Motýlia izba

18,90 €
Skladom
SKU
9788022211000

Rodinné tajomstvá sú neraz ukryté pred naším prahom

Posy Montagueová prežila idylické detstvo v starobylom rodinnom sídle v Suffolku, kde spolu s milovaným otcom chytala na lúkach motýle a neskôr tu vychovala aj vlastné deti. Teraz sa blíži k sedemdesiatke a stojí pred najťažším rozhodnutím svojho života. Napriek tomu, že každý kút vily Admirál je plný krásnych spomienok a nádherná záhrada nesie pečať jej dlhoročnej láskavej starostlivosti, sídlo pomaly chátra a Posy si uvedomuje, že nastal čas, aby ho predala.

Zrazu sa zjaví človek z Posinej minulosti – jej prvá láska Freddie, ktorý ju pred päťdesiatimi rokmi bez vysvetlenia opustil a teraz sa znovu uchádza o jej priazeň. Posy sa zmieta v protichodných pocitoch, trápi sa pre syna Sama, ktorému sa nedarí v podnikaní a stíha ho jeden neúspech za druhým, navyše sa musí vyrovnať aj s nečakaným návratom ľahkomyseľného mladšieho syna Nicka z Austrálie. Môže po takom veľkom sklamaní v mladosti uveriť, že Freddie to s ňou tentoraz myslí úprimne?

Posy netuší, že Freddie pred ňou skrýva zničujúce tajomstvo. Niekedy sú ľudia nevinnými obeťami okolností, ktoré nemôžu ovplyvniť. Kto posúdi, či sa majú dozvedieť pravdu, alebo je povinnosťou tých, čo ich milujú, aby ich tohto poznania ušetrili?

Viac informácií
Autor Rileyová Lucinda
Žáner historický román, romanca
EAN 9788022211000
Preklad Zuzana Gáliková
Formát 147x229 mm
Väzba pevná väzba s prebalom
Počet strán 424
Dátum vydania 7. 5. 2020

Vila Admirál

Southwold, Suffolk

jún 1943

„Moja drahá, nezabudni, že si víla, tíško sa vznášaš na vláknach babieho leta ponad steblá trávy a korisť skončí v tvojej hodvábnej sieti. Pozri!“ šepol mi do ucha. „Tam je. Teraz! Leť!“

Na niekoľko sekúnd som poslušne zavrela oči a postavila sa na špičky. Predstavila som si, že sa moje drobné nohy odlepili od zeme. Potom som pocítila, ako ma ocko jemne postrčil vpred. Otvorila som oči a pohľadom som hypnotizovala pár belasých krídel. Dva krôčiky a sieť pristane na krehkej metline budlejového kra, kde sa práve usadil modráčik čiernoškvrnný.

Sieť letela, závan vzduchu motýľa vyplašil, roztvoril krídla a pokúsil sa vzlietnuť. Neskoro. Ja, Posy, princezná víl, som ho chytila. Mojej koristi, samozrejme, nikto neublížil. Lawrence, kráľ víl – a môj otec – ju vždy opatrne preštudoval a po štedrej nádielke v podobe misky
s najlepším nektárom ju pustil na slobodu.

„Si moje šikovné dievčatko, Posy!“ povedal ocko, keď som po opadanom lístí kráčala späť
k nemu. Pyšne som mu podala sieť. Čupol si a stretli sa nám oči, o ktorých všetci tvrdili, že sú celkom rovnaké – teraz sa nám v nich zračila hrdosť a radosť.

So sklonenou hlavou si prezeral motýľa, ktorý znehybnel, tenké nožičky sa mu zachytili do siete. Otec mal vlasy tmavej mahagónovej farby; vďaka oleju, ktorý používal, aby ostali rovné, sa mu hlava na slnku leskla ako povrch jedálenského stola, keď ho Daisy naleštila. Milovala som vôňu jeho vlasov, keď som ju cítila, vedela som, že je nablízku a som v bezpečí. On bol môj domov, ľúbila som ho väčšmi ako čokoľvek v oboch mojich svetoch – v skutočnom
i v rozprávkovom. Pravdaže, ľúbila som aj mamu, no aj keď bola väčšinou doma, mala som pocit, že ju nepoznám tak dobre ako ocka. Dlho bývala zavretá v spálni s čímsi, čomu hovorili migréna, inokedy bola zasa priveľmi zaneprázdnená, aby trávila čas so mnou.

„Parádny úlovok, srdiečko!“ povedal ocko a pozrel sa na mňa. „Ozajstná vzácnosť na tomto pobreží, bezpochyby ide o zriedkavý druh,“ dodal.

„Čo ak je to motýlí princ?“ opýtala som sa.

„Je to dosť možné,“ prikývol ocko. „Musíme sa k nemu správať nanajvýš úctivo, ako vyžaduje jeho kráľovský pôvod.“

„Lawrence, Posy… obed!“ nieslo sa k nám ponad opadané lístie. Ocko sa postavil, bol vyšší ako budleja, otočil sa k terase a zamával.

„Ideme, láska!“ zvolal hlasno, pretože sme boli dosť ďaleko. Videla som, ako sa mu okolo očí urobili vrásky, keď sa usmial pri pohľade na svo­ju manželku, moju matku, ktorá nevedela o tom, že je kráľovnou víl. Túto hru sme hrali iba ja a ocko.

Ruka v ruke sme prešli čerstvo pokoseným trávnikom, jeho vôňa mi pripomínala šťastné dni v záhrade, maminých a ockových priateľov, ktorí sa tu zvykli prechádzať s pohárom šampanského v jednej ruke a s kro­ketovou pálkou v druhej. Odpálené loptičky sa kotúľali po ihrisku, ktoré ocko na tieto príležitosti zvykol pokosiť.

Odkedy sa začala vojna, oslavy v záhrade sa konali čoraz zriedkavejšie. Spomienky na ne boli o to vzácnejšie. Cez vojnu začal ocko krívať, kráčali sme celkom pomaly, čo mi vyhovovalo, náš spoločný čas sa vďaka tomu predĺžil. Bol na tom oveľa lepšie, ako keď sa prvý raz vrátil z nemocnice. Priviezli ho na vozíčku, vyzeral ako starec s vyhasnutým pohľadom. Vďaka maminej a Daisinej starostlivosti sa rýchlo zotavil. Aj ja som robila, čo som mohla – čítala som mu rozprávkové knihy. Teraz už dokonca nepotreboval ani paličku, iba keď odchádzal z vily na dlhšie vzdialenosti.

Keď sme dorazili ku schodisku, čo viedlo na terasu, ocko mi kývol sieťkou: „Posy, bež dnu a umy si ruky a tvár. Povedz mame, že sa ešte musím postarať o nášho hosťa.“

„Dobre, ocko,“ odvetila som a on sa pobral po trávniku preč, až zmizol za vysokým živým plotom. Mieril k záhradnej veži zo žltej pieskovcovej tehly, ktorá bola dokonalým rozprávkovým domovom víl a ich motýlích priateľov. Ocko v nej trávil kopu času. Sám. Smela som nakuknúť iba do malej okrúhlej miestnosti za vstupnými dverami, keď mi mama kázala zavolať ocka na obed. Dnu bola tma a vzduch páchol po vlhkých ponožkách.

V miestnosti na prízemí mal svoje „vonkajšie náradie“, ako ho bežne volal – tenisové rakety zahádzané kriketovými bránkami a zablatené gumáky. Nedovolili mi vyjsť po točitých schodoch, ktoré viedli na samý vrch. Raz som vyšla celkom hore, keď mama zavolala ocka, aby si šiel do vily vybaviť telefonát. No bola som sklamaná, na konci schodiska ma privítali mohutné dubové dvere, ktoré ocko stihol zamknúť. Krútila som guľou tak silno, ako len moje malé ruky vládali, no bez úspechu. Vedela som, že na rozdiel od spodnej miestnosti horná má mnoho okien, bolo ich vidieť zvonka. Veža mi pripomínala maják v Southwolde, ibaže namiesto jasného svetla mala navrchu pozlátený vrcholec.

Keď som vystupovala po schodoch k terase, pozrela som na rady vysokých výsuvných okien, na krásne bledočervené tehlové steny vily, lemované žiarivo zelenými úponkami vistérií, a šťastne som si vzdychla. Všimla som si, že na terase prestreli starý kovaný stôl, ktorý bol kedysi čierny, no časom ozelenel. Na stole boli iba tri obrúsky a poháre, obedovať teda budeme iba my traja, čo bolo nezvyčajné. Pomyslela som si, aké skvelé bude mať mamu a ocka iba pre seba. Širokými dvermi som vstúpila do haly, prekĺzla pomedzi hladké damaskové pohovky rozostavené okolo obrovského kozuba obloženého mramorom; bol taký veľký, že minulý rok sa Ježiškovi podarilo prepchať cezeň do izby lesklý červený bicykel. Prebehla som bludiskom chodieb, ktoré viedli k toalete na prízemí. Zavrela som za sebou dvere, oboma rukami som otočila veľkým strieborným kohútikom a poriadne si ich umyla. Postavila som sa na špičky a pozrela sa na svoj obraz v zrkadle, či nemám na tvári šmuhy. Mama si veľmi zakladala na upravenom zovňajšku. Ocko povedal, že je to jej francúzske dedičstvo, nedajbože, aby niekto z nás neprišiel k stolu dokonale čistý.

No ani ona nedokázala udržať pod kontrolou pramienky mojich neposlušných kučier, čo jednostaj vyskakovali z dvoch tuho zapletených vrkočov, krútili sa mi na zátylku a utekali spod spôn, čo ich mali udržať nad čelom. Keď raz ocko prišiel za mnou, aby mi zaželal dobrú noc, opýtala som sa ho, či by mi nepožičal trochu svojho oleja na vlasy, možno by to pomohlo. Iba sa zasmial a obkrútil si jednu z mojich kučier okolo prsta.

„Len to nie. Mám rád tvoje kučierky, dievčatko. Keby bolo po mojom, lietali by ti okolo pliec každý deň.“

Keď som sa chodbou vracala späť, znova som zatúžila po maminých rovných plavých vlasoch v uhladenom účese. Mali farbu bonbónov z bielej čokolády, ktoré poobede podávala
s kávou. Moje vlasy mali odtieň café au lait, aspoň tak mama tvrdila. Ja som ich považovala za obyčajné hnedé.

„Tak tu si, Posy,“ ozvala sa mama, keď som sa objavila na terase. „Kde máš klobúk?“

„Ach, musela som si ho zabudnúť v záhrade, keď sme s ockom chytali motýle.“

„Koľkokrát ti mám opakovať, že ti slnko spáli tvár a budeš ju mať vráskavú ako sušená slivka!“ napomínala ma, kým som si sadala k stolu. „Budeš mať štyridsať, a budeš vyzerať ako šesťdesiatročná.“

„Áno mama,“ pritakala som. Ako štyridsaťročná budem už taká stará, že mi to bude aj tak úplne jedno, pomyslela som si.

„Ako sa má moje zbožňované dievča v tento príjemný deň?“

Ocko sa objavil na terase a prudko objal mamu okolo pliec, až sa džbán s vodou, ktorý držala v rukách, nebezpečne naklonil nad sivú kamennú dlažbu.

„Opatrne, Lawrence!“ zamračila sa mama, vyslobodila sa z jeho objatia a položila džbán na stôl.

„Nie je úžasné vychutnávať si takýto nádherný deň plnými dúškami?“ usmial sa a posadil sa oproti mne. „Zdá sa, že aj cez víkend bude dobré počasie, párty sa určite vydarí.“

„Budeme mať párty?“ opýtala som sa, keď si mama sadla vedľa neho.

„Áno, zlatko. Zotavil som sa, a tak ma opäť povolali do vojny. Preto sme sa s mamou rozhodli, že sa stretneme s priateľmi, kým je ešte čas.“

Srdce sa mi na okamih zastavilo. Daisy, naša gazdiná, ktorá vykonávala všetky práce, odkedy ostatní sluhovia narukovali, priniesla na stôl lan­čmít a reďkovky. Neznášala som reďkovky, ale to bolo jediné, čo nám ostalo v zeleninovej záhradke, keďže všetko ostatné sme museli pre vojnu odovzdať.

„Ako dlho budeš preč, ocko?“ opýtala som sa priškrtene. V hrdle sa mi urobila veľká hrča, akoby sa mi v ňom zasekla reďkovka. Vedela som, že nepotrvá dlho a zrejme sa rozplačem.

„Ach, tento raz to nebude nadlho. Je nad slnko jasné, že nepriateľa zničíme, ale vieš, musím pomôcť v rozhodujúcom útoku. Nemôžem sklamať svojich kamarátov.“

„Nie, ocko,“ odvetila som trasľavým hlasom. „Nezrania ťa znova, však?“

„Nie, chérie. Tvoj papá je nezničiteľný, všakže, Lawrence?“

Mama sa naňho usmiala stisnutými perami a ja som si pomyslela, že je vystrašená rovnako ako ja.

„To teda som, láska moja,“ povedal a objal ju okolo ramien.

 

„Ocko?“ ozvala som sa na druhý deň pri raňajkách, keď som si opatrne namáčala kúsky hrianky do vajíčka. „Dnes je veľmi horúco, čo keby sme išli na pláž? Už tak dávno sme tam neboli.“

Zbadala som, ako ocko hodil pohľad na mamu, ale tá sedela nad šálkou café au lait začítaná do listov a nevšimla si to. Mama dostávala veľa listov z Francúzska na tenučkom papieri, tenšom ako motýlie krídlo. Hodili sa k mame, pretože všetko na nej bolo veľmi jemné
a krehké.

„Ocko? Pláž,“ domŕzala som.

„Miláčik, obávam sa, že pláž teraz nie je vhodné miesto na hranie. 

Je potiahnutá ostnatým drôtom a zamínovaná. Pamätáš, ako som ti vysvetľoval, čo sa minulý mesiac dialo v Southwolde?“

„Áno, ocko.“ Pozrela som sa na vajce pred sebou a striaslo ma. Spomenula som si, ako ma Daisy niesla do Andersonovho krytu (myslela som si, že sa tak volá preto, lebo patrí nám, Andersonovcom. Poriadne ma zmiatlo, keď mi Mabel Priceová povedala, že aj oni majú Andersonov kryt). Zdalo sa, akoby obloha bez prestávky vrhala na zem hromy a blesky. Ocko však povedal, že búrku nezoslal Boh, ale Hitler. V kryte sme sa túlili k sebe a ocko povedal, že sa hráme na rodinu ježkov, mala som sa schúliť do klbka a tváriť sa, že som jeden z nich. Mame sa toto prirovnanie nepáčilo, ale presne to som urobila. Zatiaľ čo nad nami bojovali ľudské bytosti, my sme sa ako drobné tvory ukrývali pod zemou, kým hrôzostrašné zvuky neutíchli. Ocko povedal, že sa môžeme vrátiť do postele, ale mne bolo smutno, že musíme odísť z nášho spoločného brlôžka a ja budem spať vo svojej ozajstnej posteli celkom sama.

Na druhý deň som našla Daisy v kuchyni plakať. Nechcela mi však povedať, čo sa stalo.
V ten deň neprišiel vozík s mliekom a mama povedala, že nepôjdem do školy, pretože školy viac niet.

„Akože niet, mama?“

„Spadla na ňu bomba, chérie,“ povedala a vyfúkla cigaretový dym.

Mama začala nedávno fajčiť a niekedy som mala strach, že podpáli listy z Francúzska, pretože si ich vždy držala tesne pred nosom.

„A čo naša chatka na pláži?“ opýtala som sa ocka. Mala som ju veľmi rada – natretá na bielo stála na samom konci radu plážových domčekov; ak ste sa pozreli napravo, zdalo sa vám, že ste na míle vzdialení od civilizácie, ale ak ste sa pozreli na druhú stranu, dovideli ste na prívetivého predavača zmrzliny pri móle. S ockom sme stavali veľké a komplikované hrady
z piesku s vežami a priekopami pre malé kraby, ktoré sa odvážili prísť blízko k nám. Mama na pláž nechodievala, hovorila, že je „príliš piesčitá“, čo mi pripadalo, akoby povedala o oceáne, že je príliš mokrý.

Na pláži sme stretávali starca v klobúku so širokou strechou, pomaly kráčal po brehu
a pichal do piesku dlhou palicou, inou, než akú používal pri chôdzi ocko. Muž mal v ruke vrece, tu a tam zastal a rýpal palicou do piesku.

„Čo to robí, ocko?“ opýtala som sa.

„To je lovec pokladov, zlatko. Prechádza sa po pobreží a hľadá v piesku veci, ktoré more vyplavilo z vrakov lodí alebo zo vzdialených brehov.“

„Ach, už rozumiem. Myslíš, že nájde zakopaný poklad?“

„Som si istý, že ak bude hľadať dosť dlho, jedného dňa niečo nájde.“

S rastúcim vzrušením som pozorovala muža, ako z piesku čosi vytiahol, a keď vec očistil, vykľul sa z nej starý smaltovaný čajník.

„To je škoda,“ vzdychla som si.

„Zapamätaj si, moja drahá – čo je pre jedného blato, môže byť pre druhého zlato. Možno sme všetci tak trochu lovci pokladov,“ poznamenal ocko, žmúriac do slnka. „Stále hľadáme, dúfame, že kdesi nájdeme zakopaný poklad, a keď namiesto žiarivého šperku vytiahneme čajník, hľadáme ďalej.“

„Aj ty hľadáš nejaký poklad, ocko?“

„Nie, princezná, už som ho našiel.“ Usmial sa na mňa a pobozkal ma na temeno.

Back to Top