© VYDAVATEĽSTVO TATRAN

Nanič Mama

Nanič Mama

Toto nie je rodičovská príručka, ale skutočný život!

Nanič mama je senzácia na Facebooku aj v blogerskom svete. Tisíce fanúšikov s nadšením sledujú jej príspevky, v ktorých prináša vtipný a dokonale úprimný opis materstva. Od najúžasnejších okamihov v živote rodiča až po najťažšie chvíle, keď sa človeka zmocní pocit, že nebol stvorený mať deti. Tento neprifarbený portrét materstva si získal srdcia rodičov na celom svete.

  • ISBN: 978-80-222-0827-7
  • EAN: 9788022208277
  • Počet strán: 264
  • Väzba: tvrdá väzba
  • Jazyk: slovenský
  • Formát: 140x210 mm
  • Dátum vydania: 13.2.2017
  • Žáner: RODIČOVSTVO/ Materstvo

11,90 € Doporučená cena

O knihe

Nanič mama sa nevyhýba nijakej téme: od tehotenstiev, keď ani trošku nežiarila, po zdanlivo nekonečné nočné kŕmenie, od prvých ciest do materských centier po návrat do práce, od detských záchvatov vzdoru po praktické rady, ktoré sa vám zídu v pekle detských zábavných centier.

Táto kniha vám nepovie, ako byť rodičom, čo kupovať ani ako sa cítiť. Jej osviežujúca priamočiarosť vás však bezpochyby rozosmeje a možno aj rozplače. Navyše si pri nej s úľavou vydýchnete, že v tom nie ste sami.

http://theunmumsymum.blogspot.co.uk

www.facebook.com/theunmumsymum

@theunmumsymum


Recenzie

"Blog Nanič mama srší vtipom. Sarah si nedáva servítku pred ústa
a nahlas hovorí to, čo sa mamičky boja vysloviť – a za to ju milujem.“

Giovanna Fletcherová


Ukážka z knihy

Len my dvaja


Dovoľte mi načrtnúť, ako vyzeral náš život bez detí. Je rok 2009.

Zavediem vás do roku 2009, lebo mám pocit, že dobre vystihuje nás dvoch v bezdetnej fáze. V tom roku sme si kúpili prvý dom a obaja sme mali seriózne, dospelácke zamestnanie. James pracoval na jednom zo svojich miest v štátnej správe, ktorých za uplynulé roky vystriedal viac než dosť, a mňa práve povýšili na vzťahovú manažérku v lízingovej spoločnosti, čo v praxi znamenalo, že som väčšinu času obchádzala farmy v Devone, kde sme financovali stroje, a brutálne ma to bavilo.

Tvrdo sme makali a popritom sme si dosť užívali. Občas sme sa vracali domov nacenganí o druhej ráno a razila z nás zmes vodky so šiškebabom. Keď sa však obzriem dozadu, mali sme si užívať ešte viac. (Trošku ma mrzí, že som nikdy nezažila šialené žúry na Ibize, hoci som nikdy netúžila dostať sa do tranzu na penovej párty v bare Amnesia, ale mohla som, keby som bola chcela.) Nevážila som si rozsah našej slobody.

Po náročnom pracovnom týždni sme si cez víkend objednávali donášky z Pizza Hut, chľastali pivo a víno, sem-tam sme sa šli prejsť po pláži alebo sa vybrali navštíviť niektoré z historických panských sídiel (najmä aby sme si dali čaj so šiškami s džemom), okrem toho sme polihovali na gauči pri čaji a džemových sušienkach s kulisou Sky Sports News. V rámci domácich prác sme povysávali auto (v tichu alebo pri zapnutom rádiu), nakúpili potraviny (kúpili sme si, čo sme chceli a kedy sa nám chcelo) a upratali dom, čo nám zabralo polhodinu, počas ktorej sme vytriedili kopy pracovného šatstva a dali do poriadku už aj tak usporiadanú obývaciu časť domu.

Život bol fajn a boli sme šťastní. Boli sme usadení.

Na druhý rok sme sa zobrali a začali koketovať s nebezpečnou kratochvíľou, ktorú rada nazývam „Pouvažujme, čo ďalej“. Práve debaty o izbách navyše, garážach a príjemných susedoch nás určite po prvý raz priviedli k Rozhovoru s veľkým R. Nás dvoch čakal už len jeden rozhovor, keďže fázu zvieratko sme už mali za sebou. Zachránili sme kocúra Floyda, ktorého sme brali takmer ako vlastné dieťa.

Čakal nás ďalší krok dospelého života.

Nespomínam si presne, kedy sme sa dostali k otázke „Myslíš, že by sme sa mali pokúsiť o bábätko?“, zato sa pamätám, ako sme sa dohodli, že prestanem brať antikoncepciu a „uvidíme, čo sa stane“. Ak si poviete, že „uvidíte, čo sa stane“, máte celkom jednoznačný plán. Od okamihu, keď sa rozhodnete neskúšať bábätko, sa oň dosť usilovne pokúšate.

Nie je mi dosť jasné, kam sme sa náhlili. Rozhodne nám netikali biologické hodiny, keďže som vtedy mala len dvadsaťtri. Na rozmnožovanie sme mali kopu času. Akýsi inštinkt nám však navrával, že prišiel správny čas. Mali sme za sebou len niekoľko mesiacov manželského života, ale už sedemročný vzťah. Keď sme sa dali dokopy, mala som iba šestnásť (v nočnom klube v priemyselnej zóne, romantika ako z rozprávky, ja viem).

Odrazu som si začala pozorne všímať bábätká v kočíkoch a tehotenské brušká v autobuse. Hoci som sa stále tešila z práce, vína i pravidelných piatkových donášok jedla, chcela som byť predovšetkým mamou.

Čakala som, že to príde hneď.

Po desiatich neúspešných mesiacoch, ktoré prebiehali v duchu: „Myslím, že ovulujem. Môžeš, prosím, zastaviť Top Gear a prísť hore?“ sme už boli trošku unavení z obdenných sex maratónov a nôh v lufte (šlo o moje nohy, James ani jediný raz neležal s nohami vo vzduchu, aby predišiel pôsobeniu gravitačnej sily).

Potom sme sa odrazu začali sústreďovať na iné veci, lebo sme práve predali dom a kúpili nový s izbou navyše a garážou, ako sme plánovali. Hurá! Boli to strašné zmätky, keďže sme mali len dva týždne voľna, aby sme sa zbalili, presťahovali a pripravili na týždňový pobyt na Kose. Dovolenku sme si kúpili skôr, než sme sa dozvedeli, že sa v ten mesiac budeme sťahovať. Boli sme viac-menej vybalení, ešte sme však nemali všetko celkom usporiadané, a už sme sa chystali na letisko v Cardiffe. Kým som si napúšťala vaňu (aby som sa pred dovolenkou patrične oholila), motala som sa po spálni a vtedy som pocítila, že sa zrejme blíži menzes: boľavé nohy, mierna žalúdočná nevoľnosť. Asi nepotrebujete vedieť, ako funguje môj menštruačný cyklus (v tejto knihe sa o mne aj tak dozviete priveľa), nikdy však nebol celkom pravidelný. Povedali nám, že to môže skomplikovať počatie, a bol to zároveň pádny dôvod, aby som si na týždeň v bikinách pre istotu zabalila tampóny.

Neviem, či bol ten pocit čímsi iný ako zvyčajné predmenštruačné útrapy, alebo som len potrebovala povolenie nalievať sa pochybným gréckym ouzom, čosi ma však prinútilo vybrať zo zásuvky s nohavičkami tehotenský test a ocikať ho. Zakričala som na Jamesa, ktorý bol dolu: „Myslím, že dostanem menzes, ale urobila som si pre istotu test, nech som si načistom, že si môžem dať víno.“

James sa vrátil hore. V tej chvíli som už bola celkom nahá (ako som spomínala, chystala som sa do vane) a prešľapovala nad jasnozrivou tyčinkou. „Tak čo hovorí?“ opýtal sa.

„Sú tam dve čiarky. Je pozitívny. Takže som tehotná. No doriti.“

„No doriti,“ zopakoval. „Si si istá? Urob si ešte jeden!“

„Nemôžem. Netreba mi cikať.“

Sadla som si teda do vane, kde som sa pokúšala stráviť správu o možnom rodičovstve, a James mi priniesol pol litra vody, aby som zo seba dostala ďalší moč. Urobila som si ďalšie dva testy.

Jeden test mohla byť náhoda.

Dva testy boli stále otázne.

Tri testy nepochybne ukazovali, že čakám dieťa.

Ach, Bože dobrý, nosila som v sebe bábätko.

A my sme sa ho alebo ju práve chystali odvliecť na Kos, kde sme, ako sa neskôr ukázalo, bývali v tom najmizernejšom hoteli, v akom sme kedy boli, s mizernou „plážou“ a mizerným jedlom. Tieto pocity ešte znásobovala myšlienka, že sme odmietli vilu v Toskánsku a navyše sme si vôbec neužili poslednú dovolenku vo dvojici.

Jediné, čo dodávalo čaro tejto fakt mizernej dovolenke (už som spomínala, aká bola mizerná? Cítim potrebu zdôrazniť tento bod, keďže Toskánsko zavrhol James, aby sme ušetrili), bolo dieťatko, čo sme si potajomky nosili so sebou. Mali sme sa stať rodičmi a boli sme vysmiati od ucha k uchu.

Podľa tehotenskej aplikácie BabyCentra, ktorú sme si stiahli cestou na letisko, som už bola v siedmom týždni. Meškajúca menštruácia nás na nič neupozornila, keďže to u mňa nebolo nič nezvyčajné. Nemala som nijaké iné príznaky, preto som pila Pinot Grigio a počas prvých siedmich týždňov existencie nášho plodu som nebrala kyselinu listovú, čo som sa chystala napraviť hneď po návrate do Anglicka, kde som plánovala v lekárni vyrabovať oddelenie pre budúce mamičky.

Tak sme v našom skvelom hoteli v podradnom letovisku debatovali o detských menách a izbičkách. Zároveň sme si pripomínali, že by sme sa nemali príliš radovať, kým nám nepotvrdia, že všetko je v poriadku. Napriek tomu sme už boli celí preč z našej malej fazuľky. Bolo úžasné po prvý raz zistiť, že som tehotná. Bolo to aj desivé a znepokojujúce, ale predovšetkým úžasné.

Doteraz si živo pamätám, ako sme sa so vzrušenými opálenými tvárami vracali autom z letiska v Cardiffe a hltali sendviče a gumené cukríky z pumpy. Hrdí na svoju malú tajnú fazuľku. Vedeli sme, že stojíme pred veľkou životnou zmenou.

O tom, aké to bude v skutočnosti, sme popri radostnom žuvaní gumených cukríkov nemali ani potuchy.