© VYDAVATEĽSTVO TATRAN

Sklený zámok

Sklený zámok

Niektorí ľudia sú rodení rozprávači príbehov. A o niektorých životoch hodno rozprávať. Najlepšie memoáre vzniknú splynutím oboch týchto podmienok. V Sklenom zámku je to tak.

Sklený zámok je román pozoruhodných spomienok, ktoré vypovedajú o nezlomnosti a vykúpení. Odhaľujú život rodiny, ktorá bola hlboko dysfunkčná, no zároveň nesmierne húževnatá. Tento úžasný príbeh je napísaný s hlbokou úctou k hlavným protagonistom, s úprimnosťou a láskou, ktorá ho napĺňa pôvabom. Jeho sila sa skrýva predovšetkým v jeho detskej perspektíve a nesentimentálnom prozaickom stvárnení skutočnosti, keď čitatelia budú žasnúť nad inteligenciou a nezlomnosťou wallsovských detí. Je knihou spomienok prestúpenou intenzívnou láskou k tejto zvláštnej, no lojálnej rodine.

  • ISBN: 978-80-222-0551-1
  • EAN: 9788022205511
  • Počet strán: 274
  • Väzba: tvrdá s prebalom
  • Jazyk: slovenský
  • Formát: 147 x 229 mm

11,50 € Doporučená cena

Anotácia

Jeannette Wallsová začína rozprávanie svojich spomienok opisom cesty na večernú party, kedy premýšľajúc nad vhodnosťou zvolenej toalety, zazrie cez okno taxíka vlastnú matku, ako sa prehrabuje v kontajneri. Tento pohľad v nej prebudí živé spomienky, ktoré opísala v románe Sklený zámok. Vo svojom neobyčajnom príbehu prináša pohľad na detstvo sprevádzané láskavým a charizmatickým otcom, ktorý sa však pod častým vplyvom alkoholu stáva nečestným a deštruktívnym, a voľnomyšlienkárskou matkou, ktorej predstavy o výchove a rodine sú viac než nekonvenčné. A tak sú Wallsovské deti nútené postarať sa sami o seba. Zabezpečiť si stravu, oblečenie, chrániť jeden druhého a nájsť si vlastnú cestu až do New Yorku. Tam sú nasledovaní vlastnými rodičmi, ktorí si volia osud bezdomovcov, napriek prosperite vlastných potomkov. Tento román plný úprimnej a udivujúcej spovede autorky si získal čitateľov po celom svete vďaka sile a intenzite lásky vo svojráznej, ale súdržnej rodine.

Recenzie

Jeannette Wallsová vytesala s presnosťou a pôvabom z najchaotickejšieho, srdcervúceho detstva, o akom sa ešte nikdy nepísalo, dokonalý príbeh. Táto pôsobivá kniha spomienok je triumfom po všetkých stránkach a má v sebe to, čo by malo byť vo všetkých dobrých príbehoch: posilňuje našu vieru v ľudského ducha.
Dani Shapirová


Niektorí ľudia sú rodení rozprávači príbehov. A o niektorých životoch hodno rozprávať. Najlepšie memoáre vzniknú splynutím oboch týchto podmienok. V Sklenom zámku je to tak.
New York Newsday


Sklený zámok nás občas vyčerpáva, inokedy napĺňa zúrivosťou, a napokon nám od úžasu ovisne sánka.
National Review Online


Wallsová dostala do vienka schopnosť spriadať príbeh, a Sklenému zámku nechýba nič k dokonalej nádhere. Entertainment Weekly „Každá spomienka je ešte neuveriteľnejšia ako predchádzajúca... Máme šťastie, že si ich Wallsová vybavuje tak dobre a podrobne.
The Cleveland Plain Dealer


Zhovievavá a láskyplná spomienka... Sila Skleného zámku spočíva v jeho detskej perspektíve a nesentimentálnom prozaickom stvárnení.
The Village Voice


Na ôsmy deň, keď nám Boh udeľoval dôvody nariekať, pristúpil k Jeannette Wallsovej a povedal: ,Pre teba tu mám neobmedzenú celoživotnú zásobu.‘ Wallsová zjavne odmietla jeho láskavú ponuku.
Chicago Tribune


Charles Dickens nedosahuje kvality Jeannette Wallsovej, autorky Skleného zámku, nezlomného príbehu jej zničujúceho kočovného detstva. Scény biedy a ťažkostí, ktoré vytvoril Charles Dickens, nie sú odvážnejšie ani provokatívnejšie ako tie, ktoré nachádzame na stránkach tejto ohromujúcej knihy spomienok.
The Atlanta Journal-Constitution


Sklený zámok patrí k príbehom, pri ktorých vydržíme bdieť, aj keď už všetci ostatní v dome zaspali.
Vogue


Životopisec má pred sebou desivú výzvu... pokúsiť sa porozumieť a odpustiť bosorke, a dokonca ju aj ľúbiť... Čitatelia žasnú nad inteligenciou a nezlomnosťou wallsovských detí.
Francine Proseová, The New York Times Book Review


Pomôž si, človeče... Nefalšovaný americký príbeh.
Kirkus Reviews

Skvelá kniha... Wallsová má fantastický rozprávačský talent.
Publishers Weekly


Jeannette Wallsová sa rozhodla porozprávať všetko, a výsledkom je strhujúca kniha spomienok.
Glamour


Budete povzbudzovať rodinu Wallsovcov.
Newsweek


Prečítajte si prvé strany Skleného zámku od Jeannette Wallsovej, a určite sa od knihy neodtrhnete. Je zvláštna, smutná, bizarná a láskyplná. Neuveriteľne ma dojala.
Dominick Dunne

Ukážka z knihy

SEDELA SOM  v taxíku a uvažovala, či som sa na večer nevyobliekala prehnane. Pozrela som cez okno a uvidela som mamu, ako sa prehrabáva v kontajneri s odpadkami. Bolo tesne po zotmení. Búrlivý marcový vietor bičoval paru vychádzajúcu z poklopov a ľudia sa náhlili po chodníkoch s vyhrnutými goliermi. Uviazla som v dopravnej zápche dva bloky od miesta, kde sa mal konať večierok.

Mama stála päť metrov odo mňa. Okolo pliec mala na ochranu pred jarným chladom uviazané handry a hrabala sa v odpade. Jej pes, čierno-biely kríženec teriéra, sa jej hral pri nohách. Mamine gestá mi boli dôverne známe – spôsob, akým nachyľovala hlavu a vysúvala spodnú peru, keď študovala predmety s potenciálnou hodnotou, ktoré vylovila zo smetí, i to, ako sa jej oči detsky rozžiarili, keď našla niečo, čo sa jej páčilo. Dlhé vlasy mala prešedivené, strapaté a matné, oči hlboko vpadnuté, no ešte vždy mi pripomínala mamu z môjho detstva, ktorá skákala do vody z útesov, maľovala v púšti a nahlas čítala Shakespeara. Jej lícne kosti boli stále výrazné a pevné, no pokožku mala vysušenú a červenú v dôsledku toho, že bola počas všetkých ročných období vystavená napospas živlom. Okoloidúcim zrejme pripadala rovnaká ako ktorýkoľvek z tisícok bezdomovcov v New York City.

Odvtedy, čo som ju naposledy videla, už prešli mesiace, a keď zdvihla hlavu, ovládla ma panika, že ma uvidí a zakričí moje meno, a že niekto, čo mieri na ten istý večierok, nás uvidí spolu, mama sa predstaví a moje tajomstvo vyjde najavo.

Spustila som sa na sedadle čo najnižšie, sklonila som hlavu a požiadala šoféra, aby sa obrátil a odviezol ma domov na Park Avenue.

Taxík zastal pred mojím domom, vrátnik mi podržal dvere a liftboy ma vyviezol na moje poschodie. Manžel, ako po väčšinu večerov, bol ešte v práci, a v byte bolo ticho až na klopkanie mojich podpätkov po vyleštenej drevenej dlážke. Ešte vždy som bola rozrušená z toho, že som tak nečakane uvidela mamu, z pohľadu na ňu, ako sa šťastne prehrabáva v odpadkoch. Pustila som si Vivaldiho v nádeji, že ma hudba upokojí.

Rozhliadla som sa po izbe. Boli tam bronzové a strieborné vázy z prelomu devätnásteho a dvadsiateho storočia a staré knihy so zodratými koženými chrbtami, ktoré som pokúpila na blších trhoch. Georgiánske mapy, čo som dala zarámovať, perzské koberce a výplňou prepchaté kožené kreslo, do ktorého som sa rada uvelebila na konci dňa. Usilovala som sa vytvoriť z toho miesta svoj domov, zmeniť ho na byt, kde by rada bývala osoba, ktorou som chcela byť. No nevedela som si izbu vychutnať, vždy ma trápilo, že mama a otec sa chúlia niekde na chodníku pri mriežke nad tepelným potrubím. Bola som z toho nešťastná, no zároveň ma privádzali do trápnych rozpakov. Hanbila som sa, že nosím perly a bývam na Park Avenue, zatiaľ čo moji rodičia sa zamestnávajú tým, aby sa udržali v teple a našli si niečo na jedenie.

Čo som mohla urobiť? Usilovala som sa im pomôcť nespočetnekrát, no otec trval na tom, že nič nepotrebujú, a mama ma požiadala o nejakú hlúposť, napríklad rozprašovač parfumu alebo členstvo v klube zdravej životosprávy. Vraveli, že žijú tak, ako sami chcú.

Po tom, čo som sa skryla v taxíku, aby ma mama nevidela, som nenávidela samu seba, svoje starožitnosti, oblečenie i svoj byt. Musela som niečo urobiť, tak som zavolala maminej priateľke a nechala jej odkaz. Bol to náš spôsob, ako zostať v kontakte. Mame vždy trvalo niekoľko dní, kým sa mi ozvala, no potom znel jej hlas vždy bodro a ležérne, akoby sme boli deň predtým spolu na obede. Povedala som jej, že by som sa s ňou chcela stretnúť, a navrhla som, aby sa zastavila u mňa v byte, ona však chcela ísť do reštaurácie. Dohodli sme sa, že sa naobed stretneme v jej obľúbenej čínskej reštaurácii.

Keď som prišla, mama sedela v boxe a študovala menu. Urobila, čo mohla, aby ako-tak vyzerala. Na sebe mala objemný sivý sveter s len zopár nenápadnými škvrnami a čierne kožené mužské topánky. Umyla si tvár, no krk a spánky boli ešte vždy tmavé od špiny.

Zazrela ma a nadšene mi zamávala. „To je moje dievčatko!“ zvolala. Pobozkala som ju na líce. Mama si napchala do kabelky všetky plastové obaly so sójovou či pomarančovou omáčkou a korenenou horčicou, čo boli na stole. Teraz do nej vyprázdnila aj drevenú misku s instantnými rezancami. „Malá pochúťka na neskôr,“ vysvetlila mi.

Objednali sme si. Mama si vybrala plody mora. „Vieš, že ich zbožňujem,“ povedala.

Rozhovorila sa o Picassovi. Videla retrospektívu jeho diela a dospela k záveru, že ho veľmi preceňujú. Podľa nej bol celý kubizmus hlúpy výmysel. Po svojom ružovom období už nevytvoril nič ozaj hodnotné.

„Robím si o teba starosti,“ prihovorila som sa jej. „Povedz, čo môžem urobiť, aby som ti pomohla.“

Jej úsmev povädol. „Prečo si myslíš, že potrebujem tvoju pomoc?“

„Nie som bohatá,“ povedala som. „Ale mám peniaze. Povedz mi, čo potrebuješ.“

Na okamih sa zamyslela. „Zišla by sa mi elektrolytická kúra.“

„Hovor vážne.“

„Hovorím vážne. Ak žena dobre vyzerá, dobre sa cíti.“

„No tak, mama.“ Stuhli mi plecia, ako vždy počas týchto rozhovorov. „Hovorím o niečom, čo by ti mohlo pomôcť zmeniť svoj život, zlepšiť ho.“

„Chceš mi pomôcť zmeniť môj život?“ spýtala sa mama. „Som v pohode. Ty si tá, čo potrebuje pomoc. Tvoje hodnoty sú pomýlené.“

„Mama, pred pár dňami som videla, ako sa prehrabuješ v odpadkoch v East Village.“

„Nuž, ľudia v tejto krajine priveľmi plytvajú. Takže svojím spôsobom recyklujem.“ Dala si za hlt plodov mora. „A prečo si ma neoslovila?“

„Priveľmi som sa hanbila, mama. Skryla som sa.“

Mama na mňa namierila paličkami. „Vidíš? To je ono. Presne to hovorím. Veľmi ľahko sa dostaneš do rozpakov. Tvoj otec a ja sme takí, akí sme. Akceptuj to.“

„A čo mám podľa teba hovoriť ľuďom o svojich rodičoch?“

„Len hovor pravdu,“ povedala mama. „Je to jednoduché.“