Buď svetlo

28,90 €
Skladom
SKU
9788022210195

OBHAJOBA ROZUMU, VEDY, HUMANIZMU A POKROKU

Naozaj sa svet ženie do záhuby? Je myšlienka pokroku dávno prekonaná? V tejto výborne napísanej správe o stave ľudstva v treťom miléniu nás kognitívny psychológ a známy intelektuál Steven Pinker nabáda, aby sme ani na okamih nepodľahli hrôzostrašným novinovým titulkom a proroctvám o konci sveta, ktoré odkrývajú naše najhoršie stránky a brnkajú na naše nižšie pudy. Namiesto toho sa pozrime na fakty. Pinker nám predkladá sedemdesiatpäť dych berúcich grafov a na ich základe dokazuje, že dĺžka života, zdravie, prosperita, bezpečnosť, mier, vzdelanie a pocit šťastia sú na vzostupe nielen v západnej Európe, ale v celosvetovom meradle. Tento pokrok nie je výsledkom pôsobenia záhadných vesmírnych síl. Je darom osvietenstva, čiže presvedčenia, že vedomosti dokážu zabezpečiť rozkvet ľudstva.

Ani zďaleka pritom nejde o naivné rojčenie. Na vlastné oči vidíme, že plody osvietenstva fungujú aj dnes. Treba ich však brániť, a to oveľa úpornejšie než kedykoľvek predtým. Osvietenstvo pláva proti prúdu ľudskej povahy, ktorá má sklon vytvárať kmeňové spoločenstvá, autoritatívne režimy, vedie k démonizovaniu a k viere v čary. Demagógovia všetkých krajín sa snažia naplno využiť práve ľudskú povahu. Proti osvietenstvu vedú zákopovú vojnu aj mnohí intelektuáli, politici či veriaci, ktorí tvrdia, že západnej civilizácii hrozí bezprostredný zánik. Výsledkom je zhubný fatalizmus a úsilie zničiť neoceniteľné inštitúcie liberálnej demokracie a globálnej spolupráce.

Pinker si všíma predovšetkým zdroje súčasného cynizmu a zastrašovania. Sú všetci ľudia od prírody iracionálni? Potrebujeme náboženstvo, aby sme vysvetlili morálku? Zostali sme po období modernizmu osamotení a podliehame samovražedným myšlienkam? Naozaj žijeme v „post-pravdivej“ dobe? V „ére teroru“? A všetko sa skončí apokalyptickou jadrovou vojnou, nedostatkom a vyčerpaním zdrojov, nezvratnou zmenou klímy a nadvládou umelej inteligencie?

Intelektuálne podkutá a elegantne napísaná kniha Buď svetlo je obhajobou rozumu, vedy a humanizmu. Ideálov, ktoré musíme brániť, aby sme mohli zabezpečiť pokrok, napredovať a vyvíjať sa k dokonalejšiemu stavu spoločnosti.

Viac informácií
Autor Pinker Steven
Žáner veda a príroda
EAN 9788022210195
Preklad Martin Djovčoš, Igor Tyšš
Formát 148x233 mm
Väzba pevná väzba s prebalom
Počet strán 648
Dátum vydania 2. 10. 2019

PRVÁ ČASŤ      

OSVIETENSTVO

 

Triezve uvažovanie, ktoré prinieslo osemnáste storočie, ako aj to, že pochopilo ľudské utrpenie a nezabúdalo pritom na potreby vyplývajúce z ľudskej prirodzenosti – to všetko pôsobí ako ozdravujúci morálny kúpeľ.

Alfred North Whitehead

 

Už niekoľko desaťročí sa vo svojich prednáškach po celom svete venujem témam, ako sú jazyk, fungovanie ľudskej mysle a špecifiká ľudskej prirodzenosti. A často na nich dostávam veľmi podivné otázky, napríklad: Ktorý jazyk je najlepší? Majú ustrice a lastúry vedomie? Kedy si budeme môcť vedomie nahrať na internet? Je obezita formou násilia?

Spomínam si na otázku študentky, ktorú mi položila po prednáške, v ktorej som hovoril, že v súčasnosti sa vedci zhodli na tom, že duševný život vzniká v dôsledku pravidelných činností v mozgovom tkanive. Študentka sa prihlásila a spýtala sa:

„Prečo mám žiť?“

Pýtala sa úprimne a z tónu jej hlasu bolo jasné, že neuvažuje o samovražde ani sa nepokúša o sarkazmus. Naozaj sa zaujímala, kde hľadať zmysel života, ak moderná veda spochybňuje tradičné náboženské predstavy o nesmrteľnosti duše. Som presvedčený, že hlúpe otázky nejestvujú, preto som sa snažil odpovedať čo najúprimnejšie. Aj mňa samého však hĺbka mojej ad hoc odpovede prekvapila. Dodnes si pamätám, čo som jej odpovedal. Samozrejme, berte ohľad na spomienkový optimizmus intelektuála, veď po vojne je každý generál. V každom prípade som však povedal niečo v tomto zmysle:

 

Už to, že sa na zmysel života pýtate, je dôkaz, že sa snažíte svoje presvedčenia a názory rozumne odôvodniť. Teda, že sa spoliehate na svoj rozum, ktorý by vám mal pomôcť odhaliť a obhájiť si, čo je pre vás dôležité. 

A dôvodov na život sa nájde neúrekom.

Ste cítiaca bytosť, a preto dokážete prežívať blaho a šťastie. Tým, že sa učíte a konfrontujete svoje názory s inými, zlepšujete si svoju schopnosť myslieť. Vďaka prírodným vedám môžete lepšie pochopiť prírodu a jej zákony a vďaka humanitným vedám a umeniu zase človeka a jeho vnútorný svet. Rovnako môžete naplno využívať schopnosť pociťovať radosti a pôžitky, čo sú senzorické pocity, ktoré vašim predkom umožnili zvíťaziť v prírodnom výbere, a teda viedli až k vašej existencii. Môžete sa tešiť z krásy a bohatstva našej prírody a tiež kultúry. Ste výsledkom miliárd rokov života prežívajúceho v neustálej zmene a k jeho pokračovaniu môžete svojou troškou prispieť vy sama. Zdedili ste aj schopnosť súcitiť, čiže dokážete mať rada, milovať, uznávať svojich blížnych a správať sa k nim láskavo. Vďaka tomuto daru od svojich predkov si môžete prejavovať láskavosť a lásku s priateľmi, rodinou aj spolupracovníkmi.

Rozum vám pritom pomáha pochopiť, že takého pocity neprežívate len vy sama, a tak viete, že aj iní potrebujú také podmienky, aké očakávate pre seba. K blahu iných cítiacich bytostí môžete prispieť tým, že sa pričiníte o pozdvihnutie života rozširovaním zdravotnej starostlivosti, vedomostí, slobody, bezpečnosti, krásy a mieru. Dejiny ľudského rodu ukazujú, že keď človek dokáže súcitiť s inými a svojou šikovnosťou prispeje k zlepšeniu životných podmienok svojho okolia, ľudstvo ako celok sa posunie ďalej. Aj vy teda môžete prispieť k pokroku všetkých.

 

Profesori kognitívnych vied nemajú v náplni práce vysvetľovať študentom zmysel života. Ani ja by som veru nemal tú drzosť pokúsiť sa niečo také objasniť, ak by moje vysvetlenie malo vychádzať iba z mojich znalostí úzkeho odboru, ktorému sa venujem, či z môjho obmedzeného prehľadu. Keď som však otázku od študentky dostal, rozhodol som v odpovedi pretlmočiť názory a hodnoty, ktoré sa formovali pred vyše dve­sto rokmi a ktoré sú v súčasnosti podľa mňa dôležitejšie než kedykoľvek predtým. Rozhodol som odpovedať v zhode s ideálmi osvietenstva.

Osvietenská viera, že používaním rozumu a súcitu prispejeme k zlepšeniu podmienok ľudského života, sa dnes môže zdať ako banálny staromódny prežitok. Túto knihu som začal písať, keď som si uvedomil, že to tak rozhodne nie je. Práve dnes, viac ako inokedy, musíme ideály rozumu, vedy, humanizmu a pokroku presvedčivo obhajovať. Myšlienky a dary osvietenstva považujeme za samozrejmé. Veríme, že dnes narodené deti sa dožijú prinajmenšom osemdesiatky; čakáme, že v obchodoch bude stále dosť potravín; že nám po otvorení kohútika potečie na ruky čistá voda a mávnutím ruky sa zbavíme odpadu; že budeme mať lieky, čo nás zbavia bolestivej infekcie; sme presvedčení, že našich synov neodvedú do vojny a že sa naše dcéry budú môcť bez strachu prechádzať po uliciach; veríme, že neskončíme vo väzení alebo na popravisku, keď si dovolíme kritizovať mocných; čakáme, že budeme mať priam na dosah prstov vedomosti a kultúru celého sveta. Všetko, čo som vymenoval, sú však výdobytky ľudského rozumu a snaženia, a nie právo dané od večnosti. Viacerí čitatelia tejto knihy si isto spomenú, že ani nie tak dávno boli vojna, nedostatok, nevzdelanosť a smrteľné nebezpečenstvo bežnou súčasťou života – a, žiaľ, v mnohých častiach sveta tento neutešený stav stále trvá. Ak si uvedomíme, že by sa životy ľudí mohli opäť vrátiť do tých­to primitívnejších podmienok, pochopíme, že ignorovaním a nedoceňovaním vymožeností osvietenstva škodíme vlastne sami sebe.

Je to už pár rokov, čo som študentke odpovedal na otázku o zmysle živote. Teraz však čoraz častejšie pri rôznych príležitostiach objasňujem ideály osvietenstva (konkrétne napríklad myšlienky humanizmu, otvorenej spoločnosti, kozmopolitizmu a klasického liberalizmu).
A nielen preto, že mi chodia e-maily s otázkami podobnými tej, čo položila oná mladá dáma. („Dobrý deň, pán profesor, čo by ste poradili človeku, ktorý prijal vaše myšlienky o ľudskej prirodzenosti a sám seba vidí len ako obyčajný zhluk atómov? Stroj s obmedzenou inteligenciou, čo vznikol zo sebeckých génov a obýva konkrétny časopriestor?“) Nedoceňovanie hodnoty a zmyslu pokroku prináša so sebou horšie prejavy, než je existenciálna neistota. Ľudia, čo nedoceňujú osvietenstvo, si často prestávajú vážiť inštitúcie, ktoré sa zrodili z jeho myšlienok a ktoré dodnes zabezpečujú pokrok v mnohých oblastiach ľudského života. Mám na mysli také javy, ako sú demokratické štátne zriadenie či medzinárodné organizácie. Namiesto dôvery v inštitúcie pokroku hľadajú potom ľudia istoty v prekonaných myšlien-kových systémoch.

Ideály osvietenstva sú produkt ľudského rozumu. Ako také sa ustavične dostávajú do konfliktu so živelnými prejavmi ľudskej povahy, medzi ktoré patria vernosť kmeňu, vôľa podriadiť sa autoritám, viera v mágiu či tendencia zvaľovať vinu za vlastné neúspechy na iných. Príklady ponúka už naša súčasnosť. V druhom desaťročí dvadsiateho prvého storočia sme boli svedkami vzostupu politických hnutí, ktorých predstavitelia opisujú vlastné štáty ako obete pekelných síl, ktoré im hrozia úplným zničením. Proti týmto nástrahám môže úbohých ľudí ochrániť iba silný vodca, ktorý chod dejín zvráti tým, že krajinu navráti do dôb minulých, do dôb, keď ešte bola veľkou. Takéto spiatočnícke politické hnutia ťažšia pritom aj zo svojich najzarytejších protivníkov. Aj tí totiž vyhlasujú, že inštitúcie modernity zlyhali a že sa prehlbuje spoločenská kríza. Je to smutný pohľad: Spiatočníci i zdanliví progresívci sú vo svojej svätej zaslepenosti presvedčení, že svitne na lepšie časy, keď sa im podarí zrútiť piliere moderného sveta. Medzi ľuďmi, ktorých názory rezonujú v médiách, takmer nenájdete takých, čo by problémy sveta videli ako súčasť cesty ľudského a spoločenského pokroku, ako niečo, čo musíme prekonať, aby sme sa dostali ďalej.

Ak som vás ešte nepresvedčil, že zo všetkých síl treba obhajovať ideály osvietenského humanizmu, zamyslite sa nad názormi Shiraza Mahera, odborníka na radikálny islamizmus. Zdá sa mi, že západným krajinám stanovil pomerne presnú diagnózu: „Akoby sa Západ hanbil za vlastné hodnoty – netrúfa si prihlásiť sa ku klasickému liberalizmu. Akoby sme si neboli istí hodnotou vlastných hodnôt. Cítime sa pri nich nesvoji,“ dodáva a porovnáva túto skepsu
s plamenným presvedčením Islamského štátu, ktorého bojovníci „presne vedia, za čo bojujú“, a táto ich istota je „neuveriteľne príťažlivá“. Maher pritom veľmi dobre vie, o čom hovorí – kedysi totiž šéfoval regionálnej štruktúre islamistickej skupiny Hizb ut-Tahrir.

Ekonóm Friedrich Hayek sa v roku 1960 zamýšľal nad osudom liberalizmu. Bolo to krátko po tom, čo táto ideológia prešla dovtedy najťažšou skúškou. Okrem iného povedal: „Na to, aby osvedčené pravdy aj naďalej prežili v myšlienkach mladých intelektuálov, je potrebné o nich hovoriť modernejším jazykom a pojmoslovím.“ (Keď Hayek nechtiac odkazuje iba na intelektuálov v mužskom rode, nepriamo tým vlastne dokazuje nutnosť nového, modernejšieho jazyka.) „Často sa totiž aj tie najúčinnejšie výrazy časom a používaním natoľko ošúchajú, že stratia svoj presný význam. Koncepty, ktoré tieto pojmy reprezentujú, neprestávajú platiť, len slová už nemajú silu sprostredkovať aj naďalej aktuálne myšlienky.“

V tejto knihe chcem preto nanovo predstaviť ideály osvietenstva jazykom dvadsiateho prvého storočia. V prvom rade sa pokúsim objasniť základné črty chápania človeka vo svetle najnovších vedeckých objavov – čiže sa pozrieme na to, kto sme, odkiaľ prichádzame, s akými zásadnými problémami sa práve boríme a ako by sme ich mohli spoločnými silami vyriešiť. Podstatná časť knihy sa však venuje obhajobe osvietenstva metódou, ktorú považujem za základ vedy dvadsiateho prvého storočia − použitím obrovského množstva dát. Vhodnosť osvietenských ideálov sa pokúsim dokázať empiricky, vďaka čomu bude jasné, že osvietenstvo nebolo len rojčením idealistov osemnásteho storočia. Osvietenstvo prinieslo reálne výsledky – a je škoda, že sa o nich tak málo hovorí. Osvietenstvo na mnohých frontoch zvíťazilo, no z jeho víťazstva sme sa, ako sa zdá, príliš netešili. Azda preto sme nedokázali oceniť ani jeho základné ideály, čiže rozum, vedu a humanizmus. Kiežby dnešní intelektuáli aspoň uznali výsledky osvietenstva – stačí aj bez fanfár. No oni sa často správajú presne opačne: k rozumu, vede a humanizmu sa stavajú nanajvýš vlažne, dívajú sa na ne skepticky a mnohí nimi dokonca opovrhujú. Pokúsim sa však dokázať, že ak osvietenstvo kriticky doceníme, uvedomíme si, že za jeho ideály sa oplatí bojovať aj dnes, pretože nás môžu inšpirovať a povzniesť. Slovom, osvietenstvo nám môže ukázať, ako máme žiť.

 

PRVÁ KAPITOLA

POUŽÍVAJME VLASTNÝ ROZUM

Čo je osvietenstvo? V roku 1784 napísal Immanuel Kant esej presne s týmto názvom. Okrem iného v nej píše, že osvietenstvo je „vystúpenie človeka zo svojej nedospelosti, ktorú si zavinil sám“. Príčinou nedospelosti podľa Kanta nie je nedostatok rozumu, ale nedostatok „rozhodnosti a odvahy používať ho bez vedenia druhým“, čo môžu byť rozličné náboženské dogmy alebo politické predstavy. Kant za heslo osvietenstva vyhlásil zásadu: „Maj odvahu používať svoj vlastný um!“. V zhode s ňou sú potom základnými požiadavkami osvietenstva sloboda myslenia a prejavu. „Žiadna epocha sa nemôže zaviazať, že uvedie epochu, ktorá bude nasledovať, do stavu, ktorý by jej znemožnil rozširovať poznatky a očisťovať ich od omylov. To by bol zločin proti ľudskej prirodzenosti, ktorej pôvodné určenie spočíva práve v takomto pokroku.“

 

Jazykom nášho storočia sa k tejto myšlienke vrátil fyzik David Deutsch, ktorý vo svojej knihe The Beginning of Infinity (Začiatok večnosti) obhajuje ideály osvietenstva. Deutsch vyhlasuje, že vtedy a len vtedy, keď máme odvahu používať vlastný rozum, dosiahneme pokrok vo všetkých oblastiach, a to tak vo vede či v politike, ako aj v otázkach morálky:

 

Optimizmus (vo význame, v akom ho tu obhajujem) vychádza z teórie, že všetky omyly, ba všetko zlo na svete je dôsledok nedostatku znalostí. […] Problémom sa nemôžeme vyhnúť, pretože naše vedomosti o svete nikdy nebudú úplné. Často čelíme obrovským prekážkam, no ani na sekundu nesmieme uveriť, že akokoľvek náročné problémy nie je možné vyriešiť. Každý problém sa dá vyriešiť a každé zlo a neprávosť sú vo svojej podstate tiež problémy – a ako takým im treba čeliť. Žiadna civilizácia, ktorú by sme mohli označiť za optimistickú, sa nebojí pokroku, pretože vyrástla z tradície konštruktívnej kritiky. Neustále zlepšuje a rozvíja svoje inštitúcie, pretože si zo všetkých nadobudnutých vedomostí najviac váži skúsenosť s omylom, vďaka ktorej môže hľadať a odstraňovať vlastné nedostatky.

 

Čo teda je osvietenstvo? Na túto otázku nemáme oficiálnu odpoveď, pretože historické obdobie, ktorému dal názov Kant svojou esejou, sa nikdy verejne neprihlásilo o slovo. Na jeho začiatku neusporiadali žiaden otvárací ceremoniál, ako je zvykom pri olympiádach, a jeho predstavitelia sa nezaviazali spoločnou prísahou či krédom. Historici za obdobie osvietenstva tradične označujú druhú polovicu 18. storočia, no nemali by sme sa ho chápať iba takto ohraničene. Osvietenstvo totiž nadviazalo na vedeckú revolúciu a na obdobie rozkvetu racionalistickej filozofie v 17. storočí a jeho myšlienky plynule prešli do vrcholného obdobia klasického liberalizmu v prvej polovici 19. storočia. Osvietenským mysliteľom otvorili oči vtedajšie nové zistenia vedcov a správy objaviteľov a v čerstvej pamäti mali krviprelievanie spôsobené náboženskými vojnami. Ich doba pritom viac než v minulosti priala presunom ľudí a myšlienok a osvietenci sa vďaka tomuto začali zamýšľať nad človekom a jeho miestom vo svete novým spôsobom. Obdobie osvietenstva prekypovalo toľkými myšlienkami, že niektoré si aj odporovali. Všetky osvietenské snahy však vychádzajú zo štyroch základných tém: rozum, veda, humanizmus a pokrok.

Najdôležitejšou témou osvietenstva bol a naďalej zostáva rozum. Na ňom stoja a padajú všetky ostatné idey. Ak sa človek rozhodne na nejakú otázku (a nemusí byť nutne o zmysle jeho života) odpovedať rozumne bez ohľadu na to, či by mu odpoveď vyhovovala, a pritom chce svoje názory odôvodniť a vysvetliť pred sebou a pred inými, rozhodol sa správať rozumne. Slovom, rozhodol sa súdiť svoje presvedčenia podľa objektívnych meradiel. Osvietenskí myslitelia sa skôr líšili, ako nelíšili, no jedno mali spoločné: zo všetkých síl sa snažili používať rozum, aby pochopili svet okolo seba. Nemienili sa už vracať k prostriedkom klamu, akými boli náboženstvo a jeho dogmy či zjavenia; zárukou pravdy pre nich prestali byť autority, osobná charizma, mystické vidiny, veštby alebo náhle vnuknutia; a nehodlali sa ani zahĺbiť do stokrát opakovaného vykladania náboženských textov.

Rozumnými úvahami nadobudli presvedčenie, že treba odsúdiť vieru v personifikovaného Boha, ktorý nemá nič lepšie na práci, než riadiť ľuďom životy. Keď sa nad všetkým dôkladne zamysleli, uvedomili si, že všetky správy o zázrakoch sú nanajvýš pochybné, že autormi svätých kníh boli ľudia a že aj prírodné katastrofy sa dejú bez ohľadu na človeka. Ba čo viac, prišli na to, že rôzne kultúry vzývajú takých rôznych bohov, že sa navzájom ani nedajú porovnávať. Spoločné majú hádam len to, že sú vymyslení. (Montesquieu napísal, že ak by trojuholníky mali boha, predstavovali by si ho ako trojstrannú bytosť.) Treba však povedať, že nie všetci osvietenci boli ateisti. Našli by ste medzi nimi napríklad deistov (opak teistov), ktorí boli presvedčení, že Boh je prapríčinou sveta, no ďalej doň nezasahuje a necháva ho vyvíjať sa podľa prírodných zákonov. Osvietenskí panteisti zase považovali Boha za synonymum prírody a jej zákonov. Iba málo z týchto mysliteľov verilo v Boha zo Svätého písma, ktorý dal ľuďom zákony, robil zázraky a poslal na svet svojho syna.

Vždy ma prekvapí, keď niekto napíše, že osvietenská viera v rozum znamená veriť, že ľudia sa za každých okolností správajú rozumne. Pohľad do dejín osvietenstva ukazuje, že to nie je pravda. Myslitelia ako Kant, Baruch Spinoza, Thomas Hobbes, David Hume alebo Adam Smith sa zaujímali o psychológiu a veľmi dobre vedeli, že človek je otrokom svojich slabostí a vášní. Trvali na tom, že iba ak do dôsledkov spoznáme príčiny ľudských nedostatkov, môžeme sa ich konečne zbaviť. Z tohto dôvodu osvietenstvo hlásalo zásadu uplatňovať rozum: človeku je totiž prirodzené uvažovanie zažitými spôsobmi, a nehľadí na ne kriticky.

Druhou témou osvietenstva je veda, ktorá je výsledkom ustavične sa zdokonaľujúceho rozumného uchopovania sveta. Prevratnosť vedeckej revolúcie z konca sedemnásteho storočia dnes už nevieme plne doceniť, pretože nepretržité vedecké objavy sa stali bežnou súčasťou nášho života. Historik David Wootton nám však pripomína, aký zvláštny bol pohľad na svet vzdelaného Angličana okolo roku 1600, čiže v predvečer vedeckej revolúcie:

 

Tento človek verí, že bosorky môžu pričarovať silné búrky, v ktorých sa na mori strácajú lode. […] Verí na vlkodlakov, no zároveň vie, že by žiadneho nestretol v Anglicku – žijú totiž v Belgicku. […] Je presvedčený, že Kirké naozaj premenila členov Odyseovej posádky na prasce. Samozrejme, vie, že myši sa samovoľne rodia v stohoch vlhkej slamy. Dobre tiež pozná mená známych mágov svojej doby. […] Asi ako všetci: videl už roh jednorožca, no na jednorožca samotného ešte nenatrafil.

Verí tiež, že zavraždený bude krvácať, keď je v blízkosti jeho vrah. Nezdá sa mu čudné, že by mohla existovať masť, ktorú keď natriete na dýku, čo niekoho zranila, dokáže tú ranu zaceliť. Je tiež presvedčený, že tvar rastlín, farba ich kvetov a ich textúra sú znakmi liečivých vlastností, lebo veď Boh stvoril prírodu, aby jej človek mohol porozumieť. Vie si predstaviť, že by sa zlato dalo vyrobiť z bežných kovov, no myslí si, že zatiaľ nikto neprišiel na to ako. Nepochybuje tiež, že prírode sa hnusí prázdnota. Okrem toho verí, že dúha je znamenie od Boha a že kométy sú predzvesťou zla. Je mu jasné, že sny naznačujú budúcnosť, len ich treba správne vyložiť. No a Zem sa podľa neho nehýbe: každých dvadsaťštyri hodín sa okolo nej otočí Slnko so všetkými hviezdami.

 

O dve-tri generácie nebude vzdelaný potomok tohto Angličana veriť ničomu z toho, čo sme práve spomenuli. Vedecká revolúcia pritom nepriniesla len oslobodenie od nevedo-
mosti – znamenala aj vyslobodenie zo zovretia strachu. Sociológ Robert Scott konštatuje, že
v stredoveku „viera, že život človeka ovládali sily mimo jeho dosahu, vybičovala neraz celé spoločnosti takmer k paranoickým stavom“:

 

Búrky, hromy, blesky, víchry, zatmenia Slnka alebo Mesiaca, náhle ochladenia či horúčavy, suchá alebo zemetrasenia – to všetko a omnoho viac považoval stredoveký človek za náznaky Božieho hnevu. Dôsledkom potom bolo, že strašiaci obývali každý kút. More sa stalo priam diabolským miestom, v lese sa to hemžilo krvilačnými zvermi a okrem zbojníkov a hrdlorezov by ste stretli aj obrov, bosorky a démonov. […] Po zo­-tmení zase na každom kroku číhali zlé znamenia: kométy a meteory, padajúce hviezdy, zatmenia mesiaca a do diaľky sa ozývalo kvílenie divých zverov.

 

Keď osvietenci začali vyvracať tieto a podobné povery a bludy, ukázalo sa, aké nesprávne môžu byť úsudky takzvaného sedliackeho rozumu. Pomáhala im pri tom veda postavená na skepticizme, falzifikovateľnosti výrokov, empirickej skúmateľnosti a otvorenej diskusii. Pochopili totiž, že iba s jej pomocou môžu získať dôveryhodné poznanie.

Poznanie sa pritom netýka len sveta okolo nás, ale aj nás samých. 

Na potrebe „vedy o človeku“, sa zhodli aj osvietenskí myslitelia, ktorých názory sa inak rozchádzali. O človeka sa zaujímali napríklad Montesquieu, Hume, Smith, Kant, Nicolas de Condorcet, Denis Diderot, Jean-Baptiste d’Alembert, Jean-Jacques Rousseau alebo Giambattista Vico. Boli presvedčení, že existuje čosi ako univerzálna ľudská prirodzenosť, ktorú možno skúmať vedeckými metódami. Ich myšlienky tak predznamenali vedné odbory, ktoré sa rozvinuli až o niekoľko storočí neskôr. Keď sa snažili vysvetliť, ako funguje myslenie, položili základy kognitívnej neurológie; keď sa zamýšľali nad mechanizmami porúch mozgu, načrtli východiská psychopatológie. Osvietenci boli tiež ranými evolučnými psychológmi: snažili sa objasniť život človeka v stave jeho prírodnej prirodzenosti a pokúsili sa opísať zvieracie inštinkty, ktoré „driemu pod srdcom človekovým“. Keď písali o morálnych predstavách, ktoré stmeľujú ľudí, o sebeckých pohnútkach, ktoré ich, naopak, rozdeľujú, a krátkozrakosti, ktorá marí aj najvznešenejšie plány, zabŕdli do sociálnej psychológie. Položili aj základy kultúrnej antropológie, keď sumarizovali svedectvá a poznatky cestovateľov a objaviteľov o ďalekých krajoch. Ako prví si všimli univerzálie v ľudskom správaní a upozornili na rôznorodosť zvykov a správaní naprieč celým svetom.

Myšlienkou, že v ľudskej prirodzenosti je čosi univerzálne, sa dostávame k tretej téme osvietenstva − humanizmu. Osvietenskí myslitelia si veľmi naliehavo uvedomovali, že morálku treba postaviť na profánnych (svetských) základoch. Naprieč storočiami videli totiž krvavú stopu, ktorú po sebe zanechalo náboženstvo, či už to boli križiacke výpravy, vyčíňanie inkvizície, hony na čarodejnice alebo európske náboženské vojny. Položili základy humanizmu, ktorý má na zreteli konkrétne blaho jednotlivcov − mužov, žien a detí, a nie slávu kmeňa, rasy, národa či cirkvi. Jednotlivci, a nie skupiny, si uvedomujú život – vo všetkých jeho slastiach i bolestiach, v jeho krásach i mukách. Či už chápeme humanizmus ako snahu zabezpečiť čo najväčšie blaho čo najväčšiemu množstvu ľudí, alebo ako kategorický imperatív, podľa ktorého by človek mal byť cieľ, a nie prostriedok našich snáh, osvietenci si uvedomili, že jadrom humanizmu je ľudská schopnosť pociťovať utrpenie alebo šťastie. 

A práve z toho vychádza ich uvažovanie o morálke.  

V tomto zmysle je morálka odpoveďou na ľudskú prirodzenosť. Je pri­rodzená, pretože vychádza z ľudskej schopnosti cítiť súcit, ktorý osvietenci nazývali aj zhovievavosť, ľútosť či účasť. Keďže človek dokáže prirodzene súcitiť s iným človekom, nič nebráni, aby sa prežívanie súcitu rozšírilo z členov rodiny a kmeňa na celé ľudstvo. Toto je výsledok racionálneho uvažovania: uvedomenie si, že ako jednotlivci alebo skupiny nie sme ničím iní, a teda ani oproti iným členom ľudského rodu nie sme ničím výnimoční. Odtiaľto je už len krok ku kozmopolitizmu, teda k presvedčeniu, že sme občanmi celého sveta.

Pre svoje humanistické presvedčenie osvietenci odsudzovali nielen násilie podnecované náboženstvom. Odmietali aj svetské prejavy krutosti a hrubosti svojej doby, napríklad otroctvo, despotizmus, popravy za mierne zločiny ako krádež v obchode alebo pytliactvo. Boli proti všetkým druhom krutých trestov, napríklad bičovaniu či palicovaniu, odrezávaniu údov, napichávaniu hláv na koly, páraniu brucha, lámaniu na kolese či upaľovaniu na hranici. Osvietenstvo by sme preto mohli tiež nazvať obdobím humanitárnej revolúcie, pretože prispelo k zákazu barbarských praktík, ktoré ľudskú spoločnosť sprevádzali odne­pamäti.

Ak sa zrušenie otroctva a neľudských fyzických trestov nedá považovať za pokrok, tak potom neviem, čo pokrok znamená. Práve pokrok je totiž štvrtou témou osvietenstva. Keď si človek vďaka vede rozšíri obzory poznania a vďaka rozumu a presvedčeniu o svetoobčianstve začne súcitiť so svetom, ľudstvo ako celok spraví obrovský intelektuálny a morálny pokrok. Už sa nebude trápiť pre nepochopiteľné nešťastia, ktoré ho práve postihli, a nebude sa ani snažiť vrátiť do nejakej zlatej éry.

Osvietenská viera v pokrok by sa nemala zamieňať s romantickými ideálmi 19. storočia. Pokrok v chápaní 18. storočia nemá nič spoločné s vierou v mystické sily a ich dialektický boj, nie je to viera v konflikt a dejinnú predurčenosť ani v striedajúce sa éry, naprieč ktorými sa ľudstvo posúva čoraz bližšie k utópii. Keď Kant v súvislosti s osvietenstvom píše o „rozširovaní poznatkov“ a „očisťovaní od omylov“, ide o realistický projekt, a nie romantické sny: má na mysli aplikáciu racionálnych východísk a humanistického presvedčenia. Ak budeme sledovať vlastné zákony a zvyky a postupne ich rozumne zlepšovať, skúšať nové a nahrádzať tie, čo už nefungujú, postupne sa celý svet zlepší. Veda postuluje nové teórie a následne ich experimentálne overuje, a tak sa pomaly, ale isto posúva dopredu. Aj napriek drobným nezdarom a krokom späť sa veda v globále nezadržateľne posúva vpred, čím demonštruje, akým spôsobom je možný pokrok.

Toto chápanie pokroku nemá nič spoločné so sociálnym inžinierstvom 20. storočia, ktorého strojcami boli technokrati a plánovači. Politológ James Scott nazýva takéto modernizačné hnutia autoritársky vysoký modernizmus. Hnutia s takýmito tendenciami nebrali do úvahy ľudskú prirodzenosť, potreby človeka, jeho zmysel pre krásu, úctu k tradíciám a túžbu žiť s inými ľuďmi. Priam „na zelenej lúke“ naplánovali obrovské urbanistické projekty na revitalizáciu miest, v ktorých živé štvrte nahradili diaľnice, vysoké činžiaky, obrovské otvorené námestia a brutalistická architektúra. „Dôjde k znovuzrodeniu ľudstva,“ špekulovali vo svojich spisoch, „pretože ľudia budú žiť v usporiadanej jednote.“ Takéto vyčíňanie modernizmu nazývali niektorí pokrok, no nie je to pokrok v pravom zmysle: pokrok totiž nemôže existovať bez prihliadania na človeka.

Osvietenci namiesto toho, aby sa snažili zmeniť človeka zvnútra, chceli dosiahnuť pokrok v inštitúciách, ktoré ovplyvňovali jeho život. Spoločen­ské entity vytvorené človekom, ako sú napríklad vlády, legislatíva, školy, trh či medzinárodné inštitúcie, priam ponúkajú návrhy na zlepšenie.

Ak uvažujeme racionálne, vidíme, že napríklad vláda nevzniká z Božej vôle, že ju nemožno stotožňovať so spoločnosťou, ktorej vládne, a rozhodne nereprezentuje ducha národa, jeho náboženstvo či rasové predpoklady. Vlády si vymyslel človek a vznikli na základe nepísanej spoločenskej dohody. Ich cieľom je zvyšovať blaho občanov tým, že budú koordinovať ich správanie a svojou mocou a autoritou ich odradia od sebeckých činov, ktoré sú pre jednotlivca prirodzené, ale by mohli ohroziť spoločenstvo. Najznámejším dokumentom osvietenstva je americké Vyhlásenie nezávislosti, kde sa dočítame, že ľudia si ustanovili vlády odvodzujúce svoju moc od súhlasu tých, ktorým vládnu, aby ľuďom zabezpečili právo na život, na slobodu a hľadanie šťastia.

Vláda má okrem iného aj moc trestať občanov. Práve o tomto jej aspekte začali osvietenci ako Montesquieu, Cesare Beccaria a americkí otcovia zakladatelia uvažovať po novom. Moc trestať zločin podľa nich nedáva vláde právo udeľovať absolútne tresty ako vystrihnuté zo Starého zákona. Dobrá vláda mala podľa nich systematicky odrádzať od deviantného správania a nespôsobovať pritom prevenciou ďalšie utrpenie. Osvietenci verili, že miera trestu by mala zodpovedať závažnosti zločinu. Takáto zásada pritom podľa nich nemala vychádzať z absolútnej morálky, ale z praktických zreteľov: trest mal trestaného priviesť k tomu, aby neskôr nepáchal ešte závažnejšie zločiny. Podľa osvietencov nie sú totiž kruté tresty – aj keď zaslúžené – pre prevenciu zločinu o nič účinnejšie než miernejšie tresty. Navyše nevýhodou krutých trestov je, že ľudí sa krutosť moci časom prestane dotýkať a spoločnosť ako taká znecitlivie.

Osvietenstvo tiež prinieslo prvú racionálnu analýzu bohatstva. Mys­liteľov osemnásteho storočia už veľmi nezaujímala distribúcia statkov, ale otázky, ako statky vlastne vznikajú. Na základe skúseností z Francúzska, Holandska či Škótska prišiel Adam Smith s tézou, že nadbytok statkov nevytvorí poľnohospodár či remeselník iba sám vlastnou prácou. Nadbytok vzniká vďaka tomu, že daný poľnohospodár alebo remeselník sa spojí s inými špecialistami, z ktorých každý vie niečo vyrábať tak efektívne, ako sa len dá. Všetci si tak môžu vymieňať výsledky svojej práce či remesla a ťažiť zo šikovnosti nielen vlastnej, ale aj iných. Známy je Smithov príklad o továrni na špendlíky. Podarilo sa mu vypočítať, že ak by mal celý špendlík vyrábať iba jeden človek, vyrobil by za deň nanajvýš desať. Keď sa však špendlíky vyrábajú v továrni, „jeden človek ťahá drôt, druhý ho vyrovnáva, tretí reže, štvrtý brúsi hrot, piaty zatlačí opačný koniec, aby sa naň dala nasadiť hlavička“. Týmto spôsobom vyrobia v továrni takmer päťtisíc špendlíkov denne.

Špecializácia sa môže realizovať iba na trhu, pretože len trh umož­ňuje špecialistom vymieňať svoje tovary alebo služby. Na tomto základe interpretuje Smith ekonomickú aktivitu ako formu obojstranne výhodnej spolupráce (dnešní finančníci by povedali, že z nej majú prospech obe strany). Každý z aktérov trhovej výmeny získa statok, ktorý má vyššiu hodnotu než statok, ktorého sa vzdal. Vďaka dobrovoľnej výmene statkov môžu ľudia pomôcť iným tým, že pomôžu sebe. Smith doslova píše: „K dobrej večeri sa nedostaneme z dobrej vôle mäsiara, pivo­varníka a pekára, ale z toho, že každý z nich sleduje svoje záujmy. Ak od nich chceme večeru, nemusíme apelovať na ich dobrosrdečnosť, ale na sebalásku.“ Smith týmto však rozhodne nenaznačoval, že ľudia sú neskutočne sebeckí, ani im neradil, aby sebeckí boli – práve naopak, vo svojich spisoch sa neustále vracal k potrebe súcitu s inými. Naznačil však, že vďaka trhu môžeme svoju starosť o samých seba a svoju rodinu využiť pre blaho všetkých.

Vďaka výmene statkov ľudia nielen bohatnú, ale v konečnom dôsledku sa k sebe správajú lepšie, pretože je lacnejšie si veci kupovať ako ich musieť zakaždým ukradnúť, a ľudia majú väčšiu cenu živí než mŕtvi. (Túto skutočnosť o niekoľko storočí vhodným prirovnaním opísal aj ekonóm Ludwig von Mises: „Ak sa krajčír pustí do vojny proti pekárovi, automaticky to znamená, že si musí vedieť chlieb upiecť sám.“) Mnohí osvietenskí myslitelia, napríklad Montesquieu, Kant, Voltaire, Diderot alebo Abbé de Saint-Pierre, hovorili o zmierňujúcom vplyve obchodu na spoločenské vzťahy (ide o myšlienku tzv. doux commerce). George Washington, James Madison a najmä Alexander Hamilton, otcovia zakladatelia Spojených štátov, vytvorili systém inštitúcií mladého národa tak, aby zmierňujúce účinky obchodu podporovali.

Tým sa dostávame k ďalšej z osvietenských tém – mieru. Vojna bola v tom čase takým bežným javom, že ľudia v osemnástom storočí sa mohli nazdávať, že je neoddeliteľnou súčasťou dejín. V takom prípade by sa však človek mohol tešiť z mieru až v nebeskom kráľovstve. Osvietenci však už nechápali vojnu ako boží trest, ktorý treba v mukách a obavách prijať a pretrpieť, a rozhodne neverili, že víťazstvá vo vojne dláždia cestu k sláve. Na vojnu sa začali dívať ako na praktický problém, ktorého príčiny a dôsledky sa dajú zmierňovať – a do budúcnosti by sa jej ľudstvo azda mohlo úplne zbaviť. Immanuel Kant v spise K večnému mieru uvažuje o tom, čo by predstaviteľov štátov mohlo odradiť od vojen.

Za jeden z faktorov mieru označuje medzinárodný obchod, no odporúča aj republikánske zriadenie s volenými zástupcami ľudu (dnes by sme to nazvali demokracia) či transparentnosť v medzištátnych vzťahoch. Hovorí tiež, že musia existovať medzinárodne akceptované pravidlá, ktoré by bránili dobývaniu a zasahovaniu do vnútorných záležitostí a garantovali by slobodu pohybu občanov. Píše tiež, že zárukou fungovania takého systému pravidiel môže byť jedine federácia štátov, ktorá by rozhodovala v prípade sporov medzi členmi.

Aj keď uznávam výdobytky osvietenstva, jeho zakladateľov, ideológov a predstaviteľov, nechcem, aby táto kniha vyznela ako jeho nekritická obhajoba. Osvietenci boli ľudia svojej doby a ich dobou bolo osemnáste storočie. Našli by sme medzi nimi rasistov, sexistov, antisemitov, viacerí z nich vlastnili otrokov a neštítili sa ani súbojov na život a na smrť. Kládli si tiež otázky, ktoré nám dnes takmer nedávajú zmysel, a okrem múdrych odpovedí by ste
v ich tvorbe našli aj kopu na hlavu postavených tvrdení. A čo je ešte dôležitejšie: narodili sa príliš skoro na to, aby boli pokrokoví úplne vo všetkom.

Treba však povedať, že oni sami by s týmto tvrdením určite súhlasili. Ak sa rozhodnete riadiť rozumom, záleží vám predovšetkým na integrite myšlienok, a nie na integrite ľudí, čo ich vyslovili. Ak veríte, že existuje pokrok, uznáte, že neexistujú definitívne závery a pravdy, lebo aj ony sú jeho predmetom. Preto si myslím, že neznížim hodnotu osvietenstva, keď poukážem na niekoľko zásadných myšlienok o človeku a pokroku, na ktoré osvietenci neprišli − na entropiu, evolúciu a teóriu informácie.

Back to Top
Našli sme ďalšie produkty o ktoré by ste mohli mať záujem!