© VYDAVATEĽSTVO TATRAN

Rázcestia

Rázcestia

Od autora bestselleru Chatrč s viac ako 18 miliónmi predaných výtlačkov.

William Paul Young rozpráva príbeh postupnej premeny človeka, ktorý sa uprostred múk vlastného bytia ocitol niekde medzi nebom a zemou.

  • ISBN: 978-80-222-0648-8
  • EAN: 9788022206488
  • Počet strán: 232
  • Väzba: tvrdá s prebalom
  • Jazyk: slovenský
  • Formát: 147 x 222 mm

11,90 € Doporučená cena

O knihe

Dnes už svetoznámy autor upútal pozornosť sveta svojím novým pohľadom na kresťanstvo v knihe Chatrč. Jeho novátorstvo spočíva najmä v tom, že sa odvážil zobraziť Ježiša ako literárnu postavu a vrátiť sa ku koreňom kresťanskej viery. Po troch rokoch prichádza s novým bestsellerom Rázcestia, ktorý zobrazuje dnešnú schizofrenickú dobu naplnenú honbou za mastnými ziskami. Autor  nás popritom v príbehu  zavedie  do súkromného sveta Tonyho Spencera s takým neuveriteľným citom, aký sa zrodí  len po vlastnej bolestnej skúsenosti.

Tony je bystrý a bohatý podnikateľ, ktorý zruinoval toľko priateľských a rodinných vzťahov, až sám začína trpieť paranojou. Zabarikádovaný vo svojom súkromnom úkryte zisťuje, že okrem mŕtvych rodičov a Ježiša mu nezostal jediný blízky človek. Po nečakanej mozgovej príhode upadne do kómy a leží v nemocnici na jednotke intenzívnej starostlivosti. Po „prebudení“ zistí, že sa nachádza surrealistickom svete, kde „živá “ krajina odzrkadľuje dimenzie jeho pozemského života (od krásnych až po skazené). Práve tu stretne ľudí, o ktorých predpokladá, že sú len obrazmi jeho podvedomia, no riadi sa ich radami v  nádeji, že by ho mohli doviesť k  pravde či azda k  vyslobodeniu. Toto dobrodružstvo Tonyho pohltí a  ukáže mu, ako v  skutočnosti vyzerá jeho život, je schopný doslova „vidieť“ očami iných a  zažívať s  nimi to, čo práve prežívajú. „Nevidí“ však dôsledky utajovania pravého vlastného „ja“, skrýva zranenia, ktoré mu spôsobil život, a to bráni procesu uzdravenia a dôvere. Dovedie nečakaná súhra okolností Anthonyho k tomu, aby prehodnotil svoj život a aby si uvedomil, že postavil dom z kariet na otrávenej pôde zlomeného srdca? Bude mať odvahu urobiť zásadné rozhodnutie, aby odčinil veľkú nespravodlivosť, ktorú spôsobil predtým, než upadol do kómy? 

Ukážka z knihy

Pred búrkou

„Najúbohejší z ľudí je ten, kto svoje sny premieňa na striebro a zlato.“

Chalíl Gibrán

Zima v Portlande, v štáte Oregon, býva poniektoré roky ako tyran, nárazovo pľuje dážď a kŕčovito chrlí sneh v násilnom zápase o jarné dni, presadzujúc si svoje archaické právo kraľovať ročným obdobiam, čo je nakoniec aj tak len márny pokus ďalšieho uchádzača. Tento rok to však bolo inak. Zima jednoducho rezignovala ako zbitá žena a odišla so sklonenou hlavou v roztrhaných špinavobielych šatách, ledva skučavo prisľúbila návrat. Rozdiel medzi jej prítomnosťou a neprítomnosťou bol sotva badateľný.

Anthonymu Spencerovi to bolo tak či tak jedno. Zima bola otravná a jar nebola o nič lepšia. Keby mal tú moc, obe ročné obdobia by odstránil z kalendára spolu s mokrou a daždivou časťou jesene. Rok trvajúci päť mesiacov by bol tak akurát a istotne by bol lepší než dlhotrvajúce obdobia neistoty. Vždy, keď vrcholila jar, pýtal sa sám seba, prečo vlastne zostal žiť na Severozápade. Každý rok si kládol tú istú otázku. Frustrujúca monotónnosť ho istým spôsobom utešovala. Predstava skutočnej zmeny bola skľučujúca. Čím viac sa zakoreňoval vo svojich zvykoch a istotách, tým menej bol ochotný uveriť, že aj niečo iné je hodné úsilia a že to je vôbec možné. Známa rutina, aj keď chvíľami bolestivá, sa aspoň dala predvídať.

Oprel sa o operadlo kresla a od stola zahádzaného papiermi sa zadíval na obrazovku počítača. S každým ťuknutím do klávesnice sa mu zobrazil aktuálny záber z monitorovacích zariadení, ktoré mal nainštalované vo svojich nehnuteľnostiach; z bytu vedľa kancelárie, kde práve sedel, z hlavného  pracoviska, strategicky situovaného v centre Portlandu uprostred stredne veľkého mrakodrapu osídleného firmami, ďalej z jeho víkendového domčeka na pobreží a z väčšieho domu vo West Hills. Prezeral si ich a pravým ukazovákom si nervózne klepal po kolene. Všetko stíchlo, akoby svet zadržal dych. Existuje mnoho spôsobov, ako byť sám.

Ľudia, ktorí sa s Tonym stretávali pri obchodných alebo spoločenských príležitostiach, si síce mysleli niečo iné, no nebol to veselý chlapík. Presne vedel, čo chce a vo všetkom hľadal zisk. To si často vyžadovalo otvorené a spoločenské vystupovanie, široké úsmevy, očný kontakt a pevné stisky rúk. Nič z toho nebolo úprimné, ale každý bol potenciálnym nositeľom informácií, ktoré by sa mu na ceste za úspechom mohli hodiť. Množstvo jeho otázok vytváralo auru úprimného záujmu, ktorá v iných často zanechala pocit dôležitosti a zároveň pretrvávajúcej prázdnoty. Bol známy prejavmi filantropie, no hodnotu súcitu chápal ako prostriedok na dosahovanie dôležitejších cieľov. Láskavosťou mohol ľudí oveľa ľahšie zmanipulovať. Po niekoľkých nevydarených pokusoch dospel k záveru, že priateľstvá akejkoľvek intenzity sú zlou investíciou s príliš nízkou návratnosťou. Ozajstný záujem o druhých bol nepohodlný luxus, a na ten nemal čas ani energiu.

Namiesto toho si úspešne razil cestu v oblasti výstavby a spravovania nehnuteľností v rôznych obchodných aktivitách a mohol sa chváliť rastúcim investičným portfóliom. Bol uznávaným a súčasne obávaným neúprosným vyjednávačom a majstrom v zjednávaní cien. Tony považoval šťastie za hlúpy a nestály sentiment, za paru nad hrncom v porovnaní s vôňou potenciálneho obchodu a s návykovou chuťou víťazstva. Podobne ako starý držgroš Scrooge, aj on s pôžitkom ničil posledné zvyšky dôstojnosti ľudí okolo seba, najmä zamestnancov, ktorí dreli zo strachu, ak nie z rešpektu. Taký človek zaiste nie je hoden lásky ani súcitu.    

Keď sa Tony usmial, mohlo sa dokonca zdať, že je pekný. Genetika ho obdarovala postavou s výškou nad stoosemdesiat centimetrov a dobrými vlasmi, ktoré mu nepadali ešte ani teraz v štyridsiatich piatich, i keď mu šedivé pramienky postupne začali prefarbovať spánky. Jeho evidentne anglosaské črty zmierňoval náznak čohosi tmavšieho a jemnejšieho, čo sa dalo na jeho tvári zazrieť predovšetkým vo vzácnych okamihoch, keď sa nechal uniesť predstavami či neviazaným smiechom a zabudol na obvyklé obchodné vystupovanie.    

Podľa prevažujúcich kritérií bol bohatý, úspešný a súci nezadaný muž. Keďže bol tak trochu sukničkár, musel sa udržiavať vo forme, aby  zostal konkurencieschopný. Mal len mierne ochabnuté brucho, vedel ho však celkom dobre stiahnuť. Ženy prichádzali a odchádzali, o čo múdrejšie, o to skôr, a každá z nich sa cítila potupená.    

Oženil sa dvakrát s tou istou ženou. Prvé manželstvo, keď mali obaja len čosi po dvadsiatke, prinieslo syna a dcéru, z ktorej je dnes nahnevaná mladá žena žijúca v blízkosti mamy. Ich syn je osobitná kapitola. Manželstvo skončilo rozvodom pre nezmieriteľné rozdiely ako ukážkový prípad vypočítavého odcudzenia a ľahostajného nedostatku záujmu. Za pár rokov Tony rozbil Loreeino vnímanie vlastnej hodnoty a dôstojnosti na ťažko rozpoznateľné čiastočky.    

Problém bol v tom, že odišla so cťou, a to sa nedalo považovať za ozajstné víťazstvo. Tony teda strávil ďalšie dva roky tým, že ju vábil späť, usporiadal veľkolepú oslavu na počesť opätovného uzavretia ich manželstva a o dva týždne neskôr jej po druhý raz naservíroval žiadosť o rozvod. Povrávalo sa, že ju mal pripravenú skôr, než podpísali druhý sobášny list. Tentoraz však zaútočila na neho so všetkou zúrivosťou zneváženej ženy a on ju finančne, právne i psychicky rozdrvil. Toto sa už istotne dalo označiť za výhru. Bola to neľútostná hra, ale iba pre neho.    

Zaplatil za to postupnou stratou dcéry. Mátalo ho to pri nejednom pohári alkoholu, trochu ho to znepokojovalo, no čoskoro to pochoval v návale práce a v nových víťazstvách. Podstatným dôvodom na pohárik škótskej whisky – voľnopredajného lieku, ktorý zmäkčoval dodriapané okraje spomienok a smútku a zmierňoval bolestivé migrény, jeho príležitostné spoločníčky, bol v prvom rade ich syn.    

Ak sloboda rastie postupne, potom platí to isté aj o prenikaní zla. Prikrášlená pravda a  ospravedlňovanie neprávd postupne vybudovali takú stavbu, akú by nikto nikdy nečakal. Platí to o Hitlerovi, o Stalinovi, o ktoromkoľvek obyčajnom človeku. Stavba duše je veľkolepá, ale krehká. Každá zrada a lož, zabudovaná do jej stien a základov, narúša jej konštrukciu neutešeným spôsobom.    

Mystérium duše každého človeka, dokonca aj Anthonyho Spencera, je hlboké. Zrodil sa v explózii života, ako vnútorný vesmír, čo sa rozpína a zlučuje slnečné sústavy a galaxie s neskutočnou symetriou a eleganciou. Tu dokonca aj chaos zohral úlohu a poriadok sa objavil ako vedľajší produkt. Častice hmoty vstúpili do tanca súperiacich gravitačných síl, každá z nich pridala do zmesi vlastnú rotáciu, striedajúc tanečníkov kozmického valčíka a posielajúc ich v ústrety konštantnému kompromisu priestoru, času a hudby. Do cesty však prišla zdrvujúca bolesť a strata, a tie spôsobili, že hĺbka stratila nesmierne jemnú štruktúru a začala sa sama v sebe rúcať. Tá skaza rozčerila povrch v sebaobrannom strachu, v sebeckej ambícii, a všetko nežné zhrublo. To, čo predtým bolo živé, srdce z mäsa, premenilo sa na kameň, na malý tvrdý kameň prebývajúci v ulite, v škrupine tela. Kedysi bola forma vyjadrením vnútorného zázraku a veľkoleposti. Teraz si musí raziť cestu bez opory ako vonkajší obal, čo hľadá svoje jadro, ako hviezda, čo umiera od hladu vo vlastnej prázdnote.   

Bolesť, strata a v konečnom dôsledku opustenosť sú aj každá osamote poriadne ťažkým údelom, no keď sa tieto tri spoja, spôsobia takmer neznesiteľnú spúšť. Tonyho trápenie vyzbrojilo, dalo mu schopnosť zaobaliť nože do slov, postaviť múry na obranu svojho vnútra  pred akýmkoľvek vniknutím, uzamkli ho v imaginárnej predstave bezpečia, v izolovanosti a samote. V Tonyho živote teraz existovalo len málo opravdivej hudby, útržky sotva počuteľnej tvorivosti. Zvukový sprievod jeho existencie sa nedal prirovnať ani len k výťahovej hudbe, k monotónnym melódiám, čo sprevádzali jeho reklamné spoty vo výťahoch.    

Tí, čo ho spoznali na ulici, kývli hlavou na pozdrav. Uvedomelejší si pohŕdavo odpľuli na chodník, keď ich míňal. Ale mnohí ďalší ním boli očarení. Podliezaví pätolizači čakali na každý jeho nový pokyn a zúfalo sa usilovali získať kúsok uznania alebo vedomej náklonnosti. Vo vidine úspechu ich hnala potreba zabezpečiť si význam, identitu a program. Vnímanie je realita, aj keď to, čo vnímajú, je klamstvo.    

Tony vlastnil obrovský dom v hornej časti West Hills. Ak práve z nejakého zištného dôvodu neorganizoval večierok, kúrilo sa len v niekoľkých miestnostiach. Hoci sa tam veľmi nezdržiaval, ponechal si dom na pamiatku porážky svojej manželky. Loree ho získala v rámci ich prvého rozvodového konania, ale predala ho, aby mohla zaplatiť nahromadené súdne trovy súvisiace s druhým rozvodom. Cez tretiu osobu ho od nej kúpil za pár drobných a v deň uzavretia obchodu dal svoju šokovanú exmanželku za asistencie polície vysťahovať.    

Naklonil sa dopredu, vypol počítač, siahol po pohári whisky a s kreslom sa otočil tak, aby videl na zoznam mien na tabuli. Postavil sa, zotrel štyri mená a jedno dopísal, potom sa opäť zvalil do kresla a prstami rýchlo bubnoval po stole. Dnes mal ešte odpornejšiu náladu ako obvykle. Pracovné povinnosti si vyžadovali, aby sa zúčastnil konferencie v Bostone, ktorá ho príliš nezaujímala, navyše pre malú krízu v riadení ľudských zdrojov sa musel vrátiť o deň skôr, ako plánoval. Aj keď ho otravovalo, že sa musí vo firme zaoberať situáciou, ktorú mohli jednoducho vyriešiť jeho podriadení, zároveň bol vďačný za výhovorku, vďaka ktorej mohol uniknúť z nudných seminárov a vrátiť sa k sotva znesiteľnej rutine, nad ktorou mal väčšiu kontrolu.    

Niečo sa však zmenilo. Počiatočný tieň nepokoja prerástol do nástojčivého hlasu. Tony mal už niekoľko týždňov strašidelný pocit, že ho niekto sleduje. Najprv to považoval za nadmerný stres, za výplod svojej prepracovanej mysle. Ale keď sa táto myšlienka raz objavila, našla úrodnú pôdu. Malé semienko, ktoré by dokázala odplaviť racionálna úvaha, zapustilo korene, a to sa čoskoro navonok prejavilo ako prehnaná neurotická ostražitosť, ktorá vyciciavala z jeho neustále napätej mysle ešte viac energie.    

Začal si všímať detaily nepodstatných udalostí, ktoré by jednotlivo vôbec nestáli za povšimnutie. V jeho vedomí sa však dokopy stali súborom varovných signálov. Občas spozoroval čierny džíp, ako za ním ide po ceste k hlavnej kancelárii, pumpár mu nedopatrením zabudol vrátiť kreditnú kartu, spoločnosť prevádzkujúca poplašné zariadenia mu oznámila tri výpadky elektriny, čo evidentne postihli iba jeho dom, pretože susedia svietili ďalej, každý výpadok trval presne dvadsaťdva minút, náhodne vždy v rovnakom čase, tri dni po sebe. Tony začal venovať väčšiu pozornosť triviálnym veciam, dokonca aj tomu, ako sa naňho pozerajú iní ľudia – servírka v kaviarni Stumptown  Coffee, strážnik pri vchode do budovy, ba aj zamestnanci v práci. Všimol si, že vždy odvrátia zrak, keď sa otočí ich smerom, že sklopia oči a rýchlo zmenia reč tela, aby bolo zrejmé, že majú plné ruky práce a sú práve zamestnaní čímsi iným.    

V reakciách rôznorodých ľudí existovala akási znervózňujúca podobnosť, akoby sa na tom dohodli. Mali tajomstvo, do ktorého nebol zasvätený. Čím dlhšie sa díval, tým viac si to všímal, a tak sa díval ešte viac. Vždy bol tak trochu paranoidný, ale teraz sa to vystupňovalo do neustálych úvah o  konšpirácii. Bol rozrušený a vyvedený z rovnováhy.    

Tony mal malú súkromnú kanceláriu, kde nechýbala spálňa, kuchyňa a kúpeľňa a jej adresu nepoznal dokonca ani jeho právnik. Bolo to jeho útočisko pri rieke, len kúsok od Macadam Avenue, chodil tam, keď chcel na pár hodín zmiznúť alebo prenocovať niekde, kde by ho určite nikto nehľadal.

Vlastnil aj nehnuteľnosť, kde sa nachádzala táto skrýša, ale pred časom ju prepísal na zvláštnu investičnú spoločnosť. Neskôr zrenovoval časť suterénu a vybavil ho najmodernejším kamerovým systémom a špičkovou zabezpečovacou technikou. Tieto priestory nevidel nikto okrem stavebných robotníkov, ktorých si najal s chladným odstupom. Úplatkami a vhodne situovanými darmi určenými miestnej samospráve docielil, že nikde nefigurovala jediná zmienka o existencii stavebných plánov. Po zadaní správneho kódu na klávesnici čohosi, čo vyzeralo ako hrdzavá rozvádzacia telefónna skrinka v zadnej časti nepoužívaného kumbálu, sa odsunula stena a ukázali sa oceľové protipožiarne dvere, moderná kamera a klávesnica vstupného systému.

Toto miesto bolo skoro úplne sebestačné, napojené na zdroje elektriny a internetu nezávisle od zvyšku obytného komplexu. Navyše, ak bezpečnostný monitorovací softvér identifikoval akýkoľvek pokus o vysledovanie polohy, systém sa vypol a zostal zablokovaný dovtedy, kým ho Tony nereštartoval zadaním nového automaticky vygenerovaného kódu. A to sa dalo urobiť iba z dvoch miest, buď od jeho písacieho stola v hlavnej kancelárii, alebo zvnútra tohto tajného brlohu. Pred vstupom si zvykol vypnúť mobilný telefón a vybrať z neho SIM kartu a batériu. Pre istotu mal aj utajenú pevnú linku, ktorá sa dala v prípade potreby aktivovať.    

Nebola tu žiadna veľká paráda. Nábytok a vybavenie boli jednoduché, priam strohé. Tento byt nikdy nikto iný neuvidí, takže všetko, čo sa v miestnostiach nachádzalo, malo význam len preňho samého. Steny mal obložené knihami. Mnohé z nich v živote ani neotvoril, no patrili jeho otcovi. Ostatné, predovšetkým klasiku, čítala jemu a bratovi mama. Medzi najdôležitejšie patrili knihy C. S. Lewisa a Georgea MacDonalda, favoriti z detstva. Staré vydanie Portrétu Doriana Grayaod Oscara Wilda stálo na prominentnom mieste len pre jeho oči. Knihy o biznise, pozorne prečítané a dobre označené, akýsi arzenál osobných poradcov, boli napchaté v jednom rohu police. Zopár výtvarných diel, ktorých autormi boli Escher a Doolittle, náhodne rozvešal po stenách a do kúta umiestnil starý gramofón. Tony mal zbierku starých platní, ktorých škrabance mu upokojujúco pripomínali časy dávno minulé.    

Práve tu mal odložené najdôležitejšie veci a dokumenty; listiny, oprávnenia a hlavne oficiálnu verziu testamentu, ktorý často kontroloval a menil. Pridával doň a vyškrtával z neho mená ľudí, čo sa vyskytli v jeho živote, podľa toho, či sa mu ich konanie páčilo alebo ho práve nahnevali. Predstavoval si, ako zapôsobí dar či jeho odoprenie na tých, čo sa budú zaujímať o jeho bohatstvo, keď sa raz pripojí k zástupom „drahých zosnulých“.    

Jeho osobný právnik, iný než jeho firemný právnik, mal kľúč od bezpečnostnej schránky prenajatej v pobočke finančnej spoločnosti Wells Fargo v centre mesta. Do schránky sa mohol dostať len po predložení úmrtného listu. Vo vnútri sa nachádzali informácie odhaľujúce adresu súkromného bytu a kancelárie, aj inštrukcie, ako sa dostať dnu a kde nájsť kódy na otvorenie tajného trezora ukrytého v podlahe. Keby sa niekto pokúsil získať prístup do schránky bez úradne overeného úmrtného listu, banka mala ihneď informovať Tonyho, a – ako svojho právnika vopred varoval – ak sa také niečo stane, ich vzťah sa v tom momente skončí, a s ním aj vyplácanie provízie, ktorá chodila promptne v prvý pracovný deň každého mesiaca.

V trezore v hlavnej kancelárii mal Tony na ukážku staršiu verziu závetu. Niekoľkí z jeho firemných spoločníkov a kolegov tam mali z pracovných dôvodov prístup a on tajne dúfal, že zvedavosť premôže toho alebo onoho, predstavoval si ich počiatočnú radosť, že poznajú obsah, a ako vytriezvejú pri čítaní skutočného testamentu.    

Bolo verejne známe, že Tony vlastní a spravuje nehnuteľnosť susediacu s budovou, v ktorej sa nachádzala jeho tajná skrýša. Bola to podobná stavba s výkladmi na prízemí a obytnými priestormi na ostatných poschodiach. Tieto dve budovy mali spoločné podzemné garáže so strategicky umiestnenými kamerami, ktoré zdanlivo monitorovali celé priestranstvo, ale v skutočnosti vynechávali jeden koridor, cez ktorý sa dalo nepozorovane prejsť. Tony sa mohol k svojmu útočisku dostať rýchlo a nenápadne.    

Aby ospravedlnil svoju pravidelnú prítomnosť v tejto časti mesta, kúpil si dvojizbový byt na prvom poschodí v spomínanej budove vedľa svojej utajenej kancelárie. Perfektná fasáda, kompletne zariadený, prepychovo priestranný, a Tony v ňom trávil viac nocí než vo svojom dome na West Hills či vo víkendovom sídle na pobreží blízko Depoe Bay.    

Stopol si, ako rýchlo prejde peši naprieč garážami medzi obomi budovami, presunúť a zistil, že sa do svojej špeciálnej svätyne dokáže za menej než tri minúty. Z bezpečia tohto uzavretého a chráneného azylu ho s okolitým svetom spájali aktuálne zábery z kamier, ktoré monitorovali priestory jeho nehnuteľností a hlavnú kanceláriu. Rozsiahla elektronická technika mu slúžila skôr na vlastnú ochranu, než by mu bola nejakou zvláštnou výhodou. Úmyselne nedal kamery nainštalovať do spálne ani do kúpeľne, pretože vedel, že by tu mohli príležitostne prenocovať aj iní, keď tento byt práve nepoužíval. Mal síce dosť nechutných zlozvykov, ale voyeurstvo medzi ne nepatrilo.    

Každý, kto videl jeho auto vchádzať do garáže, by si jednoducho a sčasti správne pomyslel, že bude nocovať vo svojom byte. Stal sa bežne známym objektom, súčasťou ruchov na pozadí každodennej činnosti, a jeho prítomnosť, respektíve neprítomnosť nevysielala žiaden signál, nepútala pozornosť, a práve tak to chcel. V stave zvýšenej úzkosti bol Tony dokonca ešte opatrnejší ako obyčajne. Zaužívané zvyky menil len natoľko, aby zahliadol niekoho, kto by ho mohol sledovať, ale nie natoľko, aby vzbudil podozrenie.

Predovšetkým nevedel pochopiť, prečo by ho niekto prenasledoval, alebo aký by mohol mať motív či zámer. Spálil mosty, teda väčšinu z nich, a predpokladal, že práve tam by mohol nájsť odpovede. Určite ide o peniaze, domnieval sa. Nie je azda všetko o peniazoch? Mohla by to byť jeho exmanželka? A čo ak spoločníci vo firme pripravujú prevrat, aby sa zmocnili jeho podielu? Alebo že by to bol niekto z konkurencie? Tony strávil hodiny a dni kontrolovaním finančných údajov každej jednej minulej i súčasnej transakcie, prešiel všetky fúzie a akvizície a hľadal niečo podozrivé, ale nenašiel vôbec nič. Potom sa zahrabal do operatívnych postupov viacnásobných holdingových spoločností, pričom znovu hľadal… čo vlastne? Niečo nezvyčajné, hocaký náznak či stopu, ktoré by mu objasnili, čo sa to vlastne deje. Našiel pár anomálií, ale keď ich jemne nadhodil pred svojimi spoločníkmi ako problémy, tí ich buď rýchlo opravili alebo vysvetlili v súlade so štandardnými operatívnymi postupmi, ktoré on sám vytvoril.    

Firma bola aj napriek ekonomickej kríze stabilná. Práve Tony presvedčil spolumajiteľov, aby si udržali silnú bázu likvidných aktív a teraz opatrne nakupovali nehnuteľnosti a diverzifikovali investície do podnikov s lepšou ako likvidačnou hodnotou, a tak neboli závislí od bánk, ktoré sa v súčasnej dobe sústreďovali predovšetkým na vlastnú ochranu pomocou hromadenia hotovosti. Momentálne bol na pracovisku hrdinom, ale veľa uspokojenia mu to neprinášalo. Každá úľava bola iba krátkodobá a každý úspech len zdvihol latku výkonnostných očakávaní o čosi vyššie. Bol to vyčerpávajúci spôsob života, no iným možnostiam odolával, pretože ich považoval za nezodpovedné a záhaľčivé.    

V hlavnej kancelárii trávil menej a menej času. Tak či onak, nikto nevyhľadával príležitosť byť mu nablízku. Vďaka vystupňovanej paranoji bol ešte mrzutejší než zvyčajne a aj tá najmenšia nezrovnalosť ho dokázala vytočiť. Dokonca aj spolumajitelia firmy boli radšej, keď pracoval z domu a keď sa v jeho kancelárii nesvietilo, všetci si kolektívne vydýchli a naozaj pracovali usilovnejšie a tvorivejšie. Taká vysiľujúca je v skutočnosti sila mikromanažmentu, stratégie, na ktorej uplatňovanie bol Tony obvykle veľmi pyšný.

Práve tu, v tomto priestore, ktorý mu mal aspoň na chvíľu poskytnúť úľavu, sa vynorili jeho obavy, jeho dojem, že je cieľom, predmetom pozornosti niekoho alebo niečoho nechceného a nevítaného. Aby toho nebolo málo, v plnej sile sa mu vrátili bolesti hlavy. Migrénam zvyčajne predchádzalo zlyhanie zraku a potom nastúpila nezrozumiteľná výslovnosť, kedy bol ledva schopný dokončiť vetu.  Všetko to boli varovné signály blížiaceho sa úderu neviditeľného klinu, ktorý mu prerazil lebku v oblasti za pravým okom. Keďže bol citlivý na svetlo a zvuk, svoju osobnú asistentku upovedomil skôr, ako sa utiahol do temných zákutí svojho bytu. Vyzbrojený liekmi proti bolesti a sprevádzaný bielym šumom spal až dovtedy, kým ho hlava nerozbolela už len pri prudších pohyboch či smiechu. Tony sám seba presvedčil, že whisky mu pomáha zotaviť sa. Okrem toho však hľadal akúkoľvek zámienku, aby si ju mohol naliať.    

Tak prečo teraz? Po mesiacoch bez jedinej migrény sa teraz vracajú takmer každý týždeň. Začal si dávať pozor na to, čo je, pretože sa obával, či mu niekto nechce primiešať jed do jedla alebo do nápoja. Čím ďalej, tým viac sa cítil neskutočne unavený, dokonca aj keď vďaka liekom spával dlhšie, bol neustále vyčerpaný. Napokon sa objednal na lekárske vyšetrenie, ale nemohol tam ísť pre nečakanú schôdzu, kde musel vyriešiÈ problémy týkajúce sa dôležitej akvizície, ktorá sa im vymkla spod kontroly. Na návštevu u lekára sa preobjednal o dva týždne neskôr.    

Keď neistota náhle vrazí do rutiny, človek začne premýšľať o svojom živote ako o celku, na kom mu záleží a prečo. Tony vo všeobecnosti nebol so svojím životom nespokojný. Darilo sa mu lepšie než väčšine ostatných. Na dieťa z pestúnskej rodiny, ktoré systém síce zanedbával, ale ono nad tým prestalo nariekať, to naozaj nebolo zlé. Urobil chyby a zranil ľudí, ale kto nie? Bol sám, ale väčšinou mu to tak vyhovovalo. Mal dom vo West Hills, chatu na Depoe Bay, byt v blízkosti rieky Willamette, stabilné investície a slobodu robiť takmer všetko, čo chcel. Bol sám, ale väčšinu času to tak chcel… Dosiahol každý cieľ, ktorý si zaumienil, minimálne tie realistické, a teraz po štyridsiatke prežíval trýznivé pocity prázdnoty a presakujúcej ľútosti, no rýchlo ich napchal kamsi dovnútra, do neviditeľnej krypty, ktorú si človek vytvorí, aby sa chránil pred sebou samým. Samozrejme, bol sám, ale väčšinu času…    

Tony hneď po prílete z Bostonu do Portlandu išiel priamo do hlavnej kancelárie a vyprovokoval obzvlášť prudkú hádku s dvomi spoločníkmi vo firme. Práve vtedy dostal nápad vytvoriť si zoznam tých, ktorým dôveruje. Nie ľudí, o ktorých by povedal, že im dôveruje, ale tých, ktorým skutočne veril. Tých, ktorým by prezradil svoje tajomstvá, podelil sa s nimi o svoje sny a odhalil by pred nimi svoje  slabosti. Z tohto dôvodu sa pobral do svojej tajnej kancelárie, vytiahol bielu tabuľu a fľašu whisky a začal písať a zotierať mená. Zoznam nebol dlhý; pôvodne zahŕňal spolumajiteľov firmy, niekoľko ďalších ľudí, čo pre neho pracovali, jedného či dvoch, s ktorými sa stretával mimo práce, a zopár tých, s ktorými sa zoznámil v súkromných kluboch a na cestách. Po hodine uvažovania ho skresal na šesť ľudí. Sadol si a pokrútil hlavou. Zmenilo sa to totiž na akési máme cvičenie. Jediní ľudia, ktorým dôveroval, boli všetci mŕtvi, a nad posledným menom visel istý otáznik.    

Jeho otec a predovšetkým matka boli v tej šestici na prvom mieste. Racionálne si uvedomoval, že väčšina jeho spomienok súvisiacich s nimi sa pôsobením času a traumy zidealizovala a že ich negatívne vlastnosti pohltila túžba byť s nimi. Tony opatroval vyblednutú fotografiu, ktorú urobili ako poslednú predtým, než mladý návštevník barov stratil nervy a zmenil slávu na ruiny. Otvoril trezor a vybral ju von. Aj keď fotku chránila laminátová fólia, pokúšal sa vyhladiť jej záhyby, ako keby im hladkaním mohol dať niečo najavo. Jeho otec požiadal akéhosi cudzieho muža, aby ich odfotil pred obchodom so zmrzlinou, ktorý dnes už neexistuje. Bol na nej on, vytiahnutý jedenásťročný chalan s mladším bratom, sedemročným Jacobom, ktorý stál pred ním. Na niečom sa smiali. Mamina tvár žiarila radosťou z daného okamihu, vpísanou veľkými písmenami v jej prekrásnych črtách. Otec sa len uškŕňal, ale robil to najlepšie, ako vedel. Otcov úškrn stačil. Jasne si ho pamätal. Inžinier, ktorý nebol obdarený príliš emocionálnym výrazom, takže jeho úsmev istým spôsobom znamenal viac, pretože nebol ľahko dostupný a zároveň mohol kedykoľvek nečakane zmiznúť. Tony sa chcel rozpamätať, na čom sa všetci smiali. S touto otázkou zízal celé hodiny na fotografiu, ako keby mu mohla prezradiť o tajomstvo, no ono napriek všetkému úsiliu zostávalo nedosiahnuteľné, a to ho dráždilo a privádzalo do šialenstva.    

Ďalšími na zozname bola Matka Tereza, hneď za ňou Mahátmá Gándhí a Martin Luther King. Všetci veľkí, všetci zidealizovaní, nesmierne ľudskí, zraniteľní, úžasní a už mŕtvi. Vytiahol malý poznámkový blok a napísal naň mená, potom stranu vytrhol a žmolil ju medzi ukazovákom a palcom. Prečo napísal mená týchto ľudí? Konečný zoznam urobil takmer bez rozmýšľania. Možno to bola pravdivá reflexia jeho najhlbšieho vnútra, možno realita, a možno dokonca túžba. Nenávidel to slovo a zároveň ho miloval. Na povrchu znelo ako slabé, no malo istú trvácnosť, vydržalo viac než väčšina ostatných vecí, ktoré do jeho života prichádzali a odchádzali. Tie tri významné osobnosti spolu s posledným menom na zozname reprezentovali niečo väčšie, než bol on sám; bol to náznak piesne, ktorá nikdy neodznela, ale neprestajne vábi; možnosť, kým by mohol byť; pozvanie; spolupatričnosť; krehká túžba.    

Posledné meno bolo najproblematickejšie a zároveň najjednoduchšie: Ježiš. Ježiš, betlehemský dar svetu, tesár, ktorý bol údajne Bohom, čo sa spojil s ľudstvom, a podľa nábožných klebiet by nemal byť mŕtvy. Tony vedel, prečo zapísal Ježiša na zoznam. To meno sa mu spájalo s najsilnejšími spomienkami na mamu. Ona tohto tesára milovala a rovnako milovala všetko, čo s ním súviselo. Zaiste, aj jeho otec mal rád Ježiša, no nie tak ako mama. Posledný darček, ktorý mu dala, ležal vo vnútri trezora, v útrobách budovy, ktorá ukrývala jeho tajnú skrýšu, a bola to najvzácnejšia vec, akú vlastnil.    

Ani nie dva dni pred tým, ako mu zo života násilne ukradli rodičov, z nevysvetliteľných dôvodov prišla do jeho izby. Tá spomienka sa mu vryla do duše. Mal jedenásť rokov, robil si domácu úlohu a ona tam zrazu stála opretá o dvere. Útla žena v kvetinovej zástere, špinavá od múky na jednom líci, vlasy, čo ušli zo spony, ktorá jej držala kučery, odhodila dozadu, aby nezavadzali pri práci. Vďaka tej múke vedel, že plakala. Pramienok sĺz jej totiž nakreslil na tvári krivolakú cestičku.    

„Mami, čo ti je? Čo sa stalo?“ opýtal sa a vstal od kníh. „Ach,“ vzdychla, utierajúc si tvár zadnou stranou zatvorených dlaní, „vôbec nič. Poznáš ma, niekedy začnem rozmýšľať o veciach, za ktoré som vďačná, ako napríklad ty a tvoj brat, a celá sa rozcitliviem.“ Odmlčala sa. „Neviem prečo, srdiečko, ale premýšľala som o tom, aký si už veľký. O pár rokov budeš dospelý, spravíš si vodičák a pôjdeš na vysokú, potom sa oženíš, a vieš, čo som cítila, keď som o tom všetkom rozmýšľala?“ Odmlčala sa. „Cítila som radosť. Myslela som, že mi srdce vyskočí z hrude. Tony, som taká vďačná Bohu, že ťa mám. Rozhodla som sa, že ti urobím tvoj najobľúbenejší ovocný koláč a zopár karamelových rožkov. Ale ako som tam stála a pozerala sa von oknom na všetko, čo sme dostali, a myslela som na všetky dary, hlavne na teba a Jacoba, zrazu som ti chcela dať niečo, niečo, čo je mi zvlášť vzácne.“    

Vtedy si Tony všimol jej zovretú päsť, v ktorej niečo držala. Nech to bolo čokoľvek, zmestilo sa to do útlej dlane tejto ženy, ktorú už dávno prerástol. Vystrela ruku a pomaly ju otvorila. Na zamúčenej dlani ležala stočená retiazka so zlatým krížikom, taká jemná, dievčenská.    

„Na,“ podala mu ju. „Chcem, aby si ju mal ty. Mne ju dala tvoja starká a ona ju dostala od svojej mamy. Myslela som si, že ju raz darujem svojej dcére, ale to sa už asi nestane. Neviem prečo, ale ako som tak premýšľala a modlila sa za teba, práve dnes sa mi zdá vhodný deň, aby som ti ju dala.“   

Tony nevedel, čo iné by mal urobiť, a tak otvoril ruku a dovolil mame, aby mu do dlane položila tú jemnú niť ozdobenú malým zlatým krížikom.    

„Chcem, aby si ju jedného dňa dal žene, ktorú budeš ľúbiť, a chcem, aby si jej povedal, odkiaľ to máš.“ Potom sa jej po tvári rozkotúľali slzy.    

„Ale, mami, veď jej to môžeš dať ty.“    

„Nie, Anthony, naozaj to tak cítim. Nerozumiem prečo, ale máš jej to dať ty, nie ja. Necháp ma zle, plánujem byť pri tom, ale rovnako, ako ju moja mama dala mne, ja ju dávam tebe, aby si ju aj ty mohol darovať.“    

„Ale ako budem vedieť …“    

„Budeš,“ skočila mu do reči. „Ver mi, budeš vedieť!“ Privinula si ho a dlho ho držala v objatí a vôbec sa nestarala o múku, ktorú mal na sebe už aj on. Ani jemu to nevadilo. Nič z toho mu nedávalo zmysel, ale vedel, že je to dôležité.    

„Drž sa Ježiša, Anthony. Nikdy nemôžeš zablúdiť, keď sa budeš držať Ježiša. A pamätaj,“ odtiahla sa a pozrela sa mu do očí, „on ťa nikdy neopustí.“    

O dva dni jej už nebolo; zhltlo ju sebecké rozhodnutie chlapca sotva staršieho ako on. Retiazka stále ležala v jeho trezore. Nikdy ju nikomu nedal. Vedela to? Často uvažoval, či to bola predtucha, akási výstraha či gesto Boha, aby mu po nej zostalo niečo na pamiatku. Tá strata mu zničila život, vyhnala ho na chodník, ktorý z neho urobil to, čím bol; silného, tvrdého a schopného vydržať všetko, čomu sa iní vzpierali. Boli však chvíle, pominuteľné a nehmotné, kedy sa pomedzi hromadu jeho činov prešmykla nežná túžba a spievala mu svoju melódiu, vlastne len začala spievať, pretože tú hudbu rýchlo odohnal preč.    

Je mu Ježiš ešte stále nablízku? Tony nevedel, ale pravdepodobne nie. Na mamu sa už veľmi nepodobal, no kvôli nej čítal Bibliu a niektoré z jej obľúbených kníh, a na stránkach Lewisa,  MacDonalda, Williamsa a Tolkiena sa usiloval nájsť stopu jej prítomnosti. Počas strednej školy sa dokonca na krátky čas pridal ku skupinke Young Life, kde sa pokúšal dozvedieť viac o Ježišovi. Lenže vďaka systému pestúnskej starostlivosti, v rámci ktorého boli on i jeho brat odkázaní na pendlovanie z domu do domu a zo školy do školy, sa navštevovanie spoločenských klubov a nadväzovanie vzťahov stalo veľmi bolestivé. Každé ahoj bolo totiž len čakaním na zbohom. Zdalo sa mu, že Ježiš sa sním rozlúčil rovnako ako všetci ostatní.    

Preto bolo trochu prekvapujúce, že našiel Ježiša na zozname. Mnohé roky naňho skoro vôbec nepomyslel. Na vysokej škole nakrátko obnovil úsilie ho nájsť, ale po určitom období rozhovorov a štúdia zaradil Ježiša na listinu veľkých mŕtvych učiteľov. Vedel však pochopiť, prečo bola mama z neho taká hotová. Veď na ňom nebolo nič, čo by niekto nemal rád. Príťažlivý muž, ktorý to vedel s deťmi, bol láskavý k tým, čo boli pre náboženstvo a kultúru neprijateľní, osoba plná nákazlivého súcitu, niekto, kto spochybňoval status quo, a napriek tomu miloval tých, ktorým odporoval. Bol všetkým, čím si Tony kedysi prial byť, ale vedel, že ním nie je. Možnože Ježiš bol príkladom niečoho väčšieho ako sám život, ale na zmenu bolo už príliš neskoro. Čím bol starší, tým sa mu myšlienka premeny zdala vzdialenejšia.    

Boha a veci s ním súvisiace, obzvlášť jeho spojenie s Ježišom, nechápal vôbec. Tony sa už dávno rozhodol, že keby Boh existoval, musí to byť niekto hrozný a škodoradostný, rozmarný a nedôveryhodný. V najlepšom prípade nejaká forma chladnej temnej hmoty, niečo neosobné a bezcitné, v najhoršom prípade monštrum, ktoré so záľubou ničí detské srdcia.    

„Je to len zbožné želanie,“ zamrmlal, keď pokrčil papier a rozhorčene ho hodil do odpadkového koša na opačnej strane miestnosti. Živým ľuďom sa nedá veriť. Siahol po novej fľaške Balvenie Portwood, vypil tri poháriky, otočil sa k počítaču a zapol ho.    

Otvoril svoj oficiálny testament a ďalšiu hodinu strávil vyjadrovaním podozrenia a odporu tým, že v ňom urobil zásadné úpravy, potom novú verziu vytlačil, podpísal, označil dátumom a hodil do trezora na kopu ďalších, ktoré tam už boli, zamkol dvierka, nastavil alarm a vypol svetlo na písacom stole. Keď sedel v tme a premýšľal o svojej existencii a o tom, kto ho asi prenasleduje, vôbec netušil, že pije svoju poslednú whisky.