PROLÓG

Okraje hrboľatej cesty sa zosúvajú do jarku. Tráva prerastá cez štrk, kolesá detského kočíka nadskakujú na kameňoch. Ľavá noha sa jej pred chvíľou pošmykla na klzkom štrku, v členku cíti tupú bolesť, asi si natiahla šľachu, pokúša sa neprenášať na chodidlo celú váhu. Už niekoľko hodín napredujú pomaly, ledva sa vlečú, kočíky tesne vedľa seba, chvíľami sa podopierajú, striedajú sa pri tlačení. Cestu už dávno dobre nevidieť, len občas k nim zaletí svetlo bateriek alebo reflektorov nákladných áut, vtedy sa ešte viac pritisnú k sebe, pridajú do kroku a ukryjú deti pod kabátom prehodeným cez kočík. 

Nedokáže presne odhadnúť, ako dlho už idú. Cesta akoby trvala celé veky. A pritom sa ešte ani nerozvidnelo, takže to nemôže byť viac ako niekoľko hodín. Je unavená a jej spoločníčka tiež. Čo keby tak zastala a oddýchla si? 

Tu a tam míňali ľudí sediacich na zemi alebo na kufri, čo teperili so sebou. Zopár ráz tiež videli, ako k nim pribehol mladík a pažbou pušky im rozbil hlavu. Bála sa zastať. Aj napriek bolesti v boku a v ľavej nohe sa prinútila kráčať ďalej.

Dievča vedľa nej zašepkalo niečo o smäde. 

Gerta bola ticho. Vodu schovávala pre seba a pre dieťa, nemohla rozdávať, keď netušila, čo ju ešte čaká. Aj ona bola smädná, ale mlčala a ďalej napredovala krok za krokom bohviekam. 

Boh? Tomu už dávno prestala veriť. Predtým sa k nemu modlievala, prosila ho, aby jej pomohol, aby niečo urobil. Hocičo, čo by zmenilo jej život. Potom pochopila, že Boh to za ňu nespraví. Ale bolo už neskoro. 

Odvtedy sa nemodlila a prestala myslieť na Boha. Chcela si vystačiť sama, dokonca aj vo chvíľach ako táto. Boh totiž nevie, kam ju teraz ženú, vedia to len tí zúriví výrastkovia, a možno ani oni nie. Také nezrelé decká, zadúšala sa zlosťou, ich hlasy k nej doliehali a zase zanikali vo vrave ľudí pred ňou. Pár ráz ich zazrela na korbách okoloidúcich nákladiakov, ich vztýčené zbrane pripomínali hlavu Medúzy so zvíjajúcimi sa hadmi namiesto vlasov. Zachmúrená a rozzúrená Medúza, vrahyňa so zlovestnou ožratou papuľou surovej spodiny. Pozri sa na nich, a zomrieš! Skamenieš alebo ťa zastrelia. Nenávidela ich, viac nemohla urobiť. Len ich nenávidieť. A hlavne to nedať na sebe poznať, ak chce prežiť. Pokorne kráčala vedľa svojej družky a mlčala. Noc sa chýlila k sivastému ránu a zástup tichých unavených ľudí sa vliekol ďalej. Ich kroky, šuchot zimných kabátov a polohlasne vyrieknuté slová prerušoval len krik dozorcov, nárek ranených a občasné výstrely. Gerta už ani nevedela, koľko ich bolo.     

Kedy sa vlastne začala tá hrôza? 

Keď kvety dopadali na dno matkinho hrobu, všetci ju cítili, ľudia to už vedeli. Aj otec bol znepokojený, hoci stále slepo veril.  

Gerta ho úkosom pozorovala, videla, ako sa premáha, ako sa mu napínajú svaly na tvári, ako vyvaľuje oči a potláča slzy žmurkaním. Ale mal by, pomyslela si Gerta, mal by plakať, sypať si hlinu z matkinho hrobu na lysé temeno lebky pokrytej zvyškami svetlých vlasov, mal by si ju rozmazať po tvári, zmiesiť so slzami, a predovšetkým by mal nahlas prosiť o odpustenie. To všetko by mal, a nie predvádzať sa tu v uniforme ako holub na bidle a vzpriamený v predpisovom pozore sledovať, ako matkina truhla mizne pod hrudami hliny. Nehádžte ju tam, prestaňte! chcela zakričať Gerta, ale Friedrich ju zadržal. Stisol jej rameno tak silno, až sa zľakla. Ani Friedrich neplače? Ako by mohol – otcova verná kópia. Gerta znovu pozrela nadol do hlbokej jamy, kde už len tu a tam vykúkal tmavosivý povrch truhly. Pohreb bol skromný. Ale tu sa to vlastne vôbec nezačalo. Pohreb bol iba ďalším článkom reťazca katastrof, ktoré prichádzali každý mesiac, každý rok. Po celú vojnu. 

A život pred ňou bol pritom taký krásny. Nielen jej – aj Fried­richov, otcov a matkin, Januškin a Karlov, ich životy mali zmysel, bol v nich poriadok, odvíjali sa spolu, v jednote, Gerta presne videla kontúry budúcnosti. No v zime štyridsiateho druhého, keď matka zmizla pod náhrobkom rodiny Schnirchovcov, sa už obraz budúcnosti rozpadal. Poslednú z istôt rozdupal zástup na Božie telo v roku 1945. Ale tomu predchádzalo ešte veľa udalostí.

PRVÁ ČASŤ

PREŽIŤ VOJNU S BIĽAGOM

MENA SCHNIRCH

1

Januška bola krehká, takmer priesvitná. Ako zlatoočko s priezračnými krídlami utkanými zo zlatých nitiek a s pistáciovým telíčkom, ktoré vytrvalo šermovalo dlhými, dlhočiznými tykadielkami na skle okennej tabuľky v kútiku parapetu, kým ho Gerta nevypustila do teplej júlovej noci. Januška bola krehká ako páperie, vysoká útla dievčinka s jemnými oblinami prsníkov, chudými nohami a závojom nedbalo ostrihaných plavých vlasov poniže pliec. Pri prvom stretnutí s Gertou mlčala, ale nie preto, že by sa hanbila. Väčšinou čušala uzavretá do vlastného sveta plného exotických kvetov, farebných motýľov, cudzokrajných zvierat a rastlín, ktorých výhonky sa splietali do arabesiek nevídaných tvarov. Gertu a ostatné deti púšťala iba na okraj svojho sveta, zato tam ochotne vpúšťala pána Kmentu, vždy ho prizvala prvého, aby doň nazrel, vkradol sa medzi lístie pralesného porastu hýriaceho strapatými i zaoblenými okvetnými lístkami. Dlho stál nad husto pomaľovaným hárkom papiera, akoby ho zakaždým zasiahla vôňa, čo z neho stúpala, a naplnený harmóniou sa s ľahkým úsmevom prechádzal po cestách jej vnútorných krajín. Nakoniec pohladkal Janušku po plavých vlasoch a na otázku v jej modrých očiach odpovedal tichou pochvalou, po ktorej sklopila štetôčky kratučkých svetlých mihalníc a usmiala sa v ústrety svojmu dielu. Potom sa aj ostatní mohli pozrieť, čo sa Januške podarilo vyčarovať tentoraz. Gerta hrdo stála za jej chrbtom a žiarila, akoby to bola práca jej rúk, akoby Januškino a jej bolo jedno a to isté. 

„Sehr gut,“ povedala.   

Posledná z klbka detí sa vrátila k svojmu stolíku, aby dokreslila džbán s kvetom alebo ľudskú dlaň, podľa toho, aké zadanie mali tú hodinu. Januškin výkres potom svietil medzi triezvymi kresbami uhľom ako drahokam prichytený štipcami na dlhej šnúre natiahnutej pozdĺž steny uprostred, ako bystrozraký medzi slepými, kvetinová džungľa medzi ťarbavo načrtnutými kýpťami ľudských končatín či pokrivenými hranatými džbánkami. 

Potom sa s Januškou vracali popri múroch Jakobskirche, jezuit­ského kostola, cez park, čo sa tiahol od Künstlerhausu až po rázcestie Pressburger Straβe, a okolo prvých domov k Blatnej ulici. Gerta rozprávala a do rytmu krokov pohojdávala plátennou taškou s akvarelovými farbami a súpravou štetcov, Januška vždy kráčala kúsok za ňou. Toľko predvojnových rokov sa spolu vracali domov rovnakou cestou, a potom sa to skončilo, pán Kmenta zmizol z ich životov, mamička vtedy povedala, že aj tak je už všetkému koniec, veď Gerta práve prešla na strednú školu a stredoškolákom už pán učiteľ Kmenta nemohol rozprávať o slávnych umelcoch ako Michelangelo alebo Rembrandt, ani im nemohol dávať za úlohu niečo nakresliť. 

Januška by mohla ešte rok chodiť k pánu Kmentovi, ale sekretárka školy im do telefónu iba stroho oznámila, že tento rok kurzy pána Kmentu neotvoria, jednoducho nebudú, a nevie o tom, že by pán Kmenta viedol svoj výtvarný kurz niekde inde. Gerta vtedy smutno zavesila slúchadlo v kabínke verejnej poštovej spojovateľne. Januška mala slzy v očiach a kostnatá rúčka sa jej triasla. Potom sedeli spolu na lavičke v parku, držali sa za ruky, Januška mlčala a so zvesenou hlavou pozorovala svoje tmavomodré topánočky skrývajúce chudé chodidlá. Gerta uprene hľadela do zlatnúcich kaskád kríkov. Bolo babie leto roku 1939 a zmiznutie pána Kmentu a ich výtvarného kurzu, do ktorého sa predsa prihlásili už koncom minulého školského roku, možno akosi súviselo s mamičkinými záhadnými rečami, čo u nich doma často počúvala. 

„Teraz už bude všetko inak, nikto nebude taký šťastný ako predtým,“ povedala Gerta Januške. Januška v pravidelnom rytme narážala pätami topánok do nôžky lavice. So sklonenou hlavou prikývla, že rozumie, a ďalej mlčala. 

2

Vojna trvala dlho. Prišla nenápadne, Gerta si to ani nevšimla, rozpínala sa, až nakoniec vnikla do všetkých zákutí ich života. Začalo sa to zrušením kurzu pána Kmentu a doplazilo sa to až k nim domov, rovno do kuchyne, kde sa otec smial nad novinami, keď im čítal, ako z kaviarne Esplanade hnali vyzlečeného Žida tak rýchlo, až si na schodoch zlámal väzy. Matka sa nad takým nedôstojným koncom ľudského života rozplakala. Nezaobišlo sa to bez kriku, ako vtedy, keď darovala pol litra mlieka pani Goldsteinovej odvedľa, lebo susedka si ho nestihla nakúpiť v čase určenom pre Židov. Gerta si vtedy myslela, že katastrofy postihujú iba ich domácnosť, zemetrasenie medzi stenami ich bytu ohrozuje pokoj medzi rodičmi. Modlila sa vo svojej izbe, aby k nim pani Goldsteinová nechodila, keď bude zase potrebovať mlieko, modlila sa, aby matku neobmäkčili oči malej Hany, veľké a tmavé ako prvé gaštany, ktorú pani Goldsteinová držala v náručí. Alebo sa modlila, aby z mesta konečne zmizli ľudia posedávajúci na chodníkoch s kárami naloženými nábytkom, v maminej tvári sa vtedy zakaždým zjavil smútok, rovnako ako keď stretli pani Kocúrovú z vedľajšieho domu, ktorej sa zastrelil ich Jirka, vraj preto, že nás zradili. Gerta nechápala, prečo otec poslal matku do spálne, kým to vysvetľoval zarazenému Friedrichovi, ktorý prišiel o spolužiaka. Jeho pochybnosti rozptýlil jediným slovom. Povedal zbabelci. A Friedrich, otcova árijská pýcha, ich Fridriško, to pochopil, ako napokon vždy. Medzi ním a otcom nemohlo stáť nič. 

Vojna postupne prichádzala a Gerta sa urputne pokúšala nevpustiť meniace sa veci do svojho života. Okrem Janušky, tej ponúkla vlastnú izbu, keď tú jej obsadili príbuzní, ktorých vyhnali z Frývaldova. 

„Museli ujsť pred takými, ako ste vy,“ vysvetľovala jej tíško so sklopenými očami Januška. Gertinu ponuku odmietla a radšej jej ani nepovedala, ako sa u nich doma o nich, o Schnirchovcoch, hovorí. Gerta nechápavo krútila hlavou, nevedela, koho tým myslí, kto sú takí ako oni. Veď bola vždy ako Januška. Chodila na kurzy kreslenia, chystala sa na strednú školu a väčšmi ako portréty Hit­lera zavesené v oknách bytov a osvetlené chvejúcimi sa plamienkami sviečok ju zaujímali v tme izby obnažené prsia s drobnými vypuklými dvorcami bradaviek, jej vlastný život, po príchode do novej školy zrazu nesmierne zaujímavý.   

Gerta vstávala každé októbrové ráno prvého vojnového roka do tmavomodrej tmy, v ktorej neblikalo jediné svetielko, a zvedavo sa tešila na nový deň. Okno, ktorým vyzerala na Pressburger Straβe, keď sa obliekala, jej ponúkalo len zhluk čiernych tieňov, temnejších na mieste, kde pribúdajúce svetlo clonili koruny mohutných platanov. Pri okne postála vždy len dovtedy, kým sa neobliekla. Ponáhľala sa pri pomyslení na mamin láskavý úsmev pri raňajkách, ktoré oznamoval tlmený štrngot šálok a lyžičiek doliehajúci z kuchyne. 

Tíško zatvorila za sebou dvere svojej izby, prešla cez predsieň a vošla do jedálne, kde mama práve kládla na stôl chlieb zakrytý modrou kockovanou utierkou. Otec sedel za stolom a ako každé ráno listoval vo včerajších novinách. Nové kupoval až cestou do práce v trafike pána Folla, ktorá tento rok zmenila majiteľa, ako sa dozvedeli z vývesného štítu, kde stálo Konrad Kinkel – Trafik. 

„Dobré ráno,“ pozdravila Gerta. Matka sa nervózne obzrela na otca, usmiala sa na ňu, kývla hlavou, otec odpovedal „Grüβ Gott“, spoza novín vrhol pohľad na matku a znovu sklopil zrak na vytlačené riadky. Gerta našpúlila pery do úzkeho zvrašteného srdiečka, poslala mame vzdušný bozk a zase ich roztiahla v širokom úsmeve. Milovala ju za to, aká je, obyčajná, vľúdna, so širokým mäkkým náručím a oblými silnými rukami. Za každých okolností na jej strane, aj za týchto nových, ktorým Gerta veľmi nerozumela. Na rozdiel od Fridriška, ten sa hádam už aj narodil vševedúci. S vybrúseným Weltanschauung a s výzorom, akoby sa otec rozdvojil. Nosil rovnakú pätku vlasov ako on, rovnako žmúril oči, keď sa usmieval, a robil všetko správne ešte skôr, ako to otec vyslovil. Friedrich bol pravý Schnirch, preto sa otec naňho díval ináč ako na Gertu. Pretože s Gertou, s tou bolo už od detstva všetko inak. 

Rozprávala síce po nemecky aj po česky rovnako ako Friedrich, Deutschland, Deutschland über alles vedela na otcovo želanie zaspievať tak, že do rytmu podupkával ťažkou topánkou, z ktorej stúpala vysoká biela podkolienka, a jemu pre radosť nosila dirndl aj s klobúčikom so štetôčkou, no nevedno prečo ani tak nemala v jeho očiach rovnakú cenu ako Friedrich. Dlho sa ho pokúšala získať, zaujať ho, no nakoniec sa v nej niečo zlomilo. Pochopila, že akokoľvek sa bude snažiť, nikdy nebude taká dokonalá ako on. Vo vzbure, ktorá u nej potom prepukla, sa usilovala zaznávať všetko, čo prinášal otec, a o to pevnejšie sa primkla k matke. Vtedy sa aj ich domácnosť začala deliť – na českú a na nemeckú, do českej patrila len ona s matkou. Medzi Gertou a otcom sa otvorila priepasť. Odložila zelený dirndl vrúbený červenými kvetmi a spolu s ním aj všetky otcove pravidlá. K nim patril aj zákaz rozprávať po česky, lebo otec od istého času nerád počul češtinu. 

Niekedy na jar 1939 predniesol doma dlhý prejav a prikázal im hovoriť výlučne po nemecky. Friedrich ihneď súhlasil a od tej chvíle už po česky neprehovoril, ani keď boli sami. Jej sa to zdalo absurdné.

„Rozprávaj normálne,“ namietala nechápavo, keď im mama aj nedeľný obed podávala po nemecky. Matka dovtedy hovorila len po česky. Gerta sa vzpierala, takto to predsa nikdy nebolo. Niežeby sa jej nemčina nepáčila, naopak, mala ju rada. Napokon, bola pre ňu prirodzená rovnako ako čeština. Po nemecky rozprávala vonku pri hrách, na návštevách, v škole alebo na kurzoch, podľa toho, s kým hovorila. Nepremýšľala, či má s kamarátkami hovoriť po česky alebo s otcom po nemecky. Otec sa na ňu zopár ráz nahneval, keď ju začul vonku rozprávať po česky, a nechal ju zatvorenú v izbe celé nedeľné popoludnie. Niekoľkokrát sa stalo, že zašiel do spálne, vrátil sa s trstenicou, vylátal ju a pritom ani okom nemihol. Mamička mu zadržiavala ruku, s plačom ho prehovárala, aby dal Gerte radšej domáce väzenie, a potom ju z neho vyslobodila teplou večerou. Servírovanou v nemčine. 

Friedrich vošiel do jedálne s rozospatým Grüβ Gott. Za oknom, ktoré viedlo do spustnutej záhrady vovnútri bloku, bola stále rovnaká tma, hoci Gerta už zjedla polovicu svojho krajca a otec odložil noviny a dopíjal hrnček ranného čaju. Mamička pristrčila k Friedrichovi hrubo natretý krajec s pažítkou a čaj a ako každé ráno ho upozornila, že vstal neskoro. 

„Die Zeit wird knapp, aby ste to stihli, deti.“   

Do mrazivého rána vychádzali všetci traja spolu. 

Otec ich ešte na schodisku poháňal svojím los, los, ale von už vykročili súčasne, vyhrnuté goliere zopli na krku dlaňami a kráčali v ústrety nemilosrdnému studenému vetru. Na rohu Pressburger Straβe a Ponawkagasse sa rozišli. Otec zamieril hore parkom k Adolf-Hitler-Platz, Gerta s Friedrichom pokračovali k Horst-Wessel-Straβe, kde sídlila Deutsche Handelsakademie. 

Bola to otcova voľba, že Gerta začala študovať na obchodnej akadémii. Keby to záviselo od nej, išla by na malú, len pred pár rokmi otvorenú školu s rozšírenou výučbou výtvarných umení. Želala si, aby mohla v jednom zo štúdií maľovať návrhy keramických mís a džbánov, ktoré videla stáť v radoch za oknami, keď tam s mamou zašla na deň otvorených dverí. Alebo by vyrábala marionety víl a vodníkov, šila by im šaty z látok, ktorých vzory akoby vypadli z Januškiných kresieb. Aj také dielne tam videla. A ešte iné, na podstavcoch tam stáli obrovské ľudské postavy z bielej a hnedej hmoty, vymodelované, tak ako Pánboh stvoril ich predobraz, a ďalšie, kde na maliarskych stojanoch videla obrazy krajín, polí a lesov, maľby ľudí, čo sa nepodobali ľuďom, ani keď sa im Gerta prizrela po druhý či tretí raz. Smiala sa ich hranatým tvarom a tváram s dvoma nosmi. Niektoré maľby Gerta nedokázala rozlúštiť a ani jej matka nevedela, čo by mohli predstavovať. Gerta na tú návštevu nikdy nezabudne, na množstvo rozdielneho umenia, s ktorým sa tam stretla. Nikdy nezabudne na vôňu, bola jej plná škola a utkvela jej v pamäti na dlhé roky, lebo v sebe skrývala najväčšie dobrodružstvo, aké si vedela predstaviť. 

To by bola jej voľba, ale otec sa rozhodol, že ju aj Friedricha prihlási na nemeckú obchodnú akadémiu, pretože časy sú zložité a národ potrebuje schopných úradníkov, ktorých on potom môže zamestnať v úrade Oberlandratu, kde pracoval. 

Gerta sa nebránila. Byť umelkyňou je predsa len sen, aký sa podarí žiť iba vyvolenému, ktorý cíti, že nemôže a nevie robiť nič iné, lebo je predurčený na vyššie ciele. A to Gerta nie je, je predsa dcérou Barbory Ručkovej a Friedricha Schnircha zo Sterngasse a zatiaľ vie len trochu kresliť uhľom a pastelmi, pár ručných prác ju naučila matka a v škole vyniká v počtoch. Z takého človeka sa predsa zvyčajne nestane slávny umelec, hovorila si v duchu, v septembri 1939 začala chodiť na nemeckú Handelsakademie, a dobre urobila, pretože umeleckú školu krátko nato zatvorili.

3

Hneď na začiatku prvého ročníka na strednej škole ju otec prihlásil do Bund Deutscher Mädel, Zväzu nemeckých dievčat. Na protest sa nezmohla. Vo zväze boli aj ostatné dievčence z triedy, aj Anne-Marie Judexová, dcéra mestského Regierungskommisara, o ktorom sa tento rok toľko hovorilo. Gerta sa jej aj ostatným vyhýbala a každý deň sa až do štvrtej schovávala v ateliéri výtvarného kurzu, aby sa potom na rohu Kotgasse stretla s Januškou, ktorú rodičia prestali strážiť, obaja boli totiž plne nasadení vo výrobe guľkových ložísk v Líšni.

„Svedčí ti to,“ povedala jej Januška, keď Gerta raz meškala a pribehla v uniforme, „ale keby ťa takto videli naši, už by som sa s tebou asi nemohla stretávať.“

Zašli k prvej lavičke v blízkom parku na Kolbišti. 

„Nacvičovali sme,“ vysvetľovala rozpačito Gerta a uhladila si tmavú kravatu, čo jej siahala až do lona dlhej tmavej sukne. „Keby som nemusela, tak to nenosím.“

„Ale aj tak si tam.“

Gerta mlčky kráčala vedľa Janušky. 

„Chodím zase do výtvarného kurzu. Majú tam vlastný ateliér. Hovoria, že každý má rozvíjať to, na čo má nadanie. To predsa tvrdil aj pán Kmenta. Mohla by som sa Frau Wirktovej opýtať, či by si tam nemohla chodiť aj ty.“

Januška pokrútila hlavou. 

„Nevezmú ma, keď nie som vo Zväze. Ale ja do Zväzu nemôžem ísť, naši mi to nedovolia. A vlastne ani nechcem, veď ani neviem, čo sa tam robí.“

Gerta pokrčila plecami.

„Práve to, čo chceš. Ja chodím do ateliéru, spievať a na atletiku… ani som netušila, že tam bude tak fajn. Keby ma tam otec neprihlásil… vieš, najprv som sa bála, ani mama nechcela, aby som tam chodila… ale teraz… jednoducho chodím do kurzov.“

„Ja neviem…“ povedala ticho Januška. 

Pomaly prišli k parku, prebehli cez prázdnu cestu a zamierili k lavičke. Gerta myslela na matkine obavy. Keď otcovi chabo protirečila, Gerta ju počula, ako tvrdí, že jej tam vymyjú mozog. Presne tak to povedala, vymyjú jej mozog; aké zvláštne, pomyslela si, keď to začula. Keby to povedal Friedrich, 

ktorý mal plnú skrinku hororových rodokapsov, nečudovala by sa. Ale mama? Otec sa hrozne rozčúlil, poslal matku do spálne a po­tom už bolo ticho. Gerta nevedela, ako to dopadlo, ale do Zväzu sa mala prihlásiť hneď druhý týždeň v škole, a aj to urobila. Na mamino želanie, hoci videla, ako veľmi jej to je proti srsti.

Nakoniec tam po vyučovaní chodili všetky dievčatá, bolo to prirodzené, veď na tom napokon nie je nič zlé – chodiť do výtvarného kurzu a z času na čas nacvičovať nemecké piesne a pochod v uniforme na programy rozličných Paraden. Alebo je? 

Gerta nevedela a bolo jej z toho úzko. Občas mala pocit, že k nim ani nepatrí. Čo by za to dala, keby bola normálna! Normálne nemecké dievča, spokojná členka Bundu, čo sa predvádza pred vedúcou, aby ukázala, ako skvelo Zväz reprezentuje. Z jej spolužiačok vyžarovalo nadšenie, napríklad pri pretekoch hneď na začiatku, aby zistili, čo v ktorej je. Gerta sa hanbila, nehodila guľou ani oštepom, skok do diaľky sa jej nevydaril a behala pomaly. Samozrejme, nebola jediná, aj iným sa ušli škodoradostné úškrny šikovnejších dievčat. Darilo by sa jej lepšie, keby v duchu nemala pred sebou matkinu ustarostenú tvár? 

Potom si všimla, že nie je sama. Časom jej udrelo do očí, že nielen ona si cez prestávky čarbe na papier, číta pod lavicou knihu alebo celé minúty vyzerá z okna na ulicu. Tak sa pustila do reči s Karlom, prví porušili doterajší úzkostlivý odstup medzi dôstojnými mladými mužmi v dobre padnúcich školských oblekoch, pýriacimi sa až po uši, a pôvabnými dievčatami v rovnošatách, no tie mali oči len pre Anne-Marie a uši pre príbehy z vyššej spoločnosti, ktorými ich zásobovala. 

K lavičke, kde sedeli s Januškou, pribehlo od pieskoviska dievčatko. Preskočilo z trávnika na chodník, vhodnejší podklad pre kriedu, ktorú zvieralo v pästičke. Čupla si, začala kresliť číslice, ktoré vo svojom veku ani nemala poznať, a pritom si pospevovala: „Päťka, šestka, sedmička, Hitlerova hlavička, Praha, Brno, isteže, Hitler patrí za mreže.“

Gerte stiahlo žalúdok. Preboha, veď to sa nesmie! Keby ju tak niekto počul!

„Nehovor to!“ okríkla zdesene dievčatko. 

Malá k nej zdvihla okrúhle modré očká a prekvapene sa opýtala: „Prečo?“   

Gerta sa pozrela na Janušku, no tá sa len zmätene dívala striedavo na ňu a na dieťa. 

„Lebo sa to nesmie. Za to by si mohla ísť do väzenia.“

Dieťa sa na ňu len mlčky dívalo. 

„A tvoja mamička tiež, keď to budeš hovoriť.“

Dievčatko vstalo, oprášilo si z kolien drobné kamienky a odbehlo späť na pieskovisko k ženám, čo sa rozprávali na lavičke pod kríkom. 

Gerta s Januškou sa pozreli na seba, potom vstali a pobrali sa cez križovatku nazad na Pressburger Straβe.

„A čo noví spolužiaci, aké je to tam?“ opýtala sa Januška.

„Neviem, zatiaľ nikoho bližšie nepoznám,“ odvetila ľahostajne Gerta. 

„Možno časom,“ usúdila Januška. 

Možno, pomyslela si Gerta, ale s týmto sa Januške nechcela zdôveriť. Jej miesto v Gertinom živote aj tak nemohol nikto ohroziť, v lete ju nasadili na upratovanie v poisťovni, do školy ju nepustili, tak načo jej pridávať starosti? Ešteže ju pre slabé srdce aspoň neposlali do Ríše ako iných. Takto sa mohli popoludní naďalej tajne stretávať a prechádzať sa v parku alebo pozdĺž rieky na zábrdovickom nábreží, ukryté za zadnými fasádami honosných domov. Sedávali pri splave, kam padal tieň Petersdomu a Špilberku, hučanie vody prehlušilo aj hluk neďalekej električky, a čudovali sa, ako mohli Brňania na rieku zabudnúť a nechať ju mimo dohľadu promenád. 

Gerta vtedy žila pre tieto chvíľky a trochu neskôr aj pre chvíle pri okne, kam za ňou začal zdvorilo chodiť Karel. Kto by tušil, že onedlho ju jeho pohľad bude prenasledovať aj na popoludňajších prechádzkach s Januškou, aj večer v jej izbe, že sa nebude vedieť dočkať rána? Samu ju prekvapilo, že ho odrazu nemôže pustiť z hlavy. Vyžarovalo z neho čosi ako harmónia, pravidlá a poriadok, a to všetko vracalo jej myšlienky k nemu. Netušila, že práve on sa k nej bude tisnúť v tanečných kurzoch tak, až sa jej obtiahnutá sukňa pri tesnom dotyku vyhrnie až na stehná. Že ju bude odprevádzať domov a držať za ruku pod korunami platanov ešte dlho potom, čo zhasne svetlo v izbe jej rodičov. Netušila, že práve on jej o niekoľko rokov neskôr povie, že keď sa vojna skončí a Nemci ju prehrajú, vezme si ju, a že si ju vezme, aj keď sa volá Schnirch. Netušila, že sa bude smiať a protestovať, veď Karel dobre vie, aká je ona Nemka. A netušila, že na dlhé roky to bude posledný šťastný smiech, čo jej voľne a slobodne vybublal spomedzi pier. A že spomienka na šťastné chvíľky preklenie ďalšie dlhé roky.