© VYDAVATEĽSTVO TATRAN

Búrková sestra

Búrková sestra

Strhujúca séria voľne na seba nadväzujúcich historicko-romantických príbehov o siedmich nevlastných sestrách, ktoré osud zaveje do najrozmanitejších častí sveta, aby sa stretli s fiktívnymi i reálnymi historickými postavami, pokračuje druhou časťou. Vietor a voda sú najväčšou vášňou Ally D´Applièse, druhej zo siedmich adoptovaných dcér tajomného miliardára, ktoré od útleho detstva vyrastali v luxusnom sídle na brehu Ženevského jazera, až kým nevyleteli z hniezda. Ally je jachtárka a v riskantných regatách na všetkých moriach sveta dokazuje svoj kumšt a odvahu. Jedného dňa ju zaskočí správa o nečakanej smrti milovaného otca, ktorý jej – podobne ako ostatným sestrám – zanechal záhadný odkaz, ako sa môžu dopátrať pravdy o svojom pravom pôvode. Najstaršiu sestru Maiu zaviedlo pátranie až do ďalekej Brazílie a do obdobia, keď sa nad Riom de Janeiro stavala ikonická socha Krista Spasiteľa, Ally sa zase vydá po stopách nórskeho skladateľa Edvarda Griega do zasneženej Škandinávie. Tu okamžite podľahne divokej kráse severskej prírody a očarujúcemu svetu majstrovej hudby. Keď napokon stretne huslistu Thoma, ktorý jej z neznámych príčin pripadá dôverne známy, začína tušiť, že jej láska k hudbe v mladosti nebola náhoda.

  • ISBN: 978-80-222-1009-6
  • EAN: 9788022210096
  • Počet strán: 500
  • Väzba: pevná väzba
  • Jazyk: slovenský
  • Formát: 147x229 mm
  • Dátum vydania: 18.10.2019
  • Žáner: BELETRIA / Historická romanca

19,90 € Doporučená cena

O knihe

ALLY – NADŠENÁ JACHTÁRKA, KTOREJ ODVAHU PREVERIA TRAGICKÉ UDALOSTI

Strhujúci druhý diel historicko-romantickej série o neuveriteľných osudoch nevlastných sestier Maie, Ally, Star, Cece, Tiggy, Electry a Meropé vychádza z mytologického príbehu o Plejádach, siedmich sestrách, ktoré Zeus umiestnil na oblohu v podobe žiarivej hviezdokopy.

Druhá sestra Ally D´Applièse sa pripravuje na jedny z najnebezpečnejších jachtárskych pretekov, keď dostane správu, že náhle zomrel jej adoptívny otec. Ponáhľa sa do rodinného sídla na brehu Ženevského jazera, kde sa dozvie, že otec – záhadný miliardár  zanechal každej dcére vzrušujúci kľúč k tajomstvu jej skutočnému pôvodu.

Ally spočiatku vlastne ani netúži pátrať po svojom pôvode, pretože sa prvý raz v živote skutočne zaľúbila. Jej lásku k Theovi však poznačí tragická udalosť. Skôr zo smútku a zúfalstva sa rozhodne ísť po stopách svojich predkov,  ktoré ju zavedú do Nórska.

Tam Ally začne objavovať svoje korene a zistí, že jej príbeh nepochybne súvisí s mladou neznámou speváčkou Annou Landvikovou, ktorá pred vyše sto rokmi spievala na premiére Peera Gynta ikonické skladby nórskeho skladateľa Edvarda Griega. 

Sedem sestier pokračuje tretím príbehom Tieňová sestra:

STAR – TICHÁ POZOROVATEĽKA, KTORÁ MUSÍ OBJAVIŤ SVOJ HLAS


Recenzie

Románová séria Sedem sestier získala v Taliansku literárne ocenenie Premio Bancarella a v Holandsku Hebban Feelgood Clubprijs za román roka 2018.

................................

„Lucinda Rileyová s nezvyčajnou zručnosťou ovláda nitky svojho príbehu.“  INDEPENDENT ON SUNDAY

................................

„Príbehy z pera Lucindy Rileyovej jednoznačne patria k najkrajším, najlepším a najšťastnejším čitateľským zážitkom na svete. ... Pôžitok z čítania à la Jane Austenová. Nečudo, že sa nemôžete ani nechcete odtrhnúť od knihy čo len na jedinú sekundu.“ www.literaturmarkt.info

................................

„Búrlivý a vášnivý pôžitok z čítania! Meno Lucindy Rileyovej je zárukou, že príbeh bude prvotriedny. ... Jej tajuplná séria Sedem sestier je naozaj veľkolepé dielo. “ ALEX DENGLER, denglers-buchkritik.de

................................

„Ak raz začnete čítať Búrkovú sestru, už ju tak rýchlo nezatvoríte. Je to medzinárodný úspech Lucindy Rileyovej.“ELLE 

................................

„Absolútne fantastická rozprávačka... Skutočný bonbónik.“ KATHARINE WEBBOVÁ  

................................

„Rileyová sa nenápadne dostáva do popredia a získava si čoraz väčšiu popularitu.“ RED

................................

„Strhujúce, srdcervúce a mnohovrstevné.“ GRAZIA   

................................

„Ako stvorené na to, aby sa človek niekam zašil a strávil voľné chvíle nad knihou.“ LANDIDYLL

................................


Ukážka z knihy

Egejské more



Navždy si zapamätám, kde presne som bola a čo som robila, keď som sa dozvedela, že mi zomrel otec.

Ležala som nahá na slnku na palube Neptúna s Theovou dlaňou ochraňujúco položenou na bruchu. Opustený oblúk zlatistej pláže na ostrove pred nami sa ligotal na slnku, učupený v kamennej zátoke. Krištáľovo čistá tyrkysová voda sa pri dotyku s pieskom lenivo usilovala tvoriť vlnky a elegantne sa penila ako mlieko našľahané na kapučíne. 

Pokojná, pomyslela som si, ako ja. 

V malej zátoke neveľkého gréckeho ostrova Macheres sme zakotvili deň predtým pri západe slnka a prebrodili sme sa k brehu s dvoma chladiacimi boxmi. V jednom boli čerstvé sardinky a červená parmica, ktoré Theo v ten deň nachytal, v druhom víno a voda. Položila som svoj náklad na piesok udychčaná od námahy a Theo ma nežne pobozkal na nos.

„Sme stroskotanci na vlastnom ostrove,“ vyhlásil a doširoka rozprestrel ruky v ústrety idylickému prostrediu. „Idem pohľadať drevo, aby sme si mohli upiecť ryby.“

Sledovala som, ako sa odo mňa odvrátil a vykročil k skalám vytvárajúcim oblúk okolo zátoky. Smeroval k suchému kroviu, čo rástlo v štrbinách. Vzhľadom na fakt, že bol prvotriedny námorník, jeho drobná postava nezodpovedala jeho sile. V porovnaní s inými mužmi, s ktorými som sa dosiaľ stretla v posádkach na jachtárskych pretekoch a na ktorých sa doslova vlnili svaly a hrudníky mali ako Tarzan, Theo bol priam útly. Jedna z prvých vecí, ktoré som si na ňom všimla, bolo napádanie na jednu stranu pri chôdzi. Neskôr mi vysvetlil, že v detstve si zlomil nohu pri páde zo stromu, a zlomenina sa mu nikdy celkom nezahojila.

„Myslím, že je to jeden z dôvodov, prečo som bol odvtedy odsúdený na život na vode. Keď sa pohybujem na plachetnici, nik netuší, ako nemožne chodím po súši,“ povedal so smiechom.

Upiekli sme si ryby a neskôr sme sa milovali pod hviezdami. Na­sledujúce predpoludnie bolo naše posledné, čo sme strávili osamote na palube. A skôr ako som usúdila, že bezpodmienečne musím znovu nadviazať kontakt so svetom a zapnúť si mobil, pričom som sa vzápätí dozvedela, že život sa mi roztrieštil na milión črepín, ležala som vedľa neho v dokonalej pohode. A ako surrealistický sen sa mi v mysli prehrával zázrak o Theovi a o mne a ako sa stalo, že sme sa ocitli na takom nádhernom mieste…

       

Prvý raz som ho zbadala približne pred rokom na Regate Heineken v karibskom St. Maartene. Víťazná posádka oslavovala na galavečere a ja som sa s prekvapením dozvedela, že ich skipper je Theo Falys-Kings. V jach­társkom svete bol všeobecne známy a za posledných päť rokov navigoval k víťazstvu na otvorenom mori viac posádok ako iní kapitáni.

„Vôbec som si ho takto nepredstavovala,“ poznamenala som potichu pred Robom Bellamym, starým jachtárskym kolegom, s ktorým som bola aj vo švajčiarskom národnom jachtárskom družstve. „V tých okuliaroch s kosteným rámom vyzerá čudácky,“ dodala som a dívala sa, ako vstal a prešiel k inému stolu. „A chodí akosi nezvyčajne.“

„Určite nie je bežný svalnatý námorník, to pripúšťam,“ súhlasil Rob. „Lenže, Al, ten chlap je absolútny génius. Pokiaľ ide o vodu, je obdarený šiestym zmyslom a na rozbúrenom mori by som nijakému skipperovi nedôveroval väčšmi ako jemu.“

Neskôr v ten večer ma Rob zoznámil s Theom a ja som si všimla, že zelené oči s orieškovohnedými fľakmi sa pri potriasaní ruky na mňa zasnene zadívali.

„Tak ty si tá slávna Al D´Aplièse?“

Hlas s britským prízvukom mal milý a pokojný. „Áno, až na tú slávnu,“ odvetila som v rozpakoch z jeho pochvaly. „Slávny si podľa mňa ty.“ Snažila som sa neuhýbať jeho pátravým pohľadom a odrazu som si všimla, že mu zjemneli črty a zachechtal sa.

„Čo je na mne smiešne?“ zaujímala som sa.

„Úprimne povedané, nečakal som toto.“

„Čo tým myslíš?“

Theovu pozornosť odo mňa odvrátil fotograf, ktorý si želal zvečniť jeho posádku, takže odpoveď som sa nedozvedela. 

Odvtedy som si ho začala všímať z druhého konca miestnosti na rozličných spoločenských podujatiach počas regát, na ktorých sme sa obaja zúčastnili. Vyžaroval ťažko opísateľné vibrácie a rozdával ľahký, bezstarostný smiech, ktorý napriek navonok uzavretému správaniu k nemu očividne priťahoval množstvo ľudí. Ak bolo podujatie oficiálne, zvyčajne prišiel oblečený v plátenných nohaviciach a pokrčenom ľanovom saku, ktorým urobil zadosť protokolu a sponzorom pretekov, ale vo svojich prastarých mokasínach a so strapatými hnedými vlasmi vždy vyzeral, akoby pred chvíľou vystúpil z lode.

Zo začiatku akoby sme sa na niekoľkých podujatiach navzájom zámerne obchádzali. Často sa nám stretli pohľady, no Theo sa nikdy nepokúsil pokračovať v prvom rozhovore. Až o šesť týždňov neskôr, keď moja posádka zvíťazila v Antigue a oslavovali sme na Plese lorda Nelsona, ktorý zároveň znamenal koniec súťažného týždňa, ma zľahka poklopal po pleci.

„Výborne, Al,“ povedal.

„Ďakujem,“ odvetila som s pocitom zadosťučinenia, že moja posádka pre zmenu natĺkla tú jeho.

„Túto sezónu o tebe počúvam iba samé chvály, Al. Nechcela by si sa pridať ku mne na júnovú Kykladskú regatu?“

Už som dostala ponuku od inej posádky, ale zatiaľ som ju neprijala. Theo si všimol moja zaváhanie.

„Už si zadaná?“

„Predbežne áno.“

„Tak dobre, tu je moja vizitka. Popremýšľaj a daj mi vedieť do konca týždňa. Niekto ako ty by sa nám na palube zišiel.“

„Ďakujem.“ V duchu som svoje zaváhanie zatlačila do úzadia. Preboha, kto na tejto zemi by odmietol príležitosť byť v posádke muža všeobecne známeho ako Kráľ morí? „Mimochodom,“ zavolala som za ním, keď odchádzal, „prečo si pri našom prvom rozhovore povedal, že si to nečakal?“

Zastal a obrátil sa ku mne. „Osobne som sa s tebou dovtedy nestretol, iba som zachytil útržky rozhovorov o tvojich jachtárskych zručnostiach, to je všetko. A ako som spomenul, nie si taká, ako som čakal. Dobrú noc, Al.“

Uvažovala som o našom rozhovore cestou do izby v neveľkom hostinci neďaleko prístavu St. John. Ovieval ma nočný vánok a čudovala som sa, čím ma Theo tak očaril. Svetlo pouličných lámp teplým nočným jasom zaplavovalo veselé farebné priečelia domov a z diaľky ku mne doliehala tlmená vrava z barov a kaviarní. Nič z toho však na mňa nezapôsobilo, lebo som ešte vždy bola nadšená víťazstvom v pretekoch – a ponukou Thea Falysa-Kingsa.

Sotva som vkročila do izby, zamierila som k počítaču a napísala mu e-mail, že prijímam jeho ponuku. Skôr ako som ho poslala, osprchovala som sa, potom som si správu ešte raz prečítala a až som sa začervenala, ako znie prihorlivo. Rozhodla som sa, že ju na niekoľko dní uložím v priečinku Koncepty. Potom som sa vystrela na posteli a pocvičila rukami, aby som v nich uvoľnila napätie a bolesť z dnešných pretekov.

„Nuž, Al,“ zahundrala som si popod nos a usmiala sa, „to bude zaujímavá regata.“

Poslala som Theovi e-mail presne podľa plánu a on sa so mnou okamžite spojil, pričom tvrdil, že ho teší moja účasť v jeho posádke. No iba pred dvoma týždňami som odrazu zistila, že sotva som v prístave Naxos vkročila na palubu pretekárskej jachty Hanse 540, aby som začala trénovať na Kykladskú regatu, nevysvetliteľne som znervóznela.

Pokiaľ išlo o stupeň náročnosti, preteky neboli mimoriadne ťažké. Účastníci pozostávali zo zmesi serióznych námorníkov a víkendových nadšencov a všetkých spájala predstava, že prežijú osem nádherných dní pri plavbe medzi niekoľkými z najkrajších ostrovov na svete. A keďže sme patrili k najskúsenejším posádkam, vedela som, že sme horúci favoriti na víťazstvo.

Theo bol známy tým, že mal vždy mladé posádky. Rob Bellamy a ja sme mali tridsať, no pokiaľ išlo o vek aj skúsenosti, boli sme seniori. Už predtým som počula, že Theo si prednostne najíma talenty na začiatku námorníckej kariéry, aby sa vyhol rutine. Zvyšok našej šesťčlennej posádky mal sotva po dvadsiatke: mohutný Angličan Guy, pohodový 

Austrál­čan Tim a námorník Mick, polovičný Nemec a polovičný Grék, ktorý poznal vody Egejského mora ako vlastnú dlaň.

Hoci som sa tešila na spoluprácu s Theom, nevkročila som do nej naslepo. O záhade s prezývkou Kráľ morí som sa usilovala pozbierať čo najviac informácií prostredníctvom internetu a rozhovorov s predchádzajúcimi členmi jeho posádok.

Dopočula som sa, že je Brit a študoval na Oxforde, čím sa vysvetľoval jeho strohý prízvuk, no na jeho internetovom profile stálo, že je americký občan a ako kapitán jachtárskej posádky Yalovej univerzity svoj tím veľa ráz doviedol k víťazstvu. Jeden z mojich priateľov počul, že pochádza z bohatej rodiny, ďalší mi povedal, že žije na lodi.

Perfekcionista, manipulátor, večne nespokojný, horlivec, neznáša ženy… To boli najčastejšie komentáre, čo som zozbierala. Ten posledný som sa dopočula od priateľky jachtárky, ktorá tvrdila, že jeho posádka ju odstrkovala a šikanovala, nad čím som sa trochu zamyslela. No prevažná väčšina názorov bola jednoduchá:

„Najlepší skipper, pre akého som v živote pracoval.“

Prvý deň na palube som začala chápať, prečo si Theo vyslúžil takú úctu u ľudí, ktorí s ním pracovali. Bola som zvyknutá na ukričaných skippe­rov, ktorí vrieskali inštrukcie a urážky na všetkých okolo seba ako podráždení šéfkuchári v kuchyni. Theov mierny prístup ma prekvapil. Pri práci rozprával veľmi málo, iba nás z diaľky sledoval. Na konci dňa nás zhromaždil a zhrnul naše silné a slabé stránky pokojným, rozvážnym tónom. Uvedomila som si, že mu nič neušlo, a jeho prirodzená autorita znamenala, že sme viseli na každom jeho slove.

„A, mimochodom, Guy, počas tréningu v súťažných podmienkach už nijaká tajná cigareta,“ dodal s kradmým úsmevom, keď nás rozpúšťal.

Guy očervenel po korienky svetlých vlasov. „Ten chlap má oči tuším aj na zátylku,“ zašomral mi, keď sme sa hrnuli z lode pod sprchu a prezliecť sa na večeru.

V ten prvý večer som vyšla z nášho penziónu s ostatnými členmi posádky šťastná, že som sa rozhodla pridať na preteky k nim. Kráčali sme popri prístave s osvetleným starobylým kamenným hradom nad dedinou a so spleťou kľukatých uličiek medzi vybielenými domami. Prístavné reštaurácie prekypovali námorníkmi a turistami, ktorí si pochutnávali na čerstvých plodoch mora a dvíhali nekonečné poháriky ouza. Našli sme si malé rodinné zariadenie v zastrčenej uličke s rozheganými prútenými stoličkami a rozličnými taniermi. Domáce jedlo bolo presne to, čo sme potrebovali po dlhom dni na palube jachty, lebo na morskom vzduchu sme všetci vyhladli ako vlci.

Bez rozpakov som sa vrhla na musaku so štedrou porciou ryže a môj očividný hlad pritiahol pohľady všetkých mužov. „Čo je? Ešte ste nevideli jesť ženu?“ poznamenala som sarkasticky a predklonila som sa za ďalšou chlebovou plackou.

Theo sa zapojil do veselého prekárania občasnou trefnou poznámkou, no odišiel hneď po večeri: následnú potulku po baroch sa rozhodol vynechať. Krátko nato som ho nasledovala aj ja. Za roky profesionálnej námorníckej práce som usúdila, že vyvádzanie chalanov po zotmení mi nie je celkom po vôli. 

V priebehu nasledujúcich dní sa z nás pod Theovým sústredeným zeleným pohľadom rýchlo sformoval dokonale fungujúci tím. A môj obdiv k Theovým metódam naberal obrátky. Tretí večer pobytu na Naxose som sa po úmornom dni pod pražiacim egejským slnkom cítila mimoriadne vyčerpaná a od večere som vstala prvá. 

„Dobrú noc, chalani, odchádzam.“

„Aj ja. Dobrú noc, chalani. Zajtra nechcem vidieť na palube nikoho po opici, prosím,“ povedal Theo a nasledoval ma von z reštaurácie. „Smiem sa k tebe pridať?“ opýtal sa, keď ma na ulici dobehol.

„Áno, pravdaže,“ prisvedčila som a odrazu som sa cítila napätá, lebo sme sa prvý raz ocitli sami.

Kráčali sme späť do penziónu po úzkych dláždených uličkách, biele domy s modrými dverami a okenicami po oboch stranách svietili v mesačnom svite. Zo všetkých síl som sa usilovala udržiavať rozhovor, no Theo iba prikyvoval a odpovedal stručným „áno“ alebo „nie“ a jeho strohé odpovede ma začínali hnevať. 

Keď sme prišli do vstupnej haly penziónu, odrazu sa ku mne obrátil. „Si skutočne inštinktívna námorníčka, Al. Schováš do vrecka väčšinu svojich kolegov. Kto ťa učil?“ 

„Otec,“ odvetila som, prekvapená jeho pochvalou. „Od útleho detstva ma brával na Ženevské jazero.“

„Aha, Ženeva. Tým sa vysvetľuje tvoj prízvuk.“

Pripravila som sa na typickú žiadosť v štýle „povedz niečo sexi po francúzsky“, ktorú v takej chvíli zväčša muži utrúsili, ale nedočkala som sa.

„Nuž, tvoj otec musí byť čertovsky dobrý námorník a v tvojom prípade odviedol vynikajúcu prácu.“

„Ďakujem,“ odvetila som celkom odzbrojená.

„Ako sa cítiš v úlohe jedinej ženy na palube? Aj keď som presvedčený, že v takej situácii si sa neocitla prvý raz,“ dodal rýchlo.

„Úprimne povedané, nepremýšľam o tom.“ 

Pozorne sa na mňa zadíval spoza kostených rámov. „Naozaj? Nuž, dovoľ, aby som ti povedal, že nehovoríš pravdu. Mám pocit, že niekedy si až prihorlivá, a vtedy robíš chyby. Radím ti, aby si sa upokojila a zostala sama sebou. Tak dobrú noc.“ Obdaroval ma letmým úsmevom a po schodoch vykladaných bielymi dlaždicami vykročil k svojej izbe.

V tú noc som ležala na úzkej posteli, naškrobená biela posteľná bielizeň ma škriabala na pokožke a líca mi rozpálili jeho kritické slová. Vari je moja vina, že na palubách profesionálnych pretekárskych lodí ženy ešte vždy vnímali ako raritu? Alebo novotu – ako by určite podotkli moji mužskí kolegovia. A čo si o sebe myslí Theo Falys-Kings? Že je nejaký vychytený psychológ, keď ponúka psychoanalýzu ľuďom, ktorí ju nepotrebujú?

Odjakživa som bola presvedčená, že situáciu jedinej ženy v čisto mužskej posádke zvládam dobre. V pohode som vedela stráviť priateľské podpichovanie a doberanie o postavení ženy medzi námorníkmi. Vo svojom povolaní som sa obohnala nepriestrelným múrom a vytvorila si dve osobnosti: doma som bola Ally, v práci Al. Áno, často to bolo ťažké a naučila som sa držať jazyk za zubami, najmä ak poznámky mali zjavne sexistický nádych a narážali na moje údajné „blondínkovské“ správanie. Vždy som si dala záležať, aby som sa podobným narážkam vyhla tým, že som si hrdzavozlaté kučery začesávala dozadu a pevne zopínala do chvosta, a nemala som na sebe ani štipku líčidiel, ktorými by som si zvýraznila oči či zakryla pehy. A pracovala som rovnako tvrdo ako ktorýkoľvek muž na palube – možno, penila som v duchu, niekedy ešte tvrdšie.

Potom som si, ešte vždy bdelá od pobúrenia, spomenula na otcove slová, že poznámky pozorovateľov ľudí podráždia zvyčajne preto, lebo je na nich zrnko pravdy. A ako sa vliekli nočné hodiny, musela som uznať, že Theo mal pravdu. Nebola som sama sebou.

Nasledujúci večer sme sa s Theom zasa vrátili do penziónu spolu. Napriek tomu, že nebol telesne statný, jeho prítomnosť na mňa pôsobila nesmierne zastrašujúco a pristihla som sa, že doslova jachcem. Chcela som mu vysvetliť svoju dvojtvárnosť a skôr ako mi odpovedal, pozorne ma vypočul.

„Vieš, môj otec, ktorého názor zvyčajne neberiem do úvahy, lebo ho nepokladám za férový,“ spustil po chvíli, „raz vyhlásil, že keby ženy neprejavovali iba silné stránky vlastnej osobnosti a prestali sa správať ako muži, ovládli by svet. Možno by si sa aj ty mala riadiť podobnou zásadou.“

„Mužovi sa to ľahko povie, ale pracoval tvoj otec niekedy v čisto ženskom prostredí? A bol by sám sebou v takej situácii?“ namietla som, po­dráždená jeho poučovaním.

„Dobrá námietka,“ súhlasil Theo. „Nuž, možno sa zmení aspoň niečo, ak ti budem hovoriť Ally. Svedčí ti oveľa väčšmi ako Al. Bude ti to prekážať?“

Skôr ako som stihla odpovedať, znenazdajky zastal na malebnom nábreží, kde sa medzi väčšími jachtami a motorovými loďami pohojdávali rybárske člny a na ich provách upokojujúco čľapkali pokojné zvuky mora. Sledovala som, ako zdvihol tvár k oblohe, viditeľne roztiahol nozdry a vdýchol morský vzduch, aby zistil, aké počasie nám prinesie nasledujúci deň. Niečo podobné som videla robiť iba starých námorníkov a odrazu sa mi zdala smiešna predstava Thea ako starého, šedivého morského vlka.

Obrátil sa ku mne so spýtavým úsmevom. „Čo ti je smiešne?“

„Nič. A ak ťa to poteší, môžeš mi hovoriť Ally.“

„Ďakujem. Teraz už poďme domov, aby sme sa dobre vyspali. Na zajtrajšok som pre nás naplánoval namáhavý deň.“

V tú noc som zasa spala nepokojne a v mysli som si prehrávala náš rozhovor. Ja, ktorá som zvyčajne spala ako drevo, najmä počas tréningu alebo súťaže.

A namiesto toho, aby mi Theova rada pomohla, niekoľko nasledujúcich dní som robila hlúpe chyby a cítila som sa ako začiatočníčka, nie ako skúsená profesionálka. Prísne som sa napomínala, a hoci si ma ostatní členovia posádky dobrosrdečne doberali, z Theových úst som paradoxne nepočula jediné slovko kritiky.

Piaty večer som sa cítila neskutočne trápne a bola som zmätená zo svoj­ho nezvyčajne nemožného výkonu, takže som s ostatnými ani nešla na ve­čeru. Namiesto toho som si sadla na malú terasu penziónu k chlebu, syru feta a olivám, ktoré mi láskavo priniesla majiteľka. Svoj žiaľ som utápala v domácom červenom víne, čo mi naliala, a po niekoľkých pohároch som sa začala cítiť dosť precitlivená a rozľútostená. Práve som sa na vratkých nohách zviechala od stola a chcela ísť spať, keď sa na terase zjavil Theo. 

„Si v poriadku?“ opýtal sa, posunul si okuliare vyššie na nos, aby ma videl jasnejšie. 

Ja som naňho tiež zaškúlila, no z nevysvetliteľných dôvodov som ho aj tak videla rozmazaného. „Áno,“ odvetila som a rýchlo sa znovu zošuchla na stoličku, lebo všetko, na čo som sa pokúsila sústrediť, sa zakaždým rozkývalo.

„Všetci sa pre teba znepokojovali, keď si sa večer neukázala. Dúfam, že nie si chorá.“

„Nie.“ V hrdle som cítila pálčivý nával žlče. „Som naozaj v poriadku.“

„Vieš, ak si chorá, môžeš mi to povedať. Prisahám, že to nezneužijem proti tebe. Môžem si prisadnúť?“

Neodpovedala som. V skutočnosti som zistila, že sa mi to ani nepodarí, lebo som sa usilovala premôcť nevoľnosť. Theo si sadol na plastovú stoličku oproti mne.

„Tak v čom je problém?“

„V ničom,“ podarilo sa mi vyjachtať.

„Ally, máš strašnú farbu. Určite nie si chorá?“

„Ja… Prepáč mi.“

S tým som sa vytackala od stola a sotva som stihla prísť na kraj terasy, vyvrátila som obsah žalúdka na chodník pod sebou.

„Chuderka.“ Cítila som, ako ma okolo drieku chytili dve silné ruky. „Očividne sa necítiš dobre. Pomôžem ti vyjsť do izby. Aké máš číslo?“

„Je mi… vynikajúco,“ zahundrala som hlúpo a cítila som sa neskutočne trápne pre to, čo sa práve prihodilo. A všetko pred Theom Falysom-Kingsom, na ktorého som ktovieprečo zúfalo túžila zapôsobiť. A vzhľadom na aktuálnu situáciu to už ani nemohlo dopadnúť horšie. 

„Tak poď.“ Prehodil si moje bezvládne telo na plece a napoly ma odvliekol popri znechutených hosťoch. 

Sotva sme prišli do mojej izby, vracala som ešte niekoľko ráz, no aspoň do záchoda. Zakaždým, keď som vyšla z kúpeľne, Theo na mňa čakal, pripravený pomôcť mi dôjsť späť do postele.

„Naozaj mi nič nie je,“ zastonala som. „Ráno budem fit, sľubujem.“

„To hovoríš už dve hodiny, vždy medzi záchvatmi vracania,“ skonštatoval sucho a studeným vlhkým uterákom mi utrel z čela lepkavý pot.

„Choď spať, Theo,“ zašomrala som oťapená. „Som v poriadku. Len sa potrebujem vyspať.“

„O chvíľu pôjdem.“

„Ďakujem, že sa o mňa tak staráš,“ zašepkala som, keď sa mi začali zatvárať oči.

„To je predsa normálne, Ally.“

A potom, keď som bola ešte sčasti pri vedomí a sčasti už v inom svete, niekoľko sekúnd predtým, ako som zaspala, usmiala som sa. „Myslím, že som do teba zaľúbená,“ počula som vlastný hlas a vzápätí som o sebe prestala vedieť.

Nasledujúce ráno som sa zobudila roztrasená, ale v oveľa lepšej kondícii. Keď som vstávala z postele, potkla som sa o Thea, ktorý sa s rezervným vankúšom pod hlavou uložil na koberec a tvrdo spal. Zatvorila som dvere kúpeľne, sadla si na okraj vane a spomenula si na slová, čo sa mi v noci drali na jazyk – alebo, panebože, možno som ich vyslovila nahlas.

Myslím, že som do teba zaľúbená. 

Preboha, kde som to nabrala? Alebo sa mi snívalo, že som to povedala? Napokon, bolo mi veľmi zle a možno som iba mala halucinácie. Bože, dúfam, že áno, zastonala som v duchu s hlavou v dlaniach. No… ak som to naozaj nepovedala, prečo sa mi tie slová tak jasne vybavujú v mysli? Samozrejme, boli smiešne nepresné, no teraz si Theo môže myslieť, že som to myslela naozaj. Čo som, pravdaže, nemyslela.

Napokon som ukradomky vyšla z kúpeľne a videla, že Theo sa práve chystá odísť. Nemohla som sa mu pozrieť do očí, keď mi oznámil, že sa ide do svojej izby osprchovať a o desať minút sa vráti, aby ma odviedol dolu na raňajky.

„Choď sám, Theo. Ja to nechcem riskovať.“

„Ally, musíš niečo zjesť. Ak neudržíš jedlo v žalúdku aspoň hodinu po raňajkách, obávam sa, že ťa nepustím na palubu, kým sa nedáš do poriadku. Poznáš pravidlá.“

„Dobre,“ súhlasila som zúfalá. Po jeho odchode som si z celého srdca želala byť neviditeľná. Nikdy v živote som tak veľmi nechcela byť niekde inde ako práve v tej chvíli.

O pätnásť minút sme spolu vykročili na terasu. Ostatní členovia posádky sa na nás dívali od stola s veľavravnými úškrnmi. Mala som chuť každému vraziť jednu do nosa.

„Ally mala pokazený žalúdok,“ oznámil Theo, keď sme si sadli. „No keď sa na teba pozriem, Rob, zdá sa mi, že ani ty si sa nevyspal najlepšie.“ Ostatní sa pri pohľade na Roba zachechtali, no ten len rozpačito pokrčil plecami, lebo Theo pokojným hlasom začal vysvetľovať tréningový plán na dnešný deň.

Ticho som sedela a bola rada, že odviedol rozhovor iným smerom, no vedela som, čo si ostatní myslia. A paradoxne sa veľmi mýlili. Dávno som sa zaprisahala, že nikdy nebudem spať s členom posádky, lebo som vedela, ako rýchlo si v úzkych jachtárskych kruhoch žena môže získať povesť radodajky. A teraz sa zdá, že som si ju vyslúžila neprávom. 

No aspoň sa mi podarilo udržať raňajky v žalúdku a smela som vkročiť na palubu. Od tej chvíle som sa išla roztrhať, aby som všetkým jasne dala najavo – predovšetkým jemu –, že Theo Falys-Kings ma ani zamak nezaujíma. Počas tréningu som sa od neho na malom plavidle držala tak ďaleko, ako sa len dalo, a odpovedala som mu úsečne. A každý večer po jedle som so zaťatými zubami ostala s posádkou, zatiaľ čo on sa vždy zdvihol a vrátil do penziónu.

Pretože nie som doňho zaľúbená, presviedčala som sa. A neželala som si, aby si to myslel niekto iný. No zatiaľ čo som to nahovárala všetkým okolo seba, uvedomila som si, že vlastnú myseľ sa mi nedarí presvedčiť. Pristihla som sa, že naňho zízam vždy, keď si myslím, že sa na mňa nedíva. Obdivovala som jeho pokojné, rozvážne správanie k posádke a ohľaduplné poznámky, ktorými nás viedol k súdržnosti a lepšej spolupráci. A ako napriek pomerne nízkej postave má pod oblečením pevné, svalnaté telo. Sledovala som, ako sa zas a znovu ukazuje, že je z nás najpripravenejší a najzdatnejší.

Zakaždým, keď mi zradná myseľ zablúdila jeho smerom, zo všetkých síl som sa ju usilovala vrátiť späť. No odrazu som si začala všímať, ako často Theo chodí po palube bez trička. Je pravda, že v tých dňoch sa mimoriadne oteplilo, no skutočne musí študovať tú mapu s trasou pretekov polonahý?

„Potrebuješ niečo, Ally?“ opýtal sa ma raz, keď sa obrátil a zistil, že naňho zízam.

Ani sa nepamätám, čo som zašomrala, a červená od hanby som sa rýchlo odvrátila.

S úľavou som však oceňovala, že sa ani slovkom nezmienil o mojom vyhlásení z tej noci, keď mi bolo zle, a začala som samu seba presviedčať, že sa mi to naozaj iba prisnilo. No vedela som, že sa mi stalo čosi nezvratné. Čosi, nad čím som prvý raz v živote začala strácať kontrolu. Ne-o­pustil ma iba zvyčajný rytmus spánku, ale stratila som aj chuť do jedla. Keď sa mi podarilo zadriemať, mala som búrlivé sny o ňom, také, pri ktorých som sa po prebudení červenala, a potom som sa k nemu správala ešte čudnejšie. V mladosti som spočiatku čítala zaľúbené romány, no potom som uprednostnila obsažnejšie trilery. No keď som si v duchu zostavila zoznam terajších príznakov, musela som smutne konštatovať, že všetky mali jedno spoločné: podarilo sa mi po uši zabuchnúť do Thea Falysa-Kingsa.

Večer po poslednom tréningu Theo po jedle vstal od stola a povedal nám, že sme všetci odviedli skvelú prácu a pevne verí v naše víťazstvo v nadchádzajúcej regate. Po prípitku som sa chystala vrátiť do penziónu, keď som zachytila Theov pohľad.

„Ally, chcem sa s tebou o niečom porozprávať. Podľa pravidiel musíme mať na palube člena posádky oficiálne zodpovedného za prvú pomoc. Nič to neznamená, je to iba formalita a otázka podpisu niekoľkých formulárov. Mala by si nejaké námietky?“ Ukázal na plastový obal, potom kývol k prázdnemu stolu.

„O poskytovaní prvej pomoci absolútne nič neviem. A len preto, že som žena,“ dodala som vzdorovito, keď sme si sadli k stolu bokom od ostatných, „ešte nemusím byť lepšia sestrička ako muži. Prečo si o to nepožiadal Tima alebo niektorého iného chalana?“

„Ally, prosím ťa, pssst. Bola to iba zámienka. Pozri.“ Theo mi ukázal dva hárky čistého papiera, ktoré pred chvíľou vytiahol z obalu. „Dobre,“ pokračoval s perom v ruke, „pre formu, najmä tvoju, teraz budeme predstierať debatu o tvojich povinnostiach ako oficiálne zvoleného člena posádky, zodpovedného za prvú pomoc. A zároveň preberieme fakt, že v noci, keď ti bolo zle, si mi povedala, že zrejme si sa do mňa zaľúbila. Ide totiž o to, Ally, že podľa všetkého aj ja prechovávam rovnaké city k tebe.“

Odmlčal sa a ja som sa naňho neveriacky zadívala, lebo som si nebola istá, či nežartuje, ale on sa tváril, že kontroluje papiere.

„Preto by som ti chcel navrhnúť, aby sme zistili, čo to pre nás oboch znamená,“ pokračoval. „Od zajtra si beriem loď a odchádzam na predĺžený víkend. Chcel by som, aby si išla so mnou.“ Konečne zdvihol hlavu. „Pôjdeš?“

Otvorila a zatvorila som ústa, zrejme vo vynikajúcej imitácii zlatej rybky, no jednoducho som nevedela, ako mu mám odpovedať. 

„Panebože, Ally, povedz jednoducho áno. Prepáč mi chabé prirovnanie, ale sme na jednej lodi. Obaja vieme, že sa medzi nami niečo deje a že to trvá odvtedy, čo sme sa pred rokom zoznámili. Úprimne povedané, z toho, čo som o tebe počul, som čakal skôr svalnatú feministku. A potom si sa predo mnou zjavila: modré oči a úžasné tizianové vlasy. Celkom si ma odzbrojila.“

„Čo?“ vyhŕkla som, lebo na viac som sa nezmohla.

„Takže.“ Theo si odkašľal a ja som si uvedomila, že je rovnako nervózny. „Poďme a robme to, čo máme obaja radi. Budeme leňošiť na vode a umožníme tomu, čo medzi nami je, aby sa to nejako vyvinulo. Ak nič iné, na mojej lodi sa ti bude páčiť. Je veľmi pohodlná. A rýchla.“

„Bude… na palube ešte niekto?“ opýtala som sa, keď sa mi konečne vrátila reč.

„Nie.“

„Takže ty budeš skipper a ja jediný člen tvojej posádky?“ 

„Áno, ale sľubujem, že ťa nebudem nútiť liezť do plachtovia a sedieť celú noc v koši na sťažni.“ Vtom sa na mňa usmial a v zelených očiach mal nekonečne milý pohľad. „Ally, jednoducho povedz, že ideš.“

„Idem,“ prisvedčila som.

„Výborne. A teraz by si sa mohla podpísať na tento riadok a… spečatiť tým našu dohodu.“ Prstom ďobol na miesto na čistom hárku.

Pozrela som naňho a videla som, že sa stále usmieva. A konečne som mu úsmev opätovala. Podpísala som sa a podala mu papier. S predstieranou vážnosťou ho skontroloval a zasunul späť do plastového obalu. „Tak, tým je všetko vybavené,“ povedal zvýšeným hlasom, aby to počuli aj ostatní členovia našej posádky, ktorí určite mali uši na stopkách. „Uvidíme sa zajtra na poludnie v prístave, aby som ti vysvetlil povinnosti.“

Žmurkol na mňa a pokojne sme sa vrátili k ostatným. Môj krok odzrkadľoval nádhernú bublinu vzrušenia, čo som v sebe cítila.