1

„Nespomínam si, kde som bola ani čo som robila, keď som sa dozvedela o otcovej smrti.“

„Dobre. Chcete to rozviesť podrobnejšie?“

Zízala som na Theresu v pohodlnom koženom kresle. Pripomínala mi ospalého plcha na čajovom večierku z Alice v krajine zázrakov či jedného z jeho potkaních priateľov. Pomerne často žmurkala spoza malých okrúhlych okuliarov a stále mala našpúlené ústa. Spod tvídovej sukne po kolená jej trčali úžasné nohy a mala aj pekné vlasy. Usúdila som, že keby chcela, mohla by byť pekná, no vedela som, že jej ide iba o to, aby vyzerala inteligentne.

„Elektra? Opäť ste nesústredená.“

„Áno, prepáčte, bola som na míle ďaleko.“

„Premýšľali ste o tom, ako ste sa cítili, keď vám zomrel otec?“

Keďže som jej nemohla povedať, nad čím som vtedy uvažovala, iba som úprimne prikývla. „Áno.“

„Ako?“

„Naozaj si neviem spomenúť. Mrzí ma to.“

„Elektra, zdá sa mi, že jeho smrť vás nazlostila. Prečo?“

„Nie, nenazlostila. Vážne si nepamätám.“

„Neviete sa rozpamätať, čo ste v tej chvíli cítili?“

„Nie.“

„Dobre.“

Sledovala som, ako si niečo zaznamenáva do zápisníka, zrejme čosi ako „odmieta sa zaoberať otcovou smrťou“. Presne tak to zhodnotil môj predchádzajúci cvokár, hoci som sa ňou zaoberala až priveľmi. Za tie roky som sa však naučila, že sa im páči hľadať dôvod môjho zlyhania a potom na ňom lipnú ako myš na kuse syra a po troške do mňa hryzkajú, až kým sa nepoddám a nenatáram zopár sprostostí, len aby som ich potešila.

„A ako vnímate rozchod s Mitchom?“

Výrazy, čo sa mi vynorili v hlave v súvislosti s bývalým partnerom, by Theresu zrejme nabádali načiahnuť sa za telefónom a zavolať políciu na šialenú ženskú vo svojej pracovni, ktorá chce odpáliť gule jednému z najslávnejších rockových hudobníkov na svete. A tak som sa namiesto toho milo usmiala.

„Dobre. Už som sa s tým vyrovnala.“

„Keď ste boli u mňa naposledy, veľmi ste sa naňho hnevali, Elektra.“

„Áno, no teraz už nie. Naozaj.“

„To je dobrá správa. A čo vaše pitie? Zvládate ho trochu lepšie?“

„Hej,“ opäť som zaklamala. „Počujte, musím utekať, lebo mám jedno stretnutie.“

„Veď sme iba v polovici sedenia, Elektra.“

„Viem a mrzí ma to, ale čo narobím, taký je život.“ Vstala som a vykročila k dverám.

„Čo keby sme si dohodli ďalšiu schôdzku na budúci týždeň? Cestou von sa zastavte u Marcie.“

„Zastavím. Ďakujem.“ Už aj som za sebou zatvárala dvere. Bez slova som prešla popri recepčnej Marcii a zamierila k výťahu. Prišiel takmer hneď, a keď ma viezol prudko nadol, zatvorila som oči – neznášala som uzavreté priestory – a oprela si hlavu o chladné mramorové obloženie.

Kristepane, pomyslela som si, čo je to so mnou? Som taká rozhasená, že ani vlastnej terapeutke neviem povedať pravdu!

Priveľmi sa hanbíš, aby si komukoľvek povedala pravdu… A aj keby si sa jej priznala, ako by ťa mohla chápať? karhala som v duchu samu seba. Zrejme žije v peknom murovanom dome s manželom právnikom, má dve deti a chladničku obsypanú magnetkami s umeleckými obrázkami. Ach, dodala som v mysli, keď som nasadala na zadné sedadlo limuzíny, a jednu z tých na povracanie sladkých fotografií s mamičkou a ockom a detičkami, na ktorej majú všetci oblečené rovnaké džínsové košele a ktorú si dali zväčšiť na obrovský formát a zavesili nad gauč.

„Kam to bude, madam?“ opýtal sa ma vodič cez telefón v aute.

„Domov,“ vybrechla som, vybrala z minichladničky fľašu s vodou a zabuchla ju skôr, ako som stihla podľahnúť pokušeniu preskúmať alko­holickú ponuku. Od bolesti mi išlo roztrhnúť hlavu a neuľavilo sa mi ani po hŕbe tabletiek, a to bolo ešte iba čosi po piatej podvečer. Predchádzajúcu noc sa u mňa konal úžasný večierok, keďže, aspoň z toho mála, čo si pamätám, bol v meste môj nový najlepší dizajnérsky priateľ a zastavil sa na pár pohárikov s niekoľkými svojimi newyorskými pipkami, ktoré potom zavolali ďalším ľuďom… Nespomínam si, kedy som išla do poste­le, no prekvapilo ma, keď som v nej ráno po prebudení našla neznámeho muža. Aspoňže ten neznámy bol fešák, a keď sme sa opäť zoznámili po telesnej stránke, opýtala som sa ho, ako sa volá. Fernando ešte pred nie­koľkými mesiacmi pracoval ako donáškový šofér pre Walmart vo Philly, kde si ho všimol istý módny nákupca a navrhol mu, aby zavolal jeho priateľovi zo známej newyorskej modelingovej agentúry. Priznal, že v najbližšom čase by sa so mnou rád prešiel po červenom koberci – z neblahých skúseností mi bolo jasné, že záber, na ktorom sa s ním vediem pod pazuchou, by kariéru pána poslíčka z Walmartu vystrelil do závratných výšok –, tak som sa ho čo najrýchlejšie zbavila.

Čo by sa asi stalo, keby si pani Plchovej povedala pravdu, Elektra? A čo by sa stalo, keby si sa priznala, že minulú noc si bola taká ožratá a nadrogovaná, že si sa mohla vyspať aj s Dedom Mrázom, a nevedela by si o tom? Že na svojho otca nechceš ani pomyslieť – nie preto, že je mŕtvy, ale preto, lebo vieš, ako by sa za teba hanbil… ako sa za teba hanbil?

Keď bol tatko Slaný ešte nažive, vedela som, že nemôže vidieť, čo robím, no zrazu bol mŕtvy a pripadalo mi, že je všadeprítomný. Minulú noc mohol byť v mojej spálni a pokojne môže byť aj teraz v tejto limuzíne…

Zlomilo ma to, načiahla som sa za minifľaštičkou vodky, vliala si ju do hrdla a snažila sa zabudnúť na sklamanie na tatkovej tvári pri našom poslednom stretnutí pred jeho smrťou. Prišiel ma navštíviť do New Yorku, vraj mi musí niečo povedať. Vyhýbala som sa mu až do posledného možného večera, no napokon som neochotne súhlasila, že s ním pôjdem na večeru. Do reštaurácie Asiate na druhej strane Central Parku som prišla nadopovaná vodkou a práškami. Pri jedení som otupene sedela oproti nemu a vždy, keď sa pokúsil začať rozhovor, ktorý mi nevoňal, vyhovorila som sa, že musím ísť na toaletu, kde som si dala párkrát do nosa. 

Len čo nám priniesli dezert, tatko si prekrížil ruky na hrudi a pokojne sa na mňa zahľadel. „Nesmierne sa o teba obávam, Elektra. Mám pocit, že si celkom mimo.“

„Ja sa obávam, že nechápeš, pod akým tlakom žijem,“ odvrkla som mu. „Koľko námahy musím vynaložiť, aby som bola tým, kým som!“ Hanbím sa priznať, že na jeho nasledujúce slová či gestá si spomínam iba matne, viem iba to, že som vstala a odišla. Takže som sa nikdy nedozvedela, čo mi vlastne chcel povedať…

Prečo sa na to nevybodneš, Elektra? zahriakla som sa, utrela si ústa a strčila prázdnu fľašu do vrecka – mala som nového vodiča a najmenej zo všetkého som potrebovala nájsť v novinách článok o tom, ako som do poslednej kvapky vychľastala minibar. Veď to ani nebol tvoj skutočný otec.

Navyše som s tým nemohla nič spraviť. Tatko tu už nebol – ani nič z toho, čo som vo svojom živote ľúbila – a ja som sa s tým musela vyrovnať. Nepotrebovala som ho, nepotrebovala som nikoho…

„Sme na mieste, madam,“ ozval sa vodič cez palubný telefón.

„Ďakujem. Vystúpim sama,“ povedala som, vyliezla z limuzíny a zabuchla za sebou dvere. Najradšej som kamkoľvek prichádzala čo najnenápadnejšie; iné celebrity sa rozlične maskovali a pokojne im prešla večera v miestnej reštaurácii, no ja som merala vyše metra osemdesiat a v zástupe by som sa ťažko stratila, aj keby som nebola slávna.

„Zdravím ťa, Elektra!“

„Tommy,“ odvetila som so sileným úsmevom a vkročila popod markízu do vchodu obytnej budovy, kde som bývala, „ako sa ti dnes darí?“

„Oveľa lepšie, keď ťa vidím. Prežila si príjemný deň?“

„Áno, úžasný. Ďakujem,“ prikývla som a zvysoka – a tým myslím naozaj zvysoka – som sa pozrela na svojho najväčšieho fanúšika. „Dovidenia zajtra, Tommy.“

„Určite dovidenia, Elektra. Dnes večer sa nikam nechystáš?“

„Nie, čaká ma pokojný večer. Maj sa dobre,“ povedala som, zakývala mu a vošla do domu.

Aspoň on ma má rád, blyslo mi hlavou, keď som si brala poštu od domovníka a mierila k výťahu. Keď ma poslíček viezol nahor, ako sa patrilo pri jeho práci (zvažovala som, či mu nemám podať kľúče od svojho bytu, lebo nič iné som nemala), rozmýšľala som o Tommym. Takmer každý deň stál na stráži pred budovou a robil to pravidelne niekoľko mesiacov. Spočiatku ma to desilo a požiadala som domovníka, aby ho poslal preč. Tommy tam však stál ako prikovaný – takmer doslova – s tvrdením, že má plné právo zdržiavať sa na chodníku, že nikoho neobťažuje a chce ma iba chrániť. Vrátnik ma nabádal, aby som zavolala políciu a obvinila ho zo špicľovania, no raz ráno som sa ho opýtala, ako sa volá plným menom, a potom som trochu špicľovala na internete. Na Facebooku som zistila, že je bývalý vojak, držiteľ medailí za chrabrosť v Afganistane, a v Queense má manželku a dcéru. Zrazu som sa pri Tommym cítila skôr v bezpečí ako v nebezpečenstve. Navyše bol zdvorilý a slušný, tak som požiadala domovníka, aby ho nechal tak.

Poslíček vystúpil z výťahu a nechal ma prejsť. Potom sme urobili tanček, pri ktorom som musela urobiť krok späť, aby mohol vykročiť predo mnou, zaviesť ma k môjmu bytu na vrchnom poschodí a otvoriť mi dvere vlastným univerzálnym kľúčom.

„Nech sa páči, slečna D’Aplièse. Želám vám príjemný zvyšok dňa.“

Kývla som mu hlavou, no v očiach som mu nezbadala ani štipku prívetivosti. Vedela som, že tunajší zamestnanci si želali, aby som sa odtiaľto vyparila ako dym z neexistujúceho komína. Väčšina ostatných obyvateľov tu žila od čias, keď ešte boli embryami v matkinom bruchu, v období, keď farebné, ako som ja, mohli byť rady, ak tu dostali miesto upratovačky. Všetci svoje byty vlastnili, zatiaľ čo ja som bola iba nájomníčka – aj keď bohatá –, ktorej dovolili prenájom, lebo stará pani, čo tu bývala, zomrela a jej syn byt renovoval a snažil sa ho predať za premrštenú sumu. Vzhľadom na čosi s názvom kríza hypotekárnych úverov sa mu to očividne nepodarilo. Z nárokov musel zľaviť a prenajať byt človeku, ktorý mu ponúkol najvyššie nájomné – teda mne. Bolo šialené, že to platilo o byte zapratanom modernými výtvarnými dielami a všemožnými elektronickými prístrojmi, aké ste si dokázali predstaviť (väčšinu z nich som vôbec nevedela používať). No z terasy bol veľkolepý výhľad na Central Park. 

Keby som mala zhrnúť svoj úspech, zhmotňoval ho tento byt. Ale najväčšmi zo všetkého zhmotňoval čosi iné, pomyslela som si, keď som sa zaborila do gauča, na ktorom by sa pohodlne vyspali dvaja dospelí ľudia. Moju osamelosť. Pri jeho rozlohe som sa aj ja cítila drobná a krehká… a tu hore, na najvyššom poschodí budovy, aj veľmi, veľmi opus­-tená.

Kdesi v byte pípol telefón a spustil skladbu, ktorá preslávila Mitcha po celom svete; pokúšala som sa zmeniť zvonenie, no nepodarilo sa mi to. Tak ako je CeCe dyslektická v jazyku, ja som určite v elektronike, pomys­lela som si, pobrala sa do spálne a zdvihla mobil. Uľavilo sa mi, keď som videla, že slúžka prezliekla obrovskú posteľ a všetko opäť vyzeralo dokonale ako v hotelovej izbe. Nová slúžka, ktorú mi našla moja reklam­ná agentúra, sa mi páčila. Ako všetci ostatní, aj ona podpísala dohodu o mlčanlivosti, aby novinárom nevytárala nič o mojich najhorších zlo­zvy­koch. Napriek tomu ma striaslo pri predstave, čo si – tuším Lisbeth – pomyslela, keď sem dnes ráno vošla.

Sadla som si na posteľ a vypočula odkazy. Päť bolo od mojej agentky, ktorá ma žiadala, aby som sa jej okamžite ozvala kvôli zajtrajšiemu fotografovaniu pre Vanity Fair, posledný od mojej novej osobnej asistentky Amy. Pracovala pre mňa iba tri mesiace, ale páčila sa mi.

„Dobrý deň, Elektra, tu je Amy… Chcem vám povedať, že práca u vás sa mi naozaj páčila, ale nemyslím si, že by mi vyhovovala z dlhodobého hľadiska. Vašej agentke som dnes doručila žiadosť o rozviazanie pracovného pomeru. Do budúcnosti vám želám všetko dobré a…“ 

„DORITI!“ zvrieskla som, vymazala odkaz a šmarila mobil na druhý koniec izby. „Doparoma, čo som jej urobila?“ zvolala som do plafónu, no potom som si položila otázku, prečo ma rozčuľuje jedna niktoška, ktorá prednedávnom takmer na kolenách prosila, aby som jej dala príležitosť, a o tri mesiace sa na mňa vybodne.

„Od detstva som snívala o práci v módnom priemysle. Prosím, slečna D’Aplièse. Budem vám k dispozícii vo dne v noci, váš život sa stane mojím životom a sľubujem, že vás nikdy nesklamem,“ žobronila som Aminým brooklynským prízvukom pri listovaní čísla svojej agentky. Nevedela som žiť bez troch vecí: vodky, kokaínu a osobnej asistentky. 

„Ahoj, Susie, práve som sa dopočula, že Amy dala výpoveď.“

„Áno, nie je to príjemné. Ukazovalo sa, že je sľubná,“ odvetila Susie ráznym, úradným britským tónom.

„Hej, aj mne sa zdalo. Vieš, prečo odišla?“

Na linke ostalo ticho, Susie odpovedala až po chvíli. „Nie. Ale nič sa nedeje, Rebekah sa o to postará a do konca týždňa ti určite zoženie niekoho nového. Našla si si moje odkazy?“

„Našla.“

„Zajtra nepríď neskoro. Chcú fotiť pri východe slnka. Auto po teba príde o štvrtej, dobre?“

„Jasné.“

„Počula som, že včera v noci bolo u teba veselo.“

„Áno, zabávali sme sa.“

„Dnes nijaký večierok, Elektra. Zajtra musíš byť vo forme. Fotí sa na obálku.“

„Neboj sa. O deviatej som v posteli ako poslušné dievčatko.“

„Dobre. Prepáč, na druhej linke mám Lagerfelda. Rebekah sa ti ozve so zoznamom vhodných kandidátok. Čau.“

„Čau,“ zaškľabila som sa do telefónu a spojenie sa prerušilo. Susie patrila k malej hŕstke ľudí na tejto planéte, ktorí sa odvážili prerušiť so mnou spojenie. Bola najvplyvnejšia newyorská modelingová agentka a na zozname mala všetky slávne mená tohto priemyslu. Objavila ma, keď som mala šestnásť. V tom čase som pracovala v Paríži ako čašníčka, keďže ma vyhodili z tretej školy v priebehu rovnakého počtu rokov. Tatka som hneď upozornila, že nemá význam, aby mi hľadal ďalšiu školu, lebo napokon ma vyhodia aj z tej. Napodiv z toho neurobil rozruch.

Spomínam si, ako ma prekvapilo, že ani po mojom ďalšom zlyhaní nebol o nič väčšmi nahnevaný ako predtým. Iba sa mi zdal – povedala by som – trochu sklamaný, čo mi zobralo vietor z plachiet. 

„Myslela som, že budem trochu cestovať či niečo také,“ naznačila som mu. „Učiť sa zo života.“

„Súhlasím, že väčšinu toho, čo potrebuješ pre úspešný život, sa nenaučíš počas štúdia v škole,“ poznamenal, „lenže si mimoriadne bystrá, tak som si myslel, že by si mohla získať nejakú kvalifikáciu. Na to, aby si žila sama, si ešte primladá. Svet je širočizný, Elektra.“

„Viem sa o seba postarať, tatko,“ namietla som rozhodne.

„O tom nepochybujem, ale ako si budeš zarábať na cestovanie?“

„Samozrejme, nájdem si zamestnanie,“ mykla som plecom. „Myslela som, že najskôr sa pozriem do Paríža.“

„Výborná voľba,“ prisvedčil. „Je to úžasné mesto.“

Dívala som sa naňho ponad široký písací stôl v jeho pracovni a pripadal mi takmer zasnený a smutný. Áno, bezpochyby smutný.

„Tak dobre,“ pokračoval. „Čo keby sme sa dohodli na kompromise? Chceš odísť zo školy, čo chápem, no znepokojuje ma, že moja najmladšia dcéra chce odísť do veľkého sveta v takom mladom veku. Marina má v Paríži nejakých známych. Určite by ti pomohli nájsť si bezpečné miesto na bývanie. Stráviš tam leto, potom si znovu sadneme a rozhodneme sa, čo ďalej.“

„Súhlasím, je to dobrý plán,“ kývla som hlavou, ešte vždy užasnutá, že nenástojí, aby som dokončila školu. Keď som vstala a odchádzala, usúdila som, že buď si nado mnou umýva ruky, alebo mi dáva akurátny povraz, na ktorý sa môžem obesiť. Tak či onak, Ma zavolala svojim známym a ja som napokon skončila v príjemnej malej podkrovnej garsónke s výhľadom na strechy Montmartru. Bola naozaj maličká a o kúpeľňu som sa musela deliť s množstvom deciek zo zahraničia, ktoré si prišli do mesta zlepšiť francúzštinu, ale izbu som mala iba pre seba.

Spomínam si na prvý, jedinečný pocit samostatnosti, keď som večer po príchode stála vo svojej izbičke a uvedomila si, že mi nik nebude prikazovať, čo mám robiť. No nemal mi ani kto navariť, tak som sa pobrala do kaviarničky na ulici, sadla si k stolíku pred vchodom, zapálila si cigaretu a začítala sa do jedálneho lístka. Objednala som si francúzsku cibuľovú polievku a pohár vína a čašník ani nemrkol nad mojím fajčením a objednávkou alkoholického nápoja. Po troch pohároch vína som pozbierala odvahu zájsť za vedúcim kaviarne a opýtať sa, či nemá voľné miesto čašníčky. O dvadsať minút som sa vrátila do garsónky s pracovnou zmluvou. Jeden z najpyšnejších okamihov v živote som prežívala, keď som nasledujúce dopoludnie z verejného telefónu vo vstupnej hale zavolala tatkovi. Slúži mu ku cti, že zareagoval rovnako nadšene, ako keď mu moja sestra Maia oznámila, že ju prijali na Sorbonnu.

O štyri týždne neskôr som svojej terajšej modelingovej agentke Susie priniesla croque monsieur a zvyšok je známy…

Prečo sa stále obzerám do minulosti? položila som si v duchu otázku, keď som opäť zdvihla telefón, aby som si vypočula aj zvyšné odkazy. A prečo mi neschádza z mysle tatko…?

„Mitch… tatko…“ hundrala som pri čakaní na odkazovú schránku. „Sú preč, Elektra, oddnes už aj Amy, a ty sa musíš pohnúť ďalej.“

„Moja najdrahšia Elektra! Ako sa máš? Zasa som v New Yorku… Čo robíš dnes večer? Nepodelila by si sa so mnou o fľašu Cristalu a porciu chow mein dans ton lit avec moi? Túžim po tebe. Ozvi sa mi hneď, ako budeš môcť.“

Napriek mizernej nálade som sa neubránila úsmevu. Zed Eszu sa stal záhadou môjho života. Bol nesmierne bohatý, mal výborné styky a – napriek nízkemu vzrastu a faktu, že vôbec nie je môj typ – bol úžasný v posteli; pravidelne sme sa stretávali tri roky. Všetko sa skončilo, keď som nadviazala vážnu známosť s Mitchom, no pred niekoľkými týždňami sa mi opäť ozval a do môjho ega bezpochyby vniesol sebavedomie, ktoré som potrebovala.

Boli sme do seba zaľúbení? To v nijakom prípade – aspoň z mojej strany –, ale v New Yorku sme sa stretávali s rovnakými ľuďmi, a čo bolo najlepšie, keď sme boli sami, rozprávali sme sa po francúzsky. Podobne ako v Mitchovom prípade, ani jeho neohurovalo, kto som, čo bolo v týchto časoch zriedkavé a v istom zmysle upokojujúce.

Zízala som na telefón a zvažovala, či mám Zedov odkaz ignorovať, riadiť sa inštrukciami od Susie a ísť skoro do postele, alebo mu mám zavolať a tešiť sa z jeho spoločnosti. Odpoveď bola jasná: zavolala som Zedovi a pozvala ho k sebe. Kým som naňho čakala, osprchovala som sa a obliekla si obľúbené hodvábne kimono, ktoré špeciálne pre mňa navrhol podnikavý japonský ateliér. A potom som vypila najmenej tri litre vody na zriedenie účinku alkoholu alebo iných nezdravých látok, ktoré by som mohla užiť po jeho príchode.

Domáci telefón ohlásil Zedov príchod, tak som usmernila domovníka, aby ho hneď poslal nahor. Zed prikvitol s obrovskou kyticou mojich obľúbených bielych ruží a sľúbenou fľašou šampanského Cristal. 

„Bonsoir, ma belle Elektra,“ pozdravil ma svojou zvláštne sekanou francúzštinou, keď sa zbavil kvetov a šampanského a pobozkal ma na obe líca. „Comment vas-tu ?“

„Dobre,“ odpovedala som a túžobne sa zadívala na šampanské. „Mám ho otvoriť?“

„Na to som tu hádam ja. Smiem si najskôr vyzliecť sako?“

„Pravdaže.“

„No ešte skôr,“ povedal, siahol do vrecka na saku a vybral z neho zamatovú škatuľku. „Videl som toto a spomenul som si na teba.“

„Ďakujem,“ odvetila som, sadla si na gauč, zložila odporne dlhé nohy pod seba a zahľadela sa na škatuľku ako nedočkavé dieťa. Zed mi často nosil darčeky, no napriek jeho bohatstvu boli zriedka ohurujúce. Zakaždým to však bolo niečo zaujímavé. Zdvihla som vrchnák: v škatuľke ležal prsteň. Kameň mal oválny tvar a jemnú maslovožltú farbu.

„To je jantár,“ povedal Zed a sledoval, ako si ho obzerám vo svetle lustra nad hlavou. „Vyskúšaj si ho.“

„Na ktorý prst si ho mám nastoknúť?“ podpichla som ho a obrátila sa k nemu.

„Na ktorý chceš, ma chêre, ale keby som si želal, aby si sa stala mojou manželkou, myslím, že by som sa zmohol na čosi o trochu lepšie. Určite vieš, že grécka podoba tvojho mena súvisí s jantárom.“

„Naozaj? Nie, to som nevedela.“ Dívala som sa, ako otvára šampan­ské. „Vysvetli mi to.“

„Starogrécky výraz pre jantár je electron a podľa legendy v kameni uviazli slnečné lúče. Istý grécky filozof si všimol, že ak o seba trieme dva kusy jantáru, vytvorí sa medzi nimi mierne elektrické napätie… Nemohli ti vybrať lepšie meno,“ usmial sa a postavil predo mňa pohár so šampanským.

„Chceš povedať, že vytváram okolo seba napätie?“ opätovala som úsmev. „Ide však o to, či som sa tomu menu prispôsobila ja, alebo sa ono prispôsobilo mne. Santé.“

„Santé.“ Štrngli sme si a Zed si sadol vedľa mňa. 

„Hm…“

„Uvažuješ, či som ti priniesol ešte nejaký darček?“

„Áno.“

„Tak sa pozri pod výstelku v škatuľke.“

Poslúchla som ho, siahla pod tenkú vrstvu zamatu, na ktorej ležal prsteň, a nahmatala som malé plastové vrecúško.

„Ďakujem, Zed,“ pošepla som, otvorila vrecúško a ponorila doň prst ako dieťa do pohára s medom. Prilepený prášok som si naniesla na ďasná.

„Dobrý, však?“ poznamenal, keď som z neho trochu vysypala na stôl, vybrala z vrecúška krátku slamku a vtiahla ho do seba nosom.

„Hm, veľmi,“ prisvedčila som. „Dáš si aj ty?“

„Vieš, že nie. Tak teda, ako sa ti darí?“

„Ach… dobre.“

„Nevyznelo to veľmi presvedčivo, Elektra. A zdáš sa mi unavená.“

„Mám veľa práce,“ odvetila som a dopriala si štedrý dúšok šampanského. „Minulý týždeň som fotila na Fidži, na budúci letím do Paríža.“ 

„Možno potrebuješ trochu spomaliť. Vydýchnuť si.“

„To mi radí človek, ktorý viac nocí prespí vo svojom súkromnom prúdovom lietadle ako v posteli,“ podpichla som ho.

„Tak by sme asi mali spomaliť obaja. Vedel by som ťa nalákať na týždeň na svojej jachte? Niekoľko nasledujúcich mesiacov bude kotviť na Santa Lucíi a v lete s ňou opäť vyrazím na Stredozemné more.“

„Bohužiaľ,“ vzdychla som. „Až do konca júna mám nabitý program.“

„Tak v júli. Môžeme podniknúť plavbu po gréckych ostrovoch.“

„Možno,“ pokrčila som plecami, lebo som ho nebrala vážne. Keď sme boli spolu, často rozvíjal debaty o plánoch, ktoré sa nikdy neuskutočnili, a pravdupovediac, ani som o to nestála. Zed bol dobrý akurát tak na prežitie vášnivej noci, no začínal mi liezť na nervy svojou prieberčivosťou a neuveriteľnou aroganciou.

Opäť zazvonil domáci telefón. Zed vstal a zdvihol ho. „Pošlite ho hneď nahor. Ďakujem.“ Nalial nám obom ďalšie šampanské. „Budeme mať čínu a sľubujem ti, že to bude najlepšie chow mein, aké si kedy ochutnala,“ usmial sa. „Ako sa majú tvoje sestry?“

„Neviem. V poslednom čase som bola taká zaneprázdnená, že som im nemala kedy zavolať. Ally prednedávnom porodila. Má chlapčeka. Dala mu meno Maco, čo mi pripadá náramne milé. Keď o tom uvažujem, mala by som sa so všetkými sestrami stretnúť v júni v Atlantise. Chceme ísť tatkovou jachtou na grécke ostrovy a položiť veniec na more na mieste, kde podľa Ally uložili tatka na posledný odpočinok. Tvojho otca našli na pláži neďaleko odtiaľ, nemám pravdu?“

„Áno, ale rovnako ako ty, ani ja nemám chuť spomínať na otcovu smrť, lebo ma to rozrušuje,“ odvetil stroho Zed. „Radšej hľadím do budúcnosti.“

„Viem, no je to zvláštna zhoda…“

Ozval sa bzučiak a Zed išiel otvoriť.

„Tak, Elektra,“ vyzval ma, keď priniesol do kuchyne dve škatule, „poď mi s tým pomôcť.“