© VYDAVATEĽSTVO TATRAN

Moje vymodlené dieťa ma privádza do zúfalstva 2

Moje vymodlené dieťa ma privádza do zúfalstva 2

Deti postupne rastú a chcú sa odpútať od rodičov, rebelujú proti spôsobu výchovy, do ich života vstupujú kamaráti a škola. Dochádza ku konfliktom súvisiacim so zodpovednosťou pri písaní domácich úloh, pomoci v domácnosti, stretávaní sa s kamarátmi, dĺžkou času stráveného s mobilom, hracími konzolami a pri počítačových hrách. Deti často nedokážu objektívne posúdiť situáciu a uvedomiť si svoju zodpovednosť za to, čo urobili zle, preto by aj rodičia mali opatrne pristupovať k otázkam trestu, zákazov a hrozieb. Ako vhodná alternatíva k trestom sa javí empatia (naučiť deti pozrieť sa na situáciu očami poškodeného) a snaha priviesť dieťa k náprave škody. Empatia je kľúčom k ohľaduplnejšej spoločnosti.

Pri výchove je dôležité vytvoriť dôvernú atmosféru medzi rodičmi a deťmi, aktívne počúvať, čo ich trápi, ísť im dobrým príkladom, hovoriť jasnou rečou, vysvetliť im dôsledky nesprávneho konania, napr. ak klamú alebo kradnú, a formulovať pred nimi svoje očakávania. Autorky tejto knihy zdôrazňujú, že každá rodina je individuálna jednotka zložená z jedincov odlišných pováh a potrieb, takže nemôže existovať jediný „správny“ spôsob výchovy. Ich rady sú výsledkom pozitívnych a negatívnych skúseností, ktoré nazbierali počas života so svojimi deťmi. Ich argumenty treba brať ako podnety a vysvetlivky, nie ako zoznam pracovných úloh, ktorého položky si odškrtávate a jeho zaručeným výsledkom bude šťastné a zdvorilé desaťročné dieťa.

  • ISBN: 978-80-222-0958-8
  • EAN: 9788022209588
  • Počet strán: 336
  • Väzba: pevná väzba
  • Jazyk: slovenský
  • Formát: 130x200 mm
  • Dátum vydania: 27.2.2019
  • Žáner: RODIČOVSTVO / Výchova dieťaťa

14.90 € Doporučená cena

O knihe

O štrbavých rebeloch a strašidlách pod posteľou

Všetky deti vo veku od päť do desať rokov zamestnáva správne zatriedenie ich pocitov, pátranie, kto naozaj sú, čo vedia, čo chcú a v čom ešte zlyhávajú. Unikajú  z bezpečia rodiny ku skupine rovesníkov, kde si hľadajú miesto a túžia po uznaní. Tieto procesy sú ako emocionálna jazda na horskej dráhe, preto sú deti neraz nahnevané a frustrované a svoju zlú náladu nasmerujú  proti rodičom. „Nenávidím vás! Ste najhorší rodičia na svete! Odsťahujem sa od vás a odteraz budem bývať u babky. To mi je fuk!“ Za týmito emocionálnymi výbuchmi sa skrývajú dôležité výpovede svedčiace o neistote a citovej nezrelosti.

Chce sa vaše dieťa už TERAZ  – ako šesťročné – odsťahovať preč? Doma rebeluje a odvráva, no v škole je hanblivé a tiché? Niet pochýb: Vek od 5 do 10 rokov stavia rodičov pred mnohé výzvy. Autorky najväčšieho rodičovského blogu v Nemecku pomáhajú rodičom vychovávať láskyplne a so železnými nervami tak, aby v každodennom živote nepodliehali stresu a nesiahali po trestoch.  Dávajú tipy, ako dieťa trpezlivo usmerňovať a viesť k zodpovednosti za seba, napr. pri jedení, plnení domácich a školských povinností, ale aj k empatii, úcte a vytrvalosti.

Autorky konštatujú, že výchova by nemala byť ťažká. Rodičia by nemali mať pocit, že sú večne zapletení do mocenských bojov s deťmi a že je tu  len podráždená mama či rozčúlený otec. Nemali by ignorovať svoju odolnosť voči psychickej záťaži a automaticky plniť všetky želania a potreby detí. V rodinnej štruktúre, kde majú všetci členovia dosť rokov na to, aby vnímali perspektívu toho druhého, treba  rovnakou mierou zohľadňovať potreby všetkých. Prirodzene, nevyhneme sa ťažším obdobiam, ale celkovo by mali všetci – deti aj dospelí – vnímať spolužitie ako ľahké a pekné. Vtedy je rodina na správnej ceste.

Životný úsek od piatich do desiatich rokov je ideálny na to, aby sme svoje deti zoznámili s dôležitými spoločenskými pravidlami

Mama, ja SAMA!  – a kde je moje plyšové zvieratko? Päť až desaťročné deti sú vystavené striedavej sprche  pocitov a názorov – doma, na ihrisku či v triede. A rodičia spolu s nimi. Oplatí sa však aktívne prijímať výzvy tohto nesmierne dôležitého časového úseku výchovy. V tomto období sa totiž kladú základy stabilného osobnostného rozvoja a „znesiteľnej“ puberty.

Pomocou príkladov z vlastných rodín a zo svojho úspešného rodičovského blogu, ako aj poznatkami z psychológie a výskumu mozgu autorky odhaľujú a búrajú zastarané výchovné mýty. Množstvo užitočných rád skoncuje so zúfalstvom a bezradnosťou  na rodinnom fronte.


Recenzie

„Nanajvýš praktické informácie vsadené do základného konceptu, ktorým je u dieťaťa  potreba uznania. Píšete naozaj skvele, zo života, a pritom ste stále blízko k dieťaťu. Som nadšená a  mnohé podnety na zamyslenie si beriem k srdcu.“ Čitateľka blogu

...............................

„Kniha je určená predovšetkým rodičom, ale možno ju odporúčať aj profesionálnym pedagógom, pretože prináša do odborných vedomostí osvieženie v podobe čerstvých poznatkov z praxe.“  Kathrin Hohmann, socialnet.de


Ukážka z knihy

Úvod


Moja najlepšia kamarátka Mara mi s plačom podala mobil. Pozrela som na displej a zbadala som selfíčko jej desaťročného syna Mirka: ležal doma na bielom gauči, vedľa neho na pohovke tanier s drobiacim sa toastom natretým čokoládovo-nugatovým krémom a pohár koly. „Pozri, čo práve robím!“ napísal pod obrázok. S údivom som čítala ďalej: „Dobre vieš, že tam nemáš jesť, a tobôž nie čokoládu!“ odpísala mu mama nahnevane. Mirkova odpoveď bola drsná: „A čo s tým chceš urobiť? Prídeš z práce domov, lebo jem toast?“ Mama odoslala ďalšiu esemesku až po desiatich minútach. Očividne chvíľu so sebou bojovala: „Len počkaj, poviem to otcovi!“ – „No a? To mi má nahnať strach?“

„Musím Mirka voľajako potrestať,“ vyhlásila Mara trpko. „Pomôž mi niečo vymyslieť. Mám mu na týždeň zhabať mobil? Alebo vypnúť domácu wifinu? Či napariť domáce väzenie? Neviem, či sa mi to podarí presadiť. Obávam sa, že je na to priveľký. Nemám dosť síl, aby som mu zabránila vyjsť z domu. Vlastne si robí, čo chce. Neznášam to. Môj zlatý malý synáčik sa mi riadne odcudzil,“ rozplakala sa. S hrčou v hrdle som ju jemne objala.

Zakiaľ mi tíško vzlykala v náručí, myšlienky mi zablúdili do čias, keď mal dnešný desaťročný chalan päť. Sedeli sme v kaviarni a láskyplným pohľadom sledovali milunkého predškoláka, ako svedomito a s jazykom v kútiku úst maľuje zložitý obrázok víly. Na môj komentár, akého má úžasného chlapca a že môže byť naňho vskutku hrdá, vtedy zamyslene odvetila: „Áno, Mirko je úžasný. Ale niekedy sa bojím, čo by sa stalo, keby som poľavila.“ Nechápala som, ako to myslí, a požiadala som ju o vysvetlenie. „Ach, skrátka sa mi zdá náročné stále ho držať na uzde… vychovávať ho,“ upresnila. „Pripadá mi to ako večný boj. No čo keby som naňho prestala byť taká prísna? Nechcem, aby sa raz dostal na šikmú plochu, vieš? Tak nesmiem poľaviť.“

Myšlienky sa mi vrátili do súčasnosti. Nuž, pod „šikmou plochou“ zrejme nemyslela toast s čokoládovo-nugatovým krémom na bielom gauči, ale situácia sa napriek tomu nepríjemne vyhrotila. Ak chlapcovi vezme mobil alebo vypne wifinu, pravdepodobne to povedie k ešte väčšiemu boju. Priateľka na mňa uprela smutný pohľad: „Správa sa k nám nepriateľsky. Veď si čítala jeho esemesky – akoby sa nám chcel za niečo pomstiť. Viac a viac sa mi vzďaľuje. Musí to byť? Je azda zmyslom rastu čo najviac ubližovať rodičom, aby sa dieťa osamostatnilo? Veď je to hlúposť! Musí to ísť aj ináč. Chcem naspäť svojho chlapčeka.“


Sme pevne presvedčené, že to ide aj ináč. Že keď deti rastú a chcú sa odpútať od rodičov, môžu to robiť aj bez nevraživosti, pravdaže, ak im rodičia počas minulých rokov stále neubližovali. Mnohé bežné spôsoby výchovy totiž budia u detí nevôľu – hnevajú sa, že sú vydané napospas rodičom, a túžia po vlastnej moci, ktorú buď uplatňujú voči slabším, napríklad prostredníctvom mobingu v škole, alebo voči rodičom, keď sú im rovnocennejšie výškou a silou.

V tejto knihe chceme ukázať cestu, ako nenarušiť integritu detí, a predsa z rodičov nespraviť ochotných služobníkov synov a dcér. Cestu, ktorá zohľadňuje potreby všetkých. Životný úsek od piatych do desiatych narodenín je ideálny, aby sme svojim deťom sprostredkovali dôležité sociálne a spoločenské pravidlá. V tomto veku majú predpoklady už uložené v mozgu: schopnosť meniť perspektívu, kontrolu impulzívneho konania, empatiu, kompetenciu vlastnými silami sa upokojiť a prefrontálnu mozgovú kôru schopnú vykonávať kvalitnú prácu.

Tieto spôsobilosti však treba využívať a rozvíjať. A nielen v rámci základnej rodiny, ale aj v iných sociálnych vzťahoch. Niet divu, že päť- až desaťročné deti pociťujú rastúcu túžbu tráviť viac času s kamarátmi ako s nami. Majú dobre vyvinutý cit pre to, čo potrebujú. Kamaráti totiž spravidla posudzujú porušenie sociálnych pravidiel oveľa zhovievavejšie ako dospelí. My veľkí už máme v hlave veľmi rigidnú predstavu o tom, čo sa „smie“ a čo „nesmie“, čo je trápne či absolútne neprijateľné. Takisto vieme, čo môže znamenať pre budúcnosť nášho dieťaťa asociálne správanie, preto chceme z obavy o syna či dcéru čo najrýchlejšie zakročiť. Keď vlastné dieťa urobí čosi, čo nám pripadá morálne alebo spoločensky na hrane, naše reakcie určuje celý rad myšlienok a pocitov.

Rodičovské vnútorné obavy nezostanú deťom žiadnej vekovej kategórie skryté. Deti sú majstri v odhaľovaní a interpretácii našej nevedomej mimiky a gestikulácie, keď si myslíme, že s nimi čosi nie je v poriadku. Spôsob, ako ich vidí iný človek, sa im môže uložiť vo vnútri – a eventuálne ho môžu prijať ako svoj sebaobraz. Ostatné deti takto nerozmýšľajú, keď sa hrajú s našimi potomkami – lebo ešte nemajú dospelé myslenie. Reagujú len na správanie našich detí. Ak ich hnevá, sú nahnevané. Ak ich teší, tešia sa. Samozrejme, že medzi deťmi dochádza k prudkým hádkam, ba zavše aj k rozpadu kamarátstva, k pokusom o manipuláciu a k emocionálnemu vydieraniu. Kto už nepočul dieťa povedať: „Ak to neurobíš, nebudem sa s tebou kamarátiť.“ Napriek všetkým konfliktom zostáva jedno nedotknuté: sebaobraz dieťaťa. Dieťa pochopí príčinnú súvislosť svojho správania („Keď stále rozkazujem, ostatní sa so mnou nehrajú.“) bez ťažkého pocitu viny, ktorý mu my dospelí často neúmyselne implantujeme („Čo nie je so mnou v poriadku, že ostatným stále rozkazujem, namiesto aby som prívetivo poprosil?“)


Táto kniha chce rodičov vrátiť k bezvýhradnému a bezstarostnému akceptovaniu ich detí. Ukážeme, že na pohľad asociálne či dokonca tyranské správanie súvisí s veľkou učebnou úlohou tohto vekového obdobia a vôbec nie je také znepokojivé, ako si my dospelí myslíme a ako tvrdia nie­-ktoré výchovné príručky. Vysvetlíme, prečo nás naše deti zavše nepočúvajú alebo nás dokonca schválne provokujú, a čo môžeme zmeniť, aby sa to zlepšilo. Vykreslíme, čo znamená rodičovstvo zamerané na potreby a vzťahy, ako aj to, že roky od päť do desať sú práve vzhľadom na blížiacu sa pubertu nesmierne dôležitým vývinovým obdobím, ktorého význam sa, žiaľ, často nedoceňuje. Je zarážajúce, ako málo literatúry existuje o tomto strednom detskom veku, hoci práve tu sa kladú základy sociálneho spolunažívania v rodine a spoločnosti.

V prvej časti vám chceme opísať, čo znamená rodičov­stvo zamerané na potreby a vzťahy u päť- až desaťročných detí v každodennom živote. V druhej časti objasníme najdôležitejšie potreby detí v tomto veku, ako aj užitočné, príp. menej užitočné stratégie ich naplnenia, a priblížime vám svoje úvahy, ako sa dá tento výchovný štýl uplatniť pri ústredných témach stredného detského veku, ktorými sú osamostatňovanie, kamaráti a škola. Tretia a štvrtá časť sa venuje detskému sebaurčeniu a jeho hraniciam – témam, ktoré nás rodičov v týchto rokoch opakovane zamestnávajú. Svoje miesto tu má tematická oblasť elektronických médií, práve tak ako (niekedy trošku znepokojivá) jedinečnosť našich detí, tiež stále sa vracajúce konflikty súvisiace s jedením, vlastnou zodpovednosťou pri domácich úlohách, pri pomoci v domácnosti alebo pri stretávaní s kamarátmi, a mnohé ďalšie témy. Piata časť sa zaoberá otázkou, ako my rodičia môžeme reagovať, keď svoje deti nechceme trestať, a v šiestej časti ide o nemotorné výroky rodičov a detí a čo vlastne znamenajú. V poslednej časti knihy rozoberáme tému, ktorú pokladáme za veľmi dôležitú: aké vzťahy môžeme nadviazať so svojimi deťmi a aké metódy riešenia a kompromisy výhra-výhra môžu vyplynúť zo zváženia potrieb.

Keby ste sa na tom či onom mieste knihy nesúhlasili s naším uhlom pohľadu, prosím, neodkladajte ju. Nasledujú iné pasáže, ktoré si nájdu miesto vo vašom srdci a uznáte, že majú zmysel. Práve tie vašej rodine prospejú. Výchova by totiž nemala byť ťažká. Ako rodičia by ste nemali mať pocit, že ste večne zapletení do mocenských bojov s deťmi a že je z vás už len podráždená mama či rozčúlený otec, rovnako by ste nemali donekonečna ignorovať hranice svojej odolnosti voči záťaži a plniť všetky želania a potreby detí. Dojčenský vek, keď sa tomu nedá vyhnúť, je už za vami. Sme presvedčené, že v rodinnej štruktúre, kde majú všetci členovia dosť rokov na to, aby vnímali perspektívu druhého, sa musia rovnakou mierou zohľadňovať potreby všetkých. Napriek tomu sa prirodzene nevyhneme ťažším obdobiam, ale celkovo by mali všetci – deti aj dospelí – vnímať spolužitie ako ľahké a pekné. Vtedy je rodina na správnej ceste.  


My – to znamená Katja Seide a Danielle Graf. Naše vymodlené deti Karlotta, Helena, Josua, Sofia a Richard od vydania našej prvej knihy Moje vymodlené dieťa ma privádza do zúfalstva. Dobrodružná cesta obdobiami vzdoru vyrástli a teraz majú štyri až deväť rokov. Mnohé problémy, aké rodičia prežívajú so svojimi malými štrbavými rebelmi, sme zažili na vlastnej koži. V našej druhej knihe, ktorú držíte v rukách, opisujeme nielen situácie z bežného života s našimi piatimi deťmi, ale aj časté problémy čitateľov nášho blogu Moje vymodlené dieťa ma privádza do zúfalstva, ktorý dal názov aj tejto knihe. Ich mená v príkladoch sme zmenili a príbehy miestami zostručnili. Aby sme nerušili tok čítania, zriekli sme sa rozlišovania „čitateľov“ a „čitateliek“.

Vyše päť rokov nás sprevádzajú matky a otcovia, starí rodičia a ľudia v povolaniach, ktoré sa zaoberajú deťmi. Každý mesiac zaznamenávame okolo pol milióna kliknutí na naše články o rodičovstve zameranom na vzťahy a potreby a veľa iných tém okolo rodičovstva. Aj naša prvá kniha si našla množstvo čitateľov. Sme šťastné, že môžeme toľko ľudí sprevádzať dobrodružstvom života s deťmi. Stále dostávame na sociálne siete maily alebo správy, v ktorých nám referujete, že naše myšlienky a podnety prispeli k vášmu uvoľnenejšiemu rodinnému životu. Touto knihou chceme ísť po ceste vekom od piatich do desiatich rokov.

Musíme zdôrazniť, že nemáme v úmysle poskytnúť návod na obsluhu detí. Namiesto toho by sme chceli ukázať alternatívne cesty a zdôvodniť, prečo po nich samy kráčame alebo sme kráčali. Každá rodina je individuálna jednotka zložená z jedincov odlišných pováh a potrieb, takže nemôže existovať jediný spôsob výchovy. Preto nemožno naše výklady objektívne klasifikovať ako „správne“ alebo „nesprávne“. Sú to len výsledky pozitívnych alebo negatívnych skúseností, ktoré sme nazbierali počas života so svojimi deťmi. Naše argumenty berte ako podnety a vysvetlivky, nie ako zoznam pracovných úloh, ktorého položky si postupne odškrtávate a jeho zaručeným výsledkom bude šťastné a zdvorilé desaťročné dieťa.  











Balansovanie na lane:

štrbavá

puberta








Je výchova detská hra?



Keď hovoríme o rodičovstve zameranom na vzťahy a potreby, často narážame na predsudky. To je predsa, keď decká nepoznajú hranice, no nie? Keď s nespútaným krikom lietajú po reštaurácii, neumývajú si zuby ani ruky a priam volajú po tom, aby ich rodičia odkázali do patričných koľají – lenže tí sú príliš pohodlní, aby určili hranice, alebo sa obávajú, že po jednom „nie“ stratia lásku svojich detí. Kedysi sa tomu hovorilo laissez-faire (nechajte ich robiť, čo chcú), a presvedčili sme sa, kam to vedie. Nie, vážne, tieto experimenty na chúďatách deťoch, keď sa rodičia slepo riadia najnovšími výchovnými trendmi – to predsa nemôže byť dobré!

Ťažko presvedčiť niekoho, kto kráča po úplne inej výchovnej ceste, že existujú aj iné, rovnako správne cesty. Ba možno je to nemožné. Nikoho nenahovoríte, aby uplatňoval výchovný štýl, s ktorým sa na základe svojich doterajších skúseností aspoň troška nezoznámil. Presvedčenia, ktoré v sebe človek nosí, vždy zodpovedajú skúsenostiam, ktoré dotyčný v dovtedajšom živote nazbieral, píše neurobiológ Dr. Gerhard Hüther vo svojej knihe Ein bisschen mehr Hirn, bitte (Trochu viac mozgu, prosím). V iných životných podmienkach, v inej rodine, s iným sociálnym zázemím, v inej zemepisnej oblasti, v inej kultúre by ten istý človek nazbieral úplne iné skúsenosti, čo by sa zas odrazilo na jeho vnútorných presvedčeniach. Vtedy by pokladal za dôležité a potrebné iné veci a sledoval by iné ciele.1 Roztrpčené „náboženské vojny“ na internetových fórach pre rodičov tohto sveta sú preto neproduktívne, lebo z objektívneho hľadiska neexistuje odpoveď na otázku, ktorý spôsob výchovy je „najlepší“. Je skrátka nemožné určiť to paušálne, lebo v každej rodine sú iné predpoklady a iné životné príbehy. Preto nepozerajte na túto kapitolu (a knihu) ako na pokus presvedčiť vás, ale ako na snahu odhaliť rozdiel medzi dosiaľ rozšíreným autoritatívnym rodičovstvom a rodičovstvom zameraným na potreby a vzťahy. A kvôli zrozumiteľnosti si pomôžme metaforou: Predstavme si, že výchova je det­ská hra.

Jestvujú zhruba dva spôsoby, ako sa deti hrajú. Buď utvoria skupinu a spontánne si vymyslia, ako sa chcú hrať. Toto sa zvyčajne označuje ako voľná hra. Alebo sa spoja do družstva a venuje sa im profesionálny tréner. Toto sa nazýva usmerňovaná hra. Rodičovstvo zamerané na vzťahy a potreby je čosi ako voľná hra detí, kým autoritatívna výchova sa podobá usmerňovanej hre. Ani jedna nie je lepšia ani horšia ako druhá. Každá je jednoducho iná.

Dovoľte nám rozvinúť tento obraz, aby sme ho mohli lepšie vysvetliť. Opíšme si skutočnú hrovú situáciu mojich detí, aby sme naskicovali princípy voľnej hry a rodičovstva zameraného na potreby: Karlotta, Helena a Josua (vtedy vo veku 6, 6 a 3 roky) čakali ráno na dvore. Mali sme naplánované, že najprv zavedieme Josuu a Helenu do škôlky a potom Karlottu do školy. Dcéry si vybrali z miestnosti na odkladanie bicyklov kolobežky a syn šliapacie autíčko. Nesmierne ho zbožňoval, lenže nedalo sa na ňom rýchlo jazdiť. Deti už boli ponorené do hry, teda trávili ráno vo svojich imaginárnych rolách. Dolu na dvore hra pokračovala.


Karlotta: „Počúvajte, ja som mama a vy ste moje deti. Ty si staršia sestra a ty si bábo, Josua.“

Josua: „Nie! Veď ja som už veľký! Už nie som bábo!“

Helena ustúpi: „Dobre, tak bábo budem ja. A ty budeš veľký brat. Si obrovský, dobre?“

Josua spokojne prikývne.

Karlotta: „A… hm, mama vie lietať, lebo je… čarodejnica.“

Helena: „Ale aj bábo vie lietať. Mám malilinké krídelká, lebo som bábätko víla.“

Karlotta podráždene, lebo to vybočuje z jej herného plánu: „Víla? Víla predsa nemôže byť dieťa čarodejnice.“

Helena: „Čoby nemohla! Veď si si ma adoptovala.“

Helena si chce aj v hre zachovať vyššie postavenie, ktoré má v ozajstnom živote voči bratovi, aj keď prijala úlohu bábätka. Preto navrhuje, že vie lietať, ale Josua nie.

Karlotta zvažuje, či bude vedieť žiť s touto obmenou svojho nápadu, a odvetí: „Tak dobre, si bábätko víla a lietaš za svojou mamou. Ale… ešte ti to dobre nejde a niekedy spadneš, a ja ťa potom musím zachrániť čarovným prútikom, dobre?“         

Helena súhlasí: „Presne tak, ešte neviem dobre lietať. Iba sa učím. A Josua… hm… ten nevie lietať, lebo je určite… veľmi ťažký, keď je taký obrovský.“

Brat sa tvári skepticky, vyčkáva, ale nepovie nič. Dievčatá postrehnú jeho rastúci nepokoj a vedia, že ak nechcú, aby sa s nimi prestal hrať alebo aby sa nazlostil, musia ustúpiť.

Karlotta: „Hej, Josua, ty síce nevieš lietať, ale si fakt veľmi silný a… dávaš pozor, aby bábätko víla nespadla. Občas ju zachytíš, keď ja s čarovným prútikom nebudem dosť rýchla, dobre?“  

Josua sa teší: „Áno! Ja ju zachytím. Ja som najsilnejší!“

Karlotta prívetivo: „No jasné, si hrozne silný.“

Helena potvrdí jej slová: „Áno, ty si z nás najsilnejší.“

Karlotta: „Tak teraz vyrazíme. V hre lietame a Josua ide na svojom rýchlom pretekárskom aute. No my letíme rýchlejšie.“

Josua pobúrene: „Nie! Ja som najrýchlejší! Auto je predsa rýchlejšie ako bábätko víla.“

Karlotta chlácholivo: „Josua, ty si vždy najrýchlejší.

A my sme zase najrýchlejšie. Si tu jediný chlapec, preto budeš vždy prvý, najrýchlejší a najsilnejší.“

Josuu táto logika nenadchne (tento argument ešte pred pár týždňami zabral): „Lenže ja chcem byť naozaj najrýchlejší. Vy s kolobežkami pôjdete za mnou.“

Helena: „Niéé… my chceme ísť rýchlo. Nechcem ísť za tebou. To by bola nuda!“

Josua: „Ale áno! Pôjdete za mnou!“

Strhne sa hádka. Ak dievčatá chcú, aby sa brat s nimi ďalej hral, musia preňho vymyslieť prijateľný kompromis. Pravdaže, mohli by ho nechať vystúpiť z hry. To je stále možné a neraz k tomu dochádza. Voľná hra je vždy dobrovoľná. Ale dnes sa chcú hrať v trojici.

Karlotta preto po chvíľke premýšľania povie: „Počúvajte, hm, urobíme to takto. Nepôjdeme na kolobežkách až celkom ku škôlke. Pôjdeme síce popredu, ale skryjeme sa v kroví neďaleko škôlky. Vtedy síce nepôjdeš tak rýchlo ako my, ale aj tak prídeš prvý ku škôlke. Dobre?“

Josua chvíľku zvažuje. Kolobežky sú v každom prípade rýchlejšie ako jeho šliapacie autíčko, ale nechce sa ho zriecť. Ak sa vzdá prvého miesta počas jazdy, splní sa mu želanie a bude naozaj prvý, lebo sestry nedorazia až ku škôlke. Pri kroví ich môže predbehnúť. Usúdi, že s tým môže žiť, a svoje rozhodnutie potvrdí slovkom „Dobre!“. Všetci traja šťastne vyštartujú.


Ako vidíte, každé z mojich detí malo jasnú vlastnú predstavu o tom, ako má hra pokračovať, ale aby nestratili spoluhráča, všetky sa usilovali uzavrieť kompromis v sporných bodoch. Kompromis vo voľnej hre neznamená stopercentnú zhodu, ale skôr to, že všetci súhlasia s rozhodnutím natoľko, aby bolo možné v hre pokračovať. Obe dievčatá v živote vyskúšali už stovky námetových hier a je vidieť, že sú naučené podporiť svoje želania takými argumentmi, aby ich spoluhráči zlostne neodišli. Rovnako sa vcítili do želaní svojho brata, keď mu za neschopnosť lietať pribájili veľkú silu. Poznajú ho pomerne dobre a vedia, že takúto ponuku prijme. Často predkladali hrový nápad ako návrh končiaci otázkou „Dobre?“, aby umožnili spoluhráčovi vysloviť veto. Trojročný Josua túto schopnosť ešte nemal, skôr žiadal ako vyjednával. Ale aj to jeho staršie sestry zohľadňovali. Na tomto príklade vidno, že sebauplatnenie, vyjednávacie schopnosti, empatia a ochota robiť kompromisy sú rozhodujúce predpoklady voľnej hry.  

Rodičovstvo zamerané na potreby sa veľmi nelíši od voľnej spoločnej hry detí. Ak chceme, aby každodenný život prebiehal hladko a všetci členovia rodiny šťastne „zotrvávali v hre“, musíme stále ponúkať kompromisy, s ktorými vieme žiť – ale aj trvať na veciach, ktoré sú pre nás dôležité. Vtedy nám ostatní musia vyjsť v ústrety, aby sme neodišli z kolektívu. Keďže ochotu robiť kompromisy dostali naše deti do vienka od prírody (ako vidíme pri pozorovaní voľnej hry), spravidla sa im to darí aj v rámci rodinného spoločenstva. Ale rovnako, ako Karlotta a Helena brali ohľad na svojho oveľa mladšieho brata a akceptovali jeho želania ochotnejšie, než mohol na oplátku akceptovať ich želania on, musíme my dospelí rešpektovať, že naše deti ešte len prechádzajú procesom učenia, ako vychádzať druhým v ústrety a pristupovať na kompromisy výhra-výhra. Kým pre štvorročné dieťa je veľkým krokom, keď vôbec ustúpi zo svojej pozície (hoci len o chlp), od desaťročného dieťaťa už možno očakávať podstatne väčšiu schopnosť robiť kompromisy – ak to rodičia plynule podporujú a vyžadujú.  

Rovnako ako vo voľnej hre, ani vo vnútri rodiny zameranej na vzťahy a potreby nieto skutočného „kapitána“. Rodičia nie sú trénermi, ale súčasťou tímu. Všetci môžu a majú vložiť do diskusie svoje predstavy, ktoré treba zohľadniť. Pritom skúsenosti veľkých, ako je zvyčajné aj v skupinách detí rôzneho veku, majú prirodzene väčšiu váhu ako skúsenosti menších, a predsa je uznanie ich vedúceho postavenia na dobrovoľnej báze. Ako dospelá síce môžem povedať, že je vonku zima a myslím si, že by bolo vhodné obliecť si bundu, ale zostáva na každom dieťati, či moju radu prijme alebo nie. To sa samozrejme netýka nebezpečných situácií ako frekventovaných ciest, elektrických zásuviek, otvorených okien či jedovatých látok. Keďže môj dospelý mozog vie lepšie predvídať ako mozgy mojich detí, pre istotu im bundy vezmem, ak sa spočiatku rozhodnú neobliecť sa. Nevnucujem im ich. Sú skrátka poruke a ak deti neskôr zistia, že im je predsa len zima, podám im bundy bez mudrlantskej poznámky: „A nehovorila som to?“  

Samozrejme, aj pri voľnej hre jestvujú pravidlá, ale tie sa stanovujú spoločne. Podľa toho aj všetci spolu rozhodujú, či sa pravidlo porušilo. Ak má niekto pocit, že ostatní k nemu nespravodlivo pristupujú, nahlas a rázne to oznámi. Úlohou tímu je prediskutovať, čo možno spraviť, aby sa tento hráč cítil lepšie. Ak sa to nepodarí, hra sa pravdepodobne skončí. Pre všetky deti nie je rovnako ľahké uchýliť sa ku kompromisom alebo vzdať sa svojich nápadov. S deťmi, ktorým to padne ťažšie, vzniká podstatne viac sporov a jedna zo strán častejšie hru preruší. Lenže to nie je také zlé, ako sa na prvý pohľad zdá. Hrať sa a byť súčasťou skupiny je jednou zo základných ľudských potrieb. Táto potreba je v nás zakotvená tak silno, že aj deti, ktoré ťažko upúšťajú od vlastných želaní, sa to napokon naučia, lebo ich to ťahá späť ku skupine. Len potrebujú dostatok času nacvičiť si to. Musia zlyhať, znášať dôsledky svojho zlyhania a mať možnosť si to znova vyskúšať.2  

Aj v rodičovstve zameranom na vzťahy a potreby sa vyskytnú chvíle, keď naše deti nakrátko vystúpia z každodennej hry, lebo sme podľa nich nenašli spoločnú reč. Rovnako ako pri hre vtedy treba prejaviť ochotu porozprávať sa. Ak dospelý alebo dieťa „zatiahne oponu“, teda nie je ochotný brať ohľad na potreby druhých a vypočuť si ich argumenty, nebude to fungovať. Bez pripravenosti vyjednávať sa nezačne voľná hra ani nevznikne spolužitie zamerané na potreby. Keďže rodičia, ktorí uplatňujú tento výchovný štýl, nechcú trestať, nemajú v ruke nič, aby svojho „spoluhráča“ k niečomu donútili. Ak je človek zvyknutý zastávať klasické vedúce rodičovské postavenie, nemožnosť „sedieť pri kormidle“ v ňom spočiatku vyvolá bezradnosť. Ako presvedčíme vzdorovité dieťa, aby urobilo čosi, čo nechce? To je rozhodujúca otázka, ktorou sa budeme zaoberať v kapitole „Ak nie tresty, tak čo?“. Pri tomto bode je v prvom rade dôležité, aby rodičia svoje deti neprosili, aby niečo urobili alebo prestali robiť. Nie je účinné donekonečna im dohovárať, prehovárať ich, vábiť ich sľubmi. Nesmú sa im ani vyhrážať. Rodičia zameraní na potreby a vzťahy jasne povedia deťom, čo si želajú, a neraz aj to, ako sa cítia, a potom sa spoliehajú na to, že rodina po krátkom vyčkávaní nájde spoločné riešenie. Vo väčšine prípadov to zaberie! Hoci to znie prekvapivo, naozaj to funguje úplne bez odmien a trestov.

Autoritatívna výchova sa, naopak, skôr rozvíja ako usmer­ňovaná hra podľa pravidiel. Existuje jeden alebo dvaja tréneri – rodičia, ktorí poznajú pravidlá a dbajú na to, aby členovia družstva, teda deti, tieto pravidlá dodržiavali, aby všetko prebiehalo férovo a bez hádok. Teda zastávajú vyššie postavenie ako hráči. Ich postavenie sa zdôvodňuje tým, že sú starší a múdrejší. V každom prípade majú za sebou takmer polovicu života. Na svojej ceste nazbierali dobré i zlé skúsenosti a plytvali by životným časom i zdrojmi, keby svoje skúsenosti neodovzdali potomstvu, ako to dobrí tréneri robievajú.

Rodičia majú okrem toho aj rozhodcovské povinnosti. Svojím komplexným chápaním pravidiel môžu riadiť hru predvídavo a pre dobro všetkých. Keď družstvo dá na trénerov a rozhodcov, niet napomenutí, červených kariet ani vylúčení. Všetko prebieha nádherne hladko a je radosť byť súčasťou tímu. Keď niektorý z hráčov spraví hlúposť a poruší pravidlo, znáša dôsledky, ktoré ho naučia, že takéto správanie je nežiaduce. Rozhodca určí, čo je porušenie pravidla a ako bude vyzerať trest. Niekedy je to ústne pokarhanie, inokedy žltá karta, zavše oddychový čas na lavičke. Tak sa dieťa učí dodržiavať pravidlá a začleniť sa do tímu. Takisto sa učí spoliehať sa na to, že tréneri to s ním myslia dobre, hoci im to tak vzhľadom na aktuálne dôsledky nepripadá. Keďže celá naša spoločnosť je hierarchicky usporiadaná takýmto spôsobom, dieťa dostane dobrú prípravu na „skutočný život“ s jeho vlastnými pravidlami.

Hráči sa z času na čas vzoprú proti rozhodnutiu rozhodcu alebo spochybnia trénerovu kompetenciu. Vtedy sa rovnako ako dospelí nazlostia a odídu z hry, aby sa upokojili. Aby sa znovu mohli zapojiť do hry, musia sa podvoliť pravidlám, ktoré vytýčili dospelí. Čím sú hráči starší, tým väčšia spolurozhodovacia právomoc im prináleží, lebo s hrovými skúsenosťami rastie poznanie a pochopenie nevyhnutných pravidiel. Väčší hráči smú občas prevziať úlohy rozhodcov a dohliadať na svojich menších kamarátov v tíme. Takto získajú vyššie postavenie a viac právomocí a pozvoľna sa naučia prezieravo riadiť druhých. Ak svoje nové postavenie zneužijú vo svoj prospech, drobci sa posťažujú rodičom a tí veľké dieťa buď pokarhajú, alebo mu ako dôsledok odoberú právo viesť. Lenže ako sa prejavuje rozdiel vo výchovných postojoch v každodennom živote? Na nasledujúcich stranách dôkladnejšie vysvetlíme skôr teoretické úvahy z tejto kapitoly na príklade z praxe.