© VYDAVATEĽSTVO TATRAN

Oratórium

Oratórium

Fabryho kniha je vynikajúci prameň pre každého kresťana, naučí vás veľmi mnoho o hĺbke a pokore vašej modlitby. Prehĺbite svoj vzťah k Bohu, zažijete novú pozitívnu zmenu a zistíte, že v ťažkých chvíľach vás modlitba nielen podrží, ale stane sa účinným pomocníkom. Príbeh vás strhne svojou vrúcnosťou, a hoci sa vám pred očami odvíja životná dráma, je plná láskavého humoru.

  • ISBN: 978-80-222-0820-8
  • EAN: 9788022208208
  • Počet strán: 308 + obrazová príloha
  • Väzba: pevná väzba
  • Jazyk: slovenský
  • Formát: 140x215 mm
  • Dátum vydania: 2.11.2016
  • Žáner: BELETRIA / Kresťanstvo

12,50 € Doporučená cena

O knihe

Tony a Elizabeth Jordanovci majú všetko – skvelú prácu, krásnu dcéru a vysnívaný dom. Ich svet sa napriek všetkému rúca. Tony sa kúpe v pracovných úspechoch, flirtuje s pokušením a svoju dcéru a manželku ani poriadne nevníma. Elizabeth sa potáca na dne a práve vtedy stretne vzácnu pani Claru. Clara jej od základu zmení život. Radí jej, aby sa z hĺbky duše modlila za pomoc proti neviditeľnému nepriateľovi, ktorý ohrozuje jej rodinu.


Recenzie


Ukážka z knihy

Pani Clara

Bola to stará žena so sivými vlasmi a s tmavou pokožkou. Keď zaparkovala auto pri cintoríne, uľahčene si vydýchla, akoby schopnosť zatiahnuť ručnú brzdu bola odpoveďou na modlitbu. Rozhodne kráčala okolo náhrobných kameňov a keď videla známe mená, podvedome prikyvovala. Vybaviť si k nim aj tváre už bolo náročné. Pohybovala sa nemenným tempom a každý krok ju viedol bližšie k cieľu, k náhrobku s nápisom Williams.  Prišla k nemu, zastala a vdýchla čerstvý pach zeminy.

Vo vzduchu akoby sa vznášala vôňa po daždi.

„Vždy si mal dážď rád, však, Leo?“ vyslovila nahlas. „Veru áno. Zbožňoval si ho.“

Počas týchto posvätných chvíľ Clara Williamsová vedela, že v skutočnosti nehovorí s manželom. Uvedomovala si, kde sa nachádza jeho duša – že to nie je v zemi pod náhrobkom. Takéto rozhovory jej však vyjasňovali myseľ a jedinečným spôsobom ju spájali s minulosťou. Mohla hľadieť na fotky Lea oblečeného vo vojenskej uniforme a na niekoľko vyblednutých obrázkov, ktoré so sebou nosil, keď sa vrátil z Vietnamu. Hoci trochu prežívala jeho blízkosť, nič sa nevyrovnalo pocitu, keď rukou prešla po kameni, prstami pohladila vyryté meno a upravila malú vlajku na náhrobku. Tá nikdy nesmela chýbať.

Clara netušila, ako vojna vyzerá. Poznala ju iba z manželových fotiek. Nemohla sledovať vojnové filmy, najmä nie dokumenty, ktoré ponúkali zrnitý obraz bojujúcich mužov, plamene napalmu a pušiek M16 na nahých telách. Stanicu, ktorá taký program vysielala, rýchlo preladila. Priveľmi ju to zožieralo.

Clara však poznala iný typ konfliktu. Každý deň sa odohrával na šiestich miliardách bojísk v ľudských srdciach. Vedela dosť o vojne, aby si uvedomila, že na nejakom mieste chránenom pred guľkami a bombami je ukrytý niekto, kto vyvinul stratégiu.

Predstavila si manžela, ako uprene hľadí na mapy a súradnice. On a jeho muži, všetci spotení, unavení a vystrašení, analyzovali kroky nepriateľa a mobilizovali zdroje, aby vedeli zastaviť jeho postup. Odkedy Leo zomrel, počula príbehy o jeho odvahe a obeti, ktorú priniesol pre svojich ľudí.

„Teraz potrebujeme silných mužov, Leo,“ povedala. „Takých, ako si ty. Nezlomných, so zlatým srdcom.“

Leovo srdce však stíchlo predčasne a nechalo ju samu s desaťročným synom. Jeho smrť prišla tak náhle. Nebola

na ňu pripravená. Ako tridsiatnička sa nazdávala, že má kopu času a čaká ju dlhý život. Tak to však nefunguje. Život má vlastnú stratégiu.

Clara si opatrne kľakla k náhrobnému kameňu, trhala burinu a spomínala na deň, keď tam pred štyridsiatimi rokmi stála so svojím jediným synom.

„Keby si tak mohol vidieť Clydea,“ vzdychla si. „Veľmi sa na teba podobá, Leo. Hovorí ako ty, má podobné maniere. Smeje sa potichu a s ľahkosťou. Kiežby si videl, aký muž z neho vyrástol!“

Pred štyridsiatimi rokmi stála na tom istom mieste s Clydeom a hľadela na náhrobné kamene, ukrývajúce tých, ktorých milovali iní.

„Mama, prečo musia ľudia zomrieť?“ spýtal sa.

Odpovedala mu prirýchlo. Vysvetlila, že smrť navštívi každého a citovala z Listu Hebrejom, ako je ustanovené, že všetci raz zomrú a potom bude súd. Vzápätí si uvedomila, že syn nepotrebuje teológiu, ale niečo celkom iné. Kľakla si tam, kde aj teraz, a podelila sa s ním o tú najväčšiu pravdu, akú poznala.

„Neviem, prečo všetci musia zomrieť, synček. Nemyslím si, že Boh chcel pre nás smrť, no niečí plán to bol. Verím, že Pán je taký veľký a mocný, že ho vie využiť. Ide tu o viac, ako sme schopní vidieť.“

Clyde na ňu len so slzami v očiach hľadel. Objala ho a plakala s ním. Čím viac sa pýtal, tým pevnejšie ho stískala. Slová sa vznášali ku korunám stromov a poletovali vo vetre. Ešte vždy cítila synovo objatie.

„Nikdy som nepremýšľala nad tým, že zostarnem,“ priznala sa manželovi a zadívala sa na vráskavú pokožku na rukách. „Pokúsila som sa pokračovať a opäť sa vrhnúť do života. Štyridsať rokov uplynulo ako voda. Snažila som sa vziať si od Boha ponaučenie.“

Vstala a oprášila si kolená od trávy. „Prepáč, Leo. Rada by som sa vrátila v čase a skúsila to znova. Kiežby som dostala druhú šancu. Je to však v poriadku. Odpočívaj v pokoji. Očakávam, že sa onedlho uvidíme.“

Ešte chvíľu tam postávala a dala sa zaplaviť spomienkami, potom sa vybrala na dlhú cestu k autu. Vtom začula hlasy. Asi o tridsať metrov ďalej sa hádal muž so ženou. Clara nezachytila, čo vravia, no mala chuť nimi zatriasť, ukázať na náhrobky a povedať im, že zápasia v nesprávnom boji. Chcela ich upozorniť na skutočného nepriateľa a tiež im pripomenúť, že víťazstvo nepríde náhodou. Dá sa dosiahnuť vytvorením stratégie a mobilizáciou zdrojov.

Dvojica nasadla do auta a odišla. Clara sa došuchtala k svojmu vozidlu, nastúpila a zrazu mala problém lapiť dych. „Mám pocit, akoby sa pri každej mojej návšteve cintorín zväčšoval a zväčšoval,“ zamrmlala.

V ušiach jej zaznel Leov smiech, trpko-sladká ozvena dávnych čias.