Recenzie

1. 

   Nadia_nvk – 3. apríla 2024

   Čierna orchidea patrí k starším dielam Lucindy Riley, a myslím, že krásne ukazuje, ako Lucinda postupne rástla a zdokonaľovala sa ako spisovateľka. Príbeh sa mi páčil a čítal veľmi dobre, no bolo to na mňa trochu príliš čiernobiele a sladké.

   Dej je tu rozdelený – tak, ako sme u Lucindy zvyknutí – na súčasnú líniu a tú minulú, a obe spája veľké anglické panské sídlo s krásnymi záhradami.

   V súčasnosti sledujeme Juliu, ktorá sa vracia domov, aby sa spamätala z tragickej smrti muža a malého synčeka. (Mimochodom, aj vám, keď si prečítate “telá sa nepodarilo identifikovať”, naskočí automaticky poznámka pod čiarou, že teda určite sú nažive a ešte sa v knihe objavia? 🤭) Na panstve, kde sa jej starý otec ako záhradník staral o skleníky plné exotických orchideí, začína rozpletať rodinné väzby a čaká ju veľké prekvapenie.

   Pátranie ju privedie do Thajska v období druhej svetovej vojny a tu je moja najväčšia výčitka. Tešila som sa, ako to väčšinou v Lucindiných knihách býva, že sa dozviem niečo nové z histórie, ale kniha sa sustredila čisto na ľúbostný príbeh, aj to pomerne presladený a plochý. V tejto dejovej línii som vlastne nenašla nič, čo by ma zaujalo, a ani žiadna z postáv ma neoslovila. Škoda, mám trochu pocit, že to bola premárnená príležitosť, akoby sa Lucinde nechcelo študovať dejepis a tak proste iba kĺzala po povrchu.

   Ak ste ešte nečítali žiadnu Lucindu, neodporúčam vám veľmi začať Orchideou, aby ste si nevytvorili zlý dojem. Ak sa vám nechce rovno do ságy Sedem sestier, skúste Levanduľovú záhradu alebo Záhadné vraždy, obe mi prišli zaujímavejšie a kvalitnejšie rozpracované. Ale ak ste fanúšik Lucindy, určite Orchideu dajte, je to fajn príbeh s kopou romantiky.

2. 

   [email protected] – 15. apríla 2024

   Lucinda Riley je pre mňa jedno veľké áno, preto sa neviem dočkať každého jedného jej príbehu.

   Ako vždy, aj v tomto prípade nás autorka vezme na cestu do minulosti, kde skúmame tajomstvá jednej rodiny, ktoré boli roky skryté. Dočkáme sa príbehu lásky, sklamania, zrady a vykúpení a to všetko v exotickom Thajsku a aristokratickom panstve v Anglicku.

   Čierna orchidea je skvelým príkladom kvalitného historického románu, v ktorom sa mieša dobrodružstvo, romantika a záhady. Autorka si, ostatne ako vždy, zaslúži obrovskú pochvalu za jej talent vytvárať bohaté niekoľkovrstvé príbehy, ktoré nútia čitateľa hlbšie sa zamyslieť nad ľudskými osudmi a vzťahmi.

   Treba však povedať, že mi miestami prekážala rozsiahlosť celého diela. Veľmi, veľmi ale že veľmi veľa opisov, ktoré mi v tomto prípade nesadli tak ako v iných autorkiných knihách, a rovnako pre mňa bolo náročné udržať si prehľad v toľkých postavách a vzťahoch. To však ale nemení nič na tom, že som sa na čítanie zakaždým nesmierne tešia a príbeh som si náležite vychutnala.

3. 

   Boba – 22. apríla 2024

   Prvé strany som rozmýšľala, či som si vybrala dobre, keď som si knihu kúpila, ale autorka ma presvedčila, že znovu nesklame.

   Júliin príbeh je neskutočne smutný. Neviem si predstaviť, čo by som na jej mieste robila. Obdivujem ju, že dokázala ísť ďalej, aj keď po malých krôčikoch.

   Neskutočne sa mi páčili návraty do minulosti, ako Elsien, tak aj Olíviin príbeh. Autorka píše naozaj pútavo, vie kedy má vpísať ďalšiu zápletku a potom čitateľovi vyraziť dych.

   O Harrym som to čakala, aj keď som si myslela, že zostane pri tom. Olívia musela byť dosť sklamaná, napriek tomu, že sa to Harry neskôr snažil urovnať.
   Nakoniec ma Harry prekvapil ešte viac. Chápem, že vojna ho zmenila a Olíviu si bral viac menej z povinnosti, no aj tak bolo od neho dosť kruté, že ju najprv uprosil, aby mu dala poslednú šancu a nakoniec sa aj tak rozhodol inak. Srdcu však človek nerozkáže.

   Ďalšiu zápletku ohľadne Lídie som predpovedala, napriek tomu ma to ale prekvapilo, možno preto, že som si nebola istá, čo Bill urobí. Celý príbeh sa zamotával viac a viac, autorka však veľmi dobre vedela, čo robí.

   Na konci knihy som sa dozvedela, čo sa stalo s Xavierom a s Gabrielom, ak by som povedala, že sa mi nechcelo plakať, klamala by som. Tá scéna ma neskutočne rozľútostila, hlavne tie okolnosti, kvôli ktorým prišiel o život. Dozvedieť sa celú pravdu bolo naozaj veľmi kruté zistenie. Nikdy by som mu neodpustila, čo spravil.
   Pri čítaní tejto knihy mnou lomcovali emócie a len ťažko som sa odtŕhala od čítania. Číta sa sama, človek ňou len tak prekĺzne a odnesie si zážitky, akoby on sám bol postavou v danom príbehu. Tak úžasne sú všetky vykreslené. Nemala som žiadny problém sa do nich vcítiť a prežívať to s nimi.

   Sem tam mi do očí vyhŕkli slzy. Je to dojemný príbeh, aj keď trochu zložitý, no nádherne napísaný tak aby sa všetko dalo pochopiť a všetky zápletky sa vyriešili. Obdivujem ten dar písania , ktorý má autorka a ako to celé vykreslila. Pri niektorých scénach som mala zimomriavky a tie zostali aj po dočítaní knihy.

   A ten záver… Musím povedať, že Lídia ma pobavila, bola to irónia osudu, no napriek tomu sa mi zdalo, že je to tak správne.

   Epilóg mi znovu vohnal slzy do očí, tentokrát ale radosti, pretože Júlia konečne našla kúsok šťastia a mohla sa tak pohnúť vpred. Aj keď to prázdne miesto v nej zostane navždy, môže sa znovu tešiť zo života.

   Ak by som mala niekomu odporučiť romantickú knihu, ktorá sa prelína s históriou, určite by som zvolila Čiernu orchideu. Je to naozaj prekrásna kniha a určite sa k nej znovu rada vrátim.

   IG knihomolske_recenzie

4. 

   Zuzana Cahojova – 25. apríla 2024

   Lucinda Rileyová je už fenoménom v žánri historických románov. Určite mnohí z vás poznajú sériu Sedem sestier, ak ste ju nečítali, tak aspoň z počutia. Pre mňa patrí medzi najobľúbenejšie série, odporúčam ju, kade chodím. Aj vo svojich stand alone knihách si udržuje ten svoj svojský štýl písania, ktorý ma takmer vždy pohltí hneď od začiatku a ja sa teším z každej chvíľky, ktorú strávim s knihou.

   Rovnako to bolo aj v prípade titulu Čierna orchidea. Striedanie súčasnosti s minulosťou je niečo, čo mám na týchto románoch najradšej, najmä to, ako autorka krok po kroku odhaľuje pohnutý osud postáv. Často to nie je prechádzka ružovou záhradou, práve naopak. Vojna, strata blízkych, nešťastná láska, boj o vlastné šťastie a slobodu. Vzácny kvet čiernej orchidey je v tomto príbehu symbolom pre nehynúcu lásku. Lásku takú silnú, že prekoná akúkoľvek vzdialenosť, aj keď je možno odsúdená na neúspech. Ocitneme sa v studenom Anglicku, aj krásnom Thajsku. Odhalíme hlboko pochované rodinné tajomstvá, ktoré niekomu spôsobili nevýslovnú bolesť, ale inému zase priniesli veľké šťastie.

   Mňa Čierna orchidea veľmi bavila. Síce mi prekážalo ľútostivé správanie niektorých postáv a niekto mi prišiel trochu zbytočný, aj to však k príbehu patrilo. Ja si ju odkladám medzi obľúbencov, lebo určite sa k nej ešte niekedy vrátim.