I

— Hou — hahou! — zvolala som na kamenistom výbežku Bralca, tvoriaceho na polnočnej strane ábelovského chotára vyvýšený obzor.

— Hahou, hahou, — niesla sa ozvena doľava k vrchu i studničke Cimrave.

— Hou, hou, — rozšumel sa vpravo aj lieštinový háj, živený vlahou tridsiatich prameňov.

— Hhou, hhou, — temno zašumeli v hĺbke pod Bralcom ihličnato-listnaté húštiny, akoby zázrakom vyrastené v tomto kraji šírych plešivých kopcov, polopustých planín a stromov rastúcich skôr do šírky než do výšky.

— Héééj, — ozval sa zdola otec, ktorého som pred chvíľou predbehla, lebo som chcela prvá zastať na Bralci a uvidieť Ábelovú.

— Už ju vidím! — zakričala som otcovi na odvetu. Videla som z nej len domec-dva, strechu mlyna v úvale a potom snehobielu hradskú pod svahom Bralca, čo mizla v zákrute nad úvalom a mohla sa končiť len v Ábelovej.

Kráčali sme s otcom už od skorého rána. Ešte len svitalo, keď sme vyšli z podjavorskej chaty, kde sme prenocovali. Cestou, na ktorej sme pretínali svahy, spúšťali sa do kotliniek, úvalov i znovu vystupovali do strmín porastených hlohom, šípovou ružou, borievkou alebo len ryšavkastou trávou, sme často oddychovali. Posledný raz sme sa zastavili na laze ležiacom na polceste medzi Podjavorím a Bralcom. Od lazu sme už iba stúpali. Chodníčky v listnato-ihličnatých húštinách pod Bralcom sa krok čo krok množili, spájali i rozbiehali a hadili okolo hôrnych lúčok, ukrytých ako smaragdy v obruči storočných stromov. Akoby sa s nami len hrali a skúšali našu vytrvalosť — odvádzali
nás raz doprava, raz doľava i vracali sa späť, a pretože ich bolo aspoň toľko čo lúk medzi stromami, často sme zablúdili.

Kým sme ukonaní zastali na Bralci, slnko sa už zošmyklo zo svojho poludného bodu na obzor. Pod šikmým dostrelom jeho lúčov, v ktorých vydávalo svoju poslednú silu, vyzerala šíra hornonovohradská planina zôkol-vôkol ešte šírejšia, nekonečnejšia a oblaky, ktorých púť bolo možno presne sledovať na zemi ako v zrkadle v rýchlych pohyboch mnohotvárnych tieňov, sťaby zmohutneli, akoby im okrem veľkosti pribudli aj ďalšie rozmery...

A k vzruchu a tlmenej radosti z blízkeho stretnutia s Timravou, čo bolo vlastne cieľom našej cesty, pribudla tieseň.

Ako nás prijme?

Možno ako toto Bralce, na ktorom som sa teraz ocitla prvý raz a ktoré už jednako z počutia, čítania i túžby dôverne poznám; darmo ho poznám, darmo viem, že jeho chodníky, ako vôbec všetky chodníky tohto kraja, sú plné skália, skál i tŕňmi vyzbrojených krovísk — neviem nimi kráčať. Podchvíľou sa potkýnam, podchvíľou ma zachytí dajaká ostnatá haluz alebo upúta zrak koberec skalných ruží ovíjajúcich andezitové skaly, čo pradávno vyvrhla zo svojich útrob sopka na tomto mieste... Nie, nedá sa len tak ľahko zbehnúť týmto posledným kopcom k ceste: aby bol človek na ňom pánom svojich krokov, musí kráčať naširoko a pokrčiť sa v kolenách, aby uľavil nohám.

Spomalila som beh na chôdzu a počkala otca.

Keď sme už boli dolu a začali si čistiť obuv v trávnatom jarku, zatrúbilo na ceste od Polichna auto.

Odstúpili sme trochu nabok: otec strúhol namrzenú tvár, lebo ako starý turista odjakživa nenávidel všetky dopravné prostriedky, čo víria prach.

Ja som zvedavo uprela pohľad na cestujúcich.

V zadnom oblôčiku sa mihla jasná, vľúdna tvár, obkrúžená nakrátko pristrihnutými vlasmi, jemne zvlnenými prievanom. Aj v tom krátkom okamihu, čo oči neznámej cestovateľky so zvedavosťou, ba s údivom spočinuli na nás (pravda, do tohto kraja drsnej, neuhladenej krásy sa turisti málokedy zatúlali), stihla som si všimnúť, že tie oči majú jasnú farbu. A keď nám auto zmizlo z dohľadu, uvedomila som si náhle, že neznáma, ktorá vyzerala ako žena v stredných rokoch, má vlasy sivé, ba priam biele. Potriasla som hlavou; tak čo sa mi vlastne zdalo: že má vlasy biele, alebo že má tvár mladú?

Otec si oprašoval šaty, utieral si vreckovkou nekrytú plešivú hlavu a teraz už nahlas a veľmi dôrazne šomral, že ešte aj tu, pánubohu za chrbtom, kazia dobrý vrchovský
vzduch autá!

Mne tu mohol sadať prach na tvár, mohlo si tu premávať hocikoľko áut!

Zdalo sa mi, že ešte aj prach je tu hore zvláštny, oslepujúco biely, akoby slnkom vyčistený a ľahučký, aj oveľa pohyblivejší než prach na iných, nižšie položených cestách:
ako rýchlo sa zdvihol a zvíril, tak rýchlo aj sadal — až po ňom ani pamiatky neostalo. Pre mňa bola toto cesta ciest, neobyčajná, plná sľubov a očakávania.

V tej chvíli predvečerného času bola ešte pustá — iba odkiaľsi z úvalu zahrkotal rebrinák —, no mne šumela živou rečou, hmýrila sa známymi postavami: vystupovali tu predo
mnou ako na nejakom veličiznom javisku, každá vo svojej presnej úlohe, so svojou vlastnou pravdou a osobitou prírodou i odlišnou vôľou, ktoré im napospol dovršovali osud... a zdalo sa mi, akoby som všetky tie postavy poznala ani nie z Timraviných poviedok, ale z nejakých veľkých drám s mnohými dejstvami a výstupmi. V tom čase som už poznala väčšiu časť Timravinho diela, no najviac ma zaujali postavy, čo sa mi najväčšmi prihovárali, totiž mojim šestnástim rokom: najmä Viera z poviedky Všetko za národ a jej temer zrkadlová podoba — Milina z poviedky Bez hrdosti. Prezradili veci, ktoré by nik ani sám sebe nezradil, a tým, že sa, napokon také silné a statočné vo svojej pravdivosti, vyznali zo svojich neistôt a slabostí, posilňovali mladého človeka: vytrhovali ho z úzkosti a obáv, či je hodný života a schopný činu, keď je vnútri slabý. Plaché, a predsa vzdorovité, rozumné, a predsa ohnivé, stali sa mi akýmsi ideálom nového, plného, i keď bolestného ženstva: a hoci sa mi zdalo, že im dokonale rozumiem, že ich dôverne poznám, boli pre mňa tajomstvom — najmä vo vzťahu k svojim protipólom, k tým celkom neplachým, veľmi sebavedomým a sebaobdivujúcim, ba priam bezcitným a výstredným
mužom, ako bol Jablovský, ako bol Čierny, ba čiastočne aj Hagara, ku ktorým ich pútal náruživý nežiadaný cit a od ktorých ich odpútal triezvy a hrdú ľudskú dôstojnosť žiadajúci rozum. Aby ostali napokon slobodné v tom naozaj pravom zmysle slova... Aby prijali nemožnosť naplnenia lásky — nezlučiteľnosť svojho citu s rozumom — ako prostú nevyhnutnosť.

Prečo zahoreli Timravine najvlastnejšie dievčenské postavy láskou práve k tomuto typu mužov? Prečo býva predmetom tej najprudkejšej náruživosti práve to, o čom vieme, že je to nedobré alebo márne? Je to azda túžba kresať iskru z najchladnejšieho kameňa? Alebo túžba pomôcť, premôcť v blízkom zlé sily? Teda stať sa silným, pevným v takom zvláštnom zmysle? Alebo iba hra prírody, čo spojením najprotipólnejších prvkov posilňuje ďalší život?

„Ach, Timrava, sedemdesiatročná Timrava to už isto vie,“ pomyslela som si, „vie, ale nepovie mi, lebo na takéto veci sa spýtať ani nenájdem smelosť.“

— Tak sa už pohni, — vyrušil ma zo zamyslenia otcov netrpezlivý hlas.

Vstala som z míľnika pri ceste — až teraz som si uvedomila, že som si na ňom posedela — otec bol už hodný kus predo mnou. Pousmiala som sa, keď som si všimla, ako smiešne kráča — kládol nohy naširoko od seba a podhýnal sa v kolenách ako námorník, keď zíde z lode na pevninu; pravda, to tie kopce, čo sme dnes zdolali!

— Ale aby si vedela, — obrátil sa otec ku mne, keď som ho už skoro dobehla, — neostaneme tam dlhšie ako deň, to pamätaj, lebo keď tebe človek prst podá, hneď celú ruku stiahneš!

— Neostaneme, neostaneme, a prečo...? Veď báťa Hloška sám vravel, keď ťa volal, na viac nás volal ako na deň... veď si mu všeličo vykonal po úradoch...

— ... Lenže tebe stačí chvála a sláva, — zakľúčila som krátko nato tichším, no už vzdorovitým hlasom, príliš  neláskavo posudzujúc otcovu odvekú náruživosť pomáhať len za plácu dobrého slova, na ktorú neraz v živote doplatil. Toto už otec podľa všetkého nepočul, zasa bol hodný kus predo mnou, lebo mňa medzitým zvábila divá čerešňa pri ceste: najprv som len dve-tri čerešničky sčesala z jedného spodného konára, potom som stiahla celú haluz a oďobávala ju ako vták...

*

Na tú starú čerešňu mi padol pohľad aj teraz, keď som sa — po pätnástich rokoch — znovu ocitla na ábelovskej ceste: bola to tá istá snehobiela, pekne dorovna vystrihnutá hradská, len ja na nej iná; neprichádzala som ňou ukonaná celodennou chôdzou a nebúšilo mi srdce tak nedočkavo, radostne a zároveň zmätene z blízkeho stretnutia s Timravou ako vtedy. Pripadala som si do istej miery ako tá čerešňa pri ceste, ktorej korune, i keď sa vytiahla do výšky, už chýbali spodné konáre... aj z voza by teraz
človek sotva nejakú halúzku dočiahol.

Netrápili ma už otázky, prečo Milina a Viera... či to Timrava naozaj podľa seba... či naozaj možno ľúbiť človeka so všetkým zlým, čo je v ňom... bola som už o pätnásť rokov staršia. A nehmýrili sa mi pred očami preludy... živá reč šumela okolo mňa a skutoční ľudia, ozajstní Ábelovčania sedeli pri mne v autobuse, ktorým som pricestovala z Haliče.

A nielen ich rôzne oblečenie, ale aj rozličnosť tém, okolo ktorých sa krútila ich reč, svedčili o veľkých zmenách, čo zatiaľ zasiahli aj Ábelovú, kedysi vrchmi a dolinami oddelenú od sveta. Hľa, tu predo mnou študenti s bachratými taškami debatujú o futbale, tamto zas robotníci z kameňolomu, čo pristúpili v Tuhári, si podávajú z ruky do ruky noviny s akousi zaujímavou správou — hen zas nevesta v ligotavom, ešte starosvetskom kroji oblápa velikánsky rádiový prijímač... a tam mladé dievča v montérkach celou cestou vyťahuje z vrecák sušienky či čo, žuje ich a podchvíľou, oslňujúc úsmevom mladého vodiča, ukazuje ružové svietivé ďasná — priam ako Timravina Katera, keď ju hájnik
Jano Bimbov prichytil, ako žne cudziu trávu.

Tento jej úsmev — i keď navidomoči pohoršuje dve staré tetky, ako dve čierno-biele lastovičky učupené na prednom sedadle — spolu so zábleskom radosti, čo rozsvietila tváre podaktorých unavených kamenárov vo chvíli, ako sme zazreli prvé domce Ábelovej, vo mne celkom rozohnali všetky zvyšky clivoty, ľútosti za zašlým... prichádzala som totiž
z lučenského cintorína — rovno od Timravinho hrobu.

„Ako dobre,“ pomyslela som si, „že už chodí do Lučenca z Ábelovej autobus. Nezvädne mi kytica poľných kvetov, čo donesiem tete z ábelovského chotára na hrob, až sa odtiaľto budem vracať. Mala tak rada poľné kvety!“