© VYDAVATEĽSTVO TATRAN

Spočítaj hviezdy

Spočítaj hviezdy

V poslednom čase vyšlo veľa kníh o utrpení a ukrutnostiach, ktorým boli vystavení židia počas 2. svetovej vojny. Napísali ich ľudia, ktorí tieto udalosti buď zažili na vlastnej koži, alebo o nich počuli od svojich príbuzných, blízkych či priateľov. Sú živým svedectvom o temnej kapitole európskych dejín, ktorú si musíme pripomínať, aby sa už v nijakej podobe nemohla nikdy opakovať. V širokej palete očitých svedkov sa len málokedy ozve hlas dieťaťa, ako bola napr. Anna Franková. O to vzácnejší je hlas malej Dánky Annemarie, ktorú okolnosti prinútili predčasne dospieť a preukázať neobyčajnú statočnosť. V Európe zúri vojna. Dánsko je už tri roky obsadené nemeckými vojskami. Desaťročná Annemarie a jej priateľka Ellen si to spočiatku veľmi nevšímajú. Vnímajú však, že v obchode nedostať chutné koláčiky s polevou a že na rohoch kodanských ulíc stoja nemeckí vojaci vo vyleštených čiernych čižmách a prísne ich sledujú. Ellen a jej rodičia sú židia. Jedného dňa sa dozvedia, že ich Nemci chcú pochytať a odvliecť preč. Annemariini rodičia im pomôžu utiecť a organizujú spolu s dánskymi odbojármi ich prevoz na lodiach do Švédska. Aj Annemarie dokáže svoju statočnosť tým, že s nasadením života prenesie na loď veľmi dôležitú zásielku. Popri mnohých oceneniach sa titul Spočítaj hviezdy stal jednou z najpredávanejších kníh všetkých čias. Podľa prieskumu časopisu Publishers Weekly (z roku 2001) zaujala 82. miesto v rebríčku najpredávanejších detských kníh všetkých čias v USA. Napriek časovému odstupu od prvého vydania má kniha už dlhé roky stabilnú predajnosť a naďalej vychádza v nových vydaniach po celom svete.

  • ISBN: 978-80-222-0991-5
  • EAN: 9788022209915
  • Počet strán: 136
  • Väzba: tvrdá väzba
  • Jazyk: slovenský
  • Formát: 125x195 mm
  • Dátum vydania: 28.8.2019
  • Žáner: DETSKÁ LITERATÚRA / História

9,90 € Doporučená cena

O knihe

Príbeh nás zavedie do Dánska v čase druhej svetovej vojny. Dve nerozlučné priateľky Annemarie a Ellen si vojnu plne neuvedomujú. Znamená pre ne len toľko, že v obchodoch nedostať ich obľúbené sladkosti. Hrôzy vojny ich zasiahnu až vtedy, keď nemeckí vojaci v Kodani začnú prehľadávať príbytky židovských obyvateľov a sústreďovať ich do transportov.


Čitateľ očami mladého dievčaťa sleduje priebeh dánskeho odboja, vyrozprávaný s hrdosťou a nádejou, pretože celý národ sa zomkol, aby zachránil židovské obyvateľstvo. Dáni potajomky prepašovali takmer sedemtisíc ľudí cez more do slobodného Švédska.


Recenzie

„Ucelené, presvedčivé a pozoruhodné  dielo – nepustíte ho z ruky, kým ho nedočítate, a nikdy naň nezabudnete.“ Horn Book

................................

„Pútavý príbeh o odvahe desaťročnej Dánky a jej rodiny, ktorá sa podujme prepašovať židov z vlasti okupovanej nacistami do bezpečia vo Švédsku. Mladý čitateľ má možnosť nahliadnuť do samotnej podstaty Annemariinho zážitku a jej očami porozumieť, v čom spočíva skutočná odvaha.“ School Library Journal

................................

„Román vás vtiahne do deja, predovšetkým však na vás zapôsobí sila priateľstva dvoch dievčat a statočnosť dánskej rodiny, ktorá urobí hlboko ľudské rozhodnutie.“ Booklist

................................

„... podobne ako Annemarie, aj čitateľ zostáva ušetrený plného rozsahu vojnových hrôz – ale spolu s ňou zažije napätie a strach pri niekoľkých stretnutiach s nemeckými vojakmi a počas  Annemariinho odvážneho behu cez nočný les, keď spĺňa úlohu dôležitého kuriéra a pomocníka pri úteku rodinných priateľov do bezpečia.“ Kirkus Review


Ukážka z knihy

SPOČÍTAJ

HVIEZDY




LOIS LOWRYOVÁ









TATRAN












Mojej priateľke Annelise Plattovej

Tusind tak


















Úvod



Je ťažké uveriť, že Spočítaj hviezdy som napísala už takmer pred dvadsiatimi rokmi. Zdá sa mi, akoby to bolo len včera, čo som v jedno zasnežené januárové ráno roku 1990 zodvihla telefón a dozvedela sa, že kniha získala ocenenie Newbery Medal.

Väčšina kníh, ktoré vyšli v tom čase, si už nerušene vychutnáva zaslúžený odpočinok na policiach knižníc alebo sa príležitostne stane predmetom odborných štúdií. Ale zdá sa, že Spočítaj hviezdy si žije vlastným, dlhým a rušným životom; neprejde deň, aby som nedostala odozvu od niektorého nadšeného čitateľa tejto knihy – podaktorí z nich sú už rodičmi, ktorí si knihu pamätajú z detstva a teraz ju čítajú spolu so svojimi deťmi.

Myslím, že čitatelia všetkých vekových kategórií sa stotožňujú s hrdinami kníh, ktoré milujú. „Keby som bol na jeho mieste, urobil by som to tiež?“ kladú si otázku, keď sledujú postavy románu. „Ako by som sa rozhodol ja?“

A vek desať rokov – v ktorom je Annemarie v knihe Spočítaj hviezdy a väčšina čitateľov tejto knihy – je vek, keď si mladí ľudia začnú vytvárať individuálne etické postoje. Chcú byť čestní. Chcú robiť správne veci. Začínajú si uvedomovať, že žijú vo svete, kde urobiť správnu vec je často namáhavé, niekedy nebezpečné a často nepopulárne.

A tak sledujú príbeh svojej rovesníčky, ktorá sa ocitla v nebezpečnej situácii a musí sa rozhodnúť. Mohla si vybrať ľahšiu cestu a zo všetkého vykľučkovať. Mohla nechať priateľku v kaši. (Keď čitatelia knihy Spočítaj hviezdy vyrastú a prečítajú si ďalšiu literatúru o holokauste, dozvedia sa, že veľa ľudí v iných krajinách, nielen v Dánsku, tak urobilo.) Mladým čitateľom však imponuje, že Annemarie sa zhlboka nadýchne, vojde do lesa, postaví sa zoči-voči nepriateľovi a zvíťazí.

Keď kniha vyšla prvý raz, dostala sa do rúk a odtiaľ aj do sŕdc detí, ktoré o vojne čítali, ale nikdy ju nezažili. Je smutné, že sa mi teraz ozývajú mladí čitatelia, ktorí stratili otca alebo staršieho brata v Iraku alebo Afganistane. Všetci vieme, aké ľahké a aké zbytočné je obviňovať a nenávidieť.

Myslím, že dejiny Dánska nás všetkých môžu veľa naučiť.

Táto kniha vyšla v mnohých krajinách, preložili ju do všetkých možných jazykov od maďarčiny až po heb­rejčinu. Všade na svete sa deti môžu dočítať o šľachetnosti, ktorú pred takmer sedemdesiatimi rokmi preukázal neveľký škandinávsky národ. Knihy skutočne menia životy, viem to. Veľa čitateľov mi povedalo, že kniha Spočítaj hviezdy zmenila ten ich, keď boli mladí; že ich prinútila premýšľať o krutosti a odvahe. „Bolo to niečo, čo formovalo moju predstavu o tom, ako by sme sa mali správať k iným ľuďom,“ napísala mi nedávno istá mladá žena, spomínajúc na svoje zážitky zo štvrtého ročníka, keď čítala túto knihu.

Moja priateľka z Dánska, ktorá mi pôvodne rozpovedala príbeh svojho detstva v Kodani v roku 1943 a ktorá sa stala predlohou pre postavu Annemarie, je dnes už starenka. Ako aj ja. Obe s láskou myslíme na deti, čo čítajú tento príbeh dnes, stretávajú sa s ním prvý raz a zoznamujú sa so skupinou ľudí bez predsudkov, ktorí kedysi v krátkom časovom úseku, na mieste, kde žili, dokázali rešpektovať dôstojnosť iných.


LOIS LOWRYOVÁ






1

Prečo bežíš?






„Kto bude prvý na rohu, Ellen!“ Annemarie potriasla aktovkou, aby sa v nej rovnomerne rozložili učebnice, zošuchnuté na jednu stranu. „Pripravená?“ Pozrela na najlepšiu kamarátku.

Ellen urobila grimasu. „Nie,“ odvetila so smiechom. „Vieš, že ťa v živote nepredbehnem – nemám také dlhé nohy. Nemôžeme jednoducho kráčať ako civilizovaní ľudia?“ Na rozdiel od štíhlej Annemarie bola Ellen trošku bacuľatá.

„Musíme sa pripraviť na piatkovú atletickú súťaž – viem, že tento týždeň zvíťazím v behu dievčat. Minulý týždeň som bola druhá, ale teraz som trénovala každý deň. No tak, Ellen,“ žobronila Annemarie, poškuľujúc smerom k najbližšiemu rohu kodanskej ulice. „Prosím.“

Ellen nakoniec váhavo prikývla a pritiahla si remene na ruksaku s knihami bližšie k chrbtu. „No tak dobre. Pripravená,“ povedala.

„Teraz!“ zakričala Annemarie a obe dievčatá vyštartovali po známom chodníku. Za Annemarie viali striebristoplavé vlasy a Ellen po pleciach bubnovali tmavé vrkoče.

„Počkajte ma!“ kričala malá Kirsti, ktorú nechali za sebou, ale dve staršie dievčatá ju nepočúvali.

O chvíľu mala Annemarie poriadny náskok, a to aj napriek tomu, že sa jej rozviazala šnúrka na topánke. Uháňala po ulici Østerbrogade, popri malých obchodíkoch a kaviarňach ich štvrte na severovýchode Kodane. So smiechom predbehla staršiu paniu v čiernom s nákupnou sieťkou. Tesne pred cieľom jej z cesty musela uhnúť mladá žena s kočíkom.

Zadychčaná Annemarie sa zastavila na rohu. Keď zodvihla hlavu, smiech sa jej zasekol v hrdle a na okamih zmeravela.

„Halte!“ prikázal jej prísnym hlasom vojak.

Nemecké slovo jej bolo dobre známe a desilo ju. Anne­marie ho predtým počula veľa ráz, ale doteraz nikdy nebolo adresované jej.

Ellen za ňou tiež spomalila a zastala. Celkom vzadu sa vliekla Kirsti s odutými perami, pretože ju dievčatá nepočkali.

Annemarie uprene hľadela do zeme. Boli dvaja. Čiže dve prilby, dva páry chladných očí zabodnutých do nej a štyri vysoké vyleštené čižmy, pevne vrastené do chodníka medzi ňou a cestou domov.

A dve pušky, ktoré vojaci zvierali v rukách. Najprv hľadela na pušky. Potom sa konečne pozrela do tváre vojakovi, čo jej prikázal stáť.

„Prečo bežíš?“ ozval sa príkry hlas. Jeho dánčina bola biedna. Už sú to tri roky, pomyslela si s opovrhnutím Annemarie, čo sú v našej krajine, a stále sa nenaučili náš jazyk.

„Pretekala som sa s kamarátkou,“ slušne odvetila. „Každý piatok máme v škole preteky a chcela som sa na ne pripraviť, tak som…“ stíchla, veta ostala nedokončená. Povedala si, že bude lepšie, ak nebude toľko rozprávať a len im jednoducho odpovie na otázky.

Rýchlo sa obzrela dozadu. Niekoľko metrov za ňou ostala Ellen nehybne stáť. Ešte ďalej sa smerom k nim pomaly približovala namrzená Kirsti. Neďaleko nich podišla k dverám obchodu predavačka a mlčky sa prizerala.

Jeden z vojakov, ten vyšší, podišiel k Annemarie. Poznala ho. Bol to ten, ktorého Ellen vždy šeptom nazývala „Žirafa“ pre jeho výšku a dlhý krk, čo mu trčal z naškrobeného goliera. On a jeho parťák stáli vždy na tomto rohu.

Pažbou pušky jej štuchol do aktovky. Annemrie sa zachvela. „Čo je tu?“ opýtal sa hlasno. Kútikom oka zazrela, ako sa žena v obchode potichu stiahla do úzadia a stratila sa z dohľadu.

„Učebnice,“ odvetila pravdivo.

„Učíš sa dobre?“ opýtal sa vojak. Zdalo sa, že si ju doberá.

„Áno.“

„Ako sa voláš?“

„Annemarie Johansenová.“

„Tvoja kamarátka – aj ona sa dobre učí?“ Pozrel poza ňu na Ellen, ktorá sa ani nepohla.

Aj Annemarie sa otočila a pozrela na Ellen. Jej tvár, zvyčajne s ružovkastým nádychom, bola bledá. Tmavé oči mala doširoka otvorené.

Otočila sa späť k vojakovi a prikývla. „Lepšie než ja,“ povedala.

„Ako sa volá?“

„Ellen.“

„A kto je toto?“ opýtal sa a uprel pohľad popri Anne­marie na Kirsti, ktorá sa tu zrazu objavila a zazerala na všetkých okolo.

„Moja sestrička.“ Načiahla sa ku Kirsti, aby ju chytila za ruku, ale tá sa zaťala a vzdorovito si založila ruky v bok.

Vojak sa naklonil a pohladkal jej sestričku po krátkych rozstrapatených kučierkach. Stoj pokojne, Kirsti, nakazovala jej v duchu Annemarie, dúfajúc, že to tá päťročná tvrdá hlavička pochopí.

Kirsti však zodvihla ruku a odstrčila vojakovu dlaň. „Nechaj ma,“ povedala nahlas.

Obaja vojaci sa rozosmiali. Povedali si niečo po nemecky, ale hovorili tak rýchlo, že tomu Annemarie nerozumela.

„Je taká pekná ako moje dievčatko,“ ozval sa jemnejším tónom ten vysoký.

Annemarie sa pokúsila o zdvorilý úsmev.

„Choďte už domov, všetky. Choďte sa učiť zo svojich učebníc. A nebežte. Vyzeráte ako chuligáni, keď utekáte.“

Obaja vojaci sa otočili. Annemarie zdrapla Kirsti za ruku skôr, ako mohla protestovať. A chvatne zahli za roh. V okamihu bola pri nej aj Ellen. Kráčali rýchlo a bez slova, s Kirsti uprostred, k veľkej bytovke, kde žili obe ich rodiny.

Keď už boli skoro doma, Ellen zrazu zašepkala: „Hrozne som sa bála.“

„Aj ja,“ odvetila šeptom Annemarie.

Keď zahli za ďalší roh, obe dievčatá uprene pozerali dopredu na vchod do bytovky. Chceli sa vyhnúť pohľadu aj pozornosti dvoch ďalších ozbrojených vojakov, ktorí stáli aj na tomto rohu. Kirsti cupitala popri nich k dverám a štebotala čosi o obrázku, ktorý nesie mame zo škôlky. Pre Kirsti boli vojaci jednoducho súčasťou života. Niečo, čo tu vždy bolo, na každom kroku, také nezáživné ako pouličné lampy. Nepamätala si, že kedysi tu neboli.

„Povieš to mame?“ opýtala sa Ellen Annemarie, keď sa spoločne vliekli hore schodmi. „Ja nie. Moja mama by bola namrzená.“

„Nie, ani ja. Mama by ma asi vyhrešila, že som be­žala po ulici.“

Na druhom poschodí, kde bývala Ellen, sa rozlúčili a Annemarie pokračovala na tretie. Cestou si v hlave precvičovala, ako veselo pozdraví mamu a porozpráva jej o dnešnom teste v hláskovaní, ktorý skvelo zvládla.

Neskoro. Kirsti dorazila domov prvá. „A štuchol svojou zbraňou do Annemariinej tašky a potiahol ma za vlasy!“ trkotala maličká, kým si v strede obývačky vyzliekala sveter. „Ale ja som sa nebála. Annemarie áno, aj Ellen. Ale ja nie!“

Pani Johansenová, ktorá sedela na stoličke pri okne, rýchlo vstala. Oproti nej sedela pani Rosenová, Ellenina matka. Ako mnohé iné popoludnia, aj dnes spolu pili kávu. Pravdaže, nebola to ozajstná káva, ale ich mamy aj naďalej hovorili, že si „dávajú kávu“. Od začiatku nacistickej okupácie sa v Kodani nedala zohnať káva. Dokonca ani skutočný čaj. Mamy si uchlipkávali horúcu vodu ochutenú bylinkami.

„Annemarie, čo sa stalo? O čom to Kirsti hovorí?“ opýtala sa jej matka znepokojene.

„Kde je Ellen?“ Pohľad pani Rosenovej bol vystrašený.

„Ellen je doma. Nevedela, že ste tu,“ vysvetľovala Annemarie. „Nebojte sa. Nič sa nestalo. Boli to tí dvaja vojaci, ktorí stávajú na rohu Østerbrogade – už ste ich videli; veď viete, ten vysoký, s dlhým krkom, ktorý vyzerá ako hlúpa žirafa.“ Opísala celý incident tak, aby vyzeral ako čosi smiešne a nepodstatné. Ale nepokojné pohľady žien sa nezmenili.

„Capla som ho po ruke a kričala som naňho,“ vyhlásila Kirsti dôležito.

„Tak to nebolo, mama,“ uisťovala Annemarie svoju matku. „Preháňa, ako vždy.“

Pani Johansenová podišla k oknu a pozrela dolu na ulicu. Kodanská štvrť bola tichá, vyzerala ako zvyčajne – ľudia vchádzali do obchodov a vychádzali z nich, deti boli zabraté do hier, vojaci stáli na rohoch.

Tlmeným hlasom povedala Elleninej matke: „Musia byť podráždení kvôli posledným incidentom z odboja. Čítala si v De Frie Danske o bombardovaní v Hillerøde a Nørebre?“

Annemarie sa tvárila, že sústredene vyberá z tašky učebnice, ale pozorne počúvala matkine slová. Vedela, na čo naráža. De Frie Danske – Slobodní Dáni – boli ilegálne noviny, príležitostne im ich nosieval Peter Neilsen, dôkladne zamaskované medzi bežnými knihami a novinami. Mama ich vždy spálila, keď ich spolu s ockom prečítali. Ale Annemarie počula, ako sa rozprávali – niekedy aj v noci – o správach, ktoré sa v nich dočítali; o sabotovaní nacistov, o bombách ukrytých a vybuchujúcich vo fabrikách, kde sa vyrábal vojenský materiál, a o zničených železničných tratiach, ktorými sa prevážal.

A vedela aj, čo znamená odboj. Ocko jej to vysvetlil, keď po prvý raz zachytila toto slovo a spýtala sa naň. Bojovníci v odboji sú Dáni – nikto nepozná ich identitu, pretože sú utajení – a sú rozhodnutí škodiť nacistom, ako sa len dá. Ničia im nákladiaky aj osobné autá a bombardujú fabriky. Sú veľmi odvážni. Občas niekoho z nich chytia a zabijú.

„Musím ísť a pozhovárať sa s Ellen,“ povedala pani Rosenová a pohla sa k dverám. „Dievčatá, od zajtra budete chodiť domov inou cestou. Sľúb mi to, Annemarie. Aj Ellen mi to bude musieť sľúbiť.“

„Dobre, pani Rosenová, ale prečo? Nemeckí vojaci sú na každom rohu.“

„Pamätajú si vaše tváre,“ poznamenala pani Rosenová, otočiac sa vo dverách chodby. „Je dôležité, aby ste splynuli s davom, vždy. Aby sa každá z vás stala jednou z mnohých a aby ste im nedávali dôvod, prečo by si mali zapamätať vašu tvár.“ Zmizla na chodbe a zavrela za sebou dvere.

„Moju tvár si zapamätá, mama,“ vyhlásila Kirsti šťastne, „lebo povedal, že vyzerám ako jeho dievčatko. Povedal, že som pekná.“

„Ak má také pekné dievčatko, prečo sa k nemu nevráti, ako každý dobrý otec?“ zamrmlala pani Johansenová a pohladila Kirsti po líci. „Prečo sa nevráti do svojej vlastnej krajiny?“

„Mami, máme niečo na jedenie?“ opýtala sa Annemarie dúfajúc, že odvedie matkinu pozornosť od vojakov.

„Vezmi si chlieb. A daj kúsok aj svojej sestre.“

„S maslom?“ opýtala sa Kirsti nádejne.

„Bez masla,“ odvetila matka. „Veľmi dobre to vieš.“

Kirsti si vzdychla, keď sa Annemarie pobrala k chle­b­níku v kuchyni. „Dala by som si koláčik,“ povedala. „Veľký žltý koláčik s ružovou polevou.“

Mama sa zasmiala. „Na také malé dievča máš veľmi dobrú pamäť,“ povedala jej. „Už dlho nedostať maslo ani cukor na koláčiky. Minimálne rok.“

„Kedy budeme mať znova koláčiky?“

„Keď sa skončí vojna,“ povedala pani Johansenová. Letmo pozrela cez okno dolu na roh ulice, kde stáli vojaci s apatickým výrazom v tvárach pod kovovými prilbami. „Keď vojaci odídu.“





2


Kto je ten muž na koni?



„Povedz mi nejaký príbeh, Annemarie,“ prosíkala Kirsti, keď sa šuchla vedľa Annemarie do veľkej spoločnej postele. „Povedz mi rozprávku.“

Annemarie sa usmiala a potme objala svoju sestričku okolo pliec. Všetky dánske deti vyrastajú obklopené rozprávkami. Hans Christian Andersen, najslávnejší rozprávkar, bol tiež Dán.

„Chceš tú o morskej panne?“ Tú mala Annemarie najradšej.

Ale Kirsti chcela inú. „Povedz mi tú, kde je na začiatku kráľ a kráľovná. A majú nádhernú dcéru.“

„No dobre. Kde bolo, tam bolo, žil raz jeden kráľ,“ začala Annemarie.

„A kráľovná,“ šepla Kirsti. „Nezabudni na kráľovnú.“

„A kráľovná. Žili spolu v prekrásnom paláci a –“

„Volal sa ten palác Amalienborg?“ opýtala sa Kirsti ospalo.

„Pssst. Neprerušuj ma stále, lebo ten príbeh nikdy nedorozprávam. Nie, nebol to Amalienborg. Bol to vymyslený palác.“

Annemarie pokračovala ďalej, rozprávala príbeh o kráľovi, kráľovnej a ich krásnej dcére, princeznej Kirs­ti; vyšperkovala svoju rozprávku opismi veľkolepých bálov, skvostných rób so zlatým lemom a hostín s koláčikmi s ružovou polevou; až kým ju Kirstinino pravidelné odfukovanie neuistilo, že jej sestra spí, akoby ju do vody hodili.

Zmĺkla, chvíľku čakala, či sa náhodou neozve ospalé mrmlanie: „A čo bolo potom?“ Ale Kirsti bola ticho. Annemarie sa v myšlienkach obrátila ku skutočnému kráľovi, Christianovi X., a skutočnému palácu Amalienborg v centre Kodane, kde kráľ žil.

Ako len dánsky ľud miloval kráľa Christiana! Nebol ako kráľ z rozprávok, ktorý iba stojí na balkóne a vydáva rozkazy poddaným, alebo sediac na zlatom tróne vyžaduje, aby ho zabávali, a hľadá vhodných manželov pre svoje dcéry. Kráľ Christian bol skutočný človek, muž s vážnou, milou tvárou. Keď bola Annemarie men­šia, často ho vídala. Každé ráno vychádzal z paláca na koni, ktorý sa volal Jubilee, jazdil po kodanských uliciach a zdravil sa s ľuďmi. Kedysi, keď bola Annemarie ešte malé dievčatko, jej staršia sestra Lise ju vzala von, aby mohli z chodníka zamávať kráľovi Christianovi. Niekedy im zamával aj on a usmial sa. „Teraz si už navždy dôležitá osoba,“ povedala jej raz Lise, „pretože ťa pozdravil kráľ.“

Annemarie s hlavou položenou na vankúši sa obrátila k oknu a cez medzeru medzi záclonami sa zahľadela na temnú septembrovú oblohu. Vždy, keď myslela na Lise, svoju vážnu, drahú sestru, zosmutnela.

Znova sa myšlienkami vrátila ku kráľovi, ktorý bol stále nažive; Lise už nie. Spomenula si na príbeh, ktorý jej rozprával ocko krátko po tom, ako vypukla vojna. Tesne potom Dánsko kapitulovalo a behom jednej noci sa na rohoch ulíc objavili vojaci.

Raz večer jej ocko povedal, že keď sa nedávno vybral zo svojho úradu čosi vybaviť, postál na kraji ulice a chystal sa prejsť na druhú stranu. V tej chvíli sa na ceste objavil kráľ Christian. Jeden z nemeckých vojakov zrazu oslovil mladého chlapca, čo stál obďaleč.

„Kto je ten muž na koni, ktorý tadiaľto prechádza každé ráno?“ opýtal sa.

Ocko povedal, že chlapec sa nebadane usmial, pobavený tým, že to nemecký vojak nevie. Ten čakal, čo mu odpovie.

„To je náš kráľ,“ povedal chlapec vojakovi. „To je dánsky kráľ.“

„A kde má osobnú stráž?“ opýtal sa vojak.

„A vieš, čo mu odvetil ten chlapec?“ opýtal sa Anne­marie ocko. Sedela mu na kolenách. Vtedy bola ešte malá, mala iba sedem rokov. Pokrútila hlavou a zvedavo čakala na jeho odpoveď.

„Chlapec sa priamo pozrel na vojaka a povedal: ,Celé Dánsko je jeho osobná stráž.‘“

Annemarie sa zachvela. Bola to veľmi odvážna odpoveď. „Je to pravda, ocko?“ opýtala sa. „Čo povedal ten chlapec?“

Ocko chvíľu rozmýšľal. Vždy si premyslel odpoveď na otázku skôr, než ju vyslovil. „Áno,“ povedal napokon. „Každý obyvateľ Dánska by položil život za kráľa Christiana, aby ho ochránil.“

„Aj ty, ocko?“

„Áno.“

„A mama?“

„Mama tiež.“

Annemarie sa opäť zachvela. „Tak potom aj ja, ocko. Ak by som musela.“

Chvíľu mlčky sedeli. Na opačnom konci izby sedela mama a pozorovala ich. Usmiala sa. Ten večer pred troma rokmi háčkovala ozdobný lem obliečky na vankúš pre Lise do výbavy. Jej prsty sa pohybovali rýchlo a premieňali tenkú bielu niť na komplikovanú vzorku úzkeho lemovania. Lise mala už osemnásť rokov a išla si brať Petra Neilsena. Mama vravievala, že keď sa Lise vydá, Peter bude pre Annemarie a Kirsti ako brat, ktorého nemali.

„Ocko,“ prerušila napokon Annemarie mlčanie, „niekedy uvažujem, prečo nás kráľ nedokázal ochrániť. Prečo nebojoval s nacistami, aby sa nedostali so svojou armádou do Dánska.“

Ocko si vzdychol. „Sme taká malá krajina,“ po­-vedal. „A oni sú pre nás ohromný nepriateľ. Náš kráľ bol múdry. Vedel, ako málo vojakov má Dánsko. Vedel, že ak by sme bojovali, zomrelo by veľmi veľa Dánov.“

„V Nórsku bojovali,“ poznamenala Annemarie. Otec prikývol. „Nóri urputne bojovali. Ich vojaci sa mohli ukrývať vo vysokých horách. Ale aj tak bolo Nórsko porazené.“

Annemarie si v mysli vybavila Nórsko tak, ako si ho pamätala zo školskej mapy – veľká krajina nad Dánskom vyfarbená ružovou farbou. Predstavila si, ako veľká päsť drví ružový pás na mape.

„Aj v Nórsku sú teraz nemeckí vojaci ako u nás?“

„Áno,“ odvetil ocko.

„Aj v Holandsku,“ dodala mama z druhého konca izby. „Aj v Belgicku a Francúzsku.“

„Ale nie vo Švédsku!“ vyhlásila Annemarie, hrdá na to, koľko toho vie o svete. Švédsko bolo na mape modré. Dokonca ho raz videla, aj keď tam nikdy nebola. Bolo to vtedy, keď stála za domom strýka Henri­ka severne od Kodane a pozerala sa ponad vodnú hladinu – časť Severného mora, ktorá sa nazýva Kattegat – na pevninu oproti. „To, čo vidíš, je Švédsko,“ vysvetlil jej strýko Henrik. Pozeráš sa na susednú krajinu.“

„To je pravda,“ povedal ocko. „Švédsko je stále slobodné.“



A teraz, po troch rokoch, to stále bolo tak. Ale ešte oveľa viac sa zmenilo. Kráľ Christian zostarol a minulý rok sa ťažko zranil pri páde z koňa, zo starého, verného Jubileeho, ktorý ho tak dlho každé ráno nosieval po Kodani. Niekoľko dní sa obávali, že zomrie, a celé Dánsko smútilo.

Ale nestalo sa tak. Kráľ Christian bol stále nažive. Lise však nie. Jej vysoká, krásna sestra zomrela pri nehode dva týždne pred svadbou. V kúte izby, v modrej vyrezávanej truhlici – Annemarie videla jej obrysy aj potme – boli poskladané Lisine obliečky s háčkovaným lemom, jej svadobné šaty s ručne vyšívaným dekoltom, ktoré si nikdy neobliekla, a žlté šaty so širokou sukňou, ktorá sa vznášala, keď tancovala na oslave zásnub s Petrom.

Mama s ockom o Lise nikdy nehovorili. A nikdy neotvorili truhlicu. Annemarie z času na čas, keď bola sama doma, nadvihla veko a jemne hladila Lisine veci. Spomínala na svoju tichú sestru s príjemným hlasom, ktorá sa tak tešila na manželstvo a vlastné deti.

Peter, sestrin ryšavý snúbenec, sa po Lisinej smrti neoženil. Veľmi sa zmenil. Predtým s ním bola veľká zábava, Annemarie a Kirsti ho brali ako staršieho brata. Dobiedzal do nich, šteklil ich a vždy vymýšľal všelijaké zábavné kúsky a žartíky. Teraz sa často u nich zastavoval, dievčatá zdravil srdečne a s úsmevom, ale zvyčajne sa ponáhľal a napochytre hovoril rodičom veci, ktorým Annemarie nerozumela. Už viac nespieval smiešne pesničky, pri ktorých Annemarie s Kirsti vybuchovali do smiechu. A nikdy sa u nich dlho nezdržal.

Aj ocko sa zmenil. Zdal sa byť oveľa starší a veľmi unavený, akoby rezignoval.

Celý svet sa zmenil. Iba rozprávky ostali rovnaké.

„A žili šťastne, až kým nepomreli,“ predniesla Annemarie, šepkajúc do tmy posledné slová rozprávky pre sestru, ktorá s palcom v ústach zaspala vedľa nej.