I

Po schodisku schádza chlapec.

Chodba je úzka a skrúca sa. Chlapec berie každý schod pomaly, šúcha sa popri stene, topánka pri každom kroku buchne.

Kúsok nad úpätím schodov znehybnie, obzrie sa na cestu, ktorú prešiel. Potom odrazu rázne preskočí posledné tri schody, ako má vo zvyku. Keď dopadne, zatacká sa a spadne na kolená na dlaždicovú podlahu. 

Je dusný, bezveterný deň koncom leta a izbu na prízemí presekávajú dlhé pásy svetla. Zvonka naňho zlostne blčí slnko, sklá na mriežkovaných oblokoch vsadených do omietky sú žlté. 

Vstane a pošúcha si nohy. Pozrie jedným smerom, hore schodmi. Potom druhým smerom, váha, ktorým sa dať. 

Izba je prázdna, na mriežke zádumčivo blikoce oheň, oranžové uhlíky pod mäkkým, kúdoliacim sa dymom. V udretých kolenách mu búši v rytme tepu srdca. Stojí s jednou rukou na zástrčke dverí na schody, odratú koženú špičku topánky má podvihnutú, prichystanú na pohyb, na útek. Vlasy, svetlo sfarbené, takmer zlaté, mu v chumáčoch trčia z čela dohora.

Nikto tu nie je.

Vzdychne, vtiahne do seba teplý, prašný vzduch, pohne sa cez izbu a z dverí na ulicu. Lomoz tragačov, koní, pouliční predavači, ľudia, ktorí na seba pokrikujú, chlap, ktorý vyhadzuje vrece z horného obloka, nič z toho k nemu nedolieha. Ťahá sa popri priečelí domu do vchodu v susedstve. 

Vôňa domova starých rodičov je stále rovnaká – zmes dymu z dreva, politúry, kože, vlny. Je podobná, a predsa neurčito iná ako v susediacom obydlí s dvoma izbami, ktoré starý otec vystaval v úzkej medzere pri väčšom dome, v obydlí, kde býva on s mamou a sestrami. Zavše si láme hlavu, prečo je to tak. Veď tie dve obydlia delí iba tenká trstená stena, ale vzduch má v každom iný ráz, inak zaváňa, je inej teploty.

Vo väčšom dome to hvízda prievanom a zvíreným vzduchom, ťukaním a búšením v dielni starého otca, klopaním a volaním zákazníkov pri okne, hlukom a trmou-vrmou na zadnom dvore, príchodmi a odchodmi strýkov. 

Dnes však nie. Chlapec stojí vo vchode, načúva, či tu niekto nie je. Z tohto miesta vidí, že dielňa vpravo je opustená, stoličky pri pracovných stoloch prázdne, náradie nečinné na policiach, na tácke pohodené rukavice ako odtlačky rúk, nech si ich každý pozrie. Okno, cez ktoré sa predáva, je zavreté a zahasprované. Ani v jedálni vľavo nikto nie je. Na dlhom stole naukladané obrúsky, nezapálená sviečka, kopa peria. Nič viac.

Zavolá, je v tom pozdrav aj otázka. Raz, dva razy. Nachýli hlavu, načúva, či sa niekto neozve.

Nič. Len vrzgot trámov, ktoré sa v slnku trocha rozťahujú, šum vzduchu vanúceho pod dverami a medzi izbami, šuchot plátenných drapérií, pukot ohňa, neurčité zvuky prázdneho, odpočívajúceho domu. 

Zovrie prsty na železnej kľučke. Horúčava dňa, hoci je už neskoro, mu vyháňa z pokožky na čele pot, leje sa mu po chrbte. Bolesť v kolenách sa vyostrí, bodá, potom zasa zoslabne. 

Chlapec otvorí ústa. Volá mená, jedno po druhom, mená všetkých, ktorí tu bývajú, tu v tomto dome. Starú mamu. Slúžku. Strýkov. Tetu. Učňa. Starého otca. Volá ich všetkých, jedného po druhom. Na okamih mu zíde na um zavolať otcovo meno, zakričať naňho, lenže otec je na míle a hodiny ďaleko, v Londýne, kde on nikdy nebol.

Ale kde sú ostatní, to by rád vedel – mama, staršia sestra, stará mama, strýkovia? Kde je slúžka? Kde starý otec, ktorý za dňa ledva vytiahne z domu päty a zvyčajne je v dielni, preháňa učňa alebo v účtovnej knihe ráta príjem? Kde sú všetci? Ako môžu byť obidva domy prázdne?

Pohne sa po chodbe. Pri dverách do dielne zastane. Mihne do nej pohľadom, aby sa uistil, že tam nikto nie je, a vojde dnu.

Do rukavičkárskej dielne starého otca má prístup zakázaný. Ani postávať vo dverách nesmie. Čo tam leňošíš, zahučí starý otec. Človek už nemôže poctivo pracovať, aby naňho ľudia nevyvaľovali oči? Nemáš nič lepšie na robote, ako prestupovať z nohy na nohu?

Hamnet má bystrú myseľ – na hodinách v škole všetkému poľahky rozumie. Chápe zmysel a logiku toho, čo sa hovorí, a naspamäť sa učí rýchlo. Slovesá, gramatiku, časy, rétoriku, čísla a výpočty sype z hlavy tak ľahko, až to občas vzbudzuje závisť ostatných chlapcov. No tá myseľ je aj roztržitá. Voz prechádzajúci po ulici počas hodiny gréčtiny mu odvráti pozornosť od písacej tabuľky a on dumá, kam asi ide a čo asi vezie a ako ho raz strýko zviezol so sestrami na sennom voze, to bola ešte len krása, vôňa a pichanie čerstvo pohrabaného sena, kolesá klopkajúce do rytmu kopýt unavenej mulice. Za posledné týždne dostal v škole dva razy bitku, pretože nedával pozor (stará mama mu pohrozila, že keď sa to stane ešte raz, ešte jediný raz, dá o tom vedieť otcovi). Učiteľovi to nejde do hlavy. Hamnet sa učí rýchlo, vie recitovať namemorované, ale myseľ si pri učení nevie udržať. 

Keď na oblohe začviriká vták, zadrhne sa v reči, ani čo by zásahom nebies ohluchol a onemel. Keď kútikom oka zachytí niekoho vchádzať do miestnosti, odtrhne sa od toho, čo práve robí – či už je, číta, alebo píše domácu úlohu – a nespúšťa z prichádzajúceho pohľad, akoby niesol dajakú dôležitú správu práve preňho. Nutká ho prekĺznuť popri hraniciach skutočného, hmatateľného sveta naokolo a vstúpiť inam. Telom sedí v izbe, ale hlavou je inde, niekým iným, v končinách známych iba jemu. Prebuď sa, chlapče, skríkne stará mama, lúskajúc naňho prstami. Vráť sa, zasykne staršia sestra Susanna a počastuje ho frčkou do ucha. Dávaj pozor, zhúkne naňho učiteľ. Kde si zasa bol? Zašepká mu Judith, keď sa konečne vráti do tohto sveta, keď príde k sebe, keď sa rozhliadne a uvidí, že je späť, doma, pri stole, naokolo rodina a mama naň­ho s miernym úsmevom upiera pohľad, akoby presne vedela, kde bol. 

A rovnako aj teraz, keď vchádza do zakázaného priestoru rukavičkárskej dielne, vytratilo sa mu, čo má urobiť. Odpútal sa od ukotvenia, od vedomia, že Judith ochorela a treba, aby sa o ňu niekto postaral, že je práve na ňom vyhľadať mamu alebo starú mamu, či niekoho iného, kto už bude vedieť, čo robiť.

Zo štangle visia kože. Hamnet sa už dosť vyzná, vie, že tá hrdzavočervená fľakatá je jelenia, tá jemnučká a poddajná kozľacia, menšie kožúšky patria veveričkám, tá hrubá a ježatá je diviačia. Keď podíde bližšie, kože na závesoch zašelestia a pohýbu sa, ako keby v nich ešte ostával život, len kúsoček života, toľko, aby ho počuli prichádzať. Vytrčí prst a dotkne sa kozej kože. Je záhadne hebká ako vodná tráva, ktorá sa mu obtiera o nohy, keď sa v horúce dni zájde okúpať. Koža sa zľahka hojdá, nohy rozovreté, vystreté ako v letku, ako vták alebo prízrak.

Chlapec sa obráti a obzerá si dve stoličky pri pracovnom stole – jednu potiahnutú kožou, vyhladenou nohavicami starého otca, a druhú tvrdú, drevenú pre Neda, učňa. Pohľadom zablúdi na náradie visiace na hákoch na stene nad pracovným stolom. Vie, čo sa z toho používa na rezanie, čo na napínanie, čo na pripínanie a stehovanie. Zbadá, že užší z napínacích rámov na rukavice – ženské – nie je na svojom mieste, ostal na stole, tam, kde pracuje Ned so sklonenou hlavou, nahrbenými plecami a hybkými, usilovnými prstami. Hamnet vie, že stačí málo, aby sa starý otec na Neda rozkričal, a občas ešte niečo horšie, preto napínací rám vezme, poťažká jeho teplú drevenú ťarchu a zavesí ho na hák. 

Chystá sa potiahnuť zásuvku, v ktorej sú kotúľky s niťami a škatule s gombíkmi – opatrne, opatrne, vie, že zásuvka zaškrípe –, keď mu doľahne do uší akýsi tichý škrabot či šuchotanie. 

Hamnet bleskurýchlo vystrelí von, preženie sa po chodbe na dvor. Spomenie si na svoju povinnosť. Čo to robí – obsmŕda v dielni? Sestra je chorá – má niekoho vyhľadať, aby jej pomohol.

Otvára dvere, buch, buch, buch, jedny za druhými, kuchynský prístavok, varňa piva, práčovňa. Všade prázdno, vnútri tma a chlad. Znova volá, tentoraz zachrípnutejšie, v hrdle ho už škriabe od toľkého volania. Oprie sa o stenu kuchynského prístavku, kopne do orechovej škrupiny, až skackavo odletí cez dvor. Je dočista zmätený, že je takto sám. Niekto by tu mal byť, niekto tu vždy je. Kde sú? Čo má robiť? Ako to, že sú všetci preč? Ako je možné, že mama a stará mama nie sú doma ako vždy a zakaždým, prečo nedvíhajú poklop na peci, nemiešajú v hrnci na ohni? Stojí na dvore, pozerá okolo seba, na dvere do chodby, na dvere do varne, na dvere ich bývania. Kam má ísť? Koho volať na pomoc? Kde sú všetci?

Každý život má svoj stržeň, svoju os, svoj stredobod, z ktorého všetko prýšti a do ktorého sa všetko navracia. Táto chvíľa, to je neprítomná mama – chlapec, prázdny dom, opustený dvor, nevypočuté volanie. 

A on, stojí tu za domom a volá na tých, čo ho kŕmili, prebaľovali, pohojdávaním uspávali, držali za rúčku pri prvých krokoch, učili jesť lyžičkou, fúkať do polievky, kým sa pustí do jedenia, dávať pozor pri prechádzaní cez ulicu, nechať spiaceho psa ležať, vypláchnuť pohár pred pitím, nepribližovať sa k hlbokej vode. 

Toto si ona ponesie hlboko v sebe, ponesie si to do konca svojich dní.

Hamnet škrabká topánkami po štrku na dvore. Vidí, čo zostalo z hry, ktorú sa s Judith nedlho predtým hrali – dlhé špagáty priviazané k borovicovým šiškám, ktoré poťahovali a predhadzovali mačiatkam. Tým malým tvorom s tvárami ako fialky a mäkkými vankúšikmi pod labkami. Stará mačka sa utiahla do suda v komore, kde ich priviedla na svet a týždne ukrývala. Hamnetova stará mama po mláďatách kdekade snorila, chcela ich všetky utopiť, ako obyčajne, ale mačka jej to prekazila, držala svoje maličké potajme, v bezpečí, a teraz sú už podrastené, obi­dve, pobiehajú sem a tam, lezú na vrecia, naháňajú pierka, útržky vlny a zatúlané lístie. Judith sa od nich nevie na dlhšie odlúčiť. Zvyčajne má jedno vo vrecku zástery, zradnú vypuklinu prezrádzajú dve špicaté ušká, a stará mama ju okrikuje a vyhráža sa džberom s dažďovou vodou. Hamnetova mama ich však pošepky upokojuje, že mačence sú už priveľké na utopenie. „Už ich nemôže utopiť,“ uisťuje ich, keď sú sami, stierajúc z Judithinej zdesenej tváre slzy. „Nemala by na to žalúdok – metali by sa, vieš, bojovali by.“

Hamnet sa primotá k osihoteným šiškám, ich špagáty sa ťahajú po udupanej hline dvora. Mačiatka nikde nevidieť. Špičkou topánky drgne do jednej šišky a tá sa od neho kyvotavo odkotúľa.

Zadíva sa dohora na domy, na mnohé obloky toho veľkého a na tmavý vchod toho svojho. Inokedy sa s Judith tešia, keď sa ocitnú sami. V takej chvíli by ju nahováral, aby s ním vyliezla na strechu kuchynského prístavku, odkiaľ dočiahnu na konáre slivky prevísajúce cez susedov múr. Konáre sú obťažkané, obsypané slivkami, ich červenozlaté kožky idú puknúť, také sú zrelé. Videl ich z horného obloka domu starkých. Keby bol deň ako každý iný, podvihol by Judith na strechu, aby si naplnila vrecká nakradnutými slivkami, nech by sa čo ako priečila a trápila výčitkami svedomia. Nerada sa dopúšťa niečoho nepočestného či zakázaného, taká je nevinnučká, ale väčšinou stačí zopár Hamnetových slov a dá sa presvedčiť.

Ibaže dnes, keď sa hrali s mačiatkami, ktoré unikli predčasnému skonu, sťažovala sa, že ju bolí hlava a páli v hrdle, že ju premkýna chlad a vzápätí horúčosť, a šla si domov ľahnúť. 

Hamnet sa vracia dverami do hlavného domu a vykročí po chodbe. Chce vyjsť na ulicu a vtom čosi začuje. Akési klopnutie či pohyb, tichý zvuk, no celkom určite pochádza od človeka.

„Hej!“ zavolá. Čaká. Nič. Dolieha k nemu ticho z jedálne a zo salónu za ňou. „Kto je tam?“

Na chvíľu, iba na okamih, mu vyvstane pred očami predstava, že by to mohol byť otec, ktorý sa vrátil z Londýna a chce ich prekvapiť – už sa to stalo. Bude tam, bude za dverami, azda sa hrá na skrývačku, taký fígeľ. A keď on, Hamnet, vojde do izby, otec zrazu vyskočí. Vo vaku a v mešci nesie plno darčekov. Bude raziť koňmi, senom, mnohodennou cestou. Objíme si syna a on sa pritisne lícom k drsným, škrabľavým sponám jeho kabátca. 

No vie, že to nebude otec. Vie to, vie to naisto. Otec by sa na toľké volanie ozval, neukrýval by sa v prázdnom dome. No jednako, keď vchádza do salónu, prenikne ním pocit sklamania, lebo pri nízkom stole zbadá starého otca.

V salóne panuje prítmie, na oknách sú zatiahnuté závesy. Starý otec stojí k nemu chrbtom, nahrbený, habká po čomsi na stole – papiere, plátenné vrecko, akési mince. Na stole stojí džbán a pohár. Starký blúdi rukou medzi nimi, má sklonenú hlavu, sípavo z neho vyráža dych.

Hamnet zdvorilo zakašle. Starý otec sa prudko obráti, tvár má nasrdenú, zúrivú, rukami mláti vo vzduchu, akoby odrážal útočníka. „Kto je tu?“ zareve. „Kto je to?“

„Ja.“

„Kto?“

„Ja.“ Hamnet prejde do úzkeho pásu svetla prenikajúceho šikmo cez oblok. „Hamnet.“

Starý otec dosadne na stoličku, až to buchne. „Vyľakal si ma, až sa mi v žilách sekla krv, chlapče!“ skríkne. „Čo si myslíš, takto sa zakrádať?“

„Nehnevajte sa,“ ospravedlňuje sa Hamnet. „Stále som volal, nikto sa neozýval. Judith je…“

„Sú preč,“ preruší ho starý otec a šibne zápästím smerom von. „A čo s tými ženskými vôbec chceš?“ Schytí džbán za hrdlo a nasmeruje ho k poháru. Tekutina – asi pivo, pomyslí si Hamnet – vystrekne, niečo do pohára, niečo na papiere na stole, starý otec zahreší a rukávom ťapká po papieroch, osúša ich. Hamnetovi prvý raz zíde na um, že starý otec je asi opitý.

„Viete, kam šli?“ spýta sa.

„Čože?“ vyhŕkne starý otec, stále osúšajúc papiere. Jeho hnev pre poničené papiere z neho letí ako vytasený rapír. Hamnet cíti, ako jeho hrot blúdi po izbe, hľadá protivníka, a na okamih sa mu vybaví mamin liesko­vý prútik ťahajúci sa k vode, ibaže on nie je voda pod zemou a hnev starého otca nie je chvejúca sa virguľa. Je bodavý, ostrý, nevyspytateľný. Hamnet netuší, čo sa stane v nasledujúcej chvíli ani čo by mal urobiť.

„Nestoj tam s vyvalenými okáľmi,“ zasyčí starý otec. „Pomôž mi!“

Hamnet váhavo postúpi o krok, potom o ďalší. Je v strehu, v mysli mu víria otcove slová – drž sa od starého otca bokom, keď ho posadne planá nálada. Nepribližuj sa k nemu. Vždy buď kus od neho, počuješ?

Takto ho otec vystríhal, keď bol naposledy doma a spoločne pomáhali vykladať voz z garbiarne. Johnovi, starému otcovi, spadol zväzok koží do blata a v náhlom záchvate hnevu šmaril do steny škrabač na kožu. Otec Hamneta razom odtiahol, skryl si ho za chrbát, aby bol z cesty, no John sa popri nich bez slova vrútil do domu. Otec vzal Hamnetovi tvár do oboch rúk, na zátylku mu preplietol prsty a uprel naňho nehybný, skúmavý pohľad. Tvojich sestier sa nedotkne, ale bojím sa o teba, zamrmlal so zvrašteným čelom. Poznáš tú náladu, čo mám na mysli, však? Hamnet prikývol a zatúžil, aby táto chvíľa trvala dlho, nech mu otec ešte takto drží hlavu – mal pri tom pocit ľahkosti, bezpečia, pocit, že mu niekto celkom rozumie a že je niekomu drahý. No zároveň sa prihlásila zhorknutá, pálčivá ťažoba, ako keď jeho žalúdku nepadne dobre to či ono jedlo. Spomenul si na úsečné slová, ktoré lietali medzi otcom a starým otcom, a na to, ako si otec v jednom kuse uvoľňuje golier, keď sedí s rodičmi pri stole. Prisahaj mi, naliehal otec zachrípnutým hlasom, keď stáli na dvore. Odprisahaj mi to! Musím vedieť, že sa ti nič nestane, keď tu nie som, aby som na teba dozeral. 

Hamnet si je istý, že otcovo ponaučenie dodržiava. Je kus od starého otca. Stojí na druhej strane kozuba. Starý otec naňho nedočiahne, ani keby chcel.

Jednou rukou pije z pohára a druhou striasa kvapky z papiera. „Tu máš, ber si to,“ rozkáže a podáva mu papier.

Hamnet sa nahne, nepohnúc nohami, a končekmi prstov si ho vezme. Starý otec naňho striehne prižmúrenými, ostražitými očami. Z kútika úst mu trčí jazyk. Zhrbene si sadne na stoličku – vyzerá ako stará smutná ropucha na kameni.

„A ešte toto.“ Podáva mu ďalší papier. 

Hamnet sa nahne ako predtým, udržiava si potrebný odstup. Pomyslí si na otca, aký by bol naňho pyšný, ako by sa mu potešil.

Starý otec sa vrhne vpred rýchlo ako líška. Všetko sa stane v mihu, Hamnet potom ani dobre nevie, ako to nasledovalo za sebou – papier medzi nimi zletí na dlážku, ruka starého otca ho schmatne za zápästie, potom za lakeť, strhne ho k sebe do medzery, ktorú mu otec prikázal dodržiavať, druhá ruka starého otca, ešte vždy s pohárom, sa rýchlo dvíha. Hamnet vníma pred očami záblesky – červený, oranžový, farby ohňa, vyletujú mu z kútika oka – a bolesť pocíti až potom. Ostrú, omračujúcu, bodavú. Okraj pohára ho udrel rovno pod obočie. 

„To ťa naučí,“ uľaví si starý otec pokojným hlasom. „To ťa naučí zakrádať sa.“

Hamnetovi vyhŕknu z očí slzy, z obidvoch, nielen z udretého.

„Plačeš, čo? Ako malá sopľa? Si taký naničhodný ako tvoj otec,“ dodá starý otec znechutene a pustí ho. Hamnet odskočí, narazí píšťalou do pe­ľaste lôžka. „V jednom kuse vyplakávať, fňukať, ťažkať si,“ zahundre. „Nemá kúska chrbtovej kosti. Ani štipku rozumu. Tak je to s ním odjakživa. Pri ničom nevydrží.“

Hamnet vybehne von, prebehne po ulici, utiera si tvár, rukávom si stiera krv. Cez dvere svojho domova, hore schodmi, do hornej izby, kde leží na slamníku pri veľkej rodičovskej posteli so závesom postava. 

Je oblečená – hnedé šatočky, biely čepček, jeho rozviazané šnúrky rozhodené na krku – a leží na prikrývkach. Topánky skopla, padli vedľa nej ako prázdne prevrátené struky.

„Judith,“ prihovorí sa a dotkne sa jej ruky. „Je ti lepšie?“

Judith nadvihne viečka. Chvíľu na brata hľadí, ani čo by ho vnímala z veľkej diaľky, potom oči zasa zatvorí. „Spím,“ zašemotí. 

Má rovnakú srdcovitú tvár ako on, rovnaké zahrotené čelo, odkiaľ vyrastajú rovnaké do žlta sfarbené vlasy. Aj oči, ktoré naňho okamih upierala, sú rovnakej farby – teplo jantárové so zlatými fliačkami – také isté, ako má on. Má to svoj dôvod – o narodeniny sa delia v rovnaký deň, tak ako sa delili o mamine útroby. Sú dvojčatá, prišli na svet niekoľko minút po sebe. Sú takí rovnakí, akoby sa narodili z jednej plodovej blany. 

Vezme jej prsty do svojich – rovnaké nechty, rovnako tvarované hánky, i keď jeho sú trocha väčšie, širšie, špinavšie – a vytláča si z hlavy, že jej prsty sú klzké a rozpálené. 

„Ako ti je?“ spýta sa. „Lepšie?“

Judith sa pomrví. Prsty si prepletie s bratovými. Nadvihne bradu a nechá ju klesnúť. Tam je to, zbadá Hamnet, opuchlina dolu na krku. A ďalšia na mieste, kde krk prechádza do pleca. Mlčky na ne hľadí. Ako dve prepeličie vajcia pod Judithinou pokožkou. Bledé, vajcovité, usadené, akoby sa z nich išlo niečo vyliahnuť. Jedno na krku, druhé na pleci.

Judith niečo hovorí, pery sa jej oddeľujú, v ústach pohybuje jazykom.

„Čo si povedala?“ spýta sa brat a nakloní sa bližšie.

„Tvár,“ počuje. „Čo to máš s tvárou?“

Priloží si ruku na čelo, nahmatá opuchlinu, vlhkú krv. „Ale nič,“ odvetí. „To nič. Počúvaj,“ povie nástojčivejšie. „Idem pohľadať lekára. Nebudem preč dlho.“

Judith ešte čosi vraví.

„Mama?“ zopakuje Hamnet. „Áno – už ide. Nie je ďaleko.“

Mama je však ďaleko, vyše míle.

Agnes má kus zeme v Hewlandse, prenajala si ju od brata, ťahá sa od domu, kde sa narodila, až k lesu. Chová tam včely v úľoch upletených z konope, v ktorých to bzučí usilovným, do seba pohrúženým životom. Sú tam aj hriadky bylín, kvetov, rastlín, prútené opierky na stonky. Agnesina bosorácka záhrada, tak ju volá stará mama a prevracia pritom oči. 

Agnes tam vídať po väčšinu času, chodí hore-dolu popri hriadkach, pleje burinu, prikladá ruku na špirálovité úle, tu a tam prireže stonky, do koženého vaku na svojom boku ukladá niektoré kvety, listy, struky, lupene a semená. 

Dnes ju zavolal brat, po pastierovom chlapcovi jej odkázal, že sa čosi deje so včelami – povyletovali z úľov a hrčia sa na stromoch.

Agnes obchádza úle, načúva ich reči. Pohľadom zavisne na roji v sade, na černastej škvrne ťahajúcej sa po konároch, ktorá pobúrene vibruje a chveje sa. Niečo ich rozčúlilo. Počasie, zmena teploty alebo ich niekto vyrušil v úľoch? Niektoré dieťa, zatúlaná ovca, jej stará mama?

Nadvihne ruku, vsunie ju do úľa popri včelách, čo tam zostali. Dlhé voľné šaty ju chladia, stojí v tmavom, zelenkastom tieni stromov, hrubý vrkoč má pripnutý k temenu pod bielym čepcom. Na tvári nemá ochrannú sieťku – nikdy si ju nedáva. Keby ste boli pri nej blízko, videli by ste, že pohybuje perami, mrmlavo šemotí a pomľaskáva na hmyz, ktorý jej poletuje okolo hlavy, zosadá na rukávy, vráža do tváre.

Vytiahne z úľa plást a čupne si, aby si ho prezrela. Jeho povrch sa hmýri, pokrýva ho čosi, čo vyzerá ako jediný pohyblivý celok – hnedý, potiahnutý zlatými pásikmi, krídelká v tvare maličkých sŕdc. Sú to stovky dokopy zhrčených včiel, primknutých k plástu, k svojej cennosti, k svojmu dielu.

Agnes dvihne viazaničku tlejúceho rozmarínu a máva ňou nad plástom, zanechávajúc v nehybnom augustovom povetrí dymové pásiky. Včely ako jedna vzlietnu, zlúčia sa do roja nad jej hlavou, do mračna s neurčitými obrysmi, do akejsi vzduchom nadnášanej sieťoviny, ktorá sa neprestajne preskupuje.

Pozorne, bedlivo zoškrabaný bledý vosk sa ocitne v koši. Med sa odlučuje z plástu zdržanlivo, takmer neochotne, po kvapkách. Padá do nastavenej dieže pomaly ako oranžovozlatá miazga voňajúca prenikavo po tymiane a sviežej levanduli. Ťahá sa z plástu do dieže čoraz širšie, skrútene. 

Vtom sa čosi zmení, akési chvenie vo vzduchu, akoby jej nad hlavou nečujne preletel vták. Čupiaca Agnes vyvráti hlavu. Pohne sa jej pritom ruka a med jej kvapká na zápästie, steká po prstoch, po boku dieže. 

Agnes sa zamračí, položí plást, vstane a oblizne si končeky prstov.

Vpravo vidí doškové strechy Hewlandsu, nad nimi biely nakopený oblak, vľavo nepokojné konáre lesa, na jabloniach roje včiel. V diaľke ženie jej druhý najmladší brat po jazdeckom chodníku ovce, v ruke prút, stádo obieha pes. Všetko, ako má byť. Agnes chvíľu pozoruje trhaný pohyb oviec, ich hopkajúce nohy, špinavé, zaschnutým blatom ufúľané rúno. Na líce jej zosadne včela. Pohybom ruky ju odoženie.

Potom, a až do konca života, ju bude ťažiť myšlienka, že keby bola hneď a zaraz odišla, keby si bola poznášala svoje veci, rastliny, med a vybrala sa domov, keby bola dala na náhly hmlistý pocit nepokoja, mohla zmeniť to, čo sa stalo. Keby bola nechala rojace sa včely tak, nech si robia, čo chcú, a nevábila ich späť do úľov, mohla odvrátiť, čo sa blížilo.

Takto však nekoná. Stiera si z čela a z krku pot, navráva si, nebuď pochabá. Plnú diežu zakryje vrchnákom, plást zabalí do lístia, strčí ruky do ďalšieho úľa, chce si to objasniť, porozumieť tomu. Oprie sa oň a vníma jeho bzučiace, vibrujúce vnútro. Cíti jeho silu, jeho moc, ako prichádzajúcu búrku.