© VYDAVATEĽSTVO TATRAN

Tajný život stromov

Tajný život stromov

Čo cítia a ako komunikujú – objavte fascinujúci skrytý svet

Nemecký bestseller Tajný život stromov už druhý rok neopustil miesto v rebríčku najpredávanejších kníh a nadšené ohlasy čitateľov doteraz neustali. Opantaní autorovou mágiou sa ponoria do lesa a stromy sa stanú ich najbližšími priateľmi.

  • ISBN: 978-80-222-0799-7
  • EAN: 9788022207997
  • Počet strán: 208
  • Väzba: tvrdá väzba
  • Jazyk: slovenský
  • Formát: 130x200 mm
  • Dátum vydania: 4.7.2016
  • Žáner: PRÍRODNÉ VEDY/ Ekológia/Les

12,90 € Doporučená cena

O knihe

Les je vytúženým miestom oddychu mnohých ľudí. Je synonymom ticha a nedotknutej prírody. Renomovaný lesník Peter Wohlleben umožňuje nahliadnuť do skrytého sveta stromov – a odhaľuje pozoruhodné veci: stromy majú pamäť, vymieňajú si posolstvá, cítia bolesť, dokonca môžu dostať úpal a časom nadobudnúť vrásky. Niektoré, napríklad duby, navzájom komunikujú prostredníctvom chemických vonných látok. Ak hmyz napadne nejaký strom, ten začne vysielať vonné signály a všetky stromy v širokom okolí upozorní na nebezpečenstvo. 

Peter Wohlleben čerpá zo svojich dlhoročných skúseností lesníka a predstavuje nám les z celkom novej stránky. Jeho zábavná knižka, plná nových informácií o stromoch a lesoch,  nás núti žasnúť nad zázrakmi prírody.

Recenzie

Nový pohľad na starých priateľov, vyznanie lásky lesu. 

V lese sa dejú pozoruhodné veci: stromy navzájom komunikujú. Láskyplne opatrujú svojich potomkov a ošetrujú starých a chorých susedov. Stromy majú pocity, emócie, pamäť. Zdá sa vám to neuveriteľné? Je to však pravda! 

Lesník Peter Wohlleben vnáša svetlo do prítmia lesov a umožňuje nahliadnuť do tajuplného vesmíru. Vo fascinujúcich príbehoch o netušených schopnostiach stromov zohľadňuje najnovšie vedecké poznatky aj vlastné skúsenosti.

--------------

„Fascinujúca kniha o zelených velikánoch, ktorým sa podarilo dokonale skryť svoje schopnosti pred naším zrakom.“

Die Welt

--------------

„Sviatok pre každého milovníka lesa.“

Buchjournal

--------------

„Pri najbližšej prechádzke lesom bude čitateľ vnímať okolitý zelený svet novým pohľadom.“

Bild der Wissenschaft

--------------

„Wohlleben pre nás znovu objavil les a v ňom celý nový svet.“

Literatur Spiegel

---------------

Po prečítaní tejto knihy som nadobudol presvedčenie, že som veľa pochopil, a hoci aj predtým som disponoval určitým proekologickým názorom, môj pozitívny postoj k stromom, lesom a jeho obyvateľom, sa ešte zosilnil.

Jozef Kuric (Denník N)

----------------

Kniha nie je určená len nadšencom turistiky a prírody. Dozvedieť sa mnoho zaujímavého môže skutočne ktokoľvek. Publikácia sa výborne hodí aj ako darček niekomu, komu je daná téma blízka, určite ňou trafíte do čierneho.

Marek Zákopčan 

Ukážka z knihy

Úvod

Keď som si zvolil profesionálnu dráhu lesníka, vedel som o tajnom živote stromov asi toľko ako mäsiar o pocitoch zvierat. Moderné lesné hospodárstvo produkuje drevo, čiže vytína stromy a namiesto nich vysádza nové priesady. Pri čítaní odborných časopisov ľahko vzniká dojem, že ľudí zaujíma dobro lesa len do tej miery, do akej je to nutné pre optimálne vedenie lesného závodu. Pre každodenný život lesníka to stačí a takto sa postupne splošťuje jeho pohľad. Keďže som musel denne posúdiť, na čo sa na píle hodia stovky smrekov, bukov, dubov a borovíc a aká je ich trhová hodnota, moje vnímanie sa obmedzilo na tento uhol pohľadu.

Pred približne dvadsiatimi rokmi som začal organizovať pre turistov kurzy prežitia v prírode a výlety k zrubom. Neskôr k tomu pribudol urnový háj a pralesné prírodné rezervácie. V rozhovoroch s množstvom návštevníkov sa môj obraz lesa znova posunul na správne miesto. Krivé, hrčovité stromy, ktoré som dovtedy považoval za menejcenné, v turistoch budili nadšenie. Vedno s nimi som sa naučil všímať si nielen kmene a ich kvalitu, ale aj bizarné korene, nezvyčajné rastové útvary či hebké machové vankúšiky na kôre. Láska k prírode, ktorá sa vo mne prebudila, už keď som mal šesť rokov, sa rozhorela s novou silou. Zrazu som objavil nespočetné zázraky, ktoré som si nevedel celkom vysvetliť. Navyše Aachenská univerzita začala v mojom revíri uskutočňovať pravidelné výskumy. Vedci pritom našli odpovede na mnohé otázky a nespočetné ďalšie sa vynorili. Život lesníka bol pre mňa opäť zaujímavý, každý deň v lese mi pripomínal objaviteľskú výpravu. Obhospodarovanie lesa si vyžadovalo nezvyklú ohľaduplnosť. Človek, ktorý vie, že stromy cítia bolesť, že majú pamäť a že stromoví rodičia spolunažívajú so svojimi deťmi, ich už nemôže bez rozmyslu stínať a jazdiť okolo nich na veľkých mašinách. Tie som zo svojho revíru vypovedal už pred dvomi desaťročiami. A ak predsa len treba jednotlivé kmene vyrúbať, prácu obozretne vykonajú lesní robotníci s koňmi. Zdravý, ba možno šťastný les je podstatne produktívnejší, čo súčasne znamená vyššie príjmy. Tento argument presvedčil aj môjho zamestnávateľa, neveľkú obec Hümmel, a tak tu ani v budúcnosti neprichádza do úvahy nijaký iný spôsob hospodárenia. Stromy si vydýchli a vyzrádzajú ešte viac tajomstiev, najmä tie skupiny, čo nerušene žijú v novozriadených chránených oblastiach. Nikdy sa neprestanem od nich učiť, a to, čo som doteraz objavil pod listnatou klenbou, by sa mi predtým ani neprisnilo.

Pozývam vás, aby ste so mnou prežívali šťastie, ktoré nám poskytujú stromy. Nie je vylúčené, že pri najbližšej lesnej prechádzke sami objavíte nejeden malý či veľký zázrak. 

 Priateľstvá

Pred rokmi som v starej bučinovej rezervácii vo svojom revíri natrafil na zvláštne, machom obrastené kamene. Pri spätnom pohľade si uvedomujem, koľkokrát som okolo nich nevšímavo prešiel, jedného dňa som však zastal a sklonil som sa k nim. Kamene mali zvláštny tvar, mierne zakrivený s malými dutinami, a keď som mach trošku nadvihol, objavila sa pod ním kôra.

Tak to predsa len nebol kameň, ale kus starého dreva. A keďže bukové drevo na vlhkej pôde v priebehu niekoľkých rokov zhnije, prekvapilo ma, aké je ešte tvrdé. Navyše sa nedalo zdvihnúť, zjavne bolo pevne spojené so zemou. Vreckovým nožíkom som z neho opatrne zoškrabal kúsok kôry a narazil som na zelenú vrstvu. Zelenú? Toto farbivo sa vyskytuje ako železná rezerva len vo forme chlorofylu v čerstvých listoch a v kmeňoch živých stromov. To mohlo znamenať iba jedno – tento kus dreva predsa len nie je mŕtvy! Ostatné „kamene“ rýchlo doplnili logický obraz, pretože boli rozložené do kruhu s priemerom poldruha metra. Šlo o hrčovité zvyšky prastarého obrovského pňa. Zachovali sa iba časti niekdajšieho okraja a vnútro dávno zhnilo na humus, čo jasne dokazuje, že kmeň vyrúbali už pred 400 či 500 rokmi.

No ako sa mohli živé zostatky tak dlho uchovať? Veď bunky potrebujú potravu v podobe cukru, musia dýchať a aspoň trošku rásť. Bez listov, a teda bez fotosyntézy, je to však nemožné. Hladovku trvajúcu niekoľko storočí nevydrží nijaký živý tvor našej planéty, a to platí aj pre pozostatky stromov. Pre pne ponechané na seba. S týmto exemplárom to však bolo očividne inak. Dostalo sa mu pomoci od susedných stromov, a to prostredníctvom koreňov. Niekedy sú konce koreňov len voľne spojené s podhubím, ktoré im pomáha pri výmene živín, inokedy sú to priame zrasty. Nezisťoval som, ako to bolo v tomto prípade, nechcel som starému pňu kopaním uškodiť. Bolo však jasné, že okolité buky doň dodávali cukrový roztok, aby ho udržali pri živote. Na svahoch lemujúcich cesty, kde dážď odplavil pôdu a odkryl podzemný sieťový systém, občas vidno, že korene stromov sú prepojené.

V pohorí Harz vedci zistili, že je to naozaj súvislý systém, ktorý navzájom spája väčšinu jedincov jedného dru­hu v poraste. Výmena živín ako susedská výpomoc v prípade núdze je zrejme pravidlom, a toto poznanie viedlo k zisteniu, že les je superorganizmus, teda podobný útvar ako napríklad mravenisko.                                  

Pravdaže by sme sa mohli spýtať, či korene stromov jednoducho bez rozmyslu a bezcieľne nerastú v zemi a vždy keď narazia na jedinca svojho druhu, nespoja sa s ním. Od tej chvíle si chtiac-nechtiac vymieňajú živiny, tvoria čosi ako sociálne spoločenstvo, pričom však ide len o náhodné odovzdávanie a prijímanie. Pekný obraz aktívnej pomoci by vystriedal princíp náhody, hoci aj takéto mechanizmy by lesnému ekologickému systému prospievali. Massimo Maffei z Turínskej univerzity v časopise MaxPlanckForschung (3/2007, s. 65) však konštatuje, že príroda takto jednoducho nefunguje. Rastliny, teda aj stromy, vedia odlíšiť vlastné korene od koreňov cudzieho druhu, ba aj od koreňov iných jedincov svojho druhu.

Lenže prečo sa stromy správajú takto sociálne, prečo sa delia o potravu s ďalšími jedincami svojho druhu a tak živia vlastnú konkurenciu? Dôvody sú rovnaké ako v ľudskej spoločnosti – spoločne sa im lepšie darí.

Strom nie je les, nedokáže si vytvoriť vyváženú miestnu klímu, je vydaný napospas nečasu. Naproti tomu veľa stromov vytvorí spoločnými silami ekosystém, ktorý odoláva extrémnym horúčavám a zimám, hromadí veľké zásoby vody a zvlhčuje vzduch. V takomto prostredí sú stromy chránené a dožívajú sa vysokého veku. Aby lesné spoločenstvo dosiahlo takýto stav, musí byť stoj čo stoj zachované. Keby sa každý jedinec staral len sám o seba, mnohí by sa nedožili vyššieho veku.

Priveľa úmrtí by spôsobilo mnoho veľkých dier v súvislej klenbe stromov, do lesa by ľahšie prenikali víchrice a mohli by vyvaliť ďalšie kmene. Letná horúčava by prenikla až k lesnej pôde a vysušila by ju. Všetci by trpeli.

Každý strom je teda užitočný pre spoločenstvo a zaslúži si, aby sa uchoval čo najdlhšie. Preto jeho členovia pomáhajú dokonca aj chorým jedincom a zásobujú ich živinami, kým sa znovu nevystrábia. Veď nie je vylúčené, že nabudúce sa karta obráti a ten, čo pomáha, bude sám potrebovať pomoc. Hrubé striebrosivé buky mi svojím správaním pripomínajú slonie stádo. Aj ono sa stará o svojich členov, pomáha chorým a slabým postaviť sa na nohy a nerado opúšťa mŕtvych príslušníkov svojho rodu.

Každý strom je súčasťou spoločenstva, no predsa existujú rozličné stupne koexistencie. Väčšina pňov pomaličky práchnivie a po niekoľkých desaťročiach (z hľadiska stromov je to veľmi rýchlo) sa premení na humus. Len málo jedincov zostane nažive po stáročia ako vyššie opísaný „machový kameň“. Prečo vznikajú takéto rozdiely? Že by aj stromy žili v triednej spoločnosti? Vyzerá to tak, ibaže výraz „trieda“ nie je výstižný. O kolegovej ochote pomôcť rozhoduje skôr stupeň spolupatričnosti či dokonca náklonnosti. Zistíte to aj sami, keď sa zahľadíte do korún stromov. Konáre priemerného stromu zvyčajne rastú dovtedy, kým nenarazia na konáre rovnako vysokého suseda. Ďalej to nejde, lebo vzdušný, či presnejšie svetelný priestor je už obsadený. Haluze napriek tomu výrazne spevnejú, aby vznikol dojem, že hore zúri tvrdý boj. Ozajstné priateľské dvojice však od začiatku dbajú, aby v priestore medzi sebou nevytvárali priveľmi hrubé konáre. Nechcú sa navzájom ochudobňovať, preto vyháňajú silnejšie konáre iným smerom, k stromom, s ktorými nie sú v „priateľskom“ zväzku. Takéto dvojice sú tak pevne spojené koreňmi, že niekedy dokonca spolu odumrú.

Takéto priateľstvá vedúce až k zásobovaniu susedných pňov spravidla nachádzame len v prirodzených lesoch. Možno ich vytvárajú všetky druhy stromov, sám som okrem bukov videl aj dlhoveké pne odpílených dubov, jedlí, smrekov a duglasiek. Umelo vysadené lesy, teda väčšina stredoeurópskych ihličnatých lesov, sa skôr správajú ako deti ulice z rovnomennej kapitoly. Pri vysádzaní sa korene trvalo poškodia a ťažko vytvoria sieťový systém. Stromy v takýchto lesoch sa spravidla správajú ako samotári, preto to majú nesmierne ťažké. Pravda, vo väčšine prípadov im nie je dopriaty pridlhý život, lebo ich kmene – v závislosti od druhu – lesníci považujú za zberovo zrelé vo veku približne sto rokov.