© VYDAVATEĽSTVO TATRAN

Voda pre slony

Voda pre slony

Čarovný, rozprávkový príbeh. New York Times Book Review

Jacob Jankowski sa hrou osudu ocitne v ošumelom vlaku, ktorý je domovom pre Veľkolepý, svetový cirkus bratov Benziniovcov . V USA sa začína veľká hospodárska kríza a práca v cirkuse je pre Jacoba záchranou a utrpením súčasne. Ako veterinárny študent tesne pred štátnicami dostane na starosť cirkusový zverinec. Čoskoro sa zoznamuje s Marlenou, krásnou jazdkyňou vydatou za Augusta, charizmatického ale nepredvídateľného krotiteľa zvierat. Spoznáva aj Rosie, nevycvičiteľnú slonicu, ktorá mala vytiahnuť treťotriedny cirkus z biedy. Nezvyčajnú trojicu v podobe Jacoba, Marleny a Rosie spojí vzájomná láska, vďaka ktorej si udržia až do konca nádej na prežitie.

  • ISBN: 978-80-222-0598-6
  • EAN: 9788022205986
  • Počet strán: 296
  • Väzba: tvrdá s prebalom
  • Jazyk: slovenský
  • Formát: 147 x 229 mm

11.90 € Doporučená cena

Anotácia

Aj keď deväťdesiatnik Jacob Jankowski o svojej mladosti veľa nehovorí, rád sa k nej vracia v spomienkach. V mysli si vybavuje časy, keď sa ako mladík hrou osudu ocitol v ošumelom vlaku, ktorý bol domovom pre Veľkolepý, svetový cirkus bratov Benziniovcov. Spomína na svet plný čudákov, klaunov, zázrakov, bolesti a vášne: svet riadený vlastnými pravidlami, ktoré rozhodovali aj o živote a smrti.
Jacob sa stal jeho súčasťou keď sa mu šťastena obrátila chrbtom a on prišiel o rodičov a celý majetok. V Amerike začínala hospodárska kríza a bezradnému Jacobovi dal cirkus šancu na lepší život, ktorý sa však onedlho zmenil v skutočný boj o prežitie. Spoznáva Marlenu, krásnu jazdkyňu, ktorú do cirkusu priviedla láska k nesprávnemu mužovi, príťažlivému krotiteľovi šeliem s temným tajomstvom. Spoznáva aj obrovskú slonicu Rosie, ktorá mala byť pre cirkus veľkou nádejou, ale stane sa sklamaním, keď sa ukáže, že je úplne nevycvičiteľná. Len Jacob a Marlena sa o ňu naďalej s láskou starajú a tušia, že vie viac, ako sa zdá. Nezvyčajnú trojicu v podobe Jacoba, Marleny a Rosie spojí vzájomná láska, vďaka ktorej si udržia až do konca nádej na prežitie.
Voda pre slony je dojímavý román s napínavým príbehom, od ktorého sa čitateľ nedokáže odpútať. Nájdete v ňom postavy, ktoré ostanú vo vás žiť ešte dlho potom, ako obrátite poslednú stranu. Prenesú vás do sveta zázrakov tak presvedčivo, že takmer zacítite ich vôňu.

Recenzie

ČAROVNÝ, ROZPRÁVKOVÝ PRÍBEH
New York Times Book Review

PODMANIVÉ...ŹIVÉ
Chicago Tribune

STRHUJÚCE
Minneapolis Star Tribune

PLNÉ EMÓCIÍ...
People

PRÍJEMNÝ ODDYCH
Richmond Times – Dispatch

PÚTAVÉ..
The Denver Post

NAPÍNAVÉ
  The Toronto Globe and Mail

AŽ DO KONCA PREKVAPIVÉ
The Kansas City Star

PLNÉ TEMNÝCH TAJOMSTIEV
Parade

Ukážka z knihy

Pod červeno-bielym prístreškom vývarovne ostali iba traja ľudia: Grady, ja a akýsi poskok z kuchyne. Sedeli sme s Gradym za otlčeným dreveným stolom, každý nad preliačeným cínovým tanierom s hamburgerom. Kuchár stál za pultom a koncom špachtle oškrabával platničku. Aj keď z nej panvicu pred chvíľou odstavil, vo vzduchu bolo stále cítiť masť.
   

Park ešte pred chvíľou plný ľudí, teraz zíval prázdnotou, stála tam iba hŕstka zamestnancov a skupinka mužov čakajúcich na pozvanie do stanu nežností. Nervózne poškuľovali, klobúky mali stiahnuté do očí, a ruky vrazené hlboko do vreciek. Nebudú sklamaní - niekde vzadu ich už očakáva Barbara a jej široká náruč.
   

Ostatní ľudia z mesta – gadžovia, ako ich volal strýko Al – sa už presunuli zo zverinca pod šapito, ktoré sa otriasalo hlučnou hudbou. Kapela, ako obyčajne, stupňovala hlasitosť repertoáru až na hranicu znesiteľnosti. Poznal som celý výstup naspamäť – presne v tejto chvíli sa končilo úvodné defilé a akrobatka Lottie sa uprostred manéže začínala šplhať na laná
   Civel som na Gradyho a snažil som sa vnímať, čo hovorí. Obzrel sa okolo a naklonil sa bližšie.
   „Okrem toho,“ povedal, nespúšťajúc zo mňa oči, „mám pocit, že práve teraz ti ide o veľa.“ Na zdôraznenie zdvihol obočie. Srdce mi zamrelo.
  

V šapito prepukol ohlušujúci aplauz, kapela plynulo prešla do Gounodovho valčíka. Podvedome som sa obrátil k zverincu, pretože valčík bol signálom pre číslo so slonom. Marlena buď práve liezla Rosie na hlavu, alebo už na nej sedela.
   

„Musím ísť,“ povedal som.
  

„Sadni si!“ povedal Grady. „Najedz sa! Ak máš za lubom zdúchnuť,  jedlo možno len tak ľahko opäť neuvidíš.“
  

V tej chvíli hudba zaškrípala a vzápätí stíchla. Plechové hudobné nástroje sa zrazili s klarinetom, bicie s trombónmi a trúbkami, prepukla kakofónia, potom zachrčala trúbka, zvonivo cengol cimbal a jeho ozvena sa chvela nad hlavami, až kým sa nerozplynula dostratena.
  

Grady prikrčený nad hamburgerom stuhol, malíčky vystreté, ústa otvorené.
  

Poobzeral som sa. Nikomu sa na tvári nepohol ani sval – všetky oči sa upierali na šapito. Zopár chumáčov sena lenivo krúžilo v oblakoch prachu.
  

„Čo je to? Čo sa deje?“ spýtal som sa.
  

„Pst!“ zasyčal Grady.
  

Kapela opäť začala hrať, tentoraz pochod Pod hviezdnatou zástavou.
  

„Ach bože! Doriti!“ Grady šmaril jedlo na stôl a vyskočil, až prevrhol lavicu.
  

„Čo je? Čo sa robí?“ zreval som, no on už uháňal preč.
  

„Pochod! Nešťastie!“ zvolal ponad plece.
  

Zvrtol som sa ku kuchárovi, ktorý si odmotával zásteru. „O čom to, dočerta, hovorí?“
  

„Pochod signalizuje nešťastie,“ povedal, vyzliekajúc si zásteru cez hlavu. „To znamená, že sa niečo stalo – niečo vážne.“
  

„Ako čo?“
  

„Hocičo – požiar v šapito, panika v dave. Ach bože! Tí chudáci gadžovia ešte asi nič netušia.“ Prikrčil sa popod sklápacie dvere a už ho nebolo.


Zmätok –  predavači cukroviniek preskakovali pulty, robotníci sa tackali zo stanov, najatí pomocníci sa bezhlavo hnali cez táborisko. Každý, kto bol akokoľvek spojený so Svetovým, veľkolepým cirkusom bratov Benziniovcov, sa teraz rútil k šapito.
   

Diamantový Joe prebehol popri mne ako cválajúci kôň.
  

„Jacob! Zverinec!“ zakričal. „Zvieratá sú odviazané. Utekaj, utekaj, utekaj!“
  

Nemusel mi to hovoriť dva razy. V tom stane bola Marlena.
  

Ako som sa k nemu blížil, zaznelo dunenie, ktoré ma na smrť vydesilo – skôr som ho pocítil, ako počul. Pod nohami sa mi chvela zem.
  

Vletel som dovnútra a narazil na horu mäsa – obrovského jaka s kučeravou huňatou hruďou, prepletajúcimi sa kopytami, rozšírenými červenými nozdrami a gúľajúcimi očami. Prehnal sa tak blízko mňa, až som musel uskočiť dozadu, pritisnúť sa k celte, a len tak-tak som sa vyhol zahnutému rohu, ktorým ma už-už išiel nabrať. Na chrbte mu visela vystrašená hyena.
  

Stánok s občerstvením v strede stanu bol zrovnaný so zemou a tam, kde predtým stál, sa krútila zvírená spleť bodkovaných a pásikavých bokov, kopýt, chvostov, pazúrov, rev, piskot, trúbenie, kňučanie. Nad celou masou sa týčil polárny medveď – naslepo sa oháňal labami veľkosti panvice. Narazil na lamu a zrazil ju – bum! Lama pristála s rozčapeným krkom na zemi a nohami ako päťramenná hviezda. Šimpanzy na lanách jačali, škriekali, chrániac sa tak pred šelmami. Divo vyzerajúca zebra sa priplietla blízko k prikrčenému levovi, ten sa na ňu zahnal, netrafil a odplazil sa, vlečúc brucho tesne pri zemi.
  

Pohľadom som behal po stane a zúfalo som sa snažil nájsť Marlenu. Namiesto nej som však zbadal šelmu – vkĺzla do tunela vedúceho do šapito. Bol to panter. Keď sa čierne pružné telo stratilo v tme, zaúpel som. Ak gadžovia doteraz ešte nevedeli, čo sa deje, teraz to zistia. Prišlo to až o niekoľko sekúnd, ale prišlo – dlhý výkrik, a po ňom ďalší, ešte ďalší a potom sa celý stan otriasol ohlušujúcim zápasom tiel, ktoré sa snažili predrať z galérií. Hudobné nástroje druhý raz prenikavo zajačali, zmĺkli a tentoraz sa už nerozozvučali. Zatvoril som oči: Bože, prosím ťa, nech idú von zadným východom. Bože, prosím ťa, len nech sa nesnažia utiecť tadeto!  
  

Otvoril som opäť oči a prebehol pohľadom zverinec. Zúfalo som sa ju snažil nájsť. Prekristapána, to je vážne také ťažké nájsť ženu a slona?
  

Keď som zbadal ružové flitre, od úľavy som takmer vykríkol – možno som aj naozaj vykríkol. Nepamätám sa.
  

Bola na opačnej strane, stála pri stene, pokojná ako letný deň. Flitre sa na nej ligotali ako žiarivé diamanty, mihotavé svetielka uprostred rôznofarebnej zmesi srstí a koží. Vyzerala pokojne, až nezúčastnene. Dokonca sa usmievala. Začal som sa k nej predierať, keď ma zrazu niečo vo výraze jej tváre zastavilo.
  

Ten hajzeľ stál chrbtom k nej a celý červený v tvári reval, rozhadzoval rukami a švihal okolo seba palicou so striebornou rúčkou. Hodvábny cylinder ležal vedľa neho na slame.
  

Za niečím sa natiahla. Prebehla medzi nami žirafa, ladne pohojdávajúc krkom v tom zmätku navôkol. Keď mi uvoľnila výhľad, zbadal som, ako zdvíha železný kôl. Držala ho ledabolo, železným koncom ho opierala o zem. Zmätene na mňa pozrela. Potom jej pohľad skĺzol na temeno jeho holej hlavy.
  

„Preboha!“ hlesol som. Zatackal som sa dopredu a zakričal: „Nerob to! Nerob to!“ Nemohla ma však počuť.
  

Zdvihla kôl do vzduchu, potom ho namierila nadol a vzápätí sa mu hlava rozpučila ako melón. Temeno sa mu roztvorilo, oči doširoka roztvorili, ústa zamrzli v tvare O. Klesol na kolená, potom sa prevalil dopredu na slamu.
  

Ostal som v takom šoku, že som sa nevládal ani pohnúť. Nepohol som sa, ani keď sa mi mladý orangutan zavesil ohybnými rukami okolo nôh.
  

Bolo to tak dávno. Tak dávno. A stále ma to máta.

 
 

  

O TÝCH ČASOCH veľa nehovorím. Nikdy som o nich nehovoril. Neviem prečo – pracoval som v cirkusoch takmer sedem rokov, a ak to obdobie nie je vďačnou témou na rozhovor, tak už potom neviem čo iné.
  

Vlastne viem prečo. Nedôveroval som si. Bál som sa, že by som sa preriekol. Uvedomoval som si, že ju nesmiem prezradiť, a ani som ju neprezradil – po celý zvyšok jej života, a ani potom.
  

Sedemdesiat rokov som o tom nepovedal živej duši.

 

 

 

Mám dvadsaťtri rokov a sedím vedľa Catherine Halovej. Lepšie povedané, ona sedí vedľa mňa, pretože do prednáškovej miestnosti prišla až po mne, nenútene vkĺzla do lavice, obtrela sa o mňa stehnom, potom sa odtiahla s rumencom na tvári, akoby ten dotyk bol iba náhodný.
  

Píše sa rok 1931, Catherine je jedno zo štyroch dievčat v našom ročníku a jej krutosť nepozná hraníc. Už nemám ani potuchy o tom, koľkoráz som si myslel: Ach bože, konečne mi dá, a vzápätí som dostal úder pod pás. Bože môj, to vážne chce, aby som teraz prestal?
  

Pokiaľ viem, na celej planéte som najstarší panic. Respektíve nepoznám nikoho v mojom veku, kto by to bol ochotný priznať. Dokonca aj môj spolubývajúci Edward ohlásil už víťazstvo, hoci v kútiku duše si myslím, že nahej ženy sa dotkol nanajvýš tak na obale porno komiksu. Nedávno niektorí chalani z nášho futbalového družstva zaplatili jednej žene po štvrťdolári, aby jej to mohli urobiť, jeden za druhým, v chlieve. Hoci som sa už tešil, že sa na univerzite v Cornelly zbavím panictva, nemohol som sa nakoniec prinútiť, aby som sa na pásovej súloži zúčastnil. Jednoducho som nemohol.
  

A tak o desať dní, po šiestich dlhých rokoch pitiev, kastrácií a toľkého rýpania sa v kravskom zadku, že to už radšej ani nepočítam, ja a môj verný tieň – panictvo – odídeme z Ithacy a pridáme sa k otcovej veterinárnej ambulancii v Norwichi.
  

„A tu vidíte príklad hrubnutia distálneho tenkého čreva,“ rozpráva profesor Willard McGovern monotónne. Ukazovadlom bez záujmu štuchne do pokrútených čriev mŕtvej čierno-bielej kozy. „Toto, spolu so zväčšenými mezenteriálnymi lymfatickými uzlinami, je jasným príkladom...“
  

Zrazu sa s vŕzgavo otvoria dvere a McGovern sa obráti, ukazovadlo má stále vnorené do kozích vnútorností. Dekan Wilkins vojde rázne do miestnosti a vyjde po schodoch na stupienok. Obaja sa potichu o niečom rozprávajú a stoja tak blízko pri sebe, až sa takmer dotýkajú čelami. McGovern načúva Wilkinsovmu naliehavému šepotu, potom sa zvrtne a znepokojene prebehne pohľadom rady študentov.
  

Všetci okolo mňa sa nepokojne zamrvia. Catherine po očku zachytí môj pohľad, pomaly si prehodí nohu cez nohu, nenútene si vyrovnávajúc sukňu. Sťažka prehltnem, odvrátim sa.
  

„Jacob Jankowski?“
  

Zľaknem sa, až mi ceruzka vypadne z ruky a zakotúľa sa Catherine pod nohy. Zakašlem a rýchlo vstanem. Obráti sa na mňa vyše päťdesiat párov očí.
  

„Áno, pane?“
  

„Môžete na slovíčko?“
  

Zatvorím si zošit a odložím ho na lavicu. Catherine sa zohne po ceruzku, a keď mi ju podáva, dlaňou mi zovrie ruku. Prederiem sa do uličky, narážajúc do číchsi kolien, stúpajúc komusi na prsty. Kráčam dopredu miestnosti sprevádzaný rozrušeným šepotom.
  

Dekan Wilkins na mňa uprene pozrie. „Poďte s nami,“ povie.
  

Niečo som pohnojil, to je jasné.
  

Vyjdem za ním do chodby. Nasleduje ma aj McGovern, zavrie za nami dvere. Obaja zostanú mlčky stáť, na tvárach majú kamenný výraz, ruky zložené na prsiach.
  

Mozog sa mi rozbehne na plné obrátky. V duchu si prehrávam všetky prehrešky, ktorých som sa v poslednom čase dopustil. Snorili v internáte? Našli Edwardovu pálenku? Alebo nebodaj jeho porno komiks? Bože dobrý, ak ma teraz vyhodia, otec ma zabije. Na sto percent. Nehovoriac o tom, čo to spraví s mamou. Tak dobre, možno som si dal trošku whisky, ale s tými orgiami v chlieve nemám nič spoločné...
  

Dekan Wilkins sa zhlboka nadýchne, uprie na mňa oči, položí mi ruku na plece. „Synak, stala sa nehoda.“ Krátka pauza. „Automobilová nehoda.“ Ďalšia pauza, tentoraz dlhšia. „Boli pri nej vaši rodičia.“
  

Upreným pohľadom ho nabádam, aby pokračoval.
  

„Sú… budú?“
  

„Je mi to ľúto. Bol to okamih. Nedalo sa nič robiť.“
  

Meravo naňho hľadím, snažím sa mu pozerať do očí, ale je to ťažké, pretože sa odo mňa vzďaľuje, mizne v dlhom, čiernom tuneli. „Hej, nič vám nie je?“ Periférne vidím, ako okolo neho blikajú hviezdičky.
  

„Čože?“
  

„Nič vám nie je?“
  

Zrazu opäť stojí predo mnou. Zažmurkám a premýšľam, čo tým myslí. Ako môžem byť, dočerta, v poriadku? Potom si uvedomím, že čaká, kedy sa rozplačem.
  

Zakašle a dodá: „Musíte odísť ešte dnes. Na identifikáciu. Odveziem vás na stanicu.“

 

 

 

POLICAJNÝ KOMISÁR, inak člen nášho cirkevného zboru, ma čaká na nástupišti v civilných šatách. Pozdraví ma rozpačitým kývnutím a pevným stiskom ruky. Vzápätí akoby si to rozmyslel, prudko ma objíme. Potľapká ma po chrbte, potom ma od seba odstrčí, posmrkávajúc. Odvezie ma do nemocnice na dvojročnom Phaetone, ktorý musel stáť celý majetok. Toľko vecí by ľudia urobili inak, keby vedeli, čo sa v tom osudnom októbri stane!
  

Obhliadač mŕtvol nás zavedie do suterénu, prešmykne sa pomedzi dvere a nás nechá stáť v hale. Po niekoľkých minútach sa objaví sestra, podrží otvorené dvere otvorené, bez slova nás pozýva dnu.
  

Nie sú tam okná. Na jednej stene sú hodiny, inak je miestnosť celkom holá. Na dlážke je olivovo-biele linoleum, uprostred stoja dva nemocničné vozíky. Na každom leží telo prikryté plachtou. Kde sú nohy? Kde hlava? Toto nezvládnem.
  

„Ste pripravený?“ spýta sa obhliadač stojaci medzi vozíkmi.
  

Prehltnem a prikývnem. Na pleci zacítim kohosi ruku. Komisárovu.
  

Obhliadač odkryje najprv otca, potom mamu.
  

Nevyzerajú ako moji rodičia, napriek tomu to nemôže byť nik iný.
  

Smrť im zohavila celé telo – fľakaté, fialovo-červené škvrny na roztlčenom, bezkrvne bielom trupe. Prepadnuté očné jamky. Mojej matke, zaživa takej peknej, láskavej, nasadila smrť stŕpnutý úškrn. Polepené, krvou pofŕkané vlasy sa jej pritisli na rozmliaždenú lebku. Ústa má otvorené, bradu poklesnutú, akoby chrápala.
  

Napne ma, rýchlo sa odvrátim. Niekto mi podá misku, ale netrafím do nej a počujem, ako sa mi obsah žalúdka rozpľasol po zemi, pofŕkal stenu. Vravím, že počujem, pretože oči mám zavreté. Opäť a opäť vraciam, už nemám čo. Aj tak však ostávam v predklone a premýšľam, či sa dajú vyvrátiť aj vnútornosti.

 

 

  

KAMSI MA ODVEDÚ a posadia do kresla. Prívetivá sestra v naškrobenej bielej uniforme mi prinesie kávu. Káva ostane vedľa mňa nedotknutá, až pokiaľ nevychladne.
  

Neskôr príde kaplán, sadne si vedľa mňa. Spýta sa ma, komu by mal zavolať. Zašomrem, že všetci moji príbuzní sú v Poľsku. Spýta sa na susedov a členov nášho zboru, ale za ten svet si neviem spomenúť ani na jedno meno. Ani na jedno. Nie som si istý, či by som si spomenul na svoje, keby sa ma naň spýtali.
  

Len čo odíde, vykradnem sa preč. K nášmu domu je to asi tri kilometer. Dorazím tam, práve keď sa za horizontom strácajú posledné lúče slnka.
  

Príjazdová cesta je prázdna. Ako inak.
  

Zastanem v zadnej záhrade, v rukách zvieram cestovnú tašku, oči upieram na dlhú, rovnú budovu za domom. Nad vchodom visí nová ceduľa s vyblýskaným, čiernym nápisom:
                      

 

                              E. Jankowski a syn
                              Veterinárna ambulancia

 

 
  

Po chvíli sa obrátim k domu, prejdem cez verandu, otvorím zadné dvere.
  

Na kredenci stojí unikátny úlovok môjho otca – rádio Philco. Cez operadlo stoličky je prevesený mamin modrý sveter. Na kuchynskom stole vedľa vázy s vädnúcimi fialkami je poskladaná vyžehlená bielizeň. Na károvanej utierke rozprestretej vedľa drezu sa hore dnom sušia dva taniere, misa a príbor.
  

Ešte dnes ráno som mal rodičov. Ešte dnes ráno tu raňajkovali.
  

Priamo tam, na zadnej verande, padnem na kolená a zakvílim do roztvorených dlaní.

 

 

  

DO HODINY SA OKOLO mňa zhŕknu dámy zo zboru. Zalarmovala ich komisárova manželka.
  

Ešte stále čupím na terase s hlavou pritisnutou ku kolenám. Počujem, ako pod pneumatikami škrípe štrk, ako sa zabúchajú dvere na autách. Ďalej si pamätám, že ma obkolesila masa kyprých tiel a kvetinových vzorov, z ktorej sa ku mne naťahujú ruky v rukavičkách. Putujem od jednej mäkkej hrude k druhej, narážam do klobúkov so závojom a strácam sa v jazmínovom, levanduľovom a ružovom opare. Smrť je spoločenská udalosť a dámy majú oblečené nedeľné šaty. Hladia ma, pobehujú hore-dolu, ustavične kvákajú.
  

Také nešťastie, také nešťastie! A takí dobrí ľudia! Aký zmysel má takáto tragédia? Veru áno, Pánove cesty sú nevyspytateľné. Ale ony sa už o všetko postarajú. U Jima a Mabel Neuraterovcov je už pripravená hosťovská izba. S ničím si nemusím robiť starosti.
  

Zoberú mi tašku, naženú ma do naštartovaného auta. Vidím zachmúreného Jimiho, ako sedí za volantom a zviera ho oboma rukami.

 

  

DVA DNI PO POHREBE rodičov ma predvolajú do kancelárie váženého pána Edmunda Hyda, aby ma oboznámili s pozostalosťou. Sedím v masívnom koženom kresle, zatiaľ čo pomaly vychádza najavo, že vlastne ma niet s čím oboznamovať. Najprv si myslím, že si zo mňa robí žarty. Chce mi nahovoriť, že otec si takmer dva roky dával za svoju prácu platiť fazuľou a vajíčkami.
  

„Fazuľou a vajíčkami?“ hlas mi neveriacky preskočí. „Fazuľou a vajíčkami?“
  

„A kurčatami. A inými naturáliami.“
  

„Nerozumiem.“
  

„To je všetko, čo ľuďom ostalo, synak. Doľahli na nich ťažké časy a váš otec sa im snažil pomôcť. Nemohol len tak postávať a prizerať sa, ako sa zvieratá trápia.“
  

„Ale...Nerozumiem. Aj keď mu platili formou, ehm, akoukoľvek, akým právom patrí teraz všetko banke?“
  

„Neutiahli hypotéku.“
  

„Moji rodičia nemali hypotéku.“
  

Edmund Hyde začne byť nesvoj. Zapiera do seba dlhé prsty, až sa mu napnú do striešky.
  

„Ehm, pravdupovediac, mali.“
  

„To nie je pravda,“ hádam sa. „Žili tu takmer tridsať rokov. Otec odkladal takmer každý cent, čo zarobil.“
  

„Banka skrachovala.”
  

Prižmúrim oči. „Tuším ste práve povedali, že všetko pripadne banke.“
  

Sťažka si vzdychne. „Toto je iná banka. Dala im hypotéku vtedy, keď tú druhú zatvorili,“ povie. Neviem, či sa snaží tváriť trpezlivo a vôbec sa mu to nedarí, alebo mi okato naznačuje, že mám odísť.
  

Zostanem ticho, zvažujem svoje možnosti.
  

„Čo veci v dome? A v ambulancii?“ dostanem zo seba nakoniec.
  

„Všetko ide banke.“
  

„Čo ak by som to chcel získať späť?“
  

„Ako?“
  

„Čo keby som prevzal ambulanciu a snažil sa dobehnúť splátky?“
 

„Tak to nefunguje. Neostalo vám nič, čo by ste mohli prevziať. Nepatrí vám nič.“
  

Uprene sa naňho zahľadím, na jeho drahé sako, jeho drahý stôl a knihy viazané kožou. Cez okná z oloveného skla svieti slnko. Zrazu ma zaplaví prudká nenávisť – stavím sa, že on za svoju prácu nikdy nezobral vajcia ani fazuľu.
  

Nakloním sa dopredu a pohľadom sa mu zapichnem do očí. Chcem, aby to bol aj jeho problém.
  

„Čo mám teda robiť?“
 

„Neviem, synak. Kiežby som vedel! Krajina prechádza ťažkým obdobím, s tým nič nenarobíme.“ Zakloní sa dozadu, prsty stále zaklinené do seba. Zrazu pokýva hlavou, akoby mu práve niečo napadlo. „Mohli by ste skúsiť šťastie na západe,“ zamyslí sa.
  

Uvedomím si, že ak odtiaľ okamžite nevypadnem, udriem ho. Vstanem, nasadím si klobúk a odídem.
  

Keď vyjdem na chodník, uvedomím si ešte niečo. Napadá mi iba jeden dôvod, prečo moji rodičia potrebovali hypotéku: aby som mohol študovať na Ivy League, jednej z najvýznamnejších univerzít v krajine.
  

Odhalenie tejto pravdy ma zabolí, až mi zovrie žalúdok a musím sa predkloniť.


Preklad: Júlia Žitná