© VYDAVATEĽSTVO TATRAN

Rozpad

Rozpad

Podobne ako v prvej časti špionážnej trilógie pod názvom PREHRA, aj v jej pokračovaní sa ako červená niť vinie celým príbehom priateľstvo dvoch spolužiakov zo štúdií v Leningrade, Rusa Voloďu a Slováka Gulivera. Najprv sa stretnú na Kaukaze, kam Guliver prichádza na priateľovo pozvanie. Keďže sú obaja výborní lyžiari, vyberú sa na dobrodružný freeride, ktorý sa skončí uväznením Gulivera na neznámom mieste. Na jeho oslobodení sa podieľajú nielen miestni horali, ale aj jednotky KGB. A tak sa Guliver nechtiac ocitá v sieti záujmu KGB, z ktorej sa dá len ťažko vymotať.

Druhá časť sa odohráva v revolučnom roku 1989, keď sa postupne rozpadá sovietske impérium a v štátoch strednej a východnej Európy rozpadá komunistický režim. Pádom berlínskeho múru sa končí dlhé obdobie studenej vojny a v postkomunistických krajinách nastupuje éra demokratickej vlády. Zmena politických pomerov stavia dávnych priateľov pred nové rozhodnutia. Každý z nich sa svojím spôsobom snaží začleniť do novej situácie a nájsť uplatnenie v politickom živote. Voloďa sa vracia z NDR do vlasti a rozhodne sa vystúpiť zo služieb KGB. Urobí bleskovú kariéru, ktorá ho vystrelí na vysokú pozíciu v Kremli. Guliver sa na Slovensku zaoberá rozvojom ekonomiky, do ktorého patrí aj konverzia. Je vyslaný na konferenciu do Washingtonu, kde tajné služby znovu rozohrávajú nebezpečnú hru o získanie dôležitých dokumentov, a na túto misiu neváhajú použiť Gulivera. Žáner špionážneho románu vznikol na začiatku 20. storočia. Podnet na to dala rivalita a intrigy medzi svetovými veľmocami a vznik tajných služieb jednotlivých štátov. Živnou pôdou pre tento žáner sa neskôr stala studená vojna, vznik medzinárodných zločineckých organizácií, globálny terorizmus a technologická špionáž. Zo známych mien autorov tohto žánru hodno spomenúť Angličanov Johna Le Carré, Fredericka Forsytha, Kena Folletta a Američanov Roberta Ludluma, Toma Clancyho, Daniela Silvu a ďalších. Je potešujúce, že aj na Slovensku sa ujala špionážna literatúra a začal sa jej venovať práve Mark Verin.

  • ISBN: 978-80-222-0976-2
  • EAN: 9788022209762
  • Počet strán: 288
  • Väzba: tvrdá väzba
  • Jazyk: slovenský
  • Formát: 140x210 mm
  • Dátum vydania: 30.11.2018
  • Žáner: SLOVENSKÁ BELETRIA / Román

13,90 € Doporučená cena

O knihe

Rozpad voľne nadväzuje na autorov predchádzajúci román Prehra. Odohráva sa v nových spoločenských podmienkach, ktoré nastali v roku 1989 v štátoch strednej a východnej Európy po páde komunistických vlád a v Sovietskom zväze viedli k rozpadu sovietskeho impéria. Strata sovietskej hegemónie nad východnou a strednou Európou ukončila aj dlhé obdobie studenej vojny.

Zmena pomerov stavia protagonistov románu – priateľov zo štúdií, Rusa Volčkova a Slováka Gulivera, pred neľahké rozhodnutia, ktoré im majú pomôcť začleniť sa do novej situácie a nájsť šťastie v osobnom živote. Fakt, že boli zamilovaní do tej istej ženy, Lotyšky Anny, ich voľbu nijako neuľahčuje.

Volčkov sa vracia z NDR, kde zažil rozpad Varšavského paktu a zjednotenie Nemecka. Rozhodne sa odísť zo služieb KGB a začne pracovať na Leningradskej univerzite, no čoskoro sa z neho stane vplyvný muž Kremľa.  

Guliver žije pokojne doma, kým ho Peter, bývalý spolupracovník tajných služieb USA, nevráti do víru udalostí.  Gulivera vyšlú do Švédska, aby sa oboznámil sa so švédskym modelom ekonomiky, no Peter zakrátko opäť zamieša karty a Gulivera delegujú na konferenciu o konverzii do Washingtonu. Peter mu oznámi, že termín konferencie sa presúva, a ponúkne mu náhradný program –  výlet do Nového Mexika. Krásna príroda, pamiatky, indiánska rezervácia a nečakané stretnutie s láskou Annou sú však len zásterkou nebezpečnej hry tajných služieb, do ktorej sa nič netušiaci Guliver zapletie. Príjemná dovolenka sa zvrtne na neľútostný boj, úskoky, intrigy a zápas o holý život.

...............................

Rozpad je voľným pokračovaním špionážneho románu Prehra. Cesty hlavných protagonistov sa rozdelia, každý prežíva radikálnu zmenu politických pomerov inak a v inej krajine. Voloďa Volčkov je svedkom zjednotenia Nemecka a rozhodne sa odísť zo služieb KGB, no čaká ho kariéra vplyvného muža Kremľa. Guliver sa po návrate na Slovensko zaujíma o zmenu ekonomiky podľa švédskeho modelu a konferencia o konverzii ho privedie do USA.

Na pozadí nevinného výletu do Nového Mexika sa však strhne neľútostný boj tajných služieb o prísne strážené údaje, do ktorého sa nechtiac zapletie Guliver aj jeho láska Anna.  V tejto hre ťahajú za špagátiky rôzne strany a jeden z nich vedie až do Kremľa. Volčkov i Guliver si uvedomujú svoju bezmocnosť zoči-voči osudovým zmenám vo svete.


Recenzie


Ukážka z knihy

Prológ



Akademik sa zobudil neskoro ráno so zlou predtuchou. Vlastne ani nie takou zlou ako skôr nepochopiteľnou. Od istého času mys­lel len v prítomnom čase. Minulosť ho netrápila a budúcnosť bola rozmazaná ako pohľad z okna jeho manzardky posiateho čiernymi mušacincami. Bolestne ťažko zišiel z rozheganej postele. Keď sa narovnal, praskalo mu v každom kĺbe, akoby vstal z rakvy. Na poschodí mal len malé umývadlo so studenou vodou. V čase núdze mu slúžilo aj ako záchod. Ale to iba keď ho zima zamkla v izbe, kde bol len malý radiátor. Večer už nemal kto priložiť do pece. Opláchol si tvár studenou vodou a na zlomok sekundy sa prebudil zo zakliatia. Pozrel sa do zrkadla nad umývadlom. Tvár, čo uvidel, v prvej chvíli rozhodne nespoznal. Na zlomok večnosti ho prepadol strach. Kto sa to na neho pozerá z druhej strany?

Keď zišiel dolu, v kuchyni pri starom sporáku našiel sedieť mamu zohnutú nad smaltovanou miskou. Lúskala suché struky. Strakaté fazuľky hlasno padali na plechové dno a každé zrnko mu dávalo najavo, že tu nie je vítaný. Akoby sa mu vysmievali:

„Vraj akademik, daj sa mi svete! Len sa naňho pozrite! Troska je to!“

Akoby počul hlasy žien postávajúcich pred potravinami oproti krčme, kam smeroval každý boží deň hneď po raňajkách.

Keď stará žena začula za chrbtom jeho hlas, narovnala sa. Otočila k nemu tvár zatienenú hrubou sivou šatkou zaviazanou pod špicatou briadkou na hrubý uzol, ktorý jej udržiaval hlavu vzpriamenú, aj keď už mala na pleciach ôsmy krížik.

„Dobre si sa vyspal, synak?“ zašumelo spomedzi vyschnutých pier. Hlásky sa v ústach už nemali o čo oprieť, ale on jej aj tak porozumel.

„Hádam to v hrobe nebude také ako v mojej posteli.“

Zohla sa nad miskou a pokračovala v práci. Možno ani nezačul jej tichú výčitku:

„Nemal by si tak, synak!“

Podišiel ku kredencu, akoby hľadal niečo, čo tam nie je. Matka poskrývala všetky fľaše s alkoholom, dokonca i dopoly minutý rum, ktorý používala na pečenie. Vrátil sa k stolu a sadol si na rozheganú stoličku. Sklonil sa nad veľkú šálku, z ktorej sa parilo horúce mlieko s nadrobenými kúskami lupáčika. Takmer si popálil nos. „Nič sa nevyrovná vôni čerstvého mlieka,“ pomyslel si slastne a netrpezlivo siahol po lyžici s vygravírovanými ornamentmi. Priniesol ju otec, keď bol navštíviť partizánskeho veliteľa v Tule. Nadšene mu rozprával, ako tam na ruskej rovine orú pôdu a v lete žnú pšenicu, ktorá vonia ako biely chlieb.

„Otecko, aj ste sa opýtali na ich hektárové výnosy?“

Nechápavo sa pozrel na syna, ale ten sa nedal predbehnúť a dodal: „Keby dosiahli tretinu z toho, čo máte vy tu na severe, dostali by za to metál.“


Matka s tichým stonom vstala a položila misku na okraj stola. Vrátila sa k peci, aby vysypala suché lusky do úzkych dvierok. Vzápätí z nich vyšľahol plameň. Zobrala si úzku lopatku a prácne ich popchala ohňu do pažeráka.

„Čo bude dnes na obed?“ opýtal sa spoza stola.

„Fazuľa s kapustou. Len neviem, či je kapusta ešte dobrá. Pôj­deš sa pozrieť?“

Bez slova vstal a vybral sa do komory.

„A pozri, či sú na povale ešte rebrá,“ volala za ním.

Z dubového suda páchlo kyslotou. Nahol sa až dolu, aby dočiahol rukou na dno. Nabral za hrsť bledoružovej kapusty a celý obsah si natlačil do úst. Chrumkala, akoby ju naložili len pred pár týždňami. I keď už štípala, stále bola chutná. Na polici našiel kameninovú misku. Zaplnil ju po okraj a zvyšok, ktorý mu ostal v dlaniach, skončil v ústach. Utrel si mokré ruky o flanelovú košeľu a načiahol sa po nôž, zapichnutý do drevenej hrady. Po rebríku sa vyškriabal na povalu. Spoza zlomenej škridly presvitalo denné svetlo. Keď sa predieral do opačného kúta, kde viseli údeniny, zakopol o veľký lavór, do ktorého stekala dažďová voda. Nahlas zaklial a chvíľu čakal, či sa zospodu neozvú hlasy.

Údené rebrá už boli takmer čierne a suché ako chlebová kôrka, ale keď odkrojil riadny kus, uvidel, že pri kosti je mäso ešte ružové. Šikovne oddelil z konca plátok a vložil si ho do úst. Slaná údená chuť mu po kyslej kapuste dobre padla. Nôž nechal zapichnutý v tráme na povale. Tak sa mu to zdalo lepšie.


Sám už nevie, prečo si každý deň dal na hlavu starú baranicu, ktorú nosieval jeho otec. Možno i preto, aby sa všetkým zdal čudný. Keby to robil ktokoľvek iný v dedine, bolo by to celkom normálne. Napríklad jeho otec. Ten skrýval pod baranicou „žabie chlpy“, ako vravievala mať. On však mal riadne hustú hrivu, hoci celkom šedivú. Nikomu nebolo jasné, prečo sa šuchce po chodníku ako starý dedo.

„Už len palica mu chýba,“ smiali sa ženičky. „Veď to bol junák na pohľadanie. Nejedna dievčina by preňho ploty preskakovala.“

Ale odkedy sa vrátil z hlavného mesta, je z neho len troska. Predtým raz do roka chodieval s celou rodinou k rodičom na prázdniny. Pomáhal kosiť i ostrmovať, zvážať drevo i štiepať. K inej práci ho otec nepustil. Ani na poli, ani v hospodárstve.

„Každý nech robí to, čo vie najlepšie,“ odbil pomocníka. „Ja sa ti do tvojich kníh nemiešam. I keď ktovie, či by som si aj s tým neporadil.“

Pred evanjelickým kostolom zbadal farára. Bol v civilnom a v ru­kách držal veľkú koženú aktovku. Lúčil sa so ženou a ešte jej niečo vykladal. Keď sa im pohľady stretli, vedel, že ho už nemôže obísť. Vykročil k nemu s vystretou rukou:  

„Česť práci, pán farár!“

Muž bol od neho len o niečo starší, ale nedal si ujsť príležitosť a posmešok mu vrátil:

„Až naveky, súdruh akademik! Kamže, kam hneď zrána?“

„Tam, kde skončia všetci. Aj ovečky z tvojho košiara, aj tie odnaproti,“ ukázal prstom na nízku vežu katolíckeho kostola.

„Aj ateisti?“

„My sme len do počtu. Ovečky sa vracajú do vašich košiarov,“ odvetil s úškrnkom farárovi.

Ten sa len sa trpko usmial. Nechcel pokračovať v rozhovore, ale jeho spolubesedník sa už riadne rozbehol.

„A ty kamže, kam v takúto dobu? Vyzeráš, akoby si šiel na schôdzu toho, ako to volajú, fóra…“

Muž sa zahľadel do hlbokých belasých očí človeka, ktorého v detstve považoval za dobrého kamaráta. Vždy sa ho zastal, nastavil za neho chrbát. Keď sa v zbore dozvedel, že sa vrátil domov, k mame, sám a akýsi divný, nechcel veriť babským povedačkám. Teraz si bol istý, že tento kráľ Lear to nemá v hlave pomútené. Ale veľmi sa snaží, aby to tak vyzeralo.

„Keď ti poviem, kam ma zavolali, budeš sa mi smiať,“ odpovedal priateľsky. „A keď ti to nepoviem, aj tak ti budem na posmech. Takže nemám na výber. Idem na biskupský úrad. Neviem ani načo, ani s čím sa vrátim. Ako rýchlo sa svet zbláznil! Vraj aj my musíme ísť s dobou. Aby nás nezmietli nové časy.“

Uprel na neho zrak. Mal sto chutí povedať mu, nech sa spoľahne, že lepšie to už nebude. Ale rýchlo ho to prešlo. Radšej si zahryzol do jazyka a len zavrtel nechápavo hlavou.

„Ešte stále sa u vás nájde dobré omšové?“

Farár sa na neho prekvapene pozrel. Usmial sa a prikývol.

„Iste. Ale podávame ho len pri spovedi.“

„To je škoda. Je to pre mňa dlhý prípitok a príliš málo vína. Ale ktovie, možno k tebe raz zablúdim.“

„Nebudem sám, kto sa tomu poteší…“


„Tak to už bolo priveľa,“ uvažoval po ceste od kostola do krčmy. „Takmer by som sa prezradil.“ Obzrel sa k dlhej ulici, čo viedla na stanicu. Pohľadom sledoval kamaráta. V duchu mu bolo ľúto, že za ním nikdy nezašiel. Ani na Vianoce, keď ho mama volala na bohoslužbu.

„Dnes sa určite niečo stane,“ zašomral si popod nos a pridal

do kroku.


V krčme sedával vždy vzadu na konci dlhého stola, rovno pod oknom. Nezvykol si na cigaretový dym a keď ho niekto otravoval, stačilo len dokorán otvoriť okno a prievanom odohnať votrelca. Videl odtiaľ všetko dôležité: výčapný pult, za ktorým stál krčmár. Taký odroň, skaderuka-skadenoha. Pod dohľadom mal aj dvere, so škripotom sa otvárali dovnútra a obe krídla vždy tresli o seba, i keď ich zatváral „Samo“. Stávalo sa, že mu miesto obsadil cudzí. Ani sa veľmi nepajedil. Sadol si naproti a už pri prvom pive začal vydávať rôzne zvuky, ktoré by neboli príjemné nikomu. Po chvíli mal svoje miesto opäť voľné. Otvoril okno, aby vyhnal vlastný smrad, a pohodlne sa usadil.

Na túto fintu bol obzvlášť hrdý. Prvý raz ju použil v decembri, keď sa rozhodol, že odíde z hlavného mesta. Raz a navždy. Dodnes sám nevedel prečo. Možno preto, že nemal rád mesto „červených aristokratov“, či preto, že konár, na ktorom sedel, praskal čoraz hlasnejšie. Najprv ho opustila žena. Nemohla už zniesť „jeho egoiz­mus a zásadovosť“. Dva roky žil sám vo veľkom štvorizbovom byte s výhľadom na Slavín. Deti vídal zriedka, ale vždy mu pripomenuli, aká je to škoda, že tam všetko chradne. Už si nepamätá, kto navrhol, aby ho vymenili za dva. Garsónka s výhľadom na tržnicu za veľkou križovatkou sa mu nakoniec zdala celkom útulná. Do veľkej izby sa mu zmestili všetky knihy a rukopisy. Malú kuchynku delila tenká stena so skleným výklenkom. Za ňou bola kúpeľňa s veľkou vaňou, umývadlom a staršou práčkou. Prvý týždeň v no­vom bydlisku si užíval pokoj, až kým nezistil, že otvárať okná v kuchyni je nebezpečné. Najprv ho prekvapila sladká vôňa čokolády. No samozrejme! Figaro je vzdušnou čiarou len na skok. To sa ešte dalo vydržať. Ale keď zavialo od Dimitrovky, takmer sa udusil.

Neprekvapilo ho, že deti prestali chodiť na návštevu. Ani to, že ich pôvodný byt dostala jeho bývalá, presnejšie jej nový partner. Len nad tým hodil rukou. Ktovie, ako dlho by tam zarastal ma­chom a donekonečna vysedával nad rukopismi, ktoré aj tak nikoho nezaujímali. Nebyť príhody, ktorá urýchlila jeho rozhodnutie…

Do garsónky sa vchádzalo z pavlače. Či chcel, či nechcel, vždy musel prejsť susedom popod okno. V zime bývalo zavreté, ale od jari ho nechávali dokorán. Najprv to bolo len jednoduché „dobrý deň“. Potom už ani to nie. V byte bývala mladučká Rómka s človekom, ktorého vek nevedel odhadnúť. Bol celý opuchnutý, oči mu išli vyskočiť z jamiek. Veľmi rád jedol a popíjal a vždy sa so ženou rozprával tak nahlas, akoby sa hádali. Asi nebol Róm, lebo viackrát počul, ako na ňu zrúkol „ty Cigánka“. Dlho sa tváril, že nič nepočuje a nevidí. Jedného dňa sa vrátil domov skôr. Zastavil sa v tržnici a s nákupom sa pomaly zakrádal domov po schodoch až na piate poschodie. Dvere na pavlač boli otvorené, takže ani nebuchli. Keď prechádzal popred roztvorené okno, mimovoľne nazrel dovnútra. Suseda stála pre zrkadlom nahá a česala si dlhé vlasy čierne ako žúžoľ. V odraze videl jej malé pevné prsia, útle plecia a malý pupok na ebenovom tele. Nebol si istý, či ho vidí, ale nemohol od nej odtrhnúť pohľad. Podvedome sa zdvihol na špičky, či uvidí aj niečo niže pupka, ale vtom mu z náručia vypadlo vrecko s jablkami. Žena sa zľakla a otočila sa k oknu, ale už ho nevidela. Na kolenách zbieral rozsypané jablká. Najprv počul jej hlasný smiech, potom zavrela okno a zatiahla záclonu. Pripadal si ako školák, ktorého nachytali v dievčenskej šatni.

Prešiel týždeň. Zdalo sa mu, že obaja už na to zabudli. Ale u susedov sa odrazu začalo peklo. Možno mu v zlosti čosi povedala, alebo sa manželovi chcela len pomstiť, no zakrátko sa mu začali objavovať v zámke zápalky a ktosi mu výkalmi zašpinil kľučku.

V sobotu večer, keď sa vracal z divadla, našiel suseda fajčiť na pavlači. Iste naňho čakal, okolo neho sa už povaľovalo zopár zašliapnutých ohorkov.

„Mladej sa ti zachcelo, ty starý somár,“ vyskočil na neho. Vzpriamená, stále ešte junácka postava suseda zastavila. Rýchlo si uvedomil, čo by sa mu mohlo stať, keby sa pokúsil zdvihnúť na neho ruku. Zlostne si odpľul a dodal:

„Keby ti to nestačilo, zoznámim ťa s Jolankinými súrodencami. Už si niekedy počul, čo je to soskeres britva?“


Trvalo mu dva mesiace, kým našiel do bytu nájomcu. Sekretárku z ich ústavu prespal šofér. Bola v treťom mesiaci, keď sa dozvedela, že Milanko má ženu a dve deti a akosi sa mu nechce sťahovať k inej.

„Ak nemáte kam ísť, moja garsónka bude o pár týždňov voľná,“ povedal jej nezúčastneným hlasom, akoby komentoval sychravé počasie za oknami.

„Naozaj?“ zvýskla.

„Hej. Len čo si vybavím ukončenie pracovnej zmluvy.“

„Rada vám s tým pomôžem,“ vyhŕkla spontánne. Keď si uvedomila, čo vlastne povedala, prestrašene si zakryla ústa obomi dlaňami: „Tak som to nemyslela…“

„Nevadí. Je tu viac ľudí, ktorí mi s tým radi pomôžu,“ povedal sarkasticky.

Padla mu do náručia a s uslzenou tvárou sa ho opýtala: „Čo ma to bude stáť?“

Ženy sú smiešne, pomyslel si. Každý prejav dobrej vôle obrátia na obchod. Nechcela veriť, že mu postačí, keď bude platiť inkaso a nechá jeho knihy a rukopisy na pokoji.

„Neviete si predstaviť, aká som vám vďačná. Budem sa vám o knihy starať lepšie ako v našej knižnici. A keď už bude maličké na svete, rada vás uvidím. Kedykoľvek môžete u mňa prespať,“ dodala koketným hlasom.

Cestu domov ešte neplánoval. Nechcelo sa mu odísť. Ešte nemal nič pobalené, keď sa sekretárka raz večer objavila vo dverách v sprievode staršieho muža.

„Nebudete sa hnevať, ak si tu odložíme veci? Musela som sa vysťahovať z internátu.“

Muž pozeral mlčky cez jej plecia. Až keď začul, že sa vlastne môžu ihneď nasťahovať, obaja sa vrhli na neho, akoby im oznámil, že vyhrali v lotérii.


V električke, ktorá ho večer viezla na stanicu, zazrel mladého človeka, ktorý sa rovno od dverí vrhol k cestujúcim a čosi im ponúkal. Rad za radom.

„Asi revízor,“ pomyslel si a hľadal lístok po vreckách. Nie a nie ho nájsť. Zapotil sa, kým ho našiel. Keď mladík prišiel až k nemu, otrčil mu lístok. Ten sa len usmial, otvoril pred ním igelitovú tašku plnú odznakov v tvare veľkého „V“ a povedal:

„Symbol našej revolúcie. Malý odznak za dve, veľký za päť!“

Chvíľu na neho hľadel a potom mu celkom pokojným hlasom povedal:

„Ako bývalý vedecký pracovník ústavu ateizmu vám chcem pripomenúť, čo sa píše v evanjeliách. Aj vás, kupcov a modloslužobníkov, Pán vyhnal z chrámu. Keď to teraz urobím ja, snáď mi to bude odpustené a započítané. Ale vás to bude bolieť…“

Mladík si z toho veľa nerobil. Mávol nad ním rukou a pokračoval. Keď električka dorazila na konečnú, pozrel sa na ľudí vo voze. Nevidel na nich ani jeden odznak.

Na stanici bolo rušno, ale akosi ináč ako obvykle. Nikde nevidel žandárov ani železničnú ochranu. Obloha nad mestom jasne žiarila. Naposledy to videl nad Tehelným poľom, keď tam bol koncert slávnej popovej hviezdy. Aj teraz sa nocou šírili zvuky zosilnené aparatúrou. Revolúcia sa vznášala nad mestom ako studená hmla.


Našťastie sa mu ušlo miesto pri okne. Dúfal, že si v nočnom vlaku pospí. Len čo sa usadil, skryl sa pred neónovým svetlom pod vetrovku. Už takmer spal, keď sa do kupé vovalili dvaja statní junáci s plecniakmi, čo vyzerali ako padáky. Dlho trvalo, kým si sadli. Ich hlučné správanie nekomentoval. Veril, že sa napokon prispôsobia nočnej dobe a prítomnosti iných cestujúcich. Ale márne. Až do Trnavy to vcelku znášal. Bol však unavený a strácal nádej, že sa mu ešte podarí zaspať. Okolo Piešťan sa debata dvoch junákov zvrtla na akúsi fakultu a akéhosi dekana, ktorého mali v zuboch. Podľa prízvuku nebolo ťažké uhádnuť, odkiaľ pochádzajú.

„Ta ja ci hutorim, teraz im ukážeme, starým štruktúram.“

„Ci pana, si videl, ako z nimi zatočili blaváci. Teraz budú hlavy lietať aj u nás.“

„Ta ne! Teraz už nič nepomôže ani nášmu Gomorákovi.“

„Šviňa, už dva rázy ma vyhodzil. Vraj treba še učic, a ne po karčmach i za dzifkami behac.“

„Vypokneme hlopa, až sa mu budze pri rici prášic.“

Obaja sa dali do smiechu. Jeden z nich vstal a snažil sa čosi vybrať z batohu.

„Co si zochabil?“

„Dal bym sebe pifko, jedno-dve. A ty, Janči?“

„Naj čerči!“

V tej chvíli spadol plecniak na zem a udrel staršiu ženu, ktorá sedela oproti. Namiesto toho, aby sa ospravedlnili, začali sa nepríčetne smiať. To už nemohol nechať len tak. Vyskočil zo sedadla a postavil sa rovno pred nich.

„Dáma čaká na vaše ospravedlnenie,“ zrúkol na nich.

Šuhaj pri dverách sa prestal smiať a ťahal priateľa dozadu.

„Dzedu, šak mi ľem tak, nie naročno.“

Staršia pani vstala a vzala si z police cestovnú tašku. Vo dverách sa otočila k nemu a ticho povedala:

„Postojím v chodbičke, do Leopoldova to už nie je ďaleko. Nerobte si o mňa starosti.“

Ostali v kupé sami traja. Prvý sa spamätal mladší z dvojice.

„Mižu, ta ja počekam do Popradu.“

Ten druhý, plecnatejší, ešte stále stál pred ním zoči-voči. Mlčal, ale oči mu horeli od zlosti.

„Ta šadaj, pujdzem do reštauračneho vozňa po pivo,“ navrhol mu kamarát.

Po chvíli vrzli dvere. Kým sa mladík nevrátil, obaja ticho sedeli a pozerali sa von oknom. Vôňa piva v papierových pohároch zaplnila dusné kupé nepríjemným zápachom, akoby sa bol cestou oblial. Mladíci si „priťukli“ a pokračovali v rozhovore. Vedel, že už nezaspí, hoci ich nevnímal. Akoby hovorili cudzím jazykom. Po dobrej polhodine sa chceli zbaviť prázdnych pohárov, ale odpadkový kôš pod oknom bol plný. Mladík, ktorý sedel rovno naproti, ho jednoducho odhodil pod seba.

„Zdvihni ten pohár!“ povedal mu rozhodným hlasom. Mladík akoby na to čakal. Usmial sa a ukázal na plný kôš. Vtedy mu napadlo niečo, čo by za iných okolností asi nikdy neurobil. Postavil sa pred neho, otočil sa mu chrbtom, predklonil sa a riadne si uľavil.

„Viac pre vás nemôžem urobiť, revolucionári!“

Až do Žiliny cestoval v kupé sám. Na stanici presadol na osobák a až v ňom tvrdo zaspal, kým ho v Ružomberku nezobudil sprievodca. Pozrel sa von oknom a chvíľu premýšľal, čo sa stalo. Večer si ešte pri červenom víne listoval v Puškinovi. Teraz je studené decembrové ráno a on je s malou cestovnou taškou v Ružomberku.

„Asi som niečo prespal,“ povedal sprievodcovi previnilo a vystúpil na perón. Tam zistil, že opačným smerom pôjde vlak až o hodinu. Vyšiel zo staničnej budovy a prechádzal sa popri Váhu. Od polovice bol zakalený neprirodzene hustou hnedožltou tekutinou. Čpelo z nej ako z Dimitrovky, ale ešte štipľavejšie.


Odvtedy na túto fintu nezabúdal. Pomohla mu vždy, keď mu nie­kto obsadil miesto alebo si k nemu prisadol ktosi, kto mu nebol po vôli.

„Dnes sa iste niečo stane,“ rozmýšľal takmer nahlas pri druhom pive. V krčme bolo poloprázdno. Bol čas kosby a do večera sa tu zastavia len samí „darmošľapi“. Chlapi, čo si na dedine nevedia nájsť prácu, si iné meno ani nezaslúžia. Aj jemu je príjemnejšie sedieť v plnej krčme, keď prídu spotení a uťahaní muži zahasiť smäd.

V kúte sedel miestny obor, ktorého z akéhosi dôvodu volali Murko. A Janko, ktorý už poznal len cestu do krčmy a domov. Po pol hodine sa k nim pripojili chlapi z Oravy, ktorí prišli na druhú zmenu do závodu. Ľahko ich spoznal. Dávali si len malé pivo alebo kolu. Aby nenafúkali.

Okolo jednej zaškrípali pred krčmou brzdy. Cez pootvorené okno počul neznáme hlasy. Už-už sa chcel nahnúť z okna, keď sa rozleteli dvere a do krčmy vošiel asi dvojmetrový chlap bez krku s holou hlavou. V uchu mal prístroj, akí nosia nepočujúci. Vinula sa z neho priesvitná retiazka podobná telefónnej šnúre. Strácala sa kdesi medzi golierom a pokrčeným sakom, ktoré šlo na ňom prasknúť. Čosi sa pýtal hostinského. Ten celý vyjavený hľadel pred seba, akoby tu pristáli Marťania. Až na druhý raz mu ukázal rukou na záchody. Muž zdvihol pravú ruku k ústam a čosi šepkal do rukáva. Rýchlym krokom prešiel k záchodom, ale dvere nechal otvorené. Krčmár za ním zakričal, že dnes tu ešte nebola upratovačka. Obvykle chodí až popoludní, po práci. Muž ho nevnímal a stále čosi šemotil do rukáva. Vybehol späť pred krčmu a vzápätí sa dvere opäť rozleteli. Dnu vletela celá tlupa hlučných návštevníkov, akoby vypustili turistov z plného autobusu. Krúžili okolo drobného človiečika s chlapčensky žltými vlasmi a smiešnymi fúzmi podobnej farby. Vošiel do záchodu a chlap bez krku za ním zavrel dvere. Zvyšok suity sa roztrúsil po krčme a čakal, kým sa uvoľní. Malý muž po hodnej chvíli vyšiel a pobral sa rovno k výčapu. Krčmár chvíľu nechápal, čo si praje, ale muž bez krku ho ráznym hlasom opäť prebudil.

„Kurva, prezident!“ zašumelo z kúta.

„A v našej krčme,“ dodal ktosi.

„Veru! A pije pivo ako my. Už ho má v sebe, pozri!“

„Kde sa tak naučil chľastať?“

„Asi v base,“ zasmial sa ktosi nahlas.

Všimol si to aj malý muž a s nedopitým pohárom zamieril rovno k nim.

„Môžem si prisadnúť?“ opýtal sa Akademika po česky s výrazným ráčkovaním.

Nepokojne sa zahniezdil, ale nenamietal.

„Už je to tu,“ pomyslel si. „Vedel som, že sa dnes niečo stane. Ale prečo práve mne?“

„Ak vás to zaujíma, pracoval som v pivovare. Gúľal som sudy, ak vám to niečo hovorí,“ prihovoril sa mu s chlapčenským úškrn­kom na tvári.

Akademik sa dôverne naklonil k prezidentovi a ticho povedal: „A my sme tu mali fešnú krčmárku, nie takého odroňa,“ ukázal na krčmára. Muž bez krku s telefónnou šnúrou trčiacou z ucha sa mu rázne postavil do cesty, ale prezident mu dal najavo, aby sa o nich nestaral.

„Mala takéto cecky, aha,“ vystrčil Akademik ruky dopredu a na konci ich ohol do oblúka, až sa pľasol o brucho. „Chlapi išli nechať oči v jej výstrihu. Keď doviezli sudy s pivom, dobreže sa nepobili, kto pôjde gúľať sudy do pivnice. Aj my chlapčiská sme sa pretekali. Raz si vybrala mňa a vtisla mi kľúč od zámky na mreži. Ruky sa mi triasli, keď som ju otváral. Konečne sa mi ju podarilo uvoľniť. Dole bola čierna diera. Páchlo z nej viac ako mne z úst.“

Nahol sa k nemu a dýchol na neho skôr, ako mu v tom bezkrký muž stihol zabrániť. Ale prezident ho opäť včas zastavil.

„Tak to by som nepovedal. V pivovare, kde som robil, bol riadny smrad, ale že by až taký…“

Ľudkovia, ktorí boli nablízku, si rýchlo posadali na zvyšné miesta pri stole, ako sa komu podarilo chytiť „flek“. Zvyšok prezidentskej suity a ostatných návštevníkov sa im tlačil za plecami. Vo vzduchu visel riadny škandál. Nikto si to nechcel nechať ujsť.