© VYDAVATEĽSTVO TATRAN

Na veky vekov

Na veky vekov

Aj v pokračovaní je Ken Follett majstrom napínavého štýlu, ktorý čitateľa hneď strhne.

Po dvesto rokoch, ktoré uplynuli od smrti grófa zo Shiringu, sa čitateľ znovu vracia do Kingsbridgea, z ktorého sa stalo prosperujúce a významné mesto. Sledujeme pohnuté osudy potomkov, ktorých pokrvná línia vedie priamo k Jackovi Builderovi, staviteľovi kingsbridgeskej katedrály. Na veky vekov je síce pokračovaním príbehu Pilierov zeme, ale samostatný dej sa odohráva za vlády Eduarda III. počas storočnej vojny, ktorá priniesla nekonečné roky neistoty a nestability, chorôb, hladu a chudoby. Aj v pokračovaní je Ken Follett majstrom napínavého štýlu, ktorý čitateľa hneď strhne. V popredí stojí láska schudobneného šľachtica Merthina a Carin, dcéry bohatého obchodníka s vlnou. Ich osudy sa formujú na historickom pozadí stredovekého Anglicka. Tieň tragického a nejasného osudu Eduarda II., o život ktorého usilovala jeho manželka Izabela, sa vznáša nad celým príbehom a zasiahne všetkých, ktorí sa s ním nevedomky dostali do kontaktu. Merthin sa stane tesárskym učňom a vyrastie z neho výnimočný staviteľ, presadí sa aj vo Florencii. Carin sa po nespravodlivom obvinení uchýli do kláštora, kde sa venuje povolaniu, pre ktoré je predurčená - liečbe chorých ľudí. Jej znalosti a obetavosť zachránia v čase moru nejeden život a jej opatrenia ušetria mesto od ďalšej nákazy.

  • ISBN: 978-80-222-0605-1
  • EAN: 9788022206051
  • Počet strán: 1024
  • Väzba: tvrdá s prebalom
  • Jazyk: slovenský
  • Formát: 148 x 233 mm
  • Žáner: Dejiny / beletria

22,90 € Doporučená cena

Anotácia

Presne deň po Sviatku všetkých svätých – bolo to v roku 1327 – vykĺzli z mesta Kingsbridge štyri deti. O jednom z nich sa dalo povedať, že je zlodej, o druhom, že je lotor, tretie génius a štvrté – dievča – sa hodlalo stať liečiteľkou. V lese za mestom sa stanú svedkami, ako násilným spôsobom prichádzajú o život dvaja ľudia. Ich dospelé životy spoja ambície, láska, chamtivosť a pomsta. Zažijú hojnosť aj hlad, mor aj vojnu. Jeden z chlapcov obíde kus sveta, aby sa napokon vrátil domov; z druhého sa stane vplyvný a bohatý šľachtic. Jedno z dievčat sa vzoprie mocnej stredovekej cirkvi; druhé zahorí láskou, ktorá sa bude zdať márna. A po celý čas sa nad ich hlavami bude vznášať tieň smrti, ktorej motív zostáva tajomstvom a ktorej svedkami sa stali v ten osudný deň kedysi dávno v detstve.

Majstrovsky napísaný román Kena Folletta Piliere zeme nadchol milióny čitateľov; je to vzrušujúca dráma o vojne, vášňach a rodinných konfliktoch, súvisiacich so stavbou katedrály. Román Na veky vekov zavedie čitateľov do stredovekého Kingsbridgea o dve storočia neskôr, keď sa muži, ženy aj deti z mesta znova dostávajú do pazúrov ničivej vlny historických zmien.

Ukážka z knihy

Všetci chvíľu mlčali. V tichu odrazu začuli mužský výkrik Merthin vyskočil na rovné nohy. Srdce mu bilo až v hrdle. Vzápätí začul ďalší výkrik, ale hlas bol tentoraz iný. Nablízku boli zrejme viacerí ľudia. Oba hlasy boli agresívne a plné hnevu. Ktosi sa tam bil. Zhrozený zostal stáť, aj ostatní mali strach. Celkom bez pohybu počúvali, kým sa neozval ďalší zvuk. Akýsi muž bežal lesom, kam ho viedol zrak, prepletal sa pomedzi polámané vetvy, prišliapaval malé stromčeky, udupával napadané lístie.
   
Blížil sa k nim.
   
Prvá zareagovala Caris. „Do krovia!“ povedala, ukazujúc na húštinu zo stálozelených rastlín, pravdepodobne domov zajaca, ktorého Ralph pred chvíľou zastrelil, pomyslel si Merthin. Vzápätí už ležala na bruchu a plazila sa hlbšie do krovia. Gwenda ju nasledovala, ťahajúc za sebou Hopovo mŕtve telo. Ralph zobral zastreleného zajaca a bol im v pätách. Merthin sa spustil na kolená, keď si odrazu uvedomil, že nechali v strome trčať šíp, ktorý by mohol prezradiť ich prítomnosť. Preletel cez čistinu, vytrhol šíp z dreva, behom sa vrátil k nim a aj on sa ukryl v kroví.
   
Najprv počuli, ako muž dychčí, až potom ho uvideli. Lapal po vzduchu, trhane ho vdychoval do plných pľúc. Všetko nasvedčovalo, že je na konci so silami. Tí, čo ho prenasledovali, kričali z plných hrdiel, vyvolávali na seba: „Tadiaľto – tamtým smerom!“ Merthin si spomenul, ako Caris povedala, že sa nachádzajú blízko cesty. Bol azda muž na úteku pocestný, ktorého prepadli zlodeji?
   
V nasledujúcej chvíli muž dobehol na čistinu.
   
Bol to rytier, mal čosi viac ako dvadsať rokov, za pásom mal meč a dlhú dýku. Bol dobre oblečený, mal na sebe koženú cestovnú tuniku, na nohách čižmy so špicami ohnutými dohora. Tackal sa a padal, kotúľal sa, až napokon vstal, oprel sa chrbtom o kmeň duba, nabral dych a vytasil zbrane. Merthin vrhol pohľad na svojich spoločníkov. Caris mala tvár bielu od strachu a hrýzla si peru. Gwenda zvierala mŕtvolku svojho psíka, akoby sa pri dotyku s ním cítila bezpečnejšie. Aj Ralph pôsobil vydesene, nemal však taký strach, aby mu zabránil vytiahnuť šíp zo zajačieho stehna a pustiť mŕtve zviera na zem. Zviezlo sa mu po prednej časti tuniky. Chvíľu sa zdalo, že rytier upiera zrak na húštie, a Merthin si s hrôzou pomyslel, že určite zazrel deti, ktoré sa v ňom skryli. Alebo si azda všimol polámané vetvy a podupané lístie na mieste, kadiaľ sa tisli hlbšie? Kútikom oka zazrel, ako Ralph zakladá šíp do luku.
   
Potom sa zjavili prenasledovatelia. Boli to dvaja ozbrojenci, pevne stavaní, očividne surovci. V rukách mali meče. Na sebe mali výrazné dvojfarebné tuniky, na ľavej strane žlté a na pravej zelené. Jeden mal na sebe kabátec z lacnej hnedej vlny, druhý drsný čierny plášť. Všetci traja zostali stáť a usilovali sa lapiť dych. Merthin si bol istý, že v nasledujúcej chvíli uvidí, ako rytiera rozsekajú na kúsky, a pocítil hanebné nutkanie prepuknúť v plač. Potom z ničoho nič rytier obrátil meč a podával ho prenasledovateľom rukoväťou vpred na znak, že sa vzdáva.
   
Starší z ozbrojencov, muž v čiernom plášti, postúpil dopredu a natiahol pred seba ľavú ruku. Obozretne prevzal meč, podal ho svojmu spoločníkovi a potom vzal rytierovi dýku. Povedal: „Nejde mi o tvoju zbraň,Thomas Langley.“
  
„Ty poznáš mňa, ale ja nepoznám teba,“ odpovedal Thomas. Ak aj pociťoval strach, nedal to na sebe poznať. „Podľa oblečenia by ste mali byť kráľovnini muži.“
   
Starší muž priložil hrot svojho meča Thomasovi na krk a donútil ho oprieť sa o strom. „Máš pri sebe list.“
   
„Sú to inštrukcie, ktoré dáva gróf šerifovi a týkajú sa daní. Môžeš si ten list prečítať.“ Bol to očividne žart, pretože ani jeden zo žoldnierov celkom isto nevedel čítať. Merthin si pomyslel, že Thomas má pevné nervy, ak vie žartovať aj s chlapmi, ktorí ho môžu každú chvíľu zabiť.
   
Druhý ozbrojenec siahol pod miesto, kde mal rytier meč, a zovrel mešec, ktorý visel Thomasovi na opasku. Netrpezlivo rozťal mečom opasok, vytiahol ho a otvoril mešec. Z neho vybral menší meštek, upletený, ako sa zdalo, z vlny napustenej olejom, a odtiaľ vytiahol skrútený kus pergamenu zapečatený voskom.
   
Naozaj sa táto bitka odohrala len kvôli listu? Merthinovi sa to nechcelo uveriť. Ak je to naozaj tak, čo stojí na tom pergamenovom zvitku? Je málo pravdepodobné, že sú to len banálne inštrukcie týkajúce sa výberu daní. List musí obsahovať nejaké hrozné tajomstvo.
   
„Ak ma zabijete,“ oslovil svojich prenasledovateľov rytier, „vražda bude mať svedkov. Budú nimi ľudia, ktorí sa skrývajú v tamtom kroví.“
   
Na zlomok sekundy všetci onemeli. Muž v čiernom plášti aj naďalej pritískal hrot meča k Thomasovmu hrdlu a odolával pokušeniu obzrieť sa ponad plece. Muž v zelenom kabátci zaváhal, potom obrátil zrak ku kroviu.
   
V tej chvíli Gwenda vykríkla.
   
Muž v zelenom zdvihol meč a urobil dva dlhé kroky cez čistinu smerom ku kroviu. Gwenda sa vztýčila a dala sa do behu. Vyrútila sa z krovia. Ozbrojený muž skočil za ňou a natiahol sa, že ju zdrapí. Ralph sa takisto z ničoho nič postavil, zdvihol luk, jediným plynulým pohybom natiahol tetivu a vystrelil na muža v zelenom. Šíp vletel mužovi do oka a zavŕtal sa mu niekoľko palcov hlboko do hlavy. Zbrojnošovi vyletela ľavá ruka do výšky, ako keby chcela schytiť šíp a vytrhnúť ho z rany; potom však celý ochabol a zviezol sa na zem ako prázdne vrece. Dopadol na zem so žuchnutím, ktoré Merthin doslova pocítil.
   
Ralph vybehol z krovia a utekal za Gwendou. Merthin kútikom oka zazrel, že sa k nim pridala aj Caris. Aj Merthin chcel bežať, zdalo sa však, že mu nohy prirástli k zemi. Z opačnej strany čistiny sa ozval výkrik. Merthin videl, ako Thomas zrazil meč, ktorý ho ohrozoval, a skadiaľsi zo záhybov šatstva vytiahol neveľký nôž, dlhý asi ako chlapská dlaň. Lenže ozbrojenec v čiernom plášti bol pripravený. Bleskurýchlo odskočil z dosahu noža. Potom vlastným mečom zamieril rytierovi na hlavu.
   
Thomas odskočil, nebol však dostatočne rýchly. Ostrie meča mu zasiahlo predlaktie, preťalo kožený rukáv a zabodlo sa do mäsa. Zreval od bolesti, ale nezvalil sa na zem. Rýchlym pohybom, ktorý navyše pôsobil mimoriadne graciózne, zdvihol ruku a zapichol nôž protivníkovi do krku; potom – a ruka pri tom dokončila začatý oblúk – trhol nožom doboku a prerezal väčšiu časť krku.
   
Mužovi sa z hrdla vyvalila krv ako z fontány. Thomas odskočil, vyhýbajúc sa jej prúdu. Muž v čiernom dopadol na zem; hlava mu visela len na kúsku kože. Thomas pustil nôž z pravej ruky a zovrel si ňou poranené ľavé plece. Posadil sa na zem. Odrazu akoby ho opustili sily.
   
Merthin zostal sám s raneným rytierom, dvoma mŕtvymi ozbrojencami a mŕtvolkou trojnohého psa. Dobre vedel, že by sa mal rozbehnúť za ostatnými deťmi, zvedavosť mu však kázala zostať na mieste. Thomas sa zdal neškodný, aspoň Merthin tak súdil.
   
Rytier mal prenikavý zrak. „Môžeš vyjsť,“ zavolal naň. „Takýto doráňaný nie som pre teba nijaké nebezpečenstvo.“
   
Merthin sa váhavo postavil a pretlačil sa von z krovia. Prešiel cez čistinu a zastal len niekoľko stôp od sediaceho rytiera. Thomas sa ozval: „Ak prídu na to, že si sa hral v lese, vyšľahajú ťa bičom.“ Merthin prikývol.
   
„Neprezradím ťa, ak ty neprezradíš mňa.“
   
Merthin zasa prikývol. Tým, že pristal na dohodu, neurobil nijaký ústupok. Žiadne z detí sa neprizná k tomu, čo videlo. Čakali by ich nevysloviteľné nepríjemnosti. A čo by urobili s Ralphom, veď zabil jedného z kráľovniných mužov?
   
„Bol by si taký láskavý a pomohol by si mi obviazať ranu?“ požiadal ho Thomas. Merthin si uvedomoval, že napriek všetkému, čo sa za niekoľko posledných chvíľ odohralo, sa rytier správa zdvorilo. Spôsob, akým sa ovládal, bol pozoruhodný. Aj Merthin chcel byť taký, keď raz vyrastie. Nakoniec sa Merthinovi, hoci mal celkom stiahnuté hrdlo, podarilo dostať zo seba aspoň slovko.
   
„Áno.“
   
„Zober ten preseknutý opasok a oviň mi ho okolo ramena. Pravda, ak vládzeš.“
   
Merthin urobil, ako mu povedal. Thomasova spodná košeľa bola presiaknutá krvou a svaly na ramene mal preseknuté ako kus mäsa, ktorý sa ocitol na mäsiarovom kláte. Merthinovi sa slabučko zdvihol žalúdok, napriek tomu sa však prinútil obkrútiť Thomasovi opasok okolo ramena, aby sa rana uzatvorila a krvácanie spomalilo. Urobil na opasku uzol a Thomas ho pravou rukou pritiahol.
   
Potom sa Thomas s námahou postavil.
   
Uprel pohľad na mŕtvych mužov. „Nemôžeme ich pochovať,“ povedal. „Vykrvácal by som, kým by som im vykopal hroby.“ Pozrel sa na Merthina a doložil: „Ani keby si mi pri tom pomáhal.“ Chvíľu premýšľal. „Na druhej strane však netúžim po tom, aby ich objavil nejaký zamilovaný párik, ktorý si hľadá miestečko, aby… aby sa ocitol osamote. Zatiahneme tie telá aspoň do krovia, kde ste sa skrývali vy. Toho v zelenom plášti prvého.“