© VYDAVATEĽSTVO TATRAN

Strom v srdci

Strom v srdci

Pôsobivý, pekne napísaný román. Kim Edwardsová s obdivuhodnou schopnosťou vcítenia skúma dosah rodinného tajomstva, ktoré siaha až na samé hranice lásky a vykúpenia.

Tento ohromujúci román sa začína počas zimnej noci roku 1964, keď snehová víchrica prinúti doktora Davida Hemryho pomôcť na svet svojim vlastným dvojčatám. Jeho syn, ktorý sa narodí ako prvý, je dokonale zdravý, no doktor hneď spozná, že jeho dcéra má Downov syndróm. Z motívov, o ktorých sám sebe nahovára, že sú správne, urobí v zlomku sekundy rozhodnutie, ktoré ho bude navždy prenasledovať a ovplyvní život celej rodiny.

  • ISBN: 978-80-222-0545-0
  • EAN: 9788022205450
  • Počet strán: 368
  • Väzba: tvrdá s prebalom
  • Jazyk: slovenský
  • Formát: 147 x 229 mm

11.50 € Doporučená cena

Recenzie

Pozoruhodný debut.
Chicago Tribune


Kim Edwardsová napísala taký fascinujúci román, že som ho zhltla na jeden dúšok, čítala som hlboko do noci. Jej postavy čitateľa uchvátia. Sledujeme príbeh manželstva založeného na nežných dôvernostiach, ktoré zničí prijatie konvenčného chápania bez vlastných skúseností, a v jeho dôsledku lži a tajnostkárstvo. Z popola vyrastajú nové životy, dosť silné na to, aby porazili konvenciu a definovali rodinu jednoducho ako podpornú lásku. Strach, ľútosť, vykúpenie – čo viac môže čitateľ chcieť? V prekrásne napísanom románe to všetko nájde.
Sena Jeter Naslundová


V Strome v srdci vytvorila Kim Edwardsová príbeh ľútosti a vykúpenia, úprimných emócií, postáv prenasledovaných vlastnou minulosťou. To všetko podáva takým pekným jazykom, že máme chuť čítať odseky opakovane a znova a znova nás uchvátia... je to jednoducho pekná kniha – neviem sa dočkať toho, čo napíše nabudúce.
Jodi Picoultová


Prvý román Kim Edwardsovej je pôsobivým príbehom, v ktorom sa doslova i v prenesenom zmysle striedajú svetlá a tiene. Je ako stvorený pre knižné debatné krúžky. Odporúčame.
Library Journal


Strom v srdci sa odvíja od absolútne fascinujúceho začiatku a hlboko a nenávratne nás vťahuje do navzájom prepojených životov dvoch rodín, ktoré formuje ničivé tajomstvo. Tento strhujúci príbeh so zložitými charaktermi a pekným jazykom sa zaradil medzi moje obľúbené.
Sue Monk Kiddová


Sľubný románový debut... Strom v srdci nás núti dychtivo čítať až do konca, je to nádherne sformulovaný príbeh... Veľmi odporúčame.
Bookreporter.com


Strom v srdci je dar, plný sálajúceho tajomstva. Kim Edwardsová píše s veľkou múdrosťou a schopnosťou vcítenia o rodine, rozhodnutiach, tajomstvách a vykúpení. Je to nádherný, srdcervúci a srdce uzdravujúci román.
Luanne Riceová


Pevne utkaný príbeh o láske, strate a vykúpení.
Orlando Sentinel


Pôsobivý, pekne napísaný román. Kim Edwardsová s obdivuhodnou schopnosťou vcítenia skúma dosah rodinného tajomstva, ktoré siaha až na samé hranice lásky a vykúpenia.
Ursula Hegiová


Tento nezvyčajný román je vzrušujúcou a úchvatnou sondou plnou prekvapení. Múdro napísaná kniha, ktorú si natrvalo zapamätáme.
Bobbie Ann Masonová

 Pri čítaní Stromu v srdci každého z nás uchváti mimoriadna sila príbehu a hĺbka vcítenia.
The Washington Post

Ukážka z knihy

Marec 1964

 I
 

Rozsnežilo sa niekoľko hodín pred začiatkom jej pôrodných bolestí. Najprv to bolo len zopár vločiek prilietajúcich z fádne sivej podvečernej oblohy, a potom sa spustila divá fujavica, vetrom hnaná bieloba svišťala okolo stĺpov ich širokej prednej verandy. Stál vedľa nej pri okne, sledoval ostré nárazy víchrice, zvírený a klesajúci sneh. Všade na okolí sa zažínali svetlá a nahé konáre stromov obeleli.

 

Po večeri zakúril, vyšiel von do nevľúdneho počasia po drevo, ktoré na jeseň navŕšil pri garážových dverách. Na tvári cítil ostrý a studený vzduch. Zobral polená, striasol z nich jemné biele čiapočky a odniesol ich dovnútra. Triesky sa v železnom kozube hneď rozhoreli. Chvíľu sedel pred ním so skríženými nohami, prikladal a pozoroval vyskakujúce plamene, hypnotizujúce, s modrými okrajmi. Vonku ticho, husto a jasne snežilo vo svetle pouličných lámp. Keď vstal a pristúpil k oknu, z ich auta stojaceho na rohu ulice bol jemný biely kopec. Aj odtlačky jeho nôh tam vonku sa zaplnili a zmizli.

 

Striasol si z rúk popol a usadil sa na pohovku vedľa manželky. Nohy mala podoprené vankúšmi, opuchnuté členky skrížené a o brucho opretý výtlačok Dr. Spocka. Pohrúžená do čítania si pri každom obrátení stránky neprítomne oblizla ukazovák.  Ruky mala štíhle, prsty krátke a pevné, sústredila sa na text a zľahka si hrýzla spodnú peru. Pozoroval ju a cítil nával lásky a úžasu z toho, že je jeho manželkou a čoskoro, o tri týždne, sa má narodiť ich prvé dieťa. Boli manželmi ešte len rok.

 

Zakryl jej nohy dekou a ona naňho s úsmevom pozrela.

 

„Vieš, som zvedavá, aké to je,“ povedala. „Myslím predtým, ako sa narodíme. Škoda, že sa na to nepamätáme.“ Rozopla si župan a vyhrnula pulóver, čo mala pod ním, odhaliac brucho okrúhle a tvrdé ako melón. Prešla dlaňou po jeho hladkom povrchu, svetlo kozuba sa pohrávalo s jej pokožkou a vlasy nadobudli odtieň červenkastého zlata. „Myslíš, že je to ako byť vnútri veľkého lampáša? V knihe píšu, že mi svetlo prestupuje cez pokožku a bábätko už vidí.“

 

„Neviem,“ odvetil.

 

Zasmiala sa. „Prečo nie? Si doktor.“

 

„Som len ortopedický chirurg,“ pripomenul jej. „Môžem ti povedať o osifikácii plodových kostí, no to je všetko.“ Nadvihol jej nohu, jemnú a opuchnutú v svetlomodrej ponožke, a začal ju jemne masírovať: mocnú tarzálnu kosť päty, metatarzálne a prstové kosti ukryté pod pokožkou a husto pokryté svalstvom ako vejár pred otvorením. Jej dych napĺňal tichú izbu, od jej nôh sa mu zohriali ruky a predstavoval si dokonalú, skrytú symetriu kostí. V tehotenstve mu pripadala pekná, no krehká, cez bledú pokožku jemne presvitali modré žilky.

 

Všetko prebiehalo dobre, bez medicínskych obmedzení. Aj tak sa však s ňou už niekoľko mesiacov nebol schopný milovať. Namiesto toho cítil potrebu chrániť ju, nosiť po schodoch, prikrývať dekou, prinášať jej puding. „Nie som invalid,“ protestovala zakaždým so smiechom. „Ani vtáča, čo si našiel na trávniku.“ Jeho pozornosť ju však tešila. Niekedy sa zobudil a pozoroval, ako spí: chvenie viečok, pomalý, pravidelný pohyb hrude, roztvorenú dlaň, dosť malú na to, aby ju mohol celú pojať do vlastnej dlane.

 

Bola od neho o jedenásť rokov mladšia. Po prvý raz ju uvidel pred pätnástimi mesiacmi, v sivý novembrový deň, keď si kupoval kravaty a ona sa viezla na pohyblivých schodoch v obchodnom dome. Mal tridsaťtri rokov a do Lexingtonu v štáte Kentucky prišiel len nedávno. Vynorila sa z davu ako vidina, blond vlasy začesané dozadu do elegantného uzla, na krku i v ušiach sa jej ligotali perly. Na sebe mala tmavozelený vlnený kabát, jej pokožka bola čistá a bledá. Nastúpil na pohyblivé schody a pretlačil sa cez dav dopredu, aby ju nestratil z dohľadu. Vyšla na štvrté poschodie, kde bolo oddelenie so spodnou bielizňou. Pokúšal sa ju sledovať v uličkách plných jemne sa lesknúcich podprseniek a nohavičiek. A vtedy ho s úsmevom zastavila predavačka v tmavomodrom kostýme s bielym golierom a spýtala sa, či mu môže poradiť. Župan, povedal, uprene prezerajúc uličku, kým znova nezahliadol jej vlasy, tmavozelený chrbát a sklonenú hlavu odhaľujúcu ladné biele hrdlo. Župan pre moju sestru, ktorá býva v New Orleanse. Samozrejme, nemal sestru ani inú žijúcu rodinu, ku ktorej by sa hlásil.

 

Predavačka zmizla a o chvíľu sa vrátila s troma županmi z hrubej froté tkaniny. Vybral naslepo, takmer na ne ani nepozrel, vzal ten navrchu. Tri veľkosti, vravela predavačka, a na budúci mesiac bude väčší výber farieb, on však už bol v uličke, koralovo sfarbený župan mal prehodený cez plece a topánky mu pískali na dlaždiciach, keď sa netrpezlivo predieral pomedzi ostatných nakupujúcich tam, kde stála ona.

 

Prehŕňala sa v stohu drahých pančuchových nohavičiek, cez celofánové okienka presvitali farby: tmavosivá, modrá, gaštanová, tmavá ako prasacia krv. Otrela sa oňho rukávom zeleného kabáta a zacítil jej parfum, niečo jemné, a predsa prenikavé, pripomínajúce husté bledé lupene orgovánu pred oknom študentskej izby, v ktorej kedysi býval v Pittsburghu. Malé okná prízemného bytu boli vždy zanesené popolom a sadzami z oceliarne, na jar však kvitol orgován a o sklo sa opierali vetvičky bielej levandule, ich vôňa sa vznášala ako svetlo.

 

Odkašľal si – takmer nebol schopný dýchať – a podával predavačke froté župan, tá sa však smiala, rozprávala vtip a nevšímala si ho. Znova si odkašľal. Znechutene naňho pozrela, potom kývla hlavou k svojej zákazníčke, ktorá teraz ako obrovské hracie karty držala v rukách tri tenké balíčky pančuchových nohavičiek.

 

„Slečna Asherová tu bola skôr,“ chladným a vyčítavým tónom vyhlásila predavačka.

 

Vtedy sa ich pohľady stretli a vzrušene si uvedomil, že jej oči sú rovnakej tmavozelenej farby ako kabát. Pozerala naňho. Solídny tvídový plášť, tvár čisto vyholená a zrumenená od chladu vonku, pestované nechty. Pobavene a s jemným odstupom sa usmiala, ukazujúc na župan v jeho ruke.

 

„Pre manželku?“ spýtala sa. V jej reči rozoznal prízvuk vyšších vrstiev. V Kentucky, štáte starých peňazí, na takýchto rozdieloch záležalo. Strávil v ňom len šesť mesiacov, no už to vedel. „To je v poriadku, Jean,“ povedala predavačke. „Obslúžte najprv jeho. Chudák, musí byť medzi týmito čipkami bezradný.“

 

„Je pre moju sestru,“ odvetil v zúfalom úsilí zvrátiť zlý dojem, ktorý vyvolal. Tu sa mu to stávalo často. Bol príliš otvorený a priamy, čo pôsobilo ako urážka. Župan skĺzol na dlážku a on sa zohol, aby ho zodvihol. Tvár mu očervenela ako ruža. Rukavičky mala položené na skle a holé dlane zľahka spočívali vedľa nich. Zdalo sa, že ju jeho stiesnenosť obmäkčila, pretože keď sa im pohľady znova stretli, jej oči boli vľúdne.

 

Znova to skúsil. „Prepáčte, zrejme neviem, čo robím. A ponáhľam sa. Som lekár. Meškám do nemocnice.“

 

Jej úsmev zvážnel.

 

„Chápem.“ Znova sa obrátila k predavačke. „Naozaj, Jean, obslúžte ho ako prvého.“

 

Súhlasila s ďalším stretnutím, napísala svoje meno a telefónne číslo perfektným rukopisom, ktorý im v tretej triede vštepovala učiteľka, bývalá mníška. Každé písmeno má tvar, vravela, jediný tvar na celom svete a nijaký iný, a vy ste zodpovední, aby ste ho napísali dokonale. Žena v zelenom kabáte, ktorá sa čoskoro mala stať jeho manželkou, ako osemročné bledé a chudé dievčatko zvierala v prštekoch pero a sama vo svojej izbe dlhé hodiny nacvičovala kurzívu, až kým nepísala s plynulosťou tečúcej vody. Neskôr, keď mu o tom rozprávala, predstavoval si jej hlávku sklonenú vo svetle lampy, prsty bolestivo zovreté, a žasol nad jej vytrvalosťou, vierou v krásu a stotožnením sa s autoritatívnymi tvrdeniami bývalej mníšky. V ten deň však ešte nič z toho nevedel. V ten deň nosil kúsok papiera vo vrecku bieleho plášťa z jednej nemocničnej izby do druhej a pripomínal si, ako sa písmená navzájom spájajú do dokonalého tvaru jej mena. V ten istý večer jej zatelefonoval, na druhý deň spolu išli na večeru a o tri mesiace z nich boli manželia.

 

Teraz, v posledných mesiacoch tehotenstva, jej froté župan koralovej farby sedel perfektne. Našla ho odložený a ukázala mu ho. Ale tvoja sestra zomrela veľmi dávno, zvolala zmätene, a on na okamih zmeravel, potom sa usmial. Lož spred roka preletela izbou ako temný vták. Musel som niečo povedať. Musel som vymyslieť spôsob, ako zistiť tvoje meno. Usmiala sa, prešla cez izbu a objala ho.

 

Stále snežilo. Nasledujúcich niekoľko hodín čítali a zhovárali sa. Niekedy mu chytila ruku a položila si ju na brucho, aby cítil pohyby bábätka. Z času na čas vstal a priložil na oheň, pozrel z okna a na zemi videl asi desať centimetrov snehu, ktorý stále pribúdal. Ulice pôsobili mäkkým a tichým dojmom, áut bolo málo.

 

O jedenástej vstala a išla si ľahnúť. On zostal dolu a čítal najnovšie číslo časopisu o kostnej a kĺbovej chirurgii. Mal povesť veľmi dobrého lekára, talentovaného diagnostika a zručného chirurga. Absolvoval s najlepším prospechom v ročníku. Bol však ešte mladý a  – hoci to starostlivo skrýval – neistý. V každej voľnej chvíli študoval a dosiahnuté úspechy mu postupne upevňovali sebadôveru. Sám seba vnímal ako odchýlku. Narodil sa s láskou k poznaniu v rodine zápasiacej zo dňa na deň o prežitie, ktorá vzdelanie vnímala ako zbytočný luxus, míňanie prostriedkov na neistý cieľ. Boli chudobní, a ak vôbec išli k lekárovi, tak na osemdesiat kilometrov vzdialenú kliniku v Morgantowne. Jeho spomienky na tieto zriedkavé cesty boli živé. Natriasal sa v zadnej časti vypožičanej dodávky víriacej prach. Jeho sestra, ktorá sedela v kabíne s rodičmi, to nazývala tancujúca cesta. Miestnosti v Morgantowne boli pochmúrne, mali farbu zelenej rybničnej vody a lekári sa ponáhľali, správali sa k nim stroho, nesústredene.

 

A po všetkých tých rokoch ešte boli chvíle, keď sa pred lekármi cítil ako votrelec, ktorého prezradí jediná chyba. Vedel, že to ovplyvnilo aj jeho špecializáciu. Občasné vážne prípady, s ktorými sa stretali praktickí lekári, ani náročné riskantné operácie srdca neboli preňho. Zaoberal sa väčšinou polámanými údmi, ich naprávaním, sadrovaním a prezeraním röntgenových snímok, pozorovaním, ako sa zlomeniny pomaly, no zázračne opäť spájajú. Páčilo sa mu, že kosti sú pevné a pretrvajú aj v bielej horúčave kremačnej pece. Kosti vydržia; bolo preňho ľahké veriť v niečo také pevné a predvídateľné.

 

Čítal ešte aj po polnoci, až napokon sa písmená na žiarivých bielych stránkach nezmyselne chveli. Vtedy odložil časopis na konferenčný stolík a vstal, aby sa postaral o oheň. Udusil spálené polená na žeravý popol, naplno otvoril prieduch a zavrel mosadzné dvierka kozuba. Keď zhasil svetlo, zvyšky ohňa jemne prebleskovali cez vrstvy popola jemného a bieleho ako sneh, ktorý siahal vysoko popri zábradlí verandy a kríkoch rododendronu.

 

Schody pod jeho váhou škrípali. Zastal vo dverách detskej izby, pozeral v prítmí na postieľku a prebaľovací pult, plyšové zvieratká naaranžované na policiach. Steny boli vymaľované na bledozeleno. Jeho žena vyšila obrázok vyparádenej husi s čepcom, ktorý visel na stene oproti. Vyšívala drobnými stehmi, a ak zbadala čo len najmenšiu nedokonalosť, vypárala celé časti. Pod plafónom boli medvedíky namaľované pomocou šablóny. Aj to urobila ona.

 

Impulzívne vošiel do izby a zastal pri okne, odsunul jemnú záclonu a pozoroval sneh, teraz už pri stĺpoch lámp, plotoch a na strechách vysoký asi dvadsať centimetrov. V Lexingtone také čosi vídal zriedka, a pravidelne padajúce vločky a ticho navôkol ho naplnili pocitom vzrušenia i pokoja zároveň. Bola to chvíľa, v ktorej akoby sa všetky nesúrodé kúsky jeho života spojili do jediného celku, všetky minulé smútky a sklamania, úzkostné tajomstvá a neistota sa teraz skrývali pod jemnou bielou vrstvou. Ráno bude tiché, svet utlmený a krehký, až kým deti zo susedstva neprelomia ticho šantením a radostnými výkrikmi. Pripomínal si podobné dni vlastného detstva v horách, vzácne chvíle úniku, keď chodil po kopcoch, kde jeho dych znel prenikavo a hlas akoby tlmil ťažký sneh ohýbajúci konáre stromov nachýlené nad cestičkami. Svet sa na niekoľko krátkych hodín zmenil.

 

Stál tam dlhú chvíľu, až kým nezačul jej tichý pohyb. Našiel ju sedieť na okraji postele so sklonenou hlavou. Rukami zvierala matrac.

 

Pozrela naňho. „Myslím, že sú to pôrodné bolesti.“ Vlasy mala rozpustené, pramienok prichytený na pere. Odhrnul jej ho a zasunul naspäť za ucho. Sadol si vedľa nej. Pokrútila hlavou. „Neviem. Cítim sa čudne. Tie kŕče. Prichádzajú a opäť sa strácajú.“

 

Pomohol jej ľahnúť si na bok a ľahol si aj on, masíroval jej chrbát. „Sú to zrejme len falošné kontrakcie,“ ubezpečoval ju. „Napokon, ešte máš tri týždne, a prvé bábätká sa zvyčajne rodia neskôr.“

 

Vedel, že je to pravda, veril tomu, keď to hovoril, a v skutočnosti si tým bol taký istý, že po čase zaspal. Zobudil sa, keď stála pri posteli a triasla ho za plece. Jej župan a vlasy boli v zvláštnom snežnom svetle napĺňajúcom izbu takmer biele.

 

„Merala som ich. Prichádzajú v päťminútových intervaloch. Sú silné a bojím sa.“

 

Zaplavilo ho vzrušenie a obavy podobné pene, ktorú dvíha vlna. Bol však naučený správať sa v tiesňových situáciách vyrovnane a ovládať emócie, takže bol schopný pokojne vstať, vziať hodinky a pomaly s ňou kráčať po chodbe. Keď prišli kontrakcie, zovrela mu dlaň tak silno, až mal pocit, že mu môže polámať prstové kosti. Prichádzali, ako vravela, v päťminútových, potom v štvorminútových intervaloch. Vybral zo skrine tašku, odrazu bol však celý stŕpnutý zo závažnosti tejto chvíle, tak dlho očakávanej, no zároveň prekvapujúcej. Pohyboval sa spolu s ňou, ale svet okolo nich sa spomalil a stíchol. Mocne si uvedomoval všetko: ako jeho dych prúdi po povrchu jazyka, ako jej nohy nepohodlne vkĺzajú do jediných topánok, ktoré je ešte schopná nosiť, ako pri okrajoch tmavohnedej kože vystupujú opuchliny. Keď ju chytil za rameno, cítil sa čudne, akoby sa vznášal v izbe niekde v blízkosti osvetlenia a pozoroval ich oboch zhora, pričom si všímal všetky odtiene a detaily: jej chvenie pri kontrakciách, vlastné prsty, ktoré jej pevne, s potrebou chrániť ju, zvierali lakeť. A sneh, ktorý ešte vždy vonku padal.

 

Pomohol jej obliecť si tmavozelený vlnený kabát, ktorý mala na bruchu rozopnutý. Našiel aj kožené rukavice, čo mala na sebe, keď ju po prvý raz uvidel. Pripadalo mu dôležité, aby boli tieto detaily v poriadku. Chvíľu stáli spolu na verande, ohúrení jemným bielym svetom.

 

„Počkaj tu,“ povedal, zišiel dolu schodmi a vyšliapal v závejoch cestičku. Dvere starého auta boli zamrznuté a trvalo mu niekoľko minút, kým ich otvoril. Keď sa mu to napokon podarilo, zdvihol sa trblietavý biely obláčik a on sa načiahol na dlážku pri zadných sedadlách po škrabku na ľad a kefu. Keď sa vynoril z auta, jeho manželka sa opierala o stĺp verandy, čelo si zabárala do dlaní. V tej chvíli pochopil, že jej bolesti sú skutočne silné a bábätko naozaj príde na svet ešte v tú noc. Odolal nutkaniu ísť k nej a namiesto toho sústredil všetku energiu na to, aby uvoľnil auto. Keď boli bolesť a chlad na jeho holých dlaniach prisilné, striedavo si ich zohrieval v podpazuší, no ani na chvíľu neustal v tom, čo robil. Odstránil sneh z čelného skla, okien a strechy a pozoroval, ako sa trúsi a stráca v jemnom bielom mori okolo jeho členkov.

 

„Nespomínal si, že to bude tak bolieť,“ povedala, keď prišiel na verandu. Objal ju okolo pliec a pomohol jej zísť dolu schodmi. „Môžem chodiť,“ dodala. „Len nie vtedy, keď príde bolesť.“

 

„Viem,“ odvetil, no nepustil ju.

 

Keď prišli k autu, dotkla sa jeho ramena a ukázala na dom zahalený snehom a žiariaci do tmy ulice ako lampa.

 

„Keď sa vrátime, budeme mať so sebou bábätko. Náš svet už nikdy nebude rovnaký.“

 

Stierače boli zamrznuté, a keď vychádzal na cestu, po zadnom okne sa sypal sneh. Šoféroval pomaly a myslel na to, aký je Lexington pekný, keď sú stromy a kríky takto obťažkané snehom. Vyšiel na hlavnú cestu, kolesá nabehli na ľad a auto sa krátko, plynulo kĺzalo cez križovatku, až kým ho nezastavil závej.

 

„To je v poriadku,“ vyhlásil a v hlave mal zmätok. Našťastie nebolo na dohľad nijaké iné auto. Volant pod jeho holými dlaňami bol tvrdý a studený ako kameň. Podchvíľou utrel opakom ruky čelné sklo a nakláňal sa, aby videl cez priehľadnú plôšku. „Predtým ako sme odišli, som volal Bentleymu,“ povedal. Bol to jeho kolega pôrodník. „Dohodli sme sa, že sa stretneme v ordinácii. Je to bližšie.“

 

Chvíľu mlčala, rukou zvierala palubnú dosku a predýchavala kontrakciu. „Ak neporodím v tomto starom aute,“ pokúsila sa napokon o žart. „Vieš, ako ma vždy desila podobná predstava.“

 

Usmial sa, no vedel, že jej strach je skutočný, a cítil ho aj on.

 

Vždy sa správal metodicky a cieľavedome. Nezmenila to ani tiesňová situácia. Zastával pri každých svetlách, signalizoval odbočenia v prázdnych uliciach. Vždy po niekoľkých minútach znova zovrela rukou palubnú dosku a sústredila sa na dýchanie, čo ho prinútilo preglgnúť a pozrieť na ňu. V tú noc bol nervóznejší ako kedykoľvek predtým. Nervóznejší ako na prvej hodine anatómie, keď otvárali telo mladého muža, aby odhalili jeho tajomstvá. Nervóznejší ako v deň svadby, keď jej rodina zaplnila jednu polovicu kostola a v druhej bola len hŕstka jeho kolegov. Rodičia boli mŕtvi a sestra tiež.

 

Na parkovisku stálo len jedno auto, sestričkin sivomodrý Fairlane, konzervatívny, pragmatický a novší ako jeho auto. Aj jej zatelefonoval. Zastavil pred vchodom a pomohol manželke vystúpiť. Teraz, keď sa bezpečne dostali do ambulancie, boli obaja povznesení, so smiechom vchádzali do jasne osvetlenej čakárne.

 

Sestrička im vyšla v ústrety. Vo chvíli, keď ju uvidel, si uvedomil, že niečo nie je v poriadku. Jej bledá tvár mohla byť tvárou dvadsaťpäťročnej ženy i štyridsiatničky a dominovali na nej veľké modré oči. Keď vedela, že niečo nie je v poriadku, na čele medzi nimi sa vytvorila zvislá čiara. Bola tam aj teraz, keď im oznamovala, čo sa stalo: Bentleyho auto sa predieralo po neodhrnutej vidieckej ceste, dvakrát sa otočilo na ľade pod snehom a skončilo v priekope.

 

„Vravíte, že doktor Bentley nepríde?“ spýtala sa jeho manželka.

 

Sestrička prikývla. Bola vysoká, taká chudá a kostnatá, až sa zdalo, že sa jej kosti môžu každú chvíľu predrať cez kožu. Z vážnych modrých očí vyžarovala inteligencia. Celé mesiace ľudia hovorili a žartovali o tom, že je doňho asi zaľúbená. Bral to ako obyčajnú klebetu, znechucujúcu, no prirodzenú, keď muž a slobodná žena denne pracujú v takej tesnej blízkosti. A potom v jeden večer zaspal pri stole. Snívalo sa mu, že sa vrátil domov do svojho detstva a mama kladie poháre so zaváraným ovocím, ktoré sa lesknú ako šperky, na stôl prikrytý voskovaným plátnom pod oknom. Jeho päťročná sestra držala v ochabnutej ruke bábiku. Letmý obraz, azda spomienka, naplnil ho však smútkom a cnením. Dom bol po tom, čo sestra zomrela a rodičia sa odsťahovali, prázdny, izby, ktoré mama starostlivo drhla, opustené, znel v ňom len šuchot veveričiek a myší.

 

Keď zdvihol hlavu zo stola a otvoril oči, mal v nich slzy. Sestrička stála vo dverách, emócie zjemnili jej črty. V tej chvíli bola pekná, spola sa usmievala, nebola to tá pedantná žena, ktorá každodenne ticho a efektívne pracovala po jeho boku. Ich pohľady sa stretli a doktor mal pocit, že ju pozná – že sa poznajú – akýmsi hlbokým a zaručeným spôsobom. Na okamih nestálo medzi nimi vôbec nič; bola to taká veľkolepá intímnosť, že zostal nehybný a úplne fascinovaný. Potom sa prenikavo začervenala a odvrátila pohľad. Odkašľala si a povedala, že už pracuje dve hodiny nadčas a odchádza. Mnoho dní odvtedy mu nepozrela do očí.

 

Keď ho potom ľudia pokúšali, zastavil ich. Je to veľmi dobrá sestrička, hovoril, dvíhajúc ruku na protest proti žartom, ctiac si tú chvíľu intenzívneho kontaktu. Najlepšia, s akou som kedy pracoval. To bola pravda, a teraz bol veľmi rád, že ju má pri sebe.

 

„A čo pohotovosť?“ spýtala sa. „Nestihli by ste to?“

 

Doktor pokrútil hlavou. Kontrakcie prichádzali približne v minútových intervaloch.

 

„Toto bábätko nepočká,“ skonštatoval s pohľadom upretým na manželku. Vo vlasoch sa jej topil sneh a trblietal sa ako diamantová tiara. „Už je na ceste.“

 

„To je v poriadku,“ stoicky vyhlásila manželka. „Aspoň mu budeme mať čo rozprávať, keď vyrastie.“

 

Sestrička sa usmiala, čiara medzi jej očami bola síce viditeľná, no už nie taká výrazná. „Tak poďme dnu,“ povedala. „Nejako vám pomôžeme zvládnuť bolesť.“

 

Zašiel do svojej ambulancie po plášť, a potom vstúpil do Bentleyho vyšetrovne, kde na lôžku, s nohami v strmeňoch, ležala jeho manželka. Miestnosť bola bledomodrá, plná chrómu, kvalitného smaltu a žiarivých oceľových nástrojov. Podišiel k umývadlu a umyl si ruky. Bol mimoriadne čulý, uvedomoval si najmenšie detaily a panika z Bentleyho neprítomnosti ustupovala. Zavrel oči a prinútil sa sústrediť na to, čo ho čaká.

 

„Všetko napreduje,“ povedala sestrička, keď sa obrátil. „Vyzerá to dobre. Odhadla by som to na desať centimetrov; poďte sa pozrieť.“

 

Sadol si na nízku stoličku a načiahol sa do jemnej jaskyne manželkinho tela. Plodová blana bola ešte neporušená, a cez ňu cítil hlavičku dieťaťa, hladkú a tvrdú ako bejzbalová lopta. Jeho dieťa. Mal by nervózne chodiť sem a tam niekde v čakárni. Na jedinom okne v miestnosti boli spustené žalúzie, a keď vytiahol ruku, zistil, že uvažuje o snehu, či ešte padá a tíši mesto a okolitú krajinu.

 

„Áno,“ prikývol, „desať centimetrov.“

 

„Phoebe,“ prehovorila jeho manželka. Nevidel jej tvár, jej hlas však bol jasný. Celé mesiace diskutovali o menách a nedospeli k rozhodnutiu. „Dievča nech je Phoebe. A ak to bude chlapec, tak Paul, po mojom prastrýkovi. Vravela som ti to?“ spýtala sa. „Chcela som ti povedať, že som sa rozhodla.“

 

„Sú to pekné mená,“ upokojujúco vyhlásila sestrička.

 

„Phoebe a Paul,“ zopakoval doktor, no sústredil sa na kontrakciu. Kývol na sestru, ktorá pripravovala rajský plyn. Počas rokov, keď bol rezidentom, bežne utlmovali ženy, až kým nebolo po pôrode, no časy sa zmenili – bol rok 1964 – a on vedel, že Bentley používa plyn uvážlivejšie. Lepšie, ak bude pri vedomí, aby mohla tlačiť; utlmí ju len pri najhorších kontrakciách v poslednom štádiu pôrodu. Naplo ju a vykríkla, bábätko zostúpilo do pôrodných ciest a pretrhlo plodovú blanu.

 

„Teraz,“ povedal doktor a sestrička priložila masku. Ženine ruky sa uvoľnili, pod účinkom plynu roztvorila päste a ticho ležala, pokojná, už si neuvedomovala, že jej telo zviera jedna kontrakcia za druhou.

 

„Na prvé dieťa to ide rýchlo,“ poznamenala sestrička.

 

„Hej,“ odvetil. „Zatiaľ je to v poriadku.“

 

Takto prešla polhodina. Jeho žena sa vzdúvala, stonala a tlačila, a keď mal pocit, že má dosť – alebo keď kričala od neznesiteľnej bolesti –, naznačil sestričke, aby jej podala plyn. Okrem tichých inštrukcií sa nezhovárali. Vonku naďalej padal sneh, zakrýval cesty. Doktor sedel na antikorovej stoličke a sústredil sa len na to podstatné. Keď bol na praxi ako medik, priviedol na svet päť bábätiek, všetky pôrody boli úspešné a deti zdravé. Lovil z pamäti podrobnosti, pričom mu manželka s nohami v strmeňoch a s bruchom zdvihnutým tak, že jej nevidel tvár, pomaly splývala s ostatnými ženami. Jej okrúhle kolená, hladké úzke lýtka, členky, to všetko bolo pred ním, dôverne známe a milované. No nezišlo mu na um pohladkať jej pokožku či položiť upokojujúco dlaň na koleno. Keď tlačila, držala ju za ruku sestrička. On sa sústredil na to, čo bolo bezprostredne pred ním, a vnímal viac ako len ju samu; telo ako iné telá, pacientku, pri ktorej musí uplatniť všetky svoje technické zručnosti. Bolo viac ako zvyčajne nevyhnutné, aby mal emócie pod kontrolou. S plynúcim časom sa vrátil čudný pocit, ktorý zažil v ich spálni. Akoby bol v istom zmysle vzdialený od scény tohto pôrodu, síce na mieste, no zároveň akoby sa vznášal inde, pozoroval všetko z bezpečného odstupu. Vnímal sám seba, ako starostlivo robí presný nástrih hrádze. Je dobrý, pomyslel si, lebo krv sa objavila v čistej línii. Nepripustil si myšlienky na chvíle, keď sa tých istých miest vášnivo dotýkal.

 

Ukázala sa hlavička. Po troch ďalších zatlačeniach sa vynorila, potom bábätko vykĺzlo do jeho čakajúcich rúk a zaplakalo, sinavá pokožka zružovela.

 

Bol to chlapec, tmavovlasý s červenou tváričkou, živými očkami, ktoré privieral pred svetlom, a nepáčil sa mu studený a ostrý dotyk vzduchu. Doktor zaviazal pupočnú šnúru a prestrihol ju. Môj syn, pripustil si myšlienku. Môj syn.

 

„Je krásny,“ povedala sestrička. Čakala, kým dieťa prezrie, skontroluje rýchly a rovnomerný rytmus jeho srdiečka, ruky s dlhými prštekmi a tmavovlasú hlavičku. Potom ho vzala do druhej miestnosti, aby ho vykúpala a nakvapkala mu do očí dusičnan strieborný. Doliehali k nim tiché výkriky a jeho manželka sa pohniezdila. Zostal tam, kde bol, s rukou na jej kolene, zhlboka sa nadychoval a očakával pôrod placenty. Môj syn, pomyslel si znova.

 

„Kde je dieťa?“ spýtala sa, keď otvorila oči a odhrnula si vlasy zo zrumenenej a spotenej tváre. „Je všetko v poriadku?“

 

„Je to chlapec,“ povedal s úsmevom. „Máme syna. Uvidíš ho, keď bude čistý. Je absolútne dokonalý.“

 

Ženina tvár, zjemnená od úľavy a vyčerpania, sa odrazu skrivila pri ďalšej kontrakcii, a doktor, očakávajúci pôrod placenty, sa vrátil na stoličku medzi jej nohami a zľahka jej stlačil brucho. Vykríkla a v tej chvíli pochopil, čo sa deje. Znepokojilo ho to tak, akoby sa náhle v betónovej stene objavilo okno.    

 

„Je to v poriadku,“ povedal. „Všetko je fajn. Sestra,“ zavolal, keď nastala ďalšia kontrakcia.

 

Prišla hneď. Na rukách mala bábätko, už zavinuté v bielej deke.

 

„Apgar skóre má deväť,“ oznámila. „To je veľmi dobré.“

 

Jeho manželka sa načiahla po bábätku a začala hovoriť, zmocnila sa jej však bolesť a klesla naspäť.

 

„Sestra? Potrebujem vás tu. Hneď teraz.“

 

Po chvíli zmätenosti položila na dlážku dva vankúše, uložila na ne bábätko a pridala sa k doktorovi pri stole.

 

„Ďalší plyn,“ povedal. Videl jej prekvapenie a potom rýchle, chápavé prikývnutie. Ruku mal na ženinom kolene. Cítil, že plyn zapôsobil a svalové napätie povolilo.

 

„Dvojčatá?“ spýtala sa sestra.

 

Doktor, ktorý sa po pôrode chlapca uvoľnil, bol teraz roztrasený a schopný len prikývnuť. Pokojne, vravel si, keď sa ukázala ďalšia hlavička. Je to ako akýkoľvek iný pôrod.

 

Toto bábätko bolo menšie a vyšlo ľahko, vykĺzlo mu do rúk tak rýchlo, že sa naklonil dopredu, aby ho hruďou ochránil pred pádom. „Je to dievčatko,“ povedal. Držal ho v rukách dolu tvárou a tľapkal po chrbte, kým nezačalo plakať. Potom ho obrátil a uvidel tváričku.

 

Na jemnej pokožke malo krémovo biely maz a bolo klzké od plodovej vody a krvi. Modré očká boli zahmlené, vlásky výrazne čierne, to si však sotva všimol. Pozeral na neklamné črty, kútiky očí zdvihnuté nahor ako pri smiechu, kožný záhyb na vnútorných očných kútikoch, sploštený nos. Klasický príklad, povedal jeho profesor, keď pred rokmi prezerali podobné dieťa. Mongoloid. Viete, čo to znamená. A on poslušne odrecitoval symptómy, ktoré sa naučil z knihy: svalová slabosť, oneskorený rast a mentálny vývin, možné srdcové komplikácie, včasná smrť. Profesor prikývol a priložil stetoskop na hladkú nahú hruď bábätka. Chúďa dieťa. Nemôžu robiť nič iné, len sa ho usilovať udržať v čistote. Mali by sa toho ušetriť a dať ho do ústavu.

 

Doktor cítil, akoby sa preniesol späť v čase. Jeho sestra sa narodila so srdcovým defektom a rástla veľmi pomaly. Kedykoľvek sa pokúsila bežať, sťažka lapala dych. Mnoho rokov, až do prvej návštevy kliniky v Morgantowne, nevedeli, čo je vo veci. Potom sa to dozvedeli, a nemohli nič robiť. Mama sústredila všetku pozornosť na ňu, no aj tak zomrela ako dvanásťročná. On mal šestnásť a už býval v meste, kde navštevoval strednú školu. Chystal sa študovať medicínu v Pittsburghu a pripravoval sa na život, aký viedol teraz. No aj tak sa pamätal na mamin hlboký a pretrvávajúci zármutok, na to, ako každé ráno, v akomkoľvek počasí, chodila k hrobu na kopci.

 

Sestrička stála pri ňom a pozerala na bábätko.

 

„Je mi to ľúto, doktor.“

 

Držal dieťa a zabudol, čo by mal robiť ďalej. Drobné rúčky boli perfektné. No medzi palcami na nohách a ostatnými prstami bola medzera ako po chýbajúcom zube, a na očných dúhovkách drobné a výrazné Brushfieldove škvrny. Predstavil si srdce veľkosti slivky a s veľkou pravdepodobnosťou defektné, a myslel na detskú izbu, starostlivo vymaľovanú, s plyšovými zvieratkami a jedinou postieľkou. Pripomenul si, ako stáli s manželkou na chodníku pred svietiacim domom a ona povedala: Náš svet už nikdy nebude rovnaký.

 

Rúčka bábätka sa dotkla jeho ruky a on mimovoľne začal vykonávať rutinné úkony. Prestrihol pupočnú šnúru a skontroloval srdce, pľúca. Celý čas myslel na sneh, strieborné auto rútiace sa do priekopy, hlboké ticho tejto prázdnej kliniky. Neskôr, keď uvažoval o tejto noci – a v nasledujúcich mesiacoch a rokoch na ňu myslel často: ako na bod zvratu vo svojom živote, chvíle, od ktorých sa odvíjalo všetko ostatné – pripomínal si ticho v izbe a sneh, sústavne padajúci tam vonku. Ticho bolo také hlboké a pohlcujúce, až mal pocit, že sa vznáša niekde vysoko, nad miestnosť a potom mimo nej, kde splýval so snehom a miestnosť bola v inom živote, živote, ktorého bol náhodným svedkom, scénou zahliadnutou za vysvieteným oknom z tmavej ulice. Tak si to zapamätal. Pocit nekonečného priestoru. Doktor v priekope a svetlá jeho vlastného domu žiariace kdesi ďaleko.

 
„V poriadku. Očistite ju, prosím,“ povedal a podal ľahučké dieťa sestričke. „Ale držte ju v druhej miestnosti. Nechcem, aby to manželka vedela. Nie hneď.“

 Sestrička prikývla. Odišla a potom sa vrátila, aby uložila jeho syna do prenosnej postieľky, čo priniesli so sebou. Doktor sa už vtedy sústredil na pôrod placent, ktoré vyšli ľahko, tmavé a hrubé, každá mala veľkosť malého taniera. Dvojvaječné dvojčatá, chlapec a dievča, on v poriadku a ona poznačená jedným chromozómom navyše v každej bunke svojho tela. Aká je pravdepodobnosť takéhoto pôrodu? Jeho syn ležal v prenosnej postieľke, občas pohol rúčkami, napodobňujúc rýchle pohyby plodovej vody v lone. Injekčne podal manželke sedatívum a sklonil sa, aby zošil nastrihnutú hrádzu. Bol takmer úsvit, spoza okien žiarilo mdlé svetlo. Sledoval pohyb vlastných rúk a sústredil sa na stehy, jemné ako tie na jej výšivke, rovnako úhľadné a pravidelné. Vypárala celý kus výšivky pre jedinú chybu, ktorú on nepostrehol.

 Keď bol hotový, našiel sestričku sedieť v hojdacom kresle v čakárni s dievčatkom v náručí. Bez slova naňho pozrela a on si pripomenul noc, keď ho pozorovala spiaceho.

 „Je isté miesto,“ povedal a napísal jej názov a adresu na zadnú stranu obálky. „Bol by som rád, keby ste ju tam zobrali. Napíšem rodný list a zavolám tam, že prídete.“

 „Ale vaša žena,“ ozvala sa sestrička a on zo svojho vzdialeného miesta počul prekvapenie a nesúhlas v jej hlase.

 Pomyslel si na svoju sestru, bledú a chudú, lapajúcu po dychu, a mamu, ktorá sa odvracala k oknu, aby skryla slzy.

 „Nevidíte?“ spýtal sa ticho. „To úbohé dieťa má veľmi pravdepodobne vážnu srdcovú chybu. Smrteľnú. Usilujem sa ušetriť ju pred veľkým žiaľom.“

 Vravel to s presvedčením. Veril vlastným slovám. Sestrička sedela a pozerala naňho s prekvapeným, no inak nečitateľným výrazom tváre. Usiloval sa nájsť v jej očiach súhlas. V tomto rozpoložení mu nezišlo na um, že si môže myslieť niečo iné. Neuvedomoval si, ako tým všetko ohrozuje. Pochopil to až neskôr v tú noc a niesol to so sebou po celý ďalší život. V tej chvíli ho však znervózňovala jej pomalosť a cítil sa odrazu veľmi unavený. Dôverne známa klinika mu pripadala neskutočná, akoby sa pohyboval vo sne. Sestrička naňho skúmavo pozrela. Neústupčivo opätoval jej pohľad, až napokon zľahka, takmer nebadateľne prikývla.

 „Sneh,“ zamrmlala a sklopila zrak.

Rozhovor s autorkou

Strom v srdci je pôsobivým spojením tragického a pútavého rodinného príbehu, od ktorého sa čitateľ nevie odtrhnúť. Je to tak hlavne preto, že sa odvíja od šokujúceho skutku jednotlivca, čo ovplyvní osudy všetkých, na ktorých mu záleží. Ako ste prišli na myšlienku napísať túto knihu?

 

Niekoľko mesiacov po vyjdení mojej zbierky poviedok Tajomstvá ohnivého kráľa (The Secrets of a Fire King) mi pastorka presbyteriánskej cirkvi, do ktorej radov som nedávno vstúpila, povedala, že má pre mňa príbeh. Bola som rada, že si na mňa spomenula, hoci ma to aj trochu prekvapilo. Do cirkvi som sa vrátila po vyše dvadsaťročnej absencii, a ešte vždy som bola pomerne skeptická. No dokonca aj pri mojom kritickom pohľade bolo jasné, že sa tam dejú dobré veci: kongregácia bola oduševnená a aktívna. Spolupastori – manželia, bývalí univerzitní profesori, mali pekné kázne, ktoré provokovali rovnako myseľ i srdce. Už vtedy som ich veľmi obdivovala. Často sa však stáva, že mi ľudia chcú porozprávať príbehy, no napokon ich nepovažujem za vhodné na prozaické stvárnenie. Takže som sa pastorke poďakovala, priveľmi som však o jej ponuke neuvažovala.

 

V nasledujúci týždeň ma zastavila znova. Naozaj vám musím porozprávať ten príbeh. A porozprávala. Bolo to len niekoľko viet, o mužovi, ktorý v neskorom veku zistil, že jeho brat sa narodil s Downovým syndrómom, po narodení ho dali do ústavu a po celý jeho život to tajili pred rodinou, dokonca i pred jeho mamou. V ústave aj zomrel, nespoznaný. Ten príbeh ma ohromil už vo chvíli, keď ho rozprávala. Hneď v tej chvíli som mala pocit, že by z toho mohol byť naozaj dobrý román. Lákalo ma tajomstvo uprostred rodiny. No vzápätí, pri najbližšom údere srdca, som si pomyslela: Samozrejme, ten príbeh nikdy nenapíšem.

 

A po celé roky som to neurobila. Myšlienka však vo mne, ako to už s príbehmi býva, pretrvávala. Napokon ma náhoda priviedla k tomu, že som od lexingtonského združenia Minds Wide Open dostala ponuku viesť tvorivú literárnu dielňu pre dospelých s mentálnym postihnutím. Musím priznať, že som z toho bola nervózna. Nemala som veľkú skúsenosť s mentálne postihnutými a nevedela som si predstaviť, čo ma čaká. A napokon to bolo nádherné predpoludnie plné sebavyjadrení, prekvapení a aj veľmi peknej poézie. Na konci ma viacerí zúčastnení pri rozlúčke objali.

 

Toto stretnutie na mňa hlboko zapôsobilo a zistila som, že znova, tentoraz s oveľa väčšou naliehavosťou a záujmom, uvažujem o románe. Prešiel však ešte rok, kým som ho skutočne začala písať. Prvú kapitolu som napísala rýchlo, bola už takmer sformulovaná, semiačko vyklíčilo v čase, keď som mu nevenovala pozornosť. V rozhovore pre Paris Review sa Katherine Anne Porterová vyjadrila, že príbeh je ako kameň hodený do vody. Podľa nej nie je dôležitý sám príbeh, ale vlnenie, ktoré spôsobuje v živote postáv. Zistila som, že je to pravda. Po tom, čo som napísala prvú kapitolu, som chcela zistiť viac o tom, kto sú tí ľudia a čo sa s nimi stalo v dôsledku Davidovho rozhodnutia. Nemohla som prestať, kým som na to neprišla.

 

Ľudská motivácia, jednoduchá otázka, prečo robíme to či ono, je často veľmi zložitá, ako to bolo aj u Davida pri jeho osudnom rozhodnutí. Boli ste ako jeho tvorkyňa schopná v istom zmysle sympatizovať s jeho motívmi?

 

Ach, áno, určite. Hoci zrejme nikto z nás nezažije tento dramatický moment, máme podobné skúsenosti, chvíle, keď silno zareagujeme v situácii, ktorú, ak vôbec, pochopíme až oveľa neskôr.

 

Od začiatku som vedela, že David nie je zlý človek. V prvej kapitole urobil úplne zlé rozhodnutie, no aj tak konal so zámerom, ktorý považoval za dobrý – ochrániť Norah pred žiaľom. V danom čase a v danom spoločenstve to bolo podľa lekárov pre dieťa s Downovým syndrómom najlepšie riešenie.

 

Ide však, samozrejme, o oveľa viac. Davidov žiaľ zo straty vlastnej sestry je niečím, s čím sa nikdy plne neskonfrontoval a nevyriešil to. Nemyslím, že to bolo v tej ére zvyčajné. Psychologické poradenstvo v traumatizujúcich situáciách je relatívne nová záležitosť. Spomínam si na príbehy z obdobia, keď som vyrastala. Niektorým ľuďom v mojom meste sa stali hrozné tragédie. Vládlo okolo nich mlčanie. Každý vedel, čo sa im stalo, a pečať ich straty bola viditeľná v tom, ako sa odvíjali ich životy, no nikto nikdy nespomenul osobu, ktorá zomrela.

 

Tak to bolo s Davidom. Jeho spôsobom, ako sa vyrovnať so stratou sestry a s dôsledkami tejto straty v rodine, bolo úsilie pohnúť sa ďalej. Chcel mať kontrolu nad svojím životom a presadiť sa. Stať sa úspešným v očiach sveta. Aj tak však bol jeho žiaľ vždy tesne pod povrchom, a keď sa Phoebe narodila s Downovým syndrómom, čo nemohol očakávať ani ovplyvniť, jeho žiaľ vyvrel na povrch. Davidova reakcia v tej chvíli súvisela rovnako s minulosťou, ako s prítomnosťou, no aby to pochopil, musí prežiť ďalšie desaťročia a podniknúť cestu na miesto, kde vyrastal.

 

Príbeh románu sa začína roku 1964. Myslíte, že sa naše postoje k postihnutým ľuďom odvtedy zmenili? Sme osvietenejší a tolerantnejší?

 

Áno, počas uplynulých desaťročí sa situácia zmenila k lepšiemu, no povedala by som, že je to postupný proces a v mnohom ešte musíme pokročiť.

 

Iste, napísanie tohto príbehu  bolo pre mňa procesom osvietenia. Keď som začala písať túto knihu, nevedela som si predstaviť Phoebe. Zapôsobilo na mňa tajomstvo a jeho dosah na rodinu, nemala som však dosť poznatkov o Downovom syndróme. Vytvoriť hodnovernú postavu, ktorá je sama sebou a nepredstavuje stereotyp, bez toho, aby som bola sentimentálna či blahosklonná, mi pripadalo ako veľmi ťažká úloha.

 

Začala som čítať a študovať. A postupne som sa začala zhovárať s ľuďmi s podobnou skúsenosťou. Prví manželia, s ktorými som hovorila, mali dcéru a vychovávali ju v období, v ktorom sa odohráva dej tejto knihy. Keď som im ukázala prvú kapitolu, hneď zareagovali a povedali mi, že som presne vystihla postoj lekárov k Downovmu syndrómu. Dnes nás to môže poburovať, v nie veľmi dávnom období však boli tieto postoje rozšírené.

 

Zmenili sa vďaka tomu, že rodičia detí s Downovým syndrómom, rovnako ako Caroline v tejto knihe, odmietli prijať nanútené obmedzenia pre svoje deti. Carolinin boj symbolizuje úsilie, ktoré sa v tejto ére rozvinulo po celej krajine a vytvorilo tlak na zmenu prevládajúcich postojov, čím sa otvorili pozatvárané dvere.

 

Zmeny nenastali a nenastávajú ľahko. Vyžadujú si veľkú obetavosť od ľudí, čo dodnes bojujú o to, aby svet vzal ich deti na vedomie. Vždy znova, keď som zhromažďovala materiál do tejto knihy, som sa dozvedala srdcervúce skutočnosti, ktoré však zároveň boli svedectvom veľkej odvahy. A vždy znova ma ohromovala veľkodušnosť ľudí s Downovým syndrómom a ich rodín. Delili sa so mnou o svoje životné cesty a vnemy, radosti a zápasy, a dychtivo mi pomáhali dozvedieť sa viac. Mnohí z nich si knihu prečítali a páčila sa im, čo je pre mňa skutočné meradlo jej úspechu.

 

V príbehu s umeleckou zručnosťou používate fotografiu ako metaforu. Osobne sa zaujímate o fotografovanie, alebo ste sa v tejto oblasti vzdelávali počas tvorby tejto knihy?

 

Nie som fotografka, no niekoľko rokov ma na univerzite s ľuďmi, čo fotografovali, spájalo silné priateľské puto. Niektorí z nich mali dokonca tmavé komory vo svojich domoch. Mnohé naše rozhovory pretkávala téma fotografie a občas som ich pri hľadaní určitých záberov sprevádzala. Vôbec ma nezaujímala mechanická stránka – clony a zaostrovanie ma nechávali chladnou –, fascinovalo ma však, ako sa vo vývojke zjavujú fotografie a chemický kúpeľ vytvára z neviditeľného obraz. Pomalé vynáranie, v istom zmysle pripomínajúce pôrod. Tajomný okamih. Zaujímalo ma aj použitie svetla, to, ako priveľa svetla zničí obraz na filme i na papieri.

 

Spomínam si, že ma neraz znechutilo, keď priatelia preto, aby získali fotografiu, narušili udalosť, ktorú mala fotografia zachytiť, napríklad rodinné stretnutie či narodeninovú oslavu. Ako prítomnosť fotografa mení podstatu chvíle? Čo sa získa a čo stratí, ak je prítomné oko fotoaparátu?

 

Počas raných štádií tvorby tejto knihy som čítala v časopise New Yorker esej o fotografovi Walkerovi Evansovi, v ktorej sa o mnohých z týchto otázok diskutovalo pomerne výrečne, čo mi pripomenulo mojich fotografujúcich priateľov. Norah darovala Davidovi fotoaparát, a odvtedy som študovala túto problematiku. Trávila som čas v múzeu Eastman Kodak v Rochestri a prečítala som fascinujúce a inšpirujúce eseje Susan Sontagovej O fotografii.

 

Mesto Pittsburg hrá v tomto príbehu podstatnú rolu a opisuje sa veľmi láskyplne. („... a náhle pred ňou zažiarilo mesto Pittsburgh, také živé a znepokojujúce svojou rozľahlosťou a krásou, až zalapala po dychu a spomalila v obave, že stratí kontrolu nad autom.“) Toto mesto zvyčajne nezaujme predstavivosť, ani nebýva bežným prostredím, v ktorom by sa odohrával dej románov. Povedali by ste nám niečo o tom, prečo ste si vybrali Pittsburgh a či vás s ním spája nejaké osobné puto?

 

Do Pittsburghu som sa sťahovala naslepo – s manželom sme vyučovali v Kambodži, keď ho prijali do programu doktorandského štúdia na Pittsburskej univerzite. Vtedy neexistovali maily. V Phnom Penhu neboli telefóny a často nefungovala ani elektrina. Bez toho, aby sme mali o Pittsburghu jasný obraz, sme súhlasili, že sa tam presťahujeme, hoci sa nad nami ako tieň vznášala predstava dymu a hrubozrnného industrializmu.

 

Carolinina skúsenosť cesty po moste Fort Pitt je mojou vlastnou skúsenosťou. Človek sa vynorí z nekonečného tunela Fort Pitt na moste, ktorý sa rozpína ponad rieku Monongahela tesne predtým, ako splynie s riekou Allegheny a spolu vytvoria rieku Ohio. Všade žiari voda a budovy mesta sa zužujú až k bodu medzi riekami. Uprostred tejto vzdialenosti sa dvíhajú domami posiate zelené kopce. Riaditeľ študijného programu vizuálneho umenia na Pittsburskej univerzite sa mi raz zdôveril s tým, ako rád vozí návštevníkov z letiska, pretože tento pohľad všetkých bez rozdielu ohúri.

 

Strávila som v Pittsburghu štyri roky, a ak by to okolnosti umožňovali, bola by som tam rada zostala. Bolo to fascinujúce mesto, bohaté na históriu a parky. Je to aj nádherné prostredie na prechádzku, s pôvabnými starými štvrťami a miestami, kde sa človek často ocitne na útese s výhľadom na večne sa meniace rieky.

 

Hoci je dej knihy Strom v srdci naozaj oslobodzujúci a plný nádeje, odhaľuje veľa z temných stránok ľudskej skúsenosti. Herci často hovoria o tom, ako môže veľmi bolestná rola ovplyvniť ich psychiku. Iní tvrdia, že ju môžu jednoducho pustiť z hlavy a práca neovplyvní ich každodenný život. Ovplyvňuje vaše duševné rozpoloženie to, že ako spisovateľka pracujete na takomto ťaživom príbehu? Keď prestanete písať, ste schopná pustiť príbeh z hlavy?

 

Nuž, všetky postavy zápasia, nie? Často prechádzajú temnotou. Písanie tejto knihy však pre mňa nikdy nebolo bolestné. Myslím, že to tak bolo sčasti preto, lebo som sa stotožnila so všetkými postavami tejto knihy: s tým, čo v sebe nosí tajomstvo, i s tými, pred ktorými ho skrýva. S rodičom, ktorý túži po dieťati, aj s dieťaťom, čo túži po harmónii a úplnosti. S blúdiacim i s tým, čo zostáva na mieste. V každom prípade som s nimi prežívala cesty, na ktorých spoznávali sami seba. Zaujímali ma a chcela som vedieť, čo zažili a kým sú. Jediný spôsob, ako to všetko odhaliť, bol napísať knihu. A keďže príbeh je vyjadrený zo štyroch rôznych uhlov pohľadu, musela som prechádzať od jednej postavy k druhej. Vždy, keď som pri písaní uviazla, zanechala som jeden uhol pohľadu a pracovala na ďalšom. Bolo to veľmi oslobodzujúce a umožňovalo mi to dosiahnuť istý odstup od jednej postavy, zatiaľ čo som pracovala na druhej.

 

Z vašich poviedkových kníh získali najväčšie uznanie a ocenenia Tajomstvá ohnivého kráľa. Priblížili by ste nám trochu, ako ste sa dostali k písaniu románu a aký je rozdiel v práci na románe a poviedke?

 

Po vyjdení mojej zbierky poviedok viacerí recenzenti poznamenali, že každá z nich obsahuje možný dejový rámec románu. To ma zaujalo, pretože poviedky som vždy vnímala ako poviedky. Nevedela som si predstaviť, že by boli čo len o slovo dlhšie, ako sú. Rovnako ako bol Strom v srdci románom od chvíle, keď som ho začala písať. No napriek rozdielom v zložitosti a dĺžke bolo písanie románu veľmi podobné písaniu poviedok. Román má širší dej, a preto si vyžaduje znalosti z viacerých oblastí, no ešte vždy je tu proces objavovania, skok do neznáma a intuitívne hľadanie nasledujúceho a potom ešte ďalšieho momentu. Písanie pre mňa nie je nikdy lineárne, a som presvedčená o potrebe revidovania textu. Revidovanie považujem za istý druh archeológie, hĺbkový prieskum textu, aby autor objavil, čo je ešte skryté, a vyniesol to na povrch.

 

Kto patrí k vašim najobľúbenejším autorom, a čo práve čítate?

 

Čítam veľa. Alice Munroová a William Trevor sú autori, ku ktorým sa stále vraciam. Práve som dočítala Gilead od Marilynne Robinsonovej, a ešte sa k tomuto dielu vrátim, jednoducho preto, aby som vychutnala krásu jazyka. Na stole mám nové knihy od Ursuly Hegiovej a Sue Monk Kiddovej spolu s básňami Pabla Nerudu. Počas písania Stromu v srdci som sa vrátila ku klasickým románom, ktoré sa rozvíjajú okolo tajomstva, najmä k výnimočnému Dostojevského Zločinu a trestu a Hawthorneovmu Šarlátovému písmenu. Teraz som uprostred tetralógie Thomasa Manna Jozef a jeho bratia; tieto pradávne príbehy mi poskytujú aj informácie potrebné na tvorbu nového románu, ktorý sa chystám napísať.

 

Na čom pracujete teraz?


Začala som písať nový román Pán snov (The Dream Master). Odohráva sa v oblasti Finger Lakes na severe štátu New York, kde som vyrastala. Je tam prekrásne a dodnes je to v mojich predstavách stelesnenie pojmu „krajina“. Aj tento príbeh sa odvíja od tajomstva, hoci v tomto prípade sa udalosť odohrala v minulosti a je tajomstvom nielen pre čitateľa, ale aj pre postavy románu, takže zo štrukturálneho a tematického hľadiska je táto kniha úplne iná.

*Rozhovor je prebratý z paperbackového výdania knihy The Memory Keeper's Daughter .

Viac informácií o autorke a jej tvorbe nájdete na jej oficiálnej stránke:
http://www.memorykeepersdaughter.com/

Oficiálna webová stránka knihy