© VYDAVATEĽSTVO TATRAN

Utorky s Morriem

Utorky s Morriem

Možno ste aj vy, podobne ako Mitch, na ceste životom stratili stopu svojho učiteľa a svet sa vám zrazu zdal chladný. Nechceli by ste ho znova stretnúť, položiť mu dôležité otázky, ktoré vás ešte vždy trápia, vypočuť si múdre slová ako kedysi, keď ste boli mladší a menej uponáhľaní?

Možno to bol starý otec, učiteľ alebo kolega. Niekto starší, trpezlivejší a múdrejší, kto vás chápal, keď ste boli mladí a hľadali svoju cestu, pomohol vám vidieť svet z iného uhla a radil vám, ako žiť. Pre Mitcha Alboma bol takou osobou Morrie Schwarts, profesor, ktorého spoznal na univerzite pred dvadsiatimi rokmi.

  • ISBN: 978-80-222-0608-2
  • EAN: 9788022206082
  • Počet strán: 152
  • Väzba: tvrdá s prebalom
  • Jazyk: slovenský
  • Formát: 147 x 229 mm

11.50 € Doporučená cena

Anotácia

Možno ste aj vy, podobne ako Mitch, na ceste životom stratili stopu svojho učiteľa a svet sa vám zrazu zdal chladný. Nechceli by ste ho znova stretnúť, položiť mu dôležité otázky, ktoré vás ešte vždy trápia, vypočuť si múdre slová ako kedysi, keď ste boli mladší a menej uponáhľaní?
Mitch Albom dostal svoju druhú šancu. Znovuobjavil Morrieho v posledných mesiacoch jeho života. Morrie vedel, že zomiera, a preto sa každý utorok stretával s Mitchom vo svojej pracovni ako kedysi na univerzite. Ich obnovený vzťah sa premenil na posledný „semester“ a prednáškami o živote.
Utorky s Morriem sú čarovnou kronikou času, ktorý spolu strávili, Mitch sa v nej delí so svetom o Morrieho a jeho dary. Inteligentne a zrozumiteľne napísaná kniha je plná múdrosti, láskyplne zachytáva jednoduchosť ukrytú zložitosťou života.

Recenzie

Táto kniha je neuveriteľný poklad. Uvedomenie si vlastnej smrteľnosti je veľkým ponaučením a zdrojom osvietenia. Je úžasné mať učiteľa, ktorý sa s nami podelí o svoje skúsenosti, postrehy a múdrosť. Smial som sa, plakal a objednal som päť výtlačkov pre naše deti.
Bernie S. Siegel

Dojemný príbeh odvahy a múdrosti rodeného učiteľa, ktorý sa pozerá do zbrázdenej tváre vlastnej smrti. Na jeho posledných prednáškach sa človek naučí strašne veľa.
Jon Kabat-Zinn

Milujem túto knihu. Stále hovorím priateľom: ´Musíte si ju prečítať´. Mitch Albom dostal od svojho učiteľa úžasný dar a my teraz máme príležitosť podeliť sa oň. Je to pravdivý príbeh, ktorý žiari a jeho teplo nás bude navždy zahrievať.
Amy Tan

Ukážka z knihy

Študijný plán
   
Rozsudok smrti nad ním vyniesli v lete roku 1994. Myslím, že Morrie niečo tušil už predtým – v deň, keď skončil s tancom.
   
Môj bývalý profesor bol totiž vášnivý tanečník. Na hudbe nezáležalo. Rokenrol, tanečná hudba, blues – všetko miloval rovnako. Pohyboval sa vo vlastnom rytme so zatvorenými očami a blaženým úsmevom na tvári. Nebolo to vždy pekné. Morrie totiž nepotreboval partnerku. Tancoval sám. Každú stredu večer chodil do kostola na Harvard Square na takzvané voľné tance. Mali tam blikajúce svetlá a mohutné reproduktory a návštevníci boli prevažne študenti. Morrie prišiel v bielej mikine a čiernych teplákoch, s uterákom okolo krku, a akú hudbu práve hrali, na takú tancoval. Pokojne tancoval jive na Jimiho Hendrixa. Vykrúcal sa, zvíjal, mával rukami ako dirigent pod vplyvom amfetamínov, až kým mu po chrbte nezačal tiecť pot. Nikto z prítomných nevedel, že ide o váženého univerzitného profesora, doktora sociológie s dlhoročnou praxou, autora viacerých významných kníh. Považovali ho za starého blázna.
   
Raz si priniesol pásku s tangom a prinútil ich, aby ju pustili. A potom ovládol tanečný parket, vyrážal dopredu a dozadu ako vášnivý španielsky milovník. Keď skončil, všetci mu tlieskali. Bola to preňho vzácna chvíľa, želal si, aby trvala večne.
   
Lenže potom musel prestať.
   
Okolo šesťdesiatky začal trpieť astmou. Ťažko sa mu dýchalo. Raz sa prechádzal popri rieke Charles a náraz studeného vetra mu vyrazil dych, začal sa dusiť. Rýchlo ho odviezli do nemocnice, kde mu pichli injekciu adrenalínu.
   
O niekoľko rokov pribudli problémy s chôdzou. Počas priateľovej narodeninovej oslavy sa nevysvetliteľne potkol. Inokedy spadol v divadle zo schodov a vydesil ľudí.
  
„Potrebuje vzduch!“ zakričal ktosi.
   
V tom čase mal už vyše sedemdesiat rokov, a tak si ľudia medzi sebou šuškali „staroba“, keď mu pomáhali vstať. Lenže Morrie poznal svoje telo lepšie ako ktokoľvek z nás a vedel, že na príčine je niečo iné, nielen staroba. Býval stále unavený. Zle spával. Snívalo sa mu, že umiera.
   
Začal navštevovať lekárov. Mnohých lekárov. Vyšetrili mu krv. Vyšetrili mu moč. Strčili mu do konečníka sondu a prezreli črevá. Napokon, keď nič nenašli, jeden lekár nariadil biopsiu svalu a odobral mu vzorku z lýtka. Správa z laboratória naznačovala, že ide o neurologický problém, a Morrie musel podstúpiť ďalšie vyšetrenia. Pri jednom z nich ho posadili na špeciálnu stoličku, púšťali doňho elektrický prúd – čosi ako elektrické kreslo – a skúmali nervové reakcie.
  
„Musíme to sledovať ďalej,“ povedali lekári, keď si pozreli výsledky.
   
„Prečo?“ spýtal sa Morrie. „Čo je to?“
   
„Tým si nie sme istí. Máte spomalené časy.“
   
Spomalené časy? Čo to znamená?
   
Nakoniec v jeden horúci, vlhký deň v auguste 1994 prišli Morrie a jeho manželka Charlotte do ordinácie neurológa a ten ich vyzval, aby si najprv sadli. Potom im to oznámil: Morrie má amyotrofickú laterálnu sklerózu (ALS), Lou Gehrigovu chorobu, kruté, nemilosrdné ochorenie nervového systému.
   
Nijaká liečba neexistuje.
  
„Ako som to dostal?“ spýtal sa Morrie.
   
To nikto nevie.
   
„Je to smrteľná choroba?“
   
Áno.
   
„Takže zomriem?“
   
Áno, povedal lekár. Je mi to ľúto.
   
Dve hodiny sedel s Morriem a Charlotte a trpezlivo odpovedal na ich otázky. Keď odchádzali, dal im zopár informačných letákov o ALS – ako keby išlo o založenie bankového účtu. Vonku svietilo slnko a ľudia sa starali o svoje veci. Akási žena bežala hodiť mince do parkovacieho automatu. Iná niesla tašky plné potravín. Charlotte mala plnú hlavu otázok: Koľko času nám zostáva? Ako to zvládneme? Ako zaplatíme účty?
   
Môj bývalý profesor zatiaľ žasol nad normálnosťou života okolo seba. Nemal by sa svet zastaviť? Nevedia, čo sa mi stalo?
   
Lenže svet sa nezastavil, nikto si nič nevšimol, a keď Morrie slabou rukou otváral dvere na aute, zdalo sa mu, že padá do diery.
   
Čo teraz?
pomyslel si.

 ***

Kým môj bývalý profesor hľadal odpoveď, choroba ho postupne, deň za dňom, týždeň za týždňom, ovládala. Raz ráno cúval z garáže a takmer nevládal stlačiť brzdu. V ten deň prestal šoférovať.
   
Keďže sa ustavične potkýnal, zadovážil si palicu. V ten deň prestal slobodne chodiť.
  
Išiel si zaplávať do YMCA ako vždy a zistil, že sa nedokáže sám vyzliecť. Vtedy si najal prvého domáceho opatrovateľa – študenta teológie Tonyho –, aby mu pomáhal vojsť do bazéna a vyjsť von, obliecť si a vyzliecť plavky. Ostatní plavci v šatni predstierali, že sa nepozerajú. Ale pozerali sa. V ten deň prišiel o svoje súkromie.
   
Na jeseň roku 1994 prišiel Morrie na Brandeisovu univerzitu, aby odprednášal posledný semester. Nemusel, samozrejme. Vedenie univerzity by to pochopilo. Prečo trpieť pred toľkými ľuďmi? Zostaňte doma. Dajte si do poriadku svoje záležitosti. Lenže Morriemu ani nenapadlo dať výpoveď.
   
Namiesto toho dokrivkal do posluchárne, ktorá mu bola tridsať rokov domovom. Palica mu trochu prekážala, takže chvíľu trvalo, kým si sadol. Nakoniec sa mu to podarilo. Zložil si okuliare a pozrel sa na mladých ľudí, ktorí naňho mlčky hľadeli.
   
„Priatelia, predpokladám, že ste všetci prišli na sociálnu psychológiu. Prednášam ju už dvadsať rokov, ale prvý raz musím povedať, že zapísať sa na moje prednášky bolo riskantné, lebo mám nevyliečiteľnú chorobu a možno sa nedožijem konca semestra. Ak je to pre vás problém, pochopím, keď sem prestanete chodiť.“
   
Usmial sa.
   
A bolo po tajomstve.

***

ALS je ako horiaca sviečka – rozpúšťa nervy a mení telo na kopu vosku. Často postihuje najprv nohy a postupne sa šíri nahor. Človek prestane ovládať stehenné svaly, čo znamená, že nemôže stáť. Stráca kontrolu nad svalstvom trupu, takže nie je schopný vzpriamene sedieť. A nakoniec, ak je ešte nažive, dýcha s pomocou hadičky v krku a jeho duch, ešte vždy čulý, je uväznený v mľandravom obale; možno dokáže žmurknúť, prípadne tľosknúť jazykom ako tvor z vedecko-fantastického filmu, ako človek zamrznutý vo vlastnom tele. Od prepuknutia choroby to netrvá dlhšie ako päť rokov.
   
Lekári dávali Morriemu ešte dva roky.
   
Ale on vedel, že to bude menej.
   
Môj bývalý profesor však urobil jedno veľmi dôležité rozhodnutie, o ktorom začal rozmýšľať už vtedy, keď vyšiel z ordinácie neurológa a nad hlavou mu visel Damoklov meč. Chcem postupne chradnúť a nakoniec zmiznúť, alebo využijem čas, čo mi zostáva, ako najlepšie viem? pýtal sa sám seba.
   
Nebude chradnúť. Nebude sa hanbiť za to, že umiera. Namiesto toho sa smrť stala predmetom jeho poslednej práce, stredobodom jeho dní. Keďže všetci raz umrú, môže pre nich byť užitočný, nie? Môžu ho skúmať. Stane sa pre nich živou učebnicou. Študujte môj pomalý a trpezlivý odchod. Pozorujte, čo sa so mnou bude diať. Učte sa so mnou.
   
Morrie si zaumienil, že opíše svoju cestu po moste medzi životom a smrťou.


***


Zimný semester sa rýchlo minul. Tabletiek pribudlo. Fyzioterapia sa stala pravidelnou súčasťou jeho života. Sestričky chodili k Morriemu domov a cvičili mu s ochabnutými nohami, aby udržali svalstvo aktívne, zohýnali mu ich dopredu a dozadu, ako keby čerpali vodu zo studne. Raz týždenne prichádzali maséri-špecialisti, aby zmiernili stuhnutosť, ktorá ho trápila. Stretával sa s učiteľmi meditácie, zatváral oči a usiloval sa na nič nemyslieť, až kým sa jeho svet nezúžil na pravidelné dýchanie, nádych a výdych, nádych a výdych.
   
Raz sa potkol o obrubník a spadol na vozovku. Vtedy vymenil palicu za chodúľku. Keďže bol čoraz slabší, cesty na záchod ho priveľmi vyčerpávali, a tak močil do veľkej nádoby. Musel sa pri tom podopierať, čo znamenalo, že mu niekto iný nádobu držal.
   
Väčšina z nás by sa cítila trápne, najmä v Morrieho veku. Lenže Morrie nebol ako väčšina z nás. Keď ho navštívil bývalý kolega, pokojne ho oslovil: „Počúvaj, treba mi cikať. Pomôžeš mi? Nebude ti to prekážať?“
   
A mnohým to na ich prekvapenie naozaj neprekážalo. Morrie prijímal čoraz viac návštev. Viedol diskusné skupiny o umieraní – čo to znamená, ako sa ho každá spoločnosť bojí, no zároveň ho nechápe. Priateľom povedal, že ak mu skutočne chcú pomôcť, nech mu neprejavujú súcit, radšej nech ho navštevujú, telefonujú a zdôverujú sa mu so svojimi problémami – ako to robili predtým, lebo Morrie bol odjakživa skvelý poslucháč.
  
Napriek tomu, čo ho postihlo, mal stále mocný, vľúdny hlas a v jeho mysli sa rodili milióny myšlienok. Bol odhodlaný dokázať, že slovo „umierajúci“ nie je synonymom slova „zbytočný“.
   
Nový rok prišiel a odišiel. Morrie to nikomu nepovedal, ale vedel, že má pred sebou posledný rok života. Teraz sa pohyboval už len na vozíku a zápasil s časom, aby stihol povedať ľuďom, ktorých mal rád, všetko, čo chcel. Keď kolega z Brandeisovej univerzity náhle zomrel na infarkt, Morrie mu išiel na pohreb. Domov sa vrátil smutný.
   
„Aká škoda,“ povedal. „Všetci o ňom hovorili tak pekne a Irv to nepočul.“
  
Morrie dostal lepší nápad. Zatelefonoval niekoľkým ľuďom. Vybral dátum. A v jedno chladné nedeľné popoludnie sa v jeho dome zišla neveľká skupina priateľov a príbuzných na „živý pohreb“. Každý z nich predniesol príhovor a vzdal česť môjmu bývalému profesorovi. Niektorí plakali. Niektorí sa smiali. Jedna žena prečítala báseň:

 „Môj milý, milujúci bratanec…
Tvoje nestarnúce srdce,
keď prekonávaš čas, vrstvu za vrstvou,
je nežná sekvoja…“

Morrie s nimi plakal a smial sa. A v ten deň povedal od srdca všetko, čo väčšina z nás nikdy nestihne povedať tým, ktorých miluje. Jeho „živý pohreb“ mal obrovský úspech.
  
Ibaže Morrie nebol mŕtvy.
   
Najvýnimočnejšia časť jeho života sa ešte len začínala.
   
Na tomto mieste by som mal vysvetliť, čo bolo so mnou odvtedy, ako som v ten letný deň naposledy objal svojho milovaného a múdreho profesora a sľúbil mu, že zostaneme v styku.
   
Svoj sľub som nesplnil.
   
Vlastne som stratil kontakt takmer so všetkými ľuďmi zo študentských čias vrátane kamarátov, s ktorými som chodil na pivo, a prvej ženy, vedľa ktorej som sa ráno zobudil. Roky po promócii ma zmenili, stal sa zo mňa úplne iný človek ako ten mladý absolvent, ktorý v deň promócie odišiel z univerzity do New Yorku, odhodlaný ponúknuť svetu svoj talent.