© VYDAVATEĽSTVO TATRAN

Džentlmen v Moskve

Džentlmen v Moskve

On odísť nesmie, vy nechcete.

V roku 1922 vyhlásia boľševici tridsaťdvaročného grófa za zarytého aristokrata a odsúdia ho na domáce väzenie v hoteli Metropol neďaleko Kremľa. Nezlomný gróf prekypujúci vtipom a vzdelaním sa presťahuje do podkrovnej izby, odkiaľ sleduje jedno z najbúrlivejších desaťročí ruských dejín. Grófove obmedzené priestory ho však zavedú do obrovského netušeného sveta emocionálnych objavov. Spriatelí sa s mnohými obyvateľmi hotela vrátane tvrdohlavej herečky, prešibaného straníckeho funkcionára, spoločenského Američana a náladového šéfkuchára. Keď mu však osud vloží do rúk život mladej dievčiny, musí použiť všetok dôvtip, aby jej zabezpečil budúcnosť, akú si zaslúži. Tento jedinečný román plný humoru, skvelých postáv a nádherných obrazov čarovne opisuje grófovu snahu pochopiť pravú podstatu cieľavedomého života. Towles je neskutočný rozprávač, majster slova. Džentlmen v Moskve je elegantné a múdre svedectvo krásy a potreby ľudského porozumenia v ťaživej životnej skúške.

  • ISBN: 978-80-222-0913-7
  • EAN: 9788022209137
  • Počet strán: 384
  • Väzba: tvrdá väzba
  • Jazyk: slovenský
  • Formát: 147x229 mm
  • Dátum vydania: 16.2.2018
  • Žáner: BELETRIA/ Historický román

18,90 € Doporučená cena

O knihe


Recenzie

„Fascinujúce plnokrvné charaktery… zapĺňajú nový román Amora Towlesa prekypujúci starosvetskou eleganciou.“ The Washington Post

......................

„Prefíkaný, chytrácky, podmanivý a bohatý... Towles vyhľadáva témy, ktoré sa dostanú čitateľovi pod kožu hlbšie ako akékoľvek sociálnopolitické rozbory: rodičovská povinnosť, priateľstvo, romantika, túžba po domove.“ The New York Times Book Rewiev

.......................

„Neodolateľné... Towlesovo rozprávanie je filigránske a prepychové ako Fabergého vajíčka
a vyžaruje nostalgiu zlatého veku.“  O. The Oprah Magazine

.......................

„Zábavné... prekypuje energiou nespočetných dobrodružstiev, ľúbostných afér a náhlych zmien osudu.“ The Wall Street Journal

.......................

„Elegantné, múdre svedectvo krásy a potreby ľudského porozumenia.“ Miami Herald

......................

„Skutočne fascinujúce!... Román je vyšitý žiarivými bavlnkami (navzájom vkusne prepletenými) a symbolikou (je dôležitá): špeciálne kľúče, tajné skrýše, zlaté mince, fľaštičky so vzácnym obsahom, starodávne pištole, duely a jazvy, utajené stretnutia, ukradnuté pasy... to všetko pripomína drámu v Casablance. San Francisco Chronicle


Ukážka z knihy

DŽENTLMEN

V

MOSKVE





Amor Towles







TATRAN






Venujem Stokleymu a Esmé



Spomínam si


Ako nás pešky navštívil

A chvíľu s nami pobudol

Sťa melódia dravej pumy


Kamže sa podel náš cieľ?


Zodpoviem túto otázku

Ako mnohé, čo prišli pred ňou

Odvrátim zrak a ošúpem hrušku


Na dobrú noc sa ukloním

A vykĺznem na terasu

Medzi prosté skvosty

Ďalšej jarnej nádhery


Jedno však viem


Neskryli ho jesenné listy na Petrovom námestí,

ani popol v popolniciach strateného Athenaea.

Nenájde sa v modrých pagodách čínskeho umenia.


Nie je v kapse pod Vronského sedlom,

ani v prvom verši tridsiateho sonetu,

či na červenej dvadsaťsedmičke…


             Kamže sa podel? (verše 1 – 19)

              Gróf Alexander Iľjič Rostov, 1913






21. jún 1922



ZASADANIE MIMORIADNEJ KOMISIE

ĽUDOVÉHO KOMISARIÁTU VNÚTRA VO VECI GRÓFA

ALEXANDRA IĽJIČA ROSTOVA


Predsedajú: súdruhovia V. A. Ignatov,

M. S. Zakovskij, A. N. Kosarev


Štátny zástupca: A. J. Vyšinskij


Štátny zástupca Vyšinskij: Uveďte svoje meno.

Rostov: Gróf Alexander Iľjič Rostov, nositeľ Radu svätého Andreja, člen Jazdeckého klubu, dvorný majster lovu.

Vyšinskij: Nechajte si svoje tituly, dnes už nikoho nezaujímajú. Ste Alexander Rostov narodený dvadsiateho štvrtého októbra 1889 v Petrohrade?

Rostov: Áno.

Vyšinskij: Prv než začneme, musím povedať, že som ešte nikdy nevidel sako s toľkými gombíkmi.

Rostov: Ďakujem.

Vyšinskij: To nebola pochvala.

Rostov: V tom prípade žiadam zadosťučinenie v súboji.


(Smiech.)


Tajomník Ignatov: Ticho!

Vyšinskij: Kde momentálne bývate?

Rostov: V apartmáne tristosedemnásť v hoteli Metropol v Moskve.

Vyšinskij: Odkedy sa tam zdržiavate?

Rostov: Od piateho septembra 1918. Skoro štyri roky.

Vyšinskij: A kde pracujete?

Rostov: Džentlmeni nepracujú.

Vyšinskij: Čo teda robíte celé dni?

Rostov: Jem, debatujem, čítam, premýšľam... nič zvláštne.

Vyšinskij: A píšete básne?

Rostov: Občas sa chytím pera.

Vyšinskij: (zdvihne pamflet) Ste autorom pomerne dlhej básne z roku 1913 s názvom Kamže sa podel?

Rostov: Vyzerá to tak.

Vyšinskij: Prečo ste ju napísali?

Rostov: Lebo si to vyžadovala. Náhodou som v to ráno sedel pri stole, tak som jej vyhovel.

Vyšinskij: Kde sa to stalo?

Rostov: V južnom salóniku v Záhaľke.

Vyšinskij: V Záhaľke?

Rostov: V rodinnom sídle Rostovovcov v Nižnom Novgorode.

Vyšinskij: Ach tak. Pravdaže. Veľmi výstižné. Ale vráťme sa k vašej básni. Keďže ste ju napísali v období útlaku po neúspešnej revolúcii v roku 1905, mnohí ju považovali za akúsi výzvu. Súhlasíte?

Rostov: Každá báseň je v podstate výzva.

Vyšinskij: (skontroluje poznámky) A na jar ďalšieho roku ste odcestovali do Paríža?

Rostov: Spomínam si na rozkvitnuté jablone, takže áno, bolo to na jar.

Vyšinskij: Konkrétne šestnásteho mája. Komisia dobre vie, prečo ste sa rozhodli opustiť krajinu, a má pochopenie pre vaše dôvody. Podstatné je, prečo ste sa v roku 1918 vrátili. Zaujíma nás, či ste prišli bojovať, a ak áno, tak za koho.

Rostov: Obávam sa, že vtedy som už navždy zložil zbrane.

Vyšinskij: Tak prečo ste sa vrátili?

Rostov: Chýbalo mi tunajšie podnebie.


(Smiech.)


Vyšinskij: Zdá sa, že si neuvedomujete vážnosť situácie a nepreukazujete tomuto zhromaždeniu náležitú úctu.

Rostov: Svojho času mi to vyčítala aj cárovná.

Ignatov: Súdruh Vyšinskij, ak smiem…

Vyšinskij: Nech sa páči, súdruh tajomník.

Ignatov: Súdruh Rostov, nepochybujem, že mnohých súdruhov prekvapuje, aký viete byť šarmantný, ale ja som nič iné nečakal. Dejiny dokazujú, že šarm je konečnou ambíciou záhaľčivej triedy. Prekvapuje ma len to, že autor spomínanej básne vedie taký bezúčelný život.

Rostov: Myslel som si, že zmysel života pozná len Boh.

Ignatov: Pravdaže. Iste vám to tak vyhovuje.


(Zasadanie je prerušené na dvanásť minút.)


Ignatov: Alexander Iľjič Rostov, po zvážení vašej výpovede sme dospeli k záveru, že ten jasnozrivý duch, čo napísal báseň Kamže sa podel? definitívne podľahol nástrahám svojej triedy a ohrozuje ideály, ktoré kedysi zastával. Na základe tohto zistenia sme silno naklonení postaviť vás k múru. Mnohí vysokopostavení členovia strany vás však považujú za jedného z hrdinov predrevolučného obdobia. Komisia teda rozhodla, že sa môžete vrátiť do hotela, ktorý ste si tak obľúbili, no vedzte, že ak z neho ešte niekedy vytiahnete päty, na mieste vás zastrelia. Ďalší.


Dolu podpísaní

V. A. Ignatov

M. S. Zakovskij

A. N. Kosarev




Prvá časť




1922



Ambasádor






Dvadsiateho prvého júna 1992 o pol siedmej večer vyviedli grófa Alexandra Iľjiča Rostova z Kremľa na Červené námestie. Vonku vládol príjemný večerný chlad. Gróf sa vystrel a zhlboka sa nadýchol ako plavec, čo sa práve vynoril z vody. Belasá obloha dávala vyniknúť pestrofarebnému Chrámu Vasilija Blaženého. Ružové, zelené a zlaté kupoly sa trblietali, akoby náboženstvo slúžilo len na potechu Stvoriteľa. Dokonca aj mladé boľševičky, čo sa rozprávali pred štátnym obchodným domom, vyzerali slávnostne. Žeby sa vyobliekali na oslavu posledných jarných dní?

„Príjemný podvečer želám!“ zavolal gróf na Fiodora, ktorý stál na kraji námestia. „Vidím, že tento rok čučoriedky dozrievajú skoro!“

Prekvapený predavač nestihol odpovedať. Gróf rezko kráčal ďalej, navoskované fúzy sa mu trepotali nad ústami ako čajčie krídla. Prešiel cez Bránu vzkriesenia a zamieril na Divadelné námestie, kde sa vypínal hotel Metropol v celej svojej kráse. Keď prišiel k hlavnému vchodu, žmurkol na popoludňajšieho vrátnika Pavla a ukázal na dvoch vojakov, čo ho sprevádzali.

„Ďakujem vám, páni, že ste ma bezpečne priviedli domov. Odtiaľto sa zaobídem aj bez vašich služieb.“

Obaja vojaci boli urastení, no na grófa aj tak pozerali zdola. Meral totiž vyše meter deväťdesiat ako posledných desať generácií rostovovských mužov.

„Choďte dnu,“ vyhlásil surovec s rukou na pažbe. „Máme vás odviesť do izby.“

Vo vstupnej hale gróf mávol stoickému recepčnému Arkadijovi a lás­kavej Valentine, ktorá práve oprašovala sochu. Hoci ich takto zdravil najmenej sto ráz, obaja začudovane vytreštili oči, akoby prišiel na večeru bez nohavíc.

Gróf prešiel popri dievčine v žltom, ktorá čítala časopis vo svojom obľúbenom kresle, prudko zastal pred črepníkmi a oslovil svojich sprievodcov.

„Tak čo, páni? Pôjdeme pešo, alebo výťahom?“

Vojaci sa nerozhodne obzerali.

Ako majú zvíťaziť na bojovom poli, keď nevedia odpovedať na jednoduchú otázku? uvažoval gróf.

„Pôjdeme pešo,“ vyhlásil a bral schody po dvoch – starý zvyk z akadémie.

Na treťom poschodí vykročil po červenom koberci k svojmu apartmánu so spálňou, kúpeľňou, jedálňou a veľkolepým salónom s dvaapolmetrovými oknami s výhľadom na lipy na Divadelnom ná­mestí. Tu ho však čakalo grobianstvo najhrubšieho zrna. Dvere apartmánu  boli otvorené dokorán a stál v nich kapitán stráží s hotelovými nosičmi Pašom a Peťom. Mladíci zahanbene pozreli na grófa. Očivid-ne dostali príkaz, ktorý sa im z duše protivil. Gróf sa obrátil na stráž­nika.

„Čo to má znamenať, kapitán?“

Zdalo sa, že dôstojníka otázka prekvapila, no odpovedal celkom vyrovnane.

„Prišiel som vás odviesť do izby.“

„Toto je moja izba.“

Kapitán sa takmer nebadane usmial a odvetil: „Už nie.“


Vojaci zaviedli grófa k nenápadným dverám v srdci hotela, za ktorými sa skrývali schody pre služobníctvo. Slabo osvetlené schodisko sa po každých piatich schodoch prudko stáčalo, akoby viedlo do zvonice. O tri ramená schodov natrafili na úzku chodbu s kúpeľňou a šiestimi spálňami pripomínajúcimi kláštorné cely. V podkroví kedysi bývali komorníci a komorné hotelových hostí, no časy sa zmenili a nepoužívané kutice teraz slúžili ako skladiská dreva, polámaného nábytku a iných harabúrd.

Prvú izbu však ešte v ten deň vypratali a nechali v nej len kovovú posteľ, trojnohý sekretár a desať rokov prachu. V rohu pri dverách stála úzka skriňa veľkosti telefónnej búdky, ktorú priniesli dodatočne. Strop sa zvažoval nadol, takže gróf sa mohol na opačnom konci izby vystrieť iba vo vikieri s okienkom veľkým ako šachovnica.

Strážnici sa povýšenecky prizerali, kým mu kapitán vysvetľoval, že zavolal nosičov, aby mu pomohli presťahovať všetky veci, čo si chce vziať do novej izby.

„A zvyšok?“

„Zvyšok pripadne ľudu.“

Takže o to im ide, pomyslel si gróf.

„Dobre teda.“

Zbehol dolu po schodoch a stráže utekali za ním, pričom narážali puškami do stien. Na druhom poschodí zamieril k svojmu bývalému apartmánu, kde čakali dvaja nešťastní nosiči.

„To nič, priatelia,“ utešoval ich gróf a začal ukazovať: „Toto. Tamto. Aj hento. A všetky knihy.“

Vybral si dve kreslá s vysokými operadlami, orientálny čajový stolík starej mamy a svoju obľúbenú súpravu porcelánových tanierov. Pridal aj dve slonovinové stolné lampy a portrét svojej sestry Heleny, ktorý namaľoval Serov počas krátkeho pobytu v Záhaľke v roku 1908. Nezabudol ani na kožený kufrík, čo mu v Londýne ušila na mieru firma

Asprey – priateľ Miška ho veľmi príhodne nazval Ambasádor.

Našťastie mu ktosi priniesol cestovný kufor, tak doň naukladal oblečenie a osobné veci, zatiaľ čo sa nosiči mocovali s nábytkom. Prihodil aj dve fľašky brandy, po ktorých pokukovali strážnici. Keď sa nosiči vrátili, ukázal na stôl.

Mládenci si už ufúľali žiarivo modré uniformy, no bez slova poslúchli.

„Váži aspoň tonu,“ nezdržal sa jeden.

„Kráľovou pevnosťou je hrad, džentlmenovou zase stôl,“ poznamenal gróf.

Len čo nosiči vyteperili stôl na chodbu, rostovovské stojacie hodiny poslušne odbili osem. Kapitán dávno odišiel a z vojakov vyprchala predchádzajúca bojovnosť. Znudene sa opierali o stenu a popol z cigariet im padal na parkety, zatiaľ čo do salóna prúdilo jasné svetlo moskovského letného slnovratu.

Gróf smutno podišiel k oknám v severozápadnom kúte salóna. Koľ­ko hodín pri nich strávil? Koľkokrát v župane popíjal kávu a sledoval nových hostí, ako po celonočnej jazde vlakom z Petrohradu unavene vystupujú z taxíkov? Koľkokrát v zime sledoval, ako snehové vločky padajú na osamelú zavalitú siluetu, čo sa mihla pod lampou? Práve v tej chvíli sa na severnom konci námestia zjavil dôstojník Červenej armády a vybehol po schodoch do divadla, hoci už zmeškal prvú polhodinu predstavenia.

Gróf sa usmial pri spomienke na vlastné neskoré príchody. Aj keď sa v Anglickom klube zaprisahal, že ostane len na pohárik, nakoniec vy­pil tri, skočil do čakajúceho koča, prehnal sa cez mesto, vybehol po povestných schodoch a prekĺzol cez zlaté dvere. Zatiaľ čo na javisku ladne tancovali baleríny, zamieril na svoje zvyčajné sedadlo s výhľadom na dámy v lóžach a cestou sa ospravedlňoval divákom.

Meškanie, vzdychol si v duchu gróf. Jedno z potešení mladosti.

Vzápätí sa zvrtol na päte a prešiel po celom apartmáne. Pokochal sa pohľadom na rozľahlý salón s dvoma lustrami, maľované panely v malej jedálni a dômyselný mosadzný mechanizmus na dvojkrídlových dverách v spálni. Prezrel si izby ako potenciálny kupec na prvej prehliadke. V spálni zastal pri stolíku s mramorovou doskou, na ktorej sa vynímala zbierka kuriozít, a vzal do ruky sestrine obľúbené nožničky v tvare volavky. Dlhé strieborné čepele predstavovali zobák a malá zlatá skrutka oko. Boli také drobné, že do nich ledva vopchal prsty.

Naposledy sa poobzeral po apartmáne, aby sa rozlúčil so svojimi vecami. Všetky umelecké diela, osobné predmety i nábytok, čo si priniesol pred štyrmi rokmi, prešli veľkou čistkou. Keď sa totiž v Paríži dozvedel o cárovej smrti, okamžite sa vydal na cestu. Za dvadsať dní prekrižoval šesť krajín a vyhol sa ôsmim bataliónom bojujúcim pod piatimi rôznymi vlajkami, až kým siedmeho augusta 1918 nedorazil do Záhaľky s plecniakom na chrbte. Vidiek bol na pokraji prevratu a domácnosť viditeľne otrasená, no stará mama si ako vždy zachovala chladnú hlavu.

„Saša!“ pozdravila ho z kresla. „Som rada, že si tu. Určite si hladný. Poď, dáme si čaj.“

Vysvetlil jej, že musí opustiť krajinu, a grófka pochopila, že nemá na výber. Všetci sluhovia by ju ochotne sprevádzali, no musela si vystačiť s dvoma. Dokonca sa zmierila s tým, že jej jediný vnuk a dedič, ktorého vychovávala od desiatich rokov, s ňou nepôjde.

Keď mal gróf sedem rokov, chlapec od susedov ho porazil na hlavu v dáme. Malý gróf sa rozplakal, zahrešil a zmietol figúrky na podlahu. Otec ho prísne pokarhal za nedostatok športového ducha a poslal spať bez večere. Pred spaním však malého nešťastníka navštívila stará mama. Sadla si k nohám postele a súcitne sa mu prihovorila: „Viem, že na prehre nie je nič príjemné a ten Obolenských chlapec je protivný ako kýbeľ chrústov, ale, Saša, zlatko, prečo si mu doprial to zadosťučinenie?“ V tom istom duchu sa bez jedinej slzy rozlúčili na móle Peterhofu. Len čo dal gróf zbohom starej mame, vrátil sa, aby zavrel rodinné sídlo.

Dal vymiesť komíny, vyprázdniť komory a pozakrývať nábytok, akoby sa rodina vracala do Petrohradu, no tentoraz vypustil všetky psy aj kone a prepustil služobníctvo. Napokon naplnil nákladný voz najvzácnejšími kusmi nábytku, zamkol dvere a vybral sa do Moskvy.

Zvláštne, pomyslel si gróf na odchode z apartmánu. Odmalička sa lúčime s priateľmi aj rodinou, odprevádzame rodičov a súrodencov, navštevujeme bratancov, chodíme do škôl, vstupujeme do armády, žení­me sa a cestujeme do zahraničia. Neprestajne dávame zbohom svojim blízkym a nádejame sa, že sa nám čoskoro ozvú.

Oveľa zriedkavejšie sa však lúčime s našimi najmilšími vecami, a keď už k tomu príde, je to mimoriadne trpká skúsenosť. Časom si totiž začneme ceniť veci viac než priateľov. Napriek výdavkom a nepohodliu ich prenášame z miesta na miesto, oprašujeme, leštíme a hrešíme deti, ak sa pri nich nepozorne hrajú. Vkladáme do nich spomienky, a tie im v našich očiach zvyšujú hodnotu. Myslíme na to, ako sme sa schovávali v skriniach, ktoré svietniky zdobili stôl na Štedrý večer, akou vreckovkou si utierala oči a tak ďalej, až napokon uveríme, že nám poskytnú útechu, keď stratíme svojich drahých.

Lenže veci takú moc nemajú.

Gróf si teda vložil do vrecka nožničky, ešte raz pozrel na svoje dedičstvo a naveky ho vypudil zo srdca.



O hodinu neskôr gróf dva razy nadskočil na posteli, aby zistil, akým tónom vŕzgajú pružiny (gis), preskúmal svoj nový nábytok a pripomenul si, ako zamladi túžil cestovať parníkom do Francúzska či nočným vlakom do Moskvy.

Pýtate sa, prečo prahol práve po týchto dopravných prostriedkoch?

Lebo mali malé kajuty!

Bolo úžasné zistiť, že zložený stôl bez stopy zmizne, objavovať zásuvky v spodnej časti postele a nástenné lampy, ktoré osvetlia nanajvýš jednu stránku v knihe. Tieto úsporné riešenia boli ako stvorené pre mladé mysle, lebo svedčili o jasnom cieli a sľubovali dobrodružstvo. Takto by asi vyzerala kajuta kapitána Nema dvadsaťtisíc míľ pod morom a každý chlapec so štipkou guráže by dozaista vymenil sto nocí v paláci za jeden deň na palube Nautilu.

Chvíľu to trvalo, ale konečne si to mohol vyskúšať.

Navyše polovicu prvého poschodia obsadili boľševici, ktorí vo dne v noci neúnavne spisovali smernice. Na piatom poschodí aspoň vládol pokoj.*

Gróf vstal a narazil hlavou do stropu.

„Ako inak,“ poznamenal.

Odsunul kreslo s vysokým operadlom, preniesol slonovinové lampy k posteli a otvoril kufor. Najprv vytiahol fotografiu delegácie a položil ju na stôl, kam patrila. Potom vybral dve fľaše brandy a otcove hodiny, čo odbíjali čas len dva razy za deň. Keď však umiestnil na stôl operný ďalekohľad starej mamy, vonku sa ozval trepot krídel. Strešné okno nebolo o nič väčšie než pozvánka na večeru, no gróf si všimol, že na medenej rímse pristál holub.

„No vitaj,“ pozdravil ho gróf. „Milé od teba, že si ma prišiel pozrieť.“

Holub sa majetnícky poobzeral, zaškrabal pazúrmi po okne a párkrát po ňom poklopal zobákom.

„Pravdaže,“ uznal gróf. „Niečo na tom bude.“

Práve sa chystal novému susedovi vysvetliť, ako sa tu ocitol, ale prerušilo ho decentné odkašľanie. Gróf hneď vedel, že na chodbe stojí Andrej, vedúci hotelovej reštaurácie Bojarskij.

Kývol holubovi na znak, že budú v rozhovore pokračovať neskôr, zapol si sako a podišiel k dverám, kde sa tlačili traja hoteloví zamestnanci.

Stál tu pokojný Andrej s dokonalým držaním tela a dlhými uvážlivými rukami, nenapodobiteľný komorník Vasilij a Marina, hanblivé krivooké žieňa, ktoré nedávno povýšili z chyžnej na krajčírku. Všetci traja vyzerali rovnako zarazení ako Arkadij a Valentina a gróf konečne pochopil prečo. Keď ho ráno odviedli do Kremľa, všetci predpokladali, že sa už nevráti, ale on sa znenazdajky zjavil ako pilot, čo zázrakom prežil haváriu lietadla.

„Vitajte, priatelia,“ oslovil ich. „Určite ste zvedaví, čo sa dnes stalo. Ako isto viete, pozvali ma do Kremľa na malé tête-à-tête, kde zopár dôstojníkov s kozími briadkami rozhodlo, že som sa previnil aristokratickým pôvodom, a preto ma odsúdili na doživotné väzenie… tu v hoteli.“

Na chodbe zavládla všeobecná radosť. Gróf hosťom srdečne potriasol ruky, aby im poďakoval za priateľstvo a súdržnosť.

„Nech sa páči, poďte dnu,“ pozval ich.

Všetci traja sa pretisli popri nedbanlivo rozmiestnenom nábytku.

„Budete taký láskavý?“ spýtal sa gróf a podal Andrejovi fľašu brandy. Vzápätí si kľakol ku kufru, otvoril ho ako obrovskú knihu a odhalil päťdesiatdva bezpečne uložených pohárov – či skôr päťdesiatdva najrôznejších párov od veľkolepých čaší na červené víno až po elegantné štamperlíky na pestrofarebné likéry z južnej Európy. Gróf vybral prvé štyri poháre, čo mu prišli pod ruku, a rozdal ich hosťom. Andrej v okamihu vytiahol korok z fľaše a všetkým slávnostne nalial.

Keď už mali hostia poháre, gróf zdvihol čašu.

„Na Metropol!“ vyhlásil.

„Na Metropol!“ zopakovali hostia.

Gróf bol rodený hostiteľ. Počas nasledujúcej hodinky dolieval návštevníkom brandy a nadpriadal podnetné rozhovory. Inštinktívne vycítil, akú má kto z jeho hostí povahu. Andrejovo zamestnanie si síce vyžadovalo formálnosť, no dnes večer nešetril úsmevmi a žmurkaním. Vasilij bol majster v premyslenom vydávaní pokynov, ale v grófovej izbietke rozprával s melodickým prízvukom človeka, ktorý si zajtra nebude pamätať ani slovko. A hanblivá Marina sa pri každom žarte zachichotala, ani si nezakryla ústa rukou.

Gróf plnými dúškami vychutnával dobrú náladu svojich hostí, no nenamýšľal si, že ich rozveselila správa o jeho zázračnom úteku z hrobárovej lopaty. Dobre vedel, že v septembri 1905 podpísali členovia delegácie Portsmouthskú mierovú zmluvu, čo ukončila rusko-japonskú vojnu, a hoci odvtedy prešlo len sedemnásť rokov, krajinou otriasla svetová vojna, občianska vojna, dva hladomory a červený teror. Nevídané pohromy zasiahli všetky spoločenské vrstvy a bez ohľadu na osobné názory či preferencie bol najvyšší čas pripiť si na zdravie národa.



O desiatej večer odprevadil gróf hostí ku schodom a rozlúčil sa s nimi rovnako obradne, akoby ho navštívili v rodinnom sídle v Petrohrade. Potom sa vrátil do izbietky, otvoril okno sotva väčšie ako poštová známka, nalial si poslednú kvapku brandy a sadol si k stolu.

Vyrobili ho v Paríži za čias Ľudovíta XVI., keď boli v móde zlaté ozdoby a koža. Gróf ho zdedil po krstnom otcovi. Veľkovojvoda Demidov mal impozantné biele bokombrady, bledomodré oči a na pleciach zlaté výložky. Vedel čítať v šiestich jazykoch a štyrmi z nich aktívne hovoril. Nikdy sa neoženil, zastupoval záujmy svojej krajiny v Portsmouthe, spravoval tri sídla, rád pracoval a nestrpel nijaké nezmysly. Kedysi dávno slúžil po boku grófovho otca ako bezvýznamný jazdecký kadet, a práve vďaka tomu sa stal grófovým poručníkom. Keď grófovi rodičia v roku 1900 podľahli cholere len pár hodín za sebou, veľkovojvoda si ho odviedol nabok a vysvetlil mu, že musí byť silný kvôli sestre. Nešťastie má mnoho podôb, vravel, a ak sa človek nestane pánom situácie, rýchlo sa stane jej otrokom.

Gróf pohladil jemné ryhy na povrchu stola.

Za koľkými z nich sa skrývali ťahy pera? Vyše štyridsať rokov tu veľkovojvoda spisoval presné inštrukcie pre správcov, presvedčivé argumenty pre štátnikov a skvelé rady pre priateľov. Skrátka, bol to stôl hodný svojho mena.

Gróf vycedil poslednú kvapku brandy, odsunul stoličku a sadol si na podlahu. Prechádzal prstami po pravej nohe stola, až kým nenašiel západku. Len čo ju stlačil, otvorili sa pred ním nenápadné dvierka a odhalili zamatom vystlanú dutinu, ako všetky ostatné nohy plnú zlata.