„Tam hore je dúhová všehochuť preplnená metaforami“ (rozhovor s Matúšom Mahútom)

Hoci je román Tam hore prvotinou z pera Matúša Mahúta, o jeho kvalite niet pochýb. V duchu Orwellovej Zvieracej farmy Matúš Mahút rozpracováva vždy aktuálnu tému moci, ktorá človeka zmení na nepoznanie. Lenže v jeho knižnom debute bojujú o moc opice.

Kto je Matúš Mahút a ako vznikala kniha Tam hore? Spýtali sme sa priamo jeho.

Ahoj, Matúš, mohol by si sa, prosím, predstaviť slovenským čitateľom?

Veľmi rád, ahojte, všetci slovenskí čitatelia, v polovici júna dostanem k 24. narodeninám vydanie svojej prvej knihy, čo mi nádherne vylepší prázdniny na rodnej Orave a konečne si budem môcť vydýchnuť po štátniciach zo slovenčiny a angličtiny. Stanem sa oficiálne učiteľom. Rád hrám futbal, florbal, tancujem, hrám, čítam, jem, žijem, píšem a škrabkám nášho psa za ušami.

Odkedy píšeš a čo ťa k tomu viedlo?

Môj starký bol kníhviazač, on ma naučil milovať formu, učitelia a spisovatelia ma naučili milovať obsah. Ja som pridal kvapky potu a celé srdce, až to nakoniec začalo horieť. Naučil som sa písať chvíľu pred prvou triedou na základnej a odvtedy si nepamätám, že by som mal k tomu akýkoľvek odpor. Niečo ma k tomu vždy priťahovalo, raz ma priniesol smútok, inokedy stav opitosti a vždy ma to nejako dokázalo naplniť. Ak ste človekom, určite by ste mali písať.

Napísal si okrem románu Tam hore ešte nejaké iné diela? Aké? 

Úprimne, toto je moja ôsma kniha, nejako som sa potreboval naučiť písať dobré veci. Teda, v každej je niečo dobré, ale v Tam hore je dobré všetko. V poslednej dobe ma začína baviť poézia a píšem študentské poviedky o nesprávnych láskach, dlhých nociach a o tom, ako sa začína cirhóza pečene. Chcel by som sa dôstojne rozlúčiť s vysokou, takže onedlho tu bude kompletný Stopárov sprievodca Mlynskou dolinou, ktorá mi dala veľa priestoru spoznať duše študentov.

Ako vznikal román Tam hore? Aká bola prvotná idea, proces tvorby?

Pôvodne to mala byť poviedka, no zapáčila sa mi natoľko, že som nemohol Ahu len tak nechať visieť. Uvedomil som si, koľko sa dá do príbehu naliať tém a rôznych postáv, mal som pevný Veľký strom a ten stále rástol, no a ja som neprestával šplhať. Prvotnou myšlienkou bolo vytvoriť text, ktorý sa neobmedzuje jedným jazykom a nevyžaduje si extra znalosti o histórii alebo spoločnosti a dá sa čítať na dvoch úrovniach. Podarilo sa to. Tatran má úžasný tím a spoločne sme dokázali príbeh okresať do tejto podoby, za čo som veľmi vďačný. Rovnako si čitateľ vytvára v hlave obraz o celom lese a keďže v knihe nie je prehnane veľa opisov, v hlave každého vznikne jedinečný svet s odlišnými opicami, prostredím a interpretáciou.

Komu by sa mohla páčiť tvoja kniha? Prečo?

Nie je to červená kniha na pláž, ani dvanásty diel série, je to len jeden celok a už nepotrebuje viac strán. Takže cez ňu treba preplávať na stovky nádychov, ale na konci má z nej čitateľ väčšie pľúca. A to by mala spôsobiť každá kniha. Tam hore je dúhová všehochuť preplnená metaforami a je určená pre ľudí, ktorí sa radi zastavia nad odsekmi, zahľadia sa niekam hore a chvíľu premýšľajú. Odporúčam ju náročnejším čitateľom, ktorí v sebe radi prebúdzajú malú filozofiu, ale aj milovníkom Gladiátora, Hry o tróny a šťavnatých zápasov, a Olivera Twista alebo Odviate vetrom.

Čo rád čítaš? Kde čerpáš inšpiráciu?

Čítam veci, ktoré môžem čo najdlhšie vstrebávať, teda Steinbecka, Marquéza, Dostojevského, Bukowského, Tajovského, Londona, G.R.R. Martina. Inšpiráciu má pre mňa všetko s dobrým príbehom, teda nielen literatúra, ale aj filmy, seriály, videohry ako BioShock, Mafia, Ori a nenápadné počiny z indie žánru, dokonca aj často zatracované anime a ostávam otvorený všetkému, inak sa kvalita nájsť nedá. Čerpám námety najmä v mojich predchodcoch – spisovateľoch a medzi ľuďmi. Myslím, že sa dá nájsť všade a napokon sa tie veľké veci tavia z úplných banalít, stačí počúvať a vnímať.

Nakoniec dúfam, že Vás bude Tam hore baviť rovnako ako mňa a pod 5 hviezdičiek nepôjdeme.

Matúš

Splynul so stromom, tvorili teraz jeden celok.

Čakal, že ho odtiaľ niečo zhodí, chytí ho za nohy a stiahne dolu, pretože si nedával pozor. Ale to tiež prešlo. Stál tam dovtedy, kým z neho neopadol všetok strach, nechcelo sa mu zliezť, tu bolo teraz jeho miesto. Celkom hore. Najvyššie.

Zišiel, až keď sa stmievalo, nasýtený akousi zvláštnou mocou. V bruchu mu škvŕkalo, znova sa potreboval najesť, ale nemohol zísť celkom dole, nebolo to bezpečné. I keď sa stal pánom tohto lesa, ešte ho nepozná a nevie, čo naňho čaká. Kým sa uložil na jeden z ploských konárov, ešte premýšľal, koľko banánov bude môcť pozbierať zajtra. Určite viac, než si dokáže predstaviť.

Autorka článku: Renáta