© VYDAVATEĽSTVO TATRAN

Niečo požičané

Niečo požičané

Niečo požičané je vrúcny príbeh plný citu a emócií, inteligentný a plynúci ľahučko ako dych.

A pritom hovorí o banálnom ľudskom zlyhaní – snúbenec sa krátko pred svadbou zaľúbi do najlepšej priateľky svojej snúbenice.

  • ISBN: 978-80-222-0679-2
  • EAN: 9788022206792
  • Počet strán: 308
  • Väzba: tvrdá s prebalom
  • Jazyk: slovenský
  • Formát: 140 x 210 mm

12.90 € Doporučená cena

O knihe

Rachel si na oslave svojich tridsiatych narodenín, ktorú pre ňu usporiadala jej najlepšia priateľka Darcy, uvedomí, že život vôbec nespĺňa jej predstavy. Pracuje síce v prestížnej advokátskej kancelárii na Manhattane, kde si zarobila na vlastný byt, ale okrem úmornej práce a víkendových stretnutí s priateľmi ju nič nenapĺňa a cíti sa osamelá. A potom sa to stane. Darcin snúbenec Dex odprevadí Rachel po večierku domov a skončia spolu v posteli.

Obaja to chcú považovať len za jednorazový úlet, ale uvedomia si, že cítia k sebe o niečo viac. Stretávajú sa aj naďalej, vychutnávajú si každú minútu spoločného času vediac, že ide o zakázanú lásku. Je na Dexovi, aby sa rozhodol, či zruší svadbu a zostane s Rachel, alebo sa vráti späť k Darcy.

Kniha sa po vydaní stala bestsellerom nielen v USA, ale aj v Austrálii. Príbeh bol sfilmovaný a podľa knižnej predlohy vznikla aj divadelná hra, ktorá slávi úspech na divadelných doskách doteraz. Autorka oživila príťažlivý príbeh priateľského a mileneckého vzťahu majstrovsky stvárnenými postavami a pozvoľna odkrýva ich pravé tváre a city.

Recenzie

„Priam som sa zaľúbila do toho príbehu a prečítala som ho na dve posedenia, pretože som sa od neho nevedela odtrhnúť... kniha jasne ukazuje, že rivalita existuje aj v najlepšom priateľstve… je to podmanivý, hĺbavý a povznášajúci príbeh.“ 
Marian Keyesová, autorka románov Melón a Prázdniny pre Rachel 

„Hlavnej hrdinke držíte palce a neviete sa odtrhnúť od deja…“
Lauren Weisbergerová, autorka románu Diabol nosí Pradu 

„Emily Giffinová predstavuje živý a nový tón v ženskej literatúre. Niečo požičané je zaujímavý a presvedčivý príbeh o priateľstve, ktoré občas vyznieva komicky až sarkasticky.“
Meg Cabotová, autorka románov Denník princeznej 

„Naozaj vynikajúce. Kniha hovorí nielen o význame a hodnote priateľstva, ale aj lásky.“
Booklist 

„Pôvabné... presvedčivé a reálne.“ 
Glamour

Ukážka z knihy

Budúcnosť ma znervózňuje, a pokiaľ ide o minulosť, som trochu ľútostivá. Povedala som si, že nad tým mám čas dumať aj zajtra. Teraz sa budem baviť. Disciplinovaný človek si vie rozkázať. A ja som neuveriteľne disciplinovaná – typ dieťaťa, čo si robieva úlohy v piatok večer, hneď ako príde zo školy, typ, ktorý (od zajtra už nebudem dievča) každý večer používa zubnú niť a každé ráno si ustelie posteľ. 

Darcy sa vrátila s drinkmi. Dex si nedal a Darcy trvala na tom, aby som si dala dva. Ani som nepostrehla, kedy som začala vnímať večer rozmazane, opojenie prešlo do opitosti a stratila som pojem o čase aj o veciach. Darcy tancovala na bare, očividne sa do toho stavu dostala skôr ako ja. Krútila sa a vrtela v krátkych červených šatách s ramienkami a v osemcentimetrových podpätkoch. 

„Predvádza sa na tvojej oslave,“ pošepla mi popod nos Hillary, moja najlepšia kamarátka z práce. „Že sa nehanbí!“ 

Zasmiala som sa. „Typické.“

Darcy ma vždy a všade zatienila, ale nikdy mi to nevadilo. Netúžila som byť stredom pozornosti, a ak mám byť úprimná, rada sa na ňu pozerám – ako všetci. Darcy je zabávačka a ja som dobrá diváčka. To je moja úloha v našom priateľstve, už dávno som na ňu pristúpila a často to tak chápem. Ale dnes, ktovie prečo, možno preto, že mám narodeniny, sa vo o mne vznietila iskierka hnevu. 

Darcy zvýskla, zatlieskala nad hlavou rukami a kývla na mňa s výrazom, ktorý vyjadroval „poď sem“ a páčil by sa každému chlapovi, čo sa rád pozerá na dve na seba nalepené dievčatá. „Rachel! Rachel! Poď sem!“ 

Vie, že za ňou nepôjdem, to je jasné. Nikdy som netancovala na bare. Ani by som nevedela, čo tam mám robiť, iba ak spadnúť. Znovu zakričala moje meno. Pokrútila som hlavou a usmiala som sa, zdvorilé odmietnutie. Všetci čakáme, čo bude ďalej. Perfektne do rytmu hudby pokrútila bokmi, mierne sa prehla a jedným švihom zas vzpriamila, vlasy sa jej rozleteli na všetky strany. Jej svižné pohyby mi pripomínali Tawny Kitaen, bola jej dokonalou imitáciou, keď vo videoklipe anglickej hardrockovej skupiny Whitesnake k skladbe Here I go again urobila špagát a na veľkú radosť pubertiakov zo susedstva sa prevaľovala po kapote otcovho BMW. Pozrela som na Dexa, ktorý sa v takýchto chvíľach nikdy nevedel rozhodnúť, či sa má hnevať alebo baviť. Ak o ňom poviem, že je trpezlivý, je to slabý výraz. V tomto sme s Dexom zajedno. 

„Veľa šťastia, Rachel!“ kričí Darcy. „Teraz všetci zdvihnime poháre na Rachel.“ 

A všetci aj zdvihli. No nespustili z nej oči. 

Vtom ju Dex bleskovo stiahol z baru, prehodil si ju cez plece a jediným plynulým pohybom ju postavil vedľa mňa. Určite to už robil. „To by sme mali,“ oznámil. „A teraz vezmem našu malú organizátorku oslavy domov.“ 

Darcy schytila svoj drink z baru a zadupala. „Nie si môj šéf, Dex! No nie, Rachel?!“ Ako si tak vydupávala nezávislosť, potkla sa a celé Martini vyšplechla Dexovi na topánku. 

Dex vystrúhal grimasu. „Už máš dosť, Darcy. Nikto sa nebaví, len ty.“ 

„Fajn, fajn… Idem… aj tak mi nie je dobre,“ povedala a zatvárila sa, akože sa jej dvíha žalúdok. 

„Zvládneš to?“ 

„Budem okej. Neboj,“ povedala ako malé statočné ubolené dievčatko. 

Poďakovala som sa jej za oslavu, povedala som jej, že to bolo pre mňa obrovské prekvapenie – čo bola lož, bolo mi totiž úplne jasné, že Darcy využije moje tridsiate narodeniny, aby si kúpila niečo nové na seba a zorganizovala veľkú oslavu, na ktorú pozvala toľko svojich kamarátov ako mojich. Bolo od nej pekné, že mi ju usporiadala, som naozaj rada. Patrí k tým priateľom, ktorí vedia dať veciam punc zvláštnosti. Tuho ma objala a povedala, že pre mňa urobí čokoľvek a že čo by si bezo mňa počala, bez svojej vernej kamarátky a prvej družičky, sestry, ktorú nikdy nemala. Rozplývala sa ako vždy, keď si priveľa vypije. 

Dex ju zastavil. „Všetko najlepšie, Rachel. Zajtra sa ti ozveme.“ A pobozkal ma na líce. 

„Ďakujem, Dex,“ odpovedala som. „Dobrú noc.“ 

Pozerala som za nimi, ako ju vedie von a chytá za lakeť, keď skoro spadla na obrubníku. Och, mať takého ochrancu. Môcť tak bez zábran piť a mať niekoho, kto človeka bezpečne dostane domov. 

O nejaký čas sa Dex znovu objavil v bare. „Darcy stratila kabelku. Vraj ju nechala tu. Takú malú, striebornú, nevidela si ju?“ 

„Stratila tú novú chanelku?“ Pokrútila som hlavou a zasmiala som sa, typická Darcy, vždy niečo stratí. Obyčajne si to všímam, ale dnes na svoje narodeniny nie som v službe. Napriek tomu som ju Dexovi pomohla hľadať a zbadala som ju pod barovou stoličkou. 

Dex sa zvrtol, že ide domov, no jeho kamarát Marcus, jeden z jeho družbov, ho presvedčil, nech ostane. „No tak, človeče, ostaň aspoň chvíľu.“ 

„Jasné, chvíľu by si mohol ostať,“ pridala som sa. „Ona to zvládne.“ 

Dex teda zavolal Darcy, tá zamrmlala, že súhlasí, nech sa bez nej dobre baví. Hoci si najskôr myslela, že sa to nedá. 

Postupne sa moji kamaráti povytrácali, naposledy mi zaželali všetko najlepšie k narodeninám. Ja a Dex sme ostali najdlhšie, dokonca dlhšie ako Marcus. Sedeli sme pri bare a bavili sme sa s barmanom-hercom, ktorý mal kerky ako Amy Winehouse a absolútne nejavil záujem o starnúcu právničku. Bolo po druhej, keď sme sa rozhodli, že je na čase ísť. Noc bola skôr letná ako jarná a teplý vzduch akoby ma zrazu ovial nádejou: toto leto stretnem toho pravého. 

Dex zamával na taxík, a keď auto spomaľovalo, navrhol: „Nezájdeme ešte niekam do baru? Na jeden drink.“ 

„Jasné,“ súhlasila som. „Prečo nie.“ 

Obaja sme vliezli dnu a Dex povedal taxikárovi, aby len išiel, že si musí rozmyslieť, kam pôjdeme. Zakotvili sme na Manhattane v štvrti Alphabet City, v bare na rohu Siedmej a Avenue B s výstižným názvom 7B.

Nie je to útulné miesto – 7B je špinavý a zadymený podnik. No aj tak sa mi páči – nie je elegantný, ale nie je to ani krčma, čo sa aspoň snaží byť úžasná, keď už nie je elegantná. 

Dex ukázal na box. „Sadni si. Hneď som tu.“ Znovu sa zvrtol. „Čo ti prinesiem?“ 

Povedala som mu, že hocičo, čo si dá on. Sedela som v boxe a čakala som naňho. 

Sledovala som ho, ako hovorí niečo dievčaťu pri bare v kaki teplákoch a tielkovom tričku s nápisom Padlý anjel. Usmiala sa a pokrútila hlavou. V pozadí hrala ‚Omaha‘. Bola to taká melancholická a zároveň veselá skladba. 

O chvíľu Dex vkĺzol na sedačku oproti mne a posunul mi pivo. „Newcastleské,“ povedal. Usmial sa a okolo očí sa mu urobili vrásky. „Vyhovuje ti?“ 

Prikývla som a tiež som sa usmiala. 

Kútikom oka som si všimla, ako sa dievčina s padlým anjelom na tričku pootočila na barovej stoličke a skúmavo sa zahľadela na Dexa, nasávala jeho ostré črty, vlnité vlasy, plné pery. Darcy sa raz sťažovala, že Dex priťahuje pohľady častejšie ako ona a že sa za ním častejšie otáčajú. No na rozdiel od svojej ženskej polovičky si to Dex nevšímal. Potom sa dievčina s padlým anjelom pozrela na mňa, asi sa čudovala, čo robí Dex s takou priemernou babou. Určite si myslela, že sme pár. Dnes nemusí nikto vedieť, že som len družička. 

Bavili sme sa s Dexom o robote a o podieloch v letnom víkendovom dome v Hamptons, ktorý môžeme začať využívať už o týždeň, a o všeličom inom. Ale o Darcy ani o ich septembrovej svadbe sme sa nebavili. Bol to uvoľnený nenútený rozhovor ako vždy, hoci už dávno sme neboli takto dlho sami. 

Keď sme dopili pivo, išli sme k džuboxu, vložili sme doň dolárové bankovky a hľadali dobré skladby. Stlačila som dva razy kód pre skladbu Thunder road, tú pesničku mám veľmi rada. Povedala som mu to. 

„Fajn. Springsteen patrí aj k mojim obľúbeným spevákom. Bola si na jeho koncerte?“ 

„Áno, dvakrát. Born in the USA a Tunnel of Love.“ 

Skoro som mu povedala, že som na ňom bola s Darcy ešte na strednej škole, ťahala som ju so sebou, hoci mala oveľa radšej skupiny ako Poison alebo Bon Joviho. Ale nebudem to vyťahovať, ešte si spomenie, že by mal ísť za ňou domov. Nechce sa mi byť samej vo chvíľach, keď sa krátia moje dvadsiate roky. Jasné, že by som bola rada s partnerom, ale Dex je lepší ako nič. 

„Kedy sme boli naposledy sami?“ Spomenula som si, ako sme sa skamarátili s Dexom v prvom ročníku na práve. Ako sme sa stretávali na káve alebo na obede v jedálni, alebo sa išli poprechádzať medzi prednáškami do Washington Square Parku. Vtedy som predstavila Dexovi Darcy. Začali spolu chodiť a naše priateľstvo s Dexom sa akosi zmenilo, aj keď sme niektoré veci robievali len my dvaja, ale iba v rámci školy. No a po promócii sa skončili aj naše rozhovory pri káve a naše priateľstvo sa točilo okolo Darcy. Stačila ho celé vyplniť ako všetko. Prijala som nové pravidlá, už som si ich ani neuvedomovala. No vnímala som, aký je tu teraz bez nej pokoj. 

Dex sa na mňa sústredene zadíval. „Už je to dosť dávno, však?“ 

Pozerala som sa mu do očí a uvedomila som si, že keď som prikývla, zrýchlil sa mi tep. 

„Veľmi dávno,“ odpovedala som a v žalúdku som pocítila nervozitu. Presne taký pocit som mala, keď sme sa s Dexom prvý raz stretli. Uvedomovala som si, ako dobre vyzerá, a dávala som si pozor, aby som sa doňho nezaľúbila. Po čase to už bol len Dex, kamarát. Absolútne neškodný. A potom začal chodiť s mojou najlepšou kamarátkou. Super neškodný.