© VYDAVATEĽSTVO TATRAN

Voda pre slony

Voda pre slony

Drsný, vášnivý príbeh plný temných tajomstiev vrátane lásky, vraždy a majestátnej, nemej hrdinky.

Do knižnice svetových bestsellerov sme zaradili román Sary Gruenovej Voda pre slony, ktorý sa viac ako dva roky drží v rebríčku bestsellerov. Nielenže ho Združenie amerických kníhkupcov vyhlásilo za najlepší román roku 2006, ale ocitol sa na prvých miestach v rebríčkoch denníkov ako New York Times, Los Angeles Times, Wall Street Journal, A USA Today Bestseller. Nevšedný a strhujúci príbeh zaujme historickým pozadím, hlbokou ľudskosťou, leskom, biedou a špinou cirkusu na pozadí hospodárskej krízy v tridsiatych rokoch v USA. Tento veľkolepý príbeh pripomína plagáty z cirkusov dávnych čias: „Budete sa smiať, budete plakať, len pristúpte, dámy a páni.“ Čaká vás čistý čitateľský zážitok.

  • ISBN: 978-80-222-0547-4
  • EAN: 9788022205474
  • Počet strán: 296
  • Väzba: tvrdá s prebalom
  • Jazyk: slovenský
  • Formát: 147 x 229 mm

11,50 € Doporučená cena

Anotácia

Aj keď o tých časoch nehovorí, v mysli deväťdesiatnika Jacoba Jankowského stále žijú spomienky. Vybavuje si sám seba ako mladého muža, ktorý sa hrou osudu ocitne v ošumelom vlaku patriacom Veľkolepému, svetovému cirkusu bratov Benziniovcov. Vybavuje si v mysli svet plný čudákov a klaunov, zázrakov, bolesti a vášne: svet s vlastnými iracionálnymi pravidlami, vlastným spôsobom života a jeho ukončenia. Svet cirkusu - pre Jacoba súčasne spasenie a skutočné peklo. Jacob sa v ňom ocitol, pretože sa mu šťastena obrátila chrbtom: Ostal bez rodičov a haliera, nevediac, čo si počať, keď zrazu pristál v železnej „lodi bláznov“ na koľajniciach. V Amerike práve začala hospodárska kríza a každý jeden zamestnanec v treťotriednom cirkuse bratov Benziniovcov je rád, že má vôbec nejakú prácu. Ocitla sa v ňom aj Marlena, hviezda jazdeckého čísla po tom, ako sa zaľúbila do nesprávneho muža, príťažlivého cirkusového majstra s temnou stránkou povahy. Ocitla sa v ňom aj slonica Rosie, obrovská, sivá hora prísľubov: nové číslo s ňou malo zachrániť cirkus, lenže háčik bol v tom, že s Rosie sa nedalo nacvičiť žiadne číslo – ukázalo sa, že nedokáže pochopiť úplne jednoduché pokyny. Nezvyčajný trojlístok v podobe Jacoba, Marleny a Rosie spojí vzájomná láska a dôvera, vďaka ktorej si udržia až do konca nádej na prežitie.

Voda pre slony je prekvapujúcim, dojímavým románom, ktorý rozpráva taký strhujúci príbeh, že čitateľ nie je schopný odpútať sa od neho. Vystupujú v ňom jedinečné postavy, ktoré ostanú vo vás žiť ešte dlho po tom, ako otočíte poslednú stranu. Prenesú vás do sveta zázrakov tak presvedčivo, že takmer zacítite jeho vôňu.

Recenzie

Cirkus, hospodárska kríza, komplikovaná slonica, rovnako komplikovaná láska, hmlisté záblesky spomienok podmanivo opisované starcom, ktorý to všetko zažil – to sú neodolateľné prvky románu Voda pre slony. Sara Gruenová napísala neuveriteľne presvedčivý román bohatý na drámy, ktoré ľudský život prináša.
Robert Olen Butler, víťaz Pulitzerovej ceny

Budete unesení čarom drsného sveta, ktorý Sara Gruenová dôsledne prebádala, od nablýskanej pompéznosti manéže, pokútnych vedľajších predstavení až po nešťastnú noc v ilegálnom bare v Chicagu.
 The Washington Post

Pútavý, nový román... Sara Gruenová si s dômyselným načasovaním necháva ohromujúce odhalenie na posledné strany a autentický obraz dobovej Ameriky mení na idylickú rozprávku.
The New York Times Book Review

Drsný, vášnivý príbeh plný temných tajomstiev vrátane lásky, vraždy a majestátnej, nemej hrdinky.
Parade

Sara Gruenová objavuje stratený svet potulných cirkusov Ameriky tridsiatych rokov a zobrazuje strhujúco ich každodenný život. Emotívny príbeh, ktorý poteší milovníkov histórie – a aj ostatných.
People

Krásne staromódny a pôvabný príbeh s rýchlo gradujúcou zápletkou.
Library Journal

Gruenovej sa podarilo dvojité víťazstvo: Ponúka fascinujúci obraz cirkusového života a dojímavo zobrazuje prežívanie starnutia.
Minneapolis Star Tribune

Krásna kniha.
 John Searles, CBS´s The Early Show

Spisovateľka Sara Gruenová si získa čitateľov od úvodných strán Vody pre slony – a nechá ich vydýchnuť až na konci svojho fantastického príbehu vášne, šialenstva a priateľstva... Posledné riadky románu Voda pre slony rezonujú vo vás ešte dlho po tom, ako príbeh skončí. Cirkusový svet, ktorý Gruenová zručne vykresľuje aj s jeho striedavým leskom a špinou, by skutočne mohol byť veľkolepým predstavením.
The Grand Rapids Press

Pútavý príbeh... Gruenová je tradičná rozprávačka, ktorá podľa vzoru Johna Updike a jeho pravidiel o beletrii „dokáže udržať organizovanú spleť obrazov a postáv.“ 
The Toronto Globe and Mail

Ukážka z knihy

Pod červeno-bielym prístreškom vývarovne ostali iba traja ľudia: Grady, ja a akýsi poskok z kuchyne. Sedeli sme s Gradym za otlčeným dreveným stolom, každý nad preliačeným cínovým tanierom s hamburgerom. Kuchár stál za pultom a koncom špachtle oškrabával platničku. Aj keď z nej panvicu pred chvíľou odstavil, vo vzduchu bolo stále cítiť masť.
   

Park ešte pred chvíľou plný ľudí, teraz zíval prázdnotou, stála tam iba hŕstka zamestnancov a skupinka mužov čakajúcich na pozvanie do stanu nežností. Nervózne poškuľovali, klobúky mali stiahnuté do očí, a ruky vrazené hlboko do vreciek. Nebudú sklamaní - niekde vzadu ich už očakáva Barbara a jej široká náruč.
   

Ostatní ľudia z mesta – gadžovia, ako ich volal strýko Al – sa už presunuli zo zverinca pod šapito, ktoré sa otriasalo hlučnou hudbou. Kapela, ako obyčajne, stupňovala hlasitosť repertoáru až na hranicu znesiteľnosti. Poznal som celý výstup naspamäť – presne v tejto chvíli sa končilo úvodné defilé a akrobatka Lottie sa uprostred manéže začínala šplhať na laná
   Civel som na Gradyho a snažil som sa vnímať, čo hovorí. Obzrel sa okolo a naklonil sa bližšie.
   „Okrem toho,“ povedal, nespúšťajúc zo mňa oči, „mám pocit, že práve teraz ti ide o veľa.“ Na zdôraznenie zdvihol obočie. Srdce mi zamrelo.
  

V šapito prepukol ohlušujúci aplauz, kapela plynulo prešla do Gounodovho valčíka. Podvedome som sa obrátil k zverincu, pretože valčík bol signálom pre číslo so slonom. Marlena buď práve liezla Rosie na hlavu, alebo už na nej sedela.
   

„Musím ísť,“ povedal som.
  

„Sadni si!“ povedal Grady. „Najedz sa! Ak máš za lubom zdúchnuť,  jedlo možno len tak ľahko opäť neuvidíš.“
  

V tej chvíli hudba zaškrípala a vzápätí stíchla. Plechové hudobné nástroje sa zrazili s klarinetom, bicie s trombónmi a trúbkami, prepukla kakofónia, potom zachrčala trúbka, zvonivo cengol cimbal a jeho ozvena sa chvela nad hlavami, až kým sa nerozplynula dostratena.
  

Grady prikrčený nad hamburgerom stuhol, malíčky vystreté, ústa otvorené.
  

Poobzeral som sa. Nikomu sa na tvári nepohol ani sval – všetky oči sa upierali na šapito. Zopár chumáčov sena lenivo krúžilo v oblakoch prachu.
  

„Čo je to? Čo sa deje?“ spýtal som sa.
  

„Pst!“ zasyčal Grady.
  

Kapela opäť začala hrať, tentoraz pochod Pod hviezdnatou zástavou.
  

„Ach bože! Doriti!“ Grady šmaril jedlo na stôl a vyskočil, až prevrhol lavicu.
  

„Čo je? Čo sa robí?“ zreval som, no on už uháňal preč.
  

„Pochod! Nešťastie!“ zvolal ponad plece.
  

Zvrtol som sa ku kuchárovi, ktorý si odmotával zásteru. „O čom to, dočerta, hovorí?“
  

„Pochod signalizuje nešťastie,“ povedal, vyzliekajúc si zásteru cez hlavu. „To znamená, že sa niečo stalo – niečo vážne.“
  

„Ako čo?“
  

„Hocičo – požiar v šapito, panika v dave. Ach bože! Tí chudáci gadžovia ešte asi nič netušia.“ Prikrčil sa popod sklápacie dvere a už ho nebolo.


Zmätok –  predavači cukroviniek preskakovali pulty, robotníci sa tackali zo stanov, najatí pomocníci sa bezhlavo hnali cez táborisko. Každý, kto bol akokoľvek spojený so Svetovým, veľkolepým cirkusom bratov Benziniovcov, sa teraz rútil k šapito.
   

Diamantový Joe prebehol popri mne ako cválajúci kôň.
  

„Jacob! Zverinec!“ zakričal. „Zvieratá sú odviazané. Utekaj, utekaj, utekaj!“
  

Nemusel mi to hovoriť dva razy. V tom stane bola Marlena.
  

Ako som sa k nemu blížil, zaznelo dunenie, ktoré ma na smrť vydesilo – skôr som ho pocítil, ako počul. Pod nohami sa mi chvela zem.
  

Vletel som dovnútra a narazil na horu mäsa – obrovského jaka s kučeravou huňatou hruďou, prepletajúcimi sa kopytami, rozšírenými červenými nozdrami a gúľajúcimi očami. Prehnal sa tak blízko mňa, až som musel uskočiť dozadu, pritisnúť sa k celte, a len tak-tak som sa vyhol zahnutému rohu, ktorým ma už-už išiel nabrať. Na chrbte mu visela vystrašená hyena.
  

Stánok s občerstvením v strede stanu bol zrovnaný so zemou a tam, kde predtým stál, sa krútila zvírená spleť bodkovaných a pásikavých bokov, kopýt, chvostov, pazúrov, rev, piskot, trúbenie, kňučanie. Nad celou masou sa týčil polárny medveď – naslepo sa oháňal labami veľkosti panvice. Narazil na lamu a zrazil ju – bum! Lama pristála s rozčapeným krkom na zemi a nohami ako päťramenná hviezda. Šimpanzy na lanách jačali, škriekali, chrániac sa tak pred šelmami. Divo vyzerajúca zebra sa priplietla blízko k prikrčenému levovi, ten sa na ňu zahnal, netrafil a odplazil sa, vlečúc brucho tesne pri zemi.
  

Pohľadom som behal po stane a zúfalo som sa snažil nájsť Marlenu. Namiesto nej som však zbadal šelmu – vkĺzla do tunela vedúceho do šapito. Bol to panter. Keď sa čierne pružné telo stratilo v tme, zaúpel som. Ak gadžovia doteraz ešte nevedeli, čo sa deje, teraz to zistia. Prišlo to až o niekoľko sekúnd, ale prišlo – dlhý výkrik, a po ňom ďalší, ešte ďalší a potom sa celý stan otriasol ohlušujúcim zápasom tiel, ktoré sa snažili predrať z galérií. Hudobné nástroje druhý raz prenikavo zajačali, zmĺkli a tentoraz sa už nerozozvučali. Zatvoril som oči: Bože, prosím ťa, nech idú von zadným východom. Bože, prosím ťa, len nech sa nesnažia utiecť tadeto!  
  

Otvoril som opäť oči a prebehol pohľadom zverinec. Zúfalo som sa ju snažil nájsť. Prekristapána, to je vážne také ťažké nájsť ženu a slona?
  

Keď som zbadal ružové flitre, od úľavy som takmer vykríkol – možno som aj naozaj vykríkol. Nepamätám sa.
  

Bola na opačnej strane, stála pri stene, pokojná ako letný deň. Flitre sa na nej ligotali ako žiarivé diamanty, mihotavé svetielka uprostred rôznofarebnej zmesi srstí a koží. Vyzerala pokojne, až nezúčastnene. Dokonca sa usmievala. Začal som sa k nej predierať, keď ma zrazu niečo vo výraze jej tváre zastavilo.
  

Ten hajzeľ stál chrbtom k nej a celý červený v tvári reval, rozhadzoval rukami a švihal okolo seba palicou so striebornou rúčkou. Hodvábny cylinder ležal vedľa neho na slame.
  

Za niečím sa natiahla. Prebehla medzi nami žirafa, ladne pohojdávajúc krkom v tom zmätku navôkol. Keď mi uvoľnila výhľad, zbadal som, ako zdvíha železný kôl. Držala ho ledabolo, železným koncom ho opierala o zem. Zmätene na mňa pozrela. Potom jej pohľad skĺzol na temeno jeho holej hlavy.
  

„Preboha!“ hlesol som. Zatackal som sa dopredu a zakričal: „Nerob to! Nerob to!“ Nemohla ma však počuť.
  

Zdvihla kôl do vzduchu, potom ho namierila nadol a vzápätí sa mu hlava rozpučila ako melón. Temeno sa mu roztvorilo, oči doširoka roztvorili, ústa zamrzli v tvare O. Klesol na kolená, potom sa prevalil dopredu na slamu.
  

Ostal som v takom šoku, že som sa nevládal ani pohnúť. Nepohol som sa, ani keď sa mi mladý orangutan zavesil ohybnými rukami okolo nôh.
  

Bolo to tak dávno. Tak dávno. A stále ma to máta.

 
 

  

O TÝCH ČASOCH veľa nehovorím. Nikdy som o nich nehovoril. Neviem prečo – pracoval som v cirkusoch takmer sedem rokov, a ak to obdobie nie je vďačnou témou na rozhovor, tak už potom neviem čo iné.
  

Vlastne viem prečo. Nedôveroval som si. Bál som sa, že by som sa preriekol. Uvedomoval som si, že ju nesmiem prezradiť, a ani som ju neprezradil – po celý zvyšok jej života, a ani potom.
  

Sedemdesiat rokov som o tom nepovedal živej duši.

 

 

 

Mám dvadsaťtri rokov a sedím vedľa Catherine Halovej. Lepšie povedané, ona sedí vedľa mňa, pretože do prednáškovej miestnosti prišla až po mne, nenútene vkĺzla do lavice, obtrela sa o mňa stehnom, potom sa odtiahla s rumencom na tvári, akoby ten dotyk bol iba náhodný.
  

Píše sa rok 1931, Catherine je jedno zo štyroch dievčat v našom ročníku a jej krutosť nepozná hraníc. Už nemám ani potuchy o tom, koľkoráz som si myslel: Ach bože, konečne mi dá, a vzápätí som dostal úder pod pás. Bože môj, to vážne chce, aby som teraz prestal?
  

Pokiaľ viem, na celej planéte som najstarší panic. Respektíve nepoznám nikoho v mojom veku, kto by to bol ochotný priznať. Dokonca aj môj spolubývajúci Edward ohlásil už víťazstvo, hoci v kútiku duše si myslím, že nahej ženy sa dotkol nanajvýš tak na obale porno komiksu. Nedávno niektorí chalani z nášho futbalového družstva zaplatili jednej žene po štvrťdolári, aby jej to mohli urobiť, jeden za druhým, v chlieve. Hoci som sa už tešil, že sa na univerzite v Cornelly zbavím panictva, nemohol som sa nakoniec prinútiť, aby som sa na pásovej súloži zúčastnil. Jednoducho som nemohol.
  

A tak o desať dní, po šiestich dlhých rokoch pitiev, kastrácií a toľkého rýpania sa v kravskom zadku, že to už radšej ani nepočítam, ja a môj verný tieň – panictvo – odídeme z Ithacy a pridáme sa k otcovej veterinárnej ambulancii v Norwichi.
  

„A tu vidíte príklad hrubnutia distálneho tenkého čreva,“ rozpráva profesor Willard McGovern monotónne. Ukazovadlom bez záujmu štuchne do pokrútených čriev mŕtvej čierno-bielej kozy. „Toto, spolu so zväčšenými mezenteriálnymi lymfatickými uzlinami, je jasným príkladom...“
  

Zrazu sa s vŕzgavo otvoria dvere a McGovern sa obráti, ukazovadlo má stále vnorené do kozích vnútorností. Dekan Wilkins vojde rázne do miestnosti a vyjde po schodoch na stupienok. Obaja sa potichu o niečom rozprávajú a stoja tak blízko pri sebe, až sa takmer dotýkajú čelami. McGovern načúva Wilkinsovmu naliehavému šepotu, potom sa zvrtne a znepokojene prebehne pohľadom rady študentov.
  

Všetci okolo mňa sa nepokojne zamrvia. Catherine po očku zachytí môj pohľad, pomaly si prehodí nohu cez nohu, nenútene si vyrovnávajúc sukňu. Sťažka prehltnem, odvrátim sa.
  

„Jacob Jankowski?“
  

Zľaknem sa, až mi ceruzka vypadne z ruky a zakotúľa sa Catherine pod nohy. Zakašlem a rýchlo vstanem. Obráti sa na mňa vyše päťdesiat párov očí.
  

„Áno, pane?“
  

„Môžete na slovíčko?“
  

Zatvorím si zošit a odložím ho na lavicu. Catherine sa zohne po ceruzku, a keď mi ju podáva, dlaňou mi zovrie ruku. Prederiem sa do uličky, narážajúc do číchsi kolien, stúpajúc komusi na prsty. Kráčam dopredu miestnosti sprevádzaný rozrušeným šepotom.
  

Dekan Wilkins na mňa uprene pozrie. „Poďte s nami,“ povie.
  

Niečo som pohnojil, to je jasné.
  

Vyjdem za ním do chodby. Nasleduje ma aj McGovern, zavrie za nami dvere. Obaja zostanú mlčky stáť, na tvárach majú kamenný výraz, ruky zložené na prsiach.
  

Mozog sa mi rozbehne na plné obrátky. V duchu si prehrávam všetky prehrešky, ktorých som sa v poslednom čase dopustil. Snorili v internáte? Našli Edwardovu pálenku? Alebo nebodaj jeho porno komiks? Bože dobrý, ak ma teraz vyhodia, otec ma zabije. Na sto percent. Nehovoriac o tom, čo to spraví s mamou. Tak dobre, možno som si dal trošku whisky, ale s tými orgiami v chlieve nemám nič spoločné...
  

Dekan Wilkins sa zhlboka nadýchne, uprie na mňa oči, položí mi ruku na plece. „Synak, stala sa nehoda.“ Krátka pauza. „Automobilová nehoda.“ Ďalšia pauza, tentoraz dlhšia. „Boli pri nej vaši rodičia.“
  

Upreným pohľadom ho nabádam, aby pokračoval.
  

„Sú… budú?“
  

„Je mi to ľúto. Bol to okamih. Nedalo sa nič robiť.“
  

Meravo naňho hľadím, snažím sa mu pozerať do očí, ale je to ťažké, pretože sa odo mňa vzďaľuje, mizne v dlhom, čiernom tuneli. „Hej, nič vám nie je?“ Periférne vidím, ako okolo neho blikajú hviezdičky.
  

„Čože?“
  

„Nič vám nie je?“
  

Zrazu opäť stojí predo mnou. Zažmurkám a premýšľam, čo tým myslí. Ako môžem byť, dočerta, v poriadku? Potom si uvedomím, že čaká, kedy sa rozplačem.
  

Zakašle a dodá: „Musíte odísť ešte dnes. Na identifikáciu. Odveziem vás na stanicu.“

 

 

 

POLICAJNÝ KOMISÁR, inak člen nášho cirkevného zboru, ma čaká na nástupišti v civilných šatách. Pozdraví ma rozpačitým kývnutím a pevným stiskom ruky. Vzápätí akoby si to rozmyslel, prudko ma objíme. Potľapká ma po chrbte, potom ma od seba odstrčí, posmrkávajúc. Odvezie ma do nemocnice na dvojročnom Phaetone, ktorý musel stáť celý majetok. Toľko vecí by ľudia urobili inak, keby vedeli, čo sa v tom osudnom októbri stane!
  

Obhliadač mŕtvol nás zavedie do suterénu, prešmykne sa pomedzi dvere a nás nechá stáť v hale. Po niekoľkých minútach sa objaví sestra, podrží otvorené dvere otvorené, bez slova nás pozýva dnu.
  

Nie sú tam okná. Na jednej stene sú hodiny, inak je miestnosť celkom holá. Na dlážke je olivovo-biele linoleum, uprostred stoja dva nemocničné vozíky. Na každom leží telo prikryté plachtou. Kde sú nohy? Kde hlava? Toto nezvládnem.
  

„Ste pripravený?“ spýta sa obhliadač stojaci medzi vozíkmi.
  

Prehltnem a prikývnem. Na pleci zacítim kohosi ruku. Komisárovu.
  

Obhliadač odkryje najprv otca, potom mamu.
  

Nevyzerajú ako moji rodičia, napriek tomu to nemôže byť nik iný.
  

Smrť im zohavila celé telo – fľakaté, fialovo-červené škvrny na roztlčenom, bezkrvne bielom trupe. Prepadnuté očné jamky. Mojej matke, zaživa takej peknej, láskavej, nasadila smrť stŕpnutý úškrn. Polepené, krvou pofŕkané vlasy sa jej pritisli na rozmliaždenú lebku. Ústa má otvorené, bradu poklesnutú, akoby chrápala.
  

Napne ma, rýchlo sa odvrátim. Niekto mi podá misku, ale netrafím do nej a počujem, ako sa mi obsah žalúdka rozpľasol po zemi, pofŕkal stenu. Vravím, že počujem, pretože oči mám zavreté. Opäť a opäť vraciam, už nemám čo. Aj tak však ostávam v predklone a premýšľam, či sa dajú vyvrátiť aj vnútornosti.

 

 

  

KAMSI MA ODVEDÚ a posadia do kresla. Prívetivá sestra v naškrobenej bielej uniforme mi prinesie kávu. Káva ostane vedľa mňa nedotknutá, až pokiaľ nevychladne.
  

Neskôr príde kaplán, sadne si vedľa mňa. Spýta sa ma, komu by mal zavolať. Zašomrem, že všetci moji príbuzní sú v Poľsku. Spýta sa na susedov a členov nášho zboru, ale za ten svet si neviem spomenúť ani na jedno meno. Ani na jedno. Nie som si istý, či by som si spomenul na svoje, keby sa ma naň spýtali.
  

Len čo odíde, vykradnem sa preč. K nášmu domu je to asi tri kilometer. Dorazím tam, práve keď sa za horizontom strácajú posledné lúče slnka.
  

Príjazdová cesta je prázdna. Ako inak.
  

Zastanem v zadnej záhrade, v rukách zvieram cestovnú tašku, oči upieram na dlhú, rovnú budovu za domom. Nad vchodom visí nová ceduľa s vyblýskaným, čiernym nápisom:
                      

 

                              E. Jankowski a syn
                              Veterinárna ambulancia

 

 
  

Po chvíli sa obrátim k domu, prejdem cez verandu, otvorím zadné dvere.
  

Na kredenci stojí unikátny úlovok môjho otca – rádio Philco. Cez operadlo stoličky je prevesený mamin modrý sveter. Na kuchynskom stole vedľa vázy s vädnúcimi fialkami je poskladaná vyžehlená bielizeň. Na károvanej utierke rozprestretej vedľa drezu sa hore dnom sušia dva taniere, misa a príbor.
  

Ešte dnes ráno som mal rodičov. Ešte dnes ráno tu raňajkovali.
  

Priamo tam, na zadnej verande, padnem na kolená a zakvílim do roztvorených dlaní.

 

 

  

DO HODINY SA OKOLO mňa zhŕknu dámy zo zboru. Zalarmovala ich komisárova manželka.
  

Ešte stále čupím na terase s hlavou pritisnutou ku kolenám. Počujem, ako pod pneumatikami škrípe štrk, ako sa zabúchajú dvere na autách. Ďalej si pamätám, že ma obkolesila masa kyprých tiel a kvetinových vzorov, z ktorej sa ku mne naťahujú ruky v rukavičkách. Putujem od jednej mäkkej hrude k druhej, narážam do klobúkov so závojom a strácam sa v jazmínovom, levanduľovom a ružovom opare. Smrť je spoločenská udalosť a dámy majú oblečené nedeľné šaty. Hladia ma, pobehujú hore-dolu, ustavične kvákajú.
  

Také nešťastie, také nešťastie! A takí dobrí ľudia! Aký zmysel má takáto tragédia? Veru áno, Pánove cesty sú nevyspytateľné. Ale ony sa už o všetko postarajú. U Jima a Mabel Neuraterovcov je už pripravená hosťovská izba. S ničím si nemusím robiť starosti.
  

Zoberú mi tašku, naženú ma do naštartovaného auta. Vidím zachmúreného Jimiho, ako sedí za volantom a zviera ho oboma rukami.

 

  

DVA DNI PO POHREBE rodičov ma predvolajú do kancelárie váženého pána Edmunda Hyda, aby ma oboznámili s pozostalosťou. Sedím v masívnom koženom kresle, zatiaľ čo pomaly vychádza najavo, že vlastne ma niet s čím oboznamovať. Najprv si myslím, že si zo mňa robí žarty. Chce mi nahovoriť, že otec si takmer dva roky dával za svoju prácu platiť fazuľou a vajíčkami.
  

„Fazuľou a vajíčkami?“ hlas mi neveriacky preskočí. „Fazuľou a vajíčkami?“
  

„A kurčatami. A inými naturáliami.“
  

„Nerozumiem.“
  

„To je všetko, čo ľuďom ostalo, synak. Doľahli na nich ťažké časy a váš otec sa im snažil pomôcť. Nemohol len tak postávať a prizerať sa, ako sa zvieratá trápia.“
  

„Ale...Nerozumiem. Aj keď mu platili formou, ehm, akoukoľvek, akým právom patrí teraz všetko banke?“
  

„Neutiahli hypotéku.“
  

„Moji rodičia nemali hypotéku.“
  

Edmund Hyde začne byť nesvoj. Zapiera do seba dlhé prsty, až sa mu napnú do striešky.
  

„Ehm, pravdupovediac, mali.“
  

„To nie je pravda,“ hádam sa. „Žili tu takmer tridsať rokov. Otec odkladal takmer každý cent, čo zarobil.“
  

„Banka skrachovala.”
  

Prižmúrim oči. „Tuším ste práve povedali, že všetko pripadne banke.“
  

Sťažka si vzdychne. „Toto je iná banka. Dala im hypotéku vtedy, keď tú druhú zatvorili,“ povie. Neviem, či sa snaží tváriť trpezlivo a vôbec sa mu to nedarí, alebo mi okato naznačuje, že mám odísť.
  

Zostanem ticho, zvažujem svoje možnosti.
  

„Čo veci v dome? A v ambulancii?“ dostanem zo seba nakoniec.
  

„Všetko ide banke.“
  

„Čo ak by som to chcel získať späť?“
  

„Ako?“
  

„Čo keby som prevzal ambulanciu a snažil sa dobehnúť splátky?“
 

„Tak to nefunguje. Neostalo vám nič, čo by ste mohli prevziať. Nepatrí vám nič.“
  

Uprene sa naňho zahľadím, na jeho drahé sako, jeho drahý stôl a knihy viazané kožou. Cez okná z oloveného skla svieti slnko. Zrazu ma zaplaví prudká nenávisť – stavím sa, že on za svoju prácu nikdy nezobral vajcia ani fazuľu.
  

Nakloním sa dopredu a pohľadom sa mu zapichnem do očí. Chcem, aby to bol aj jeho problém.
  

„Čo mám teda robiť?“
 

„Neviem, synak. Kiežby som vedel! Krajina prechádza ťažkým obdobím, s tým nič nenarobíme.“ Zakloní sa dozadu, prsty stále zaklinené do seba. Zrazu pokýva hlavou, akoby mu práve niečo napadlo. „Mohli by ste skúsiť šťastie na západe,“ zamyslí sa.
  

Uvedomím si, že ak odtiaľ okamžite nevypadnem, udriem ho. Vstanem, nasadím si klobúk a odídem.
  

Keď vyjdem na chodník, uvedomím si ešte niečo. Napadá mi iba jeden dôvod, prečo moji rodičia potrebovali hypotéku: aby som mohol študovať na Ivy League, jednej z najvýznamnejších univerzít v krajine.
  

Odhalenie tejto pravdy ma zabolí, až mi zovrie žalúdok a musím sa predkloniť.


Preklad: Júlia Žitná

Rozhovor s autorkou

Rozhovor s autorkou

Dave Weich: Je pravda, že predtým, ako ste začali s prípravami na román Water for Elephants, nikdy ste neboli v cirkuse?

Sara Gruen: Je to pravda. Cirkus mi nič nehovoril. Nezaujímal ma a nepoznala som nikoho, kto by bol s cirkusom nejako spojený. Vyrastala som v severnom Ontariu. Neviem, či sa tak ďaleko na sever nikdy nedostali, alebo či som sa jednoducho na žiadne vystúpenie nešla pozrieť. Ak aj áno, muselo na mňa zapôsobiť veľmi slabo, pretože si ho nepamätám.


DW: Ktoré cirkusové číslo mate najradšej?

SG: Voľný výcvik koní.


DW: Opíšte, čo to presne znamená.

SG: Niekto, obyčajne krásna žena, vystupuje so skupinou koní, najčastejšie dvanástich, ktoré sú buď všetky biele, alebo biele aj čierne. Stojí pri nich a švihaním biča do vzduchu im dáva povely, hovorí k nim a oni ju poslúchajú. Ja sama mám koňa a pokladám za úžasné, že ich dokážu prinútiť robiť rôzne kúsky bez ohláviek a uzdy.


DW: V románe Water for Elephants je takou ženou Marlena.

 SG: Áno, a jej číslo som postavila na jednom, ktoré som sama videla.

 

DW: V poznámke za poslednou kapitolou vysvetľujete, že mnohé detaily v románe vychádzajú zo skutočných udalostí, alebo z udalostí, ktoré záznamy prezentujú ako skutočné. Napríklad jedna z najzvláštnejších scén: vystrašený lev schovávajúci sa pod dresom.

 SG: Áno.

 

DW: A postava Rosie je založená na skutočnej slonici?

 SG: Na niekoľkých. Bol jeden slon, ktorý zvykol vytiahnuť zo zeme svoj kôl, ukradnúť citronádu, potom sa vrátil a kôl zasunul späť. A zatiaľ čo všetci vinili z krádeže nádenníkov, on sa tváril nevinne.

 

DW: Určite ste nezačínali svoj prieskum s nádejou, že nájdete v záznamoch dostatok skutočných príbehov, ktorými by ste vyplnili román. Alebo áno?

 SG: Nie. Myslela som si, že si úplne všetko vymyslím, a samozrejme, že hlavná dejová línia je moja, ale našla som toľko bláznivých anekdot, že by bolo škoda nezaradiť ich do príbehu. Aby som nakoniec mohla povedať: „Áno, toto sa naozaj stalo.“

 

DW: Rozprávali ste sa počas prieskumu aj s fanúšikmi cirkusov?

 SG: Áno, a oni ma priviedli až k ľuďom z cirkusov, ku ktorým sa bolo ťažšie dostať. Je to totiž dosť uzavretá spoločnosť, pretože idú po nich rôzni ľudia. Trvalo mi mesiace a mesiace, pokiaľ sa mi podarilo nadviazať s nimi kontakt, ale potom sa začali sypať skutočné príbehy.

 

DW: Čo presne myslíte tým, že „idú po nich rôzni ľudia“?

 SG: PETA, kvôli vystupovaniu zvierat v programe. A neviem, či tiež nie je nejaká organizovaná skupina, ktorá ide po nich kvôli zamestnávaniu čudákov vo vedľajších programoch. S touto skupinou mali určite nejaké nepríjemnosti, pretože kontakty na seba nerozdávajú jednoducho.  

 

DW: Ako ste získali prvý kontakt?

 SG: Vybavovala som práva na fotky v knihe, a tak som hľadala ľudí, ktorí vlastnili archívy z cirkusov. A tí samozrejme mali všelijaké prepojenia. Ale dosť sme sa oťukávali, pokiaľ pochopili, že ma na nich nenasadil nikto, kto by im robil nepríjemnosti.

Nakoniec som dostala aj číslo na chlapíka, ktorý bol šéfom sprievodného programu. Vo svojom dome má napríklad ľudské hlavy. Trvalo mi štyri mesiace, pokiaľ som nazbierala odvahu a zavolala mu, ale nakoniec sa z neho vykľul milý a príjemný človek. Sú to vysušené hlavy – nechodí po ulici a nepoľuje na ľudí – ale stale je to zbierka vysušených hláv.

 

DW: Jedna z mojich obľúbených scén v knihe, ktorá však nemá nič spoločné s cirkusom, je tá, ktorá opisuje tulákov sediacich okolo ohňa: keď spali, zobuli si topánky, ale priviazali si ich k nohám. Ako ste získavali informácie o období hospodárskej krízi v USA?

 SG: Najprv som si nebola celkom istá, či príbeh zasadím do tohto obdobia. Fotky cirkusov ma naviedli smerom, ktorým sa príbeh mal uberať, ale potom som trochu odbočila, začala sa zaujímať o problem tulákov a zistila som, že okolo osemdesiat percent z nich boli mladší než dvadsaťjeden rokov. Keď sa povie vandrák, vybaví sa nám špinavý muž v stredných rokoch flákajúci sa pri trati, ale nie, boli to deti.

 

DW: Veľká časť príbehu sa odohráva vo vlaku, alebo pri ňom. Vlak je hlavným miestom deja.

 SG: Spoločenský život cirkusantov sa odohrával v idúcom vlaku. Keď boli vonku, buď skladali stany, alebo vystupovali, alebo búrali stany, takže čas na súkromie mali počas jazdy.

Zobrali od vás štvrťdolár, predviedli svoje číslo, a potom vypadli. Ešte keď ste vychádzali predným východom, oni už vzadu rozmontovávali lavice – a už ich zrazu nebolo, boli preč, späť vo vlaku.

 

DW: Spomenuli ste fotku, ktorá vám vnukla nápad na knihu o cirkuse, ale ako ste sa rozhodli zapracovať príbeh Jakuba z Biblie?

 SG: Nepamätám si presne, ako som k tomu prišla, ale jedna z vecí, ktorú som mala na literatúre rada, sú rôzne významové vrstvy. Napríklad kniha The Stone Angel od Margaret Laurence má v sebe plno takých vrstiev. V anglickej literatúre majú dlhú tradíciu. Neodvedie to vašu pozornosť od príbehu, ak neviete, že pod ním sú ďalšie vrstvy a myslela som si, že bude zábavné pripraviť takú skrytú hračku pre tých, ktorí ju rozpoznajú.

 

DW: Písanie neprebehlo bez ťažkostí. Viem, že aby ste knihu dokončili, zatvorili ste sa dokonca do komory.

 SG: Písanie tejto knihy som niekoľko krát na dlhý čas prerušila. Prvý krát na osemnásť týždňov. Potom som zo seba vypľula prvú polovicu knihy. Potom ktosi, koho som poznala z čias, keď som sa živila technickým písaním, mi zavolal a povedal: „Máme pre teba prácu na tri, štyri týždne. Chceš ju?“ Iste. Ľahko zarobené peniaze, chápete?

Nakoniec sa z toho vykľula práca na štyri mesiace, každý deň desať až jedenásť hodín písania o SQL databázach a XML súboroch, naozaj vážne veci. Bola som vyčerpaná a ťažko sa mi vciťovalo späť do postáv. Zanechala som príbeh v bode, keď som mala pripravených snáď šestnásť variantov pokračovania. Nakupovala som na eBay a posadnuto emailovala, hľadajúc milión dôvodov, len aby som nemusela písať. Preto som sa zatvorila do komory. Trvá mi asi hodinu a pol, pokiaľ sa z reálneho sveta prenesiem do sveta fantázie.

 

DW: V časoch, keď ste sa živili technickým písaním, ešte predtým, ako ste napísali Riding Lessons, mali ste ambíciu písať beletriu?

 SG: Veľmi. Študovala som anglickú literatúru, pretože som chcela písať. Píšem asi od svojich siedmych rokov. Môj prvý román bol asi na tri zošity: v zadnej záhrade sa zjaví kôň, nájde ho dievčina a odcválajú spolu preč, preskakujúc ploty. Odjakživa som chcela písať.

Mám diplom z angličtiny. Ale čo môžete robiť s takým diplomom? A tak som sa dala na technické písanie. Bavilo ma to, bolo to fajn, ale s manželom sme sa stále rozprávali o tom, že odídem do dôchodku skôr, aby som mohla písať beletriu.

Písala som pre štatistickú softvérovú spoločnosť, ktorá ma pre nadbytok pracovnej sily prepustila. Dávala som si dokopy životopis, keď môj manžel povedal: „Nechceš to vyskúšať teraz?“. Odpovedala som mu: „Môžeme si to dovoliť?“ A on: „Skúsme to dva roky, alebo povedzme dve knihy, a ak to nepôjde, vrátiš sa späť k technickému písaniu.“

 

DW: Skúsili ste teda dva roky, alebo dve knihy?

 SG: Dve knihy. Pred Riding Lessons som napísala niečo, čo volám „šuflíkovou knihou.“

 

DW: Ktorú nikto nikdy neuvidí.

 SG: Môj manžel sa mi vyhráža, že ak náhodou zomriem, pokúsi sa ju predať. Ak nezomriem, nikto ju nikdy neuvidí.

 

DW: Dobrý dôvod, prečo žiť.

 SG: Áno, ale už som z nej použila nápady na iné romány do takej miery, že tá kniha je asi nepublikovateľná.

 

DW: V poslednom čase som sa pýtala ľudí: Ak by ste mali zostaviť sieň slávy z autorov, ktorých ste mali radi v rôznych obdobiach svojho života, kto by v nej bol?

 SG: Musela by som sa vrátiť do Európy, pretože ako tínedžerka som bola veľká fanúšička viktoriánskych románov.

 

DW: To je v poriadku, to je vaša sieň slávy.

 SG: Dobre, takže viktoriánski spisovatelia. Okolo dvadsiatky som mala rada D.H. Lawrenca a zopár kanadských spisovateľov. Doris Lessing a jej Black Madonna. Tú som mala ozaj rada. A v mojej sieni slávy je určite aj Margaret Atwood. A Yann Martel.

Nedávno som opäť čítala Dobrodružstvá Huckleberryho Finna, a opäť objavujem Hemingwaya. Vlastne stále tí istí autori každú dekádu, akurát sa k nim pridávajú stále noví a noví.

 

DW: Spomienky deväťdesiatnika Jacoba tvoria rámec pre zobrazenie jeho dobrodružnej mladosti. Recenzie všetkých vašich kníh chvália spôsob, akým zobrazujete starých ľudí.

 SG: Rada píšem o ľuďoch, ktorí majú nejaký defekt. Pristupujem k všetkým ľuďom bez príkras. Z nejakého dôvodu sú čitatelia zhovievavejší k starším, komplikovaným postavám v mojich knihách, ale nájdete v nich aj tridsaťročné alebo štyridsaťročné postavy, ktoré sú tiež rozporuplné, ak sa na ne pozriete zblízka. Napríklad Annemarie v Riding Lessons – bolo mojim zámerom, aby mali čitatelia chuť sem-tam ju priškrtiť.

 

DW: Ako pristupujete k zápletke? Vypracujete si osnovu a kostru príbehu do podrobností ešte pred písaním, alebo ju upravujete ešte dodatočne?

 SG. Pri Water of Elephants, mojej prvej historickej knihe, urobila som si prieskum s dostatočným časovým náskokom. Potrebovala som cítiť, že poznám danú tému spredu aj zozadu.

Pokiaľ ide o osnovy, neznášam ich. Neznášam ich, a ešte raz neznášam.

Obyčajne viem, aký bude klimax knihy, hoci neviem, ako sa k nemu dostanem. Keď sa mi to konečne podarí, neviem, ako ho mám rozmotať. Ale musím. Riešim to tak, že píšem každý deň a čakám, čo z toho vznikne.

DW: Je pre vás skúsenosť s tvorbou odborných textov výhodou, alebo skôr brzdou?

 

SG: Bol to výborný tréning. Po prvé, naučila som sa sedieť za počítačom a písať osem hodín denne.

Po druhé, naučila som sa nebrať si osobne redakčné poznámky. Keď som pred desiatimi rokmi prvýkrát odovzdala vydavateľovi nejaký vzdelávací projekt, vrátili mi ho celý doškrtaný červenou. Skoro som plakala. Pri písaní beletrie to musí byť ešte stokrát horšie, ale už si to neberiem osobne.

Tiež som si dokázala, že som schopná vytvoriť dielo takéhoto veľkého rozsahu. A keďže som sa venovala tvorbe odborných textov tak dlho, myslím, že mám vnútorný cit pre štruktúru: viem, kedy pridať a kedy ubrať, aj keď netvorím osnovu. Bol to dobrý tréning.

Jedna vec: je skutočne oslobodzujúce, že opäť môžem používať prídavné mená. Pri technickom písaní po vás chcú, aby ste vybrali každé slovo, ktoré tam nepatrí. Neustále vám pripomínajú, že preklad každého slova do každého jazyka stojí štyridsať centov. Taká práca mi trvala aj dva týždne.

 

DW: Dostali ste sa počas svojho prieskumu blízko k slonom?

 SG: V Zoo Kansas City som zopár dní pozorovala slony aj s ich bývalým cvičiteľom a robila si poznámky o reči ich tela a správaní. Pri predstaveniach v cirkuse som si zvykla osloviť sloních trénerov: „Dobrý deň. Píšem knihu. Môžem sa stretnúť s vašim slonom?“ Dvakrát som uspela.

Prvýkrát krátko po mojom stretnutí s bývalým cvičiteľom sloní, ktorého kedysi slon nabral na kly. Prepichol mu stehno, hrudný kôš, minul životne dôležité orgány a hornú končatinu. Stále som na to myslela. Stála som vedľa sivého obra, ktorý hľadel na mňa jantárovými očami. Chlapík mi povedal: „Do toho! Môžete sa jej dotknúť.“ Triasla som sa, ale dotkla som sa jej. Potom som povedala: „Dobre, to stačí.“ O niekoľko mesiacov neskôr som sa stretla s ďalším slonom. Bolo to v jednom z tých cirkusov, ktoré postavia šapitó a hlásajú: „Vstup zdarma.“ A potom zaplatíte dvadsať dolárov za popkorn.  Vykradla som sa von zo šapitó, pretože bolo malé a dosť ošumelé a spýtala som sa na slona. Nejaký cvičiteľ mi dal vrece búrskych orieškov a strčil ma do ohrady k slonovi. Potom zatvoril bránu. Ostala som sama s africkým slonom. Pozerala som sa na ňu a ona sa pozerala na mňa akoby hovoriac „Toto nie je súčasťou bežného repertoára.“ Začala som ju kŕmiť orieškami. Nakoniec sa z nej vykľul úplný drahúšik. Stískala som ju a bozkávala, fotila som sa s ňou. Dala mi pusu, veľkú, mazľavú sloniu pusu koncom svojho chobota. Bol to nezabudnuteľný okamih.

 

DW: Prichádzate vo svojom každodennom živote často do kontaktu zo zvieratami?

 SG: Mám dvoch psov, tri mačky, dve kozy a koňa – a to ešte nespomínam troch synov a manžela. Zo zvierat je to asi všetko, ale na prednej verande máme ešte vtáčie hniezdo. A ak niekto nájde v okolí opustené zviera, alebo zatúlanú mačku, vedia, že som blázon do mačiek a prinesú mi ich.

 

DW: Ako na to reagujú váš manžel a synovia?

 SG: Môj manžel prišiel minule s tromi fretkami, takže zmýšľa rovnako ako ja. Miluje zvieratá a deti tiež. Sú so zvieratami šťastné. V našom dome je síce chaos, ale je to veselý chaos.