© VYDAVATEĽSTVO TATRAN

Zelóta

Zelóta

Autor svetového bestselleru Niet boha okrem Boha (No god but God) napísal fascinujúcu, provokatívnu a do detailov naštudovanú biografiu a núti nás prehodnotiť tradičné chápanie osobnosti, ktorú poznáme pod menom Ježiš Nazaretský.

Zelóta poskytuje celkom nový pohľad na ústrednú postavu jedného z najvýznamnejších príbehov na svete a zároveň potvrdzuje, že život a misia Ježiša Nazaretského priniesli ľudstvu skutočne radikálne zmeny. Výsledkom týchto úvah je elegantne napísaný životopis, ktorý čitateľa núti zamyslieť sa a číta sa ako šťavnatý román s rýchlym spádom. Kniha ukazuje nezvyčajne pútavý portrét človeka, doby, v ktorej žil, a zrodu nového náboženstva.

  • ISBN: 978-80-222-0710-2
  • EAN: 9788022207102
  • Počet strán: 288
  • Väzba: tvrdá s prebalom
  • Jazyk: slovenský
  • Formát: 147 x 229 mm
  • Dátum vydania: 30.11.2014
  • Žáner: NÁBOŽENSTVO / Kresťanstvo / Biografie, životopisy

14.90 € Doporučená cena

O knihe

Putovný židovský kazateľ, ktorý mal v rukách zázračnú moc, prechádzal Galileou pred dvetisíc rokmi a zhromažďoval nasledovníkov, aby založil, ako to sám nazýval, „Božie kráľovstvo“. Revolučné hnutie, ktoré spustil, bolo pre vtedajšie zriadenie veľkou hrozbou, preto ho dali uväzniť, mučiť a popraviť ako zločinca. V priebehu niekoľkých desaťročí po Ježišovej potupnej smrti ho jeho nasledovníci začali nazývať Bohom.

Reza Aslan sa prekopáva nánosmi mýtov uplynulých stáročí a osobnosť Ježiša, jednu z najvplyvnejších a najzáhadnejších postáv v dejinách ľudstva, stavia do nového svetla. Vníma ho cez prizmu pohnutých čias, v ktorých žil (1. storočie n. l.). Spoločenská klíma na území Palestíny sa v tomto období neraz niesla v duchu očakávania konca sveta. Svätou zemou vtedy vandrovali celé zástupy židovských prorokov, učiteľov a falošných mesiášov, ktorí prinášali slovo Božie. Bola to éra zelótov – horlivých nacionalistov, ktorí považovali radikálny odpor proti rímskej nadvláde za svätú povinnosť, zaväzujúcu všetkých Židov. Ťažko si dokážeme predstaviť príkladnejšieho zástancu tohto odporu, než akým bol spomínaný charizmatický Galilejčan, ktorý vzdoroval jednak nadvláde rímskych okupantov a jednak ich spojencom v radoch židovskej náboženskej hierarchie.

Aslan porovnáva poznatky o Ježišovi z evanjelií s historickými zdrojmi a vykresľuje človeka oddaného a zanieteného, no zároveň osobnosť plnú protirečení. Opisuje ho ako posla mieru, ktorý vyzýva stúpencov, aby vzali do rúk meče, ako exorcistu a človeka, ktorý uzdravoval druhých silou viery a trval na tom, aby učeníci držali jeho identitu v tajnosti, a v neposlednom rade ako disidentského „židovského kráľa“, ktorému sa za jeho krátkeho života nepodarilo naplniť prísľub oslobodenia z područia Ríma. Aslan skúma dôvody, prečo raná cirkev uprednostnila obraz Ježiša ako mierumilovného dušpastiera pred predstavou politicky uvedomelého revolucionára. Autor sa zo všetkých síl snaží dopátrať k poznaniu, ako Ježiš vnímal sám seba, čo predstavuje základ akýchkoľvek ďalších tvrdení o jeho božskej prirodzenosti.

Recenzie

„Trúfalá a neochvejne vyargumentovaná revízia života človeka, ktorý zasiahol do dejín ľudstva viac než ktokoľvek iný.“
Lawrence Wright, laureát Pulitzerovej ceny za knihu Purifikácia: Scientológia, Hollywood a väzenie viery (Going Clear: Scientology, Hollywood, and the Prison of Belief). 

„Život Ježiša Nazaretského je pravdepodobne najpodmanivejším príbehom v dejinách ľudstva. Reza Aslan ponúka svieži a do detailov prepracovaný portrét človeka, ktorého miliardy ľudí po celom svete vnímajú ako Krista Spasiteľa skrze vieru. Kniha mapuje jeho život a zameriava sa na celospoločenský význam jeho osobnosti. Je to výnimočné a prevratné dielo, ktoré svojou originalitou prekvapí a zaujme veriacich aj skeptikov.“
Jon Meacham, laureát Pulitzerovej ceny za knihu Thomas Jefferson: Umenie moci (Thomas Jefferson: The Art of Power) 

„Reza Aslan v Zelótovi syntetizuje výskum historických zdrojov a znovu vytvára akýsi stratený svet. Počína si veľmi dobre, no v skutočnosti robí oveľa viac. Touto knihou vykonal pre dejiny náboženstva to, čo Bertolt Brecht pre drámu a dramatikov. Aslan vytrháva postavu Ježiša z kontextu, do ktorého podľa nás patril, a predstavuje nám ho v úplne novom svetle. Je to portrét zanieteného Žida Ježiša, násilníckeho revolucionára, fanatického ideológa, zvláštneho, desivého a zároveň nadovšetko zaujímavého človeka.“
Judith Shulevitzová, publicistka, autorka knihy Svet sabatov (The Sabbath World)


 

Ukážka z knihy

Autorská poznámka 


Keď som mal pätnásť rokov, objavil som Ježiša.

Letné prázdniny po druhom ročníku na strednej som strávil v evanjelickom mládežníckom tábore v severnej Kalifornii, v lesnatom kraji, pod nekonečne šírym modrým nebom, kde má mladý človek dostatok času a pokoja a kde sa mu zo všetkých strán prihovárajú vľúdnym, ústretovým tónom, takže si nemôže pomôcť. Počuje hlas Boží. Na brehoch umelých jazier a pod korunami majestátnych borovíc sme s kamarátmi vyspevovali, hrali sme sa rôzne hry, jeden druhému sa zverovali s tajomstvami a plnými dúškami sme si vychutnávali slobodu a utíšenie od zhonu, ktorý sme zažívali doma a v škole. Po večeroch sme sa schádzali v spoločenskej miestnosti osvetlenej kozubom. Práve tu, v samom jadre tábora, som si vypočul pozoruhodný príbeh, ktorý mi navždy zmenil život.

Dozvedel som sa, že pred dvetisíc rokmi kdesi v starovekej krajine známej ako Galilea prišiel na svet Boh neba i zeme, a to v podobe bezbranného dieťaťa. Vyrástol z neho muž, na ktorom nebolo viny. Z muža sa stal Kristus, Spasiteľ ľudstva. Prostredníctvom slov a zázrakov sa staval na odpor Židom, ktorí sa považovali za Bohom vyvolený národ, a oni ho za to dali pribiť na kríž.

Kristus sa krutej smrti mohol vyhnúť, no on sa slobodne rozhodol umrieť. Podstatou celého príbehu bola práve smrť na kríži, pretože táto obeta z nás sňala ťarchu hriechu. To však nie je všetko. Príbeh sa ešte neskončil, pretože ten muž o tri dni vo svojom božskom majestáte vstal z mŕtvych, a tak každý, kto v neho verí a prijme ho do svojho srdca, nikdy nezomrie a bude žiť naveky.

Vyrastal som v rodinnom prostredí, ktoré bolo zmesou vlažných moslimov a presvedčených ateistov, a nič ohromujúcejšie, ako bolo spomínané rozprávanie v tábore, som v živote nepočul. K Bohu ma dovtedy nič iné natoľko intenzívne a osobné neťahalo. V rodnom Iráne som bol moslimom asi tak, ako som bol Peržanom. Moje náboženské presvedčenie a etnická príslušnosť šli ruka v ruke. Viera bola pre mňa niečo všadeprítomné a bežné, čosi samozrejmé, a zanedbateľné, podobne ako v prípade mnohých iných ľudí, ktorí sa narodili v prostredí založenom na určitej náboženskej tradícii. Naša rodina musela pre iránsku revolúciu opustiť vlasť a od toho dňa bolo u nás doma náboženstvo všeobecne, a zvlášť islam, úplné tabu. Slovom „islam“ sme skratkovite označovali všetko, čoho sme sa museli vzdať v prospech mullov, ktorí vtedy v Iráne vládli. Mama sa stále modlievala, keď nebola na očiach, a niekde v šatníku či v zásuvke sa nám aj vtedy povaľoval výtlačok Koránu, možno aj dva, no okrem toho neostalo v našich životoch po Bohu ani známky.

Mne to celkom vyhovovalo. Americká spoločnosť v osemde-siatych rokoch koniec koncov vnímala moslimov ako ľudí z inej planéty. Moja viera bola ako jazva, do očí bijúci symbol inakosti, ktorý treba držať v tajnosti.

Pokiaľ ide o Ježiša, Amerika ním priam žila. Stal sa ústrednou postavou drámy celého národa. Po prijatí Ježiša do svojho srdca som sa cítil ako pravý Američan a nič lepšie som pre to urobiť ani nemohol. Tým však nechcem povedať, že som konvertoval z vypočítavosti. Práve naopak, za novonájdenú vieru som horlil telom i dušou. Zoznámil som sa s Ježišom, ktorý mi nebol, ako sa vraví, len „Pánom a Spasiteľom“, ale najmä najlepším priateľom, niekým, s kým môžem nadviazať hlboký osobný vzťah. Ako tínedžer som sa snažil pochopiť nepreniknuteľné záhady sveta, s ktorým som sa len prednedávnom začal hlbšie oboznamovať, a takéto pozvanie som skrátka nemohol odmietnuť.

Hneď po návrate z tábora som začal šíriť dobrú zvesť o Ježišovi Kristovi medzi priateľmi i v kruhu rodiny, medzi susedmi i spolužiakmi, medzi ľuďmi, s ktorými som sa práve zoznámil, a aj medzi okoloidúcimi na ulici. Rozprával som o nej ľuďom, ktorí si ju radi vypočuli, i ľuďom, ktorí mi vzápätí škaredo odvrkli. Počas boja o záchranu duší celého sveta sa mi však prihodilo čosi, čo som vôbec nečakal. Vyzbrojoval som sa štúdiom Biblie, aby som dokázal odolávať pochybnostiam neveriacich, no čím viac som čítal, tým väčšiu priepasť som vnímal medzi Ježišom z evanjelií a Ježišom ako historickou osobnosťou – inak povedané, priepasť medzi Ježišom Kristom a Ježišom Nazaretským. Na vysokej škole som začal študovať dejiny náboženstiev a počiatočné rozpaky čoskoro prerástli v oprávnené pochybnosti.

Základným kameňom evanjelickej viery, súdiac z toho, čo ma učili, je bezvýhradné presvedčenie, že každé slovo, ktoré v Biblii nájdeme, je inšpirované Bohom, pravdivé a do bodky neomylné. Keď som si uvedomil, že toto presvedčenie je očividne a nepochybne nesprávne, že Biblia je presýtená do oči bijúcimi omylmi a zjavnými protirečeniami – čo sa od dokumentu, na ktorom v priebehu tisícročí pracovali stovky rúk rozličných autorov, dá aj očakávať –, zavládol vo mne zmätok, podkopalo mi to duchovný základ, akoby mi niekto preťal korene. Reagoval som tak ako mnoho iných ľudí v podobnej situácii – v hneve som vieru na celej čiare zavrhol, akoby šlo o draho zaplatenú návnadu, ktorú som zhltol aj s navijakom. Nato som sa začal opätovne zamýšľať nad vierou a kultúrou svojich predkov a ako dospelý človek som k nim mal zrazu oveľa bližšie než v časoch detstva. Môj vzťah k nim bol oveľa dôvernejší, ako keď človek po dlhých rokoch odlúčenia opäť nadviaže staré priateľstvo.

Celý čas som študoval religionistiku a zahĺbil som sa do Biblie, tentoraz nie ako nadovšetko oddaný veriaci, ale ako vedec hladný po vedomostiach. Nezväzovalo ma viac presvedčenie, že všetky príbehy, na ktoré v texte narazím, sa stali do slova a do písmena tak, ako sú zapísané, a tak som v texte odhalil pravdu, ktorá dávala oveľa väčší zmysel, pravdu, ktorá bola zámerne odtrhnutá od histórie a od všetkého, čo s ňou nevyhnutne súviselo. Iróniou je, že čím viac som sa dozvedel o živote Ježiša ako historickej osobnosti, o pohnutých časoch, v ktorých žil, a o krutosti rímskej nadvlády, ktorej sa staval na odpor, tým viac ma táto osobnosť fascinovala. Popravde, Ježiš, židovský roľník a revolucionár, ktorý sa vzoprel nadvláde najsilnejšej imperiálnej veľmoci v dejinách a ktorý svoj boj prehral, sa pre mňa stal oveľa skutočnejší než nadpozemská bytosť a samotár, akého som spoznal v cirkevnom spoločenstve.

Dnes môžem s pokojným svedomím povedať, že v priebehu dvoch desaťročí striktne vedeckého štúdia pôvodu kresťanstva sa zo mňa stal oveľa oddanejší učeník Ježiša Nazaretského než učeník Ježiša Krista, ktorým som kedysi býval. Dúfam, že táto kniha bude šíriť dobrú novinu o historickom Ježišovi s rovnakou vervou, s akou som svojho času šíril dobrú zvesť o Kristovi.

Skôr než sa pustíme do výskumu, musíme si ujasniť niekoľko okolností. Proti každému široko zdokladovanému, vedecky podloženému a všeobecne uznávanému vedeckému tvrdeniu o Ježišovi ako historickej osobnosti existuje rovnako obsiahlo zdokladovaný, vedecky podložený a rovnako uznávaný protiargument. S cieľom ušetriť čitateľa niekoľko storočí ťahajúcej sa rozpravy o živote a účinkovaní Ježiša Nazaretského som svoje rozprávanie vystaval na argumentoch, ktoré sú podľa môjho názoru historicky najpresnejšie a najrozumnejšie. Vychádzam pritom z dvoch desaťročí vlastného vedeckého výskumu Nového zákona a ranokresťanských dejín. Pre dobro čitateľov, ktorých spomínaná rozprava zaujíma, som vo výskume prísne dbal na detaily a všade, kde to bolo možné, som k vlastnej interpretácii pridal aj argumenty, ktoré sú v rozpore s mojimi tvrdeniami. Čitateľ ich nájde v rozsiahlom poznámkovom aparáte v závere knihy.

Všetky grécke preklady pasáží z Nového zákona pochádzajú z môjho pera (sčasti mi pomáhali moji priatelia Liddell a Scott). V zriedkavých prípadoch, keď novozákonný text neprekladám ja, vychádzam z oficiálneho prekladu, z vydania New Revised Standard Version of the Bible. Všetky pasáže napísané v hebrejčine a aramejčine preložil Dr. Ian C. Werrett, docent religionistiky na Univerzite sv. Martina.

V celom texte označujem tzv. prameň logií – prameň unikátny a charakteristický evanjeliám podľa Matúša a Lukáša – (Mt | Lk), pričom poradie zdrojov označuje evanjelium, z ktorého čerpám takmer doslovne. Čitateľovi neujde, že pri náčrte Ježišovho životného príbehu sa primárne spolieham na Evanjelium podľa Marka a spomínaný prameň logií (známy aj ako prameň Q, zoznam Ježišových výrokov), pretože uvedené pramene sú najstaršie a teda aj najspoľahlivejšie dostupné zdroje o živote tohto Nazaretčana. Rozhodol som sa, že v procese skúmania nebudem hlbšie načierať do tzv. gnostických evanjelií. Aj keď by nám tieto texty mohli v značnej miere pomôcť zmapovať široké spektrum názorov najstaršej kresťanskej komunity na to, kto Ježiš bol a čo hlásal, do problematiky, týkajúcej sa Ježiša ako historickej osobnosti, veľa svetla nevnášajú.

A hoci vo svete vládne takmer jednohlasné presvedčenie, azda s výnimkou Evanjelia podľa Lukáša a Skutkov apoštolov, že evanjeliá nenapísali ľudia, podľa ktorých sa tieto texty nazývajú, z praktických dôvodov a pre lepšiu zrozumiteľnosť sa budem odvolávať na autorov jednotlivých evanjelií prostredníctvom zaužívaných mien tak, ako ich poznáme.

Pripomeniem ešte, že v celom texte používam vedecké označenie letopočtov – „n. l.“ (nášho letopočtu), namiesto „po Kr.“ a „pred n. l.“ (namiesto skratky „pred Kr.“). Vedecké stanovisko zastávam aj pri odvolávaní sa na Starý zákon – používam termín „hebrejská Biblia“.


Úvod 


O človeku menom Ježiš Nazaretský toho veľa nevieme, no je priam zázrak, že vieme aspoň to. Predstava kazateľa, ktorý putuje z dediny do dediny, na plné hrdlo šíri správy o konci sveta a za pätami má skupinu otrhaných nasledovníkov, bola v Ježišových časoch čosi úplne bežné – pravdupovediac, bolo to čosi notoricky známe, a to až tak, že v radoch rímskej elity sa tento jav stretával s výsmechom. Podobných ľudí v jednej pasáži svojho diela zosmiešňoval aj grécky filozof Celsus – zobrazuje židovského svätca na potulkách galilej-skou pustatinou, ako sa rozkrikuje: „Som Boh, alebo služobník Boží, alebo služobník Božieho ducha. V každom prípade prichádzam preto, lebo svet sa už zvíja v predsmrtných kŕčoch. Už čoskoro ma uvidíte prichádzať s nebeskou mocou.“

Prvé storočie n. l. sa v radoch židovského obyvateľstva na území Palestíny nieslo v znamení očakávania apokalypsy. Názvom Palestína Rimania neoficiálne označovali rozsiahle územie zahrňujúce dnešný Izrael a Palestínu, ako aj prevažnú časť Jordánska, Sýrie a Libanonu (toto územie sa oficiálne nazývalo Palestína až po roku 135 n. l.). Cez Svätú zem vtedy putovalo veľmi veľa rôznych prorokov, kazateľov a mesiášov, ktorí hlásali, že Boží súd sa neodkladne blíži. Ide o tzv. falošných mesiášov a mnohých z nich dodnes poznáme aj po mene. Niekoľkí sa dokonca spomínajú aj v Novom zákone. Zo Skutkov apoštolov sa dozvedáme, že prorok Teudas mal štyristo učeníkov, no keď ho Rimania uväznili, prišiel o hlavu. Ďalšou osobnosťou je záhadný charizmatik známy ako Egypťan. V púšti zhromaždil armádu nasledovníkov a Rimania ich takmer do jedného vyhubili. V roku 4 pred n. l., teda v roku, keď sa podľa väčšiny uznávaných historikov narodil Ježiš Nazaretský, si chudobný pastier Atronges nasadil diadém a korunoval sa za „židovského kráľa“. Rimania proti nemu i jeho nasledovníkom vyslali légiu, a tá rebéliu krvavo potlačila. Ďalší ašpirant na mesiáša, známy len ako Samaritán, bol z vôle Pontského Piláta ukrižovaný, hoci nemal armádu a Rímu sa nijako na odpor nestaval. Svedčí to o tom, že vládnuca moc bola v časoch apokalyptickej horúčky mimoriadne citlivá na akékoľvek prejavy poburovania. Z historických prameňov poznáme istého Ezechiáša, veliteľa miestnej zločineckej bandy, ďalej Šimona z Perey, Júdu Galilejského, jeho vnuka Menachéma, Šimona Bar Gioru a Šimona Bar Kochbu. Všetci mali mesiášske ambície a rímska vrchnosť ich za to zniesla zo sveta. K nim môžeme priradiť zoznam členov sekty esejcov – niektorí žili v ústraní náhornej planiny Qumrán na severozápadnom brehu Mŕtveho mora –, židovské revolučné hnutie zelótov v 1. storočí n. l., ktorí sa pričinili o krvavú vojnu s Rímom, a obávanú skupinu lupičov a zabijakov, ktorých Rimania nazvali sikariami (mužmi s dýkami). Z uvedeného vyplýva, že Palestína v 1. storočí n. l. bola mesiášskou energiou doslova nabitá.

Ježiša Nazaretského nemožno jednoznačne zaradiť ani do jednej z historicky známych nábožensko-politických hnutí jeho čias. Bol to človek závažných protirečení, ktorý na jednej strane kázal o rasovej segregácii („Ja som poslaný iba k ovciam strateným z domu Izraela“, Mt 15, 24), a vzápätí hlásal benevolentný univerzalizmus („Choďte teda, učte všetky národy…“, Mt 28, 19). Raz kázal o bezvýhradnom mieri („Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi“, Mt 5, 9), inokedy podnecoval k násiliu a ku konfliktom („Ale teraz, kto má mešec, nech si ho vezme, takisto aj kapsu, a kto nemá, nech predá šaty a kúpi si meč“, Lk 22, 36).

Obsiahnuť historického Ježiša v plnej miere je veľký problém preto, že s výnimkou Nového zákona o tomto mužovi, ktorý natrvalo zmenil beh dejín, nenájdeme takmer ani zmienky. Najstaršiu a najspoľahlivejšiu nebiblickú zmienku o Ježišovi nachádzame v diele židovského historika Jozefa Flávia (†100 n. l.). V jednej marginálnej pasáži Židovských starožitností Flávius spomína krutého židovského veľkňaza Annáša, ktorý po smrti rímskeho prokurátora Festa nespravodlivo odsúdil istého „Jakuba, brata Ježišovho zvaného Kristus“ na smrť ukameňovaním za to, že porušil zákon. Pasáž pokračuje opisom toho, čo sa Annášovi stalo, keď do Jeruzalema napokon dorazil nový prokurátor Albinus.

Hoci je táto zmienka len kusá a pohŕdavá (slovné spojenie „zvaného Kristus“, teda mesiáš, má očividne vzbudiť výsmech), pre tých, ktorí pátrajú po prameňoch o historickom Ježišovi, má nesmierny význam. V spoločnosti, ktorá nepoznala priezviská, si veľmi bežné meno ako Jakub vyžadovalo bližšie označenie – miesto narodenia alebo patronymum –, vďaka ktorému by sme dotyčnú osobu odlíšili od ostatných mužov menom Jakub, ktorí putovali Palestínou (z rovnakého dôvodu vzniklo aj spojenie Ježiš Nazaretský). V prípade spomínaného Jakuba hovoríme o označení vychádzajúcom zo súrodeneckého vzťahu s niekým, koho Jozef Flávius vzhľadom na cieľového čitateľa považoval za všeobecne známeho. Citovaná pasáž nedokazuje len to, že Ježiš zvaný Kristus pravdepodobne existoval, ale aj to, že už v roku 94 n. l., keď Flávius napísal Židovské starožitnosti, bol všeobecne známy ako zakladateľ nového, životaschopného hnutia.

Práve spomínané hnutie, nie jeho zakladateľ, upútalo v 2. storočí pozornosť historikov ako Tacitus († 118) a Plínius Mladší († 113). Obaja spomínajú Ježiša Nazaretského, no podrobnejšie sa o ňom nezmieňujú – dozvedáme sa iba o jeho uväznení a poprave. Z historického hľadiska sú tieto informácie, ako neskôr uvidíme, naozaj dôležité, no o Ježišovom živote sa z nich veľa nedozvedáme, a preto sme nútení zložiť si vlastnú historickú mozaiku z toho, čo nachádzame v Novom zákone.

Prvé písomné svedectvo o Ježišovi Nazaretskom, ktoré máme k dispozícii, pochádza z listov apoštola Pavla, jedného z prvých Ježišových nasledovníkov, ktorý zomrel okolo roku 66 n. l. (Prvý Pavlov list, Prvý list Solúnčanom, možno datovať do obdobia medzi rokmi 48 až 50, čo je zhruba dvadsať rokov po Ježišovej smrti.) Problém pri Pavlových listoch spočíva v tom, že apoštol prejavuje mimoriadne nízky záujem o Ježiša ako historickú osobnosť. V listoch sa spomínajú len tri epizódy z Ježišovho života – posledná večera (1 Kor 11, 23 – 26), ukrižovanie (1 Kor 2, 2) a, čo je pre Pavla najdôležitejšie, zmŕtvychvstanie, bez ktorého, ako tvrdí, „je márne naše hlásanie a márna je aj vaša viera“ (1 Kor 15, 14). Pavlove listy budú považovať za výborné zdroje možno tí, ktorí sa zaujímajú o ranokresťanské dejiny, no pri pátraní po historickom Ježišovi nám nepostačia.

Neostáva nám nič iné, len opierať sa o evanjeliá, ktoré sú samy osebe dosť problematické. Prvý problém predstavujú názvy. Evanjelium podľa Lukáša je pravdepodobne výnimkou, no okrem neho nemáme evanjelium, ktoré by sa nazývalo po človeku, ktorý ho aj naozaj napísal. To isté platí prakticky o väčšine novozákonných textov. Ide o postup, tzv. pseudoepigrafiu či pseudonymitu, pri ktorom sa texty pripisujú autorom, ktorí ich v skutočnosti nenapísali. Podobné texty boli v staroveku úplne bežným javom a v nijakom prípade ich nemožno považovať za falzifikáty. Pomenúvanie textov po iných ľuďoch bolo celkom normálne – bol to spôsob, ako poukázať na presvedčenie istej osoby, prípadne predstaviť určitý myšlienkový prúd, ktorého autorom či autorkou bola osobnosť figurujúca v názve. Evanjeliá však nie sú a nikdy ani nemali byť historickými svedectvami o Ježišovom živote. Nepredstavujú svedectvá priamych svedkov Ježišových slov a skutkov, nie sú výtvormi ľudí, ktorí ho osobne poznali. Sú to svedectvá viery, ktoré spísali náboženské spoločen-stvá, a to veľa rokov po opisovaných udalostiach. Jednoducho povedané, evanjeliá rozprávajú o Ježišovi Kristovi, nie o Ježišovi ako človeku.

Podľa všeobecne najuznávanejšej teórie vzniku evanjelií, tzv. teórie dvoch prameňov, ako prvé vzniklo Markovo evanjelium, a to niekedy po roku 70 n. l., teda zhruba štyri desaťročia po Ježišovej smrti. Marek mal k dispozícii celú paletu ústnych a zrejme aj viacero písomne zaznamenaných rozprávaní, ktoré kolovali medzi Ježišovými ranými nasledovníkmi už celé roky. Marek túto nesúrodú masu tradíciou vytvorených materiálov skombinoval s chronologicky rozčleneným príbehom, čím vytvoril úplne nový žáner nazývaný evanjelium (po anglicky gospel, zo staroanglického god-spell, čo znamená „dobrá novina“).2 Evanjelium podľa Marka je však krátke a mnohí kresťania ho považujú za nepostačujúce. Nenájdeme v ňom totiž nijaké príbehy z Ježišovho detstva. Ježiš sa jedného dňa iba objaví na brehu rieky Jordán, aby sa tam dal pokrstiť Jánom Krstiteľom. V evanjeliu nenájdeme epizódy, ktoré sa udiali po zmŕtvychvstaní. Ježiša ukrižujú a jeho telo uložia do hrobu. Po niekoľkých dňoch sa príde na to, že hrob je prázdny. Toto rozprávanie sa málilo aj úplne prvým kresťanom – Markovo rozprávanie o Ježišovom živote a verejnom účinkovaní im pripadalo príliš strohé a úloha vylepšiť originál pripadla Markovým nasledovníkom Matúšovi a Lukášovi.

Dve desaťročia od vzniku Markovho textu, v rokoch 90 až 100 n. l., autori evanjelií podľa Matúša a Lukáša, ktorí pracovali nezávisle od seba a Markov rukopis použili ako šablónu, evanjeliový príbeh aktualizovali. Pridali k nemu jedinečné, ústne podávané epizódy vrátane dvoch rôznych a protirečivých príbehov z detstva a celej série do detailov prepracovaných epizód, ktoré sa udiali po zmŕtvychvstaní, aby uspokojili kresťanských čitateľov. Matúš a Lukáš vychádzali aj zo zrejme najstaršej a v tom čase veľmi rozšírenej zbierky Ježišových výrokov, ktorú vedci nazvali Q (z nemeckého slova Quelle, teda „zdroj“) a ktorú nazývame aj prameň logií. Kópie tohto dokumentu sa nezachovali, no jeho obsah možno odvodiť zhrnutím veršov, v ktorých sa evanjeliá podľa Matúša a Lukáša zhodujú, kým u Marka absentujú.

Spomínané tri evanjeliá – podľa Marka, Matúša a Lukáša – dostali názov synoptické (z gréckeho slova sýnopsis, „prehľad“), a to preto, lebo v nich nájdeme viac-menej rovnaké udalosti z Ježišovho života a účinkovania vo viac-menej rovnakom časovom slede, čím sa však tieto evanjeliá výrazne líšia od štvrtého evanjelia, Evanjelia podľa Jána, ktoré pravdepodobne vzniklo začiatkom 2. storočia, v rozmedzí rokov 100 až 120 n. l. Tieto štyri evanjeliá sú kanonizované, no nie sú jediné, ktoré sa zachovali. Dnes máme k dispozícii celú knižnicu nekanonizovaných spisov, väčšina z nich vznikla v 2. až 3. storočí a predstavujú život Ježiša Nazaretského z odlišného uhla pohľadu. Medzi nimi figuru-je Tomášovo evanjelium, Filipovo Evanjelium, Tajná kniha Jánova, Evanjelium podľa Márie Magdalény a celý rad ďalších, tzv. gnostických spisov, ktoré sa našli v roku 1945 pri severoegyptskom meste Nag Hammadi. Tieto texty nie sú súčasťou dokumentu, ktorý napokon dostal názov Nový zákon, no napriek tomu sú veľmi dôležité, pretože predkladajú niekdajšie dramaticky odlišné názory na to, kto bol Ježiš a za koho ho považovali, pričom ide dokonca o názory ľudí, ktorí, ako sami tvrdia, s ním putovali, delili sa s ním o chlieb, jedli s ním, počúvali ho a modlili sa s ním.

Napokon máme o Ježišovi Nazaretskom len dva nezvratné historické fakty, o ktoré sa môžeme skutočne oprieť. Prvým je fakt, že Ježiš bol Žid, vodca židovského ľudového hnutia na území Palestíny v prvej polovici 1. storočia. Druhým je fakt, že Rimania ho za to ukrižovali. Na to, aby sme získali úplnú predstavu o živote človeka, ktorý žil pred dvetisíc rokmi, by nám spomínané fakty nestačili. Ak ich však skombinujeme so všetkým, čo vieme o pohnutých časoch, v ktorých Ježiš žil – a vďaka Rimanom toho vieme pomerne dosť –, pomôžu nám vytvoriť si obraz o Ježišovi Nazaretskom, ktorý by mohol byť z historického hľadiska vernejší než obraz, aký vykresľujú evanjeliá. Presne tak. Ježiš, ktorý sa nám vynára vďaka tomuto historickému exkurzu – horlivý revolucionár, zelóta, ktorý sa, ako všetci Židia tých čias, dal strhnúť nábožensko-politickými nepokojmi na území vtedajšej Palestíny –, má len veľmi málo spoločné s predstavou mierumilovného pastiera, akú vo svojich radoch pestovalo ranokresťanské spoločenstvo.

Zamyslime sa. Trest smrti ukrižovaním bol rozsudok, ktorý si Rimania odkladali takmer výlučne pre buričov. Tabuľka s nápisom „Židovský kráľ“, ktorú Rimania pribili Ježišovi nad hlavu, keď sa zvíjal v bolestiach, sa nazýva titulus a aj napriek všeobecnej mienke neboli tie slová mienené sarkasticky. Každý zločinec, ktorého zavesili na kríž, mal tabuľku s nápisom označujúcim konkrétny zločin, za ktorý ho popravili. Podľa Rimanov sa Ježiš previnil tým, že sa usiloval uzurpovať si kráľovskú moc (čo bola velezrada) a za rovnaký zločin zaplatil životom takmer každý adept na mesiáša. Ježiš napokon ani nezomrel sám. V evanjeliách sa uvádza, že po jeho pravej i ľavej ruke viseli muži, ktorí sa v gréčtine označujú slovom lestai, čo sa zvyčajne prekladá ako „zločinci“ alebo „lotri“, no v skutočnosti to slovo označuje „vzbúrencov“. Takto Rimania najčastejšie nazývali rebelov a revolucionárov.

Traja rebeli na vrchu plnom krížov. Na každom z nich visí umučené, skrvavené telo človeka, ktorý sa opovážil vzoprieť Rímu. Tento výjav sám osebe o čomsi svedčí a do istej miery by mal spochybniť pravosť biblického zobrazovania Ježiša ako človeka nadovšetko pokojného a mierumilovného, takmer odolného voči vtedajším politickým nepokojom. Pokus nastoliť „Božie kráľovstvo“ by rovnako židovské i nežidovské obyvateľstvo jednoznačne vnímalo ako povstanie proti Rímu a predstava, že vodca ľudového mesianistického hnutia, ktorý sa búri, no pritom sa dištancuje od revolučnej horúčky, ktorá zachvátila takmer každého Žida v Judei, je jednoducho smiešna.

Prečo sa autori evanjelií stoj čo stoj snažili zjemniť revolučnú podstatu Ježišovho odkazu a hnutia, ktoré viedol? Ak chceme nájsť odpoveď na túto otázku, musíme predovšetkým pripomenúť fakt, že takmer každý evanjeliový príbeh o živote a pôsobení Ježiša Nazaretského, ktorý sa zachoval v písomnej podobe, vznikol až po židovskom povstaní proti Rímu v roku 66 n. l. Vtedy skupina židovských náboženských horlivcov vyburcovala židovské obyvateľstvo k revolúcii. Povstalci akoby zázrakom pochodili a Svätú zem oslobodili spod nadvlády Ríma. Jeruzalem bol opäť v rukách Židov a v Božom meste nastali na štyri roky zlaté časy. Rimania sa však roku 70 vrátili. Po krátkom obliehaní Jeruzalema vojaci prerazili mestské hradby a obyvateľom prichystali krvavý kúpeľ. Zavraždili každého, kto im prišiel pod ruku, a na Chrámovej hore nakopili mŕtve telá. Po dláždených uliciach tiekli potoky krvi. Keď Rimania zavŕšili dielo krvavej skazy, zapálili chrám. Oheň sa rozšíril aj mimo Chrámovej hory, pohltil jeruzalemské lúky, polia i olivové háje. Celé okolie sa ocitlo v plameňoch. Dielo skazy v svätom meste bolo takmer dokonalé a Jozef Flávius uvádza, že po Rimanoch nezostalo nič, čo by akokoľvek svedčilo o tom, že v Jeruzaleme svojho času niekto vôbec žil. Strašnou smrťou zahynuli desaťtisíce Židov a zvyšok obyvateľstva vyviedli z mesta v okovách.

Ťažko si dnes môžeme predstaviť duchovnú traumu, ktorú Židia tou katastrofou utrpeli. Zem, ktorú im prisľúbil Boh, museli opustiť a boli nútení žiť ako vydedenci medzi pohanmi Rímskej ríše. Rabíni v 2. storočí postupne veľmi uvedomelo oddeľovali judaizmus od radikálneho mesianistického nacionalizmu, ktorý svojho času vyvolal vopred prehratú a zničujúcu vojnu s Rímom. V centre života židovského národa sa namiesto chrámu ocitla tóra a vznikol rabínsky judaizmus.

Aj kresťania cítili potrebu dištancovať sa od revolučnej horlivosti, ktorá viedla k zániku Jeruzalema, a to nielen preto, aby sa raná cirkev vyhla hnevu pomstychtivého Ríma, ale aj preto, lebo v čase, keď sa zo židovského náboženstva stalo náboženstvo vydedencov, boli Rimania primárnym cieľom evanjelizácie. Takto sa začal dlhý proces premeny Ježiša z rebelujúceho židovského nacionalistu na mierumilovného duchovného vodcu, ktorý sa ani trochu nezaujíma o pozemské statky. Toto bol Ježiš, ktorého mohli prijať aj Rimania, a aj ho prijali, a to o tri storočia neskôr, keď cisár Flávius Teodózius, známy aj ako Teodózius Veľký († 395), povýšil hnutie putovných židovských kazateľov na oficiálne štátne náboženstvo. Týmto krokom sa zrodilo náboženstvo, ktoré dnes nazývame pravoslávne kresťanstvo.

Táto kniha sa usiluje do najvyššej možnej miery zrekonštruovať životný príbeh Ježiša ako historickej osobnosti, teda Ježiša, ktorým bol ešte pred vznikom kresťanstva, Ježiša ako politicky uvedomelého židovského revolucionára, ktorý pred dvetisíc rokmi putoval po Galilei a povolával k sebe stúpencov mesianistického hnutia s cieľom založiť Božie kráľovstvo. Jeho účinkovanie sa však skončilo neúspechom, keď ho po trúfalom príchode do Jeruzalema a opovážlivom útoku na chrám Rimania zatkli a popravili za poburovanie. Kniha opisuje aj udalosti, ktoré nasledovali po neúspešnom pokuse založiť Božie kráľovstvo na zemi, hovorí o tom, ako Ježišovi nasledovníci nielenže nanovo interpretovali jeho účinkovanie a pôvod, ale aj samotnú podstatu a definíciu židovského mesiáša.

Sú aj takí, ktorí podobné aktivity považujú za stratu času a zastávajú názor, že Ježiš ako historická osobnosť nenávratne zapadol prachom dejín a nemožno ho už pravdivo odhaliť. Kdeže sú slávne časy „honby za historickým Ježišom“, keď vedci sebaisto vyhlasovali, že moderné prostriedky a historický výskum nám umožnia odhaliť Ježišovu skutočnú identitu! Na skutočnom Ježišovi dnes už nikomu nezáleží, tvrdia títo vedci, a radšej by sme sa mali zamerať len na Ježiša, ktorého máme k dispozícii, teda na Ježiša Krista. Iste, napísať životopis Ježiša Nazaretského nie je ako napísať knihu o živote Napoleona Bonaparta. Táto úloha dosť pripomína pokus zložiť obrovskú skladačku v situácii, keď máme v ruke len niekoľko dielikov. Človek nemá na výber – prázdne miesta musí vyplniť sám a podľa možnosti čo najpresnejšie a najerudovanejšie odhadnúť, ako by mal výsledný historický portrét vlastne vyzerať. Významný kresťanský teológ Rudolf Bultmann s obľubou tvrdil, že pátranie po historickom Ježišovi je nesporne pátraním vo vnútri samotného človeka. Učenci majú totiž tendenciu vidieť Ježiša takého, akého ho vidieť chcú, a až príliš často vidia samých seba – vidia sa v obraze Ježiša, ktorý sami vytvorili.

Skutočný vedecký odhad, o ktorom hovorím, nám však možno postačí na to, aby sme aspoň spochybnili všetko, čo sme v súvislosti s Ježišom Nazaretským považovali za úplnú samozrejmosť. Ak tvrdenia z evanjelií podrobíme prísnej historickej analýze, biblické spisy tým zbavíme literárnych a teologických príkras, a vytvoríme si tak presnejšiu predstavu o historickom Ježišovi. Pravdou je, že ak osobnosť Ježiša umiestnime do sociálneho, náboženského a politického kontextu jeho čias, teda éry, keď nevraživosť proti Rímu priam kypela a napokon navždy poznačila vieru i praktiky judaizmu, Ježišova biografia sa napíše viac-menej sama.

Ježiš, ktorého v tomto procese odhalíme, možno nebude Ježišom, ktorého sme čakali – rozhodne to nebude Ježiš, ako ho pozná veľká väčšina dnešných kresťanov –, je to avšak jediná podoba Ježiša, ku ktorej sa dopátrame prostredníctvom hmatateľných historických zdrojov.

Všetko ostatné je záležitosťou viery.


Chronológia


164 pred n. l. – povstanie Machabejcov

140 – založenie hasmoneovskej dynastie

63 – Pompeius Veľký dobýja Jeruzalem

37 – Herodes Veľký sa stáva kráľom Židov

4 – smrť Herodesa Veľkého

4 – povstanie Júdu Galilejského

4 pred. n. l. – 6 n. l. – narodil sa Ježiš Nazaretský

6 n. l. – Judea sa oficiálne stáva rímskou provinciou

10 – Cipori sa stalo prvým kráľovským sídlom Herodesa Antipasa

18 – Jozef Kajfáš veľkňazom

20 – Tiberias sa stal druhým kráľovským sídlom Herodesa Antipasa

26 – Pontský Pilát prokurátorom Judey

26 – 28 – začiatky verejného účinkovania Jána Krstiteľa

28 – 30 – začiatky verejného účinkovania Ježiša Nazaretského

30 – 33 – smrť Ježiša Nazaretského

36 – Samaritánovo povstanie

37 – obrátenie Šavla z Tarzu (Pavla)

44 – Teudasovo povstanie

46 – povstanie pod vedením Jakuba a Šimona, synov Júdu Galilejského

48 – Pavol napísal prvý list (Prvý list Solúnčanom)

56 – zavraždenie veľkňaza Jonatána

56 – Pavol napísal druhý list (List Rimanom)

57 – Egypťanovo povstanie

62 – smrť Jakuba, Ježišovho brata

66 – Pavol a apoštol Peter zomreli v Ríme

66 – židovské povstanie (prvá židovsko-rímska vojna)

70 – zničenie Jeruzalema

70 – 71 – vzniklo Evanjelium podľa Marka

73 – Rimania dobýjajú Masadu

80 – 90 – vznikol Jakubov list

90 – 100 – vznikli evanjeliá podľa Matúša a Lukáša

94 – Jozef Flávius napísal Židovské starožitnosti

100 – 120 – vzniklo Evanjelium podľa Jána

132 – povstanie Bar Kochbu

300 – vznikli Pseudoklementíny

313 – cisár Konštantín vydal Milánsky edikt

325 – Nicejský koncil

393 – Hipponský koncil