Večer a ráno

29,90 €
Skladom
SKU
9788022211536

V románe Večer a ráno sledujeme trojicu navzájom sa prelínajúcich príbehov – to je Follettova silná rozprávačská stránka. Večné románové klišé, kde vystupujú hrdinovia aj zloduchovia, kde dobro prekoná zlo, kde nechýba romantika, napätie či nečakané zvraty, vie v správnej miere namiešať len zručný autor, a tým Ken Follett nepochybne je.

Dej sa odohráva na konci temného stredoveku, keď Anglicko z východu napadli Vikingovia a zo západu Walesania. Zvierajú ho v krvavom škripci. Právny systém sa rúca, korupcia prerastá do vrstiev najvyššej šľachty a neobíde ani duchovných. Na pozadí chaosu rozmáhajúceho sa v rozvrátenom Anglicku, sa odvíja ľúbostný príbeh staviteľa lodí a normandskej šľachtičnej. Ich vzťah je centrom emotívneho aj brutálneho, no napriek tomu krásneho príbehu.

Viac informácií
Autor Follett Ken
Žáner historický román
EAN 9788022211536
Preklad Jana Pernišová
Formát 148x233
Väzba pevná väzba s prebalom
Počet strán 660
Dátum vydania 28. 5. 2021

PRVÁ ČASŤ

SVADBA

997 n. l.

 

1. KAPITOLA

Štvrtok 17. júna 997

Edgar zistil, že nie je ľahké nezažmúriť oka až do rána, aj keď ide o najdôležitejšiu noc v živote.

Na dlážku posypanú trstinou si rozprestrel plášť a ľahol si naň. 

Mal oblečenú hnedú vlnenú tuniku po kolená, ktorú nosil vo dne v noci celé leto. V zime sa zvyčajne zakrútil do plášťa a usalašil sa bližšie k ohňu, no teraz bolo teplo, do jánskej noci ostával iba týždeň.

Edgar vždy vedel, aký je práve deň. Na rozdiel od väčšiny ľudí sa na to nemusel pýtať kňazov, ktorí mali kalendáre. Starší brat Erman ho raz podpichol: „Ako vieš, kedy bude Veľká noc?“ a Edgar odvetil: „Je to ľahké, pripadá predsa na prvú nedeľu po splne po dvadsiatom prvom marci.“ Radšej si mal odpustiť vševediaci tón – Erman sa mu odmenil úderom do brucha. Stalo sa to pred rokmi, keď bol ešte dieťa. Teraz už našťastie vyrástol a bratia ho viac nebili. Tri dni po svätojánskej noci dovŕši osemnásť.

Pokrútil hlavou. Náhodné myšlienky ho uspávali, tak zovrel ruku v päsť a ľahol si na ňu, aby sa udržal pri vedomí.

Premýšľal, ako dlho bude musieť čakať.

Vo svetle ohňa sa poobzeral po skromnom príbytku z dubových dosiek. Ničím sa nelíšil od ostatných domov v Combe, mal slamenú strechu a hlinenú podlahu čiastočne pokrytú trstinou z neďalekej rieky, ale žiadne okná. Uprostred jedinej miestnosti sa rozprestieralo štvorcové ohnisko obložené kameňmi a nad ním stála železná trojnožka, na ktorú sa dali zavesiť hrnce. Tenké kovové nohy vrhali na strop pavučinové tiene. Steny zdobili drevené háčiky s oblečením, kuchynským náčiním a nástrojmi na výrobu lodí.

Edgar netušil, koľko hodín ostáva do úsvitu. Zrejme popri čakaní zadriemal, možno aj viackrát. Spočiatku načúval zvukom mestečka, čo sa ukladalo na noc – opilci vyspevovali oplzlú pieseň, vo vedľajšom dome sa rozpútala trpká manželská hádka, ktosi tresol dverami, vonku zaštekal pes a nablízku vzlykala akási žena. Teraz však vnímal len jemnú uspávanku vĺn šumiacich na chránenej pláži. Uprene hľadel na dvere a striehol na prvé známky svetla, no temnota zatiaľ neustupovala. Buď mesiac zašiel a noc už pokročila, alebo bolo zamračené, čo by mu veľa nenapovedalo.

Aj ostatní členovia rodiny ležali pri stenách, kde bolo menej dymu. Rodičia sa k sebe obrátili chrbtom. Občas sa v noci prebrali, so šeptom sa objali a náruživo sa k sebe tisli, až kým sa zadychčaní neodtiahli, ale dnes spali tvrdo, otec dokonca chrápal. Najstarší dvadsaťročný Erman odfukoval vedľa Edgara a prostredný Eadbald sa utiahol do kúta. V tichu sa ozýval ich pokojný, pravidelný dych.

Napokon sa rozoznel kostolný zvon.

Na opačnom konci mesta stál kláštor a tamojší mnísi vyrábali odstupňované sviečky, pomocou ktorých merali čas. Hodinu pred svitaním vždy zazvonili a zhromaždili sa na matutínum.

Edgar sa ani nepohol. Hlahol zvona mohol zobudiť matku, odjakživa mala čujný spánok. Pre istotu jej dal čas, aby znovu zadriemala, a až potom opatrne vstal.

Nehlučne si vzal plášť, topánky aj opasok s dýkou v pošve a bosý vykročil ku dverám. Cestou sa starostlivo vyhýbal nábytku – stolu, dvom stoličkám i lavici. Dvere sa tíško otvorili, včera totiž namastil drevené pánty štedrou dávkou ovčieho loja.

Keby sa niektorý člen rodiny prebral a zasypal ho otázkami, povedal by, že sa ide vymočiť, dúfajúc, že si nevšimne topánky, čo niesol v rukách.

Eadbald znenazdajky zachrápal a Edgar ihneď znehybnel. Hlavou mu vírili znepokojené myšlienky. Čo ak sa brat zobudil? Nakoniec sa však upokojil. Eadbald bol odjakživa utiahnutý, vyhýbal sa konfliktom celkom ako otec. Určite mu nenarobí problémy.

Vykĺzol z domu a obozretne za sebou zavrel dvere.

Mesiac už zašiel za obzor, no na jasnej oblohe nebolo ani mráčika a pláž sa ligotala v žiare hviezd. Medzi domom a hranicou prílivu sa rozprestierala lodenica. Edgarov otec sa živil stavaním lodí a synovia mu pomáhali. Otec bol nadaný remeselník, ale slabý obchodník, preto o peniazoch rozhodovala matka. Zakaždým vedela vyrátať, koľko si vypýtať za čln či loď. Keď sa zákazníci pokúšali vyjednávať, otec by ochotne ustúpil, ale matka ho prinútila trvať na svojom.

Kým si Edgar šnuroval topánky a zapínal opasok, letmo sa rozhliadol po dvore. Zrak mu padol na jediné rozrobené plavidlo – malú riečnu veslicu. Vedľa nej ležala cenná kopa dreva, rozpolené a rozštvrtené kmene, ktoré čakali len na to, kým z nich vyrobia časti člnov. Približne raz za mesiac sa celá rodina vybrala do lesa a spoločnými silami vyrúbala veľký dub. Najprv sa pustili do práce otec s Edgarom, striedavo sa zaháňali dlhou sekerou a vysekali z kmeňa presne vymeraný klin. Potom ich vymenili Erman s Eadbaldom. Len čo dub padol, poodtínali mu konáre a pustili ho po prúde rieky do Combe. Pravdaže, nebolo to zadarmo – les patril miestnemu thénovi Wigelmovi, ktorému väčšina mešťanov platila rentu. Za každý strom pýtal dvanásť strieborných pencí.

Okrem dreva bol na dvore sud smoly, zvinuté lano a brúska. Strážil ich priviazaný čierny mastif Grendel so sivým ňufákom. Bol pristarý na to, aby zlodejom vážne ublížil, ale v prípade potreby sa rozštekal na poplach. Hlavu mal položenú na predných labách a ľahostajne sledoval pánovho syna. Edgar si k nemu kľakol a pohladil ho. „Zbohom, starý kamarát,“ zašepkal a Grendel zavrtel chvostom, no nevstal.

Na pláži ležal aj dokončený čln, ktorý Edgar považoval za svoj. Vlastnoručne ho vyrobil podľa vzoru vikinských lodí. Nikdy síce Vikingov nevidel, za jeho života sa v Combe neukázali, ale pred dvomi rokmi more vyplavilo prázdny obhorený vrak s rozštiepenou galiónovou figúrou v tvare draka – pravdepodobne padla za obeť akejsi bitke. Edgar s úžasom hľadel na zohavenú krásu plavidla, na ladné krivky, dlhú zvlnenú provu a štíhly trup. Najviac ho ohromil velikánsky vyčnievajúci kýl, čo sa tiahol po celej dĺžke lode. Pochopil, že dodával lodi stabilitu, aby sa mohla plaviť aj po mori. Edgarov čln bol menší, mal iba dve veslá a drobnú štvorcovú plachtu.

Edgar vedel, že je nadaný staviteľ. Hoci bol najmladší, dávno prekonal svojich bratov a zanedlho by prevýšil aj otca. Zakaždým vytušil, ako pospájať jednotlivé diely do pevného celku. Pred rokmi začul, ako otec hovorí matke: „Erman sa učí pomaly a Eadbald rýchlo, no Edgar chápe, čo chcem povedať, prv než otvorím ústa.“ Bola to pravda. Rodení hudobníci dokázali vziať do rúk nástroj, ktorý nikdy predtým nedržali, a po chvíli z neho vylúdiť príjemné tóny, a rodení stavitelia ako Edgar sa zase vyznali v lodiach a domoch. Niekedy na prvý pohľad vyhlásil: „Tamten čln sa bude nakláňať na pravobok,“ či: „Cez tú strechu bude zatekať,“ a nikdy sa nemýlil.

Odviazal čln a zamieril s ním k vode. Škrípanie dreva na piesku sa stratilo v šumení vĺn narážajúcich na breh.

Vtom mu do uší doľahol dievčenský chichot. Vyľakane sa poobzeral a zbadal nahú dvojicu zaliatu mesačným svitom. Pravdepodobne ich poznal, ale nevidel im do tváre a radšej sa rýchlo odvrátil. Zrejme ich pristihol pri tajnej schôdzke. Dievčina vyzerala mlado a jej milenec mohol byť ženatý. Kňazi podobné romániky zakazovali, ale ľudia odjakživa porušovali pravidlá. Edgar si ich nevšímal a odtlačil čln do mora.

Obzrel sa a pri pohľade na dom ho pichlo pri srdci. S ľútosťou uvažoval, či ho ešte niekedy uvidí. Bol to jediný domov, ktorý poznal. Povedali mu, že sa narodil v meste Exeter, kde otec pracoval pre iného lodiara, no rodina sa presťahovala do Combe, keď bol Edgar ešte v plienkach. Otec si tam založil vlastnú lodenicu, hoci si uňho objednali jednu jedinú veslicu. Pravda, Edgar si na nič z toho nespomínal. Pokiaľ mu pamäť siahala, žil iba v Combe, a teraz ho navždy opustí.

Mal šťastie, že si vôbec našiel zamestnanie. Lodiarom sa veľmi nedarilo, odkedy sa vrátili Vikingovia a začali plieniť juh Anglicka – Edgar mal vtedy iba deväť rokov. Neprestajná hrozba nájazdov utlmila obchod aj rybárčenie a lode si kupovali len odvážlivci.

V prístave kotvili iba tri plavidlá, franská obchodná loď a dva rybárske člny – jeden z nich pomáhal stavať. Mesačný svit osvetľoval aj hŕstku riečnych a pobrežných bárok na pláži, no Edgar si pamätal časy, keď sa v prí­s­tave bežne hojdalo najmenej dvanásť lodí.

Vzápätí ho pohladil svieži juhozápadný vánok typický pre ich kraj. 

Na loďke mal aj malú plachtu – veľkú si totiž nemohol dovoliť. Napokon, utkať plnohodnotnú námornú plachtu trvalo jednej žene štyri roky. Na kratučkú plavbu cez záliv ju však nepotreboval. Veslovanie mu išlo od ruky, zaberal pádlami bez viditeľnej námahy. Bol svalnatý ako kováč, podobne ako jeho otec a bratia. Šesť dní v týždni sa od svitu do mrku lopotili so sekerou, tešlou a nebožiecom, usilovne tvarovali dubové dosky, až kým im pod rukami nevznikol trup lode. Stavba lodí bola náročná a vyžadovala si veľa sily.

Konečne mu spadol kameň zo srdca – podarilo sa mu ujsť a čochvíľa uvidí svoju milú. Na cestu mu svietili hviezdy, pláž žiarila bielym svitom a spenená hladina pod veslami mu pripomínala zvlnené vlasy na pleciach jeho lásky.

Volala sa Sungifu, skrátene len Sunni, a bola z každej stránky výnimočná.

Na nábreží sa črtali budovy patriace rybárom a remeselníkom. Edgar zbadal vyhňu klampiara, ktorý vyrábal nehrdzavejúce časti lodí, dlhý dvor, kde sa plietli laná, aj velikánsku pec, kde dechtár pálil borovicové polená a vyrábal lepkavú smolu, ktorou lodiari natierali plavidlá, aby neprepúšťali vodu. Z paluby lode mesto vyzeralo väčšie, než naozaj bolo. V skutočnosti malo iba pár stoviek obyvateľov a väčšinu z nich živilo more, či už priamo, alebo nepriamo.

Edgar sa zahľadel na opačný koniec zálivu, kam mal namierené. Potme by Sunni aj tak nezbadal, no vedel, že ho ešte nečaká – mali sa totiž zísť až na úsvite. Napriek tomu stále nevoľky poškuľoval na dohodnuté miesto.

Sunni mala dvadsaťjeden rokov, o tri roky viac než Edgar. Padla mu do oka, keď si na pláži obzeral vrak vikinského drakaru. Niežeby ju vtedy videl po prvý raz, v ich malom mestečku sa všetci poznali, ale predtým si ju nevšímal a nevedel nič o jej rodine. „Vari ťa vyvrhlo more spolu s vrakom?“ spýtala sa. „Sedel si tak meravo, že som si ťa skoro pomýlila s vyplaveným brvnom.“ Ihneď ho zaujala – jej dôvtipná poznámka svedčila o bystrom ume. Mal pocit, že mu porozumie, tak jej vysvetlil, prečo ho tvar neznámej lode náramne fascinuje. Rozprávali sa celú hodinu a Edgar sa do nej zamiloval.

Potom mu Sunni prezradila, že je vydatá, ale už bolo prineskoro.

Jej manžel Cyneric mal tridsať rokov a ona sa zaňho vydala v štrnástich. Vlastnil niekoľko kráv a žena sa mu starala o mliekareň. Keďže bola šikovná, zarobila mu veľa peňazí. Deti nemali.

Edgar rýchlo zistil, že Sunni manžela nenávidí. Po večernom dojení sa zakaždým pobral do krčmy U námorníka, a kým tam popíjal, Sunni potajomky vykĺzla do lesa, kde na ňu čakal Edgar.

Oddnes sa však nebudú musieť skrývať. Utečú spolu do neznáma – presnejšie povedané, odplavia sa na člne. Edgarovi ponúkli prácu a dom v rybárskej dedine o osemdesiat kilometrov ďalej. Šťastnou náhodou totiž natrafil na lodiara, čo hľadal nových zamestnancov. Nemal ani groš – nikdy nedostával zaplatené, matka odjakživa tvrdila, že nepotrebuje peniaze, ale vzal si pracovné nástroje, zamkol ich do skrinky na lodi a vydal sa v ústrety novému životu.

Len čo sa rozchýri, že so Sunni utiekli, Cyneric si nájde novú ženu. Keď totiž manželka opustila svojho druha, v očiach zákona sa s ním rozviedla – cirkev s tým síce nesúhlasila, ale v praxi to tak fungovalo. Cyneric sa o pár týždňov vyberie na vidiek a nájde si pekné štrnásťročné dievča z chudobnej rodiny. Edgar nechápal, načo mu bude ďalšia žena, keďže podľa všetkého nemal záujem o sex, ale Sunni mu to vysvetlila: „Rád ľudí sekíruje, lenže pri mne narazil. Rýchlo som dospela a začala som ním pohŕdať.“

Aj keby sa Cyneric časom dozvedel, kam sa vybrali, pravdepodobne by ich nešiel hľadať. „A ak predsa príde, vymlátim z neho dušu,“ kasal sa Edgar. Zo Sunninej tváre rýchlo vyčítal, čo si myslí o jeho pochabom vystatovaní, tak hneď dodal: „Ale zrejme to nebude potrebné.“

Keď sa preplavil cez zátoku, vytiahol čln na breh a priviazal ho k balvanu.

Doliehali k nemu modlitby mníchov z neďalekého kláštora. Sunnin a Cynericov dom stál iba o pár stoviek metrov ďalej.

Sadol si na piesočnú pláž, zahľadel sa na temné more pod nočnou oblohou a uvažoval, čo asi robí Sunni. Podarilo sa jej nebadane vykĺznuť rovnako ako jemu? Čo ak sa Cyneric zobudil a zadržal ju? Možno sa pohádali alebo ju dokonca udrel! Zrazu mal sto chutí hodiť plán za hlavu, vyskočiť na rovné nohy a upaľovať k jej domu.

Horko-ťažko sa ovládol. Bude lepšie, ak to nechá na Sunni. Opitý Cyneric isto zaspí ako drevo a ona sa tíško vykradne von. Mienila si vziať do postele svoj jediný šperk – umne vyrytý strieborný krúžok na koženej šnúrke. Do kapsičky na páse si vloží užitočnú ihlu a niť spolu s vyšívanou plátennou čelenkou určenou na výnimočné príležitosti. Pred svitaním mlčky vstane a raz-dva sa vytratí.

Onedlho sa k nemu pridá, hybká a nadšená, s očami rozžiarenými túžbou. Najprv sa pevne objímu a vášnivo pobozkajú, potom Sunni nastúpi do člna a on ho odtisne na vodu, za slobodou. Po chvíli veslovania ju zrejme opäť pobozká. Kedy sa asi pomilujú? Sunni bude rovnako nedočkavá ako on. Mohli by zamieriť za výbežok, spustiť lanom obmotaný kameň, čo mu slúžil ako kotva, a uložiť sa pod sedadlá. Bolo by to trochu nepohodlné, ale na tom nezáleží. Čln by sa jemne hojdal na vlnách a teplé lúče vychádzajúceho slnka by láskali ich obnažené telá.

Lenže otáľanie by ich mohlo vyjsť draho. Radšej by mali napnúť plach­tu a odplávať preč. Edgar sa túžil dostať čo najďalej, prv než sa celkom rozvidnie. Bude ťažké odolať pokušeniu, keď sa k nemu Sunni privinie a šťastne sa usmeje, no v prvom rade musia myslieť na budúcnosť.

Rozhodli sa, že v novom bydlisku budú vystupovať ako manželský pár. Dosiaľ síce ani len nestrávili noc v jednej posteli, ale čoskoro budú ne­rozluční. Budú spolu deň čo deň večerať, spávať vo vzájomnom objatí a ráno sa na seba veľavravne usmievať.

Na obzore zažiaril prvý záblesk svetla, blížilo sa svitanie. Sunni tu bude každú chvíľu.

Radosť mu kazila iba myšlienka na rodinu. Za bratmi mu smutno nebude, stále s ním zaobchádzali ako s pochabým chlapcom a nechceli si priznať, že má viac rozumu než oni, no rodičia boli iný prípad. Otec mu odjakživa dával nezabudnuteľné rady, napríklad: „Hocijako zručne zhlobíš dve dosky, spoj bude vždy najslabším miestom.“ A keď si predstavil, že opustí nebojácnu matku, oči sa mu zaliali slzami. Nech sa dialo čokoľvek, nikdy nestrácala čas sebaľútosťou, práve naopak, ihneď sa pustila do práce. Pred tromi rokmi otec dostal horúčku a takmer zomrel, ale matka ho vo všetkom zastúpila – dávala synom pokyny, vyberala dlhy, dokonca sa starala, aby zákazníci nezrušili objednávky, až kým sa nevyliečil. Bola rodená vodkyňa, a nielen v rodinných záležitostiach. Otec síce patril do dvanásťčlennej rady starších mesta Combe, no keď sa miestny thén Wigelm rozhodol zdvihnúť poddaným nájomné, na čele protestov stála matka.

Edgar by len ťažko odišiel, keby ho pri srdci nehriala radostná vidina života so Sunni.

Zahľadel sa na obzor a v slabom rannom svetle zbadal čosi nezvyčajné. Mal orlí zrak a zvyčajne dokázal rozlíšiť trup blížiacej sa lode od spenenej hladiny mora či oblaku, ale tentoraz si nebol istý, čo vlastne vidí. 

Zo všetkých síl napínal uši, no počul iba šumenie vĺn na pláži.

Sprvu sa mu zazdalo, že sa k nemu plaví hlava netvora. Pri pohľade na špicaté uši, rozďavenú papuľu a dlhý krk mu stuhla krv v žilách.

Vzápätí si uvedomil, že situácia je oveľa vážnejšia – to, čo považoval za príšeru, bola v skutočnosti ľahká vikinská loď s dračou hlavou na dlhej zakrútenej prove.

Za prvým drakarom sa vynoril druhý, potom tretí a štvrtý. Mali napnuté plachty a poľahky rozčesávali hrebene vĺn, lebo ich poháňal silnejúci juhozápadný vietor. Edgar vyskočil na rovné nohy.

Vikingovia boli lupiči, násilníci a vrahovia. Útočili najmä na pobreží a pozdĺž riek. Vyplienili každú osadu, spálili ju do tla a vyzabíjali všetkých okrem mladých mužov a žien, ktorých neskôr predali do otroctva.

Edgar na okamih zaváhal.

V diaľke sa črtalo desať lodí, čo znamenalo najmenej päťsto Vikingov.

Boli to naozaj vikinské drakary? Viacerí lodiari si osvojili ich nápaditý štýl podobne ako Edgar, no v škandinávskych plavidlách sa skrývala hrozba, ktorú sa nikomu nepodarilo napodobniť.

Na Combe sa valila pohroma.

Musí varovať Sunni. Ak ju zastihne včas, možno sa im podarí utiecť.

Previnilo si uvedomil, že jeho prvá myšlienka patrila milej a nie vlastnej rodine. Chcel ich zburcovať, no bývali na opačnom konci mesta. Najprv teda zamieril k Sunni.

Zvrtol sa, rozbehol sa po pláži a díval sa pod nohy, aby o nič nezakopol. Po chvíli zastal, znovu sa obrátil k zálivu a zhrozene sledoval, ako sa k mestu rútia nepriateľské lode. Zazrel mihotavé svetlo zapálených faklí – niektoré osvetľovali premenlivú morskú hladinu, iné sa blížili po piesku. Takže sa už vylodili!

Cudzinci však postupovali potichu ako myšky – Edgarovi doliehali do uší len modlitby mníchov, ktorí netušili, aké peklo ich čaká. Mal by ich tiež vystríhať. Lenže ako? Nemôže predsa zbuntošiť celé mesto.

Alebo vari áno? Pohľad mu padol na kostolnú vežu týčiacu sa na pozadí blednúcej oblohy. Takto varuje všetkých – Sunni, rodičov aj ostatných.

Rýchlo zabočil ku kláštoru, a keď dobehol k nízkemu plôtiku, bez váhania ho preskočil. Pri pristátí zakopol, ale vzápätí znovu získal rovnováhu a uháňal ďalej.

Pri vchode do kostola sa obzrel. Kláštor stál na vŕšku, takže videl Combe i záliv ako na dlani. Stovky Vikingov sa brodili plytčinou smerom k mestu. Cestou zapálili prvú vysušenú slamenú strechu, potom ďalšiu a ďalšiu. Edgar síce poznal všetky domy aj ich majiteľov, ale v rannom prítmí ich nedokázal rozlíšiť. Zachmúrene mu prebleslo mysľou, či nehorí aj chatrč jeho rodičov.

Prudko otvoril kostolné dvere. Hlavnú loď osvetľovali mihotavé plamienky sviečok. Mnísi práve odriekavali modlitby, no viacerí zaskočene stíchli a sledovali, ako beží k základom veže. Len čo zbadal povraz, schmatol ho a silno zaň potiahol. Na jeho zdesenie však zvon nevydal ani hlások.

Prikročil k nemu mních s bielymi kučerami okolo vyholeného kruhu na hlave – prior Ulfric. „Čo to stváraš? Strať sa mi z očí, fagan jeden!“ pokarhal ho pobúrene.

Edgar nestrácal čas vysvetľovaním. „Treba biť na poplach!“ vyhŕkol vo chvate. „Prečo ten zvon nezvoní?“

Modlitby stíchli, akoby uťal, a všetky oči sa zvedavo upreli na prišelca. K priorovi sa pridal hlavný kláštorný kuchár Maerwynn. Bol mladší než Ulfric a oveľa menej nafúkaný. „Čo sa deje, Edgar?“ vyzvedal.

„Sú tu Vikingovia!“ zvolal mladík a znovu potiahol za lano. Ešte nikdy sa nesnažil rozoznieť kostolný zvon a prekvapilo ho, aký je ťažký.

„Len to nie!“ zaúpel prior Ulfric a v prísnej tvári sa mu zračila hrôza. „Božechráň!“

„Si si istý, Edgar?“ hlesol Maerwynn.

„Videl som ich na pláži!“

Kuchár odbehol k dverám, vyzrel von a vrátil sa biely ako stena. „Hovorí pravdu,“ vyhlásil.

„Zachráň sa, kto môžeš!“ skríkol Ulfric.

„Počkať!“ zavrátil ho Maerwynn. „Edgar, neprestávaj ťahať. Chvíľu trvá, kým sa zvon rozhojdá. Zdvihni nohy a zaves sa na lano celou ťarchou. Vy ostatní sa upokojte. Potrvá pár minút, kým sa sem dostanú. Každý niečo vezmite – predovšetkým relikviáre s pozostatkami svätých, ozdoby vykladané drahokamami a knihy – a bežte sa skryť do lesa.“

Edgar pevne zovrel povraz a zavesil sa naň. Zvon sa po chvíli konečne rozoznel.

Ulfric schmatol strieborný kríž a trielil kadeľahšie. Ostatní mnísi ho nasledovali – niektorí si najprv pokojne nabrali vzácne predmety, iní so splašeným krikom vzali nohy na plecia.

Zvon sa pomaly rozhojdal a rytmicky bil na poplach. Edgar horúčkovito ťahal za povraz. Chcel, aby všetci pochopili, že nejde o ranný budíček pre mníchov, lež poplašné vyzváňanie pre celé mesto.

Asi po minúte usúdil, že spravil, čo bolo v jeho silách, tak pustil lano a vyrútil sa z kostola.

V nose ho štípal ostrý zápach spálenej slamy – svižný juhozápadný vietor závratnou rýchlosťou rozháňal plamene na všetky strany. Pomaly sa rozodnievalo a mešťania v panike vybiehali z domov. V náručí zvierali batoľatá, deti a rozličné cennosti – nástroje, kurence alebo kožené mešce s peniazmi. Tí najrýchlejší už uháňali cez pole smerom k lesu. Možno sa im podarí utiecť práve vďaka zvoneniu, pomyslel si Edgar.

Vyrazil proti prúdu k Sunninmu domu a cestou sa vyhýbal priateľom i susedom. Zbadal pekára, ktorý mával o tomto čase plné ruky práce, teraz však utekal z chatrče s vrecom múky na chrbte. V krčme U námorníka vládlo ticho, hostí zrejme nezburcoval ani nástojčivý alarm. Klenotník Wyn sedel na koni, ktorý mal na chrbte priviazanú truhlicu. Splašené zviera cválalo opreteky a zúfalý Wyn ho pevne objímal okolo krku. Otrok menom Griff niesol na chrbte svoju starú majiteľku. Edgar jastril na všetky strany, aby náhodou neminul Sunni, ale nikde ju nevidel.

Vzápätí narazil na Vikingov.

Predvoj tvorilo dvanásť vysokých silákov a dve hrozivé ženy v kožených vestách. V rukách zvierali oštepy i sekery a nemali prilby. Edgar si zdesene uvedomil, že ich nepotrebujú – bezbranní mešťania pre nich nepredstavovali hrozbu. Viacerí útočníci si už niesli korisť – meč s rukoväťou vykladanou drahokamami, skôr výstavný než nebezpečný, mešec peňazí, kožuch či drahé sedlo s prackami z pozláteného bronzu. Jeden lupič si viedol bieleho koňa, čo kedysi patril majiteľovi rybárskej lode, iný mal cez plece prehodenú dievčinu, no našťastie to nebola Sunni.

Edgar cúvol, ale Vikingovia sa blížili a on nemohol ujsť, musel nájsť svoju milovanú.

Hŕstka odvážnych mešťanov sa prišelcom postavila na odpor. Niekto­rí sa vyzbrojili sekerami a dýkami, jeden mal luk a šípy. Ochromený Edgar ich videl iba od chrbta. Chvíľu nehybne sledoval, ako sa ostré čepele zabárajú do tiel susedov, počúval neľudské ryčanie ranených a nasával spálený puch horiaceho mesta. Nič podobné dosiaľ nezažil, poznal iba pästné súboje agresívnych mladíkov a opilcov. Nebol pripravený na potoky krvi, odhalené vnútornosti či výkriky bolesti a hrôzy. 

Od strachu celkom zmeravel.

Obchodníci a rybári nemali šancu proti skúseným bojovníkom živiacim sa násilím. Vikingovia ich raz-dva rozprášili a neľútostne napredovali. Za predvojom sa vyrojili ďalšie posily.

Edgar sa spamätal a rýchlo sa skryl za chatrč. Zúfalo sa túžil vyhnúť bojovníkom, no napriek strachu nezabúdal na Sunni.

Útočníci prenasledovali mešťanov po hlavnej ulici, ale nepúšťali sa medzi domy. Ku každému obydliu patril približne polakrový pozemok, kde si ľudia pestovali ovocie a zeleninu, tí zámožnejší mali aj kurín alebo chliev. Edgar sa rozbehol krížom cez záhrady a ozlomkrky trielil za svojou láskou.

Sunnin a Cynericov dom sa od ostatných líšil iba pristavanou mliekarňou z cobu – zmesi piesku, kameňov, hliny a slamy. Strecha pozostávala z tenkých kamenných škridiel, vďaka ktorým vnútri vládol potrebný chlad. Vedľa budovy sa rozprestieralo políčko s pasúcimi sa kravami.

Edgar dobehol k domu, rozdrapil dvere a vletel dnu.

Na zemi zbadal nízkeho robustného Cynerica s čiernymi vlasmi. Nehýbal sa a slama okolo neho nasiakla krvou. Medzi hrdlom a plecom mu zívala otvorená rana, ktorá už prestala krvácať. Edgar nepochyboval, že je mŕtvy.

V kúte sa krčila Sunnina bielo-hnedá sučka Strakaňa, celá sa triasla a prudko dychčala. Očividne bola na smrť vydesená.

Lenže kam sa podela Sunni?

Edgar zamieril k otvoreným zadným dverám, ktoré viedli do mliekarne, keď zrazu začul Sunnin výkrik.

Vbehol do prístavby a zbadal chrbát vysokého plavovlasého Vikinga. Rozliate vedro mlieka na kamennej podlahe a prevrátený kravský válov svedčili o zápase.

Oproti Vikingovi stála Sunni. Rozzúrene vraštila opálenú tvár, útočne cerila biele zuby a tmavé vlasy jej viali. Viking pevne zvieral sekeru, no nepoužil ju. Pokúšal sa Sunni pritlačiť k zemi, kým ona sa bránila veľkým kuchynským nožom. Očividne ju chcel zajať, nie zabiť – zdravé mladé ženy boli cenné otrokyne.

Ani jeden si nevšimol Edgara.

Prv než sa Edgar stihol spamätať, Sunni sa zahnala a porezala útočníkovi tvár. Ten zreval od bolesti a z rozťatého líca mu vystrekla krv. V hneve pustil sekeru, schmatol Sunni za plecia a sotil ju na zem. S buchotom sa zvalila a hlavou narazila do kamenného schodu na prahu. Čosi nepríjemne zaprašťalo a Edgar zhrozene sledoval, ako v okamihu znehybnela. Viking si k nej kľakol, siahol do vesty a vytiahol koženú šnúru, aby jej zviazal ruky.

Vzápätí však mierne pootočil hlavu a zbadal Edgara.

Znepokojene vyvalil oči a načiahol sa za zbraňou, ale bolo prinesko­ro – Edgar mu ju vyfúkol. V lese sa často oháňal sekerou a táto mu padla do ruky ako uliata. Zovrel porisko a nevdojak si uvedomil, že rúčka i čepeľ sú dokonale vyvážené. Cúvol preč z dosahu Vikinga, ktorý sa už-už dvíhal na nohy, a širokým oblúkom sa naňho zahnal.

Najprv spustil sekeru za chrbát, potom ju prudko zdvihol nad hlavu a nechal ju dopadnúť. Čepeľ opísala dokonalý polkruh a zasiahla cieľ – rýchlo, tvrdo a neúprosne. Preťala vlasy, kožu i kosti a zaborila sa útočníkovi rovno do mozgu.

Myslel si, že Viking razom padne mŕtvy, no nestalo sa. Chvíľu sa pokúšal udržať na nohách, ale vzápätí v ňom život vyhasol ako sfúknutá sviečka a on sa zrútil na zem v zmäti ochabnutých končatín.

Zdesený Edgar pustil sekeru a kľakol si k Sunni. Oči mala otvorené dokorán, tak zašepkal jej meno. „Povedz niečo,“ modlikal. Nadvihol jej ruku – bola nevládna. Pobozkal ju na pery a pochopil, že nedýcha. Priložil jej dlaň tesne pod krivku hebkých pŕs, ktoré tak obdivoval. Dúfal, že zacíti tlkot srdca, no boli to márne nádeje. Žalostne zavzlykal. Sunni zomrela, jej srdce naveky stíchlo.

Najprv na ňu neveriacky zízal, potom jej veľmi nežne zavrel viečka končekmi prstov – čo najjemnejšie, akoby sa bál, že ju zraní.

Pomaly sklonil hlavu, pritisol ju k Sunninej hrudi a slzami zmáčal jej domácke šaty z hnedej vlny.

Vzápätí ho zachvátil šialený hnev. Rozzúrený vyskočil, schmatol sekeru a bez uváženia rúbal mŕtvemu Vikingovi do tváre, až kým z nej neostala krvavá kaša.

Po chvíli však pochopil, že to nemá zmysel, nuž prestal. Vonku sa ozval krik v cudzom jazyku, ktorý sa nápadne podobal na jeho vlastný, a práve ten mu pomohol spamätať sa. Hrozilo mu veľké nebezpečenstvo – ak ho útočníci nájdu, bez milosti ho zabijú.

Tak nech, pomyslel si sprvoti, no hneď tú myšlienku zavrhol. Keby Vikingovia vpadli do mliekarne, zrejme by dopadol ako muž, čo mu ležal pri nohách. Sunnina smrť ho hlboko ranila, ale aj tak nechcel, aby ho rozsekali na márne kúsky.

Čo mal teda robiť? Bál sa ostať v mliekarni s mŕtvolou, ktorá sa domáhala pomsty, no keby vyšiel von, určite by ho zajali a zabili. Horúčkovito sa poobzeral. Kam sa len schová? Zrak mu padol na nahrubo zhlobený válov a usúdil, že sa doň vojde.

Ľahol si na kamennú podlahu, zakryl sa válovom a napol uši. Drevené dosky síce tlmili zvuk, ale napriek tomu sa k nemu doniesli splašené výkriky. Na smrť vystrašený čakal, čo bude nasledovať. Bál sa, že do mliekarne vojde Viking a zvedavo nakukne pod prevrátený válov. Keby k tomu došlo, pokúsil by sa ho zabiť sekerou, lenže na zemi bol v značnej nevýhode.

Vzápätí začul kňučanie – zrejme ho vysnorila Strakaňa. „Zmizni,“ zasyčal Edgar, no iba čo ju tým povzbudil, aby skučala ešte hlasnejšie.

Zanadával, nadvihol válov, načiahol sa a vtiahol ju dnu. Ihneď sa k nemu schúlila a viac nemukla.

Edgar nehybne čakal a načúval príšerným zvukom krviprelievania a skazy, čo sa ozývali zvonku.

Strakaňa zatiaľ oblizovala sekeru, na ktorej ostali kúsky Vikingovho mozgu.



Edgar netušil, ako dlho ležal pod válovom. Bolo mu teplo, takže slnko už isto pripekalo. Výkriky napokon ustali, ale netušil, či už Vikingovia odišli. Párkrát chcel vykuknúť spod válova, no zakaždým sa rozhodol neriskovať. Potom si spomenul na Sunni a znovu sa rozplakal.

Strakaňa medzičasom zadriemala, len podchvíľou zakňučala a za­chvela sa. Uvažoval, či aj psy mávajú zlé sny.

Edgara občas trápili nočné mory. Niekedy sa ocitol na potápajúcej sa lodi, inokedy naňho vo sne padal dub alebo utekal pred lesným požiarom. Keď sa zobudil, od úľavy sa takmer rozplakal. Aj teraz v kútiku duše dúfal, že sa mu Vikingovia len prisnili – možno sa onedlho zobudí a nájde Sunni živú a zdravú. Boli to však márne nádeje.

Napokon začul anglosaštinu, ale beztak ešte váhal. Hlasy zneli rozrušene, no nie zdesene – boli skôr užialené než vystrašené. Usúdil teda, že útočníci už odplávali.

Koľkých priateľov mu uniesli, aby ich predali do otroctva? Koľko mŕtvol za sebou zanechali? Ostala jeho rodina nažive?

Strakaňa s nádejou zavrčala a zahmýrila sa. V tesnom úkryte síce nemohla vstať, ale zjavne sa viac nebála.

Len čo Edgar nadvihol okraj válova, sučka ihneď vystrelila von. Pevne zovrel sekeru, prevalil sa na chrbát, opatrne pustil žľab späť na zem a vstal. Ruky i nohy ho boleli od dlhého ležania v tesnom úkryte. Sekeru si zavesil na opasok.

Vzápätí vykukol z mliekarne.

Mesto zmizlo.

Spočiatku neveril vlastným očiam. Ako sa mohlo Combe len tak vypariť? Samozrejme, poznal odpoveď. Skoro všetky domy zhoreli na uhoľ, z niektorých sa dosiaľ dymilo. Ohňu odolali len murované stavby, no chvíľu trvalo, kým sa mu podarilo rozoznať ich. Kláštorný kostol ostal nedotknutý, aj priľahlá budova s jedálňou na prízemí a dormitárom na poschodí, a ďalšie dva kamenné kostoly takisto prečkali útok bez ujmy. Zazrel aj dom klenotníka Wyna, ktorého pevné murované steny chránili pred zlodejmi.

Cynericove kravy tiež prežili. V panike sa zhŕkli uprostred oploteného pasienka. Dobytok bol cenný, no bol príliš veľký a bujný na prevoz loďou. Ako všetci lupiči, aj Vikingovia hľadali predovšetkým peniaze a malé hodnotné predmety, napríklad šperky.

Otrasení mešťania mlčky postávali v troskách svojich obydlí, len ke­dy-tedy krátko zanariekali či zmätene zalamentovali.

V zálive sa pohojdávali iba známe plavidlá, vikinské lode zmizli ako gáfor.

Edgar sa napokon obzrel na telá, čo ležali v mliekarni. Z útočníka ostala len krvavá masa – nechcelo sa mu veriť, že ho skutočne tak doriadil.

Sunni vyzerala prekvapivo pokojne. Na tvári sa jej nezračili stopy po zranení, čo ju zabilo. Oči mala pootvorené a Edgar ich opäť zavrel. Kľakol si a znovu sa pokúsil nahmatať jej tep, i keď vedel, že to nemá zmysel. Jej telo už stihlo vychladnúť.

Lenže čo teraz? Možno by dokázal pomôcť jej duši, aby sa čím skôr dostala do neba. Kláštor pri útoku nezhorel, rozhodol sa teda, že ju zanesie do tamojšieho kostola.

Nežne ju objal a pokúsil sa vstať, no ukázalo sa, že to bude ťažšie, než si myslel. Sunni bola útla a on mal sily za dvoch, ale s bezvládnym telom v náručí sa mu nedarilo udržať rovnováhu. Napokon si ju musel privinúť oveľa pevnejšie, než mal v úmysle. Uvedomil si, že jej už beztak neublíži, a znovu sa rozplakal.

Vrátil sa do domu, prešiel popri Cynericovom tele a zamieril von.

Strakaňa sa vybrala za ním.

Popoludnie zrejme pokročilo, no Edgar to nevedel naisto – vo vzduchu sa vznášalo priveľa popola a dymu. Do nosa mu udrel odporný puch spálených tiel. Pozostalí sa zmätene obzerali, akoby nechápali, čo sa vlastne stalo. Z lesa prúdili ďalší mešťania, niektorí viedli aj dobytok.

Edgar zamieril ku kláštoru. Rozboleli ho ruky, ale v kútiku duše tomu bol rád. Trápilo ho len, že Sunnine oči sa opäť pootvorili. Chcel, aby vyzerala, že iba spí.

Cestou si ho nik nevšímal, všetci mali vlastné problémy. Napokon dorazil ku kostolu a vošiel dnu.

Nebol jediný, komu napadlo zaniesť obeť do chrámu, celá hlavná loď bola posiata telami, pri ktorých postávali či kľačali preživší. Podišiel k nemu rozrušený prior Ulfric a rázne sa spýtal: „Živá či mŕtva?“

„Je to Sungifu, zahynula počas útoku,“ odvetil Edgar.

„Vezmi ju do východnej časti,“ nariadil mu Ulfric vecne. Očividne bol príliš zaneprázdnený, nemal čas na ohľaduplnosť. „Tu v hlavnej lodi ležia ranení.“

„Pomodlíte sa za jej dušu?“

„Spravíme pre ňu toľko čo pre ostatných.“

„Varoval som vás pred útokom,“ nevzdával sa Edgar. „Možno som vám zachránil život. Prosím vás, pomodlite sa za ňu.“

Ulfric sa bez odpovede náhlil preč.

Edgar zbadal brata Maerwynna, práve obväzoval nohu ranenému mužovi, ktorý fikal od bolesti. Keď sa mních konečne postavil, Edgar sa naňho obrátil: „Prosím vás, pomodlíte sa za Sunninu dušu?“

„Pravdaže,“ prikývol Maerwynn a urobil Sunni na čele krížik.

„Ďakujem.“

„Ulož ju do východného krídla.“

Edgar prešiel cez chrámovú loď až za oltár. V úhľadných radoch tam ležalo asi tridsať obetí, na ktoré hľadeli užialení príbuzní. Jemne zložil Sunni na zem, vyrovnal jej nohy, ruky prekrížil cez prsia a prstami jej uhladil vlasy. Ľutoval, že nie je kňaz, aby sám dohliadol na jej dušu.

Dlhý čas pri nej kľačal, nespúšťal oči z jej nehybnej tváre a snažil sa pochopiť, že naňho viac nepozrie s úsmevom na perách.

Napokon sa v myšlienkach vrátil k rodine. Prežili jeho rodičia? A čo bratia, odvliekli ich do otroctva? Pred pár hodinami sa ich chystal navždy opustiť, lenže teraz ich potreboval. Bez nich by ostal na svete celkom sám.

Zotrval pri Sunni ešte minútku, potom vstal a vyšiel z kostola. Strakaňa ho nasledovala.

Vonku zvažoval, ktorým smerom sa vydať, no napokon sa rozhodol ísť domov. Chatrč zrejme ľahla popolom, ale hádam tam nájde svoju rodinu alebo aspoň náznak, kam sa podeli.

Najrýchlejšia cesta viedla po pláži. Vykročil k moru v nádeji, že na pobreží nájde svoj čln. Nechal ho ďalej od drevených obydlí, hádam teda nezhorel.

Napokon sa však k zálivu nedostal – z lesa totiž vyšla jeho matka. Len čo zazrel jej nezlomné, rozhodné črty a cieľavedomý krok, od úľavy sa mu takmer podlomili kolená. V rukách niesla bronzový hrniec, nič iné sa jej nepodarilo zachrániť. Na tvári sa jej zračil žiaľ, no pevne stisnuté pery svedčili o zachmúrenom odhodlaní.

Keď zbadala Edgara, radostne sa usmiala. Hodila sa mu do náručia, zaborila si tvár do jeho hrude a vzlykala: „Eddie! Vďakabohu! Môj drahý chlapček, si v bezpečí!“

Edgar zavrel oči a pevne ju objal. Ešte nikdy nebol vďačnejší, že ju má.

Po chvíli jej vykukol ponad plece a zbadal bratov. Erman zdedil matkine tmavé vlasy, ale na rozdiel od nej bol skôr zaťatý než odhodlaný. Svetlovlasý pehavý Eadbald sa výzorom podal na otca, nedostal však do vienka jeho povahu. „Kde je otec?“ spýtal sa Edgar.

„Kázal nám ujsť,“ odvetil Erman. „On zostal doma, aby zachránil lodenicu.“

A vy ste ho tam nechali samého? chcel vyhŕknuť Edgar, no ovládol sa. Na výčitky nebol vhodný čas a sám predsa takisto odišiel.

Matka ho pustila. „Ideme domov,“ vyhlásila. „Teda ak z neho niečo ostalo.“

Všetci štyria zamierili k pobrežiu. Netrpezlivá matka sa ponáhľala, chcela čím skôr zistiť, ako sa veci majú.

„Vyparil si sa dosť rýchlo, braček,“ nadhodil Erman obviňujúco. „Prečo si nás nezobudil?“

„Zobudil,“ nedal sa Edgar. „Bežal som do kláštora a zazvonil na po­plach.“

„Ale nehovor!“

To bol celý Erman – stále by sa len hašteril. Edgar sa mlčky odvrátil. Bolo mu jedno, či mu brat verí.

Len čo sa ocitli na pláži, Edgar zbadal, že jeho čln zmizol. Pravdaže, ukradli ho Vikingovia, na prvý pohľad rozoznali kvalitné plavidlo. Navyše nebolo ťažké ho odtiahnuť, stačilo ho priviazať ku korme lode.

Bola to síce veľká strata, ale Edgar necítil bolesť – v porovnaní so Sunninou smrťou o nič nešlo.

Vzápätí natrafili na nehybné telo matky istého chlapca v Edgarovom veku. Možno zahynula pri pokuse zabrániť Vikingom, aby odvliekli jej syna do otroctva.

O niekoľko metrov ďalej ležali ďalšie mŕtvoly. Edgar pozorne skúmal všetky tváre – spoznával v nich priateľov a susedov, no otca medzi nimi nenašiel. V kútiku duše začínal dúfať, že akýmsi zázrakom unikol istej smrti.

Napokon dorazili domov. Z chatrče ostalo iba ohnisko a nad ním železná trojnožka.

Vedľa zrúcaniny ležalo otcovo bezvládne telo. Len čo ho matka zočila, žalostne zanariekala a padla na kolená. Edgar si k nej kľakol a objal ju okolo rozochvených pliec.

Otcovi odsekli pravú ruku hneď pri pleci – pravdepodobne sekerou – a potom zrejme vykrvácal. Edgar si spomenul na zručnosť a silu, čo sa skrývala v otcových pažiach, a rozplakal sa od hnevu nad zbytočnou krutou stratou.

„Pozrite na lodenicu!“ vyhŕkol Eadbald.

Edgar vstal a utrel si slzy. Spočiatku neveril vlastným očiam, tak si ich znovu pošúchal.

Priestranný dvor ľahol popolom. Rozrobená loď a zásoby dreva zhoreli na uhoľ spolu s dechtom a lanami, ostala im len brúska na nástroje. V troskách sa črtali spálené kosti. Na človeka boli primalé, zrejme patrili úbohému priviazanému Grendelovi.

Šmahom ruky prišli o celý majetok.

Vikingovia ich nepripravili len o pracovisko, ale aj o živobytie. Aj keby si niekto objednal loď u troch učňov, nemali drevo, nástroje ani peniaze na to, aby ju postavili.

Matka si pravdepodobne odložila zopár strieborných pencí, no nikdy nemali peňazí nazvyš a otec všetko investoval do dreva. Vravieval, že kvalitné drevo je lepšie než striebro, lebo sa ťažšie kradne.

„Sme na mizine a nemáme z čoho žiť,“ hlesol Edgar. „Čo len urobíme?“

Back to Top