© VYDAVATEĽSTVO TATRAN

Šialená hra

Šialená hra

Mal to byť posledný deň v jej živote. Renomovaná kriminálna psychologička Ira Saminová sa starostlivo pripravila na samovraždu. Cíti sa vinná za smrť staršej dcéry, dolieha na ňu ako neznesiteľné bremeno, nevie ho uniesť. Chýba jej už len Coca-Cola light s citrónom, aby mohla úspešne zavŕšiť svoj smrtonosný plán. Vybehne do najbližšieho obchodu, tam ju však zastihne príkaz, aby sa bezodkladne zapojila ako vyjednávačka do rukojemníckej drámy v rozhlasovom štúdiu. Do živého vysielania vtrhol psychopat, zajal skupinku návštevníkov a spustil morbídnu hru: telefonuje náhodne zvoleným poslucháčom a žiada od nich heslo. Ak sa volaný ohlási vopred určeným heslom, únosca prepustí jedného rukojemníka. Ak nie, jedného zastrelí. Únosca chce pokračovať v hre tak dlho, kým do štúdia nepríde jeho snúbenica. Má to však háčik: jeho snúbenica je už niekoľko mesiacov úradne mŕtva. Policajná vyjednávačka Ira sa púšťa do beznádejného vyjednávania, ktoré bez dychu live počúvajú milióny rozhlasových poslucháčov…

  • ISBN: 978-80-222-1096-6
  • EAN: 9788022210966
  • Počet strán: 328
  • Väzba: pevná väzba
  • Jazyk: slovenský
  • Formát: 135x215 mm
  • Dátum vydania: 12.2.2020
  • Žáner: Psychologický triler

14,90 € Doporučená cena

Recenzie

„Majstrovské brnkanie na nervy.” LIPPISCHE LANDES-ZEITUNG

 ................................

„V knihe Šialená hra rozprestrel Fitzek zložitú sieť situácií, ktoré zostanú až do konca spletité a nepriehľadné. Čitateľ má dojem, že si autor z neho robí dobrý deň, kým napokon nevytiahne eso z rukáva a všetky záhady sa zrazu objasnia. Fitzek je nemecký John Grisham.“ LITERATURREPORT.COM

 ................................

„Knihy, ktoré čitateľ nedokáže pustiť z ruky, voláme trháky. Šialená hra Sebastiana Fitzeka je presne taká. Pútavá a strhujúca v každej kapitole. Ani naháňačka v autách po uliciach hlavného mesta nemôže byť napínavejšia ako Šialená hra.“ FOCUS ONLINE

 ................................

„Fitzek vytvára komplikovanú a mystifikujúcu skladačku, ktorá vyvoláva stále nové a nové otázky.“ BERLINER MORGENPOST

 ................................

„Šialená hra spĺňa najvyššie kritériá vynikajúceho trileru. Fitzek znova útočí na nervy čitateľov, rozptyľuje ich pozornosť a ustavične ich zvádza na falošnú stopu.“ RHEIN-NECKAR-ZEITUNG

 ................................

„Keby som si pri čítaní trilerov obhrýzala nechty, musel by mi Sebastian Fitzek zaplatiť účet za manikúru. Nedokážem slovami opísať, ako ma táto kniha fascinovala. Spotené ruky, v ktorých  som ju držala, ani nespomínam.“ ANGELFEE, ČITATEĽKA, WAS LIEST DU?

Ukážka z knihy

Prológ

Telefonát, ktorý mu navždy zničil život, ho zastihol presne o 18.49. Pri výsluchoch, čo nasledovali, sa všetci čudovali, že si zapamätal presný čas. Všetci, teda polícia, jeho neschopný obhajca aj dvaja muži zo Spolkovej spravodajskej služby, ktorí sa najprv predstavili ako novinári a potom mu do kufra auta schovali kokaín, sa čudovali, ako je možné, že si na ten okamih tak dobre spomína. Na čosi celkom nepodstatné v porovnaní s tým, čo sa stalo neskôr. Odpoveď na túto otázku bola celkom jednoduchá. Krátko nato, ako zdvihol slúchadlo, sa uprene zadíval na rytmicky blikajúci displej digitálnych hodín telefónneho záznamníka. Robil to vždy, keď sa chcel sústrediť. Očami hľadal bod, na ktorom by spočinuli. Šmuhu na okennom skle, záhyb na obruse alebo ručičku hodín. Akúsi kotvu, ktorej sa mohol zachytiť. Akoby jeho myseľ rovnako ako loď v prístave potrebovala bezpečne zakotviť a upokojiť sa, aby mohol rozmýšľať. Keď ho kedysi dávno, skôr ako sa toto všetko zomlelo, jeho pacienti konfrontovali s komplikovanými psychologickými problémami, zabodol pohľad do náhodnej kresby ťažkých drevených dverí ambulancie. Podľa toho, ako na ne cez tónované okná jeho súkromnej sterilnej ordinácie dopadalo svetlo, v nej videl súhvezdie, tvár dieťaťa alebo frivolný akt.

Keď o 18.47 a 52 sekúnd zdvihol slúchadlo, na prípadnú katastrofu ani nepomyslel. Preto spočiatku ani veľmi nevnímal. Pohľadom nepokojne blúdil po prízemí svojho mezonetového apartmánu na historickom námestí Gendarmenmarkt. Všetko bolo dokonalé. Jeho rumunská gazdiná Luisa odviedla dobrú prácu. Ešte pred týždňom si myslel, že prechodné bydlisko v novom centre Berlína, na ktoré ho nahovoril istý šikovný investičný bankár, sú doslova vyhodené peniaze. Pôvodne chcel tento luxusný apartmán prenajať, ale teraz je rád, že sa to realitným maklérom nepodarilo. Dnes tu môže Leoni prekvapiť štvorchodovým menu, vychutnajú si ho na strešnej terase s výhľadom na vysvietenú koncertnú sieň. A pritom jej položí otázku, ktorú mu dovtedy zakazovala.

„Haló?“

So slúchadlom na uchu prešiel do priestrannej kuchyne, ktorú mu dodali a namontovali len včera. Podobne ako ostatné kusy nábytku a zariadenia. Pôvodne býval na predmestí v malej vile s výhľadom na jazero neďaleko Glienického mosta medzi Postupimom a Berlínom.

Blahobyt, čo mu umožňoval takýto život, si mohol dopriať vďaka nečakanému úspechu v terapii, ktorý sa mu náhodou podarilo dosiahnuť ešte pred začiatkom vysokoškolského štúdia. V rozhovoroch plných empatie odradil zúfalú spolužiačku, čo prepadla na maturite, od samovraždy. Jej otec, podnikateľ, sa mu poďakoval malým balíkom akcií svojej vtedy takmer bezcennej softvérovej firmy. O pár mesiacov nato ich kurz cez noc vystrelil do závratných výšok.

„Haló?“ ozval sa ešte raz. Vlastne chcel práve vybrať z chladničky šampanské, ale teraz zastal a pokúsil sa sústrediť na slová, ktoré zneli na druhom konci telefónu. Márne. Hluk v pozadí bol taký hlasný, že rozoznal iba jednotlivé slabiky.

„Zlatko, si to ty?“

„… mrz… ma to…“

„Čo vravíš? Kde si?“

Rýchlymi krokmi prešiel k základni telefónu, ktorá stála v obývačke na stolíku priamo pred veľkými panoramatickými oknami s výhľadom na divadlo.

„Počuješ ma lepšie?“

Samozrejme, že nie. Jeho telefón mal v celom dome rovnako dobrý signál. Mohol s ním dokonca nastúpiť do výťahu, odviezť sa hoci aj celých sedem poschodí nadol a objednať si oproti v lobby hotela Hilton kávu, a stále dobre počul. Príčina zlého signálu zaručene nebola uňho v telefóne, ale u Leoni.

„… dnes…. už nikdy…“

Ďalšie slová zanikli v prerývanom staccate šumov, podobne ako keď sa staré analógové modemy pripájali k internetu. Vzápätí zvuky v slúchadle tak náhle stíchli, až si myslel, že niekto prestrihol kábel. Odtiahol slúchadlo od ucha a pozrel sa na zelenkavo svetielkujúci displej.

Spojenie aktívne!

Znovu si priložil aparát k uchu. Práve včas, aby počul jediné zreteľné slovo, než znovu zaznela kakofónia zvukov vetra a porúch. Slovo, podľa ktorého jednoznačne spoznal, že s ním naozaj chce hovoriť Leoni. Že niečo nie je v poriadku. A že slzy, s ktorými zo seba dostala tých pár hlások, čo ho budú prenasledovať najbližších osem mesiacov každý deň, neboli slzy šťastia: mŕtva.

Mŕtva? Pokúsil sa v tom nájsť nejaký zmysel, preto sa jej spýtal, či chce povedať, že ich schôdzka je mŕtva? Zároveň sa ho zmocnil pocit, ktorý inak poznal len zo šoférovania v neznámom prostredí. Pocit, pri ktorom si na prázdnej svetelnej križovatke inštinktívne zamykal dvere vodiča, keď sa k jeho Saabu blížil nejaký chodec.

Hádam len nie dieťa?

Uplynul mesiac, odvtedy čo našiel v koši prázdny obal od tehotenského testu. Nepovedala mu o ňom. Ako vždy. Leoni Gregorová bola málovravná a tajomná, aspoň tak sa o nej dobromyseľne vyjadroval pred ostatnými. O čosi menej dobromyseľní ľudia by ju nazvali uzavretou alebo jednoducho čudnou.

Na prvý pohľad pôsobili ako pár, ktorý by sa dal bez prob­lémov zvečniť na jednu z tých ilustračných fotiek, čo bývali v nových fotorámikoch ako atrapa na podporu predaja. Motív: šťastní novomanželia. Ona, jemná kráska s pleťou v odtieni trstinového cukru a tmavými kučeravými vlasmi, pri nej mladistvý tridsiatnik s príliš dokonalým účesom, v jeho veselých očiach akoby horela iskrička údivu nad tým, že má po svojom boku takú dobre vyzerajúcu ženu. Navonok tvorili harmonický pár. Ale charakterovo ich delila celá priepasť.

Kým on jej už na prvom rande odhalil celý svoj život, Leoni o sebe prezradila len to najnutnejšie. Teda len to, že v Berlíne nežije dlho, že vyrástla v Južnej Afrike a jej rodina prišla o život pri požiari v jednej z tamojších chemických fabrík. Okrem toho mu svoju minulosť prezentovala ako ošúchaný denník s povytŕhanými listami. Na narýchlo popísaných stránkach však miestami chýbali celé odseky. A vždy, keď chcel zaviesť reč na chýbajúce fotografie z detstva, na najlepšiu priateľku, ktorú nemala, alebo na sotva viditeľnú jazvu nad ľavou lícnou kosťou, Leoni okamžite zmenila tému alebo zľahka pokrútila hlavou. Aj keď sa mu pritom zakaždým v hlave rozozvučal poplašný signál, vedel, že ani jej úzkostlivo strážené tajomstvá by ho neodradili, aby si vzal Leoni za ženu.

„Čo tým chceš povedať, zlatko?“ Priložil si telefón k druhému uchu. „Leoni, nerozumiem ti. Čo ťa mrzí? Čo ‚už nikdy‘?“

Neodvážil sa spýtať, kto alebo čo je mŕtve, hoci nepredpokladal, že ho na druhom konci telefónu vôbec počuje. Rozhodol sa.

„Dávaj pozor, zlatíčko. Spojenie je mizerné, ak ma počuješ, zlož, prosím ťa. Hneď ti zavolám späť. Možno potom…“

„Nie, nie! NIE!“

Odrazu bolo spojenie úplne čisté.

„No, konečne,“ zasmial sa krátko, ale vzápätí sa zarazil. „Znieš tak zvláštne. Plačeš?“

„Áno, plakala som, ale to nie je dôležité. Len ma vypočuj, prosím ťa.“

„Stalo sa niečo?“

„Áno. Ale nesmieš im nič veriť!“

„Čo prosím?“

„Never im, čo ti povedia. Dobre? Nech to je hocičo. Musíš si…“ Zvyšok vety znovu zanikol v škrípavom zvuku rušeného signálu. Vtom sa celý vystrašený strhol, prudko sa otočil a pozrel sa na vchodové dvere.

„Leoni? Si to ty?“

Povedal to naraz do slúchadla aj k dverám, od ktorých zaznelo hlasné a rázne zaklopanie. Tajne dúfal, že za dverami konečne stojí jeho priateľka a za zlý príjem môže len výťah.

Iste. To by dávalo zmysel. „Je mi ľúto, zlatko, budem meškať. Doprava z práce, touto cestou už nikdy nepôjdem. Som totálne mŕtva.“

Ale čomu nemám veriť? Prečo plače? A prečo klope na dvere?

Dnes predpoludním jej poslal do kancelárie daňového úradu, kde pracuje ako pomocná sekretárka, po kuriérovi kľúč od bytu. Spolu s lístočkom, že si má otvoriť noviny Frankfurter Allgemeine na strane tridsaťdva. Tam bol vytlačený inzerát, ktorý si objednal: kresba s cestou k jeho bytu.

Ale aj keby si zabudla kľúč: ako by sa ona – alebo ktokoľvek iný – mohol dostať až hore bez toho, aby mu o tom vrátnik dal vedieť?

Otvoril dvere a otázky ostali visieť vo vzduchu. Namiesto nich sa natisla ďalšia otázka, pretože muža, ktorý pred ním stál, nikdy v živote nevidel. Podľa jeho výzoru sa zdalo, že fitness centrá nemá vo veľkej obľube. Pod bielou bavlnenou košeľou sa mu vydúvalo také veľké brucho, že nebolo vidieť, či mu ošúchané flanelové nohavice držia na pupku, alebo má opasok.

„Ospravedlňujem sa, že vás vyrušujem,“ začal muž a pritom sa palcom a prostredníkom ľavej ruky dotkol spánku, akoby mal o chvíľku dostať záchvat migrény.

Neskôr si nemohol spomenúť, či sa neznámy vôbec predstavil alebo či mu dokonca ukázal nejaký odznak. Ale už jeho prvé slová zneli tak rutinovane, že to okamžite pochopil: tento muž vnikol do jeho sveta z profesionálnych dôvodov – ako policajt. A to nebolo dobré. To vôbec nebolo dobré.

„Mrzí ma to, ale…“

Ó, bože. Mama? Brat? Prosím, nech to nie je synovec. V du­chu si prešiel všetky možné obete. „Poznáte istú Leoni Gregorovú?“

Policajt z kriminálky si krátkymi tučnými prstami poškriabal husté obočie, ktoré ostro kontrastovalo s jeho takmer celkom plešatou lebkou.

„Áno.“

Bol príliš zmätený, aby cítil narastajúci strach. Čo má toto všetko spoločné s jeho priateľkou? Pozrel sa na slúchadlo, ale displej telefónu ho ubezpečil, že spojenie sa neprerušilo. Ktovie prečo sa mu zdalo, že za posledných pár sekúnd mu prístroj v ruke oťažel.

„Prišiel som čo najrýchlejšie, aby ste sa to nemuseli dozvedieť z večerných správ.“

„Čo také?“

„Vaša životná družka… no, pred hodinou mala ťažkú autonehodu.“

„Ako prosím?“ Telo mu zaplavil pocit neuveriteľnej úľavy a až teraz si uvedomil, ako sa v ňom nahromadil strach. Takže takto sa musí cítiť človek, ktorému zavolá lekár a oznámi mu, že došlo k omylu. A že je všetko v poriadku. Iba omylom zamenili skúmavku s testom na HIV.

„To má byť vtip?“ spýtal sa takmer so smiechom, ale policajt sa naňho len nechápavo pozrel.

Priložil si slúchadlo k uchu. „Zlatko, niekto s tebou chce hovoriť,“ povedal. Ale keď chcel odovzdať slúchadlo policajtovi, zarazil sa. Niečo nie je v poriadku. Niečo sa zmenilo.

„Zlatko?“

Žiadna odpoveď. Rušivý šum zrazu znel rovnako silno ako na začiatku telefonátu.

„Haló? Miláčik?“ Otočil sa, strčil si ukazovák voľnej ruky do ľavého ucha a rýchlymi krokmi prešiel na druhý koniec obývačky k oknu.

„Tu je lepší signál,“ povedal policajtovi, ktorý ho pomaly nasledoval do bytu.

Lenže ukázalo sa, že je to omyl. Práve naopak. Teraz už nepočul vôbec nič. Nijaké dýchanie. Nijaké slabiky, čo nedávali zmysel. Nijaké útržky viet. Dokonca ani ten šum. Nič.

Vtedy po prvý raz pochopil, že ticho dokáže spôsobiť takú bolesť, akú nespôsobí ani najväčší hluk.

„Veľmi, veľmi ma to mrzí.“

Policajtova ruka mu spočinula na pleci. V zrkadlovom odraze panoramatického okna videl, že muž stojí úplne pri ňom, delí ich len pár centimetrov. Zrejme s tým mal skúsenosti. S ľuďmi, ktorí sa zrútili, keď im oznámili takú správu. Preto zastal tak tesne pri ňom, aby ho mohol zachytiť. Keby náhodou spadol. Lenže to sa nestane.

Nie dnes.

Nie jemu.

„Počujte,“ povedal a obrátil sa. „O desať minút očakávam Leoni na večeru. Keď ste mi zaklopali na dvere, práve som s ňou telefonoval. Vlastne s ňou telefonujem aj v tejto chvíli a…“

Kým dopovedal poslednú vetu, premýšľal, ako to asi znie. Šok, taká by bola diagnóza, keby sa ho na to spýtali ako nezainteresovaného psychológa. Ale dnes nie je nezainteresovaný. Práve sa stal nedobrovoľným hlavným hrdinom tejto divadelnej hry. Pohľad do policajtových očí ho nakoniec obral o silu hovoriť ďalej.

Nesmieš im veriť, čo ti povedia…

„S ľútosťou vám musím oznámiť, že vaša partnerka Leoni Gregorová pred hodinou cestou k vám zišla z jazdného pruhu na diaľnici. Narazila do semaforu a do domu. Zatiaľ nevieme nič presnejšie, ale jej vozidlo sa okamžite vznietilo. Je mi to ľúto. Lekári už pre ňu nemohli nič urobiť. Bola na mieste mŕtva.“

Neskôr, keď lieky na upokojenie pomaly prestávali účinkovať, mu prenikla do vedomia spomienka na niekdajšiu pacientku, ktorá raz pred dverami akejsi drogérie odstavila detský kočiar. Iba si zabehla kúpiť tubu sekundového lepidla. Na topánkach s vysokými podpätkami sa jej totiž uvoľnil podpätok. Keďže bolo chladno, najprv dobre pozakrývala svojho päťmesačného Davida a potom vošla do obchodu. Keď o tri minúty vyšla von, detský kočiar bol stále pred výkladom. Lenže prázdny. David zmizol a nikdy sa nenašiel.

Počas terapeutických rozhovorov s duševne zlomenou matkou sa sám seba často pýtal, čo by sa asi odohrávalo v jeho vnútri. Čo by cítil, keby odkryl deku kočiarika, pod ktorou bolo zvláštne ticho. Myslel si, že bolesť tej ženy nikdy v živote neprecíti. Dnes už vie, aké to je.