1

Presne sa pamätám, kde som bola a čo som robila, keď som videla zomierať svojho otca. Stála som približne na tom istom mieste, kde teraz, opierala som sa o zábradlie drevenej verandy, ktorá obkolesuje náš dom, a dívala sa na oberačov hrozna, ktorí sa pohybovali po úhľadných radoch viniča, husto obsypaných tohtoročnou úrodou. Akurát som sa chystala zísť po schodoch a pridať sa k nim, keď som si kútikom oka všimla, ako mi z dohľadu odrazu zmizol mohutný muž, môj otec. Spočiatku som sa nazdávala, že si kľakol, aby odstrihol zabudnutý strapec – neznášal akékoľvek plytvanie, čo pripisoval mysleniu svojich presbyteriánskych škótskych predkov –, no potom som zbadala, ako k nemu utekajú zberači z vedľaj-ších riadkov. Od verandy som to tam mala dobrých sto met­rov a kým som k otcovi dobehla, jeden z mužov mu stihol roztrhnúť košeľu a pokúšal sa ho oživiť stláčaním hrudníka a dýchaním z úst do úst, druhý telefonoval na záchrannú službu. Sanitka prišla o dvadsať minút.

Už keď ho dvíhali na nosidlá, podľa voskovej tváre mi bolo jasné, že nikdy viac nezačujem jeho hlboký, mocný hlas poznačený vážnosťou, v okamihu schopný premeniť sa na srdečný smiech. S uplakanými očami som ho nežne pobozkala na červené ošľahané líce, povedala mu, že ho ľúbim, a naposledy sa s ním rozlúčila. S odstupom času mi celý ten trúchlivý zážitok pripadá až surrealistický – premena človeka plného života na… nuž, nič, len prázdnu telesnú schránku bez života. Doteraz sa s tým neviem vyrovnať.

Ocko celé mesiace trpel bolesťami na hrudníku, no predstieral, že je to iba zlé trávenie, až sme ho napokon presvedčili, aby navštívil lekára. Ten mu zistil zvýšený cholesterol a nariadil prísnu diétu. S mamou sme však zúfalo sledovali, ako ďalej je, čo sa mu zažiada, a vždy po večeri vypije fľašu svojho červeného vína. Preto keď došlo k najhoršiemu, nemuselo nás to až tak veľmi prekvapiť. No zrejme sme verili, že je neporaziteľný, v čom nás utvrdzovali jeho nezdolná povaha a dobrosrdečnosť, no ako pomerne temne skonštatovala moja matka, na sklonku života z nás všetkých ostanú len kosti a mäso. No aspoň až do samého konca žil tak, ako si želal. Lenže mal sedemdesiattri rokov, čo som vo svojej hlave vzhľadom na jeho telesnú stavbu a chuť do života nijako nevedela spracovať.

V konečnom dôsledku som sa cítila podvedená. Veď som mala iba dvadsaťdva rokov a hoci som si odjakživa uvedomovala, že do života svojich rodičov som prišla neskoro, naplno som to pocítila až po otcovej smrti. Ešte niekoľko nasledujúcich mesiacov ma toľká nespravodlivosť zlostila. Prečo som sa súčasťou ich života nestala skôr? Môj starší brat Jack, ktorý mal tridsaťdva rokov, si ocka užil o celých desať rokov dlhšie.

Mama zrejme vytušila môj hnev, hoci som sa o tom nikdy priamo nezmienila. Navyše ma trápil pocit viny, lebo to v nijakom prípade nezapríčinila ona. Veľmi som ju ľúbila – vždy sme si boli nesmierne blízke a videla som, že aj ona smúti. Robili sme, čo sme vedeli, aby sme sa navzájom utešili, a spolu sa nám akosi podarilo cez všetko preniesť.

Aj Jack bol úžasný, väčšinu času sa zaoberal hroznými úradnými záležitosťami, ktoré nasledovali po ockovej smrti. A zostala mu na starosti Vinica, ktorú ocko s mamou založili z ničoho, no ocko ho na jej spravovanie aspoň dokonale pripravil.

Ocko brával Jacka so sebou do vinohradu a odmalička ho oboznamoval s celoročným cyklom starostlivosti o vzácne korene viniča, ktoré v závislosti od počasia medzi februárom a aprílom zarodili strapce, kto­ré potom ostrihali a postupne spracovali do chutných a v poslednom čase aj oceňovaných fliaš Pinot Noir, uchovávaných v sklade a pripravených na rozvoz po celom Novom Zélande a Austrálii. Zasvätil ho do každého kroku procesu, takže keď Jack dovŕšil dvanásť rokov, mal od ocka také vedomosti, že by možno už aj sám vedel riadiť zamestnancov.

V šestnástich Jack oficiálne oznámil, že sa chce pridať k ockovi a raz by rád spravoval Vinicu, čo ocka nesmierne potešilo. Išiel na univerzitu študovať príslušný odbor a po skončení štúdia sa na plný úväzok zamestnal v rodinnom vinohrade.

„Nie je nič lepšie, ako odovzdať zdravé dedičstvo,“ pripil mu ocko pred niekoľkými rokmi, keď sa Jack vrátil z polročného pobytu vo viniciach v Adelaidských vrchoch v Austrálii a vyhlásil, že teraz je už pripravený.

„Možno sa k nám niekedy pridáš, Mary-Kate. Na zdravie vinohradníkov McDougalovcov, ktorí budú obrábať túto pôdu po stáročia!“

Zatiaľ čo Jack splnil ockovi sen, v mojom prípade to bolo trochu inak. Možno to spôsobil fakt, že Jacka naozaj uchvátila výroba chutných vín; nielenže na kilometer zacítil hnilé hrozno, ale bol aj vynikajúci obchodník. Mňa – na rozdiel od neho – v období premeny z dievčaťa na ženu zaujalo viacero vecí, nielen to, ako ocko s Jackom hliadkujú vo vinohrade a so zanietením pracujú v laboratóriu (čo bol v skutočnosti iba veľký prístrešok s plechovou strechou). Vtedy som Vinicu pokladala len za jednu zo súčastí svojho života a budúcnosti. To ma však v čase štúdia na univerzite neodradilo od práce v našom obchodíku vždy po škole aj cez prázdniny. Vlastne som pomáhala všade, kde bolo treba, no vášeň pre víno vo mne nezahorela. Keď som pred ockom spomenula, že chcem študovať hudbu, zatváril sa sklamane, no bol natoľko ohľaduplný, že to pochopil.

„Veľa šťastia,“ povedal a objal ma.„Hudba je veľká vec, Mary-Kate. Akej oblasti sa chceš v budúcnosti venovať?“

V ten deň som sa mu hanblivo priznala, že by som chcela byť speváčka a skladať vlastnú hudbu.

„To je parádny sen a ostáva mi iba zaželať ti veľa šťastia. A ešte ťa chcem ubezpečiť, že tvoja mama a ja budeme pri tebe vždy stáť.“ „Podľa mňa je to vynikajúce rozhodnutie, Mary-Kate. A myslím to úprimne,“ povedala mi mama. „Sebavyjadrenie prostredníctvom piesne je čarovná vec.“

Tak som išla študovať hudbu. Rozhodla som sa pre univerzitu vo Wellingtone, ktorá ponúkala akademický titul svetovej úrovne, a páčila sa mi každá minúta, ktorú som tam prežila. Mala som k dispozícii najkvalitnejšie štúdio, kde som si mohla nahrávať piesne, a keďže som bola obklopená študentmi, ktorí žili a dýchali pre rovnakú vášeň ako ja, bolo to úchvatné. S Fletcherom, vynikajúcim priateľom, ktorý hral na rytmickú gitaru, sme vytvorili duo. Jeho hlas perfektne ladil s mojím. Ja som hrala na keyboarde a občas sa nám podarilo účinkovať na nejakom koncerte vo Wellingtone. Vlani sme spolu vystupovali aj na záverečnom univerzitnom koncerte, kde ma prvý raz videla hrať a spievať aj moja rodina.

„Som na teba hrdý, MK,“ povedal ocko a objal ma. Bol to jeden z najkrajších okamihov môjho života.

„A teraz tu stojím rok po získaní diplomu a ešte vždy som obkolesená viničom,“ zašomrala som si pod nos. „Priznaj sa, MK, naozaj si si mys­lela, že Sony ťa príde prosiť, aby si s nimi podpísala zmluvu na nahratie platne?“

Po odchode z univerzity som pri predstave svojej budúcej kariéry pomaly upadala do depresie a ockova smrť zasadila obrovský úder mojej tvorivosti. Mala som pocit, že som odrazu prišla o dve lásky svojho života, pretože boli jedna s druhou pevne prepojené. Moju vášeň pre hudbu totiž naštartovala ockova záľuba v speváčkach-skladateľkách. Vyrastala som pri hudbe Joni Mitchellovej, Joan Baezovej a Alanis Morissettovej.

Počas pobytu vo Wellingtone som si zároveň uvedomila, aké bezpečné a idylické bolo moje detstvo, že v údolí Gibbston som žila ako v ná­d­hernej rajskej záhrade. Pohorie, čo sa dvíhalo okolo nás, poskytovalo upokojujúcu prírodnú bariéru a úrodná zem ako šibnutím čarovného prútika prinášala bohatú úrodu šťavnatého ovocia.

Spomenula som si, ako ma raz dospievajúci Jack nahovoril, aby som zjedla divé egreše, čo rástli na pichľavých kríkoch za naším domom, a ako sa smial, keď som kyslé ovocie vypľula. V tom čase som sa voľne potulovala po okolí a rodičia sa o mňa ani trochu nestrachovali, lebo vedeli, že na nádhernom vidieku okolo nás som v dokonalom bezpečí, môžem sa hrať v chladných čistých potokoch a naháňať králiky v drsnej tráve. Zatiaľ čo moji rodičia pracovali vo vinohrade a robili všetko – od sadenia viniča, jeho ochrany pred divou zverou po zber a lisovanie hrozna –, ja som žila vo vlastnom svete.

Jasné ranné slnko odrazu zahalil mrak a premenil údolie na tmavšie sivozelené odtiene. Bolo to varovanie, že prichádza zima, a nie prvý raz mi zišla na um otázka, či som sa rozhodla správne, že ju strávim tu. Pred niekoľkými mesiacmi mama prvý raz spomenula nápad, ktorým sa zaoberala a ktorý nazvala „cesta okolo sveta“ – návštevu priateľov, s ktorými sa nevidela dlhé roky. Zaujímalo ju, či nechcem ísť s ňou. V tom čase som ešte vždy dúfala, že demonahrávka, ktorú sme s Fletchom dali dokopy krátko pred ockovou smrťou a poslali rozličným nahrávacím spoločnostiam po svete, vzbudí akú-takú pozornosť. No na polici v mojej spálni sa zatiaľ kopili iba odpovede, že producenti o náš druh hudby „momentálne nemajú záujem“.

„Srdiečko, hádam ti nemusím hovoriť, že v hudbe sa presadzuje najťažšie,“ pripomenula mi mama.

„Preto si myslím, že by som tu mala ostať,“ odvetila som. „S Fletchom sa chystáme pracovať na nejakých nových veciach. Jednoducho nemôžeme opustiť loď.“

„Nie, pravdaže nemôžeš. No keby vám to nevyšlo, máš v zálohe aspoň Vinicu,“ dodala.

Vedela som, že to povedala z lásky a mala by som jej byť vďačná, že mi umožňuje zarobiť si v obchode a účtovníctve, ale keď som sa teraz zadívala na svoju rajskú záhradu, zhlboka som vzdychla, lebo predstava, že by som tu mala stráviť zvyšok života, sa mi nepozdávala, nech tu bolo akokoľvek bezpečne a krásne. Od môjho odchodu na univerzitu, ale najmä po ockovej smrti, sa všetko zmenilo. Mala som pocit, že s jeho odchodom prestalo tĺcť aj srdce tohto miesta. Ešte väčšmi ho umocnilo Jackovo rozhodnutie stráviť leto vo vinohrade v údolí Rhôny vo Francúzsku, na čom sa dohodol ešte pred ockovou smrťou a mama ho presvedčila, že by napriek tomu mal odísť.

„Budúcnosť firmy je teraz v Jackových rukách a musí sa čo najviac naučiť,“ vysvetlila mi vtedy mama. „Ostane tu Doug a postará sa o vinohrad, navyše je pokojné obdobie a dokonalý čas na Jackov výlet.“

No odkedy mama včera odišla na cestu okolo sveta a aj Jack bol preč, každopádne som sa cítila nesmierne osamelá a hrozilo, že upadnem do pochmúrnej nálady. „Chýbaš mi, ocko,“ zašepkala som cestou dnu, aby som sa naraňajkovala, hoci som vôbec nebola hladná. Ticho v dome ani trochu neprispelo k zlepšeniu môjho duševného rozpoloženia. Celé detstvo sa okolo mňa pohybovali ľudia – ak sem nechodili zásobovatelia a zberači, prichádzali návštevníci Vinice, s ktorými sa ocko rozprával. Na dôvažok k ochutnávke rozličných druhov vína ich často pozýval k stolu na občerstvenie. Pohostinnosť a priateľskosť boli jednoducho vlastnosťami nás Kiwiov – ako volali obyvateľov Nového Zélandu cudzinci –, a bola som zvyknutá na úplne cudzích ľudí, ktorí si s nami sadali k borovicovému stolu s výhľadom do údolia. Nemala som potuchy, ako mama dokázala napochytro zabezpečiť kotly chutného jedla, no darilo sa jej to, a keď k nemu ocko pridal svoju dobrosrdečnosť, všetci podľahli zábave a smiechu.

Chýbal mi aj Jack, jeho pokoj a pozitívna energia, ktorú vždy vyžaroval. Rád ma podpichoval, no zároveň som vedela, že je vždy na mojej strane, skrátka môj ochranca.

Vybrala som z chladničky škatuľu s pomarančovou šťavou a naliala si zvyšok do pohára. Potom som si z bochníka včerajšieho chleba odkrojila krajec a opiekla ho, aby sa dal zjesť. Napokon som začala písať zo­znam najnutnejších zásob, aby som doplnila chladničku. Najbližšie potraviny boli v Arrowtowne, kam budem musieť zakrátko zájsť. Hoci mama nechala v mrazničke množstvo veľkých plastových škatúľ s hotovým jedlom, nezdalo sa mi správne rozmrazovať také obrovské porcie iba pre seba.

Striaslo ma, keď som zoznam odniesla do obývačky a sadla si na starú pohovku pred obrovským kozubom, zhotoveným zo sivého vulkanického kameňa, ktorý sa hojne vyskytoval na okolí. A to bol jeden z faktov, ktorý pred tridsiatimi rokmi presvedčil mojich rodičov, aby si kúpili dom uprostred ničoho, ktorý vtedy pozostával z jedinej miestnosti. Nebola v ňom tečúca voda ani záchod a mama s ockom s obľubou spomínali, ako sa prvé leto, keď už mali dvojročného Jacka, kúpali v potoku, čo tiekol pomedzi skaly za chalupou, a na potrebu používali doslova dieru vykopanú v zemi. „Bolo to najšťastnejšie leto môjho života,“ hovorievala mama, „a v zime nám bolo ešte lepšie, lebo sme si kúrili.“

Mama bola posadnutá kúrením a len čo sa v údolí zaleskol prvý mráz, poslala ocka, Jacka aj mňa po drevo, vysušené za dlhé mesiace po napílení. Naukladali sme ho na obe strany výklenku kozuba, potom mama vložila polená na rošt a napokon sa odohral rituál – hovorili sme mu „prvá iskra“ – škrtnutia zápalkou. Od toho okamihu, až kým medzi septembrom a novembrom, keď je u nás jar, pod stromami nerozkvitli hyacinty a snežienky (cibuľky si mama dala poslať až z Európy), v kozube veselo blčal oheň.

Možno by som teraz mala zakúriť ja, pomyslela som si pri predstave teplého, príjemného plameňa, ktorý ma počas celého detstva vítal, vždy keď som sa v mrazivých dňoch vrátila zo školy. Ak ocko bol metaforickým srdcom vinohradu, mama a jej oheň predstavovali domov.

Spamätala som sa s pocitom, že som primladá, aby som hľadala útechu v spomienkach na detstvo. Jednoducho potrebujem spoločnosť, to je všetko. Išlo však o to, že väčšina mojich priateľov z univerzity bola buď ďaleko v cudzine, kde si užívali posledné okamihy slobody predtým, ako sa usadia a nájdu si zamestnanie, alebo už pracovali.

Aj keď sme mali pevnú telefónnu linku, internetový signál v údolí bol sporadický. Posielanie e-mailov bolo doslova nočnou morou a ocko často šoféroval pol hodiny do Queenstownu, aby poslal dôležitú poštu z počítača v priateľovej cestovnej kancelárii. Nášmu údoliu hovorieval Brigadoon – podľa starého filmu o dedine, ktorá sa prebudí len raz za sto rokov, aby ju okolitý svet nemohol zmeniť. Nuž, naše údolie naozaj ostávalo viac-menej nezmenené, nebolo teda ani miestom, kde by začínajúca speváčka-skladateľka zanechala výraznú stopu. Snívala som o Manhatta­ne, Londýne či Sydney, kde vo výškových budovách sídlili vydavatelia platní, ktorí z Fletcha a zo mňa mohli urobiť hviezdy…

Z úvah ma vytrhlo zvonenie pevnej linky, tak som vstala a išla zdvihnúť slúchadlo, kým sa telefón stihne odmlčať. „Dovolali ste sa do Vinice,“ ohlásila som sa frázou, ktorú som sa naučila ešte v detstve.

„Ahoj, MK, tu Fletch,“ oslovil ma priateľ skratkou, ktorou ma volali všetci okrem mamy.

„Ach, ahoj,“ povedala som a srdce mi poskočilo.„Máš niečo nové?“

„Nič, okrem toho, že mi zišlo na um, či by som neprijal tvoje pozvanie a prišiel vás navštíviť. V kaviarni som si zobral na niekoľko dní voľno a potrebujem vypadnúť z mesta. Čo na to povieš?“

Že ja zasa potrebujem vypadnúť tam…

„Počuj, to je výborný nápad! Príď kedykoľvek. Som tu.“

„Čo tak zajtra? Prišiel by som autom, no cesta mi zaberie takmer celé predpoludnie. Pravdaže, ak to Sissy zvládne.“

Sissy bola dvadsaťročná dodávka, ktorou sme sa s Fletchom prepravovali na koncerty. Hrdza ju prežrala všade, kam len dosiahla, a z uvoľneného výfuku, ktorý Fletch dočasne priviazal špagátom, chrlila dym. Neostávalo mi iné, iba dúfať, že trojhodinovú jazdu z Dunedinu, kde Fletch žil so svojou rodinou, Sissy naozaj utiahne.

„Dobre, uvidíme sa okolo obeda,“ odvetila som.

„Hej, neviem sa dočkať. Vieš, ako sa mi tam dolu páči. Mohli by sme niekoľko hodín stráviť pri klavíri, azda nám niečo zíde na um.“

„To by sme mohli,“ súhlasila som, hoci som vedela, že momentálne nemám tvorivé obdobie. „Maj sa, Fletch, uvidíme sa zajtra.“

Zložila som slúchadlo a vrátila sa na pohovku v oveľa lepšej nálade, lebo som sa tešila na Fletchov príchod – vždy ma rozveselil svojím zmys­lom pre humor a pozitívnym prístupom k životu. Odrazu zvonka zaznel krik a po ňom hvizd píšťalky. Zvuky, ktorými správca vinohradu Doug upozorňoval na svoju prítomnosť. Vstala som, vyšla na terasu a uvidela, ako Doug prechádza so skupinou robustných mužov z tichomorských ostrovov pomedzi holé korene viniča.

„Ahoj!“ zavolala som naňho.

„Ahoj, MK! Idem im ukázať, kde majú začať klčovať,“ informoval ma Doug.

„Jasné. Dobre. Vitajte, mládenci,“ zavolala som na skupinku a muži mi zakývali.

Ich prítomnosť prerušila ticho, a keď spoza oblaku vykuklo slnko, prítomnosť ďalších ľudských bytostí a predstava, že zajtra príde Fletch, mi pozdvihli náladu.

2

Atlantis Ženevské jazero,

Švajčiarsko

Jún 2008

„Zdáš sa mi bledá, Maia. Cítiš sa dobre?“ opýtala sa Ma, len čo vkročila do kuchyne.

„Som v poriadku, len som sa nevyspala, lebo mi neschádzala z mysle Georgova šokujúca správa.“

„Áno, bola to riadna bomba. Kávu?“ opýtala sa Ma.

„Hm, nie, ďakujem. Dám si kamilkový čaj, ak nejaký máme.“

„Pravdaže máme,“ vstúpila do rozhovoru Claudia. Sivé vlasy mala pevne začesané do uzla a zvyčajne vážna tvár sa jej pri pohľade na Maiu rozjasnila. Postavila na kuchynský stôl košík s čerstvými rožkami a pečivom. „Ja si ho robím každý večer pred spaním.“

„Vidím, že sa naozaj necítiš dobre, Maia. Nespomínam si, že by si niekedy ráno odmietla kávu,“ poznamenala Ma so svojím hrnčekom kávy v ruke.

„Zvyky sú na to, aby sa menili,“ odvetila Maia s ustatým výrazom. „Navyše nezabúdaj, že ešte vždy trpím časovým posunom.“

„Pravdaže, chérie, to je mi jasné. Čo keby si sa naraňajkovala a vrátila do postele ešte si chvíľu pospať?“

„Nie, Georg povedal, že sa vráti, aby sme predebatovali ďalšie kroky ohľadne našej… stratenej sestry. Myslíš, že jeho zdroje sú dostatočne spoľahlivé?“

„To netuším,“ vzdychla Ma.

„Bezpochyby,“ poznamenala Claudia. „Neprišiel by sem o polnoci, keby si svojimi informáciami nebol absolútne istý.“

„Dobré ráno vospolok,“ povedala Ally, ktorá sa pripojila k členom domácnosti v kuchyni. Maca mala zaveseného na hrudi v šatke, spal a hlava sa mu knísala zboka nabok. V jednej z drobných pästičiek stískal prameň maminých hrdzavozlatých vlasov.

„Nechceš, aby som ti ho zobrala a uložila do postieľky?“ ponúkla sa Ma.

„Nie, lebo len čo si uvedomí, že je sám, zobudí sa a začne vrešťať. Ach, Maia, si biela ako stena,“ dodala Ally.

„Presne to som jej pred chvíľou povedala aj ja,“ prehodila Ma.

„Naozaj som v poriadku,“ zopakovala Maia. „Mimochodom, je nablízku Christian?“ obrátila sa ku Claudii.

„Áno, hoci zakrátko mi pôjde do Ženevy po zásoby potravín.“

„Prosím ťa, v tom prípade mu zavolaj a povedz, že sa zveziem s ním. Musím si v meste niečo zariadiť a ak včas vyrazíme, vrátim sa do obeda, do Georgovho príchodu.“

„Pravdaže.“

Claudia zdvihla slúchadlo a vyťukala Christianovo číslo.

Ma postavila pred Ally šálku s kávou. „Mám nejaké povinnosti, tak vás dve nechám v pokoji raňajkovať.“

„Christian bude pripravený na odchod o pätnásť minút,“ oznámila Claudia, keď zložila slúchadlo. „Teraz idem pomôcť Marine.“ Kývla im hlavou a vyšla z kuchyne.

„Naozaj si v poriadku?“ opýtala sa Ally, keď osameli.

„Prosím ťa, Ally, nerob rozruch. Možno som v lietadle niečo chytila na žalúdok.“ Maia si odpila čaj. „Panebože, je tu tak čudne. Čo povieš? Myslím, všetko pokračuje, akoby tatko bol stále nažive. Až na to, že nie je a všade po ňom ostali obrovské diery.“

„Ja som tu dlhšie, takže som si na to ako-tak zvykla, ale áno, máš pravdu.“

„Keď si spomenula, že nevyzerám dobre, Ally, ty si v poslednom čase veľmi schudla.“

„Ach, iba som stratila, čo som nabrala pri malom…“

„Nie, podľa mňa to tak nie je. Naposledy som ťa videla pred rokom, keď si odtiaľto odchádzala na Fastnet. Vtedy si ešte ani nebola v druhom stave.“

„V skutočnosti som bola, len som o tom nevedela,“ opravila ju Ally. „Chceš povedať, že si nemala nijaké príznaky? Nebolo ti ráno zle, ani nič podobné?“

„Spočiatku nie. Prišlo to na mňa okolo ôsmeho týždňa, ak sa dobre pamätám. A potom to bolo naozaj hrozné.“

„Nuž, každopádne si veľmi chudá. Možno sa o seba nestaráš, ako by si mala.“

„Keď som sama, nechce sa mi variť. Navyše, aj keď si sadnem k jedlu, zvyčajne vyskakujem od stola a bežím sa postarať o tohto malého.“ Ally láskavo pohladkala Maca po líčku.

„Určite je ťažké vychovávať dieťa bez pomoci.“

„To teda je. Hoci mám poruke brata Thoma, je zástupcom dirigenta Bergenskej filharmónie, a okrem nedele ho sotva vidím. A niekedy ani vtedy nie, ak je s orchestrom na zahraničnom turné. Netrápi ma ani tak nedostatok spánku či ustavičné kŕmenie a vymieňanie plienok. Chýba mi, že sa nemám s kým porozprávať, najmä keď Macovi niečo je a strachujem sa oňho. Takže byť s Ma je pre mňa úžasné. Hlavne keď má toľko skúseností so starostlivosťou o malé deti.“

„Je z nej dokonalá stará mama,“ usmiala sa Maia. „Aj tatko by sa z Maca tešil. Je skutočne rozkošný. No teraz už musím ísť hore dať sa do poriadku.“

Keď Maia vstala, Ally chytila staršiu sestru za ruku. „Teším sa, že sme spolu. Veľmi si mi chýbala.“

„Aj ty mne.“ Maia pobozkala Ally na temeno. „Uvidíme sa neskôr.“

„Ally! Maia! Prišiel Georg,“ zavolala Ma na poludnie hore hlavným schodiskom.

Z horného poschodia sa ozvalo tlmené: „Idem!“

„Spomínate si, ako vám tatko Slaný priniesol raz na Vianoce starý plechový megafón?“

Georg sa usmial a nasledoval Ma do kuchyne a odtiaľ na slnkom zaliatu terasu. Pôsobil oveľa vyrovnanejšie ako v noci, oceľovosivé vlasy mal začesané, oblek s úzkym prúžkom ako vždy dokonalý, v náprsnom vrecku zastrčenú zladenú malú vreckovku.

„Spomínam,“ prisvedčila Ma a naznačila Georgovi, aby si sadol pod slnečník. „Pravdaže, nijako to nezabralo, lebo dievčatá mali naplno pustenú hudbu alebo hrali na nejaký hudobný nástroj, či sa hlasno hádali. V podkroví som si pripadala ako v babylonskej veži. Ale každý tamojší okamih som zbožňovala. Takže, môžem vám ponúknuť Claudiin bazový likér alebo vychladenú fľašu vášho obľúbeného provensalského rosé. Čo si vyberiete?“

„Keďže je taký krásny deň a toto leto som rosé ešte neochutnal, dám si z neho za pohárik. Ďakujem, Marina. Dovolíte, aby som nalial aj vám?“

„Ach, nie, ja by som nemala. Popoludní ma čaká kopa práce a…“

„Ale choďte, ste predsa Francúzka! Pohár rosé vám nijako neublíži. Vlastne na tom trvám,“ dodal Georg. Na terase sa zjavili Maia a Ally a prisadli si k nim. „Vitajte, dievčatá.“ Georg vstal. „Smiem vám ponúknuť pohár rosé?“

„Ja si trochu prosím, Georg. Ďakujem,“ odvetila Ally a sadla si. „Maco po ňom možno lepšie zaspí,“ zachichotala sa.

„Ja nebudem, ďakujem,“ povedala Maia. „Viete, že som takmer zabudla, ako krásne je v Atlantise. V Brazílii je všetko také… obrovské: hluční ľudia, pestré farby prírody, neznesiteľná horúčava. Tu mi v porovnaní s Brazíliou veci pripadajú jemnejšie a miernejšie.“

„Bezpochyby je tu veľmi pokojne,“ prisvedčila Ma. „Je pre nás požehnaním, že môžeme žiť vo všetkej kráse, ktorú nám poskytuje príroda.“

„A nesmierne mi chýba zimný sneh,“ dodala potichu Maia.

„Na zimu by si mala prísť do Nórska, to by ťa vyliečilo,“ usmiala sa Ally.„Alebo ešte horšie, bez prestania by ti pršalo. V Bergene máme skôr dážď ako sneh. Takže, Georg, viete nám povedať viac k včerajšej informácii?“

„Nie, okrem toho, že by sme sa mali dohodnúť na ďalších krokoch. Niekto z nás musí zájsť na adresu, ktorú mám, a overiť, či tá žena je vaša stratená sestra.“

„Ak tam aj pôjdeme, ako zistíme, či je to ona, alebo nie?“ opýtala sa Maia. „Existuje niečo, podľa čoho by sme ju identifikovali?“

„Mám kresbu istého… šperku, prsteňa, ktorý podľa všetkého dostala. Je mimoriadne nezvyčajný. Ak ho má, budeme bez akýchkoľvek pochybností vedieť, že je to ona. Mám tú kresbu pri sebe.“ Georg siahol do tenkej koženej aktovky a vybral z nej hárok papiera. Položil ho na stôl, aby ho všetky videli.

Ally ho zblízka preskúmala a Maia jej nazerala ponad plece.

„Je nakreslený po pamäti,“ vysvetlil Georg. „Vsadené drahokamy sú smaragdy. Stredový kameň je briliant.“

„Je krásny,“ vyhlásila Ally. „Pozri sa, Maia, kamene sú usporiadané do tvaru hviezdy so…“ odmlčala sa a porátala ich, „… siedmimi hrotmi.“

„Georg, viete, kto ho zhotovil?“ hlesla Maia. „Má veľmi nezvyčajný tvar.“

„Bohužiaľ, to neviem,“ odvetil Georg.

„Nakreslil ho náš tatko?“ opýtala sa Maia.

„Áno.“

„Sedemcípa hviezda ako sedem sestier…“ poznamenala Ally.

„Georg, v noci ste povedali, že tá žena sa volá Mary,“ dodala Maia.

„Áno.“

„Tatko Slaný ju našiel a chcel si ju adoptovať, no potom sa niečo prihodilo a stratila sa mu?“

„Viem vám povedať len to, že krátko pred… smrťou získal nové informácie a požiadal ma, aby som pátral ďalej. Zistil som, kde sa narodila, no mne a ďalším ľuďom trvalo takmer rok, kým sme vypátrali, kde sa pravdepodobne teraz nachádza. Za ten čas som sa uberal po mnohých falošných stopách, ktoré nikam neviedli. No tentoraz bol váš otec presvedčený, že jeho zdroj je spoľahlivý.“

„Kto bol jeho zdroj?“ zaujímala sa Maia.

„To mi neprezradil,“ odvetil Georg. „Ak je to skutočne naša stratená sestra, škoda, že po toľkých rokoch pátrania po nej sa našla až rok po tatkovej smrti,“ vzdychla Maia.

„Nebolo by skvelé, keby to naozaj bola ona?“ dodala Ally. „A mohli by sme ju priviesť do Atlantisu, aby s nami stihla plavbu na Titane a spolu by sme položili veniec na more.“

„To by teda bolo,“ usmiala sa Maia. „Hoci v tom vidím istú vážnu prekážku. Podľa Georgových informácií spomínaná Mary sotva býva v susedstve. A na plavbu do Grécka vyrážame ani nie o tri týždne.“

„Áno a, bohužiaľ, ja mám momentálne dosť nabitý program,“ povedal Georg. „Inak by som Mary išiel hľadať sám.“

Akoby na potvrdenie v tej chvíli Georgovi zazvonil mobil.Ospravedlnil sa a odišiel od stola.

„Smiem niečo navrhnúť?“ ozvala sa do ticha Ma.

„Pravdaže, Ma, von s tým,“ vyzvala ju Maia.

„Podľa toho, čo nám Georg oznámil včera v noci, Mary žije na Novom Zélande. Dnes ráno som trochu popátrala, aby som zistila, ako ďaleko je zo Sydney do Auklandu, pretože…“

„V Austrálii je CeCe,“ dokončila za ňu Maia. „Včera v noci to zišlo na um aj mne.“

„Zo Sydney do Auklandu je to tri hodiny lietadlom,“ pokračovala Ma. „Ak CeCe a jej priateľka Chrissie vyrazia o deň skôr, ako majú naplánované, možno by stihli malú odbočku na Nový Zéland, aby sa presvedčili, či skutočne ide o Mary, ktorú má na mysli Georg.“

„To je výborný nápad, Ma,“ povedala Ally. „Ktovie, či by sa CeCe na to podujala. Viem, ako neznáša lietanie.“

„Ak jej to vysvetlíme, určite neodmietne,“ ubezpečila ju Ma. „Bolo by vynikajúce, keby sa vaša stratená sestra pridala k rodine, keď si pôjdeme uctiť otcovu pamiatku.“

„Ide o to, či zmienená Mary vôbec vie o tatkovi Slanom a našej rodine,“ poznamenala Ally. „V poslednom čase sa ani my všetky nestretávame často,“ dodala zamyslene. „Zdá sa mi, že by to bola dokonalá príležitosť… teda, ak je naozaj naša stratená sestra, ako sa domnieva Georg. A pravdaže, či bude ochotná stretnúť sa s nami. Podľa mňa by sme sa čo najskôr mali spojiť s CeCe, keďže v Austrálii je už večer.“

„A čo urobíme s ostatnými sestrami?“ opýtala sa Maia. „Myslím, povieme im to?“

„Dobrá otázka,“ povedala Ally. „Mali by sme poslať e-mail Star, Tiggy a Elektre, aby vedeli, čo je nové. Chceš CeCe zavolať ty, Maia, alebo to mám spraviť ja?“

„Prosím ťa, zavolaj jej ty, Ally. Ak vám to neprekáža, ja si idem trochu zdriemnuť, lebo stále sa necítim dobre.“

„Chúďatko,“ povedala Ma a vstala. „Naozaj sa mi zdá, že máš akúsi nezdravú farbu.“ „Idem s tebou dnu a zavolám CeCe,“ pridala sa Ally. „Dúfajme, že nešla so starým otcom na jeden zo svojich povestných výletov do pustatiny. V jeho chatrči zjavne nie je mobilný signál.“

Z kuchyne vyšla na terasu Claudia. „Idem chystať obed.“ Obrátila sa ku Georgovi, ktorý sa vrátil k stolu. „Ostanete aj vy?“

„Nie, ďakujem. Mám istú naliehavú záležitosť a musím sa hneď vrátiť. Ako ste sa rozhodli?“ opýtal sa Ma.

Keď dievčatá odchádzali z terasy, Ally si všimla, že Georg má spotené čelo a správa sa roztržito.

„Spojíme sa s CeCe a zistíme, či je ochotná zaletieť na Nový Zéland. Georg, ste si istý, že je to ona?“ opýtala sa Ma.

„Áno, presvedčili ma o tom ľudia, ktorí majú správne informácie,“ odvetil. „Rád by som si s vami ešte pohovoril, ale, bohužiaľ, musím vás opustiť.“

„Som presvedčená, že dievčatá si s tým poradia, Georg. Sú to už dospelé a schopné ženy.“ Položila mu ruku na predlaktie. „Upokojte sa. Zdáte sa mi nezvyčajne napätý.“

„Vynasnažím sa, Marina, vynasnažím sa,“ prisvedčil s povzdychom.

Ally vyhľadala vo svojom adresári austrálske číslo mobilu CeCe, zdvihla slúchadlo v hale a vyťukala ho.

„No tak, zdvihni…“ zašepkala si pod nos, keď na druhom konci zazvonilo päť či šesť ráz. Vedela, že nemá význam, aby CeCe nechala odkaz, keďže sestra si ho zriedka vypočula.

„Doparoma,“ zašomrala, keď sa ozval odkazovač. Zložila slúchadlo a vykročila na poschodie nakŕmiť Maca, keď zazvonil telefón.

„Alló?“

„Ahoj, to si ty, Ma?“

„CeCe! Tu je Ally. Ďakujem, že si hneď zavolala.“

„To je v poriadku. Videla som, že je to číslo Atlantisu. Máte sa dobre?“ „Áno. Včera priletela Maia a teším sa, že sme opäť spolu. Kedy presne odlietaš do Londýna, CeCe?“

„Z Alice odchádzame do Sydney pozajtra. Tuším som ti povedala, že niekoľko dní sa zdržíme v Londýne, lebo chcem vyriešiť predaj svojho bytu a stretnúť sa so Star. Ako zvyčajne, desím sa letu.“

„Jasné, ale počuj, CeCe, Georg nám priniesol novú správu. Neboj sa, nie je zlá, ale ide o čosi veľké… teda, mohlo by ísť.“

„O čo ide?“ „Získal informácie o… našej stratenej sestre. Myslí si, že žije na Novom Zélande.“

„Chceš povedať, že vypátral našu preslávenú siedmu sestru? Fíha!“ CeCe sa zhlboka nadýchla. „To je novina! Ako sa to Georgovi podarilo?“ „To presne neviem. Vieš, aký je tajnostkár. Takže…“

„… ma chceš požiadať, či by som neodskočila na Nový Zéland a nestretla sa s ňou. Mám pravdu?“ prerušila ju CeCe.

„Zásah do čierneho, Sherlock.“ Ally sa usmiala do slúchadla. „Viem, že by sa ti tým trochu predĺžila cesta, ale si k nej najbližšie. Bolo by úžasné, keby s nami mohla položiť veniec na tatkovu počesť.“

„Máš pravdu, to by bolo, ale vôbec nič o nej nevieme. Vie ona niečo o nás?“

„To nie je isté. Georg tvrdí, že pozná len jej meno a adresu. Ach, a ešte má kresbu prsteňa, ktorý dokazuje, že je to naozaj ona.“

„Kde to je? Len tak mimochodom, Nový Zéland je pomerne veľký.“

„Adresu nemám pri sebe, ale môžem požiadať Georga, aby ti ju nadiktoval. Georg!“ Ally kývla právnikovi, ktorý práve vyšiel z kuchyne a mieril k vchodovým dverám. „Mám na linke CeCe. Chce vedieť, kde na Novom Zélande žije tá Mary.“

„Mary? Tak sa volá?“ opýtala sa CeCe.

„Zjavne áno. Odovzdám ti Georga.“ Ally počúvala, ako Georg diktuje CeCe adresu.

„Ďakujem, CeCe,“ povedal napokon. „Všetky výdavky hradí správa majetku. Moja sekretárka Giselle vám rezervuje lety. A teraz vám už znovu odovzdám Ally, lebo musím odísť.“ Keď Georg podával Ally slúchadlo, dodal: „Máte číslo mojej kancelárie. V prípade potreby kontaktujte Giselle. Zatiaľ adieu.“

„Dobre. To som znovu ja, CeCe,“ povedala Ally do slúchadla a kývla Georgovi, ktorý už smeroval ku vchodu. „Vieš, kde sa to miesto nachádza?“

„Počkaj, opýtam sa Chrissie.“

Chvíľu bolo v telefóne počuť tlmený hovor, potom sa zasa ohlásila CeCe. „Chrissie tvrdí, že je to na Južnom ostrove. Podľa nej budeme môcť letieť zo Sydney do Queenslandu, čo bude oveľa jednoduchšie ako let do Auklandu. Overíme si to.“

„Výborne. Takže do toho ideš?“ opýtala sa Ally.

„Poznáš ma, zbožňujem cestovanie a dobrodružstvo, aj keď k tomu patria cesty lietadlom. Na Novom Zélande som ešte nebola, tak bude zaujímavé mrknúť sa tam.“

„Vynikajúce! Ďakujem ti, CeCe. Ak je to pre teba ľahšie, pošli mi e-mail s podrobnosťami a ja zavolám Georgovej sekretárke, aby vám rezervovala lety. A odfaxujem ti aj nákres prsteňa.“

„Dobre. Vie o tom Star?“ „Ešte nie. Ani Elektra a Tiggy. Ale chystám sa poslať im e-maily.“

„Vlastne, Star mi má zakrátko zavolať ohľadne nášho stretnutia v Londýne, takže jej to môžem oznámiť. Je to náramne vzrušujúce! Nemám pravdu?“

„Ešte vzrušujúcejšie bude, ak je to naozaj ona. Zatiaľ sa maj, CeCe. A daj vedieť, čo a ako.“

„Maj sa, Ally, a ozvi sa.“