PREDSLOV

V detstve sa mi šťastnou náhodou dostala do rúk knižka Príbehy zo starovekého Grécka a bola to pre mňa láska na prvý pohľad. Hoci mám rád aj mýty a legendy iných kultúr i národov, grécke báje ma nadchli najväčšmi. Ich dynamický, zábavný, vášnivý, špecifický, mimoriadne detailný a uveriteľný svet ma jednoducho očaril. Dúfam, že rovnako zaujmú aj vás. Možno už poznáte niektoré príbehy opísané v tomto diele, no chcel by som privítať predovšetkým čitateľov, ktorí sa dosiaľ s gréckou mytológiou nestretli. Nemusíte sa v nej vyznať – táto knižka sa začína prázdnym vesmírom. Rozhodne nepotrebujete „klasické vzdelanie“, nemusíte vedieť, čo je nektár, kto sú nymfy, satyrovia, kentauri, Moiry alebo Fúrie. Na gréckej mytológii nie je nič vedecké či intelektuálne, naopak, je prudko návyková, zábavná, prístupná a neuveriteľne ľudská.

Odkiaľ vlastne pochádzajú staroveké grécke mýty? Mohli by sme si v zložitom gobelíne ľudských dejín vybrať grécku nitku a nasledovať ju až na začiatok, ale keby sme sa zamerali na jednu konkrétnu civilizáciu, dalo by sa povedať, že trúfalo prehliadame skutočný zdroj univerzálnych mýtov. Už prví ľudia na svete sa zamýšľali nad tým, aká moc poháňa sopky, búrky, prílivové vlny a zemetrasenia. Oslavovali a uctievali striedanie ročných období, pohyby nebeských telies na nočnej oblohe aj každodenný zázrak svitania a pýtali sa, ako sa to všetko začalo. Kolektívne nevedomie mnohých civilizácií obsahuje príbehy o nahnevaných bohoch, zomierajúcich a obnovujúcich sa bohoch, bohyniach plodnosti, božstvách, démonoch a duchoch ohňa, zeme i vody.

Gréci, pravdaže, nie sú jediný národ, čo sa pokúsil utkať zo zmätených nitiek bytia tapisériu legiend a folklóru. Z archeologického a paleoantropologického hľadiska sú grécki bohovia potomkami nebeských otcov, mesačných bohýň a démonov „úrodného polmesiaca“ Mezopotámie, čiže dnešného Iraku, Sýrie a Turecka. Babylončania, Sumeri, 

Akkádčania a iné tamojšie civilizácie, ktoré prekvitali dávno pred Grékmi, mali vlastné ľudové mýty o stvorení sveta. Pôvod týchto príbehov, ako aj jazykov spomínaných národov možno vystopovať do Indie a praveku, ba až do Afriky k samému zrodu ľudstva.

Keď však chceme rozpovedať príbeh, musíme niekde odstrihnúť niť a vytvoriť začiatočný bod. Pri gréckej mytológii je to pomerne ľahké, lebo si zachovala podrobnosti, pestrosť, sviežosť a kolorit, ktoré ostatným mytológiám chýbajú. Zaznamenali ju pre nás prví básnici a odovzdáva sa v neprerušenom slede od počiatkov písomnej tvorby až dodnes. Hoci sa grécke mýty v mnohom podobajú na čínske, iracké, indické, mayské, africké, ruské, severoamerické, hebrejské a nórske, jediné sú „výtvorom veľkých básnikov“, ako vraví spisovateľka a mytologička Edith Hamiltonová. Gréci boli prvý národ, ktorý vytvoril súvislé príbehy, dokonca literatúru o svojich bohoch, netvoroch a hrdinoch.

Grécka mytológia sleduje vzostup ľudstva a náš zápas o oslobodenie od božej intervencie – ich tyranie, zasahovania a celkovej nadvlády nad ľudským životom a civilizáciou. Gréci sa pred bohmi neplazili. Dobre poznali ich márnivú túžbu vyvolávať bázeň a úctu, ale verili, že sú im rovní. Ich báje zohľadňovali fakt, že tento mätúci, krutý, zázračný, nestály, nádherný, šialený a nespravodlivý svet mohol stvoriť iba niekto krutý, zázračný, nestály, nádherný, šialený a nespravodlivý. Gréci si stvorili bohov na svoj obraz – bojovných aj tvorivých, múdrych aj neľútostných, milujúcich aj žiarlivých, nežných aj surových, súcitných aj pomstychtivých.

Mýty sa síce začínajú na začiatku, ale nekončia sa na konci. Keby som mal opísať všetkých gréckych hrdinov vrátane Oidipa, Persea, 

Tesea, Iasona a Herakla, nehovoriac o trójskej vojne, túto knihu by neudvihol ani Titan. Mojím cieľom bolo vyrozprávať grécke báje, nie vysvetľovať ich či hľadať v nich skryté ľudské pravdy a psychologické prieniky. Sú totiž dostatočne znepokojivé, prekvapivé, romantické, komické, tragické, násilné a očarujúce na to, aby sme ich vnímali ako príbehy. A ak sa pri čítaní ponoríte do úvah, ako mohli Gréci vytvoriť taký pestrý a prepracovaný svet i postavy, alebo sa začnete zamýšľať nad hlbokými pravdami zosobnenými v jednotlivých mýtoch… nuž, prečo nie? Pokojne si to užite.

Grécke báje treba totiž hlavne vychutnať.

ZAČIATOK

PRVÁ ČASŤ

Z CHAOSU

Pôvod vesmíru sa dnes vysvetľuje Veľkým treskom – udalosťou, pri ktorej údajne v okamihu vznikla všetka hmota, čo tvorí celý svet i každého z nás.

Starovekí Gréci mali o vzniku sveta inú predstavu. Podľa nich sa nezrodil z tresku, ale z CHAOSU.

Kto alebo čo bol Chaos? Bol to boh, nebeská bytosť či istý druh ničoty? Alebo to bol príšerný neporiadok, ako ho poznáme dnes – asi ako v izbe pubertiaka, ibaže niekoľkonásobne horší?

Predstavte si ho ako veľkolepé vesmírne zívnutie (podobné zívajúcej priepasti alebo prázdnote).

Netuším, či Chaos stvoril život a hmotu z ničoho. Možno ich vyzíval, vysníval alebo vyčaroval. Nebol som pri tom, a vy takisto nie. No, v istom zmysle sme tam boli prítomní – nachádzala sa tam totiž hmota, z ktorej sme stvorení. Stačí povedať, že podľa Grékov to bol práve Chaos, kto s ťažkým srdcom (pokrčením mohutných pliec, čkaním, vracaním či kašľom) začal dlhý reťazec stvorenia, ktorý dal vzniknúť pelikánom i penicilínu, muchotrávkam a muchám, moru, koníkom i morským koníkom, ľuďom, tulipánom a vraždám, láske, zmätku, smrti, šialenstvu i keksom.

Nech už to bolo akokoľvek, dnešní vedci svorne tvrdia, že jedného dňa sa všetko vráti k Chaosu. Tento nevyhnutný osud nazývajú entropiou – súčasťou veľkého cyklu, ktorý sa začína i končí Chaosom. Vaše nohavice boli kedysi len neusporiadaná zmes atómov. Tie sa nevedno ako spojili a vytvorili hmotu, z ktorej sa za miliardy rokov vyvinul bavl­ník a z jeho plodov ktosi utkal nádhernú látku, čo zahaľuje vaše pôvabné nohy. Pravdaže, časom sa nohavíc zbavíte – nemusíte hneď teraz – a nakoniec zhoria alebo zhnijú na skládke odpadu. Tak či onak sa ich atómy jedného dňa vyslobodia a znovu sa stanú súčasťou zemskej atmosféry. A keď slnko vybuchne a pohltí celý svet vrátane častíc, čo tvorili vaše nohavice, jednotlivé atómy sa vrátia do chladného Chaosu. Samozrejme, rovnaký osud čaká nás všetkých, nielen naše nohavice.

Takže Chaos, ktorý stál pri zrode vesmíru, bude stáť aj pri jeho konci.

Možno sa teraz pýtate: „Ale čo sa vlastne dialo pred Chaosom a Veľkým treskom? Niekto tam predsa musel byť, alebo aspoň niečo.“

Odpoveď znie nie. Treba si uvedomiť, že neexistuje žiadne „predtým“, lebo ešte nejestvoval čas. Dejiny sa nezačali stlačením gombíka, nik nezakričal: „Teraz!“ Keďže zatiaľ nik nestvoril čas, slová ako „predtým, počas, keď, potom, po obede“ či „minulú stredu“ nič neznamenali. Nejde nám to do hlavy, ale je to tak.

Pojem kozmos pochádza z gréčtiny a označuje „všetko, čo existuje“, iným slovom celý vesmír. Momentálne (hoci slovo „momentálne“ je viazané na čas a zatiaľ teda nedáva zmysel – podobne ako „zatiaľ“) tvorí kozmos len a len Chaos, pretože nič iné neexistuje. Hudobníci sa pripravujú a ladia si nástroje…

Nepotrvá dlho a všetko naberie rýchly spád.

PRVÉ POKOLENIE

Z beztvarého Chaosu povstali dve stvorenia – EREBOS a NYX, temnota a noc. Ihneď sa spárili a z ich spojenia vzišli dve žiarivé deti – HEMERA, čiže deň, a AITER, svetlo.

V tej istej chvíli (kým neexistoval čas, všetko sa dialo simultánne) z Chaosu sa zrodili ďalšie dve bytosti – GAIA, čiže zem, a hlboká podzemná priepasť nazývaná TARTAROS.

Viem si predstaviť, čo vám behá po rozume. Spomínané stvorenia – Deň, Noc, Svetlo i Hlbina – pôsobia celkom milo. Zatiaľ to však neboli bohovia a bohyne, nemali vlastnú osobnosť. Možno vám tiež napadlo, že ešte nejestvovali príbehy ani historky – bez času totiž nie je možné začať a rozvíjať dej.

Máte pravdu. Z Chaosu vznikli len prvotné živelné princípy bez akéhokoľvek koloritu, charakteru či záujmu. Boli to prapôvodné božstvá, prvá generácia nebeských stvorení, z ktorých neskôr povstali všetci grécki bohovia, hrdinovia, ba i príšery. Skrývali sa v pozadí, dumali… a čakali.

Tichá prázdnota nášho sveta sa zaplnila, keď Gaia porodila dvoch synov. Prvý bol PONTOS, čiže more, a druhý URANOS, teda obloha. Nazývajú ho aj Uranus, čo v anglicky hovoriacom osadenstve vyvoláva veľké pobavenie vďaka podobnosti s istou nemenovanou časťou ľudského tela. Aj Hemera s Aiterom splodili potomka – TALASSU, ženský náprotivok morského boha Ponta.

Uranos spočiatku naozaj tvoril nebesia. Prapôvodné božstvá totiž zosobňovali veci, ktorým vládli. Dalo by sa povedať, že Gaia skutočne bola zem so všetkými vrchmi, údoliami, jaskyňami a horami, no zároveň dokázala rozprávať a chodiť, ak si zmyslela. Na nebeskom 

Uranovi sa zase prevaľovali oblaky, no tiež sa mohol ukázať v inej, pre nás prirodzenejšej podobe. Život sa ešte len začínal, máločo sa stihlo ustáliť.

DRUHÉ POKOLENIE

Uranos ako obloha prikrýval Gaiu všade, kam len oko dovidelo. Obopol ju nielen ako nebesia dodnes obopínajú zem, ale aj ako pripustený žrebec kobylu. V tej chvíli sa stalo čosi výnimočné – vznikol čas.

S časom prišlo na tento svet aj čosi iné – nazvime to osobnosť, dráma, svojráznosť, charakter so všetkými možnými chybami, nedostatkami, výstrelkami a túžbami, úkladmi a snami. Dalo by sa po­vedať, že svet zrazu dostal zmysel. Oplodnenie Gaie nám prinieslo význam, jasne sformulované myšlienky, smerodajnú sémantickú semiotiku zrodenú z nebeského semena. Ďalšie úvahy radšej nechám odborníkom, ale tak či onak to bola významná chvíľa. Stvorením Urana a následným spojením so svojím synom a manželom začala Gaia odvíjať dlhú niť života, ktorá sa ťahá ľudskými dejinami až ku mne a k vám.

Manželský zväzok Urana s Gaiou bol od začiatku mimoriadne plodný. Najprv sa im narodilo dvanásť mocných, zdravých potomkov, šesť mužov a šesť žien. Muži sa volali OKEANOS, KOIOS, KRIOS, HYPERIÓN, IAPETOS a KRONOS, ženy zase TEIA, TEMIS, MNEMOSYNA, FOIBE, TETYS a REIA. Bolo im súdené stať sa druhým pokolením nebeských stvorení, ktoré si vyslúžili legendárne meno.

Len čo vznikol čas, vesmírne hodiny začali tikať a odbíjajú až dodnes. Možno to zapríčinil práve jeden z dvanástich novorodencov, ale tomu sa budeme venovať neskôr.

Uranovi a Gaii nestačilo dvanásť mocných, krásnych detí, a tak obdarili vesmír ďalším potomstvom. Narodili sa im dvoje trojčatá – boli osobité, no na rozdiel od súrodencov veľa krásy nepobrali. Najprv prišli na svet traja KYKLOPOVIA, jednookí obri, ktorí poskytli nebes­kému otcovi širokú škálu možností, ako vyjadriť svoju náladu. Najstarší sa volal BRONTES alebo hrom, po ňom nasledoval STEROPES, čiže blesk, a ARGES, žiara. Uranos teda mohol zaplniť oblohu bleskmi a dunivými hromami, a to sa mu náramne rátalo. Pri pohľade na ďalšie tri deti ho však striaslo od odporu, a nebol sám.

Stačí povedať, že predstavovali zmutovaný experiment, ktorý neradno opakovať, genetickú slepú uličku. Volali sa HEKATONCHEIRI, lebo mali päťdesiat hláv a sto rúk a boli škaredší, divší, násilnejší a mocnejší než hociktoré iné stvorenie. Patril medzi nich zúrivý KOTTOS, dlhoruký GYGES a morský cap AIGAIÓN, nazývaný aj BRIAREOS, výbušný. Gaia ich milovala, Uranovi sa hnusili. Možno ho desila myš­lienka, že on, veľkomožný pán oblohy, mohol splodiť také hrôzostrašné, čudesné potomstvo, no podľa mňa jeho nenávisť pramenila ako zvyčajne zo strachu.

„Keďže ste si dovolili uraziť moje oči svojou mrzkosťou, nikdy viac neuzriete svetlo!“ preklial ich a so zúrivým výkrikom ich zatlačil späť do Gainho lona.

Gaina pomsta

Ťažko povedať, čo vlastne znamená, že Uranos zatlačil Hekatoncheirov späť do Gainho lona. Mnohí sa domnievajú, že ich pochoval hlboko do útrob zeme. Nebeské bytosti boli v tých časoch premenlivé, nedá sa presne určiť, do akej miery bohovia zosobňovali to, čomu vládli. Ešte totiž nejestvovali veľké písmená, ktoré by odlišovali vlastné podstatné mená od všeobecných. Matka zem Gaia bola zároveň zem, čiže gaia, a slovo ouranos označovalo oblohu aj nebeského otca Urana.

Isté je, že Uranos sa zachoval nesmierne kruto nielen k vlastným deťom, ale aj k manželke. Nebeský otec spáchal prvotný hriech, nemohol teda vyviaznuť bez trestu.

Gaina bolesť nemala konca-kraja. Hlboko v jej vnútri, kde sa zmietalo tristo rúk a stopäťdesiat hláv Hekatoncheirov, sa zrodila prudká, nezmieriteľná nenávisť k Uranovi, vlastnému synovi a manželovi, s ktorým splodila novú generáciu bohov. Myšlienka na pomstu sa v nej rozrastala sťa popínavý brečtan.

Hoci v nej stále hlodala prenikavá bolesť uväznených obrov, vybrala sa na mohutnú horu Othrys, ktorá sa vypína nad ústredným regiónom dnešného Grécka – Fthiotidou. Vidieť odtiaľ pláne Magnézie, siahajúce k modrým vlnám západnej časti Egejského mora, ktoré obmývajú záliv Malia a sporadicky roztrúsené ostrovčeky s príhodným menom Sporady. Lenže Gaia neprišla obdivovať jeden z najmalebnejších výhľadov na svete, spaľovala ju priveľká bolesť a hnev. Len čo vystúpila nahor, pustila sa do práce na nezvyčajnom, mimoriadne hrozivom predmete. Lopotila deväť dní a deväť nocí, až kým zo skaly nezhotovila zbraň, ktorú schovala v horskej pukline.

Potom sa vybrala za svojimi dvanástimi krásnymi, mocnými deťmi.

„Zabiješ svojho otca Urana a budeš so mnou vládnuť vesmíru?“ pýtala sa ich zaradom. „Zdedíš po ňom oblohu a budeme spolu kraľovať celému svetu.“

Možno ste si matku zem predstavovali ako nežnú, vrúcnu, štedrú a láskavú. Niekedy taká býva, no nezabúdajte, že hlboko vnútri skrýva oheň. Vie byť krutejšia, tvrdšia a hrozivejšia než najbúrlivejšie more.

Keď je už reč o mori… prvé deti, ktoré sa Gaia pokúsila prehovoriť, boli Okeanos a jeho sestra Tetys. Tí však práve vyjednávali s prvotnou bohyňou morí Talassou v snahe získať časť oceánov. Gaine deti si vtedy skúšali sily, hľadali miesto vo svete, upevňovali moc a súperili medzi sebou ako vrčiace šteniatka v košíku. Okeanovi napadlo, že stvorí morské prúdy, ktoré budú obmývať svet ako obrovská slaná rieka. 

Tetys čakala jeho dieťa – nebol to hriech, keďže bez incestu by v tej dobe nik nesplodil potomstvo. Nosila pod srdcom NÍLA, boha rieky Níl, a neskôr manželovi porodila veľa iných riek a najmenej tritisíc okeaníd, pôvabných morských nýmf, čo sa na súši pohybovali rovnako ľahko ako v mori. Tetys s Okeanom už mali dve dospelé dcéry – Iapetovu milenku KLYMENE a múdru, dôvtipnú METIDU, ktorá neskôr zohrá mimoriadne dôležitú úlohu. Boli spolu veľmi šťastní, tešili sa na život vo vlnách oceánu a nemali dôvod pomáhať matke zabiť vlastného otca.

Gaia teda zašla za svojou dcérou Mnemosynou, ktorú dosť zamestnávalo vlastné nevysloviteľné meno. Pôsobila ako plytké, hlúpe, nevzdelané stvorenie, ktoré nič nevie a ničomu nerozumie. Zdanie však často klame, a tak to bolo aj tentoraz. Mnemosyna totiž zo dňa na deň múdrela a nasávala poznanie. Jej meno znamená „pamäť“ (preto podľa nej nazvali mnemotechnické pomôcky). Keď ju matka navštívila, vesmír bol ešte mladý, takže Mnemosyna sa nemala kedy vyzbrojiť vedomosťami a skúsenosťami. Vďaka neobmedzenej schopnosti ukladať si do pamäti informácie i zmyslové vnemy sa časom stala jednou z najmúdrejších bytostí na svete a porodila deväť MÚZ, s ktorými sa zoznámime neskôr.

„Chceš, aby som ti pomohla zabiť Urana? Nebeský otec je predsa nesmrteľný…“

„Môžeme ho aspoň zmrzačiť alebo zbaviť trónu… zaslúži si to!“

„Nepomôžem ti.“

„Prečo?“

„Mám svoj dôvod. Keď naň prídem, spomeniem si a poviem ti.“

Nahnevaná Gaia zašla teda za Teiou, ktorá sa dala dokopy so svojím bratom Hyperiónom. Neskôr mu porodila boha slnka HELIA, bohyňu mesiaca SELENE a bohyňu ranných zôr EOS. Obaja mali plné ruky práce s výchovou a vôbec nedávali najavo záujem o Gaine pomstychtivé plány.

Gaia si začínala zúfať. Jej prízemné, zbabelé deti očividne netúžili 

po veľkolepom osude, aký si pre ne vysnívala. Boli také zamilované a udomácnené, až sa jej hnusili. Vybrala sa za Foibe, zjavne najinteligentnejšou a najbystrejšou z celej dvanástky. Žiarivej Foibe odmalička kolovala v žilách prorocká krv.

„Nie, matka zem,“ zastonala, len čo si vypočula Gain plán. „Nepomôžem ti ani za nič. Z tvojho sprisahania nevzíde nič dobré. Navyše som tehotná…“

„Dopekla!“ odvrkla Gaia. „S kým? Stavím sa, že s Koiom.“

Mala pravdu, Foibe naozaj čakala dieťa so svojím bratom Koiom. Rozhorčená Gaia sa vychytila za zvyšnými deťmi v nádeji, že aspoň jedno z nich sa postaví otcovi na odpor.

Navštívila Temidu, stelesnenie spravodlivosti a múdrych rád, a tá jej múdro poradila, aby zabudla na svoj nespravodlivý plán obrať Urana o trón. Gaia si dcéru pozorne vypočula a rozhodla sa ju ignorovať (ako my všetci, smrteľní či nesmrteľní). Radšej sa pokúsila zlákať na krivé chodníčky svojho syna Kria. Ten sa medzičasom zaplietol s EURYBIOU, dcérou Gaie a Ponta.

„Chceš, aby som zabil otca?“ Krios neveriacky zízal na matku. „Ale… prečo? Ja ne… čože?“

„Čo tým získame, matka?“ vyzvedala Eurybia, známa chladnokrvnosťou.

„Nič zvláštne, iba vládu nad celým svetom,“ odvrkla Gaia.

„Takže budeme panovať spolu?“

„Pravdaže.“

„Nie!“ rozhodol Krios. „Odíď, matka.“

„Stojí to za úvahu,“ prehovárala ho Eurybia.

„Je to nebezpečné,“ zahriakol ju Krios. „Zakazujem to.“

Gaia sa rozhorčene odvrátila a vyhľadala svojho syna Iapeta.

„Iapetos, synček môj, znič toho netvora Urana a zasadneš so mnou na trón!“

Vtom k nej prikročila okeanida Klymene, ktorá Iapetovi porodila dvoch synov a práve čakala tretieho. „Ktorá matka žiada syna, aby zabil vlastného otca? Otcovražda je najčernejší zločin pod slnkom. Celý vesmír by zreval od hrôzy.“

„Má pravdu, matka,“ pridal sa Iapetos.

„Preklínam vás i vaše deti!“ vyštekla Gaia.

Matkina kliatba je hrôzostrašná vec. Neskôr uvidíme, ako dopadli synovia Iapeta a Klymeny – ATLAS, EPIMETEUS a PROMETEUS.

Reia sa ako jedenásta v poradí odmietla zúčastniť na Gainom pláne. Razom však zdvihla ruku, aby zastavila prúd matkiných výčitiek, a prezradila jej, že Kronos, posledné z Gainých krásnych, mocných detí, by istotne rád zosadil otca. Často ho počula preklínať Uranovu moc.

„Naozaj?“ zajasala Gaia. „Myslíš to vážne? Kde ho nájdem?“

„Pravdepodobne sa poneviera kdesi v podsvetí. S Tartarom si dobre rozumejú, obaja sú temní, náladoví, zlomyseľní, krutí… skrátka úchvatní.“

„Prepánajána, len mi nepovedz, že si sa doňho zamilovala…“

„Prosím ťa, prihovor sa za mňa, mamička! Kronos je taký fešák… zachmúrený, čiernooký, mĺkvy…“

Gaia si odjakživa myslela, že synovo mlčanie svedčí o jeho obmedzenosti, no radšej si to nechala pre seba. Ubezpečila Reiu, že ju pred Kronom vychváli, a rýchlo sa pobrala rovno do útrob Tartaru.

Keby ste z nebies pustili bronzovú nákovu, trvalo by deväť dní, kým by dopadla na zem, a keby ste ju pustili zo zeme, o ďalších deväť dní by skončila v Tartare. Dalo by sa teda povedať, že zem je na polceste medzi nebom a Tartarom. Podsvetie je od zeme rovnako ďaleko ako obloha. Je to príšerné miesto skryté v hlbinách, ale nielen to. Isto si spomínate, že Tartaros patrí k prapôvodným bytostiam, ktoré sa zrodili z Chaosu v tej istej chvíli ako Gaia. Len čo zočili jeden druhého, pozdravili sa ako typickí súrodenci.

„Vitaj, Gaia! Tuším si pribrala.“

„Aj ty vyzeráš hrozne, Tartaros.“

„Čo tu chceš, dopekla?“

„Sklapni a možno sa to dozvieš.“

Toto podráždené podpichovanie im neskôr nezabránilo splodiť 

TYFÓNA, najhoršiu a najkrvilačnejšiu obludu pod slnkom. Teraz však Gaia nemala náladu na urážky, nieto ešte na milovanie.

„Počúvaj, je tu môj syn Kronos?“

Tartaros odovzdane zastonal.

„Určite. Prosím ťa, povedz mu, nech mi konečne dá pokoj. Celý deň sa tu poneviera a civie na mňa prižmúrenými očami a s otvorenými ústami. Tuším sa do mňa zamiloval. Napodobňuje môj účes, bezvládne sa opiera o stromy a skaly a tvári sa skľúčene, melancholicky a nepochopene, akoby čakal, že ho niekto začne maľovať. Keď na mňa práve nevyvaľuje okále, zíza do tamtej sopky. Pozri, tam je. Dohovor mu, prosím ťa.“

Gaia podišla k synovi.