© VYDAVATEĽSTVO TATRAN

Smiešna osobná dráma

Smiešna osobná dráma

Debut mladej autorky a jej skenovanie sveta naokolo

Terezino božské krédo – čo najdlhšie si užívať slobodu pred vstupom do života – jej predlžuje bezstarostnú študentskú existenciu. Navyše, aby oddialila utrpenie spojené s písaním diplomovky, uprednostní Erazmus v Istanbule. A tak začne pendlovať medzi Európou a Áziou, behať popri Marmarskom mori, chodiť na predražené pivo s Turkom Anilom a ulievať sa zo seminárov. Po návrate z Turecka ju finančné suchoty donútia brigádovať v Brnianskych papierňach. Prvé stretnutie s reálnym životom ju zavedie do ubíjajúcej reality, medzi ľudí, ktorých pohyb po tlačiarni je jej jediným rozptýlením. Proti tlačiarenskému osadenstvu je v obrovskej výhode – ako brigádnička môže kedykoľvek odísť. Aj bez rozlúčky. Ďalšia brigáda v megakorporácii ju posadí do open spaceu medzi zaujímavé postavičky, ktoré sa vyžívajú v slovičkárení a v šplhaní v rámci korporátnej štruktúry. Samozrejme, všetci sa tvária mega dôležito. Keď ju chcú povýšiť, dá výpoveď. Tereza dosiahla svoju métu, napísala a obhájila diplomovku a namiesto krajších zajtrajškov ju čaká krutá realita – nemá prácu!

  • ISBN: 978-80-222-0836-9
  • EAN: 9788022208369
  • Počet strán: 176
  • Väzba: pevná väzba
  • Jazyk: slovenský
  • Formát: 140x210 mm
  • Dátum vydania: 16.12.2016
  • Žáner: Slovenská beletria/ román

11,90 € Doporučená cena

O knihe


Generačné vyjadrenie často posúva literatúru dopredu, búra konvencie a prináša nový pohľad v zobrazení skutočnosti. Začiatkom 20. storočia Raymond Radiguet svojím dielom Diabol v tele spôsobil priam revolúciu v mimomanželských vzťahoch, ktoré sú dnes celkom bežné, a ak by sme išli ďalej do minulosti, tak Goetheho Utrpenie mladého Werthera vyvolalo v celej kultúrnej Európe množstvo samovrážd z nešťastnej lásky – samozrejme pod vplyvom prečítaného diela.


Nádejný mladý autor! Vydavateľstvo TATRAN sa usiluje nájsť medzi stovkami rukopisov, ktoré ročne prichádzajú mailom, ten najzaujímavejší. A práve Terézia Šimová zaujala istým nadhľadom, ktorý nie je poznačený vážnosťou života, ale skôr cynickým skenovaním najbližšieho okolia.


Aby nemusela písať diplomovku, vyberie sa v rámci štúdijného programu Erazmus do Istanbulu. V skratke sa dozvieme o úletoch, ktoré si dovoľovala pol roka, a už je doma. Finančné suchoty ju vrhnú do „pažeráka“ tlačiarní a neskôr do korporátnej spoločnosti, kde je viac prítomná, ako pracujúca. Jej postrehy z pracovného prostredia sú jedinečné, najmä keď od neho nezávisí jej existencia,  Šimová píše svojským skratkovitým štýlom príznačným pre dnešnú dobu.

Ukážka z knihy

Samotka v Istanbule


Odišla som na Erazmus do Istanbulu, aby som oddialila utrpenie spojené s písaním diplomovky. Presnejšie, aby som sa ešte aspoň trochu uliala z dospeláckeho života. Problém bol, že som si v tom šialenom meste prešla menšou existenciálnou krízičkou. Po príchode vo februári som sa chcela úplne vysrať na školu a s Videjom sme chceli ísť bývať na severský opustený ostrov, ako to spravili tie dve ženy v Persone. A tam sa potom navzájom psychicky mučiť alebo čo. Raz sa nám to aj podarilo v jeden večer na našom istanbulskom balkóne v štvrti Kadiköy, kde sme sa tak hlboko špárali v našich osobných mindrákoch, až sme zažili čudný magic moment (ktorý zažije asi len ten, kto sa dotkne tekutého páchnuceho jadra všetkých svojich sračiek). Jednoducho povedané, našli sme riešenie na našu introvertnú povahu a s ňou spojené problémy. Nejako nám z toho celého vyšlo, že ak o tom nakrútime film (mali to byť všelijaké náhodné scény a zábery, proste hocičo, čo by nám napadlo), tak že ten film nás z toho dostane, vylieči a budeme môcť v tomto svete normálne interagovať s ostatnými ľudskými bytosťami.

Žiaden film sme tam nenakrútili. Jediné, čo mám, je pár videí v mobile, ktoré zachytávajú naše ulievanie a fajčenie pred školou, frflanie na ňu (lebo nám tam nikto nerozumel ani po anglicky), nadávanie na Anila, prvý sneh v Istanbule, Anilovu mačku Gal, ktorá bola v jednom kuse nadržaná a strkala nám svoj zadok do tváre, a vlny Marmarského mora, ktoré som zachytila, keď som sa osamotene potulovala po Istanbule a nevedela som, čo s načatým životom.

Už po prvom týždni sme sa uliali zo seminára a pre upokojenie svedomia sme si vymysleli cool prezývky. Nazvali sme sa Tough and Rough. A aby sa nás radšej na hodinách nikto nič nepýtal, zaujali sme postoj „extremely passive listener with massive hangover“, zašívali sa v zadných laviciach a hrali tureckú šibenicu (rozumej s tureckými slovíčkami ako Eminönü, ale aj so slovnými spojeniami ako „potia sa mi nohy“ a podobne). Celkom sa nám darilo vyhýbať sa erazmáckym woo hoo aktivitám. Napríklad párty na lodi plaviacej sa celú noc po Bospore mi vôbec nepripadala ako ľudský nápad. Radšej sme sa po meste potulovali samy a s Anilom som uprednostňovala komunikáciu skôr na non-verbálnej úrovni.


Anil. Náš turecký landlord, ktorý rozťahoval a prevaľoval slová s najnechutnejším americkým prízvukom. Na prezývku landlorda bol veľmi citlivý, lebo, ako sám tvrdil, chcel byť viac, chcel byť friend. Hou hou, brzdi, kámo! Anil chcel robiť všetko a hneď, kedykoľvek a akokoľvek. Nám sa nechcelo robiť nič, a najmä s nikým. Jeho chvíle horúčkovitého šialenstva a posadnutosti ďalším šibnutým výmyslom sa striedali s dlhými dňami totálnej apatie, keď sa dohúlený váľal na posteli vo svojej smradľavej izbe bez okien a miagal v rukách chladnú Gal. Preto sme si čas strávený s ním museli premyslene dávkovať. Veľká dávka Anila sa naraz naozaj nedala zniesť. Ako sme neskôr zistili, ešte väčšie zlo bolo mnoho menších, ale čas­tých dávok, v najextrémnejšom prípade v jeden deň. 

Raz večer som sa trochu opila v metalovom bare, kam sme chodili na najlacnejšie pivo za päť lír a v rauši skvelej nálady som pred Anilom nadhodila, že by som išla na nejaký koncert. Samozrejme, Mr. Silič ma okamžite chytil za slovo a vymyslel, že sa pôjdeme zabaviť do Taksimu hneď na druhý deň. Nedokázala som povedať nie a mne aj Videjovi bolo jasné, že som uzavrela ten najhorší deal. Vedela som, že som to riadne dodrbala a dokonca ma celú noc strašili nočné mory. Ani nejdem

rozpisovať, čo sme s Videjom na druhý deň namiesto koncertu s Anilom spravili, pretože sme sa zaprisahali, že to nikdy nikomu nepovieme. Fakt by to asi normálny človek, prirodzene túžiaci po ľudskej spoločnosti a in­-terakcii, nepochopil. 

S Videjom sme totiž zistili, že trpíme troma signifikantnými blokmi, ktoré spôsobujú našu, ako sme to nazvali, social disability:


1. jazyková bariéra

2. naša povaha (čiže niečo, čo zmeniť jednoducho nešlo)

3. už si nepamätám. 


Čiže nahovno. Bojovať a prekonať túto pliagu sme sa odhodlali až na začiatku októbr