© VYDAVATEĽSTVO TATRAN

Nestrácajte vieru

Nestrácajte vieru

Na počiatku bola otázka. „Napíšeš reč na môj pohreb?“ Ako to vo veci viery často býva, myslel som, že ma žiada o láskavosť, no v skutočnosti urobil láskavosť on mne.

V knihe Nestrácajte vieru nám Mitch Albom ponúka pôvabný príbeh pozoruhodnej osemročnej cesty medzi dvoma svetmi – dvoma mužmi, dvoma vierami a dvoma spoločenstvami, ktorý môže byť inšpiráciou pre ľudí v ktoromkoľvek kúte sveta.

  • ISBN: 978-80-222-0590-0
  • EAN: 9788022205900
  • Počet strán: 216
  • Väzba: tvrdá s prebalom
  • Jazyk: slovenský
  • Formát: 147 x 229 mm

11.50 € Doporučená cena

Anotácia

    Nestrácajte vieru, Albomov druhý príbeh z oblasti literatúry faktu po Utorkoch s Morriem (Tuesdays with Morrie) sa začína nezvyčajnou prosbou osemdesiatdvaročného rabína z Albomovho rodiska, ktorý autora požiadal, aby predniesol reč na jeho pohrebe.
    Albom, ktorý sa necíti hodný úlohu splniť, trvá na tom, že musí rabína lepšie spoznať. To ho vracia späť do sveta viery, ktorú pred rokmi opustil. Medzitým sa v blízkosti svojho súčasného domova zoznámi s detroitským pastorom na vieru obráteným niekdajším drogovým dílerom a trestancom, ktorý káže chudobným a bezdomovcom v rozpadávajúcom sa kostole s dierou v streche.
    Albom, ktorý sa pohybuje medzi viacerými svetmi, kresťanským a židovským, afroamerickým a belošským, svetom bedárov a bohatých, si uvedomuje, ako týmto veľmi rozdielnym ľuďom pomáha viera v boji o prežitie: starý rabín na predmestí sa k nej naplno upína v čase blížiacej sa smrti; mladší mestský pastor sa o ňu opiera, aby mohol on i jeho kostol prežiť.
    V období, keď sa Amerika ocitá v ťažkých časoch a ľudia sa väčšmi sústreďujú na vieru, Albom a dvaja Boží muži sa zaoberajú tým, čo znepokojuje súčasného človeka: ako vydržať, keď sa stanú zlé veci, ako odpúšťať, ako sa vyrovnať s pochybnosťami o Bohu a aká dôležitá je viera v časoch životných skúšok. Hoci texty, modlitby a dejiny sú rozdielne, Albom začína rozpoznávať pozoruhodnú jednotu medzi dvoma svetmi – a v skutočnosti medzi všetkými vierami.
    Na konci, keď sa blíži rabínova smrť a krutá zima ohrozuje pastorov schátraný kostol, Albom so smútkom myslí na rabínovu poslednú prosbu a po jeho smrti napíše reč na jeho pohreb. A konečne pochopí, kam po celý čas smerovalo učenie oboch mužov – k hlbokej úteche čerpanej z viery.
    Nestrácajte vieru je kniha o zmysle života, o strate viery a jej opätovnom nachádzaní, o božskej iskre v každom z nás. Je to cesta jedného človeka a zároveň príbeh všetkých ľudí.

Recenzie

Nestrácajte vieru je očarujúca kniha – nežná, pohybujúca sa medzi dvoma miestami a vierami, dojemná hĺbkou meditácie o zažíhaní svetla, ktoré tlie v miliardách sŕdc. Je odpoveďou pre všetkých, čo boli presvedčení, že už nikdy nebudú čítať knihu oplývajúcu rovnakým duchom a pôvabom ako Utorky s Morriem.
Scott Turow, autor kníh Presumed Innocent a Limitations

Nestrácajte vieru je milosrdné čítanie, ktoré nám všetkým umožní hlbší pohľad na vlastný život. Kronikou života kongregácie s dierou v streche nám Albom pomáha priblížiť sa k definícii ´Kostola´. Nejde o budovu, ale o ľudí a ich vieru.
Biskup T. D. Jakes, hlavný pastor The Potter´s House

Mitch Albom nám znova porozprával skutočný príbeh, čo hreje pri srdci, príbeh o sile lásky, ktorá víťazí nad smrťou, a o sile viery, ktorá nás sprevádza a usmerňuje v časoch najväčšej nepriazne osudu.
Rabín Harold Kushner, autor knihy When Bad Things Happen to Good People

Kniha Nestrácajte vieru hovorí o tom, že viera k nám môže prísť tými najneočakávateľnejšími spôsobmi – a svojich budúcich učiteľov máme azda priamo pred sebou.
Cokie Robertsová, politická analytička (ABC News a NPR) a autorka knihy We Are Our Mothers´ Daughters

Tento nadčasový príbeh prichádza v období, keď ho Amerika potrebuje najviac. Je o viere, nádeji, pomoci iným a o túžbe zapojiť sa do niečoho väčšieho, než sme my sami. Kniha vyjadruje tieto myšlienky s citlivým pôvabom.
Senátor Bob Dole, autor knihy One Soldier´s Story: A Memoir

Mitch Albom rozpráva príbeh dvoch úžasných mužov, ktorých životy sú svedectvom toho, čo znamená viera. Ovplyvnili jeho život a neskôr – bez toho, aby sa s nimi stretol – ovplyvnili aj môj.
Tony Dungy, Bývalý tréner NFL a autor knihy Quiet Strenght

Ukážka z knihy

Poznámka autora

Tento príbeh sa odohráva v priebehu ôsmich rokov. Vznikol vďaka spolupráci s dvoma skvelými mužmi – Albertom Lewisom a Henrym Covingtonom –, ktorí mi podrobne porozprávali o svojom živote, ako aj s ich rodinami, deťmi a vnúčatami. Vyjadrujem im za to veľkú vďačnosť. Všetky stretnutia a rozhovory sa skutočne odohrali, no aby rozprávanie plynulo hladšie, na niekoľkých miestach nastal časový posun, takže napríklad do rozhovoru z novembra jedného roku sa mohla dostať časť rozhovoru z novembra predchádzajúceho roku.
   
A hoci je táto kniha o viere, nie som odborníkom na náboženstvá a kniha nie je návodom, ako sa správne riadiť konkrétnou vierou. Skôr som ju napísal v nádeji, že všetky viery môžu nájsť v príbehu niečo univerzálne.
   
Návrh prebalu inšpirovala stará modlitebná kniha Alberta Lewisa, ktorú držali pohromade gumičky.
   
Podľa tradície desiatkov pripadne desatina zisku z každého predaného výtlačku charite vrátane kostola, synagógy a útulkov pre bezdomovcov z tohto príbehu.
   
Čitateľom svojich predchádzajúcich kníh ďakujem za prejavenú priazeň a s radosťou vítam každého nového čitateľa.


Na počiatku

Na počiatku bola otázka.

„Napíšeš reč na môj pohreb?“
   
Nerozumiem, odvetil som.
   
„Reč na môj pohreb,“ zopakoval starý pán. „Keď sa pominiem.“
   
Oči za okuliarmi zažmurkali. Pekne udržiavanú bradu mal sivú a mierne sa hrbil.
   
Zomierate? spýtal som sa.
   
„Ešte nie,“ povedal s úškrnom.
   
Tak prečo…
   
„Pretože si myslím, že sa na to hodíš. A keď nadíde čas, nájdeš správne slová.“
   
Prestavte si najzbožnejšieho muža, akého poznáte. Svojho kňaza. Svojho pastora. Svojho rabína. Svojho imáma. Teraz si predstavte, že vás potľapká po pleci a požiada vás, aby ste predniesli rozlúčkovú reč na jeho pohrebe.
   
Predstavte si, že muž, ktorý odprevádza ľudí do neba, vás požiada, aby ste odprevadili do neba vy jeho.
   
„Nuž?“ spýtal sa. „Cítiš sa na to?“

   
Na počiatku bola iná otázka.
   
„Zachrániš ma, Ježiš?“
   
Tento muž držal brokovnicu. Ukrýval sa za odpadkovými košmi pred domom v brooklynskej radovej zástavbe. Bola neskorá noc. Jeho manželka a malá dcérka plakali. Pozoroval svetlá blížiace sa k jeho bloku a bol si istý, že s približujúcimi sa reflektormi príde jeho smrť.
   
„Zachrániš ma, Ježiš?“ pýtal sa celý roztrasený. „Ak ti sľúbim, že sa ti odovzdám, zachrániš ma dnes v noci?“
   
Predstavte si najzbožnejšieho muža, akého poznáte. Svojho kňaza. Svojho pastora. Svojho rabína. Svojho imáma. A teraz si ho predstavte v špinavom oblečení, s brokovnicou v ruke, ako za odpadkovými košmi prosí o spásu.
   
„Prosím, Pane.“ zašepkal. „Ak sľúbim…“
   
Toto je príbeh o tom, ako som dospel k viere, príbeh dvoch veľmi rozdielnych mužov, ktorí ma tomu naučili. Trvalo mi dlho, kým som ho napísal. Priviedol ma do kostolov i synagóg, na predmestia i do veľkomesta, k „nám“ a k „nim“, ako nás delí viera po celom svete.
   
A napokon ma priviedol domov, do svätostánku plného ľudí, k borovicovej truhle, k prázdnej kazateľnici.
   
Na počiatku bola otázka.
   
Stala sa poslednou prosbou.
   
„Napíšeš reč na môj pohreb?“
   
A ako to vo veciach viery často býva, myslel som, že ma žiada o láskavosť, no v skutočnosti urobil láskavosť on mne.


JAR

JE ROK 1965…

… a otec ma práve priviezol autom na ranné sobotňajšie bohoslužby.
   
„Mal by si ísť,“ vraví mi.
   
Mám sedem, primálo na to, aby som položil zrejmú otázku: Prečo mám ísť ja, a on nie? Namiesto toho poslúchnem, vchádzam do chrámu, kráčam po dlhej chodbe a odbočujem do malej svätyne, kde sa konajú detské bohoslužby.
   
Na sebe mám bielu košeľu s krátkymi rukávmi a pripínaciu kravatu. Otváram drevené dvere. Na dlážke sedia batoľatá. Chalani z tretieho ročníka zívajú. Dievčatá zo šiesteho ročníka majú na sebe čierne bavlnené trikoty, nakláňajú sa k sebe a šepkajú.
   
Schmatnem modlitebnú knihu. Zadné sedadlá sú obsadené, tak si sadám dopredu. Odrazu sa otvoria dvere a všetci v miestnosti stíchnu.
   
Vchádza Boží muž.
   
Kráča ako obor. Vlasy má husté a čierne. Hovorí a pohyb rúk mu vlní dlhé rúcho ako plachtu povievajúcu vo vetre.
   
Rozpráva biblický príbeh. Kladie nám otázky. Vykračuje po pódiu. Približuje sa k miestu, kde sedím. Cítim nával horúčavy. Prosím Boha, aby mi umožnil stať sa neviditeľným. Prosím, Bože, prosím.
   
V ten deň je to moja najvrúcnejšia modlitba.


MAREC
Skvelá tradícia útekov

Adam sa ukryl v rajskej záhrade. Mojžiš sa dal na útek pred Bohom, keď uvidel hada. Jonáš vyskočil z člna a zhltla ho veľryba.
   
Človek rád uteká pred Bohom. Je to tradícia. Takže som azda len nasledoval tradíciu, keď som, len čo som sa naučil chodiť, začal utekať pred Albertom Lewisom. Samozrejme, nebol to Boh, no v mojich očiach mal k nemu najbližšie, bol to svätec, muž v rúchu, veľký šéf, hlavný rabín našej synagógy. Rodičia vstúpili do jeho kongregácie, keď som bol malý. Počas jeho kázní som sedával mame na kolenách.
   
No predsa, keď som si uvedomil, kto to je – Boží muž –, ušiel som. Keď som ho uvidel kráčať po chodbe, utekal som. Keď som musel prejsť okolo jeho pracovne, utekal som. Ešte aj v puberte som sa ukryl na chodbe, keď som videl, že sa približuje. Bol vysoký, mal viac ako meter osemdesiat, a v jeho prítomnosti som sa cítil nepatrný. Keď na mňa z tej výšky pozrel cez okuliare v čiernom ráme, bol som si istý, že vidí všetky moje hriechy a nedostatky.
   
Tak som utekal.
   
Bežal som, až kým ma už nemohol vidieť.

   
O tomto som uvažoval na jar roku 2000, keď som sa ráno po búrke viezol k jeho domu. Pred niekoľkými týždňami ma vtedy osemdesiatdvaročný Albert Lewis oslovil s tou zvláštnou prosbou. Stalo sa to na chodbe po mojom príhovore.
   
„Napíšeš prejav na môj pohreb?“
   
Nevedel som, ako zareagovať. Nikdy predtým ma nik o čosi také nepožiadal. Nik – o náboženskom predstaviteľovi ani nehovoriac. Ľudia sa trúsili sem a tam, no on sa usmieval, akoby to bola tá najobyčajnejšia otázka na svete, až kým zo mňa nevyhŕklo, že potrebujem čas, aby som o tom pouvažoval.
   
O niekoľko dní som mu zatelefonoval.
   
Dobre, povedal som, splním jeho prosbu. Prehovorím na jeho pohrebe – no len ak mi poskytne príležitosť spoznať ho ako človeka a umožní mi tak vravieť o jeho živote. Predstavoval som si, že si to vyžiada zopár osobných stretnutí.
   
„Súhlasím,“ odvetil.
   
Zabočil som do jeho ulice.

   
Dovtedy som vedel o Albertovi Lewisovi len to, čo vie o vystupujúcom človek z publika: poznal som jeho prejav, videl som, ako drží členov kongregácie v napätí svojím naliehavým hlasom a mávajúcimi rukami. Iste, kedysi sme si boli bližší. Ako dieťa ma učil a odslúžil rodinné obrady – sestrinu svadbu, pohreb starej mamy. No dvadsaťpäť rokov som sa nepohyboval v jeho blízkosti. Okrem toho, koľko toho viete o vašom cirkevnom predstavenom? Počúvate ho. Rešpektujete ho. No čo o ňom viete ako o človeku? Ten môj mi bol vzdialený ako nejaký kráľ. Nikdy som nejedol v jeho dome. Nestretával som sa s ním pri spoločenských príležitostiach. Ak mal ľudské chyby, nevidel som ich. A jeho zvyky? Nijaké som nepoznal.
   
Nuž, nie je to celkom tak. Jeden som poznal. Vedel som, že rád spieva. Všetci v kongregácii to vedeli. Počas kázní by sa z ktorejkoľvek vety mohla stať ária. Pri rozhovore mu z úst vychádzali spevavé podstatné mená či slovesá. Pôsobilo to dojmom, akoby mal vlastnú muzikálovú šou na Brodwayi.
   
Keď už bol v rokoch a človek sa ho spýtal, ako sa má, prižmúril oči, zdvihol ukazovák ako dirigent a zaspieval:
„Rabín, hlava sivá,
nie je tým, čím býval,
nie je tým, čím býval…“

   
Pribrzdil som. Čo to robím? Nie som správny človek na túto prácu. Už nepatrím k veriacim. Nežijem v tomto štáte. A na pohreboch hovorí on, nie ja. Kto píše reč na pohreb pohrebného rečníka? Chcel som otočiť auto, vymyslieť si nejakú výhovorku.
   
Človek rád uteká od Boha.
   
No ja som mieril opačným smerom.