© VYDAVATEĽSTVO TATRAN

Umenie pretekať v daždi

Umenie pretekať v daždi

Umenie pretekať v daždi je pútavý a dojemný príbeh nezvyčajnej rodiny, ktorá sa takmer rozpadla, ale zachránil ju jej najmúdrejší a najvernejší člen – pes Enzo

Enzo vie, že sa odlišuje od ostatných psov. Je pravda, že nemá protistojné palce a občas mu zíde na um, že najlepšia vec na svete je naháňať vtáky, no inak sa takmer vo všetkom podobá na človeka. Enzo počúva svojho pána, automobilového pretekára Dennyho, a prostredníctvom neho nahliadne do zložitého sveta ľudí. Z ustavičných a nečakaných zvratov pochopí, že v živote, podobne ako v automobilových pretekoch, automaticky nevyhráva ten, kto ide najrýchlejšie.

  • ISBN: 978-80-222-0611-2
  • EAN: 9788022206112
  • Počet strán: 224
  • Väzba: tvrdá s prebalom
  • Jazyk: slovenský
  • Formát: 147 x 229 mm

11,90 € Doporučená cena

Anotácia

Už ste sa niekedy zadívali na svojho psa a položili si otázku, či sa v jeho očiach nezračí hlbšie posolstvo?

V predvečer svojej smrti Enzo sumarizuje svoj život a spomína si, čo všetko prežil v kruhu milovanej rodiny. Rozpamätáva sa na Dennyho obete, bolestnú stratu Dennyho manželky Eve a traumatizujúci boj o získanie Zoe z rúk jej manipulátorských starých rodičov.

Enzo beží za svetlom a vrúcne dúfa, že sa znova vráti na zem ako človek s hladkou pokožkou, no zároveň vie, že aj keby sa mu to nesplnilo, vyhral beh za záchranu rodiny.

Román Umenie pretekať v daždi si získal v USA takú obľubu, že spoločnosť Universal Picture kúpila práva na jeho sfilmovanie. V hlavnej úlohe by sa mal objaviť Patrick Dempsey.

Recenzie

Múdra psia duša nás veľa naučí o ľudskej bytosti. Milujem tú knihu!
Sara Gruenová, autorka románu Voda pre slony

Umenie pretekať v daždi je dokonalá kniha pre všetkých, ktorí vedia, že niektorí z našich priateľov chodia vedľa nás na štyroch nohách, že súcit nie je iba ľudská vlastnosť, a že vzťah medzi dvoma dušami stvorenými pre seba sa v skutočnosti nikdy nekončí. Občas mám šťastie, že natrafím na román, ktorý mi dlho nezíde z mysle: tento je jeden z nich.
Jodi Picoult

Dramatický príbeh mladej rodiny zo strednej vrstvy situovaný do Seattlu si zaslúži miesto vedľa takých románov ako sú Čajka Jonathana Livingstona od Richarda Bacha, Alchymista od Paola Coelha či Život od Yanna Martela. Bájka písaná od srdca. Podobne ako jej úspešní bratia, aj ona potláča čitateľov vrodený cynizmus a umožňuje mu oprášiť staré otázky o viere a lepších povahových vlastnostiach ľudstva.
Sarah Cypher, Portland Oregonian

Nespomínam si, že by som niekedy čítal knihu, pri ktorej som sa toľko smial a zároveň plakal. Myslím, že podáva najlepší opis jazdy v pretekárskom aute a pocitov pretekára, aký som kedy čítal. A Enzo je najvnímavejší pes/človek, aký existoval.
Lyn St. James, jazdec na Indianapolis 500 a autor

Ukážka z knihy

Vybral si ma spomedzi hŕbky šteniat, z krbáľajúcej sa hrče labiek, uší a chvostov za stodolou na smradľavom priestranstve neďaleko mesta Spangle vo východnej časti štátu Washington. Z miesta, odkiaľ som prišiel, si nepamätám veľa, no spomínam si na svoju matku, mohutnú labradorku s ovisnutými strukmi, čo sa jej hompáľali zboka nabok, keď sme ju so súrodencami naháňali po dvore. Úprimne povedané, matka nás zrejme nemala bohvieako v láske a nezaujímalo ju, či sa najeme, alebo zomrieme od hladu. Očividne sa jej uľavilo, keď si po niekoho z nás niekto prišiel. Zasa menej o jedného skučiaceho ciciaka, čo sa za ňou vláči a vyciciava ju do poslednej kvapky.
   
Svojho otca som nepoznal. Ľudia na farme nahovorili Dennymu, že to bol kríženec pastierskeho psa a pudlíka, ale ja tomu neverím. Na farme som jakživ nevidel psa, čo by zodpovedal ich opisu, a hoci naša gazdiná bola milá, alfa samec bol protivný bastard, ktorý klamal ľuďom priamo do očí, aj keby mu pravda urobila lepšiu službu. Zoširoka porovnával inteligenciu jednotlivých psích rás a bol neoblomne presvedčený, že pastierske psy a pudlíky sú múdre, preto by bolo rozumnejšie – a cennejšie –, keby sa v záujme zachovania temperamentu znova párili s labradormi. Znôška nezmyslov! Každý predsa vie, že pastierske psy a pudlíky nevynikajú inteligenciou. Len reagujú na podnety, nevedia uvažovať samostatne. Platí to najmä o pastierskych psoch s modrými očami od protinožcov, ktorými sa ľudia nadchýnajú, lebo vedia chytiť letiaci tanier z frisby. Jasné, sú múdre a rýchle, ale len v rámci svojich obmedzených schopností; ich správanie je celkom bežné.
   
Som presvedčený, že môj otec bol teriér. Lebo teriéry vedia riešiť problémy. Urobia, čo im prikážete, ale iba ak je to v súlade s ich vlastným presvedčením. Na farme bol jeden taký teriér. Airedale. Veľký hnedo-čierny a drsný. Nik si s ním nezačínal. Nebol s nami zatvorený v ohradenom priestranstve za domom. Zdržiaval sa v stodole pod kopcom pri potoku, kam muži chodili opravovať traktory. No občas vybehol hore svahom, a keď prišiel, všetci sa mu pratali z cesty. Na farme sa povrávalo, že kedysi bol bojovým psom a alfa samec ho drží oddelene, lebo raz zabil svojho súkmeňovca len preto, lebo vetril smerom k nemu. Oddrapil mu kus zátylka pre jediný letmý pohľad. A keď sa hárala nejaká sučka, hneď na ňu skočil a odbavil sa, nehľadiac, či ho niekto sleduje, alebo to niekomu prekáža. Často som uvažoval, či ma nesplodil práve on. Mám jeho hnedo-čierne sfarbenie, srsť trochu drôtenú a ľudia často utrúsia, že som určite čiastočný teriér. Páči sa mi myšlienka, že mám v genetickom fonde zanovitosť.
   
Pamätám sa, že farmu som opúšťal v horúci deň. V Spangle bola spara každý deň, a ja som si myslel, že celý svet je horúci, lebo dovtedy som nepoznal chlad. Nikdy som nevidel dážď, ani o vode som toho veľa nevedel. Voda bola tekutina vo vedrách, ktorú pili ostatné psy a ktorú alfa samec striekal z hadice do tváre psom, keď sa začali ruvať. Ale deň, keď prišiel Denny, bol mimoriadne horúci. So súrodencami sme sa klbčili ako zvyčajne, keď odrazu medzi nás začrela ruka, chmatla ma za zátylok, a znenazdania som sa hompáľal vysoko vo vzduchu.
   
„Tento,“ povedal muž.
   
Vtedy som po prvý raz zočil zvyšok svojho života. Muž bol štíhly, mal dlhé a ostro vyrysované svaly. Nebol veľký, ale pôsobil sebavedome. Mal zvedavé svetlomodré oči. Vlnité vlasy mal ostrihané na- krátko, strapatú bradu tmavú a drôtenú ako írsky teriér.
   
„Výkvet vrhu,“ povedala pani. Bola milá; páčilo sa mi, keď si nás posadila do mäkkého lona a maznala sa s nami. „Najmilší. Najlepší.“
   
„Uvažovali sme, či si ho nenecháme,“ povedal alfa samec a prikročil bližšie v obrovských čižmách so zaschnutým bahnom z potoka, kde opravoval plot. To hovoril zakaždým. Doparoma, bol som sotva dvanásťtýždňové šteňa, ale tie slová som ho počul vyrieknuť niekoľko ráz. Používal ich, aby čo najviac zarobil.
  
„Zrieknete sa ho?“
   
„Za primeranú cenu,“ odvetil alfa samec, žmúriac do oblohy vybielenej slnkom. „Za primeranú cenu.“