KAPITOLA 1

Z É L I E

SNAŽÍM SA NAŇHO NEMYSLIEŤ.

Ale keď už naňho myslím, počujem príliv a odliv. 

Baba bol so mnou, keď som ich začula prvý raz.

Cítila prvý raz. 

Volali ma ako uspávanka, viedli nás z lesnej cestičky k moru. Morský vánok mi rozčechral nespútané pramene vlasov. Po rednúcich listoch sa rozliali lúče slnka. 

Nevedela som, čo tam nájdeme. Aké zvláštne zázraky v sebe bude skrývať táto uspávanka. Vedela som len to, že sa k nej musím dostať. Akoby prúdy v sebe uchovávali chýbajúci kúsok mojej duše. 

Keď sme to konečne uvideli, moja malá rúčka vykĺzla z babovej. Od úža­su mi spadla sánka. Vo vode bola mágia.

Prvá mágia, ktorú som zacítila, odkedy kráľovi muži zabili mamu. 

„Zélie rọra o,“ zvolal baba, keď som sa rozbehla k vlnám. Keď mi mor­ská pena obmyla prsty na nohách, cuklo mnou. Jazerá Ibadanu boli vždy také chladné. Lenže táto voda bola hrejivá ako vôňa maminej ryže. Hrejivá ako žiara jej úsmevu. Baba šiel za mnou do vody a zdvihol hlavu k oblohe. 

Akoby ochutnával slnko. 

V tej chvíli ma chytil za ruku; preplietol obviazané prsty s mojimi a zadíval sa mi do očí. Vtedy som vedela, že aj keď tu mama už nie je, stále máme jeden druhého. 

A že môžeme prežiť. 

Ale teraz…

Otváram oči do chladného, sivého neba; k zavýjajúcemu oceánu narážajúcemu do skalnatých útesov Jimety. Nemôžem zostať v minulosti. 

Nedokážem udržať otca nažive. 

Kým sa pripravujem, že babu uložím na odpočinok, stále ma máta rituál, za ktorý zaplatil životom. Srdce mi ťaží všetka bolesť, ktorú zažil; každá obeta, ktorú priniesol, aby som mohla prinavrátiť mágiu. 

„Netráp sa.“ Môj starší brat Tzain stojí po mojom boku a podáva mi ruku. Na jeho tmavohnedej pokožke vidno náznak brady; nové chĺpky maskujú, ako silno v skutočnosti zatína zuby. 

Stisne mi dlaň a jemná hmla zatiaľ prechádza do bubnujúceho dažďa. Lejak nás mrazí až na kosť. Akoby si ani bohovia nemohli pomôcť a smútili. 

Je mi to ľúto, vysielam myšlienku babovej duši a mrzí ma, že mu to nemôžem povedať do očí. Ťaháme za lano, ktorým je jeho rakva priviazaná o skalnaté pobrežie Jimety, ktovie prečo som si myslela, že keď pochovám jedného rodiča, pripraví ma to na pohreb toho druhého. Od všetkého, čo zostalo nevypovedané, sa mi stále trasú ruky. Hrdlo mi horí od výkrikov, ktoré nasilu pretváram do tichých sĺz. Snažím sa to všetko držať vo vnútri a siahnem po nádobe s poslednými zvyškami nášho pohrebného oleja. 

„Opatrne,“ varuje ma Tzain, keď roztrasenými rukami vyšplechnem niekoľko kvapiek oleja z nádoby. Po troch týždňoch, čo sme výmennými obchodmi získavali dostatočné množstvo na napustenie babovej rakvy, mám pocit, že sčerená tekutina je vzácnejšia než zlato. Nalievam posledné zvyšky na pohrebnú fakľu a jej ostrý zápach ma štípe v nosných dierkach. Tzain škrtá kresacím kamienkom a po tvári mu stekajú slzy. Keďže nemáme času nazvyš, pripravujem si slová ìbùkún – osobitného požehnania, ktoré musí Smrtonos udeliť mŕtvemu. 

„Od bohov pochádza dar života,“ šepkám v jazyku yoruba. „Bohom sa tento dar musí navrátiť.“ Zaklínadlo znie z mojich pier zvláštne. Pred pár týždňami ešte žiadny Smrtonos nemal mágiu a jedenásť rokov nemohol nikto vykonávať ìbùkún. „Béèni ààyé tàbí ikú kò le yà wá. Béèni ayè tàbí òrun kò le sin wá nítorí èyin lè ngbé inú ù mi. Èyin la ó máa rí…“

Vo chvíli, keď sa mi pod kožou nadýchne mágia, zlyhá mi hlas. Okolo rúk sa mi rozžiari fialové svetlo ashê, božskej moci, ktorá je zdrojom našich posvätných darov. Odkedy rituál prinavrátil mágiu do Orïshe, som necítila jej teplo. Odkedy sa mi žilami predrala babova duša. 

Mágia vo mne buble. Urobím krok vzad. Necítim si nohy. Mágia ma púta k minulosti, vťahuje ma do nej, aj keď sa bránim…

„Nie!“ Výkrik sa ozýva od stien rituálnej sály. Moje telo tupo dopadne na kamennú podlahu. A za ním baba, nehybný ako doska. 

Pohnem sa, aby som ho ochránila, ale oči mu zamrzli v prázdnom pohľade. Z hrude mu trčí hrot šípu. 

Cez prederavenú tuniku mu presakuje krv…

„Zél, dávaj pozor!“ Tzain sa vrhne dopredu, načiahne sa za fakľou, ktorá mi padá z ruky. Je rýchly, ale nestačí to. Vo chvíli, keď fakľa dopadne do udierajúcich vĺn, plameň zhasne. 

Pokúša sa ju znovu zapáliť, ale oheň sa nechce rozhorieť. Keď šmarí neužitočné drevo do piesku, ustúpim dozadu. 

„Čo teraz?“

Zvesím hlavu. Bodaj by som mala odpoveď. Kráľovstvo sa zmieta v chaose a zohnať ďalší olej by nám mohlo trvať týždne. Uprostred nepokojov a nedostatku potravín je dosť zložité zadovážiť si aj úbohé vrecko ryže. 

Pocit viny ma zovrie ako rakva, uväzní ma v hrobke mojich chýb. Možno je to znamenie, že si nezaslúžim babu pochovať. 

Pretože môžem za jeho smrť. 

„Prepáč,“ povzdychne si Tzain a stisne si koreň nosa. 

„Neospravedlňuj sa.“ Zovrie mi hrdlo. „Je to len moja vina.“

„Zél…“

„Keby som sa nikdy nedotkla toho zvitku… keby som nikdy nezistila nič o tom rituáli…“

„Toto nie je tvoja vina,“ povie Tzain. „Baba sa vzdal života, aby si mohla priniesť späť mágiu.“

To je ten problém, oviniem si ramená okolo tela. Chcela som vrátiť mágiu, aby som ochránila babu. A pritom som ho len predčasne poslala do hrobu. Načo sú mi tieto schopnosti, ak nedokážem ochrániť ľudí, ktorých ľúbim?

Načo mi je dobrá mágia, ak nemôžem vrátiť život babovi?

„Už sa neobviňuj, inak s tým už nikdy neprestaneš, a ja potrebujem, aby si s tým prestala.“ Tzain ma schytí za obe plecia a v jeho pohľade vidím hnedé oči nášho otca; oči, ktoré odpúšťajú, aj keď by nemali. „Teraz sme tu len ty a ja. Nemáme nič, len seba.“

Tzain si ma pritiahne, objíme ma a ja vydýchnem a utriem si slzy. Aj keď je celý mokrý, jeho objatie ma hreje. Prstami ma hladká po chrbte, rovnako ako to robieval baba. 

Obzriem sa za babovou rakvou, čo pláva v oceáne, a čakám na oheň, ktorý nikdy nepríde. „Ak ho nemôžeme spáliť…“

„Počkajte!“ zavolá zozadu Amari. Beží po železnom mostíku vojnovej lode, ktorá sa nám od toho posvätného rituálu stala domovom. Jej premočená biela tunika je na hony vzdialená od bohato zdobených gele a rób, ktoré nosievala, keď bola princeznou Orïshe. Lepí sa jej na dubovohnedú pokožku. Stretneme sa pri divokých vlnách. 

„Tu máš,“ podá Amari Tzainovi zhrdzavenú fakľu z kapitánových komnát a nový pohárik s olejom, čo vzala zo svojho chudobného prídelu. 

„A čo loď?“ zamračí sa Tzain. 

„Prežijeme to.“ Amari mi podáva fakľu a oči mi spočinú na novom pramienku bielych vlasov, ktorý má prilepený na líci. Znamenie novej mágie, ktorá žije v jej krvi. Trpká pripomienka, že po celej Orïshi sú teraz stovky šľachticov, ktorí majú rovnaké pramienky a mágiu ako ona. 

Odvrátim sa, kým si stihne všimnúť moju bolesť. Žalúdok mi zviera od neustále prítomnej spomienky na rituál, ktorý dal Amari jej dar, a na chlapca, čo mi zlomil srdce. 

„Pripravená?“ spýta sa Tzain a ja prikývnem, hoci to nie je pravda. Keď škrtne kamienkom tentoraz, priložím fakľu k lanu. Okamžite sa chytí.

Keď sa šnúra z plameňov ženie po vláknach nasiaknutých olejom a vystreľuje k babovej rakve, snažím sa zostať silná. Vo chvíli, keď vzplanie, sa chytím za hruď. Na sivom horizonte jasne žiaria odtiene červenej a oranžovej. 

„Títí di òdí kejì.“ Tzain skloní hlavu, šepká posvätné slová. Zatnem zuby a urobím to isté. 

Títí di òdí kejì.

Uvidíme sa na druhej strane.

Hlasné odriekanie posvätných viet mi pripomenie mamin pohreb. Ako vzplanula jej mŕtvola. S plynúcou modlitbou myslím na všetkých, ktorí s ňou asi spočívajú v alâfii. Na každého, kto zomrel, aby sme mohli prinavrátiť mágiu.

Lekan, sêntaro, ktorý sa obetoval, aby prebudil môj dar. Moji priatelia Zulaika a Salim, zavraždení, keď monarchia vtrhla na našu slávnosť. 

Mama Agba, Jasnovidka, ktorá celý život dávala pozor na nás a ostatných ilorinských divínov.

Inan, princ, o ktorom som si myslela, že ho milujem. 

Títí di òdí kejì, vysielam myšlienku k ich dušiam. Pripomína mi, aby som sa nevzdávala. 

Náš boj sa ešte neskončil. 

Práve sa začal.