Zabúdanie, snenie, prebúdzanie: O románe, v ktorom počuť ticho (rozhovor s Matejom Rumanovským).

„Pre mnohých bol neviditeľný.“ Touto vetou začína román Chopinova platňa. Autor, Matej Rumanovský, si najskôr predstavoval obraz starého muža, ktorého život plynie v tichom rytme každodennosti. No niečo v ňom ostalo rezonovať – atmosféra, pocit, postava menom Leonard. V hlave mu zaznela Chopinova hudba a svet sa začal pozvoľna meniť. Realita sa rozostruje, spomienky sa vytrácajú a prítomnosť stráca svoj tvar. Chopinova platňa však nie je len román o starobe, ale aj o tom, ako krehká a zároveň hlboká môže byť cesta k sebe samému. S autorom sme sa rozprávali o tom, ako vznikal, čo pre neho znamená hudba, či sa dá vidieť svet bez prívlastkov a aký pocit v nás môže zostať po otočení jeho poslednej strany. (Rozhovor pripravila Alexandra Jurišová.)

Spomínaš si na moment, keď sa v tebe zrodil nápad na knihu Chopinova platňa?

Bolo to, myslím, už niekedy začiatkom roka 2021. Chopinovu platňu predchádzala krátka poviedka práve s takým starým pánom, ktorého ulicami viedli len staré hrdzavé zvyky. Bol to skôr iba taký pocit, emócia, krátky obraz. Ten pán z ktorého sa neskôr vykľul Leonard ma však fascinoval natoľko, že som s ním ešte chcel stráviť čas.

Mal si na to nejaký konkrétny dôvod?

Z nejakého dôvodu ma vždy fascinovali výrazne staršie postavy, ako som ja, starčekovia, ktorí v sebe ukrývajú istú múdrosť, ktorú sa pokúšam odhaliť. Samozrejme, vtedy som ešte nevedel nič o tom, kam sa román nakoniec uberie a ako sa to celé skončí. Samého ma to prekvapilo a to mám na umení najradšej.

Pán, ktorého spomínaš a je zároveň hlavnou postavou tvojho románu, žije stereotypne – čo má svoje opodstatnenie – až kým sa všetko nezačne meniť. Je Leonard možno istým spôsobom aj tvojím odrazom?

Nemyslím si, že Leonard je mojím priamym odrazom, hoci zároveň viem, že každá z postáv nevyhnutne určitým mojím odrazom, odrazom mojich pozorovaní, byť musí. Leonarda som však spoznal náhodou a touto formou som sa snažil vykresliť jeho príbeh. A vykresliť ho spôsobom, aby v ňom každý našiel aj kus seba.

Leonard sa ocitá v realite, ktorá sa neustále mení. Ako si túto premenu prežíval ty ako autor?

Nasledoval som hlas, ktorý ma viedol týmto smerom a hoci Leonard všetky tie zmeny v románe nezvláda najľahšie – predsa v stereotypnom živote každá väčšia či menšia zmena bolí – myslím si, že v konečnom dôsledku na tom získa. Veľké zmeny predsa vždy na začiatku bolia, no výsledok, ktorý prinášajú, je neopísateľný. Doslova menia život.

Rámcom tvojho románu je snenie, zabúdanie a prebúdzanie. Aj preto sa Leonardov svet mení doslova z minúty na minútu. Je Chopinova platňa skôr existenciálny román alebo metafyzická hádanka?

Je to óda na návrat k podstate vecí. Je to existenciálny román aj metafyzická hádanka. Je to všetko, čo v ňom dokáže čitateľ nájsť. Čo to-ktoré dielo skutočne znamená nebudeme aj tak nikdy vedieť. Kunderove romány ľudia tiež čítali ako politické, iní zas ako ľúbostné či erotické, pritom ani jedno nie je úplná pravda. Každý rámec dielo uzatvára. Ja ho vnímam ako niečo oveľa širšie. Ako to pekne pomenoval Rick Rubin: „Umenie ide hlbšie než myšlienka.“

Možno sú to práve Leonardove spomienky a myšlienky, ktoré mu bránia „vidieť skutočný svet bez prívlastkov“. Čo to znamená a dá sa to vôbec?

Vidieť veci nezaťažené mysľou. Spomienkami, predstavami, minulosťou. Inými slovami, nahliadať na svet v absolútnej, čistej prítomnosti, kde neexistuje nič iné.

Koľkokrát sa pristihneme, že namiesto počúvania obľúbenej skladby myslíme skôr na udalosti s ňou spojené? Kde sme ju počuli prvýkrát, s kým sme boli… Rovnako to však funguje aj s úplne neznámymi vecami, ktoré sa nám na tie už poznané iba v niečom podobajú. Keď idem do obchodu, v ktorom som nikdy predtým nebol, vnímam ho ako niečo, čo už z časti poznám. Nenakupujem predsa prvý raz. No práve vtedy a kvôli tomu mi môže niečo uniknúť. Nevnímam ten obchod v jeho úplnosti, ale vychádzam už zo skúseností. Detailom nevenujem pozornosť.

O tom je aj Husserlova fenomenológia – dôjsť až k jadru, k absolútnej podstate danej veci či javu. Dá sa to vôbec? Neviem, ale za pokus to stojí.

Prečo práve Chopin? Má pre teba osobný význam, alebo hrá v príbehu skôr symbolickú úlohu?

Oboje. Bolo to tak aspoň v tom konkrétnom momente, keď som knihu písal. Chopinova platňa sa dá istým spôsobom chápať ako symbol Leonardovej pamäte. Pamäte, ktorá už nie je bez prívlastkov, no zároveň sa mení.

Vnímaš hudbu ako paralelný jazyk k literatúre, alebo ako niečo, čo dokáže povedať to, čo slová nedokážu?

Áno, určitým spôsobom. Na druhej strane, aj slová dokážu človeka naviesť tam, kde je akékoľvek slovné vyjadrenie prikrátke. Tak ako pri maľbe – vnímaš ju, no dostáva ťa (tvojím zúčastnením) niekam inam. Spájaš sa s tým umením, dopĺňaš ho a výsledkom je tvoj vnem, tvoja interpretácia. Najdôležitejší je pocit, aký z toho celého máš.

A aký pocit môže mať čitateľ po dočítaní poslednej vety tvojej knihy? Pokoj? Zmätok? Nové otázky?

To naozaj nedokážem odhadnúť. Každý pocit je správny a v poriadku a mení sa spolu s čitateľom. Mení sa a vyvíja sa v čase. O tom to je. Čitateľ dielo dotvára a tým zároveň možno objavuje i nový, neobádaný kus seba.

Zmenilo ťa písanie tejto knihy?

Každá moja kniha ma v niečom zmení a obohatí. Zároveň je však aj mojím sebavyjadrením v konkrétnom čase. To kým som bol v danom momente. Ostatne, tak je to asi s každým umením. Knihu som písal najskôr pre seba, aby som vďaka nej zas o trochu lepšie pochopil seba a svet navôkol a tento účinok teraz presúvam na čitateľa. Verím, že sa mi to podarilo.

Rozhovor pripravila Alexandra Jurišová.