© VYDAVATEĽSTVO TATRAN

Zima sveta

Zima sveta

Druhý diel trilógie Storočie od autora fenomenálnych historických románov Piliere zeme a Na veky vekov.

V polovici dvadsiateho storočia päť navzájom prepojených rodín napĺňa svoj osud, zatiaľ čo svetom otriasa tyrania.

  • ISBN: 978-80-222-0678-5
  • EAN: 9788022206785
  • Počet strán: 772
  • Väzba: tvrdá s prebalom
  • Jazyk: slovenský
  • Formát: 148 x 233 mm

23,90 € Doporučená cena

O knihe

Prvý diel výnimočnej historickej epopeje Pád titanov od Kena Folletta sa stal medzinárodnou senzáciou a vyhlásili ho za „prenikavú a fascinujúcu knihu, ktorá vás pohltí na dni a týždne.

Prvá svetová vojna skončila. Ale mier je len klamlivý. V Nemecku Führer predpovedá svojmu národu veľkú budúcnosť. V USA sa prezident musí vyrovnávať s následkami hospodárskej krízy. A v Rusku nádej, ktorú mala priniesť revolúcia, zhltne teror boľševikov. Zima sveta, druhý diel ságy Storočie, rozpráva príbeh ďalších generácií rodín známych z Pádu titanov. Jedni zatvárajú oči pred neprávosťou, druhí jasne chápu, čo sa deje v mene ideológie. Hrdinstvo a tragédia, prispôsobenie sa a vzopretie, láska a nenávisť vytvárajú osudnú spleť na pozadí druhej svetovej vojny, ktorá bola obrovským historickým zlomom. S hrmením zbraní prišlo aj nové usporiadanie sveta.

Berlín v roku 1933 prežíva hlboké zmeny. Jedenásťročná Carla von Ulrich sa snaží pochopiť napätie narúšajúce pokojnú atmosféru v jej rodine, zatiaľ čo Hitler posilňuje svoje postavenie v Nemecku. Na návštevu prichádzajú matkina neohrozená priateľka a bývalá poslankyňa parlamentu Ethel Leckwithová a jej syn, študent Lloyd, ktorý sa zakrátko na vlastnej koži presvedčí o brutálnej realite nacizmu. Lloyd sa stretne aj so skupinou Nemcov rozhodnutých postaviť sa proti Hitlerovi. Sú však ochotní zájsť do krajnosti a zradiť svoju vlasť? Podobných ľudí úzkostlivo sleduje aj Voloďa, Rus so žiarivou budúcnosťou vo výzvednej službe Červenej armády. Následný medzinárodný stret vojenských síl a osobných presvedčení zmetie všetkých od Cable Street vo východnom Londýne po Pearl Harbor na Havaji, od Španielska po Stalingrad, od Drážďan po Hirošimu. V Cambridgei Lloyda neodolateľne očarí krásna Američanka z vysokej spoločnosti Daisy Peškovová, ktorá reprezentuje všetko, čo neznáša jeho ľavicová rodina. No Daisy viac zaujíma šľachtic Chlapec Fitzherbert – amatérsky pilot, milovník večierkov a popredný činiteľ Britskej únie fašistov. V Berlíne Carla potajomky zbožňuje zlatého chlapca Wernera. No nič sa neuskutoční, ako očakávali, lebo ľudské životy aj nádeje sveta zničí najväčšia a najkrutejšia vojna v dejinách ľudstva.

Mnohí kritici nazvali Follettovo dielo trýznivou lekciou dejepisu či nezvyčajným dejinným eposom. S tým môžeme len súhlasiť, lebo autorova sila popri vynikajúcich fundovaných rešeršiach spočíva vo vykreslení komplexných postáv, ktoré sa počas deja dostávajú do konfliktov. A čas pred druhou svetovou vojnou a po nej je na to ako stvorený.

Čitateľ pohltený dejom sa stáva jeho priamym účastníkom a ani si neuvedomuje, že je len konzumentom vzrušujúcej knihy. Ak by sme mali posolstvo Zimy sveta vyjadriť jedinou vetou, určite by sme poznamenali – je to hlboké plaidoyer proti vojne a diktatúre každého druhu.

Ukážka z knihy

1933 

Carla vedela, že rodičia sa zakrátko pohádajú. Len čo vkročila do kuchyne, vycítila nevraživosť, ako keď sa pred februárovou metelicou preháňa po berlínskych uliciach mrazivý vietor prenikajúci do špiku kostí. Takmer sa obrátila a odišla. 

Hádali sa zriedka. Zväčša boli k sebe milí – až priveľmi. Carla sa cítila trápne, keď sa bozkávali pred svedkami. Jej priatelia tvrdili, že je to čudné: ich rodičia sa tak nesprávali. Raz to spomenula mame. Tá sa zasmiala a vysvetlila dcére: „Deň po svadbe sme sa s otcom museli rozísť, rozdelila nás svetová vojna.“ Mama bola pôvodom Angličanka, hoci by to nik nepovedal. „Ostala som v Londýne, zatiaľ čo otec sa vrátil do Nemecka a vstúpil do armády.“ Carla počula ich príbeh nekonečne veľa ráz, no mama jej ho zakaždým s obľubou opakovala. „Mysleli sme, že vojna sa skončí o tri mesiace, ale videla som ho až po piatich rokoch. Celý čas som túžila dotknúť sa ho. Teraz sa toho neviem nabažiť.“

Otec bol rovnako trápny. „Tvoja matka je najmúdrejšia žena, s akou som sa kedy stretol,“ vyhlásil sotva pred niekoľkými dňami práve tu v kuchyni. „Preto som sa s ňou oženil. Vôbec to nesúviselo s…“ Odmlčal sa a mama sa sprisahanecky zachichotala, akoby Carla v jedenástich rokoch nevedela nič o sexe. Bolo to neskutočne trápne.

Občas sa však pochytili. Carla pobadala náznaky. Zakrátko určite vypukne ďalšia hádka.

Sedeli na opačných stranách stola. Otec mal na sebe striedmy tmavosivý oblek, naškrobenú bielu košeľu a čiernu saténovú kravatu. Vyzeral štramácky ako vždy, hoci mu už začali rednúť vlasy a vesta sa mu mierne vydúvala pod zlatou retiazkou s hodinkami. Tvár mal stuhnutú v predstieranom pokoji. Carla poznala ten výraz. Zjavil sa mu na tvári vždy, keď niekto v rodine vyparatil niečo, čo ho nahnevalo.

V ruke držal výtlačok týždenníka Demokrat, v ktorom pracovala mama. Mala na starosti rubriku politických a diplomatických klebiet a písala do nej pod menom lady Maud. Otec začal nahlas čítať: „Náš nový kancelár pán Adolf Hitler debutoval v diplomatickej spoločnos-ti na recepcii u prezidenta Hindenburga.“

Carla vedela, že prezident je hlavou štátu. Hoci ho do funkcie zvolili, bol povznesený nad každodenné politické šarvátky a pôsobil v nich ako rozhodca. Kancelár bol predseda vlády. Hoci Adolfa Hitlera vymenovali za kancelára, jeho nacistická strana nemala v Reichstagu – tak sa volal nemecký parlament – väčšinu, preto sa ostatným stranám zatiaľ darilo obmedzovať nacistické výstrednosti.

Otec hovoril znechutene, akoby to bolo niečo odporné, zapáchajú-ce. „Vo fraku vyzeral dosť nesvoj.“

Carlina mama si odpila z kávy a pozrela na ulicu, akoby ju zaujímali ľudia v šáloch a rukaviciach ponáhľajúci sa do práce. Aj ona predstierala pokoj, no Carla vedela, že iba striehne na vhodný okamih.

Slúžka Ada stála v zástere pri pracovnom pulte a krájala syr. Položila tanier pred otca, ale ten si ho ani nevšimol. „Pána Hitlera očividne očarila Elizabeth Ceruttiová, kultivovaná manželka talianskeho veľvyslanca, oblečená v ružových spoločenských šatách lemovaných soboľou kožušinou.“

Mama vždy písala, čo mali ľudia na sebe. Tvrdila, že pomáha čitateľom vytvoriť si o nich predstavu. Sama mala pekné šaty, boli však ťažké časy a niekoľko rokov si nič nové nekúpila. Dnes mala na sebe kašmírové šaty námorníckej farby, zrejme rovnako staré ako Carla, no vyzerala v nich štíhla a elegantná.

„Židovka signora Ceruttiová je zapálená prívrženkyňa fašizmu a dlho spolu debatovali. Možno prosila Hitlera, aby prestal stupňovať nenávisť k židom.“ Otec plesol časopis na stôl.

A je to tu, pomyslela si Carla.

„Uvedomuješ si, že nacistov tým privádzaš do zúrivosti?“

„Dúfam,“ odvetila chladno mama. „V deň, keď sa im zapáči, čo píšem, odídem.“

„Keď sa nazlostia, sú nebezpeční.“

Matka hnevlivo zablýskala očami. „Nepoúčaj ma, Walter. Uvedomujem si, že sú nebezpeční, práve preto sa im staviam na odpor.“

„Jednoducho nechápem, aký má zmysel dráždiť ich.“

„Ty na nich útočíš v Reichstagu.“ Otca zvolili za poslanca parlamentu za sociálnodemokratickú stranu.

„Ja argumentujem v parlamentných debatách.“

Typické, pomyslela si Carla. Otec je logický, opatrný, dodržiava zákon. Mama má štýl a zmysel pre humor. On sa presadzuje pokojnou vytrvalosťou, ona šarmom a trúfalosťou. Nikdy sa nezhodnú.

Otec dodal: „Ja neprivádzam nacistov do zúrivosti.“

„Zrejme preto, lebo im veľmi neškodíš.“

Otca rozčuľovala jej pohotovosť a duchaplnosť. Zvýšil hlas. „A ty si myslíš, že im škodíš svojím ostrovtipom?“

„Zosmiešňujem ich.“

„Nahrádzaš tým argumenty.“

„Podľa mňa potrebujeme oboje.“

Otec bol čoraz zlostnejší. „Maud, vari si neuvedomuješ, že vystavuješ nebezpečenstvu seba aj rodinu?“

„Naopak, skutočné nebezpečenstvo nám hrozí, ak nacistov nebudeme zosmiešňovať. Aký život čaká naše deti, ak sa v Nemecku dostanú k moci?“

Podobné reči vnímala Carla s úzkosťou. Reči o ohrození rodiny sa jej priečili. Život musí plynúť ako doteraz. Želala si, aby v tejto kuchyni mohla ostať sedieť naveky, s rodičmi na opačných koncoch borovicového stola, s Adou pri pulte a bratom Erikom, ktorý im dupal nad hlavami, lebo aj dnes meškal ako vždy. Prečo by sa malo niečo meniť?

Raňajkové politické debaty počúvala pravidelne, pokiaľ jej siahala pamäť, a bola presvedčená, že chápe, čím sa zaoberajú rodičia a ako zamýšľajú premeniť Nemecko na lepšie miesto pre všetkých. No v poslednom čase ich rozhovory nadobúdali iné smerovanie. Očividne sa domnievali, že na nich striehne veľké nebezpečenstvo, hoci Carla si nevedela predstaviť aké.

Otec povedal: „Boh je mi svedkom, že robím všetko, čo je v mojich silách, aby som udržal Hitlera a jeho zberbu na uzde.“

„Aj ja. Lenže ty si presvedčený, že iba tvoj postup je rozumný.“ Mame od rozhorčenia stuhla tvár. „No keď to isté robím ja, viníš ma, že ohrozujem rodinu.“

„A právom,“ nástojil otec. Hádka sa sotva začala, v tej chvíli však prišiel Erik; zhrmotal po schodoch ako kôň a ukázal sa v kuchyni so školskou taškou prevesenou cez plece. Mal trinásť, bol o dva roky starší ako Carla a nad hornou perou mu vyrastalo nepekné čierne páperie. Kým boli menší, stále sa spolu hrali, ale tie časy sa pominuli, a odkedy sa vytiahol, tvrdil, že je hlúpa a detinská. Pravda však bola taká, že bola bystrejšia než brat a vedela veľa vecí, o ktorých on nemal ani potuchy – napríklad o pravidelnom mesačnom ženskom krvácaní.

„Čo si dnes hrala na konci?“ opýtal sa mamy.

Ráno ich často budil klavír. Bolo to krídlo značky Steinway – zdedili ho, rovnako ako dom, po otcových rodičoch. Mama hrala zvyčajne ráno, lebo tvrdila, že celý deň je zaneprázdnená a večer unavená. Dnes ráno hrala Mozartovu sonátu a potom nejakú džezovú skladbu. „Tá skladba sa volá Tiger Rag,“ odvetila Erikovi. „Budeš syr?“

„Džez je dekadentný,“ povedal Erik.

„Nebuď smiešny.“

Ada podala Erikovi tanier so syrom a nakrájanou salámou a ten začal jedlo rýchlo hádzať do seba. Podľa Carly sa správal otrasne.

Otec sa zatváril prísne. „Kto ťa učí také nezmysly, Erik?“

„Hermann Braun tvrdí, že džez nie je hudba, ale iba černošský lomoz.“ Hermann bol Erikov najlepší priateľ; jeho otec bol členom nacistickej strany.

„Hermann by mal skúsiť zahrať džezovú skladbu.“ Otec pozrel na mamu a tvár mu znežnela. Mama sa naňho usmiala. Otec pokračoval: „Kedysi sa mama snažila naučiť ma hrať ragtime, ale nevedel som chytiť správny rytmus.“

Mama sa zasmiala. „Pripadalo mi to, akoby som učila žirafu jazdiť na kolieskových korčuliach.“

Carla si s úľavou uvedomila, že je po hádke. Hneď jej bolo ľahšie pri srdci. Zobrala si krajec čierneho chleba a namočila ho do mlieka.

Lenže Erik mal chuť hádať sa. „Černosi sú menejcenná rasa,“ vyhlásil vzdorovito.

„O tom pochybujem,“ namietol trpezlivo otec. „Keby černošského chlapca vychovali v honosnom dome plnom kníh a obrazov a poslali ho do drahej školy s dobrými učiteľmi, možno by z neho vyrástol múdrejší chlapec než ty.“

„Nezmysel!“ protestoval Erik.

Do rozhovoru sa zamiešala mama. „Tvoj otec nehovorí nezmysly, ty pojašený chlapec.“ Vyslovila to pokojne: všetok hnev si vyventilovala na otcovi. Carle pripadala iba trochu sklamaná. „Nevieš, o čom hovoríš, a nevie to ani Hermann Braun.“

Erik sa ohradil: „Ale árijská rasa musí byť nadradená – vládneme predsa svetu!“

„Tvoji nacistickí priatelia nepoznajú dejiny,“ vyhlásil otec. „Starovekí Egypťania vybudovali pyramídy v čase, keď Nemci ešte žili v jaskyniach. Arabi vládli svetu v stredoveku – moslimovia používali algebru, keď nemecké kniežatá nevedeli napísať vlastné mená. S rasovým pôvodom to vôbec nesúvisí.“

Carla sa zachmúrila a opýtala sa: „S čím to teda súvisí?“

Otec sa k nej láskavo obrátil. „Dobrá otázka, si múdre dievča, keď ťa to zaujíma.“ Jeho pochvala ju priam rozžiarila. „Civilizácie sa vzmáhajú a rúcajú – Číňania, Aztékovia, Rimania –, no nik netuší prečo.“

„Dojedzte a oblečte si kabáty,“ prerušila ich mama. „Meškáme.“

Otec vybral z vrecka vesty hodinky, pozrel na ne a zdvihol obočie. „Máte dosť času.“

„Musím odviesť Carlu k Franckovcom,“ oznámila mama. „Dievčenská škola je dnes zatvorená – tuším opravujú kúrenie. Carla dnes strávi deň s Friedou.“

Frieda Francková bola Carlina najlepšia priateľka. Aj ich mamy boli najlepšie priateľky. Vlastne, zamladi bola Friedina mama Monika zaľúbená do Carlinho otca – senzácia, ktorú Carle jedného dňa prezradila stará mama, keď vypila priveľa sektu.

Otec sa zaujímal: „Prečo sa o ňu nemôže postarať Ada?“

„Nadnes má dohodnutú lekársku prehliadku.“

„Aha.“

Carla čakala, že otec sa bude zaujímať, čo je Ade, on však len prikývol, akoby to vedel, a schoval hodinky späť do vrecka. Carla sa chcela opýtať, ale čosi jej našepkalo, aby ostala ticho. Musí sa neskôr prezvedieť u mamy. Ale hneď na to zabudla.

Otec odišiel prvý, oblečený v dlhom čiernom kabáte. Potom si Erik nasadil čiapku – posotil ju do zátylka, ako bolo v móde medzi jeho priateľmi – a vyšiel za otcom.

Carla s mamou pomohli Ade odpratať zo stola. Carla mala Adu takmer rovnako rada ako vlastnú mamu. Keď bola malá, Ada sa o ňu starala celý deň, až kým nešla do školy, lebo mama stále pracovala. Ada nebola vydatá. Mala dvadsaťdeväť rokov a nevyzerala veľmi k svetu, hoci mala milý, láskavý úsmev. Vlani v lete prežila ľúbostný románik s policajtom Paulom Huberom, ale ich vzťah netrval dlho.

Carla s mamou zastali pred zrkadlom v hale, aby si dali niečo na hlavu. Mame to trvalo nekonečne dlho. Napokon si vybrala tmavomodrý plstený klobúk s okrúhlou strieškou a úzkym okrajom, aký nosili všetky ženy, ale nasadila si ho v inom uhle, takže vyzerala veľmi elegantne. Keď si Carla dávala na hlavu pletenú vlnenú čiapku, uvažovala, či aj ona bude mať niekedy mamin zmysel pre eleganciu. Tá pripomínala bohyňu vojny: mala dlhý krk aj bradu a lícne kosti ako vytesané z bieleho mramoru. Bola pekná, hoci sa nedalo povedať, že krásna. Carla po nej zdedila tmavé vlasy a zelené oči, ale pripomínala skôr bucľatú bábiku než sochu. Raz náhodou počula, ako stará mama hovorí mame: „Neboj sa, z tvojho škaredého káčatka raz vyrastie labuť.“ Carla sa toho dňa nevedela dočkať.

Keď sa mama upravila, vydali sa na cestu. Ich dom stál v rade vysokých vznešených mestských domov v starom centre mesta, postavených pre vysokých ministerských úradníkov a armádnych dôstojníkov, akým bol aj Carlin starý otec, ktorý kedysi pracoval v neďalekej vládnej budove.

Carla s mamou sa najskôr odviezli električkou po Ulici pod lipami, potom vlakom z Friedrichovej ulice po zastávku pri zoologickej záhrade. Franckovci bývali na juhozápadnom predmestí Schöneberg.

Carla dúfala, že sa stretne s Friediným bratom Wernerom, ktorý mal štrnásť. Páčil sa jej. Občas si s Friedou predstavovali, že sú vydaté za brata tej druhej, bývajú vedľa seba a ich deti sú najlepší priatelia. Pre Friedu to bola iba hra, no Carla ju v hĺbke duše brala vážne. Werner bol pekný, vyzeral dospelo a nesprával sa tak rozdrapene ako Erik. Mama s otcom, ktorí spali vedľa seba v miniatúrnej manželskej posteli Carlinho domčeka pre bábiky, sa volali Carla a Werner. No nik o tom nevedel, dokonca ani Frieda.

Frieda mala ešte jedného brata, volal sa Axel a mal sedem rokov. Narodil sa s rázštepom chrbtice a musel byť pod nepretržitým lekárskym dohľadom. Bol umiestnený v špeciálnej nemocnici na predmestí Berlína.

Mama sa celou cestou tvárila utrápene. „Dúfam, že všetko dopadne dobre,“ zahundrala si pod nos, keď vystúpili z vlaku.

„Samozrejme, neboj sa,“ ubezpečila ju Carla. „S Friedou sa výborne zahráme.“

„Nemyslela som na to. Znepokojujem sa pre článok o Hitlerovi.“

„Hrozí nám nebezpečenstvo? Mal otec pravdu?“

„Tvoj otec sa zvyčajne nemýli.“

„Čo sa stane, ak nahneváme nacistov?“

Mama na ňu dlho čudne hľadela, napokon vzdychla: „Panebože, do akého sveta som ťa porodila?“ Potom stíchla.

Po desiatich minútach prišli k veľkolepej vile s rozľahlou záhradou. Franckovci boli bohatí. Friedin otec Ludwig bol majiteľ továrne na výrobu rádií. Na príjazdovej ceste stáli dve autá. Veľké, lesklé, čierne patrilo pánu Franckovi. Malo zapnutý motor a z výfuku sa valil oblak modravého dymu. Šofér Ritter s nohavicami rovnošaty zastrčenými vo vysokých čižmách stál s čiapkou v ruke, pripravený otvoriť dvere. Poklonil sa a povedal: „Dobré ráno, pani von Ulrichová.“

Druhé auto bolo menšie, zelené, dvojsedadlové. Z domu vyšiel nízky muž so sivou bradou a s koženým kufríkom v ruke. Zdvihol ruku ku klobúku mame na pozdrav a nasadol do menšieho auta.

„Zaujímalo by ma, čo tu robí doktor Rothmann tak skoro ráno,“ poznamenala ustarostene mama.

Zakrátko sa to dozvedeli. Z dverí vyšla Friedina mama Monika; bola vysoká a mala husté hrdzavé vlasy. Na bledej tvári sa jej zračili obavy. Nepozvala ich ďalej, naopak, ostala stáť vo vchode, akoby im chcela zahatať cestu. „Frieda má osýpky!“ povedala napokon.

„To je mi ľúto!“ odvetila mama. „Ako sa cíti?“

„Zle. Má vysokú teplotu a kašle. No doktor Rothmann tvrdí, že sa z toho dostane. Nariadil jej však karanténu.“

„To je pochopiteľné. Ty si ich mala?“

„Áno, v detstve.“

„Prekonal ich aj Werner – spomínam si, že bol celý strašne vyhádzaný. Ale čo tvoj manžel?“

„Ludi ich tiež mal ako chlapec.“

Obe ženy pozreli na Carlu. Tá osýpky ešte nedostala. Uvedomila si, čo to znamená: dnes sa s Friedou nezahrá.

Carla bola sklamaná, mamou informácia doslova otriasla. „Tento týždeň vychádza volebné číslo. Nemôžem si dovoliť neprísť do práce.“ Bola celá bez seba. Všetci dospelí sa obávali všeobecných volieb, čo sa mali konať nasledujúcu nedeľu. Otec s mamou sa strachovali, že nacisti získajú väčšinu a úplne sa zmocnia vlády v krajine. „Navyše ma príde navštíviť dávna priateľka z Londýna. Ktovie, či si Walter môže zobrať nadnes voľno a postarať sa o Carlu.“

Monika sa ponúkla: „Môžeš mu zatelefonovať.“

Telefón nemalo doma veľa ľudí, Franckovci ho však mali, a tak Carla s mamou vošli do haly. Prístroj stál na stolíku s vretenovitými nohami neďaleko dverí. Mama zdvihla slúchadlo a nadiktovala spojovateľke číslo otcovej kancelárie v budove Reichstagu. Keď ich spojili, vysvetlila mu situáciu. Chvíľu počúvala, napokon nahnevaná vyhlásila: „Môj časopis vyburcuje stotisíc čitateľov na podporu sociálnodemokratickej strany. Skutočne máš dnes dôležitejšiu prácu než toto?“

Carla si domyslela, ako sa ich spor skončí. Vedela, že otec ju zbožňuje, ale za celých jedenásť rokov, čo bola na svete, ju ani raz nemal na starosti celý deň. Kamarátky boli na tom rovnako. Muži sa takými záležitosťami nezaoberali. Mama sa však niekedy tvárila, akoby nepoznala pravidlá.

„V tom prípade si ju musím zobrať do práce,“ vyhlásila napokon do telefónu. „Obávam sa, čo na to povie Jochmann.“ Pán Jochmann bol jej šéf. „Nie je veľký feminista.“ Zložila bez rozlúčky.

Carla neznášala, keď sa k sebe rodičia správali nevrlo, a dnes sa pohádali už druhý raz. Odrazu celý svet zneistel. Ich hádok sa obávala väčšmi ako nacistov.

„Poď,“ oslovila ju mama a vykročila k dverám.

Dnes asi neuvidím Wernera, pomyslela si sklamaná Carla.

V tej chvíli vošiel do haly Friedin otec; mal ružovú pleť a úzke čierne fúziky, pôsobil energicky a veselo. Milo sa zvítal s mamou a ona sa pristavila na kus reči, zatiaľ čo mu Monika pomáhala obliecť čierny zimník s kožušinovým golierom.

Podišiel k schodom. „Werner!“ zakričal. „Odídem bez teba!“ Nasadil si na hlavu sivý plstený klobúk a vyšiel z domu.

„Už som hotový! Idem!“ Werner zbehol po schodoch tanečným krokom. Bol rovnako vysoký ako otec a ešte krajší: mal svetlohrdzavé dlhšie vlasy. Pod pazuchou niesol koženú aktovku napratanú knihami; v druhej ruke korčule a hokejku. Na okamih zastal a zdvorilo pozdra-vil: „Dobré ráno, pani von Ulrichová.“ Potom neformálnejším tónom dodal: „Ahoj, Carla. Sestra má osýpky.“

Carla cítila, ako sa červená, hoci netušila prečo. „Viem,“ odvetila. Snažila sa spomenúť si na niečo očarujúce a vtipné, ale nič jej neschádzalo na um. „Ja som ich dosiaľ nemala, tak za ňou nemôžem ísť.“

„Ja som ich mal ako malý,“ povedal, akoby to bolo ktovieako dávno. „Musím letieť,“ dodal ospravedlňujúco.

Carla ho nechcela stratiť z očí tak rýchlo. Nasledovala ho von. Ritter držal otvorené zadné dvere. „Aká je to značka?“ opýtala sa Carla. Chlapci poznali všetky značky áut.

„Mercedes-Benz W10 limuzína.“

„Vyzerá náramne pohodlné.“ Zachytila mamin pohľad, napoly prekvapený, napoly pobavený.

Werner sa opýtal: „Chceš sa odviezť?“

„To by bolo úžasné!“

„Opýtam sa otca.“ Werner strčil hlavu do auta a niečo povedal.

Carla počula, ako pán Franck odpovedá: „Dobre, ale ponáhľajte sa!“

Obrátila sa k mame. „Môžeme sa odviezť autom!“

Mama zaváhala, no iba krátko. Nepáčilo sa jej politické zmýšľanie pána Francka, navyše finančne podporoval nacistov, no v také chladné ráno určite neodmietne odvoz vo vykúrenom aute. „To je od teba veľmi láskavé, Ludwig,“ odvetila.

Nasadli. Dozadu sa zmestili štyria ľudia. Ritter elegantne vyštartoval. „Zrejme ideš na Kochovu ulicu,“ prehodil pán Franck. Veľa vydavateľstiev kníh a časopisov malo kancelárie na spomínanej ulici vo štvrti Kreuzberg.

„Prosím, neodbočuj zo svojej trasy. Pokojne nás vyhoď na Lipskej ulici.“

„Rád ťa odveziem až pred vchod, no predpokladám, že si neželáš, aby ťa tvoji ľavicoví kolegovia videli vychádzať z auta vypaseného plutokrata,“ poznamenal napoly humorným, napoly nevraživým tónom.

Mama odvetila so šarmantným úsmevom: „Nie si vypasený, Ludi, len trochu zaokrúhlený.“ Potľapkala ho po hrudi.

Zasmial sa. „Koledoval som si o to.“ Napätie sa uvoľnilo. Pán Franck zvesil trubicu na rozprávanie a vydal pokyny Ritterovi.

Carla bola nadšená, že sedí v aute s Wernerom, a chcela čo najlepšie využiť príležitosť porozprávať sa s ním, no neschádzala jej na um vhodná téma. V skutočnosti sa túžila opýtať: Keď budeš starší, myslíš, že by si oženil s tmavovlasým dievčaťom so zelenými očami, asi o tri roky mladším od teba a náramne múdrym? Napokon ukázala na korčule s otázkou: „Máš dnes zápas?“

„Nie, ale po vyučovaní trénujeme.“

„Na akom poste hráš?“ O hokeji nemala najmenšej potuchy, ale v každej kolektívnej hre mali hráči určité posty.

„Na pravom krídle.“

„Nie je to nebezpečný šport?“

„Nie, ak sa pohybuješ rýchlo.“

„Určite sa vieš výborne korčuľovať.“

„Slušne,“ prisvedčil skromne.

Carla si znova všimla, že mama ju sleduje s trochu záhadným úsmevom. Je možné, že si domyslela, čo cíti k Wernerovi? Cítila, že ju opäť zalieva červeň.

Napokon auto zastalo pred budovou školy a Werner vystúpil. „Želám všetkým príjemný deň!“ zvolal a vbehol cez bránu na dvor.

Ritter pokračoval v ceste popri južnom nábreží Landwehrského kanála. Carla sledovala nákladné člny s kopami uhlia; boli zasypané snehom a pripomínali vrchy. Bola sklamaná. Naplánovala si, že keď Wernerovi spomenie, ako rada by sa odviezla autom, pobudne v jeho spoločnosti dlhšie, celý čas však premrhala táraním o hokeji.

O čom by sa s ním vlastne mala rozprávať? Nič jej neschádzalo na um.

Herr Franck sa prihovoril mame: „Čítam tvoju rubriku v Demokratovi.“

„Dúfam, že je zaujímavá.“

„Mrzelo ma, ako nezdvorilo si sa vyjadrila o našom kancelárovi.“

„Myslíš, že novinári by mali písať o politikoch zdvorilo?“ odvetila bezstarostne mama. „To je radikálne. V tom prípade by sa nacistická tlač musela vyjadrovať zdvorilo o mojom manželovi! To by sa im určite nepáčilo.“

„Zrejme nie všetkým politikom,“ odvetil podráždene Franck.

Prešli cez rušnú križovatku na Postupimskom námestí. Autá a električky bojovali o prednosť s konskými záprahmi a chodcami v chaotickom huriavku.

Mama sa zaujímala: „Nie je lepšie, ak tlač môže kritizovať všetkých rovnako?“

„Vynikajúca myšlienka,“ odvetil. „Ale vy socialisti žijete v nereálnom svete. My prakticky založení ľudia vieme, že Nemecko nemôže vyžiť zo snov. Národ potrebuje potraviny, oblečenie, palivo.“

„Súhlasím,“ prisvedčila mama. „Palivo by sa zišlo aj nám. Ja si však želám, aby Carla a Erik vyrástli v slobodnej krajine.“

„Preceňuješ slobodu. Neprináša šťastie. Ľudia uprednostňujú silnú vodcovskú osobnosť. Ja si želám, aby Werner, Frieda aj chudáčik Axel vyrástli v hrdej, disciplinovanej a zjednotenej krajine.“

„Azda nechceš povedať, že na jej zjednotenie potrebujeme mladých lumpov v hnedých košeliach, ktorí mlátia starých židovských obchodníkov?“

„Politika je drsná. S tým nič nezmôžeme.“

„Naopak, Ludwig. Obaja sme v určitom zmysle vodcovia. Je našou povinnosťou snažiť sa politiku zmierňovať – mala by byť čestnejšia, rozumnejšia, menej násilná. Ak sa o to nebudeme usilovať, zlyháme v plnení vlasteneckej povinnosti.“

Herr Franck sa naježil.

Carla nevedela veľa o mužoch, ale uvedomovala si, že sa im nepáči, keď im žena pripomína povinnosti. Mama dnes ráno zrejme zabudla stisnúť svoj gombík šarmantnosti. Všetci však boli napätí. Nadchádzajúce voľby ľudí znervóznili.

Doviezli sa na Lipské námestie. „Kde ťa mám vysadiť?“ opýtal sa odmerane Herr Franck.

„Pokojne môžeš aj tu,“ odvetila mama.

Herr Franck zaklopal na sklenú priehradku. Ritter zastavil a vyskočil z auta otvoriť dvere.

Mama poznamenala: „Dúfam, že Frieda sa čoskoro bude cítiť lepšie.“

„Ďakujem.“

Vystúpili a Ritter zabuchol dvere.

Kancelária bola vzdialená niekoľko minút chôdze, ale mama si očividne neželala ostať v aute dlhšie. Carla dúfala, že sa nebudú hádať s Herr Franckom naveky. Sťažilo by jej to stretávanie s Friedou a Wernerom. To by nezniesla.

Rezko vykročili. „V redakcii sa snaž správať slušne,“ pripomenula mama. Neskrývaná prosba v jej hlase Carlu dojala, cítila sa previnilo, že robí mame starosti. Rozhodla sa správať dokonale.

Mama sa cestou pozdravila s niekoľkými ľuďmi: svoju rubriku viedla, odkedy Carle siahala pamäť, a v novinárskych kruhoch bola dobre známa. Oslovovali ju po anglicky: lady Maud.

Neďaleko budovy, v ktorej sa nachádzala redakcia časopisu Demokrat, zbadali známeho človeka: seržanta Schwaba. Bojoval s otcom vo Veľkej vojne a dosiaľ nosil celkom nakrátko, po vojensky ostrihané vlasy. Po vojne pracoval ako záhradník, najskôr u Carlinho starého otca, neskôr u otca; no ukradol mame peňaženku a otec ho vyhodil. Teraz mal oblečenú nepeknú vojenskú uniformu príslušníkov jednotky zvláštneho nasadenia, prezývaných hnedokošeliari. Nepatrili k armáde, ale k nacistom, ktorí si získali postavenie pomocných policajných zložiek.

Schwab hlasno povedal: „Dobré ráno, Frau von Ulrich!“ ani čo by sa vonkoncom nehanbil, že je zlodej. Dokonca ani nezdvihol čiapku.

Mama stroho kývla hlavou a prešla popri ňom. „Som zvedavá, čo tu robí,“ zašomrala znepokojená, keď vošli do budovy.

Redakcia časopisu sídlila na prvom poschodí modernej kancelárskej stavby. Carla vedela, že deti tu nie sú vítané, a dúfala, že do maminej kancelárie sa dostanú bez toho, aby ju niekto videl. Na schodoch však stretli Herr Jochmanna. Bol zavalitý a nosil okuliare s hrubými sklami. „Čo to má znamenať?“ opýtal sa príkro s cigaretou v ústach. „Vari sme tu otvorili škôlku?“

Mama na jeho nezdvorilosť nereagovala. „Uvažovala som nad vašou poznámkou spred niekoľkých dní,“ povedala. „O tom, ako mladí ľudia pokladajú novinárstvo za úžasné povolanie a nechápu, akú drinu si vyžaduje.“

Zvraštil obočie. „Skutočne som to povedal? Ale to je svätá pravda.“

„Priviedla som dcéru, aby sa zoznámila s realitou. Myslím, že to prospeje jej vzdelaniu, najmä ak sa bude chcieť stať spisovateľkou. Z návštevy v našej redakcii napíše referát do školy. Bola som presvedčená, že nebudete mať námietky.“

Mama si zakaždým niečo pohotovo vymyslí, pomyslela si Carla, ale pripadalo jej to presvedčivé. Takmer tomu sama uverila. Gombík šarmantnosti sa konečne zapol.

Jochmann sa opýtal: „Nečakáte dnes významnú návštevu z Londýna?“

„Áno, príde Ethel Leckwithová, je však moja dávna priateľka a Carlu pozná odmalička.“

Jochmann sa trochu upokojil. „Hm. Dobre, o päť minút zasadá redakčná rada, iba si skočím kúpiť cigarety.“

„Carla vám ich prinesie.“ Mama sa obrátila k nej. „Tabak je o tri domy ďalej. Herr Jochmann najradšej fajčí značku Roth-Händle.“

„Ach, ušetrí mi to cestu.“ Jochmann podal Carle mincu, jednu marku.

Mama dodala: „Po návrate ma nájdeš na poschodí v miestnosti vedľa hasiaceho prístroja.“ Odvrátila sa a dôverne chytila Jochmanna pod lakťom. „Myslím, že posledné číslo sa nám mimoriadne vydarilo,“ prihovorila sa mu, keď vykročili hore schodmi.

Carla vybehla na ulicu. Mame sa to prepieklo, zaúčinkovala jej charakteristická kombinácia smelosti a koketnosti. Občas hovorievala: „My ženy musíme využiť všetky dostupné zbrane.“ Carla sa nad tým zamyslela a uvedomila si, že maminu taktiku uplatnila aj ona, keď chcela, aby ich Herr Franck odviezol autom. Možno sa napokon predsa podala na mamu. Azda preto sa mama na ňu tak čudne usmiala: zrejme v nej poznala samu seba spred tridsiatich rokov.

Pred obchodom bol rad. Akoby sa polovica berlínskych novinárov zásobovala cigaretami na celý deň. Napokon Carla dostala balíček Roth-Händle a vrátila sa do sídla Demokrata. Poľahky našla hasiaci prístroj – bola to obrovská páka zavesená na stene –, no mama v kancelárii nebola. Bezpochyby odišla na redakčnú radu.

Carla prešla po chodbe. Všetky dvere boli otvorené a väčšina miestností prázdna, videla iba niekoľko žien, pisárky a sekretárky. Na konci chodby za rohom zbadala zatvorené dvere s nápisom Zasadačka. Carla počula rozhádané mužské hlasy. Zaklopala, ale nik neodpovedal. Zaváhala, potom stisla kľučku a vošla.

Cigaretový dym sa dal doslova krájať. Okolo dlhého stola sedelo zo desať ľudí. Mama bola jediná žena. Zmĺkli, očividne prekvapení, lebo Carla zamierila na koniec stola a podala Jochmannovi cigarety a drobné. Ticho jej napovedalo, že urobila chybu, keď vošla.

No Jochmann povedal iba: „Ďakujem.“

„Nemáte za čo, pane,“ odvetila, a ktovieprečo, zľahka sa uklonila.

Muži sa rozosmiali. Jeden poznamenal: „Nová asistentka, Jochmann?“ To ju ubezpečilo, že je všetko v poriadku.

Rýchlo vyšla zo zasadačky a vrátila sa do maminej kancelárie. Nevyzliekla si kabát – v miestnosti sa nekúrilo. Začala sa obzerať. Na pracovnom stole bol telefón, písací stroj, hŕba písacieho a kopírovacieho papiera.

Vedľa telefónu stála zarámovaná fotografia: Carla s bratom a otcom. Pochádzala spred niekoľkých rokov, odfotili sa v slnečný deň na pláži pri Wansee, vzdialenom dvadsaťpäť kilometrov od centra Berlína. Otec mal na sebe šortky. Všetci sa smiali. To bolo predtým, než sa Erik začal tváriť ako drsný vážny muž.

V miestnosti bola ešte jedna fotografia, visela na stene a bola na nej mama so sociálnodemokratickým hrdinom Friedrichom Ebertom, ktorý sa po vojne stal prvým nemeckým prezidentom. Urobili ju asi pred desiatimi rokmi. Carla sa uškrnula pri pohľade na mamine beztvaré šaty so zníženým pásom a chlapčenský účes: v tých časoch boli zrejme moderné.

Na polici ležali spoločenské príručky, telefónne zoznamy, slovníky v niekoľkých jazykoch a atlasy, nič na čítanie. Priečinky písacieho stola ukrývali ceruzky, niekoľko párov nových spoločenských rukavíc dosiaľ zabalených v hodvábnom papieri, balíček vložiek a notes s menami a telefónnymi číslami.

Carla obrátila list v kalendári na dnešný dátum, pondelok 27. februára 1933. Potom vložila do písacieho stroja hárok papiera. Naklepala svoje celé meno: Heike Carla von Ulrich. Keď mala päť rokov, vyhlásila, že meno Heike sa jej nepáči a želá si, aby ju všetci oslovovali druhým menom. Rodina sa napočudovanie podvolila.

Pri každom údere na klávesu sa zdvihla kovová páčka, klopla na papier cez pásku atramentovej farby a ťukla písmeno. Náhodou udrela na dve klávesy a páčky sa zasekli. Skúsila ich od seba oddeliť, ale nepodarilo sa jej. Udrela na ďalšiu klávesu, no ani to nepomohlo: teraz boli zaseknuté tri. Zastonala: má na krku malér.

Vyrušil ju hluk z ulice. Podišla k oknu. Stredom cesty pochodovala skupina hnedokošeliarov. Vykrikovali heslá: „Smrť všetkým židom!

Židia do pekla!“ Carla nechápala, prečo sú takí bojovne naladení proti židom, ktorí sa jej videli rovnakí ako ostatní ľudia, ibaže vyznávali iné náboženstvo. Zarazilo ju, že na čele skupiny pochoduje seržant Schwab. Keď ho prepustili, bolo jej ho ľúto, lebo vedela, že inú prácu si nájde len ťažko. V Nemecku si hľadali prácu milióny ľudí: otec jej vysvetlil, že je kríza. Mama však povedala: „Ako môžeme strpieť v dome zlodeja?“

Hnedokošeliari zmenili heslo. „Preč so židovskými novinami!“ vrieskali jednohlasne. Jeden z nich niečo hodil a na dverách národniarskych novín sa rozpľasla zhnitá zelenina. Carla zdesená hľadela, ako mieria do budovy.

Odstúpila od okna a vyzrela spoza okenného rámu v nádeji, že ju nevidia. Zastali pred vchodom a ziapali ďalej. Ktosi hodil kameň. Zasiahol Carlino okno, a aj keď ho nerozbil, zdesene skríkla. Zakrátko vošla do miestnosti jedna z pisárok, mladá žena v červenej baretke. „Čo sa stalo?“ opýtala sa, potom pozrela do okna. „Ach, doparoma!“

Hnedokošeliari vošli do budovy, Carla počula na schodoch dupot čižiem. Preľakla sa: čo sa chystajú urobiť?

Seržant Schwab vošiel do maminej kancelárie. Keď zazrel dve ženy, zaváhal; potom očividne pozbieral odvahu. Zdvihol písací stroj a vyhodil ho cez zatvorené okno. Sklo sa vysypalo. Carla s pisárkou skríkli.

Popri dverách prešli ďalší hnedokošeliari, vyrevujúc heslá.

Schwab schmatol pisárku za ruku a povedal: „Zlato, teraz mi povedz, kde je redakčný trezor.“

„V registračnej kancelárii,“ zajachtala zhrozená žena.

„Zaveď ma tam.“ Vystrčil ju z miestnosti.

Carla sa rozplakala, no hneď prestala.

Uvažovala, že sa schová pod písací stôl, ale potom zaváhala. Neukáže im, že sa bojí. Niečo v jej vnútri sa im rozhodlo vzdorovať.

Lenže čo ďalej? Rozhodla sa varovať mamu.

Podišla k dverám a vyzrela na chodbu. Hnedokošeliari vchádzali do kancelárií a zasa vychádzali na chodbu, ešte nestihli dôjsť na koniec. Carla netušila, či ľudia v zasadačke počujú ruch. Rýchlo sa rozbehla po chodbe, ale zastavil ju výkrik. Nazrela do miestnosti a videla, ako Schwab myká pisárku v červenej baretke a vrieska: „Kde je kľúč?“

„Neviem. Prisahám, hovorím pravdu!“ rozplakala sa pisárka.

Carlu to pobúrilo. Schwab nemá právo zaobchádzať tak so ženou. Vykríkla: „Nechajte ju, Schwab, vy zlodej!“

Schwab sa k nej obrátil s nenávisťou v očiach a Carla sa odrazu vydesila na smrť. Potom skĺzol pohľadom na kohosi za jej chrbtom a zrúkol: „Odprac mi z očí to porantané decko!“

Odzadu ju schmatli ruky. „Si malá židovka?“ počula mužský hlas. „S tými čiernymi vlasmi tak vyzeráš.“

Vystrašilo ju to. „Nie som židovka!“ zvolala.

Hnedokošeliar ju niesol späť po chodbe a pustil ju pred dverami maminej kancelárie. Zatackala sa a spadla. „Ostaň tu,“ prikázal a odišiel.

Carla sa zviechala na nohy. Nič sa jej nestalo. Po chodbe sa hmýrili hnedokošeliari, k mame sa zrejme nedostane. Musí však zohnať pomoc.

Vyzrela cez rozbité okno. Na ulici sa zhromaždili ľudia. Medzi divákmi stáli dvaja policajti a zhovárali sa. Carla na nich zavolala: „Pomoc! Polícia, pomoc!“

Zbadali ju a rozosmiali sa.

Nazlostilo ju to a hnev v nej trochu potlačil strach. Znova vyzrela z kancelárie. Upútalo ju požiarne poplašné zariadenie na stene. Načiahla sa a stisla páku.

Zaváhala. Poplašné zariadenie sa smie použiť len v prípade požiaru a oznam na stene upozorňoval na vysoké pokuty za jeho zneužitie.

Napriek tomu potiahla páku.

Chvíľu sa nič nedialo. Mechanizmus možno nefunguje.

Potom zahučal ohlušujúci vysoký a nízky zvuk požiarnej sirény, prenikol do celej budovy.

Vzápätí sa na vzdialenom konci chodby ukázali ľudia zo zasadacej

miestnosti. Prvý vybehol Jochmann. „Dočerta, čo sa tu robí?“ zakričal nazlostený, až prehlušil zvuk sirény.

Jeden z hnedokošeliarov sa naňho oboril: „Tento židovský komunistický zdrap urazil nášho vodcu, preto ho zatvárame.“

„Vypadnite z mojej kancelárie!“

Hnedokošeliar ho ignoroval a prešiel do bočnej miestnosti. Vzápätí sa ozval ženský krik a hrmot, ako keď niekto prevráti kovový stôl.

Jochmann sa obrátil k jednej zo zamestnankýň. „Schneiderová, okamžite zavolajte policajtov!“

Carla vedela, že to nemá význam. Polícia je nablízku, no nič nerobí.

Mama sa pretisla pomedzi zhluk ľudí a rozbehla po chodbe. „Nič sa ti nestalo?“ opýtala sa, roztvorila náručie a objala Carlu.