© VYDAVATEĽSTVO TATRAN

Lži o Bohu, ktorým sme uverili

Lži o Bohu, ktorým sme uverili

Autor Bestsellerov Chatrč, Rázcestie, Eva

Vo svojej prvej nebeletristickej knihe nás Paul Young opäť pozýva, aby sme konfrontovali svoju predstavu o Bohu, tentoraz prostredníctvom Biblie, teologickej diskusie a osobných zážitkov. Strany tejto knihy sú pozvaním k úvahe o zázračnosti a láske večného Boha. Pravdou je, že každý z nás si v sebe nesie predsudky z vlastnej rodiny, vlastnú minulosť, zvyky a myslenie, a toto všetko premietame do svojho spôsobu vnímania Biblie a Boha. Často sa radšej rozhodneme žiť v klamstve, než by sme mali dovoliť pravde, aby narušila istotu našich predsudkov a sebaobranných mechanizmov. Dialóg by nemal byť o tom, kto má väčšiu istotu alebo prevahu. Je to vzťah vyžadujúci vzájomnú úctu. Každý z nás potrebuje nové spôsoby nazerania. V knihe Lži o Bohu, ktorým sme uverili, autor neponúka hotové a definitívne odpovede. Jeho eseje sú spracované ako myšlienky a otázky, do ktorých sa môžete zahĺbiť s nádejou, že oči vášho srdca pocítia dotyk a vy jasnejšie uvidíte dobrotu a neúnavnú lásku Boha. Slová tejto knihy majú byť čitateľovým priateľom aj protivníkom. Ak máme byť bytosťami, čo majú oči, aby videli, a uši, aby počuli, musíme svoje zaužívané presvedčenia podrobiť skúmaniu. Autor pripomína, že jeho kniha je koncipovaná ako séria esejí, ktoré sa zaoberajú vzájomne prepojenými predstavami, ktoré pokladá za lživé. Sú to klamstvá, ktorým kedysi veril a ktoré doteraz ovplyvňujú mnohých z nás. Pre niektorých čitateľov budú jeho predstavy nové, inokedy možno nepohodlné, no Boh, ktorému môžete dôverovať a ktorý vás dôverne pozná, nás vovedie do Pravdy.

  • ISBN: 978-80-222-0921-2
  • EAN: 9788022209212
  • Počet strán: 192
  • Väzba: tvrdá väzba
  • Jazyk: slovenský
  • Formát: 125x195 mm
  • Dátum vydania: 23.1.2017
  • Žáner: BELETRIA/ KRESŤANSTVO/ Fikcia

9,90 € Doporučená cena

O knihe

POZVANIE K DIALÓGU

Wm. Paul Young vo svojich celosvetových bestselleroch Chatrč, Rázcestia a Eva vykreslil trojjediného Boha prekvapivým a poučným spôsobom, ktorý možno naštrbí naše hlboko zakorenené predstavy o ňom, ale je vždy zameraný na večnú podstatu Božej lásky, ktorá objíma všetko a každého.

Vo svojej prvej nebeletristickej knihe nás Paul Young opäť pozýva, aby sme konfrontovali   svoju predstavu o Bohu, tentokraz prostredníctvom Biblie, teologickej diskusie a osobných zážitkov. Strany tejto knihy sú pozvaním k úvahe o zázračnosti a láske večného Boha.  

Paul nás povzbudzuje, aby sme prehodnotili svoje presvedčenie, ktoré považujeme za pravdivé, a zvážili, či v niektorých prípadoch nemôže ísť o lož, napríklad:

  • Boh nie je dobrý

  • Boh žehná moje názory

  • Boh je zo mňa sklamaný

  • Boh stvoril (moje) náboženstvo

  • Boh ma opustil v mojom utrpení

  • Boh je sám


Cieľom tejto knihy nie je kontroverzia, ale konverzácia. A predovšetkým je to kniha o bezpodmienečnej, neúnavnej a nekonečnej láske Boha.


„Netvrdím, že všetko, čo predkladám čitateľom v tejto knihe, je určite a jednoznačne tak. Sú to skôr „ochutnávky“ rozsiahlejších rozhovorov. Možno sa stotožníte iba s niektorými z tém. Možno s niektorými mojimi závermi budete súhlasiť a s inými nie. Niektoré myšlienky vás môžu hlboko zasiahnuť, iné sa vám budú zdať naivné a nezmyselné. V tom tkvie zázrak jedinečnosti našich ciest a krása dialógu a vzťahov.“

------------------------

„Na nasledujúcich stranách vám, ako som už spomínal, neponúkam hotové a definitívne odpovede. Čím som starší, tým väčší mám rešpekt pred tým, čomu nerozumiem. Ponúkam vám tieto eseje ako myšlienky a otázky, do ktorých sa môžete zahĺbiť s nádejou, že oči vášho srdca pocítia dotyk a vy jasnejšie uvidíte dobrotu a neúnavnú lásku Boha a to, kým sme v jeho objatí.“


Recenzie


Ukážka z knihy

Predslov


Väčšina kresťanov a biblistov pociťuje hlbokú túžbu byť verní Písmu. Čo však tvorí podstatu tejto vernosti a ako ju dosiahnuť? Pred niekoľkými mesiacmi som si prečítal knihu
s názvom Four views of Hell (Štyri pohľady na peklo). Štyria učenci, odhodlaní byť verní Svätému Písmu, tu prezentovali štyri úplne odlišné a jednoznačne si protirečiace náhľady na biblické učenie o pekle. Títo autori boli presvedčení, že zastávajú pravdivé učenie Písma. O ich bezúhonnosti nemám žiadne pochybnosti. Rozdiely v ich interpretáciách však poukazujú na skutočnosť, že tu ide aj o niečo iné než len o „čítanie Biblie“. Najpodstatnejšou a často najzanedbávanejšou otázkou je, ako čítať Bibliu. Ako ju čítať správne? K čomu sa máme prikloniť?

Niektorým z mojich priateľov je táto otázka na smiech. „Baxter,“ vyhŕknu, „však tu to máš čierne na bielom! Všetci vieme, čo sa tu píše.“

Pravda je však taká, že každý z nás si nesie v sebe predsudky z vlastnej rodiny, vlastnú minulosť, zvyky a myslenie a toto všetko premietame do svojho spôsobu čítania Biblie. Rovnako, ako nevnímame vlastný prízvuk, nedokážeme ľahko rozoznať premisy, z ktorých vychádzame a ktoré formujú to, čo vidíme a ako to vidíme. Toto do veľkej miery platí aj o našom „videní“ jednoznačného učenia Biblie. Je preto dôležité, aby sme si položili otázku, akým spôsobom čítame Bibliu.

Presne na túto skutočnosť nás upozorňuje nová kniha N. T. Wrighta The Day the Revolution Began (Deň, keď nastal prevrat). Wright nám podrobne odkrýva širší biblický obraz, tzv. metanaratív biblického príbehu, ktorý usmerňuje našu interpretáciu detailov. Tento „veľký obraz“ ho privádza k vážnym námietkam voči doktrínam, ktoré boli pre nás protestantov vždy „jasné a jednoznačné“. Či už s Wrightom súhlasíme, alebo nie, jeho kniha (či sa nám to páči, alebo nie) nás stavia do pozície, v ktorej počujeme vlastný akcent a prinajmenšom spozorujeme svoje predsudky. Predsudky, ktoré určujú, čo považujeme za „jednoznačné“.

Môj drahý priateľ Paul prekročil hranice svojich skvelých a podnetných románov a v tejto svojej najnovšej knihe nám ponúka priamočiarejší pohľad na to, čomu verí, na lži o Bohu, ktorým sme uverili. Táto kniha je vynikajúca, ale podobne ako Four Views of Hell a The Day the Revolution Began, aj tu autor vychádza zo svojho limitovaného rámca predpokladov. Ako môže Paul určovať, čo sú lži a čo je pravda? Môžem vás uistiť, že na niektorých miestach niektorí z vás zalomia rukami a v duchu si položia otázku, či sa tento brat náhodou nezbláznil. Keď je odlišné naše chápanie Biblie v širšom kontexte, potom sa bude odlišovať aj naše vnímanie detailov. Budeme „vidieť“ veci inak.

Z čoho teda vychádza Paul Young? Čo je podstatou jeho viery? Ako vidí celistvý príbeh Biblie, ktorý formuje jeho náhľad a presvedčenie, že niečo je pravda a niečo sú lži, ktoré treba preskúmať? Ak dovolíte, v nasledujúcich riadkoch by som vám rád, tak čestne a úprimne ako len viem, poodhalil pozadie jeho viery a náhľadov. S Paulom sme ako bratia, máme za sebou kus spoločnej cesty a naše presvedčenie formuje náš pohľad na celú škálu biblických aj ľudských tém.

S Paulom sa zhodujeme na tom, že Nový zákon je explóziou radosti z presvedčenia, že Ježiš Kristus je vteleným Pánom a Bohom. On položil svoj život, aby nám bol odpustený hriech, a porazil moc smrti, ktorá zotročovala ľudstvo, a ako stelesnenie života víťazne vstal z mŕtvych. Evanjeliá a listy apoštolov, z ktorých pozostáva Nový zákon, sú pokusom preskúmať a vyjadriť význam Ježišovej prítomnosti na zemi a zmysel jeho smrti. Apoštoli, predovšetkým Ján a Pavol, odhalili ohromný význam toho, že Ježiš je vtelený Boží Syn, ktorý bol ukrižovaný, vstal z mŕtvych a vystúpil do neba. Apoštol Pavol hovorí o tom, že Ježiš je s Otcom pred stvorením a že je tým, v ktorom a cez ktorého bolo stvorené ľudstvo a bol mu daný dar milosti (porov. 2Tim 1, 9). V ňom si nás Otec vyvolil a predurčil k adopcii ešte pred stvorením sveta (porov. Ef 1, 4 – 5). Apoštol Pavol vidí Ježiša ako toho, v ktorom, cez koho, kým a pre koho boli stvorené všetky veci v nebi a na zemi; ako toho, kto tu bol pred všetkým, toho, v ktorom spočíva a pretrvá všetko (por. Kol 1, 16 – 17).

Tieto myšlienky vzbudzujú u mňa a Paula Younga úžas a sú hodné hlbokej reflexie. Apoštol Pavol uvažuje nad Ježišom ako nad tým, kto bol s Otcom pred stvorením všetkého. Vidí Ježiša ako centrum božského plánu pre celý kozmos. Dokonca tvrdí, že Ježišov vtelený život, smrť, zmŕtvychvstanie a vystúpenie do neba je zavŕšením všetkých vecí v nebi a na zemi (porov. Ef 1, 7). Toto sú zásadne radikálne myšlienky pre všetkých ľudí žijúcich v dávnych dobách aj v súčasnosti.

Veľký apoštol Ján súhlasí s ohromujúcou víziou apoštola Pavla a vníma Ježiša ako večné Slovo Boha, ktoré stojí tvárou v tvár Otcovi pred stvorením a ako toho, v ktorom bolo všetko stvorené. Ján zdôrazňuje: „Ním vzniklo všetko a bez neho nevzniklo nič z toho, čo jestvuje“ (Jn 1, 3). Pouvažujte nad tým. Podľa apoštola Jána a Pavla, a predpokladám, že aj podľa ostatných apoštolov, sa nikdy, nikde nestretneme s niečím, čo by nemalo pôvod v Ježišovi Kristovi a čo by tu okamih za okamihom nepretrvávalo vďaka nemu. Toto je jadro presvedčenia a viery v Ježiša, ktoré formovalo mysle apoštolov, vytváralo a pretváralo ich vnímanie Boha, človeka a stvorenia, s ukrižovaným a zmŕtvych­vstalým Ježišom v centre všetkého. Ježiš vyhlásil o se­be samom: „Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť v tme, ale bude mať svetlo života“ (Jn 8, 12).

Oboznámili sme sa so základným rámcom, z ktorého vychádza Young, dovoľte mi však pridať ešte kúsok z histórie. Keď sa správy o tomto Ježišovi – ukrižovanom a zmŕtvychvstalom Synovi Stvoriteľa – rozšírili po stredozemí a na ďalších územiach, dostali sa do konfliktu s už existujúcimi kultúrami a svetonázormi, zakorenenými predsudkami, zvykmi a spôsobom myslenia. Identita Ježiša Krista ako Božieho Syna, pravého Pomazaného Duchom Svätým, ukrižovaného a zmŕtvychvstalého, jednoducho nedávala ľuďom zmysel a dô­sledky jeho existencie otriasli všade daným status quo. Zvesť o Ježišovi obracala svet hore nohami a vyvolávala všeobecnú búrlivú reakciu v ľudskom myslení. Vypukli búrlivé debaty, ba dokonca vojny. Mnohí veriaci skončili ako mučeníci, upálení zaživa alebo ukrižovaní.

Kto je to Ježiš? Čo znamená jeho existencia? Odpovedí bolo veľa. Ako by pohľad apoštolov na Ježiša Krista mohol nenarušiť chod ríše, či už vonkajšej a hierarchickej (náboženskej a politickej), alebo vnútornej a osobnej? Pokušenie prispôsobiť si Krista apoštolov bolo vždy naporúdzi a bolo pohodlným riešením.

V roku 325 po Kr. boli biskupi celej cirkvi zvolaní do mesta Nikaia (v dnešnom Turecku), aby urobili definitívny záver o Ježišovi. Horlivý a populárny kňaz Árius šíril náuku, že Ježiš nebol Boh, nie skutočný Boh, ale len prvé a najvyššie z Božích stvorení, skrze ktoré bo­-lo potom stvorené všetko ostatné. Biskup Alexander a ostatní namietali, že podľa učenia apoštolov Ježiš bol Bohom a vtelením Boha. Napokon bola debata ukončená vyhlásením koncilu, že Ježiš je „rovnakej podstaty ako Otec“ (homoousios to Patri), teda plne božský, vtelený, večný Syn Otca a Stvoriteľa všetkých vecí v nebi a na zemi. Toto tajomstvo, toto ľudsky nepochopiteľné vyhlásenie, že Ježiš je pravé vtelenie Boha (potvrdené Konštantínopolským a Chalcedonským koncilom), sa stalo ústrednou pravdou všetkých právd kresťanskej viery.

Dôsledky tohto vyznania sú nesmierne. Ak je Ježiš jednou bytosťou s Bohom a zároveň s nami, potom je jeho pravá identita plne božskej a plne ľudskej osoby výrečným posolstvom o vzťahu Boha a ľudstva a o všetkom ostatnom vo vesmíre. Bolo toto zjednotenie božského a ľudského iba Ježišovým plánom B, náhradným riešením rýchlo vymysleným po „prekvapení“, aké predstavoval Adamov debakel? Alebo sme svedkami plánu A, pôvodného a jediného Božieho plánu? Ako vážne berieme absolútnu jednotu medzi Ježišom a jeho Otcom a jeho jednotu s nami, zlomenými hriešnikmi? Nestojíme v samotnom Ježišovi pred najväčšou správou vo vesmíre? Existuje niečo, čoho sa zjednotenie medzi božským životom Boha a ľudským životom Ježiša netýka? Je nesprávne (z pohľadu apoštolov a ranej cirkvi) vydať sa na cestu uvažovania nad dôsledkami Ježišovej existencie? Nie je zjednotenie medzi Ježišom a jeho Otcom to pravé svetlo, ktoré nás učí pravde? Nie je to svetlo života? Alebo je to iba jeden z možných spôsobov uvažovania o podstate Boha, o tom, čo znamená byť človekom, o tom, prečo Ježiš zomrel na kríži, o tom, čo nazývame sociálna spravodlivosť, a o našej „svetovej obci“?

Atanázius, ktorý bol spoločníkom biskupa Alexan-dra na Nicejskom koncile, a neskôr aj ďalší, napríklad Gregor Naziánsky a Hilárius z Poitiers, venovali celý svoj život obrane koncilového vyznania Ježišovej identity. Podľa môjho názoru je skúmanie Ježišovej iden­-tity večného Božieho Syna zjednoteného s hriešnym ľudstvom úlohou pravej kresťanskej teológie. Tu nachádzame metanaratív, rozsiahlejší obraz večnosti, ktorý nás oboznamuje s Bohom a pretvára naše vnímanie Boha. Čo, napríklad, pre nás znamená fakt, že tento

Ježiš, večný Syn Otca, pomazaný Duchom Svätým, vtelený Stvoriteľ a Udržiavateľ všetkého, bol ukrižovaný, zomrel, bol pochovaný, na tretí deň vstal zmŕtvych a vy­stúpil v Duchu k Otcovi? Môžeme tvrdiť, že sa táto božsko-ľudská udalosť nijako nedotkla nás, našich nepriateľov, celého ľudstva a stvorenia? Apoštol Pavol tvrdí, že v okamihu, keď Ježiš zomrel, stalo sa niečo s nami aj s celým stvorením. Keď Ježiš zomrel, zomreli sme aj my; zomrelo celé stvorenie (porov. 2K 5, 14). A keď Ježiš vstal, podľa apoštola Pavla sme my všetci, ktorí sme boli mŕtvi pre náš hriech, vstali s ním do života a v ňom sme vystúpili k Otcovej pravici v spoločenstve s Duchom Svätým (porov. Ef 2, 4 – 6). Tieto myšlienky nie sú iba poznámky k dôležitejšiemu Pav­lovmu učeniu. Sú základom preňho aj pre myslenie ostatných apoštolov. Tento udivujúci pohľad na Ježiša musí nepochybne ovplyvniť celý vesmír a ľudskú rasu a v neposlednom rade aj spôsob, akým nazeráme na Boha. Opäť, je Ježišov život, smrť a zmŕtvychvstanie iba plánom B? Alebo je Ježiš ako Syn Otca, Pomazaný, Stvoriteľ a Udržiavateľ všetkého, aj nás, Svetlom, ktoré osvetľuje našu myseľ, a Pravdou, ktorá odkrýva lži?

Po rokoch zápasu s učením apoštolov a so spismi prvých teológov ranej cirkvi vám môžem predložiť svoju tézu. Nie je dokonalá, ale je výsledkom úprimného hľadania, a myslím, že vám pomôže pochopiť stanoviská Paula Younga. Tu je:


Vysloviť meno Ježiša Krista s apoštolmi a vodcami prvotnej cirkvi znamená povedať: „Otcov večný Syn“ a zároveň „Duch Svätý, ten Pomazaný“ a tiež „Stvoriteľ a Udržiavateľ všetkého, vtelený, ukrižovaný, vzkriesený, ten, čo vystúpil k Otcovi“. Preto, keď vyslovujeme meno Ježiš, hovoríme, že Trojjediný Boh nie je oddelený od ľudstva a celého stvorenia, ale existuje vo vzťahu k nim. Tým vzťahom je samotný Ježiš; On predstavuje zjednotenie medzi Trojjediným Bohom a ľuďmi. V ňom je zjednotené nebo so zemou a život Najsvätejšej Trojice s padlým ľudstvom. Ježiš je naše nové stvorenie, naša adopcia a podiel na božskom živote, nový zmluvný vzťah medzi Bohom a človekom, je kráľovstvom Trojjediného Boha na zemi.


Na základe tejto mojej tézy môžete pochopiť, prečo spolu s Paulom považujeme rozšírenú mienku o tom, že ľudia sú odlúčení od Boha, za fundamentálnu lož, ktorá popiera Ježišovu skutočnú identitu. Obaja sme odhodlaní do detailov domýšľať a všetkými možnými spôsobmi sprostredkovať dôsledky Ježišovej identity. „Lži“, o ktorých hovoríme v tejto knihe, predstavujeme cez optiku Ježišovej identity – cez to, čo táto identita kričí smerom k nám o Bohu, o nás, o stvorení, o našom osude a našej budúcnosti. Keď čítam túto podnetnú a oslobodzujúcu knihu, vidím Paulovu víziu Ježiša a počujem, ako hovorí: „Preto by Boh nehovoril a nekonal takto. Preto je toto a toto lož alebo nesprávny výklad.“ Možno s jeho závermi nebudete súhlasiť a nie som si istý, či aj ja súhlasím so všetkým, čo tvrdí, ale poznám jeho zámery. Zastáva prevládajúce historické vyznanie o Ježišovej identite a snaží sa nám predstaviť, aký význam má pre náš každodenný život existencia samotného Ježiša, Otcovho večného Syna v jeho vtelenej jednote s ľudstvom žijúcim v temnote. Paul Young nás evanjelikálov núti nestrácať zo zreteľa túto kristologickú víziu apoštolov. Nie je toto podstatou vernosti Ježišovi Kristovi? Som hrdý na to, že sa spolu s ním podieľam na tomto úsilií.

Treba však toho povedať oveľa viac a presne to robí Paul vo svojej knihe. Počas jej čítania si všímajte jeho myšlienkové pochody. Keď odhaľuje nejakú lož, položte si otázku, čo na Ježišovi ho vedie k tomu, aby to považoval za klamstvo. Všimnite si, ako rozmýšľa a odôvodňuje svoje presvedčenie o Ježišovi. Kto­vie, možno ho prichytíte pri nejakom kristologickom omyle!

Som si istý, že ak si Paula úprimne vypočujete, zistíte, ako vo vašom srdci rastie sloboda a radosť. Nie je ľahké nechať sa vyrušiť a vpustiť nový vietor do svojich utkvelých predstáv, ale ako hovoria apoštoli, to je spôsob, ktorým nás pravda oslobodzuje.

C. Baxter Kruger, PhD, autor kníh

Návrat do chatrče a Patmos



Úvod



Za vznikom tejto knihy stojí séria mojich tvítov, ktorú som nazval „Slová, ktoré by Boh nikdy nevyslovil“. Mám zoznam asi 125 krátkych výrokov, podobných týmto:


Mám zoznam tvojich zlých skutkov.

Si dieťa, ktoré som nechcel.

Len si aj ďalej ver svojim vzácnym klamstvám.

Precenil si Ježiša.

Potrebujem ťa.


Už asi viete, kam tým mierim. Keď sa na niečo pozeráme zo zápornej stránky (čo by Boh nepovedal), môžeme uvidieť pozitívnu stránku z inej perspektívy. Tento spôsob nazerania na Boha sa nám môže zdať drzý, môže byť provokáciou našich schém a predstáv, ale má veľkú cenu. Táto prax môže byť pre nás veľmi užitočná a môže sa pre nás stať zdrojom osvietenia. Keď premýš­ľame nad tým, čo by Boh nepovedal, máme možnosť dôkladnejšie preskúmať myšlienky o Bohu, ktoré považujeme za pravdivé, ale ktorými klameme sami seba.

V mojom románe Eva jedna z postáv vysloví v prvej kapitole vetu, ktorá oslovila mnoho čitateľov: „Vyberaj si svoje otázky veľmi opatrne. Jediná dobrá otázka je lepšia ako tisíc odpovedí.“

Svet, v ktorom som vyrastal, si otázky veľmi nevážil. Prinajlepšom boli dôkazom nevedomosti, prinajhoršom boli dôkazom vzbury. Každý, kto nesúhlasil s našou teológiou, vedou alebo len názorom, bol označený za nepriateľa. Záležalo iba na jednoznačnej istote.

V neskoršom veku, snáď vďaka milosti, som sa stal skôr tým, kto je otvorený „tisíckam odpovedí“, ako tým, kto chce mať vždy pravdu. Dlho mi trvalo, kým som sa stal dobrým poslucháčom; takým, ktorému nejde len o to, aby sa obraňoval alebo presviedčal, ale takým, ktorý sa nebráni konverzácii smerujúcej k prehodnoteniu alebo dokonca zmene vžitého spôsobu vnímania.

Keď som bol mladší, prezentoval som sa ako inteligentný a racionálny človek. Tento imidž mi umožňoval ukrývať sa vo vlastných myšlienkach a vyhýbať sa tak chaosu vyplývajúcemu zo skutočného života a autentických vzťahov. Používal som túto rolu ako obranný mechanizmus a hrubý múr, aby som si držal ľudí od tela. Myslel som si, že som presvedčivý. Svoju šikovnosť a kreativitu som využíval predovšetkým na to, aby som mohol s chladnou tvárou ničiť iných svojimi slovami. Možno ma rešpektovali pre moje presvedčivé argumenty, ale nikto ma nemal rád.

Som vďačný za to, že som sa odvtedy dosť zmenil. Vnútorný dom mojej duše sa s rachotom a bolestne zrútil a moje srdce prešlo náročnou rekonštrukciou. Ale podobne ako v prípade všetkých nás, ostáva mi ešte veľa „dokončovacích prác“ v mojom srdci a mysli, ktoré sa stále pretvárajú.

Bol som vychovaný v západnej evanjelikálnej protestantskej tradícii. Neexistuje nič, čo by sa dalo nazvať čistým dedičstvom; všetko krásne a poučné je poprepletané škaredým a ničivým. Polopravdy, dokonca klamstvá rozožierajú naše srdcia. Ako pleseň, ktorá napadla umelecké dielo, túto šíriacu sa temnotu treba opatrne odstrániť, aby sa nezničilo to, čo je pôvodné a umelecky hodnotné.

Netvrdím, že všetko, čo predostieram v tejto knihe, je určite a jednoznačne tak. Žiaden z mojich prieskumov „lží“ nevyúsťuje do finálneho alebo definitívneho stanoviska. Sú to skôr „ochutnávky“ rozsiahlejších rozhovorov. V každej kapitole rozoberám výrok, ktorému som kedysi veril, ale časom som sa od neho odklonil. Možno sa stotožníte iba s niektorými. Možno s niektorými mojimi závermi budete súhlasiť a s inými nie. Možno vás niektoré myšlienky hlboko zasiahnu a iné sa vám budú zdať naivné a nezmyselné. V tom tkvie zázrak jedinečnosti našich ciest a krása dialógu a vzťahov.

Ak je v Písme nejaký človek, s ktorým sa najviac stotožňujem, tak je to muž, ktorý sa narodil slepý. Na svojej ceste som sa postupne učil vidieť, niekedy som čosi uvidel po prvýkrát alebo som začal vidieť veci jasnejšie. Aj keď som veľa študoval, nedosahujem hĺbku mnohých teológov, ktorí sa venujú špecifickým textom a témam. Som vďačný za ich diela, čítam ich alebo počúvam a pokladám ich za dar.

To, čo budete čítať, vám povie veľa o tom, aký som človek. K týmto teologickým prehodnoteniam som nedospel ľahko, ale urobili zo mňa lepšieho človeka. Vďaka tomu, čo sa udialo v mojom vnútri, som lepším manželom, otcom, synom, priateľom a človekom. Moje slová možno nehovoria jasne, ale môj život áno. Prežívam chvíle, kedy jediným mojím vyznaním sú slová mojej obľúbenej biblickej postavy: „Bol som slepý a teraz vidím.“

Bol by som rád, keby ste dovolili slovám tejto knihy, aby boli vaším priateľom aj protivníkom. Priateľom preto, že nechcem, aby to, čo malo pre vás hodnotu, prestalo byť po jej dočítaní vzácnym. A protivníkom preto, lebo každý z nás by si mal klásť otázky ohľadne svojho presvedčenia a paradigiem. Ak máme byť tými, čo majú oči, aby videli, a uši, aby počuli, musíme svoje zaužívané presvedčenia podrobiť skúmaniu. V dielach teológov, filozofov, psychológov a vedcov som našiel priateľov i odporcov. Vďaka nim som sa stal lepším poslucháčom. Dovolil som im, aby skyprili zem môjho srdca a mysle, vytrhali burinu, zasiali semená, polievali ich. Niektoré dokonca priniesli nejakú úrodu. Tento proces nie je vždy „zábavný“, ale je hoden tej námahy.

Koniec-koncov, sme v tom spolu. Vaša výhra je moja výhra a vaša prehra moja prehra. Často sa radšej rozhodneme žiť v klamstve, než by sme mali dovoliť pravde, aby narušila istotu našich predsudkov a seba­obranných mechanizmov. Dialóg by nemal byť o tom, kto má väčšiu prevahu alebo istotu. Je to vzťah vyžadujúci vzájomnú úctu. Každý z nás potrebuje nové spôsoby nazerania. Aj ja.

Znovu pripomínam, že táto kniha je koncipovaná ako séria esejí zaoberajúcich sa vzájomne prepojenými predstavami, ktoré pokladám za lživé. Sú to klamstvá, ktorým som kedysi veril a ktoré naďalej ovplyvňujú mnohých z nás. Môj priateľ, teológ Dr. C. Baxter Kruger, autor kníh The Shack Revisited (Návrat do chatrče), Patmos (Patmos), Across All Worlds (Cez všetky svety), Jesus and the Undoing of Adam (Ježiš a Adamova skaza), The Great Dance (Nádherný tanec) a ďalších, v pred­slove tejto knihy zhrnul všetko, čo pokladám za Pravdu. Baxter tak zručne vytvoril rámec celej knihy.

Pre niektorých čitateľov budú moje predstavy nové a premieňajúce, inokedy možno nepohodlné. Nemajte obavy. Duch Svätý je váš skutočný učiteľ; Boh, ktorému môžete dôverovať a ktorý vás dôverne pozná, vás vovedie do Pravdy, ktorou je Ježiš.

Na nasledujúcich stranách vám, ako som už spomínal, neponúkam hotové a definitívne odpovede. Čím som starší, tým väčší mám rešpekt pred tým, čomu nerozumiem. Ponúkam vám tieto eseje ako myšlienky a otázky, do ktorých sa môžete zahĺbiť s nádejou, že oči vášho srdca pocítia dotyk a vy jasnejšie uvidíte dobrotu a neúnavnú lásku Boha a to, kým sme my v jeho objatí.


„Boh je láska, ale nepáčime sa mu.“




Teplota uprostred zimy v severnej Alberte v Kanade je hlboko pod nulou. Je jeden z tých dní, kedy je tak chladno, že máte pocit, akoby sa vám chlpy v nose zmenili na pichľavé triesky, ktoré vám upchávajú nosné dierky, a každý výdych sa mení na oblak hmly. Narodil som sa neďaleko tohto mesta, hore v severných prériách.

„Aspoňže je suchá zima,“ poznamená ktosi. Je to síce pravdivá, ale slabá útecha.

Vchádzame do budovy a zobliekam si vrstvy oblečenia, ktoré mením za teplo tohto tiesnivého miesta. Sme na návšteve ženskej väznice. Tieto ženy, ktoré ma požiadali, aby som ich prišiel navštíviť a porozprával sa s nimi, mi povedali, že niekoľko desiatok kópií Chatrče, ktoré kolujú po väznici, ich veľmi oslovilo. Štát dal týmto ženám „time-out“, pozvanie, aby premýšľali nad svojím životom a rozhodnutiami. Dostali šancu, ktorú má len málokto z nás žijúcich na opačnej strane väzenských múrov. Dnes sú tu, aby z vlastného rozhodnutia strávili hodinu so mnou. Ich prítomnosť je dar.

Tí, ktorých oči sú otvorené, vidia, že aj za ich drs­ným zovňajškom a tvrdým srdcom sa môžu ukrývať zázraky. Väčšina žien je tu, pretože ich vzťahy stroskotali; v ich hlučnom vzdore alebo ťažko ukrývaných prejavoch zahanbenia sa odrážajú zrady a prehry, ktoré prežili. Cítim sa tu celkom ako doma, medzi dotlčenými a zranenými. Sú to moji ľudia, naši ľudia.

Už si nepamätám, o čom som hovoril. Pravdepodobne to bolo niečo o väzeniach môjho vlastného života, o miestach, ktoré pre mňa veľa znamenali, pretože boli jediné, ktoré som dobre poznal. O tom, ako sa radšej držíme svojich istôt, aj keď nám spôsobujú bolesť, než by sme opäť začali niekomu dôve­rovať. Hlboko zranené duše v miestnosti začali plakať. Bruce Cockburn, kanadský básnik a hudobník, by to nazval „zvesťami slávy“ („rumours of glory“). Stratené mince, stratené ovce, stratení synovia, ale nie hocijakí. Toto sú moji synovia, moje ovce a moje mince.

Keď som dorozprával, zopár z nich odišlo. Ostatné čakali, aby som im podpísal knihu. Každú som objal, čo bolo isto porušením všetkých noriem. Nikto však nezakročil a nenarušil tieto posvätné stretnutia. Žena, ktorá tu stojí a čaká, je napätá a plná emócií. Keď ju jednoducho objímem, akoby som odpálil nálož a hrádza povolí. Niekoľko minút nekontrolovane vzlyká. Šepkám jej, že je to v poriadku, že mám náhradnú košeľu, že ju držím a že je v bezpečí. Nemôžem pochopiť celú tú mizériu a ľudskú krehkosť, ktorá sa uvoľnila týmto jediným malým dotykom, ale je to skutočné, neovládateľné a drásajúce.

Napokon sa utíši a hľadá slová.

„Naozaj si myslíte,“ zašepká prerývane, „že Tato si ma obľúbila?“

A je to tu. Otázka. Táto krehká ľudská bytosť mi zveruje túto monumentálnu otázku. Dokonca aj tí, čo neveria, že Boh existuje, zúfalo túžia spoznať, či láska vie o našej existencii. Niečo v našom vnútri nás núti podstúpiť to riziko a opýtať sa niekoho alebo Niekoho: „Je vo mne niečo hodné lásky?“

„Naozaj si myslíte,“

zašepká prerývane,

     „že Tato si ma obľúbila?“


V jednej scéne z románu Chatrč hlavná postava, Mackenzie, prežíva okamihy, kedy sú mnohé z jeho tradičných náhľadov preverované. Mack stojí tvárou v tvár Sofii, Božej múdrosti, a ona mu kladie otázku, akým spôsobom miluje svoje deti. Konkrétne sa ho pýta, ktoré zo svojich detí miluje najviac.

Aj menej zdatní rodičia by vám povedali, že na túto otázku sa nedá odpovedať. S manželkou Kim máme šesť detí. Keď sa nám narodilo prvé z nich, nedokázali sme si predstaviť, že by sme mali kapacitu takto milovať ďalšie dieťa. Všetku našu lásku spotreboval náš prvorodený. Potom prišlo druhé dieťa a zrazu tu bola nová intenzita lásky, ktorá buď predtým neexistovala, alebo pred jeho príchodom driemala hlboko v nás. Akoby každé dieťa prinieslo so sebou dar lásky, ktorý je ukrytý v trezoroch sŕdc rodičov.

V náboženskom prostredí, v ktorom som vyrastal, sme všetci vedeli, že Boh je láska. Stále sa o tom hovorilo, spievali sme to v piesňach, až to akosi stratilo význam. Jednoducho, Boh je taký. Je to ako keď vnúča hovorí: „Musíte ma ľúbiť. Ste moji starí rodičia.“

Ale povedať „Boh je láska“ nie je odpoveď na našu otázku, však? A tak som túto výpoveď preformuloval, aby hovorila o objekte jeho neúnavnej lásky a pozornosti – o nás. A tak v Chatrči Tato opakuje: „Mimoriadne som si ťa obľúbila.“ Teba. Jedno aj druhé je pravda, ale táto druhá výpoveď sa akosi hlbšie zarezáva do našich nepokojných duší, ktoré hovoria: „Ja viem, že si láska a že ma ľúbiš, ale poznáš ma a máš ma v obľube? Miluješ, pretože si láska, ale je na mne niečo hodné milovania? ,Vidíšʻ ma a páči sa ti to, čo ,vidíšʻ?“

„Naozaj si myslíte,“ šepká prerývane, „že si ma Tato obľúbila?“

Silno ju stisnem. „Áno,“ šepkám jej a obaja sa rozplývame v prúdoch sĺz. „Tato si ťa mimoriadne obľúbila!“

O pár minút sa jej emócie upokoja a prvý raz mi pozrie do tváre.

„To je všetko, čo som potrebovala vedieť. To je všetko, čo som potrebovala vedieť.“

Naposledy sa objímeme, ona odchádza, prenechávajúc ma mojim myšlienkam:

„Zlatko, to je všetko, čo každý jeden z nás potrebuje vedieť.“