© VYDAVATEĽSTVO TATRAN

Bezprsté mesto

Bezprsté mesto

Kniha je plná napätia, humoru a postrehov, v ktorých sa odrážajú nádeje, ale aj zlyhania a frustrácie dnešných tridsiatnikov. Román tvorí panoptikum zaujímavých postáv, šialených postavičiek a najmä ľudí, ktorí strácajú vo svete orientáciu.

Neponúkam ideu nového modelu spoločnosti. Ponúkam revolúciu bez koncepcie. 1. krok: Popretie všetkého a všetkých 2. krok: Neúcta ku všetkému a ku všetkým 3. krok: Akcia proti všetkému a všetkým

  • ISBN: 978-80-222-0620-4
  • EAN: 9788022206204
  • Počet strán: 344
  • Väzba: tvrdá s prebalom
  • Jazyk: slovenský
  • Formát: 147 x 229 mm

12,50 € Doporučená cena

Anotácia

Bezprsté mesto je súčasný mestský román s detektívnou zápletkou. Hlavný hrdina Edo si úzkostlivo stráži svoju osobnú slobodu a takzvaný blahobyt, pričom ignoruje nároky doby. Jeho vzťahy stroskotávajú na nevyzretosti a neschopnosti splniť akýkoľvek záväzok. Celé hodiny trávi filozofovaním vo svojom obľúbenom kresle, poprípade rozhovormi s mafiánom Paulim ako štamgast v istej bratislavskej krčme. Po sérii nezmyselných vrážd sa stáva jedným z hlavných podozrivých a začína pátrať na vlastnú päsť. Do jeho navonok bezstarostného života sa začne vkrádať depresia, zmätok a stres, až sa nakoniec zapletie do osídiel konšpirácií 
a vlastnej paranoje.

Kniha je plná napätia, humoru a postrehov, v ktorých sa odrážajú nádeje, ale aj zlyhania a frustrácie dnešných tridsiatnikov. Román tvorí panoptikum zaujímavých postáv, šialených postavičiek a najmä ľudí, ktorí strácajú vo svete orientáciu.

Ukážka z knihy

Edo sa napriek lejaku vybral do ulíc. Keď posadil Maličkú do taxíka, rozhodol sa ísť domov a dať si šlofíka, ale nakoniec sa v byte dlho nezdržal. Beáta uňho nebola a ani si nestihol zapáliť, a už mu volal Pauli. Nemohol zohnať taxík, tak sa zviezol do centra autobusom. Vo veľkom čiernom igelitovom pršiplášti vyzeral ako vraždiaci rybár.
   
„Sakra, chlape, veď vyzeráš jak vrece zo smeťáku. Čo je s tebou? Si sa pomiatol? Nevieš, že šaty robia človeka? Mikrotén je to, čo sa podľa teba dnes nosí? Si ušiel z márnice? Prečo to robíš? Edo, prečo to robíš?“ privítal ho Pauli. Pred sebou mal položený veľký darčekový kôš. Zelený krokodíl bol bez zákazníkov. Patrik mastil počítač.
   
„Prečo si ma zavolal?“ opýtal sa Edo.
   
„Hen, toto mi došlo.“ Pauli ukázal na darčekový kôš, skrývajúci pod celofánom výber kadejakých chutných maličkostí.
   
„Pekný kôš,“ povedal Edo.
    
„Ryby,“ pošepkal Pauli a prechádzal prstom po celofáne, pričom zastavil zakaždým, keď chcel upozorniť na luxusnú konzervu so sardinkami, kaviárom a inými darmi mora. Potom sa zhlboka nadýchol, očervenel, na čele mu vystúpila tučná žila. Edo sa zľakol. Ktovie, prečo Pauliho ten kôš takto vytočil.
   
„Si alergický na sardinky?“ opýtal sa Edo.
   
„Alergický? Hovno alergický. Chlape, ja som dostal od tej svine ryby,“ odpovedal neurčito Pauli. Edo mu stále nerozumel.
   
„Neviem, čím si si práve ty zaslúžil taký kôš, ani neviem, čo máš s rybami za problém. Nie som jasnovidec ani psychiater, aby som zistil, čo ťa trápi.“
   
Pauli hľadel nadurdene na Eda a nechápavo krútil hlavou. Prečo mu Edo nerozumie? To mu musí všetko vysvetľovať ako malému decku?
   
„Videl si Kmotra, ne? Skapaté ryby sa posielajú vtedy, keď niekto z tvojich leží na dne jazera. Je to metafora, chápeš? Keď niekoho zajebú alebo keď chcú zajebať teba, pošlú ti rybu,“ vysvetlil Pauli.
   
„Ony nie sú skapaté, ale konzervované. Je to normálny darčekový kôš. Niekto ťa chcel potešiť. Kto ti to poslal?“ vyzvedal Edo a pritom sa s námahou snažil vyzliecť z pršiplášťa.
  
„Poslal mi to kráľ zmrdov. Pojebal som mu dcéru a teraz chcem od neho pol jeho kráľovstva, tak ako to už v kráľovstvách chodí. Rozveselíš piču princeznú a jej otec kráľ ťa odmení. Ale on mi to kráľovstvo nechce dať. Navyše si ma dovolí zastrašovať posranou metaforou s rybami!“ Pauli pridal volume, zlosť kypela ako vrelé mlieko, prskala na Eda horúce kvapky kyseliny.
  
„Myslím, že ťa nikto nechce zastrašovať, ale potešiť. Čo si v živote nedostal darčekový kôš? To až teraz ťa konečne začal mať niekto rád, a ty namiesto toho, aby si skákal od radosti, si úplne paranoidný.“
   
„Ryby, chlape, smradľavé ryby hovoria jasnou rečou. Čítaj symboly, chlape, inak bude tvoj kontext bez varovaní,“ bezprizorne zavrčal Pauli.
   
„A čo čokoláda? Máš tam aj čokoládu a slané, a pistácie, arašidy, salámu, kokosové gule, paštétu a neviem čo všetko ešte,“ hovoril Edo.
   
„Vidím to, čo vidieť treba! Vidím mŕtve ryby a nehoráznu kráľovskú drzosť a odvahu so mnou vyjebávať!“ Pauli zvýšil hlas na maximum.
   
„Dobre, dobre, nerozčuľuj sa toľko. To aby som sa bál zakaždým, keď ma niekto pozve na rybu. Či nie? Máš tam aj čokoládu. Tú ako mysleli? Veľa čokolády sa požíva namiesto sexu. Myslíš, že ťa chce niekto znásilniť?“ dedukoval Edo.
   
„Ty žartuješ. V duchu sa smeješ, aký si vtipný, ako ti to dnes dobre ide, robiť si zo starého dobrého Pauliho srandu. Pauli sa chce s tebou podeliť o svoje trápenie, a ty robíš vtipálka. Keď chceš byť vtipný, nechaj sa v cirkuse kopať hrochom do zadku, ale so mnou nemávaj jak s lízatkom. Nemám to rád.“
   
„Dobre, dobre. Však o nič nejde.“
   
„Ale ide, chlape. Ide o rešpekt,“ zdôraznil Pauli vážnosť situácie.
  
„Čo urobíš? Vrátiš ten kôš? Lebo ak by si ho nechcel, tak ja si ho vezmem.“
   
„Kôš naspäť nedám, ale zato tebe dám úlohu. Preto som ťa zavolal. Vymyslíš dáku metaforu, ktorú mu pošlem ako odpoveď. Niečo zastrašujúce, nech ho na mieste jebne.“
 
„Metaforu?“ vykoktal zo seba Edo.
   
„Niečo také,“ povedal Pauli. Edo sa na okamih zamyslel.
  
„Konskú hlavu,“ prezentoval prvý návrh zastrašujúcej metafory.
   
„Konská hlava nie je zlá…“ konštatoval Pauli, na chvíľu sa odmlčal, premýšľal. Potom pochybovačne pokrútil hlavou.
  
„Ale to je moc vidieť, o čo ide. To nie je ako darčekový kôš, z čoho máš aj úžitok. Konská hlava je blbosť. Z toho človek nič nemá. Vymysli dáku hrozbu, z ktorej má človek aj úžitok. To mu mám poslať červivú konskú hlavu v mašličke? Tebe úplne jebe?“
   
„Zápalková krabička. Z tej máš aj úžitok,“ pokračoval Edo v brainstormingu.
   
„Prečo zápalky, preboha?“ spýtal sa Pauli.
   
„Akože mu podpáliš dom.“
  
„Hm, to je dobré, ale malé. Zápalky nič nestoja. Stoja hovno. To je hneď vidieť, že je to len hrozba. Síce s úžitkom, to hej, ale hneď vidieť, o čo mi ide. Do hrozby musíš investovať viac peňazí. Taký kôš stojí aj dvesto euri. Zápalky sú v tomto zmysle kokotina. Daj niečo normálne. Nech to nevyzerá hneď jak hrozba a nech to aj niečo stojí. Nemôžem mu kurva darovať zápalky ako dáky somrák. Nemusí ten kokot hneď zistiť, o čo ide. Bude sa mu to váľať na stole a až neskôr pochopí, že to je hrozba. Hrozba je silnejšia, keď na to hneď neprídeš, ale až po chvíli. Tik, tik, tik… ide čas, pomaličky a zrazu: jebne ma z toho, veď to je hrozba, chlape, hrozba. To chápeš, nie?“
   
„Nemusí to mať teda jasný odkaz?“
   
„Tak nám to teda bude jasné hneď, ale jemu to nemusí byť.“
   
„A na čo je to potom dobré, keď to aj tak nepochopí?“ spýtal sa Edo.
   
„Pochopiť to musí. Ale nech sa ten čurák s tým pochopením trochu potrápi, aby to nebolo hneď vidieť. Chápeš, chlape? Vieš, koľko mi trvalo, kým som zistil, že ten kôš je metafora?“
  
„Takže žiadny prvý plán, hovoríš. Treba, aby zapojil trošku mentálnej energie, ale nie až toľko, aby sme sa neminuli s naším pôvodným zámerom,“ interpretoval Edo po svojom.
   
„Dobre hovoríš, aj keď ti hovno rozumiem. Ani som ti to nemusel až tak dlho vysvetľovať. Viem, že si múdrejší jak delfín. Preto ťa mám rád.“
  
„Tak ja neviem, že čo,“ zúfal si Edo.
  
„Mysli, chlape, mysli, nech je Pauli šťastný.“
   
„Rubikova kocka?“
   
„Rubikovu kocku? To čo znamená? To je čo za kontext?“ opýtal sa Pauli.
   
„Keď nevieš ty, nebude to vedieť ani on, takže je to blbosť.“
   
„Lebo to nič neznamená. Alebo znamená?“ zisťoval Pauli.
   
„Zabudni na to.“
   
„Načo mi hovoríš veci, na ktoré mám zabudnúť. To ako keby si mi nepovedal nič.“
   
„Alebo mu pošli knihu. Napríklad Zločin a trest.“
  
„To znie už lepšie. Trest. To by mohlo byť ono. Vlastne je to kokotina, lebo on knihy aj tak nečíta.“
   
„Nemusí si ju prečítať, ide predsa len o názov knihy.“
   
„Keď nečíta knihy, tak nečíta ani názvy. Načo mu bude taká kniha potom?“
   
„Pauli, nemusí si ju predsa čítať. Nechceš mu dať predsa niečo, čo ho poteší alebo čo reálne využije. Potrebuje iba jasný odkaz.“
   
„On mi poslal kôš, a to ma aj potešilo. Ja mám kaviár aj sardinky rád. Vie, že to žrádlo zbožňujem. Musí dostať niečo, z čoho bude mať radosť a zároveň ho to poriadne vytočí. A nie pojebanú knihu,“ trepal Pauli.
   
„Nakoniec aj tak zistíš, že ťa chcel len potešiť. Vôbec nechápem, ako si prišiel na to, že sa ti chce tým košom vyhrážať. A čo ak tomu človeku pošleš nejakú metaforu, a on celý život nezistí, že je to hrozba, práve naopak, bude sa celý život z tvojho darčeka tešiť. Pauli, fakt myslím, že ťa chcel len potešiť. Nič za tým nehľadaj.“
   
„Nemôže ma predsa chcieť potešiť niekto, kto ma nenávidí.“
   
„Ťažko sa dnes hodnotí dielo, keď nepoznáš autora.“
  
„Ale ja ho poznám,“ vyprskol Pauli a víťazne sa usmial. Reťazec emócii Pauliho nálady bol zložený z miniatúrnych ohnísk, ktoré na seba nadväzovali bez pravidiel a bez logických očakávaní. Pauli bol schopný vtesnať radosť do neviditeľných stotín a vzápätí od hnevu rozbiť pohár, z ktorého pil. Jeho nálady boli nevyspytateľné ako počasie po výbuchu atómovej bomby.
   
„Tak mu nič neposielaj a rovno mu dolám ruky,“ efektívne navrhol Edo a kývol na Patrika. Patrik dával zabrať počítaču. Keď zaregistroval zdvihnutú Edovu ruku, zúfalo sa zahľadel na monitor, vstal z barovej stoličky, svet sa mu zrútil, niekto niečo od neho chce, to je otrasný život, galeje. Edo ho poprosil o pivo. Patrik hlasno kýchol a prehlušil šum dažďa, čo vonku bombardoval ulice.
   
„Nemám dôvod lámať mu ruky,“ pokračoval Pauli. „Poslal mi fasa kôš. Za to sa ruky nelámu. Musí mi dať jasnejší dôvod. Navyše je to môj spoločník v jednej firme a nemôžem mu len tak zlámať končatiny.“
  
„Nemal si náhodou v posledných dňoch nejaký sviatok?“
   
„Včera som mal narodeniny a prajem si všetko najlepšie.“
   
„Navrhujem, aby si na ten kôš zabudol. Rob sa, že o ničom nevieš a počkaj, či ti pošle ešte niečo podobné.“
   
„Kto stále čaká, nedočká sa ničoho,“ mudroval Pauli. Edo začal byť netrpezlivý, prestalo ho to baviť. Pauli je paranoik. Bolo načase vypadnúť, ale Pauli pokračoval ďalej.
   
„Minule mi dal namaľovaný obraz, na ktorom stále prší. To si mám ako vysvetliť?“
   
„Nerozumiem.“
   
„Ani ja.“
   
„Musím už ísť, Pauli. Môžeme sa o tom porozprávať neskôr. Všetko najlepšie k narodeninám. Dúfam, že odo mňa nečakáš darček. Človek aby ti radšej nič nedával.“
  
Pauli sa rozosmial. Patrik zdvihol hlavu od počítača a uvažoval, či sa má aj on zasmiať. Chcel zo slušnosti predstierať smiech, ale nakoniec usúdil, že keď nevie, o čo ide, bude lepšie, ak ostane nezúčastnený.
   
„Choď do riti, Edo. Serieš ma. Ty si tomu normálne uveril, že? Sardinky, mŕtvoly, kaviár, smrť. Inak, trochu ma uráža, že si veril, že si to naozaj myslím. Máš ma za debila alebo čo?“
   
Edo zmäkol. Pauli tiež.
   
„Nemám ťa za debila,“ povedal po chvíli zarazený Edo.
   
„Vieš, že som vo vnútri dobrý, tak ma, prosím, nemaj za debila.“
   
„Dobro a debilita spolu nesúvisia. Fungujú nezávisle od seba,“ vysvetlil Edo. Stále nechápal.
   
„Ale ty funguješ v závislosti odo mňa, takže váž, čo mi hovoríš. Váž to, chlape. To si si fakt myslel, že ten kôš je metafora? Bože, Edo, ty si fakt magor.“
  
„Pauli, upokoj sa. Opatrnejšie narábaj s naším vzťahom.“
   
„Vzťahom? Akým vzťahom? Vzťah majú buzeranti. Si buzerant, alebo čo si vlastne? Chceš ma milovať?! Jaký vzťah? Viem, že sa ti páčim.“
   
„Už prestaň s tým buzerantstvom. To sa ti vážne zdá také vtipné?“
   
„Podľa mňa môže byť. Ale teba to nejako stále vytáča. Ja len tak skúšam. Podľa mňa si určite minorita, keď ťa to tak vytáča vždy, keď o tom hovorím. Daj to zo seba von. Ja sa za to na teba nenahnevám. Za to nemôžeš. To je choroba,“ analyzoval Pauli.
   
„To nie je choroba.“
   
„A čo to je, do piče, keď nie choroba? Nechápem, že ešte na to nevymysleli tabletku.“
   
„Jednoducho sa už o tom nebavme. Nie je to choroba, je to choroba. Nie je to jedno? Hlavne ma to nudí, keď to dokola opakuješ.“
   
„OK, OK. Ja to nikomu nepoviem. Buď si, čím chceš. A tu máš, vezmi si tento hnusný kôš. Daj ho Beáte.“
    
„A načo si ma vlastne volal? To len preto, aby si si zo mňa urobil srandu?“ urazene sa opýtal Edo.
  
„Nič nedávajú v televízii. Nudím sa jak stará vŕba. Čo mám robiť? Toto sa mi zdal celkom dobrý program. Neviem ako ty, ale ja som sa teda dosť bavil,“ zhodnotil Pauli kauzu darčekový kôš.
  
„Pauli, vážne, prečo si ma zavolal?“ Edovi táto odpoveď nestačila. Nemohol si pripustiť, že mu Pauli volal len kvôli tomu, aby sa mu vysmial.
  
„Edo, a ty mi povedz, či vyzerám jak koktavý? Vyzerám, že rád opakujem to, čo som ti už povedal? Zavolal som ťa preto, lebo som sa chcel pobaviť. To za všetkým musíš niečo hľadať?“
    
„Viete, že zabili tú našu brigádničku?“ povedal odrazu Patrik. Edo zmäkol, stiahlo mu hrdlo.
   
„Ktorú?“ zisťoval Pauli, táto informácia ho príliš nevyviedla z miery.
   
„Sandru, tú copatú, čo tu robila len jeden deň. Pamätáte? Tú malú ceckatú, čo tu obsluhovala, keď ste tým hipisákom dali zjesť poháre.“
   
„Prečo ju zabili? Visela mi prachy alebo čo?“ opýtal sa Pauli.
   
„A kto ju zabil?“ dodal Edo.
   
„Rozparovač. Zabil ju niekde pri Horskom parku. Fixkou jej na telo napísal číslo. Zistili, že je to telefónne číslo do nejakej pizzerie. Ktovie, či si to tá pizzeria nejako s tým vrahom nedohodla. Však majú teraz zadarmo telefónne číslo v každých novinách,“ mudroval vševedúci Patrik a s opovrhnutím sa pozrel na práve vchádzajúcu rodinku turistov. Zrejme Američania. Kompletne zmoknutí. Uvažovali, že by sa mohli skryť u Zeleného krokodíla, ale keď zbadali vyholenú obludu Pauliho, podobnú východným monštrám, ktoré mučili Ramba vo všetkých dieloch, zľakli sa a vrátili sa von moknúť.
   
„To číslo môže znamenať hocičo. Nejaké heslo, alebo ja neviem, že čo. Podľa mňa tá pizzeria, to je len náhoda. Ale čo čakáš od fízlov? Mali by viac pozerať seriály. Aj tak hovno vypátrajú,“ pokračoval Patrik.
   
„Kedy sa to stalo?“ opýtal sa Pauli.
   
„Ste mimo alebo čo? V noci. Hneď nato zabil toho bezdomovca pri Dunaji. Chlapec trochu pridáva na tempe.“
   
„Sakra, a fízli vedia, že tu robila?“ vyšetroval Pauli. „Dúfam, že sem nevlezú a nezačnú nás otravovať. Takýto kontext si nemôžem dovoliť.“
   
„Ešte tu neboli,“ povedal Patrik.
    
„Páni, ja žasnem. Nemohli by ste prejaviť trochu ľútosti? Veď to bolo ešte mladé dievča. Vás to vôbec netrápi?“ čudoval sa Edo nad ich chladnými reakciami. Patrik a Pauli sa naňho nechápavo pozreli.
   
„Počúvaj, Edo, zober si ten kôš a bež už domov. Dnes mi fakt nehorázne lezieš na nervy. A vytas dáky list. Moja stará začína byť nejaká mimo alebo čo. To je ale prašivý deň toto.“


Beáta stála na chodbe Edovho bytu a hľadela do toho istého zrkadla, do ktorého pozerali s podobnými pocitmi jej predchodkyne. Petra a ktovie kto všetko ešte. Kontakt so zrkadlom jej spôsoboval niečo ako masáž duše. Prišla na to, že reflexná plocha je stroj, ktorý organizuje chaotické pocity do rozumných seba presviedčaní. Zo zrkadla na ňu hľadí takmer rovnocenný partner na dialóg, len o niečo vyspelejší a skúsenejší. Stojí tam človek, ktorý vie, čo chce. Beáta túži byť ako ona, ako žena v zrkadle. Rozhodla sa preto zastaviť odliv samej seba, prerušiť únik svojho skutočného Ja do sveta prázdnoty. Komponovala celú symfóniu, orchester argumentov, ktoré ju konečne nakopnú k rozhodnutiam, ktoré nutne potrebuje uskutočniť. Musí sa naučiť byť šťastná. Chce deti, chce partnera, na ktorého sa môže spoľahnúť. Nechať sa unášať láskou do nervového zrútenia je predsa choré. Je dosť zrelá na to, aby vedela, že láska nemá byť o strese. Láska je o disciplíne. Láska je vzťah dvoch ľudí, ktorí sa navzájom dopĺňajú. Tetris. Je to nekonečný barter citových služieb. Dôvera a dohoda. Láska je o každodenných prejavoch náklonnosti, ktoré môžu mať podobu milých maličkostí. Kvety, pohladenie, raňajky do postele, záujem o budúcnosť, záujem o problémy toho druhého. Nielen šukať celým bytom a potom čumieť na filmy. Nie je predsa charitatívna organizácia, aby sa rozdávala duševným bezdomovcom ako Edo. Zrkadlo hovorí jasnou rečou. Je atraktívna, má symetrickú tvár, čistú pleť, dobré kozy, fasa postavu, vie byť vtipná, rozumná, uvoľnená, zodpovedná, vie upiecť vynikajúci cheesecake. Môže si vyberať. Teraz, keď sa nebojí mať vlastný názor, keď konečne začína život plánovať a dokáže komponovať myšlienky do zvučných melódií, nech všetci tancujú tak, ako ona hrá. Pozerala si priamo do očí a čítala z nich nový príbeh. Príbeh so šťastným koncom, príbeh, v ktorom sa postavy vyvíjajú, neprešľapujú na jednom mieste, postupujú vpred ku šťastnému koncu, ku šťastnému začiatku. Nepotrebuje povaľačov. Potrebuje dramaturga, aby ju usmernil a pomohol jej zapadnúť do súvislostí, ktoré robia život čitateľnejším a príťažlivejším. Dramaturga zmätených duší. Akoby povedal Edo – psychiatra. Už stačilo. Príde zmena. Beáta sa predefinuje. Je výnimočná žena, nie vysávač spojený s utierkou na prach s pridanou funkciou ošukania. Starostlivá vagína. Gazdiná? Koniec…
   
Zrkadlo odrazu prehovorilo:
   
„Ahoj, Beáta. Som zrkadlo a mojou úlohou je podať stopercentný a objektívny obraz človeka, ktorý sa do mňa pozerá. Väčšinou nemám názor, ale dnes urobím výnimku. Myslím si, že si naozaj výnimočná…“

   
Beátine znovuzrodenie prerušil zvuk kľúča vo dverách. Kľúč cvakol raz, potom pár sekúnd nič, kľúč opäť zacinkal a kľučka klesla nadol. Edo kopol do dverí, tie sa poslušne rozleteli. Polovicu tela mu zakrýval veľký darčekový kôš.
  
„Beáta!“ zakričal. „Poď mi pomôcť, lebo ma drbne.“ Beáta pomohla Edovi položiť kôš na zem.
   
„To je pre koho?“ opýtala sa.
   
„Pre teba,“ odpovedal sucho Edo.
   
Práve teraz. Práve teraz, keď sa rozhodla poriadne mu naložiť, musí byť pozorný a darovať jej darčekový kôš. Teraz mu to nemôže urobiť. Kúpil si ju jedným košom. Možno sa zmenil.
   
„Prosím ťa, nestoj tu takto. Rozbaľ to a zapíš na nejaký papier dátumy spotreby všetkých týchto vecí. Vylepíme to na chladničku a budeme vedieť termíny, kedy čo treba spotrebovať. Aby sa nestalo, že niečo prepadne len preto, že si budeme dávať načas s niečím iným, čo pritom môžeme zjesť aj o pár mesiacov neskôr.“
   
„To nemôžeš myslieť vážne,“ povedala zhrozene Beáta. „Vieš čo, je to tvoj kôš a rob si s ním, čo chceš.“
   
„Edo, myslím, že ma už nepotrebuješ. Ty potrebuješ slúžku, ktorá ti vyžehlí, povysáva, opraví práčku, vyfajčí. Vedia vôbec tvoji známi, že ja vymieňam žiarovky? Nie je ti to trochu trápne?“
   
„Čo je zlé na vymieňaní žiarovky? Prinášať svetlo je úlohou bohov,“ vysvetlil jej Edo a odniesol kôš do kuchyne. Zobral nožík, roztrhal celofán, začal vykladať veci na stôl.
  
„Zajtra k nám prídu na obed Mária s Kristiánom. Všetko som už kúpila,“ oznámila Beáta.
  
„K nám? To je akože kam, k nám? Myslíš tým ku mne? Do môjho bytu?“ infarktoval Edo.
   
„Áno, do tvojho bytu! K tvojmu stolu! Budú jesť z tvojich tanierov, ale budú jesť moje hovädzie a piť moje víno!“ zakričala.
   
„Kto bude potom platiť exorcistu? Zaplatíš ho zo svojho? Keď už si nám vybavila, aby nám tu zasadili dvaja antikristi semeno diablovo. Chceš, aby sa nám tu v noci začal hýbať nábytok, lietali taniere a zo skrine sa ozýval tlmený detský plač? Nevieš, že upír ti nevojde do domu, ak ho nepozveš? Bol som slepý. Doteraz sme žili v bezpečí a až teraz začínam cítiť, ako silno kmitá ihlica na detektore zla.“
   
Beáta neprehovorila ani slovo, krútila neveriacky hlavou a hľadela Edovi do očí. Pozerala sa na blázna. Na dospelého človeka, ktorý sa zamazal polievkou ako malý škôlkar. Nechápala. Toto má byť zrelý človek? Jej partner?
  
„Čo je? Čo tak pozeráš?“ opýtal sa Edo.
   
„Nič,“ povedala šeptom bez výrazu.
   
„Kristián možno aj tak nepríde,“ povedal Edo.
   
„Prečo by nemal prísť?“
   
„Možno bude s milenkou,“ prezrádzal škodoradostne Edo, kým nakladal košíkové dobroty do chladničky.
  
„Kristián by Máriu nikdy nepodviedol,“ tvrdila Beáta s presvedčivosťou ľudí neznalých pravdy. Človek by tomu aj uveril, keby nebol priamym svedkom opaku.
  
„Tým by som si nebol až taký istý. Najmä ak som ho sám pristihol pri čine. Smilstvo mu teda nie je príliš vzdialené, ako som sa mohol presvedčiť na vlastné oči,“ vyriekol Edo víťazoslávne príjemný fakt, skutočnosť, ktorá Kristiána vykopla za hranice mravného sveta.
   
„Ty si ho niekde videl?“
   
„Videl som ho smilniť v Horskom parku.“
   
Beáte padla sánka. Stála uprostred kuchyne. Svet sa jej rozpadol. Predstavila si Máriu, ako sama s dieťaťom zabaleným v špinavej deke žobre na ulici o almužnu. Vykopnutá, ponížená, zneuctená.
   
„Ty ho špehuješ? Si pokrytec. Na čo mi to hovoríš? Kristián by ťa nikdy takto podlo nepodrazil.“
   
Edo tresol dvermi na chladničke. On, náhodný pozorovateľ, je súdený za hriechy, ktorých bol len svedkom. Neuveriteľné.
   
A ten hajzlík nič! Takáto prevrátená logika sa ani nedá komentovať.
   
„Pozri sa, Beáta, mne je to jedno, ani som ti to nechcel povedať. Kvôli Márii. Viem, že by to brala asi vážne…“
  
„To si píš, že to bude brať vážne,“ prerušila ho Beáta.
  
„Nebude, keď jej to nepovieš.“
   
„Teraz, keď to viem, sa tomu neubránim. Načo si mi to vôbec povedal? Teraz si už spokojný, že si naňho našiel nejakú špinu?“
   
„Pravdu povediac, som milo prekvapený,“ tešil sa a pokračoval:
   
„Nemôžeš to Márii prezradiť. Nie teraz, keď je tehotná. To by ju zabilo.“
   
„Nepoviem jej to. Aj keď by si zaslúžila vedieť pravdu.“
  
„A keď už sme pri tom, čo si ty robil v Horskom parku, okrem toho, že si špehoval toho chudáka?“
   
„Zrazu je to chudák?“
  
„Vždy bol.“
   
„Bol som tam na prechádzke. Dal som si pár pív a tak.“
  
„S kým si tam bol?“
   
„Sám so sebou.“
  
„Nemohol by si sa s ním porozprávať?“
   
„Porozprávať o čom?“
   
„Že to nemôže robiť. Je to chrapúnstvo.“
   
„Muži sú takí. Milenka patrí k rodinnému krbu,“ zadelil Edo a rozbalil si čokoládu z Pauliho košíka. Beáta zmäkla. Mlčky dávala najavo, ako je rada, že je žena, a nie muž. Pozrela sa do okna. Stále pršalo.