Mesačná sestra

19,90 €
Skladom
SKU
9788022210621

Duchovná sestra obdarená šiestym zmyslom, milujúca prírodu a zvieratá

Po smrti svojho otca, záhadného milionára tatka Slaného sa Tiggy D´Aplièse intuitívne rozhodne odcestovať na krásnu, no divokú škótsku Vysočinu. Tam prijme prácu, ktorá jej prináša potešenie – stará sa o zvieratá na odľahlom panstve Kinnaird, kde ju zamestnal tajomný majiteľ Charlie.

Keď sa Tiggy v novom prostredí zoznámi s múdrym starcom Chillym, jej osud naberie nečakaný spád. Chilly jej prezradí, že po predkoch, o ktorých dosiaľ netušila, zdedila nevšedné schopnosti jasnozrivosti, liečiteľstva a intuície. Prezradí jej aj, že svoje korene má hľadať v španielskej Granade.

Tam v tieni Alhambry, majestátneho maurského paláca, Tiggy odhalí, čo ju spája s bájnou komunitou gitanos zo Sacromonte, ktorá musela počas španielskej občianskej vojny opustiť svoje domovy a ukryť sa v jaskyniach. Dozvie sa, že jej blízka príbuzná La Candely bola slávnou tanečnicou flamenca.

Tiggy sa postupne zoznamuje s fascinujúcim životným príbehom vychýrenej tanečnice, ktorá pred desiatkami rokov odišla zo Španielska najprv do Južnej Ameriky a neskôr do New Yorku.

No zasiahne osud a Tiggy sa musí rozhodnúť, či zostane so svojou novoobjavenou rodinou, alebo sa vráti do Škótska, kam ju ťahá nielen srdce, ale aj láska k prírode a zvieratám, o ktoré sa vždy obetavo starala...

Viac informácií
Autor Rileyová Lucinda
Žáner historický román, romanca
EAN 9788022210621
Preklad Mária Kočanová
Formát 147x229mm
Väzba pevná väzba s prebalom
Počet strán 544
Dátum vydania 18. 11. 2020

1

„Presne si pamätám, kde som bola a čo som robila, keď som sa dopočula, že mi zomrel otec.“

„Aj ja si pamätám, kde som bol, keď som sa dozvedel rovnakú správu.“

Charlie Kinnaird na mňa uprel prenikavý modrý pohľad.

„Takže kde ste boli?“

„V Margaretinej prírodnej rezervácii a naberala som lopatou jelení trus. Ľutujem, že sa to nestalo za príjemnejších okolností, ale je to tak. Naozaj je to v poriadku. Hoci…“ Sťažka som preglgla a uvažovala, ako sa, doparoma, tento rozhovor – či presnejšie pohovor – zvrtol na okolnosti smrti tatka Slaného. V tej chvíli som sedela v dusnej nemocničnej jedálni oproti doktorovi Kinnairdovi. Všimla som si, že hneď ako vošiel, upútal na seba pozornosť. Nebolo to však iba tým, že bol nezvyčajný fešák s hustými gaštanovými vlasmi, mal štíhlu, elegantnú postavu a bol oblečený v dokonale ušitom sivom obleku; jednoducho patril k ľuďom, ktorí vyžarujú prirodzenú autoritu. Niektorí zamestnanci nemocnice, ktorí sedeli obďaleč, prestali piť kávu, zdvihli hlavy, a keď prechádzal okolo nich, zdvorilo mu kývli na pozdrav. Keď prišiel ku mne a podal mi ruku, telom mi prebehol elektrizujúci záblesk. Teraz, keď sedí oproti mne, sledujem, ako sa dlhými prstami neprestajne pohráva s hárkom papiera medzi nami, odhaľujúc utajované prejavy nervozity. 

„Hoci čo, slečna D’Aplièse?“ vyzval ma Charlie a v hlase mu znelo ľahké škótske ráčkovanie. Uvedomila som si, že zjavne ma nepustí z háčika, na ktorom som práve dobrovoľne visela.

„Hmmm… nie som si istá, či je tatko naozaj mŕtvy. Chcem povedať, jasné, že je, lebo už nie je medzi nami a svoju smrť by v nijakom prípade nepredstieral – dobre vedel, koľko bolesti by tým spôsobil svojim dievčatám –, no skrátka ho stále okolo seba cítim.“

„Ak vám to poskytne aspoň malú útechu, podľa mňa je vaša reakcia celkom normálna,“ odvetil Charlie. „Veľa trúchliacich príbuzných, s ktorými som sa rozprával, má pocit, že prítomnosť svojich drahých zo­snulých cítia okolo seba dlho po ich smrti.“

„Rozumiem,“ povedala som s miernym pocitom, že ma poúča, aj keď som si uvedomovala, že hovorím s lekárom – človekom, ktorý má denno­denne do činenia so smrťou a príbuznými, ktorých opustili ich milovaní blízki.

„To je zvláštne,“ vzdychol, zdvihol papier z melamínového stola a začal ho obracať v rukách. „Ako som pred chvíľou spomenul, aj mne pred­nedávnom zomrel otec, a odvtedy ma mátoží zlý sen, v ktorom vstáva z hrobu.“

„Takže ste si neboli veľmi blízki.“

„Nie. Aj keď bol mojím biologickým rodičom, tým sa náš vzájomný vzťah začínal aj končil. Nič viac sme nemali spoločné. Vo vašom prípade to zrejme bolo iné.“

„Áno, aj keď, paradoxne, otec si mňa aj všetky moje sestry adoptoval  ešte ako maličké a so svojimi biologickými rodičmi sme nezostali v nijakom kontakte. No ľúbila som ho z celého srdca. Skutočne bol úžasný.“

Charlie sa nad tým usmial. „Nuž, tým sa iba potvrdzuje, že biológia nehrá hlavnú úlohu v tom, či so svojimi rodičmi vychádzame alebo nie. Je to lotéria. Nemám pravdu?“

„Nemyslím si to,“ odvetila som, usudzujúc, že ani na pracovnom pohovore nemôžem zaprieť svoje „ja“. „Podľa mňa sme si navzájom súdení zámerne, či je medzi nami pokrvný zväzok alebo nie.“

„Chcete povedať, že sme si predurčení?“ Ironicky nadvihol obočie.

„Áno, ale viem, že veľa ľudí s tým nesúhlasí.“ 

„Obávam sa, že vrátane mňa. Ako kardiochirurg sa dennodenne zaobe­rám srdcom, ktoré všetci spájame s citmi a dušou. Bohužiaľ, som nútený vnímať ho len ako svalovú hmotu – ktorá navyše často nefunguje, ako by mala. Vzdelanie ma prinútilo vnímať svet z čisto vedeckého hľadiska.“

„Myslím, že aj veda poskytuje priestor na duchovno,“ namietla som. „Aj ja som mala striktne vedecké vzdelanie, no vo vede je množstvo do­siaľ nevysvetlených vecí.“

„Máte pravdu, lenže…“ Charlie pozrel na hodinky. „Zdá sa, že sme celkom zišli z cesty a ja musím byť o pätnásť minút na klinike. Preto mi prepáčte, že sa vraciam k pracovným záležitostiam, ale rád by som vedel, koľko vám toho Margaret povedala o panstve Kinnaird.“

„Toľko, že sa rozprestiera na vyše štyridsiatich tisícoch akrov divej prírody a že hľadáte človeka, ktorý niečo vie o pôvodných druhoch zvierat, čo by tú divočinu mohli obývať. Najmä o divých mačkách.“

„Áno. Vzhľadom na smrť otca zdedím panstvo Kinnaird. Otec ho dlhé roky vnímal len ako súkromné ihrisko: poľoval, strieľal, lovil ryby a dosucha vyciedzal miestne destilérie, a ani trochu pri tom nemyslel na životné prostredie. Pravdupovediac, nebol v tom sám – jeho otec a niekoľkí z našich mužských predkov pred ním v predchádzajúcom storočí s obľubou míňali peniaze získané z ťažby dreva na lodný priemysel. Z diaľky sa nečinne prizerali, ako sa rozsiahle plochy kaledónskych borovicových lesov menia na holoruby. Vtedy ešte netušili, čoho sa dopúšťajú, ale v dnešných osvietenských časoch si to uvedomujeme. Je mi jasné, že nemožno celkom vrátiť čas, aspoň nie za môjho života, ale s radosťou by som to aspoň začal naprávať. Mám najlepšieho správcu v celej Vysočine, ktorý je schopný podujať sa na projekt zalesnenia. Už sme dali do poriadku aj loveckú chalupu, kde žil môj otec, takže ju môžeme prenajímať platiacim hosťom, ktorí sa chcú nadýchať čerstvého vzduchu Vysočiny a zúčastniť sa na spoločných poľovačkách.“

„Rozumiem,“ povedala som, snažiac sa premôcť triašku.

„Znižovanie stavu zveri očividne neschvaľujete.“

„Nie, zabíjanie nevinných zvierat nemôžem schvaľovať. No chápem, prečo to treba robiť,“ dodala som chvatne. Napokon, presviedčala som sa v duchu, uchádzam sa o prácu na panstve na škótskej Vysočine, kde odstrel zveriny nie je len štandardnou praxou, ale priam ho prikazuje zákon.

„S vaším vzdelaním určite viete, ako ľudia v Škótsku narušili rovno­váhu v prírode. Nemáme tam prirodzených predátorov, ako sú vlky a medvede, ktoré by populáciu zveri udržiavali pod kontrolou. Táto úloha ostala nám. No aspoň ju vykonávame humánnejším spôsobom.“

„Viem, hoci musím byť celkom úprimná a povedať vám, že na odstrele zveri by som sa jakživ nezúčastnila. Som zvyknutá zvieratá chrániť, nie ich vraždiť.“

„Chápem vaše pocity. Preštudoval som si váš životopis a musím uznať, že je pozoruhodný. Nielenže ste s vyznamenaním skončili štúdium zoo­lógie, ale máte dokonca špecializáciu aj z ochranárstva.“

„Áno, praktická súčasť môjho štúdia – anatómia, biológia, genetika, typické spôsoby správania pôvodných druhov zvierat a ostatné predmety – bola neoceniteľná. Nejaký čas som pracovala vo výskumnom stredisku zoologickej záhrady v Servione, no zakrátko som si uvedomila, že väčšmi ma zaujíma konkrétna práca so zvieratami, nie iba ich skúmanie z diaľky a analýzy DNA na Petriho miske. Jednoducho… mám vrodenú empatiu k zvieratám a aj bez veterinárneho vzdelania mám v sebe od prírody schopnosť liečiť ich.“ Skromne som pokrčila plecami, lebo toľká samochvála mi pripadala trápna. 

„V každom prípade, Margaret sa o vašich schopnostiach vyjadrila veľmi pochvalne. Povedala mi, že v jej rezervácii ste sa starali o divé mačky.“

„Áno, robila som tam bežné veci, ale skutočnou odborníčkou je Margaret. Dúfali sme, že v rámci programu návratu do divočiny sa divé mačky tento rok spária, no rezervácia sa ruší a zvieratá premiestnia na iné miesto, takže zrejme k tomu nedôjde. Divé mačky sú mimoriadne citlivé na zmenu prostredia.“

„To tvrdí aj môj správca Cal MacKenzie. Vôbec nie je nadšený myš­lienkou, že by sa mal starať o divé mačky, ale sú to pôvodné zvieratá škótskej Vysočiny, a navyše veľmi vzácne, preto sa nazdávam, že je mojou povinnosťou urobiť všetko pre záchranu ich chovu. A Margaret si myslí, že ak je niekto schopný pomôcť mačkám zvládnuť zmenu prostredia, ste to vy. Takže, ste ochotná stráviť u nás niekoľko týždňov spolu s nimi, kým sa neudomácnia?“

„Som, hoci po premiestnení ma už mačky nebudú zamestnávať na plný úväzok. Máte tam pre mňa aj inú prácu?“

„Úprimne sa priznám, Tiggy, dosiaľ som nemal veľa času podrobne premýšľať o svojich budúcich plánoch s panstvom. Popri tunajších lekárskych povinnostiach a vybavovaní záležitostí okolo majetku po otcovej smrti neviem čo skôr. No kým budete u nás, bol by som rád, keby ste si preštudovali terén a posúdili, či by bol vhodný aj na chov iných pôvodných druhov. Uvažoval som o začlenení veverice obyčajnej a pôvodných horských zajacov. Skúmam aj možnosť chovu diviakov a losov a do riek a jazier chcem vrátiť divé lososy a vybudovať lososie priepuste a podobne, aby sa podporilo ich neresenie. Panstvo Kinnaird má obrovský potenciál, no všetko závisí od dostupných financií.“

„Jasné. Znie to zaujímavo,“ prisvedčila som. „Hoci vás musím upozorniť, že v rybách sa nevyznám.“

„Chápem. A ja vás zasa musím upozorniť, že vzhľadom na momentálnu finančnú situáciu vám môžem ponúknuť iba základný plat, plus ubytovanie, no budem vám vďačný za každú radu. Hoci sa mi Kinnaird nesmierne páči, ukázalo sa, že je časovo aj finančne veľmi náročný.“ 

„Určite ste vopred vedeli, že raz panstvo zdedíte,“ namietla som.

„Vedel, no zároveň som bol presvedčený, že môj otec patrí k tým, čo chodia po svete naveky. Navyše sa vôbec neunúval spísať poslednú vôľu, takže zomrel bez nej. Hoci som jediný dedič a všetko je iba formalita, znamená to pre mňa ďalšiu kopu papierovačiek, o ktoré nestojím. Dúfam, že všetko bude hotové do januára, ako ma ubezpečuje môj právny zástupca.“

„Ako zomrel váš otec?“ opýtala som sa.

„Je to irónia osudu, ale dostal srdcový infarkt a vrtuľníkom ho dopravili do mojej nemocnice.“ Charlie vzdychol. „Cestou nás však opustil a ako neskôr potvrdila pitva, vzniesol sa na nebesia v oblaku výparov z whisky.“

„To pre vás muselo byť drsné,“ poznamenala som a pri tej predstave ma striaslo.

„Pravdaže, bol to pre mňa šok.“

Sledovala som, ako znovu zobral zo stola papier a prezradil tým potlačovaný hnev.

„Nemôžete panstvo predať, keď ho nechcete?“

„Mám predať tristoročné vlastníctvo Kinnairdovcov?“ Prevrátil oči a zachechtal sa. „Všetci duchovia našej rodiny by ma do smrti prenasledovali. A ak pre nič iné, musím sa pokúsiť uchovať ho pre svoju dcéru Zaru. Je do toho miesta priam zbláznená. Má šestnásť rokov a keby mohla, zajtra by nechala školu a prišla na plný úväzok pracovať do Kinnairdu. Povedal som jej, že si najskôr musí dokončiť vzdelanie.“

„Jasné.“ Prekvapená som sa zadívala na Charlieho a hneď som si o ňom poopravila mienku. Muž predo mnou naozaj nevyzeral na to, že by nejaké deti vôbec mal, nehovoriac o šestnásťročnej dcére.

„Keď bude staršia, bude z nej vynikajúca pani Kinnairdu,“ pokračoval Charlie, „no želám si, aby si najskôr trochu užila život – išla na univer­zitu, cestovala po svete a nadobudla istotu, že sa naozaj navždy túži pripútať k rodinnému panstvu.“

„Ja som od štyroch rokov presne vedela, čo chcem robiť. Odkedy som videla dokumentárny film o vraždení slonov pre slonovinu. Po strednej som hneď išla na univerzitu. Takmer vôbec som necestovala,“ vyznala som sa a mykla plecami, „ale človek sa všetko najlepšie naučí priamo v praxi.“

„To mi stále tvrdí aj Zara.“ Charlie sa na mňa zľahka usmial. „Mám pocit, že si budete výborne rozumieť. Pravdaže, mal by som sa vzdať tohto tu,“ hodil rukou okolo seba, „a obetovať život panstvu, až kým ho nepreberie Zara. Lenže kým sa panstvo nepozviecha, z finančnej stránky, nemá zmysel, aby som sa vzdával terajšieho zamestnania. A ak mám byť úprimný, vôbec si nie som istý, či by zo mňa bol dobrý vidiecky pán.“ Znovu skontroloval čas. „Bohužiaľ, už musím ísť, ale ak máte o prácu záujem, hádam by bolo najlepšie navštíviť Kinnaird, aby ste ho videli na vlastné oči. Tam hore ešte nesnežilo, ale vraj čo nevidieť začne. Mali by ste vedieť, že panstvo je na samom konci sveta.“

„Žijem s Margaret v jej domčeku uprostred ničoho,“ zdôraznila som.

„V porovnaní s Kinnairdom sa jej chalupa nachádza na Times Square,“ odvetil Charlie. „Pošlem vám číslo Calovho mobilu aj pevnej linky do sídla. Ak na oboch necháte odkaz, jeden sa mu napokon podarí zachytiť a ozve sa vám.“

„Dobre, ja…“

Chod mojich myšlienok prerušilo pípnutie Charlieho pagera.

„Už naozaj musím utekať.“ Vstal. „Pošlite mi e-mail a spýtajte sa na všet­ko, čo chcete vedieť. Keď mi oznámite, kedy sa chystáte do Kinnairdu, pokúsim sa prísť za vami. A prosím vás, vážne o tom uvažujte, lebo vás potrebujem. Ďakujem, že ste prišli, Tiggy. Zatiaľ dovidenia.“

„Dovidenia,“ odvetila som a potom som sledovala, ako sa prepletá pomedzi stoly k východu. Cítila som sa zvláštne povznesená, lebo som s ním nadviazala úprimný kontakt. Charlie mi pripadal známy, akoby som ho poznala odjakživa. A keďže som verila na prevtelenie, zrejme to bola pravda. Na okamih som zatvorila oči a vyčistila si myseľ, aby som sa lepšie sústredila na prvý pocit, ktorý sa mi vybaví, keď naňho pomyslím, a výsledok ma ohromil. Namiesto toho, aby som vnímala vľúdne teplo človeka, ktorý mohol reprezentovať otcovskú postavu zamestnávateľa, zareagovala som celkom inak.

Nie! Otvorila som oči a pobrala sa na odchod. Má takmer dospelú dcéru, takže je oveľa starší, ako vyzerá, a pravdepodobne je ženatý, karhala som sa v duchu, keď som kráčala po jasne osvetlených nemocničných chodbách k východu do hmlistého novembrového popoludnia. Nad Invernessom sa začalo zmrákať, hoci bolo iba krátko po tretej.

Stála som v rade na autobus, ktorým som sa mala odviezť na vlakovú stanicu, a odrazu ma striaslo – nebola som si istá, či od chladu, alebo od vzrušenia. Vedela som iba to, že o miesto v Kinnairde, hoci aj dočasné, sa zaujímam inštinktívne. A tak som vyhľadala číslo, čo mi dal Charlie, vybrala som mobil a zavolala Calovi MacKenziemu.

Back to Top