Dedičstvo po barbaroch

Znížená cena 11,50 € Bežná cena 13,90 €
Zľava 17%
Skladom
SKU
9788022212298

PREDPREDAJ, kniha vychádza 03.12.2021. Hlavný hrdina, doktor medicíny, je pätnásť rokov súčasťou najvyšších politických kruhov ako osobný lekár najvýznamnejšieho muža v krajine. Dvadsaťštyrihodinová permanentná pohotovosť pri jedinom klientovi ho postupne pripraví o viac ako len o súkromie. V intímnej zóne, ktorá medzi pacientom a lekárom vznikla, ho vidí úplne obnaženého. Nelieči iba jeho neduhy, ale aj stavy zúrivosti, ochromenia a zúfalstva, alebo starosti s nastupujúcou impotenciou. Doktor je vyčerpaný. Desať rokov nemal dovolenku, a tak sa napriek blížiacim sa Vianociam a nadchádzajúcim parlamentným voľbám bez výstrahy svojským spôsobom vzoprie a zmizne rovno na druhú stranu zemegule netušiac, aké ohnivé peklo ho tam čaká.

Viac informácií
Autor Hečko Maroš
Žáner súčasná beletria, spoločenský román
EAN 9788022212298
Formát 125x195
Väzba pevná väzba s prebalom
Počet strán 264

I. SILOVÉ POLE

Reflektory na vysokých stožiaroch osvetľovali celú plochu parkoviska za kongresovým centrom. Pokojnou chladnou nocou sa niesli len zvuky odtrhnutých káblov, ktoré plantali vo vzduchu a plieskali o plechovú strechu. Pri stene krajského úradu boli odstavené autá rovnakej farby s lo­gom mesta na dverách, zvyšok priestoru patril jednému jedinému vozidlu – tmavej limuzíne, stojacej so zapnutým motorom v strede parkoviska krížom cez tri vyznačené miesta. Dvaja muži v zimných kabátoch kráčali dlhou chodbou k zadnému vchodu pre zamestnancov. Chodba bola zle osvetlená a tiene mužov sa ťahali chvíľu po zemi, potom po stene a preskakovali zo strany na stranu, pretože nie všetky lampičky s plexisklovými krytmi na stenách a na strope boli funkčné. Vrátnik mal v tvári zapísanú ospalosť, ale napriek neskorej nočnej hodine vystúpil z intimity svetla stolovej lampy, naklonil sa cez pult a úctivo pozdravil dobre stavaného muža, ktorý pri chôdzi odľahčoval pravú nohu. Nútila ho k tomu bolesť v bedrovom kĺbe. Turniketom prechádzal prvý. Vrátnika, ktorý sa mu uklonil ako feudálnemu pánovi, si nevšímal. Druhý, elegantnejšie pôsobiaci muž pozdravil naopak prvý, jemu však vrátnik odpovedal len nezainteresovane drobným kývnutím hlavy a ďalej zbožne hľadel za krívajúcim mužom, ktorý medzičasom vyšiel von a zamieril krížom cez parkovisko k autu. Keď ho šofér limuzíny uvidel prichádzať, vystúpil a napravil si kravatu. S prehnaným rešpektom mu otvoril zadné dvere a počkal, kým sa usadí. Potom dvere potichu zavrel a sadol si na svoje miesto. Druhý muž kráčal s dvadsaťmetrovým odstupom po betónovej ploche pokrytej rozmočenou snehovou čľapkanicou menej razantným krokom. Odstup nespôsobil iba zasekávajúci sa kovový mechanizmus pri východe z budovy, ktorý ho na chvíľku zdržal. Pravda bola taká, že rád pozoroval vonkajšie prejavy a správanie svojho klienta. Poskytovali mu informáciu, v akom stave práve je. Rozopnutý kabát mu plantal za chrbtom. Vietor sa pohrával s látkou aj s mužovými plavými vlasmi. Rozhadzoval ich do strán, ofina poskakovala nad čelom. V jednom momente mu na hlave vzniklo niečo, čo pripomínalo kohútí hrebienok. V ruke niesol koženú aktovku. Tvár mal zamyslenú, pochmúrnu a čelo mu brázdilo niekoľko vrások ako pripomienka neviditeľných starostí. Bol osobným lekárom muža, ktorý už sedel v aute. Na prvý pohľad povolanie ako každé iné, iba s tým rozdielom, že nikto iný neniesol takú skľučujúcu zodpovednosť za pacientovo zdravie a kondíciu. Doktor zabuchol zadné dvere a aktovku si položil k no­hám. Jeho klient sedel bez pohnutia na vedľajšom sedadle ponorený v tme, zabalený v kabáte so zdvihnutým golierom a klobúku narazenom až na oči. Teraz sa naklonil k vodičovi a prerušil nepríjemné ticho autoritatívnou požiadavkou, že chce byť o hodinu doma. „Berte to ako božie prikázanie, Michal,“ dodal, čím cynic­ky narážal na šoférovu vieru a ich rozhovor z predchádzajúceho dňa cestou na kongres. Generoval drzo koncipované otázky ohľadne padlých anjelov, nepoškvrneného počatia, zmŕtvychvstania, možných trhlín vo vnímaní viery alebo zobrazovania, či nezobrazovania samotného Boha a zavaľoval nimi mladíka. Nekládol ich z potreby dozvedieť sa o ňom niečo nové. Nezaujímal ho ani jeho postoj ku kresťanstvu. Celý čas sa ho snažil len ponížiť. A dnes – deň nato – poznámkou o božom prikázaní znemožnil akúkoľvek diskusiu o nezmyselne rýchlom návrate do hlavného mesta. Mužov hlas znel rázne a doktor – hoci nenávidel naháňanie kilometrov – sa voči jeho požiadavke neohradil. Nenamietal, ako mal vo zvyku v podobných situáciách, že auto, síce výborne stavané na absurdné rýchlosti, by tentoraz prekročilo nielen predpisy, ale aj svoje vlastné limity. Premeral pohľadom muža vedľa seba a okamžite vedel, že sa s ním nechce púšťať do sporu. Nemá to zmysel. Protesty ani vecné argumenty, aby ultimatívny príkaz zmenil – alebo ho minimálne ešte raz zvážil –, by boli nanič. Zostal pozorovateľom situácie. Čakal na šoférovu reakciu bez akéhokoľvek nutkania zapojiť sa. Videl na ňom, že sa mu príkaz prieči, ale nevzoprel sa mu. Iba čo prehltol horkú slinu. Možno len racionálne zvážil svoje možnosti. Úslužne pritakal, zaradil rýchlosť a vyrazil. Prechádzali začarovaným mestom. Ulice spiace v matnom žltom svetle pulzovali iba na križovatkách tepom trojfarebných hier semaforov, pustených pre nikoho. Do prázdna určovali, kto má zastaviť a kto sa môže pohnúť. Limuzína sa odmietla riadiť ich pravidlami a míňala križovatky jednu po druhej bez obmedzenia rýchlosti. Nevideli jedinú bytosť. V aute či na bicykli, ani kráčajúcu po chodníku. Brána do temného kráľovstva, v ktorom bolo zakázané spievať, bola otvorená. Doktor premýšľal, čo by sa stalo, keby vodič ako nesúhlas s požiadavkou byť o hodinu doma povedal niečo o zlom stave vozidla a dovolil si podotknúť, že auto takú nekontrolovateľnú jazdu nemusí zvládnuť. Alebo by sa ohradil zodpovednosťou za ich zdravie. Čo by mu na to povedal? Odpoveď sa mu ponúkla okamžite. Otvoril by šoférovi dvere, požiadal by ho, aby vystúpil, potriasol by mu rukou a poďakoval sa mu za jeho služby. A možno by ho aj na chvíľu objal. Ako lojálnemu zamestnancovi by mu ponúkol, že v rámci odstupného mu strana preplatí päťhviezdičkový hotel, nech sa dobre vyspí. A nakoniec by zdôraznil, aby si pri odchode nezabudol vziať účet, ináč by mu to nemohli preplatiť. Bez papiera by to predsa bolo v rozpore s daňovým zákonom. Potľapkal by ho po líci so slovami, že tomu určite rozumie. Potom by si sadol na jeho miesto, aby cestu požadovanou rýchlosťou odšoféroval sám. Ani nie pred mesiacom to takto prebehlo s predchádzajúcim zamestnancom. Doktor nemusel extra fabulovať. Chlapca vtedy vyložil v strede mesta rovno na križovatke za plnej premávky o pol štvrtej poobede. Zapol maják a so škrípaním gúm vyrazil. Prešiel na červenú a takmer zrazil ženu na prechode. Na adresu mladíka, ktorý zostal prekvapene stáť v strede cesty, podotkol, že je to srab, ktorý nebol na vojne – a také bábovky on naozaj nemusí. Jeho zmätok si vychutnával v spätnom zrkadle. Potom ešte precedil cez zuby, že pre tú zženštilosť ho mal vyhodiť už dávno. Buchol do volantu, zasiahol klaksón a veľmi chladne poznamenal, že určite nebude mať gule ani na to, aby prišiel do kancelárie a žiadal odstupné. A hlasno sa na tom zasmial. Doktor si, samozrejme, pamätal aj to, že skutočne nerozprával do vetra a jazdu do hlavného mesta zvládol s prehľadom a sústredenosťou robota iba s päťminútovým meškaním oproti tomu, čo požadoval od profesionálneho vodiča. Vzduch v aute bol ťažký a prekúrený, ako si to želal muž ešte stále zabalený v kabáte ako darček pripravený na expedíciu. Končeky prstov na spojených rukách náruživo šúchal o seba. V sychravých chladných dňoch mu končatiny zvyčajne znecitliveli tak, že dotykom vedel človeka doslova vyľakať. Nosil teplé rukavice, dýchal si do nich, na nohách mával aj dvoje ponožiek, ale nepomáhalo to. Z času na čas si zo svojich ľadových končatín dokázal aj vystreliť. Napríklad, že ak vezme do ruky pohár s vodkou, po chvíli ho servíruje zmrznutý. To sa mu však darilo len výnimočne. Väčšinou na túto tému žartovať nedokázal a evidentne trpel. Doktor pripisoval zimomravosť a zlé prekrvenie – predovšetkým rúk – jeho životospráve. Spôsobovala mu množ­stvo defektov. Ak to práve nepreháňal s alkoholom, doktor ho vedel udržať v prijateľnej kondícii. Niekoľko rokov užíval lieky na zníženie tlaku. Ale aj tak ho prepadali nečakané stavy, ktoré nechceli pominúť aj niekoľko hodín. Občas sa mu zdalo, že tep mu spomaľuje a intervaly medzi jednotlivými údermi srdca sa zväčšujú, až nakoniec úplne zmizol. Všetko okolo seba videl o polovicu pomalšie. Vtedy dokázal spanikáriť, pretože sa nevedel zbaviť pocitu, že prežíva posledné minúty života a smrť má na jazyku, stačí ju len vysloviť. Doktor pomerne presne čítal zmeny jeho stavov a výkyvy v správaní. Dokázal na ňom rozoznať nastupujúce štádiá vznetlivých nálad, zachytával ich v úplných začiatkoch, skôr ako v ňom eskalovali návaly deštruktivity a otvorenej útočnosti. Bývali však dni, keď jeho nálady nedokázal dostať do normálu ani liekmi. Sprievodným znakom týchto stavov bol aj permanentný pocit chladu. Všade kam prišiel, žiadal, aby prikúrili. Vstúpil do priestoru a okamžite hľadal termostat a možnosť, ako zvýšiť teplotu v miestnosti. Vôbec ho nezaujímali doktorove pripomienky, že prehnané teplo mu škodí, a nie pomáha. Pobehoval po miestnosti a vrčal ako divé zviera. Tvrdil, že sa nemôže mýliť, že postupné spomaľovanie tepu a zástava srdca sú reálne. To bol aj argument, aby si v takýchto momentoch nalial plný pohár a pil niekoľkonásobne viac ako inokedy. Tepna na krku sa vzdúvala a v opi­tosti pumpovala do hlavy množstvo krvi, až sa dostavil intenzívny pocit osvieteného myslenia, a pritom mu iba alkoholom podgurážená hlava produkovala hotové vlnobitie azúrového pomätenia. Motor auta zvládal prudké stúpanie bez väčšej námahy a zbytočného hluku. V zákrute vybehli svetlá reflektorov za zvodidlá a na sekundu či dve osvetlili kopec alebo opačnú stranu priepasti, ktorá sa vynorila za zábranami spolu s riekou ťahajúcou sa popri diaľnici. Cesta sa kľukatila údolím a z obidvoch strán ju lemovali kopce, pokryté tmavými siluetami stromov. Tie najbližšie k vozovke pôsobili ako mátohy s roztiahnutými rukami v plášťoch potrhaných vetrom. Muži neprehovorili ani slovo. Hľadeli von oknom, každý na svojej strane, pohrúžení do smutnej ľahostajnosti, odpojení od akéhokoľvek diania vo vnútri vozidla. Zasekli sa v tichu, v ktorom sa ocitli už dávno pred touto jazdou. Pôsobili ako dvaja odcudzení súrodenci, každý zvlášť prikrytý skleneným zvonom. Predtým by si vychutnávali striedmo nastavenú jazdu a vášnivo sa rozprávali, až kým by vodič zrazu nezastal pred bránou doktorovho domu a nevysadil ho ako prvého. Tak to bývalo zvykom. Teraz mlčali v prekúrenom aute uháňajúcom zbesilým tempom. Šofér, naklonený v absolútnom sústredení dopredu, držal obidve ruky na volante, aby v dvestokilometrovej rýchlosti, ktorou sa auto rútilo k cieľu, dokázal zareagovať, keby kolesom naletel na výmoľ, alebo by sa na vozovke zrazu zjavila srna a lesklými očami by sa ako zhypnotizovaná dívala na blížiace sa svetlá až do momentu, keď by s nimi splynula. Doktor si vyhrnul rukáv kabáta a pozrel sa na hodinky. Ukazovali dvanásť minút po druhej, ale sekundová ručička sa ani nepohla. Prešlo už pár dní, čo hodinky z neznámych príčin prestali fungovať, ale ešte ich nestihol odniesť do opravovne. Zabudol na to. Nechal si ich na ruke viac-menej zo zvyku. Do Vianoc chýbal týždeň, ale napätie prítomné v aute nebolo spôsobené tým, že nemal nakúpené darčeky. Každý rok si to nechával na poslednú chvíľu. V utorok poverí nákupom asistentku na sekretariáte strany, pomyslel si. Pozná všetkých členov rodiny z jeho rozprávania a fotografií lepšie ako on sám. Zoradila ich v abecednom zozname do excelovej tabuľky aj s popiskami, kto si ktorý rok čo našiel pod stromčekom. Doktora nezaujímali samotné darčeky, len to, aby sa neopakovali. Od matky často dostával rovnaké veci aj niekoľko rokov po sebe, pretože si to nepamätala a nevenovala tomu takmer žiadnu pozornosť. Darčeky mu zakaždým pripomenuli pachuť detstva. Asistentke to vysvetľovať nemusel. Bola to šikovná, samostatne mysliaca bytosť. Prišla s prehľadným návrhom, ktorý zaručoval, že sa nestane, aby doktorova sestra dostala tú istú kuchársku knihu niekoľkokrát po sebe, alebo jej deti rovnakú hudbu a športové oblečenie, aké im už pár mesiacov predtým daroval na narodeniny. Nepríjemná atmosféra v aute súvisela s niečím iným, ako omŕzajúce prsty na rukách či prichádzajúce sviatky pokoja a mieru. Vedel, že on sám nemá pokoj už niekoľko mesiacov a nedostaví sa ani počas Vianoc – zaručene nie v tejto krajine a v blízkosti muža, ktorý tvrdošijne mlčí a potrebuje kúriť ako divý. A vedel aj to, že mier je len virtuálne slovo prepierané v médiách ako na verklíku, ale on sám ho na Štedrý večer či na prvý alebo druhý vianočný sviatok nikdy nepocítil. Navyše, blížili sa parlamentné voľby, na mier sa nedalo ani len pomyslieť. Na ceste boli niečo vyše tridsať minút. Mal pocit, že auto na vozovke nesedí, ale miestami letí vzduchom. V diaľke pod Karpatmi blikali drobné svetielka a vysielač na kopci v pravidelnom tempe vypúšťal červenú signalizáciu ako maják na mori. Túto trasu absolvoval už tisíckrát v živote, ale dnes mu liezla na nervy. Za nechuť rozprávať určite mohol vysušený vzduch a stiahnuté hrdlo, ale ťaživú atmosféru doktor prisúdil predvolebnému zjazdu, z ktorého odišli s predsedom úplne poslední. Začal si vybavovať niektoré situácie. Pamätal si, ako vyšiel na pódium s červeným kobercom a širokým stolom. Spomenul si na karafu, z ktorej si, hneď ako sa usadil, nedočkavo nalial do dvojdecového pohára. Schuti ho obrátil do seba, aby veľkým hltom zahnal úzkosť. Namiesto vody však bola v karafe pripravená vodka. Bol zvyknutý na rozličné prekvapenia, ale v tom momente by bol najradšej zakričal. V prvom momente mu stŕpla sánka. Necítil si jazyk. V sále zaplnenej delegátmi do posledného miesta sa upierali na pódium všetky oči. Nebol zvyknutý piť vodku z dvojdecových pohárov a na pár sekúnd mu skutočne zastrela vedomie. Pod vplyvom množstva alkoholu, ktoré mu pretieklo hrdlom a náhle sa dostalo do žalúdka, sa priestor kongresovej sály roztiahol do strán, balkóny sa pokrivili a zmizli mu z perspektívy. Zahmlilo sa mu pred očami. Cítil, že z očí mu pod tlakom zadržaného výkriku – všemožne duseného v krku – vypadlo niekoľko sĺz. Skotúľali sa mu po tvári. Inštinktívne sa načiahol za ďalšou karafou, že si naleje skutočnú vodu, ale okamžite ruku stiahol. Z bočného vrecka saka vytiahol vreckovku a ďalej držal dekórum, ktoré od neho vyžadovala situácia. So širokým úsmevom tvárou k davu pred sebou si nenápadnými pomalými pohybmi utrel slzy. Spustil sa frenetický potlesk. Spoločne s jedenástimi lídrami vítal nových delegátov. Stískal cudzie ruky. Niektorí ho bez výstrahy objímali a boz­kávali. Fyzický kontakt v ňom vyvolával ďalšiu, oveľa silnejšiu nevoľnosť, a po zdĺhavom akte nepatričnej blízkosti bol viac ako dve hodiny nútený znášať dlhé a nudné príspevky členov prezídia. Ako tieňový minister zdravotníctva – čo mu oznámili tesne pred snemom ako hotovú vec – absolvoval pomalé naťahovanie na neviditeľný škripec. Mučené nervy to vnímali ako kvapkanie studenej vody na temeno hlavy, tvár však musel zachovať rozžiarenú, usmiatu a suverénnu. Nikto nechce vidieť rozklad strany v priamom prenose. V aute bolo hrobové ticho. Keby šofér pustil rádio, znášal by situáciu ľahšie, pomyslel si. Lenže k tomu, čo videl a cítil, si nedokázal predstaviť žiadnu konkrétnu hudbu. Muž vedľa neho si bez slova nalieval z fľaše ruskú vodku, až kým nenaplnil sklenený pohár takmer po okraj. Nasadil uzáver na hrdlo fľaše, odložil ju späť do minibaru a vystrel ruku k doktorovi, akoby pred kostolom prosil o almužnu. Výraz na jeho tvári nevyjadroval ani náznak prosby. S pohľadom upreným von oknom čakal, kým mu do natrčenej dlane nedopadla modrá pilulka. Potom ju prudko zdvihol k ústam a vzápätí liek zapil veľkým dúškom alkoholu. Trocha ho striaslo, ale znovu natrčil ruku a skôr ako doktor stihol vrátiť dózu s čiernym uzáverom do lekárskej tašky, vypýtal si ešte jednu modrú pilulku. Rozkašľal sa a kašľal dobré dve minúty. Chvíľu sa bránil spánku. S urputnou snahou odliepal viečka ako dieťa, ktoré sa odmieta odovzdať únave. Lenže rýchla jazda bola monotónna a pôsobila ako uspávanka. Postupne strácal nad sebou vládu, až telo nakoniec odvislo v popruhu. Občas sa zachvelo. Občas sa zviezlo do nie­ktorej strany a ostalo tak až dovtedy, kým nepohodlná poloha nevyprodukovala kŕč, ktorý po nejakom čase zatriasol svalmi a on sa na milisekundu prebral a roztvoril oči dokorán. Doktor sledoval mužov boj s kombinovanými účinkami barbiturátov a alkoholu. V jednej chvíli sa telo stalo neovládateľným. Krátke momenty precitnutia sa hneď stratili v hĺbke nevedomia. Pootvorené ústa umožňovali slinám, aby mu zvlhčovali spodnú peru. Občas mu lícom pod pravým okom trhlo. Doktor cítil narastajúci hnev. Vedel, že telo, o ktoré sa roky staral, je mu odporné. Je to telo mimo kontroly, telo v krajine nikoho. Nakoniec znechutene odvrátil zrak. Kopce v diaľke poľudšťovali zastavané miesta a svetlo vyhrávalo nad tmou. Na oblohe bolo vidno žiaru veľkomesta. Cez šoférovo plece ukázal prstom na pumpu niekoľko sto metrov pred nimi. „Zastav mi, prosím ťa,“ šepol naklonený k vodičovi, aby sa muž na vedľajšom sedadle neprebral zo spánku. Šofér vyhodil smerovku a bez slova odbočil. Čerpacia stanica žiarila prenikavým neónovým svetlom. Niečo z neho preniklo cez dymové sklá aj do interiéru auta. Muž vedľa neho mal voľne spustenú hlavu a bradou sa dotýkal hrudníka. Zmena štýlu jazdy ani spomalenie ho nijako nevyrušili. Doktor si obliekol kabát a skôr, ako šofér stihol zastaviť pri obchode, ho požiadal, aby pokračoval a odstavil auto o kúsok ďalej na parkovisku. Vošiel do predajne. Privítala ho slečna s ospalou pokrčenou tvárou a spomalenými reakciami. Pravdepodobne sa zobudila na zvukový signál nad vstupnými dverami, zapnutý v čase nočného režimu, pretože vyliezla spod pultu a obidvomi rukami si trela unavené červené oči, podráždené ostrým svetlom. Pozdravil ju a vypýtal si cigarety. Až vtedy zbadal, že na zemi pod pultom má rozložený spací vak s rozopnutým zipsom a malým vankúšom s otlačkom hlavy. Vytiahol peňaženku. Keď držal medzi prstami plastovú kartu, zaváhal. Založil ju späť a zaplatil bankovkou. Prevzal výdavok, schmatol cigarety a bez pozdravu sa pohol k dverám. Vyklonený z predajne do pol tela skontroloval, či z auta niekto nevystúpil. Auto stálo na mieste asi päťdesiat met­rov od neho. Z výfuku stúpal drobný obláčik motorových výparov. Pohol sa opačným smerom k čerpacím stojanom a od nich k štvorprúdovej ceste, cez ktorú chcel prejsť na druhú stranu. Bez zbytočného zaváhania prebehol medzi reflektormi a niekoľkými zatrúbeniami. Preliezol zvodidlá. Za vozovkou sa začínalo pole. „O čo ti, kurva, ide?“ počul za chrbtom ozvenu hromového hlasu. Cítil na sebe jeho tlak. Zapieral sa doňho spolu so zvukovou kulisou frekventovanej výpadovky. Doktor sa neobrátil, aj keď tú vyzývavosť dobre poznal. Nemal chuť vidieť jeho uhrančivý pohľad, ktorým by ho aj na diaľku chcel zhypnotizovať. Pozeral sa uprene pred seba sústredený na to, aby prešiel cez výmoľ čistý, ale ako sa škriabal na vrchol valu, šmykol sa. Nemal inú možnosť, tak sa pustil krížom cez rozbahnené pole. Topánky sa mu zabárali do vlhkej pôdy a pri každom kroku – ako s obrou žuvačkou na chodidlách – sa odlepovali od zeme. Čoraz namáhavejšie sa po kúskoch posúval vpred. Opakoval si, že už toho má dosť, že je unavený a potrebuje vypnúť. Zastavil sa, aby sa vydýchal, a na chvíľu zdvihol zrak od blatistej zeme. Nad hlavou videl, ako dve odlietajúce lietadlá v rozličných výškach skrížili na oblohe svoje letové dráhy. Napadlo mu, že má so sebou diplomatický pas a nič mu nebráni, aby sa vybral na ktorúkoľvek svetovú stranu. Nemusel by sa o nič starať. Toto je jeho lístok k slobode! Pomyslenie na to ho poháňalo vpred, nechcel, aby sa ho zmocnil strach, iste by začal premýšľať o možných dopadoch. Lenže keď vyšiel z poľa na cestu, uvidel svoje topánky a nohavice. V tom okamihu sa mu zdalo najdôležitejšie ísť ďalej, áno, musí ísť ďalej, nezastaviť sa a neobzerať sa dozadu. Vždy chcel byť rebel, premýšľal o sebe hodný kus cesty. Počas chôdze si znovu prezrel svoje oblečenie a sucho skonštatoval, že v takom úbohom stave ešte v živote nebol. Vietor sa mu oprel do tváre a on si naplno uvedomil, že to, čo začal, musí do posledného písmena aj naplniť. Brieždilo sa. Obloha pripomínala špinavú handru s mast­nými fľakmi a dierami, ktoré do nej urobil ostrý vietor. Opieral sa do nej tak zúrivo, až sa na mnohých miestach roztrhla. Občas z nej kvaplo. Pokropila aj električkovú trať, po ktorej kráčal svižným tempom. Zima mala patričnú silu. Chlad mu prenikol do kolien a kĺbov, bol otravný ako bolesť zuba, no tomu vie pomôcť, ak si ústa vykloktá vodkou.

Back to Top