© VYDAVATEĽSTVO TATRAN

Obrázková kniha bez obrázkov

Obrázková kniha bez obrázkov

Kniha vyšla po prvý raz v Dánsku koncom roka 1839, teda v čase, keď sa Andersen už etabloval ako románopisec, rozprávkar, básnik i dramatik. Sám si uvedomoval, že v Obrázkovej knihe vytvára niečo nové, čo vo vtedajšej literatúre nemalo obdobu. V jednom z listov píše: „Práve ma zamestnáva nové dielo: Obrázková kniha bez obrázkov. Vyjde budúci rok a i keď sa ju neodvážim nazvať svojim najlepším dielom, hoci ju zaň považujem, odvážim sa povedať, že je jedným z tých, ktoré ma najviac nadchýnajú.“

  • ISBN: 978-80-222-0626-6
  • EAN: 9788022206266
  • Počet strán: 80
  • Väzba: tvrdá väzba
  • Jazyk: slovenský
  • Formát: 200×283 mm
  • Dátum vydania: 2013
  • Žáner: BELETRIA

9,90 € Doporučená cena

O knihe

Slovenský čitateľ pozná iba zlomok z rozsiahleho a žánrovo rozmanitého diela Hansa Christiana Andersena. Obrázková kniha bez obrázkov, súbor tridsiatich troch krátkych príbehov, ktoré Mesiac po večeroch rozpráva chudobnému mladíkovi, tak čitateľovi predstavuje ďalší rozmer jeho tvorby. Slovenské vydanie knihy by sa mohlo vlastne volať Obrázková kniha bez obrázkov s obrázkami, vydavateľ sa totiž rozhodol spojiť Andersenove literárne miniatúrky s prekrásnymi ilustráciami Igora Piačku.

Obrázková kniha bez obrázkov je albumom tridsiatich troch krátkych próz, ktoré Mesiac po večeroch rozpráva chudobnému mladíkovi. Zavedie ho do vzdialených kútov sveta, aby mu ukázal radosť i žiaľ, krásu i utrpenie. Sám Andersen si uvedomoval, že týmto dielom vytvára čosi nové, čo na vtedajšej literárnej scéne nemalo obdobu. Kniha stojí na pomedzí medzi lyrikou a epikou a niektoré rozprávania sú skôr básnickými miniatúrami ako príbehmi v pravom slova zmysle. Ťažko ju zaradiť – nie je to zbierka rozprávok, sú to obrazy života, ktoré rozprávač maľuje čitateľovi v mysli, vážne i veselé, z úzkych uličiek Dánska, z ďalekej Číny i z nekonečnej africkej púšte. Dôkazom sú ilustrácie Igora Piačku – takéto obrazy vznikli v mysli maliara.   


Ukážka z knihy

Prvý večer


„Minulú noc,“ to sú vlastné slová Mesiaca, „som sa kĺzal priezračným indickým vzduchom a zrkadlil sa v Gange: moje lúče sa pokúšali preniknúť cez hustú spleť starých platanov zakliesnených jeden do druhého, klenúcich sa ako pancier korytnačky. Z húštiny zrazu vyšlo hinduistické dievča, ľahké ako gazela, krásne ako Eva. Bolo v nej niečo vznešené a predsa plné života, v tejto dcére Indie, cez jemnú pokožku som takmer videl jej myšlienky. Tŕne lián jej trhali sandále, ale náhlivo kráčala ďalej. Divé

zvieratá, ktoré si v rieke hasili smäd, vyplašene odskakovali, lebo dievčina držala v rukách horiacu lampu. Ohýbala jemné prsty, aby ochránila plameň, a ja som v nich videl prúdiť krv. Podišla k brehu, položila lampu na vodu a nechala ju plávať dole prúdom; plameň tancoval, akoby chcel zhasnúť, no potom sa opäť rozhorel a spoza dlhej hodvábnej opony mihalníc ho hlbokým pohľadom sledovali devine čierne blčiace oči. Vedela, že kým vidí svetlo lampy, jej milý žije. No ak zhasne, je mŕtvy. A lampa horela a chvela sa, a jej srdce horelo a chvelo sa; v modlitbe padla na kolená. Vedľa nej ležal v tráve vlhký had, ale ona myslela len na Brahmu a na svojho ženícha. ,Žije!‘, zajasala a z hôr zaznela ozvena: ,Žije!‘“


Druhý večer


„Stalo sa to včera,“ rozprával mi Mesiac. „Nazrel som do neveľkého dvora obkoleseného domami, sedela v ňom sliepka s jedenástimi kuriatkami a okolo nich poskakovalo utešené dievčatko.

Sliepka kotkodákala a prestrašene schovávala mláďatá pod krídla. Tu prišiel otec dieťaťa, vyhrešil ho a ja som sa odgúľal preč. Viac som naň nemyslel. Ale dnes večer, len pred niekoľkými minútami, som do dvora nakukol znovu. Vládlo v ňom úplné ticho, no zakrátko vyšlo von dievčatko. Potichu sa prikradlo ku kurínu, zdvihlo západku a vkĺzlo dnu k sliepke a kuriatkam, ktoré začali hlasno škriekať a trepotať krídlami. Dievčatko ich naháňalo, zreteľne som to videl, díval som sa cez otvor v stene. Veľmi som sa na to dievčisko hneval a tešil som sa, keď prišiel otec, vyhrešil ho ešte väčšmi než včera a schmatol za ruku. Dievčinka otočila hlavu a v modrých očiach sa jej zaleskli veľké slzy. ,Čo to tu stváraš?‘ opýtal sa otec. Rozplakala sa: ,Chcela som len,‘ povedala, ,vojsť dnu, pobozkať sliepočku a poprosiť ju o prepáčenie za včerajšok, no neodvážila som sa ti to povedať!‘ Otec pobozkal krásne neviniatko na čelo a ja som pripojil bozk na oči a na ústa.“