© VYDAVATEĽSTVO TATRAN

Návrat do Chatrče

Návrat do Chatrče

,

Miliónom ľudí utíšil duchovný hlad...

Bestseller Williama P. Younga, Chatrč – príbeh muža, ktorého z hlbín zúfalstva vytiahlo stretnutie s Bohom Otcom, s Bohom Synom a s Bohom Duchom Svätým a zmenilo mu život. Kniha C. Baxtera Krugera NÁVRAT DO CHATRČE vedie ľudí k hlbšiemu porozumeniu týmto trom osobám k intenzívnejšiemu spojeniu s kľúčovým odkazom Chatrče– Boh je láska. Jeden z prvých obdivovateľov Chatrče a dobrý priateľ jej autora C. Baxter Kruger ponúka vysvetlenie, prečo tento román uchvátil toľkých ľudí na celom svete. Slovami Williama P. Younga z predhovoru k NÁVRATU DO CHATRČE kniha je jedinečným spojením intelektuálnej brilantnosti a kreatívnej geniality, pretože vyvolá vo vás údiv, chválu a odhalí ďalšie možnosti, ktoré prináša svet Chatrče.

  • ISBN: 978-80-222-0618-1
  • EAN: 9788022206181
  • Počet strán: 195
  • Väzba: tvrdá s prebalom
  • Jazyk: slovenský
  • Formát: 147 x 229 mm

11,50 € Doporučená cena

Anotácia

Všetkým, ktorí si našli čas na prečítanie a preštudovanie Chatrče, ako aj tým, ktorí si kúpili niekoľko výtlačkov tejto knihy alebo hneď celý kufor, či dokonca viac, posunuli ďalej a poslali mi v mailoch svoje úžasné príbehy, chcem povedať: „Ďakujem Vám a prosím, prečítajte si Návrat do chatrče, táto kniha je práve pre Vás Baxter sa podujal na neuveriteľnú úlohu – poznávať podstatu a charakter Boha, ktorý sa so mnou stretol v mojej chatrči.“
Prešlo už zopár rokov odvtedy, čo som sa uprostred zaneprázdnenosti vo svojich troch zamestnaniach a v hektike každodenného života usiloval do Vianoc dopísať príbeh pre svojich šesť poväčšine dospelých detí. Myslel som si, že im staviam čln, viete, taký s jedným párom vesiel, v ktorom by bolo práve toľko miesta, aby v ňom mohli po dvojiciach vyplávať na jazero. Na všeobecné a moje prekvapenie vyšiel z toho ohromný tanker, ktorý si doteraz brázdi cestu oceánom ľudskosti a zanecháva za sebou obrovskú stopu. Ak zazriete meno tejto lode, zistíte, že sa volá „Boží zmysel pre humor.“
Chatrč vyvolala veľkú a v prevažnej miere pozitívnu odozvu. Len prostredníctvom e-mailov som dostal viac než stotisíc príbehov o tom, ako táto kniha poznačila životy vzácnych mužov a žien na rozličných cestách. Doposiaľ nemám ani jeden negatívny komentár alebo nepriaznivé hodnotenie od ľudí pôsobiacich v pomáhajúcich profesiách, teda od tých, ktorí sa reálne venujú liečbe blížnych v rámci psychológie, duchovnej formácie, krokových programov, psychiatrie, pastoračnej starostlivosti a podobne. Títo liečitelia si cenia, že niečo skutočne zaberá a prináša určitú hodnotu a pomoc tým, o ktorých sa starajú.
WM. PAUL YOUNG

Ukážka z knihy

ÚVOD
BAXTERA KRUGERA:
Príbeh za príbehom

William P. Young (medzi priateľmi nazývaný jednoducho Paul) napísal Chatrč ako príbeh pre svoje deti a vôbec nemal v úmysle uverejniť ho. Túžil dať deťom darček, ktorým by im vyjadril svoju lásku a zároveň im pomohol, ako povedal jeho priateľ Willie, „pochopiť, čo sa odohráva v jeho vnútornom svete“ (11). Paul chcel tento príbeh priniesť do spoločnosti Office Depot pred Vianocami, aby mu urobili pätnásť kópií určených pre deti, manželku a zopár známych. Napriek tomu, že pracoval v troch zamestnaniach, peňazí nebolo nazvyš. Konečne boli kópie hotové a príbeh koloval po rodine a priateľoch. Mnohí z nich ho povzbudzovali, aby ho vydal ako ozajstnú knihu, ale odmietlo ho každé vydavateľstvo, na ktoré sa obrátil, lebo príbeh bol „príliš ako zo škatuľky“ alebo v ňom bolo „priveľa Ježiša“. Aktuálne vydanie knihy, v súčasnosti jednej z najlepšie predávaných kníh v histórii, je pre Paula, ako sa hovorí v reči Cajunov, lagniappe – niečo trochu špeciálne. Jeho sen sa splnil, keď sa vytlačili prvé kópie a jeho deti dostali príbeh, ktorý objasňoval kúsok otcovej cesty do reálneho sveta.
   
Počul som Paulovo konštatovanie, že vo svojom živote sa dostal do bodu, keď zvolal: „Bože, už nikdy ťa nebudem prosiť, aby si požehnal niečo, čo robím, ale ak máš niečo, čo chceš požehnať a na čom by som sa mohol podieľať, urobím to veľmi rád. A nezáleží mi na tom, či to bude čistenie záchodov, podržanie otvorených dverí, alebo leštenie topánok.“ A Tato odpovedal: „Čo ty na to, Paul, keby som požehnal tento malý príbeh, ktorý píšeš pre svoje deti? Ty to dáš svojim a ja taktiež svojim.“ Ostatné je, ako sa hovorí, dlhá história.
   
Ale naozaj? V živote priemerného človeka sa udeje oveľa viac, ako by sa niekto vôbec odvážil snívať. V prípade knihy Paula Younga je to určite pravda. Chatrč nenapísal žiaden vzdelanec, ktorý sa konečne naučil komunikovať s obyčajnými ľuďmi. Za týmto rozprávaním stojí iný príbeh, je ich dokonca hneď niekoľko, ale ja sa budem pridŕžať Willieho výroku: „Aby im umožnil pochopiť, čo sa odohráva v jeho vnútornom svete“ (11). Vnútorný neviditeľný svet bolesti a nepokoja, hanby, zlomených sŕdc a nenaplnených snov je svetom, ktorý nás všetkých riadi. V Chatrči ide predovšetkým o veci, ktoré sú väčšie ako sám život. Ten príbeh v pozadí je zdrvujúce peklo, ktoré vo svojom živote pretrpel Paul Young. Videl som Paulovu fotku z obdobia, keď mal asi šesť rokov. Vyzeral ako starý chlap – unavený, úbohý, vysilený a neskutočne smutný. Jeho oči kričali od zúfalstva. Tá fotka mi vtisla slzy do očí. No práve to je začiatok príbehu, ktorý sme si všetci, alebo aspoň väčšina z nás, zamilovali.
   
Do šiestich rokov bol Paul emocionálne vyprahnutý, fyzicky i verbálne ubíjaný a opakovane sexuálne zneužívaný. Od útleho detstva ho vnútorne mrzačili. Žiadne dieťa, žiadny človek nemôže zniesť takú traumu. Vytvorí sa v ňom smrtiaca zápražka hanby, strachu, neistoty, úzkosti a viny. Tieto neviditeľné veci splynú do jedného usvedčujúceho, vysiľujúceho a neochvejného hlasu, ktorý sprevádza každý okamih života a neustále šepká: „Nie som v poriadku. Nie som dobrý, nestojím za nič, nie som dôležitý, nie som hodný lásky, nie som človek.“ Ako sa môže dieťa alebo ktokoľvek vyrovnať s vnútorným svetom takých múk? Nedokáže to nikto.
   
Tak ako ryba nie je stvorená pre život na mesiaci, ani my nie sme stvorení na to, aby sme žili v hanbe. Lenže čo s tým urobíte? Kam pôjdete? Väčšina z nás to zahrabe do odpadkového koša na tajnom mieste svojej duše a ide ďalej. Alebo sa aspoň pokúša ísť ďalej. Ale to, čo pochováme, to nás ovláda. Zničí nás práve to, o čom nevieme, že to nevieme. „Nie som“ sa mení na „budem“ a my snívame sen o tom, čím sa staneme. „Keby som sa len vydala a mala deti!“ „Keby sa mi podarilo získať tú prácu alebo povýšenie, tie peniaze, to auto, ten dom, tú moc, to postavenie, ten nový vzťah!“ A ideme za tým. Spomínané „veci“ však nedokážu vyliečiť bolesť duše. Nikdy to s nimi nefunguje, ale my si ich budeme brániť, až kým nás nezabijú. A tak berieme lieky, bežíme v automatickom režime, kontrolujeme, sme zaneprázdnení, zainteresujeme sa do veľkého prípadu, riadime vnútorné svety iných ľudí, žijeme cez naše deti alebo sa len mnohorako opíjame. Je toho priveľa.
   
Paul Young sa vrhol na náboženstvo sčasti vďaka prostrediu, v ktorom vyrastal a ktoré mu bolo najbližšie, ale zároveň aj preto, že mu ponúklo možnosť vydať sa na cestu dokazovania svojej hodnoty. Narodil sa v kanadskej provincii Alberta, no ešte skôr ako dovŕšil prvý rok života, ocitol sa na misijnom poli vo vrchoch Holandskej Novej Guiney (Západná Papua). Keď mal približne šesť rokov, na základe misijného predpisu ho poslali do internátnej školy. Skôr ako zavŕšil desať rokov, jeho rodina sa nečakane vrátila do Kanady, a kým Paul skončil strednú školu, navštevoval trinásť rôznych škôl. Jeho otec sa z misionára zmenil na pastora.

Tieto fakty vám nepovedia nič o bolesti, keď som sa pokúšal prispôsobiť rôznym kultúram, ani o životných stratách, ktoré boli takmer neznesiteľné, o kráčaní po železničných tratiach uprostred noci a v zime, kričiac do víchrice, o živote s pocitom hanby, ktorý bol taký hlboký a hlasný, že nepretržite ohrozoval akýkoľvek záblesk zdravého rozumu, o snoch nielen zmarených, ale aj úplne vymazaných osobným zlyhaním, o takej chatrnej nádeji, že riešenie ponúkala iba spúšť.

   
Náboženstvo bolo jediným svetom, ktorý Paul poznal. Boli to karty, ktoré dostal, a tak s nimi hral. Veril „nábožnej“ verzii kresťanstva. Musel. So šepotom „nie som dobrý“, ktorý znel s každým vánkom, Paul sa pustil do dokazovania, že je dobrý. Na vysokej škole skončil ako najlepší v triede, stal sa hviezdou, ľudia ho mali radi a na svojej ceste na vrchol praktizoval náboženstvo. Každá chvíľa si však vyžadovala maximálnu bdelosť, sústavné pozorovanie každej skupiny, každej diskusie, každého stretnutia a okamihu, aby mal pod kontrolou to, ako ho vnímajú ostatní. Ako by len Paul alebo ktokoľvek z nás mohol dovoliť iným, aby sa dozvedeli o tom, že vo vnútri zomiera?
   
Jednou rukou neustále tlačil na veko svojho smetiaka a pritom sa usmieval, študoval Bibliu, stal sa „fajn chlapíkom“, dokonca poradcom, ale zároveň si od všetkých držal bezpečný odstup. Nenachádzal však úľavu od zúriaceho nepokoja vo svojom vnútri. Prosil Boha o uzdravenie, stokrát dokola mu zasväcoval seba a svoj život, až nakoniec úplne vyhorel. Jeho život sa stal hrou na schovávačku, keď zúfalo hľadal úľavu a pomoc všade, kde by ich snáď mohol nájsť. Ale samotné náboženstvo človeka uzdraviť nedokáže. Uzdravenie nastane vtedy, keď stretnete Ježiša vo svojej chatrči – na mieste, ktoré sa Paul rovnako ako väčšina z nás usilovne snažil popierať, že vôbec existuje.
   
Celý sa vložil do služby, práce, manželstva, otcovstva a do úmoru sa pokúšal stať opravdivým človekom, zatiaľ čo pod povrchom ukrýval svoju hanbu a osobné zlyhania. Jeho svetom však navždy otriasol jediný telefonát. V podstate to boli len dve slová: „Viem to.“ Kim, Paulova manželka, sa dozvedela o milostnom vzťahu, ktorý mal s jednou z jej priateliek. Aféra je jeden zo spôsobov, akým účinkuje jed hanby v našom živote. Samozrejme, existuje aj veľa iných ciest, ale jedna z nich je tá, že sa utiekame k inému človeku, k tomu „magickému druhému“, ktorý bude pre nás všetkým, bude naším životom a našou spásou. Domnievam sa, že Paul pochopil, čo mal na mysli básnik, keď povedal, že „ani peklo nezúri tak ako odmietnutá žena“. Ale to ešte nie je celá pravda. „Nebo nepozná lepšieho spojenca, než je žena, ktorá vie ľúbiť.“ Venovanie knihy znie: „Svojej milovanej Kim s vďakou za to, že mi zachránila život.“
   
Víkend, ktorý Mackenzie strávil v chatrči, predstavuje jedenásť rokov Paulovho skutočného života, jedenásť rokov bolesti a emocionálnych múk, depresie a nepatrných zábleskov nádeje, keď všetko držalo pokope iba vďaka Kim a jej heroickej láske, ktorá sa ukrývala pod rúškom zúrivosti. Z ľudského hľadiska by bol Paul Young bez Kim a jej srdca už pravdepodobne mŕtvy alebo strčený v chladnom blázinci, alebo by bol z neho prázdny človek podávajúci výkony.
   
Nevznikol by žiadny príbeh, aspoň nie o stretnutí so Svätou Trojicou v smetiaku.
  
Na konci pekla, keď už presvitali lúče slobody a života, Kim trvala na tom, aby Paul napísal niečo pre deti a aby vysvetlil svoju púť, na ktorej zažil oslobodenie. Ona a ani Paul nemali v pláne knihu, ale mnohí ľudia sú nadšení, že sa to takto vyvinulo. Neraz som ho počul hovoriť o Kim a ich deťoch, pričom mu po tvári stekali slzy. Kniha sa zrodila zo životnej skúšky, z traumy a zneužitia, z prázdneho náboženstva, z biedy a zrady, z milosrdenstva, lásky a zmierenia. Luther niekde povedal, že Boh robí teológov tak, že ich pošle do pekla. V pekle, pravdaže, samotná teológia nezaujíma nikoho. V beznádeji smútku, v bolesti či traume z utrpenia nás nezaujímajú žiadne prázdne sľuby ani intelektuálne sebaukájanie, ani „Skippy, zázračný Kristus“, ako hovorí môj priateľ Ken Blue. V pekle prídeme na to, že sa z neho chceme dostať preč. Pocítime zúfalú túžbu po živote, po uzdravení, po skutočnom vykúpení, po Spasiteľovi, ktorý zachraňuje tu a teraz, zmieruje, lieči zranenia a zbavuje nás hanby. Potrebujeme niečo, čo naozaj funguje.
   
Toto je príbeh za príbehom. Namiesto názvu Chatrč sa mohla táto kniha pokojne volať „Z pekla do neba“ či „Z obrovskej hanby do života, v ktorom si milovaný“, alebo „Ako Ježiš uzdravil človeka so zbabraným životom“, či dokonca „Netreba sa čudovať, že sme takí smutní a zlomení, keď máme takých bohov“. Je to príbeh o pekle a nebi, o traume, hanbe a hľadaní lásky, o skutočnom Ježišovi, ktorý prijíma zlomeného človeka, a o Otcovi, Synovi a Duchu, ktorí nás hľadajú v odľahlej krajine našej hroznej a bezmocnej mytológie, aby sa s nami podelili o svoj život. Pravda, ktorá stojí za vesmírom, spočíva v tom, že Boh je Otec, Syn a Duch a že jediný neochvejný cieľ Svätej Trojice je ten, aby sme mohli zakúsiť, pocítiť, poznať a mať skúsenosť so životom samotnej Trojice.
   
To, čím vo svojom živote prešli Paul a Kim a čo objavili v láske, ktorú dáva Tato, Ježiš a Saraju, prinieslo nevýslovnú radosť plnú slávy, o ktorej hovoril Peter, a život v plnosti, ktorý prisľúbil Ježiš. Nemôžu sa vrátiť k tomu istému starému náboženstvu s usvedčujúcimi veršami z Biblie, pri ktorom sa treba stále viac usilovať a namáhať. Podobne ako C. S. Lewisa, aj ich uprostred nešťastia „zaskočila radosť“.
   
Teológiu Chatrče niektorí kritizujú. Paulova reakcia sa nezakladá na teologickom argumentovaní alebo dokazovaní pomocou biblických textov, aj keď je v oboch oblastiach veľmi zbehlý. Odpoveďou je jeho vlastný život a vzťahy. Povedal by vám: „Mám tričko z pekla, dokonca ich mám viacero. Náboženstvo nefunguje hocikde, a zvlášť nie tam, ale Otec, Syn a Duch prišli, aby ma našli v mojom pekle. Prijali ma, milujú ma, objímajú a uzdravujú ma svojou láskou.“ A myslím, že by sa Paul jednoducho opýtal, „Ako tebe pomáha tvoja teológia?“ A keďže Paula poznám, pokračoval by takto: „Čo si myslí tvoja manželka alebo manžel, či priatelia o tom, ako ti tvoja teológia pomáha?“ Teda aj napriek tomu, že Chatrč je rozprávaním pre jeho deti, je to aj trochu komplikovanejšie. Tento príbeh je totiž otázkou života a smrti. Paul Young to myslí vážne. Chce, aby jeho deti pochopili, že náboženstvo nevie uzdraviť naše zlomené duše, a aby zakúsili ohromujúce oslobodenie, keď ich objíme Tato.
   
Otec, Syn a Duch, ktorých on volá Tato, Ježiš a Saraju, nie sú výmyslami ako napríklad Santa Claus, bledý modrooký Ježiš či lesná víla. Sú skutoční. Stretávajú sa s nami v našej bolesti, v našom hneve, v zatrpknutosti a rozhorčení, v našej hanbe, vine a bezmocnosti, v našich úbohých, zranených vzťahoch – a v našom neživom náboženstve – a s láskou nás vovádzajú do života a slobody. Preto je tam to druhé venovanie „… nám, čo sa potkýname, ale veríme, že vládne Láska. Tak postojme, nech žiari.“