© VYDAVATEĽSTVO TATRAN

Chatrč

Chatrč

Konečne! Román o stretnutí muža s Bohom má literárnu integritu a duchovnú odvahu. Chatrč ruší klišé náboženstva a zlej literatúry, aby nám odhalila niečo dojemné a krásne o neoddeliteľnom tanci života a božskosti.

Missy, najmladšiu dcéru Mackenzieho Allena Philipsa, unesú počas rodinného výletu, a v opustenej chatrči hlboko v oregonskej divočine sa nájde dôkaz, že ju zrejme brutálne zavraždili. O štyri roky neskôr, uprostred svojho Veľkého smútku, dostáva Mack podozrivý odkaz, podľa všetkého od Boha, v ktorom ho pozýva na víkendové stretnutie v tejto chatrči. Navzdory zdravému úsudku prichádza počas zimného popoludnia do chatrče a vracia sa do svojej najtemnejšej nočnej mory. To, čo tam Mack nájde, navždy zmení jeho svet. V období, keď sa náboženstvo stáva čoraz bezvýznamnejším, zápasí CHATRČ s nadčasovou otázkou: Kde je Boh vo svete, ktorý je taký plný nevýslovnej bolesti? Odpoveď, ktorú Mack dostáva, vás ohromí a azda zmení rovnako, ako zmenila jeho. Budete chcieť, aby si túto knihu prečítali všetci!

  • ISBN: 978-80-222-0696-9
  • EAN: 9788022206969
  • Počet strán: 200
  • Väzba: tvrdá s prebalom
  • Jazyk: slovenský
  • Formát: 147 x 229 mm
  • Dátum vydania: 5.5.2014
  • Žáner: BELETRIA / román / kresťanstvo

11.50 € Doporučená cena

Recenzie

Konečne! Román o stretnutí muža s Bohom má literárnu integritu a duchovnú odvahu. Chatrč ruší klišé náboženstva a zlej literatúry, aby nám odhalila niečo dojemné a krásne o neoddeliteľnom tanci života a božskosti. Tento príbeh sa číta ako modlitba – ako najlepšia modlitba, naplnená potom, úžasom, jasnosťou a prekvapením. Pri čítaní som mal pocit, že prežívam priateľstvo s Bohom. Ak v tomto roku plánujete prečítať len jednu knihu beletrie, nech je to táto.
Mike Morrell


Táto kniha má potenciál urobiť pre našu generáciu to, čo urobila Bunyanova Cesta pútnika pre jeho generáciu. Je to rovnako dobré!
Eugene Peterson


CHATRČ je láskavým pozvaním do samotného Božieho srdca. Cez slzy i úsmevy som pocítil ozajstnú premenu.
Patrick M. Roddy, držiteľ ocenenia Emmy Award za ABC News


"Ak je Boh všemocný a plný lásky, prečo neurobí niečo s bolesťou a zlom tohto sveta? Chatrč so znepokojujúcou a zarážajúcou jasnosťou odpovedá na túto odvekú otázku. Je to rozhodne jedna z najlepších kníh, aké som doteraz prečítal."
James Ryle, autor knihy Hippo In the Garden


"Výnimočné dielo, ktoré nás uprostred mučivého ľudského utrpenia privádza priamo do Božieho srdca a jeho podstaty. Tento úžasný príbeh nás podnecuje, aby sme o Bohu a jeho zámeroch uvažovali v širšej perspektíve, ako by sa nám mohlo snívať."
David Gregory, autor knihy Dinner with a Perfect Stranger


"Naozaj som si myslel, že táto kniha je jednoducho ďalšou knihou. Verte mi – NIE JE! Keď prichádzajú vagóny s módnymi trendmi, zvyčajne ich nechávam len prejsť okolo seba. Čo sa týka Chatrče, nielenže som naskočil do vagóna, ale stále žiadam rušňovodiča, aby zastavoval a umožnil nastúpiť všetkým mojim priateľom. Neviem si spomenúť, kedy naposledy nejaká kniha, už ani nehovoriac o fikcii, mala takýto uzdravujúci vplyv na môj život."
Drew Marshall, rozhlasový moderátor The Drew Marshall Show


"Táto kniha prevyšuje dobre napísané knihy, pri ktorých nedočkavo obraciame stránky, hoci takou je. Od smrti nášho syna Jasona nás Pán priviedol k malému množstvu kníh schopných zmeniť život, a táto je na čele zoznamu. Keď dočítate poslednú stránku, pocítite, ako vás zmenila."
Dale Lang, (rockcanada.org), otec študenta zabitého pri masakre na Columbine High School


"Chatrč je prekrásny príbeh o tom, ako nás Boh nachádza uprostred našich trápení, uväznených v našich sklamaniach, zradených vlastnou trúfalosťou. Nikdy nás nenechá tam, kde nás našiel, ak len na tom netrváme."
Wes Yoder, Ambassador Speakers Bureau


"Tvorivosť a nápaditosť Chatrče nás uchváti, a skôr ako si to uvedomíme, spoznávame Boha ako nikdy predtým. Youngov hlboký pohľad je nielen úchvatný, ale aj biblicky verný a pravdivý. Nepremeškajte tento duchovne pretvárajúci príbeh milosrdenstva."
Greg Albrecht, redaktor, Plain Truth Magazine

Ukážka z knihy

V piatok už dlhý čas pred úsvitom bol Mack mimo mesta a išiel po diaľnici I-84. Nan mu v noc predtým zavolala od sestry, že došli v poriadku. Ďalší telefonát očakával najskôr v nedeľu. Vtedy už bude pravdepodobne na ceste späť, možno aj doma. Pre istotu presmeroval domáce telefonáty na mobil, hoci vedel, že v rezervácii nebude signál.
Išiel tou istou cestou ako pred tri a pol rokom a zaznamenal menšie zmeny. Nebolo tam toľko výmoľov. Okolo vodopádov Multnomah Falls prešiel bez toho, aby na ne pozrel. Od Missinho zmiznutia zatlačil všetky spomienky na to miesto, zamkol emócie visacím zámkom v pivnici svojho srdca.

Počas dlhej cesty popri rokline Mack cítil, ako sa mu do vedomia vkráda panika. Usiloval sa vyhnúť myšlienkam na to, čo robí, no potlačené city a obavy začali prenikať na povrch ako tráva cez betón. Oči mu stemneli a rukami pevnejšie zovrel volant. Pri každej odbočke bojoval s pokušením obrátiť sa a ísť domov. Vedel, že mieri rovno do centra svojej bolesti, špirály Veľkého smútku, ktorý tak zúžil jeho vnímanie života. Teraz už vo vlnách prichádzali záblesky vizuálnych spomienok a bodavé okamihy pálčivej zúrivosti, ktoré sprevádzala chuť žlče a krvi v ústach.
Napokon prišiel do La Grande, kde doplnil pohonné hmoty a potom zamieril po diaľnici číslo 82 do Josephu. Bol v pokušení navštíviť Tommyho, no povedal si, že radšej nie. Čím menej ľudí si myslí, že je šialený, tým lepšie. A tak len zavrel nádrž a išiel ďalej.

Doprava bola riedka a Imnaha Highway i menšie cesty boli na toto ročné obdobie prekvapujúco čisté a suché. Bolo aj oveľa teplejšie, ako očakával. No zdalo sa, že čím ďalej zašiel, o to pomalšie ide, akoby sa chatrč nejako bránila jeho príchodu a odtláčala ho od seba. Počas posledných pár kilometrov smerom k ceste, ktorá ho mala priviesť ku chatrči, džíp prešiel cez snežnú líniu. Cez vytie motora počul škripot kolies v prehlbujúcom sa snehu a ľade. No aj po niekoľkých nesprávnych odbočeniach a cúvaní bolo ešte len skoré popoludnie, keď Mack napokon zaparkoval pred sotva viditeľnou pešou cestičkou.

Takmer päť minút sedel v aute a vyčítal sám sebe bláznivé počínanie. S každým kilometrom cesty z Josephu sa spomienky vracali s adrenalínovou jasnosťou, a teraz jeho myseľ s istotou vedela, že nechce ísť ďalej. No vnútorné nutkanie pokračovať bolo neodolateľné. Škriepiac sa sám so sebou si pozapínal kabát a načiahol sa po kožené rukavice.

Vstal a vykročil po cestičke, rozhodol sa nechať všetko v aute a prejsť asi jeden a pol kilometra k jazeru; aspoň pri návrate nebude musieť nič teperiť do kopca. Očakával, že sa vráti veľmi skoro. Bolo dosť zima, jeho dych visel vo vzduchu okolo neho a dokonca sa zdalo, že azda bude snežiť. Bolesť, ktorá sa mu vrstvila v žalúdku, ho napokon vohnala do paniky. Hneď po piatich krokoch zastal a začal tak silno vracať, že ho to dostalo na kolená.

„Pomôžte mi, prosím!“ stonal. Vstal a roztrasenými nohami urobil ďalší krok smerom od auta. Potom zastal a zamieril späť. Otvoril dvere pri sedadle spolujazdca a načiahol sa. Šmátral dovtedy, kým nezacítil plechovú škatuľku. Odchýlil veko a našiel, čo hľadal, svoju obľúbenú fotku Missy, ktorú vybral spolu s odkazom. Škatuľku zavrel a položil späť na sedadlo. Chvíľu pozeral na priehradku v palubnej doske. Napokon ju otvoril a schmatol Willieho pištoľ, overil si, či je nabitá a zaistená. Vstal, zavrel dvere, siahol pod kabát a strčil zbraň za opasok na chrbte. Zvrtol sa, znova pozrel na cestičku a naposledy uprel pohľad na Missinu fotku. Potom si ju spolu s odkazom vložil do vrecka košele. Ak ho nájdu mŕtveho, aspoň budú vedieť, na koho myslel.

Cestička bola zradná, skaly ľadové a klzké. Vstupoval do hustnúceho lesa a každý krok si vyžadoval sústredenie. Vládlo prízračné ticho. Počul len škripot svojich topánok na snehu a vlastný ťažký dych. Mack nadobudol pocit, že ho sledujú, a dokonca sa raz rýchlo zvrtol, aby zistil, či tam niekto je. Hoci sa veľmi chcel obrátiť a bežať späť k džípu, zdalo sa, že jeho nohy majú vlastnú vôľu a sú rozhodnuté pokračovať po cestičke hlbšie do šerého a čoraz hustejšieho lesa.

Odrazu sa v jeho blízkosti niečo pohlo. Znepokojene zmeravel a zostal v strehu. Srdce mu bilo až v ušiach a v ústach mu odrazu vyschlo. Pomaly sa načiahol za chrbát a vytiahol z opaska pištoľ. Odistil ju a pozeral do tmavého krovia, usilujúc sa zahliadnuť či začuť niečo, čo by mohlo vysvetliť hluk a spomaliť nával adrenalínu. No nech už sa hýbalo čokoľvek, teraz pohyb ustal. Čakalo to naňho? Len pre istotu niekoľko minút nehybne stál, potom znova pomaly vykročil dolu po cestičke a usiloval sa byť čo najtichšie.

Zdalo sa, že sa les okolo neho uzaviera a začal vážne uvažovať o tom, či sa nevybral zlou cestou. Kútikom oka znova postrehol pohyb, preto sa prikrčil a pozeral pomedzi nízke konáre blízkeho stromu. Do kríkov vkĺzlo čosi strašidelné, podobné tieňu. Alebo si to len predstavoval? Znova čakal, ani svalom nepohol. Je to Boh? O tom pochyboval. Azda zviera? Nevedel sa rozpamätať, či sú tam vlky, ale jeleň alebo los by urobili väčší hluk. A potom si pripustil myšlienku, ktorej sa predtým bránil. Čo ak je to horšie? Čo ak ho sem niekto vylákal? Ale prečo?
Pomaly vstal zo svojho úkrytu, pištoľ mal ešte vždy vytiahnutú. Urobil krok vpred, no zrazu akoby krík za ním explodoval. Mack, vystrašený a pripravený bojovať o život, sa zvrtol, no skôr než by mohol stisnúť spúšť, uvidel zadok jazveca, utekajúceho hore po cestičke. Pomaly vydýchol množstvo vzduchu, hoci si predtým ani neuvedomoval, že zadŕža dych. Spustil ruku s pištoľou a pokrútil hlavou. Odvážny Mack sa zredukoval na ďalšieho vystrašeného chlapca v lese. Znova zaistil zbraň a zasunul ju na miesto. „Mohol som tomu zvieraťu ublížiť,“ pomyslel si a od úľavy vydýchol. Znova sa zhlboka nadýchol a pomaly vydýchol, čo ho upokojilo. Odhodlaný nepripustiť si ďalší strach pokračoval dolu cestičkou a usiloval sa vyzerať sebavedomejšie, ako sa cítil. Dúfal, že celú tú cestu neprešiel pre nič za nič. Vravel si, že ak ho tam ozaj čaká Boh, je viac ako pripravený odbremeniť si srdce, pravdaže, s náležitou úctou.

Po niekoľkých ďalších zabočeniach sa dostal z lesa na čistinu. O kus ďalej, naspodku svahu, to znova uvidel – chatrč. Stál, civel na ňu, v žalúdku mal pohyblivú guču. Na prvý pohľad sa zdalo, že sa nič nezmenilo, len zima obnažila opadavé stromy a biely závoj snehu zakryl okolie. Vyzeralo to, že chatrč je opustená a prázdna, no ako na ňu pozeral, na okamih mal pocit, že sa zmenila na zlovestnú tvár skrútenú do démonickej grimasy, ktorá pozerala priamo naňho a odrádzala ho od toho, aby sa priblížil. Mack ignoroval rastúcu paniku, rozhodne prešiel posledných sto metrov a vyšiel na verandu.

Znova ho zaplavili spomienky a úzkosť zo dňa, keď tam stál naposledy. Kým otvoril dvere, zaváhal. „Haló?“ zakričal tlmeným hlasom. Odkašľal si a zavolal znova, tentoraz hlasnejšie. „Haló? Je tam niekto?“ Hlas sa odrážal v prázdnote tam vnútri. Posmelený prešiel cez prah a zastal.

Keď sa jeho oči prispôsobili šeru, začal v poludňajšom svetle, čo prenikalo cez rozbité okná, rozoznávať detaily miestnosti. Vkročil do hlavnej izby a spoznal staré stoličky a stôl. Mack sa neubránil, oči mu priťahovalo jediné miesto, na ktoré nezniesol pohľad. Aj po niekoľkých rokoch bola na dreve pri kozube, kde našli Missine šatočky, ešte vždy jasne viditeľná, blednúca krvavá škvrna. „Je mi to tak ľúto, zlato.“ Oči sa mu naplnili slzami.

A napokon mu srdce vybuchlo, vyvalila sa z neho povodeň, ktorá strhla so sebou zadržovaný hnev a umožnila mu stekať po skalnatých kaňonoch jeho emócií. Obrátil oči k nebu a začal vykrikovať svoje úzkostné otázky. „Prečo? Prečo si dopustil, aby sa to stalo? Prečo si ma sem priviedol? Zo všetkých miest, kde by som sa mohol s tebou stretnúť, práve sem? Nestačilo, že ten netvor zabil moju babuľku? Musíš sa pohrávať aj so mnou?“ V návale slepej zúrivosti Mack schmatol najbližšiu stoličku a hodil ju do okna. Rozbila sa na kusy. Vzal jednu nohu a začal ničiť všetko, čo mohol. Ako si vybíjal hnev na tomto hroznom mieste, z pier sa mu vydierali stony zúfalstva a zúrivosti. „Nenávidím ťa!“ Besnel, až kým nebol úplne vyčerpaný a prázdny.

Zúfalý a porazený sa zosunul na dlážku vedľa krvavej škvrny. Opatrne sa jej dotkol. Bolo to všetko, čo zostalo z Missy. Keď ležal vedľa nej, prstami nežne prešiel po nejasných okrajoch a ticho zašepkal: „Missy, je mi to tak ľúto. Je mi ľúto, že som ťa nemohol ochrániť. Je mi ľúto, že som ťa nemohol nájsť.

“Hnev v ňom vrel aj napriek vyčerpaniu a znova sa zameral na ľahostajného Boha, ktorého si predstavoval niekde nad strechou chatrče. „Bože, ani si nám ju neumožnil nájsť a náležite pochovať. Chceli sme priveľa?“ Keď zmiešané emócie opadli, hnev ustúpil bolesti a nová vlna smútku sa začala prelínať s jeho zmätkom. „Tak kde si? Myslel som, že sa tu chceš so mnou stretnúť. Nuž som tu, Bože. A ty? Nemožno ťa nikde nájsť! Nikdy si nebol nablízku, keď som ťa potreboval – ani keď som bol malý chlapec, ani keď som stratil Missy. Ani teraz! A to si ,Tato‘!“ Tie slová zo seba priam vypľúval. Potom tam ticho sedel, prázdnota toho miesta mu prenikla do duše. Mätež nezodpovedaných otázok a obvinení klesla na dlážku vedľa neho a pomaly sa menila na jamu bezútešnosti. Zovrel ho Veľký smútok a on tento dusivý pocit takmer privítal. Túto bolesť poznal. Bola mu blízka, takmer ako priateľ.
Mack cítil pištoľ vzadu za opaskom, lákavý chlad pritlačený o pokožku. Vytiahol ju, no nebol si istý, čo chce urobiť. Ach, prestať sa starať, prestať cítiť bolesť, už nikdy nič necítiť. Samovražda? V tej chvíli to bola takmer príťažlivá možnosť. „Bolo by to také ľahké,“ pomyslel si. „Už nijaké slzy, nijaká bolesť...“ Takmer videl čiernu priepasť otvárajúcu sa v dlážke za pištoľou, na ktorú civel, temnotu vysávajúcu posledné zvyšky nádeje z jeho srdca. Zabiť sa by bol spôsob, ako odplatiť úder Bohu, ak vôbec existuje.

Vonku sa rozišli mraky a odrazu sa vlial do izby slnečný lúč, prenikol do stredu jeho zúfalstva. Ale... čo bude s Nan? A s Joshom alebo Kate, či Tylerom a Jonom? Hoci veľmi túžil ukončiť bolesť vo svojom srdci, vedel, že ich nesmie ešte viac raniť.
Mack sedel emocionálne vyčerpaný a otupený, zvažoval možnosti a pritom sa dotýkal zbrane. O tvár sa mu otrel studený závan a bol taký vyčerpaný, že čosi v ňom si chcelo jednoducho ľahnúť a zamrznúť. Oprel sa chrbtom o stenu a šúchal si unavené oči. Privrel viečka a zamrmlal: „Ľúbim ťa, Missy. Veľmi mi chýbaš.“ Čoskoro bez toho, aby sa o to usiloval, tuho zaspal.

Pravdepodobne len o niekoľko minút neskôr sa Mack s prudkým trhnutím zobudil. Prekvapený, že zaspal, prudko vstal. Zastrčil pištoľ späť za opasok, hnev do najhlbšej časti svojej duše a vykročil k dverám. „Toto je trápne! Som idiot! Keď si len pomyslím, že som dúfal, že Bohu môže na mne naozaj záležať tak, aby mi poslal odkaz!“
Pozrel hore do otvorených trámov. „Som vyčerpaný, Bože,“ zašepkal. „Ďalej už nemôžem. Som unavený z toho, že sa ťa usilujem nájsť.“ Po týchto slovách Mack vyšiel z dvier. Povedal si, že toto bolo posledný raz, čo sa vydal hľadať Boha. Ak ho Boh chce, musí si ho nájsť sám.

Siahol do vrecka, vytiahol odkaz, čo si našiel v poštovej schránke, a roztrhal ho na kúsky, ktoré pomaly sypal pomedzi prsty, aby ich odniesol studený vietor, čo sa práve rozpútal. Cítil sa ako unavený starec. Zišiel z verandy a ťažkými krokmi, s ešte ťažším srdcom, sa vydal pešo naspäť k autu.


Neprešiel ani pätnásť metrov, keď zacítil, ako zozadu pred neho prenikol náhly závan tepla. Ľadové ticho prelomil vtáčí štebot. Z cesty pred ním rýchlo mizol sneh a ľad, akoby ju niekto vysúšal fénom. Mack zastal a pozeral, ako sa všade okolo rozpúšťa biely príkrov, a na jeho mieste sa vynára a rýchlo rastie tráva a kvety. Tri jarné týždne sa pred jeho očami odohrali za tridsať sekúnd. Pretrel si oči a usiloval sa zachovať pokoj uprostred rozvírenej aktivity. Dokonca aj pri miernom snežení, ktoré nastalo, sa vločky menili na drobné kvety, lenivo unášané k zemi.