dostatočne rýchlo ujsť, bol môj priateľ a kolega Vincent Kliesch. Ako milovníci trilerov ho určite poznáte, napísal bestseller Čistota smrti. Aj on bol okamžite nadšený a povedal mi, že z tohto nápadu chce bezpodmienečne urobiť román. 

Nuž a tak sa stalo, že výpadku signálu na diaľnici A24 vďačíme za dve nové originálne diela – román a rozhlasovú hru. Obe vychádzajú z môjho nápadu, na oboch som sa podieľal, načrtol ich dejovú líniu, vycibril ich. Tento triler však napísal Vincent. Román a rozhlasová hra sa nevyhnutne líšia, pretože ide o dva rôzne rukopisy. A práve to z nich, podľa môjho názoru, robí samostatné a navzájom nezávisle fungujúce diela. Ak sa vám jedno z nich nebude páčiť, neobviňujte ma z toho. To ide na účet pánov z oddelenia audiokníh a Vincenta. Ak je však vaša kritika pozitívna, sem s ňou – fitzek@sebastianfitzek.de.

Žarty bokom (naozaj som použil také zastarané spojenie? 

Nevadí, korektor ho aj tak vyškrtne). Myslím, že Vincent odviedol fantastickú prácu, a dúfam, že výsledok sa vám bude páčiť minimálne tak ako mne naša spolupráca. Je to tvoja kniha, Vince. Bez teba by moje nápady naveky poletovali neusporiadanými sledmi myšlienok ako prázdne listy karisbloku. 

Páni. To teda bola veta! Ďalšie už snáď budú napínavejšie.

Určite áno, veď ich napísal Vincent van Kliesch (prepáč, ale musel som. Kvôli uchu, chápeš).

Veľa zábavy a príjemné čítanie vám želá

Váš

Sebastian Fitzek

 

1. kapitola

Slnečné lúče dopadali z rozprávkovo bledomodrej oblohy na škridlové strechy nových radových domov v štvrti Spandau a tragédia, čo sa odohrala v jednom z nich, sa preto zdala ešte desivejšia. 

V daždi, uprostred noci alebo v treskúcej zime by to bolo znesiteľnejšie, skľúčene si pomyslel Matthias Hegel, keď vystupoval z pohotovostného vozidla. 

Človek nečaká, že v Berlíne sa stane niečo zlé hneď v prvý teplý deň v roku, ktorý sa ráno začal ako bezoblačný prísľub dlhého a pokojného leta. Jednosmerná cesta lemovaná gaštanmi bola ako stvorená pre bezstarostne odložené detské bicykle, pre farebné kontajnery susedov separujúcich odpad či letáky na kôre stromov informujúce o najbližšom blšom trhu. Nie však pre zástup policajtov, záchranárov a fotografov čakajúcich za bezpečnostnou páskou na ďalší vývoj situácie. Toto všetko sa Hegelovi zdalo rovnako neprimerané ako fotografia usmiateho dievčaťa pod titulkom Mala iba sedem rokov.

Keď profesor Hegel nastúpil do zásahového vozidla, psychologička vedúca vyjednávanie zdvihla zrak od počítača, kde zaznamenala všetky podstatné informácie z rozhovoru s páchateľom, ktorý pred chvíľou ukončila. Hegel si uvedomil, že s ňou už niekedy pracoval, ale keďže si nevedel spomenúť na jej meno, nemohla naňho urobiť veľký dojem. Rozpačito sa dotkol čela a uvedomil si, že bude opäť potrebovať svoj pravidelný päťdesiateurový zostrih. 

„Čo ste zistili?“

Policajná psychologička si zložila slúchadlá s mikrofónom a unavene sa usmiala. Zásah síce trval iba dve hodiny, ale pokiaľ sú v hre deti, predstavuje každá minúta aj pre najväčších profesionálov večnosť.

„Totožnosť podozrivého zatiaľ nepoznáme. Vnikol do domu a v zadnej časti obývačky drží rukojemníkov. Dve deti. Lana má osem a Jonas šesť rokov.“

Psychologičke kvapkal z čela pot, hoci klimatizácia ochladila vozidlo na optimálnu teplotu.

„Deti sú s ním samy?“

„Áno.“

Hegel ukázal na jeden z troch kontrolných monitorov nainštalovaných v dodávke bez okien. Zachytával pravú príjazdovú cestu k nevýraznému domu, ktorý budú jeho majitelia pravdepodobne splácať najbližších dvadsať rokov. Keď prechádzal popri policajnej limuzíne, na zadnom sedadle videl muža, ako s meravým pohľadom objíma plačúcu ženu. 

„To sú rodičia?“

„Áno. Matka iba na chvíľku odskočila nakúpiť. Pečivo a džús na raňajky. Deti nebrala, obchod je hneď za rohom. Otec sa vrátil z práce hneď, ako sme mu zavolali. Ani jeden z nich si nevie vysvetliť, ako sa muž dostal do domu.“

„Aké požiadavky má páchateľ?“ 

Psychologička pokrčila plecami.

„Zatiaľ nevieme, ale je ozbrojený.“ Zväčšila obraz na strednom monitore. Predzáhradka zmizla a vystriedali ju presklené posuvné dvere oddeľujúce obývačku od malej terasy.

„Ako vidíte, lamelové závesy sú zatiahnuté. Pred dvadsiatimi štyrmi minútami však bolo na chvíľu vidieť páchateľa s nožom v ruke, keď vykúkal von.“

„Zaujímavé.“ Hegel na chvíľu zavrel oči. „Môžete ma s ním telefonicky spojiť?“

„Bohužiaľ, nie, ale máme nahrávku.“

„To je dobré. Veľmi dobré!“

Matthias Hegel bol forenzný fonetik, jeden z mála odborníkov v celom Nemecku špecializujúcich sa na akustickú analýzu dôkazov. Väčšina jeho kolegov z kriminálky sa pokúša zrekonštruovať trestný čin na základe odtlačkov prstov, vzoriek slín, svedeckých výpovedí alebo zvyškov tkaniva či vlasov z miesta činu. Hegel sa, naopak, špecializoval na zaistenie akustických dôkazov – na fonetickú DNA, vďaka ktorej je každý páchateľ nezameniteľný –, dialekt, farbu hlasu, tempo či poruchy reči. Kvôli svojmu absolútnemu, takmer netopieriemu sluchu si medzi kolegami vyslúžil prezývku Auris, čo v latinčine znamená ucho. Hoci sa ho tak nikto neodvážil osloviť priamo, vtipkári z personálneho oddelenia Spolkového kriminálneho úradu mu ako služobné auto pridelili Toyotu Auris!

Hegelovi to však bolo jedno. Vedel, že keď sa tento zásah skončí, aj tak ho už nikdy nebude smieť šoférovať.

„Prehrajte mi nahrávku, prosím.“

Psychologička rýchlo vzala do ruky myš, niekoľkokrát na ňu klikla a spustila nahrávku.

„Haló?“

Chlapec, pravdepodobne Jonas, šepkal do telefónu. Zavolal na tiesňovú linku, keď sa mu zrejme nepozorovane podarilo dostať k prístroju. Ak náhodou ešte nemá vlastný mobil.

Hegelovi odľahlo, že psychologička už vystrihla z nahrávky pracovníka tiesňovej linky.

„Musíte prísť. Prosím. On, on… ja neviem. Je zlý.“

Vzlyky, nosné dierky upchaté hlienom, panika potláča stredné frekvencie. Čistý strach. Nič neobvyklé pre šesťročné dieťa v takejto situácii.

Ale to podstatné, skutočný dôvod, prečo ho kolegovia zavolali k tomuto prípadu, sa ozvalo až o päť sekúnd neskôr. Aj keď iba vzdialene v pozadí. 

„Kdeeeee?“

Bolo to iba jediné slovo, niekto ho skôr zreval, než zabľa­botal.

Hlas dospelého muža znel opito a vystrašene. V tejto chvíli Hegel nevedel viac povedať, ale čoskoro zachytil ďalšie, mimoriadne zaujímavé fonetické informácie. Páchateľ pristúpil bližšie, zdalo sa, že vytrhol chlapcovi telefón z ruky. Na druhej strane linky zaprašťalo a muž povedal:

„Kde ssssiii ssssa ukryyyylll?“ V pozadí bolo počuť chlapcov plač a neznámy muž chrapľavým hlasom pokračoval: „Ako to robíteee?… Vy… vy príííšeryyy!“

Potom sa ozvalo zapraskanie a spojenie sa prerušilo. Hegel sa pozrel na psychologičku. 

„To je všetko?“

„Áno, to je všetko!“ ozval sa rozhodný mužský hlas.

Hegel sa obrátil. Do auta sa natlačil po zuby ozbrojený vedúci zásahovej jednotky Hans Struck. Práve on zavolal Hegela na miesto činu. Profesor síce počul, že Struck za ním otvoril dvere, ale túto nepotrebnú akustickú informáciu okamžite vypustil, aby sa mohol sústrediť iba na páchateľov hlas. Vedúcemu zásahu nevenoval ani najmenšiu pozornosť a obrátil sa k psychologičke.

„Môžete mi tú nahrávku prehrať ešte raz, prosím?“

Hegel si nasadil slúchadlá a zavrel oči.

Keď si vypočul zvukový súbor po druhý raz, kolegyňa naňho uprela veľké oči. „Čo si o tom myslíte?“

„Mali by sme zasiahnuť!“ Struck nedal Hegelovi príležitosť odpovedať na otázku a pravú ruku položil na opasok s oslepujúcimi granátmi.

Bez nápisu POLÍCIA na chrbte by s jeho ľuďmi v kombinézach čiernych ako uhoľ vyzerali ako bankoví lupiči, pomyslel si Hegel.

„To si viem celkom dobre predstaviť,“ zahundral sám pre seba, keď si zložil slúchadlá. „Ako sa to hovorí? Keď má človek poruke iba kladivo, každý problém sa stáva klincom?“

„Prosím?“ Struck si s rukami vbok prísne premeriaval Hegela.

Jeho ľudia sú roky trénovaní na zásahy, ako je tento, a doslova bažia po tom, aby konečne ukázali v akcii svoje ťažko nadobudnuté zručnosti a fyzickú prevahu. V podstate im nemožno nič vyčítať, veď, koniec koncov, ide o vyslobodenie dvoch detí z rúk ozbrojeného páchateľa. Hegel však vymyslel lepší plán. 

„Nečakajú rodičia nejakého remeselníka?“

Psychologička sa naňho prekvapene pozrela a stisla pery. Vzala do ruky mobil, uskutočnila krátky hovor a pokrútila hlavou.

„Nie. Nijaký majster, nijaká návšteva. Prečo sa pýtate?“

„Kvôli páchateľovým pľúcam.“ Hegel zožal bezradné pohľady. 

„Má ich napadnuté. Nepočuli ste to chrčanie?“

„Koho zaujímajú jeho prekliate pľúca?“ Struck dýchal prudšie. Nebol zvyknutý na to, že ho niekto ignoruje. „Ten šušlavý truľo je šialený. Trepe o akýchsi príšerách. Je nepredvídateľný! Kým vyčkávame, každú chvíľu môže niečo urobiť deťom.“

„Je to možné.“ Hegel si vybral mobil, otvoril Google a do vyhľadávača zadal adresu s aktuálnym dátumom. „Náš páchateľ je vysoký meter sedemdesiat, maximálne meter sedemdesiatpäť,“ povedal neodtŕhajúc oči od smartfónu. „Podľa hlasu je to kus chlapa, ale je silne deprimovaný. To mu predlžuje hlasivky, vďaka čomu je zreteľnejšia basová frekvencia. Odhadujem, že má maximálne štyridsať rokov a podľa objemu hrudníka bude mať nadváhu. Veľké, dobre obalené rezonančné teleso. A celý život vykonáva fyzickú prácu.“

„Ako to všetko môžete vedieť?“ Struck sa pozrel na hodinky a prešľapoval pritom z nohy na nohu. 

„Vonkajší popis sedí!“ Psychologička našla v počítači páchateľovu fotku urobenú vo chvíli, keď sa nakrátko ukázal v okne s kuchynským nožom. Fotografia síce bola rozmazaná a mužovi nebolo vidno tvár, napriek tomu však bolo zrejmé, že skutočne ide o obézneho štyridsiatnika nižšej postavy.

„Chrčanie poukazuje na chronickú bronchitídu, ale nie je to fajčiarsky kašeľ. Ten by bol suchší. Náš páchateľ často pracoval vo vlhkom prostredí, na staveniskách alebo v pivniciach. Preto som sa pýtal, či nečakajú remeselníka. Ale to sa už vyriešilo.“ Hegel s náznakom úsmevu na tvári strčil telefón do vrecka.

„Prečo?“

„Pretože už viem, s kým máme do činenia. Pošlite jeho fotografiu do plynárenskej spoločnosti GASAG a spýtajte sa, či nám nemôžu poskytnúť kontakt na rodinného lekára svojho zamestnanca.“ 

„Plynárenskej spoločnosti?“ Struckovi takmer preskočil hlas. „Čo s tým má spoločné berlínsky dodávateľ zemného plynu?“

Hegel sa obrátil k vedúcemu zásahovej jednotky.

„Stavím sa o svoj víkendový dom, že ten chlap dnes odpisoval v okolí stav meračov. To by zároveň vysvetľovalo, ako sa dostal do domu. Deti mu pravdepodobne otvorili, pretože k nim chodieva každý rok. Možno ho dokonca poznajú.“

Struck si zobral vysielačku a s kamennou tvárou odovzdal informácie ďalej. 

„Tak teda dobre, Auri…, eh, Hegel. Povedzme, že máte prav­du. Nemôžeme však čakať, kým nám psychiater toho šialenca vysvetlí, že jeho pacient dnes ráno iba zabudol užiť tabletky na schizofréniu.“

„Nie je schizofrenik. A netreba ani zasahovať.“

Struck sa nahnevane zasmial.

„A čo teda?“

„Presuňte svoje jednotky.“ 

„Mám ich presunúť? Zbláznili ste sa? Máme sa stiahnuť alebo čo?“

„Nie, to nie je potrebné. Stačí, ak premiestnite všetkých mužov a vozidlá o dvadsať metrov doprava.“

Struckovi zamrzol úsmev na tvári.

„Dvadsať metrov doprava? Vy ste niečo pili?“

„Jednoducho urobte, o čo vás prosím. Stoja na nesprávnej strane.“ 

Struck by naňho zízal zrejme rovnako šokovane, aj keby mu Hegel navrhol, aby zaútočili na dom juhoafrického arcibiskupa a držiteľa Nobelovej ceny za mier Desmonda Tuta.

„Už ste sa tu poobzerali, Hegel? Celý roh je otvorený a zo všetkých strán viditeľný. Vďaka rozsiahlemu trávniku v predzáhradke dovidí ten chlap z obývačky až na televíznu vežu. Nemôžeme sa skryť. A vôbec, prečo by sme to mali robiť?“

„Sám ste predsa povedali, že nemôžeme strácať čas.“ Hegel zostal pokojný a jeho hlas znel povzbudivo. „Dôverujte mi, prosím, a presuňte všetky svoje taktické jednotky vrátane tohto vozidla čo najviac doprava od nás. Dôvod vám vysvet­lím neskôr.“

„Kedy?“

Hegel si zapol bundu a pristúpil k dverám zásahového vozidla.

„Keď odtiaľ dostanem deti.“

Back to Top