„Chcel som, aby bol príbeh pre Slovákov čo najviac osobný“ (rozhovor s Marcelom Kušnírom)

Debut mladého autora Marcela Kušníra V mene kríža vychádza už budúci týždeň a v rozhovore s ním sa môžete dozvedieť, kedy začal písať, aké knihy číta vo voľnom čase, či odkiaľ čerpá inšpiráciu.

Absolvoval si mediálne štúdiá, si aktívny ako copywriter, marketingový špecialista, podieľal si sa aj na produkcii celovečerného slovenského filmu Loli Paradička a venuješ sa fotografovaniu, takže umenie ti je blízke z viacerých strán. Kedy sa začala prejavovať tvoja vášeň k písaniu a ako sa rokmi rozvíjala?

Písať ma lákalo od nepamäti, ku knihám mám odmalička silný vzťah a vždy som chcel tvoriť niečo vlastné. Spomínam si na úplne prvú vec, ktorú som písal, niekedy na prvom stupni základky, a to bola krátka rozprávka, ktorú som naškriabal potom, ako som robil domáce úlohy. Nasledujúcimi rokmi som čítal, čo mi prišlo pod ruku, hlavne fantasy. Istý čas som si pre seba písal aj fan fiction Harryho Pottera. 😀 V puberte som vášeň k písaniu pretavoval do scenárov v rámci štúdia na umeleckej škole, a popritom aj do poviedok. Tie boli pre mňa, spoločne s mediálnymi štúdiami, nezameniteľnou školou písania, ktoré som si v priebehu dlhých rokov cibril.

Kniha V mene kríža je tvoj literárny debut. Je to zároveň aj prvé literárne dielo takýchto väčších rozmerov, ktoré si napísal alebo už máš nejaké „v šuplíku“?

Nielen v jednom, keďže mám vo svojich šuplíkoch trochu neporiadok. 😀 V tých mojich sú ale predovšetkým len poviedky, nič tak rozsiahle ako V mene kríža.

Téma tvojho debutu je pomerne ťaživá. Prenášaš svojich čitateľov do slovenskej dediny v časoch po potlačení Slovenského národného povstania v roku 1944 a jej dejom sa nesie konflikt dvoch protichodných ideológií – nemeckého vojaka Heinricha a farára Čobrdu. Čo ťa viedlo k rozpracovaniu práve tejto témy?

Slovenská republika v čase druhej svetovej vojny je veľmi citlivá téma ako pre národ, ktorý bol spojencom Tretej ríše, tak aj pre cirkev, ktorej prezident Tiso bol zároveň hlavou nacistického satelitného štátu. Vnímal som to ako tabu, o ktorom si ale myslím, že je potrebné hovoriť. Históriu nezmeníme, ale tým, že ju pochopíme, môžeme ľahko vidieť odrazy diania minulosti aj v prítomnosti. Stačilo by sa pozrieť na dianie ako na Slovensku, tak vo svete, a nájdeme vzorce, ktoré sa v rámci dejín opakujú, a aj napriek varovným prstom nemenia. Snažil som sa písať V mene kríža formou, ktorá by sa zameriavala hlavne na prostých ľudí a poukázala na to, aké esá často máme v rukách my všetci, stačí sa už len naučiť s týmito kartami správne hrať.

Historické romány sú zväčša sčasti fikcia a sčasti reálna minulosť. Ako veľmi je V mene kríža podľa skutočných udalostí? Držíš sa iba historických okolností alebo si sa inšpiroval aj osudmi konkrétnych ľudí?

Neslúžili mi ako predloha životy žiadnych konkrétnych ľudí, skôr som sa inšpiroval všeobecným dianím daného obdobia. Príbeh, ako je v knihe popisovaný, ale môže poukazovať na konkrétne udalosti, ktoré sa naozaj stali. Chcel som, aby bol príbeh pre Slovákov čo najviac osobný, preto som sa snažil starostlivo reflektovať dobu a venoval som čas štúdiu ako vojnových časov, tak aj obdobia pred nimi.

Čerpal si historické fakty iba z písomných zdrojov alebo si mal možnosť sa s niekým o tej dobe aj osobne porozprávať?

Bohužiaľ, nemal som nikoho, kto by mi mohol o udalostiach vojnových dní poskytnúť informácie z prvej ruky, preto som dlho lúskal historické pramene a literárne diela, ktoré ma mohli zoznámiť s čo najreálnejším obrazom doby.

Inšpirovali ťa počas písania nejaké iné knihy alebo filmy? Odkiaľ všeobecne čerpáš inšpiráciu pri písaní?

V tom, ako som poňal formu, ktorou som knihu písal, ma z literatúry najviac ovplyvnili Jack London a  Ladislav Mňačko. Od prvého zmieneného ma inšpiroval román Morský vlk, a od pána Mňačka kniha Nočný rozhovor. Hltal som, ako knihy rozpitvávali postavy a ako sa dráma a napätie budovali hlavne na ich rozhovoroch bez toho, aby to muselo byť iba o akcii. Z filmov to boli diela podobného, dialógového charakteru, konkrétne snímky 12 rozhnevaných mužov, Expres na západ, a okrem nich ma ešte silno zasiahol slovenský film Polnočná omša.

Komu by si V mene kríža odporučil? Písal si ju pre nejakého špecifického čitateľa?

Verím, že každý, komu sú blízke naše dejiny, v tejto knihe nájde niečo zaujímavé. Hlavne je to ale nielen príbeh dôb minulých, ale, ako som skôr spomínal, môže niečo povedať aj o aktuálnom dianí a dnešných ľuďoch. Preto, ak sa zaujímate o to, čo sa vo svete, a hlavne na Slovensku, deje, snáď aj prečítanie V mene kríža ukáže, že kniha môže prispieť do tejto diskusie.

Prezraď nám, aké knihy čítaš najradšej vo voľnom čase? Máš aj nejakú absolútne obľúbenú? 🙂

Žáner sa mení, minulý rok som viac čítal sci-fi a fantasy tvorby, dlhý čas ale u mňa dominuje historická beletria. Poslednou dobou som čítal hlavne knihy od Roberta Harrisa. Pokiaľ ide o absolútne obľúbenú, bolo by asi ťažké vybrať iba jednu knihu. 🙂 Mení sa to u mňa každým rokom – kedysi to bol Harry Potter a väzeň z Azkabanu, inokedy Dracula, potom Kto chytá v žite, a o týždeň to môže byť niečo úplne iné.

Premýšľaš už nad nejakou ďalšou knihou?

Premýšľam, ale zatiaľ iba premýšľam, ešte nepíšem. 🙂 Nikam sa neponáhľam, nechcem robiť z písania povinnú jazdu, z ktorej by sa vo švungu mohla vytratiť vášeň. Navyše rád nechávam svoje nápady dozrieť, kým ich sformujem do ucelenej podoby. To sa mi osvedčilo pri písaní V mene kríža, ktorému som venoval dlhší čas, ale stál za to.